Pripomeňme si príbeh jednej neskutočne silnej ženy 🙂

„Nechcela som, aby moje dieťa prežilo také detstvo ako ja, preto som si ho chcela dať vziať. Dnes však viem, že by to bola moja najväčšia chyba života.“

Chcem sa Vám zveriť s mojou životnou cestou. Cestou, ktorá je poznačená spleťou neskutočného trápenia na nemocničných lôžkach; cestou, ktorej chýbalo rodinné zázemie a pomoc blízkych; ale aj cestou, počas ktorej som zažila skutočné šťastie zvané materstvo.

Môj štart do života nebol práve najľahší, pretože som sa narodila s rázštepom pery a podnebia. Mamička ma namiesto vytúženého kojenia musela kŕmiť striekačkou. V mojom štvrtom mesiaci života som musela absolvovať prvú operáciu, počas ktorej mi lekári upravili podnebie a pery. Neskôr, v mojich šiestich rokoch života som podstúpila ešte jednu plastickú operáciu.

Potom nastal čas, kedy som sa mala začať tak, ako iní moji rovesníci pripravovať do školy. Čas, kedy som sa mala vytešovať zo svojej prvej školskej tašky, pera, či z nových kamarátstiev. Avšak čas nástupu do školy sa nekonal. Vlastne konal, no nie do takej školy, akú som si s rodičmi vysnívala.

Bývali sme na dedine, kde najdôležitejšími autoritami boli miestny farár a učiteľ, a práve títo dvaja ľudia mne a mojej rodine zobrali vtedajšiu nádej na to, že bude zo mňa školáčka na základnej škole. Prečo? Pretože na základe môjho rázštepu sa rozhodli, že nepatrím medzi „normálne“ deti a že nastúpim na osobitnú školu.

Viem, krútite hlavami a verte tomu, že aj moja rodina bola z toho šokovaná. Vtedy sa mamka rozhodla, že sa pobije za moje práva a vybavila mi školu vo vedľajšej dedine, do ktorej ma „záhadne“ zobrali bez akýchkoľvek predsudkov, či obmedzení. Vďaka týmto ľuďom, ktorí vo mňa verili a nepovažovali ma za „chorú“ som ukončila základnú školu a aj strednú školu s maturitou.

Chcem sa však vrátiť ešte do čias, kedy som bola žiačkou základnej školy, konkrétne do čias mojich deviatich rokov. Toto obdobie si pamätám veľmi výrazne, no nespomínam naň v dobrom. V tomto období sa totiž začal môj skutočný boj, ktorý vediem možno doteraz. A bol to  boj s chorobou.

Po komplikáciách spojených s krvácaním z nosa, s vysokými horúčkami, s opuchom ľavého oka a celej ľavej strany tváre, mi približne po dvoch mesiacoch neustálych vyšetrení zistili výskyt obrovského nádoru v dutinách, ktorý prechádzal až do pozadia oka.

Po vyoperovaní nádoru nasledovalo dlhých deväť rokov utrpenia spojeného s pravidelnými operáciami cýst a polypov v dutinách a v nose. Operácie však zanechávali na mojej tvári stopy, preto mi lekári museli niekoľkokrát narovnávať nosnú prepážku bolestivým sekaním do kosti a vyštikávaním chrupavky.

Musím sa priznať, že neviem, čo je detstvo, či bezstarostné vysedávanie s kamarátkami a užívanie si prvých lások. Ja som na takéto niečo nemyslela a vlastne, nemala som na to silu, pretože všetku som ju venovala liečbe.

Keď sa zdalo, že rakovina sa vzdala a mne začala svitať nádej na nový, krajší život – zaútočila opäť, no agresívnejšie. Mala som vtedy dvadsať rokov.

Nádor sa objavil znovu, no prejavil sa vo svojej väčšej sile a okrem toho, že narástol do pôvodnej veľkosti spred prvej operácie, prerástol tiež do tkanív ľavého oka a čuchového nervu. Lekári vtedy usúdili, že ak mám vôbec prežiť, musia pristúpiť k  odstráneniu čuchového nervu, na ktorom bol nádor.

Operácia bola veľmi náročná, lekári tvrdili, že som počas nej utiekla zubatej z lopaty. Musela som byť kvôli jej náročnosti a ďalším možným dopadom na môj organizmus uvedená do umelého spánku, v ktorom som bola dva týždne.

Človek si povie, že by už hádam stačilo, no v mojom prípade NESTAČILO. Po spomínanej operácii som sa musela dlhý čas zviechať, dokonca som sa učila odznova chodiť. Môjmu psychickému stavu nenapomohla ani následná rádioterapia, ktorá trvala 3 týždne a ani ďalšie plastické operácie spojené s úpravou tváre. Aj keď sa v tom čase lekári snažili a robili čo bolo v ich silách, nedokázali dať tvár a jej funkcie úplne doporiadku. Nebolo to ani možné. Všetky tie zákroky spôsobili, že som nedokázala dobre zatvárať viečko, a tak mi museli implantovať titánovú mriežku do pol tváre.

Od operácií ubehli štyri roky a keď som bola konečne presvedčená, že môžem opäť začať skutočne a pokojne žiť, rakovina zaútočila znova. Kvôli implantátu z titánu však lekári nemohli naordinovať rádioterapiu a musela som začať liečbu chemoterapiou. Tento ortieľ znamenal pre mňa úsek života, ktorý nazývam „NEŽITÍM“.

Nežitie bolo spojené s neustálou slabosťou, zvracaním, kŕčmi a vypadnutím vlasov. Navyše mi bolo povedané, že táto liečba spôsobí sterilitu, čo ma vážne „zabilo“ a uistilo moje presvedčenie, že liečba nemá význam. Poslednú kúru som na vlastnú žiadosť odmietla.

Pozviechala som sa opäť. No tentokrát som nebola pokorná žena čakajúca na zázrak. Bola som presvedčená, že môj život končí. Začala som žiť bohémsky život spojený s pitím, žúrovaním a fajčením. V tom čase som si našla priateľa, avšak takého „bohéma“ akým som bola vtedy ja sama.

Aj keď som bola presvedčená o tom, že predošlá liečba spôsobila u mňa sterilitu, nebolo to tak, pretože som otehotnela. A keďže môj vtedajší partner nevedel robiť nič lepšie len piť, fajčiť a flákať sa rozhodla som sa, že s ním nechcem vychovávať ten malý zázrak v mojom lone. Hoci som bola sama a na invalidnom dôchodku, trúfla som si na to. Bohéma som opustila tak rýchlo, ako som k nemu prišla a poviem Vám, vôbec ma to nemrzí, pretože sa dodnes nezmenil.

Počas celého môjho tehotenstva som sa každý deň modlila. Poviete si „aká zrazu náprava.“ No ja som sa nemodlila za seba, ale za to nevinné stvorenie, ktoré rástlo v mojom brušku. Bála som sa, aby nebolo choré, aby na ňom nezanechal stopy - môj už vtedy dávno zanechaný bohémsky život. Môj synček prišiel na svet síce predčasne, v siedmom mesiaci tehotenstva, no narodil sa ako zdravé a silné dieťatko. Dala som mu meno Erik.

Napriek mojim predošlým partnerským skúsenostiam som nezanevrela na mužov, práve naopak. Našla som si muža, ktorý bol ochotný stať sa Erikovým (aj keď nie biologickým) otcom, ktorý nás miloval a pomáhal nám. Po troch rokoch našej lásky som otehotnela, avšak neplánovane a nechcene, pretože som mala zavedené vaginálne teliesko. Veľmi som sa bála, že plod, ktorý nosím v sebe bude poznačený, a že mu všetky tie doposiaľ absolvované liečby a chemoterapia nejakým spôsobom ublížili. Preto som išla za svojím gynekológom, ktorého som žiadala o interrupciu. Veľmi mu dodnes vďačím za to, že mi vtĺkol do hlavy, aké mám šťastie, že som opäť tehotná, a že sa nemám báť.

Aj keď môj strach, že moje dieťa by mohlo mať také detstvo ako som mala ja – detstvo spojené s chorobami, liečením a výsmechom okolia – bol veľký, rozhodli sme sa, že si dieťatko necháme. Dieťatko sa narodilo zdravé 🙂 Dnes je už z nej veľká slečna, ktorej meno je Rebeka.

A ako som na tom dnes zdravotne ja? Mám vonku maternicu a cítim sa relatívne dobre. Čo je však najdôležitejšie, mám krásnu rodinu, ktorá miluje mňa a ja milujem ju.

Ženy moje, aj keď nechodím do kostola a neverím farárom, verím v inú silu – v silu lásky a v silu viery v uzdravenie.

Verím, že najdôležitejšia je podpora rodiny a duševná pohoda, práve vďaka ktorým sa dá poraziť aj tak zákerná životná skúška menom rakovina ♥.

--

Tento článok je napísaný na základe životného príbehu mamičky Jarky - @akeber362007, ktorej veľmi ďakujeme za jeho poskytnutie. Vyšiel v rámci rubriky o mamičkách, ktoré zažili zaujímavé alebo inšpiratívne príbehy. Ak nejaké poznáte aj vy, napíšte o nich prosím do komentárov. 

Keby nebolo nádeje, naše srdce by puklo...

Lucinka sa nám narodila ako krásne a zdravé dievčatko.

Keď mala 5 rôčkov, náš pokojný a radostný rodinný život sa obrátil naruby.

Lucka začala mať veľké bolesti v oblasti bruška. Všetko začalo hospitalizáciou v blízkom meste Trstená a po desiatich dňoch bola Lucka prevezená do Martina.

Za týchto pár dní došlo k mnou spomínanému obráteniu života naruby. Pýtate sa prečo? Pretože mojej dcérke bola zistená príčina tých neskutočných bolestí.

Príčinou bol nádor na pečeni.

Dňa 30.8.2012 vykonali Lucke biopsiu útvaru, ktorý bol na pečeni. Stále sme sa modlili a dúfali, že útvar bude len cysta, že sa vyberie a Lucka sa bude môcť opäť zaradiť do bežného života. No osud nám nadelil niečo iné a krutejšie.

Histológia ukázala, že ide o rakovinu.

Preložili nás na detskú onkológiu do Bratislavy a tam začali liečbu. Liečbu, o ktorej nikto nerád hovorí, pretože ide o zásahy, ktoré ťažko zvládajú dospelí, nie tobôž malé detičky.

Čítam svoj bolesťou, no zároveň obrovskou nádejou pretkaný „mini“ denníček. Pozerám späť a zdôverujem sa Vám s ním . . .

Už niekoľko dní nám podávajú prvé kolo chemoterapie.

4.10.2012 – jupíííí sestrička nám prišla povedať, že môžeme ísť do herne k ostatným detičkám!

7.10.2012 – malinkej začali veľmi padať vlásky, musíme ich ostrihať strojčekom!

8.10.2012 – sme bez vláskov. Nezúfame, nie sme smutné - narastú predsa ďalšie!

15.10.2012 – s Lucinkou sme si dopriali výlet, je úžasné vidieť ju opäť chodiť, s chuťou papať, hrať sa. Usmievať sa. Chcem aby sa úplne odreagovala!

16.10.2012 – nastupujeme na onkológiu odhodlané zvládnuť druhé kolo chemoterapie!

Moje slniečko zvláda chemoterapiu statočne!

22.10.2012 – konečne doma a oddych s milovanými na Orave! Ak bude všetko v poriadku, nástup do nemocnice až 6.11.2012! Verím, že to zvládneme!

24.10.2012 – nevydržali sme. Lucke prudko klesli leukocyty a zasa sme v nemocnici.

30.10.2012 – máme úžasných 4500 leukocytov! Môžeme na týždeň z nemocnice preč 🙂!

5.11.2012 – bolo nám tak dobre s tatinom . Zajtra tretie kolo chemoterapie!

25.11.2012 – začína kolo – štvrté.

29.11.2012 – chemoterapiu zvládame ťažko. Malinká je slabá, zvracia, má teploty a hnačkuje.

8.12.2012 – chceme ísť domov! No zatiaľ musíme byť tu – Lucinka má 800 leukocytov a v pondelok nás čaká CT.

Liečba zabrala! Nádor sa zmenšil z 12 cm na 5 cm! Lekári nám oznámili, že v januári podstúpi Lucka ďalšiu operáciu

17.1.2013 - absolvovala Lucka náročnú 8 hodinovú operáciu.

Lekárom sa nepodarilo vybrať celý nádor, pretože sa nachádza na mäkkom tkanive – tvorí stenu cievy. Keby jej ho vyoperovali, zobrali by mojej dcérke nielen tú pliagu z tela von, zobrali by mi ju celú. . .

16.1.2014 – zajtra to už bude rok od poslednej operácie . . .

Nádor má momentálne veľkosť 3 x 4 cm. Musíme VERIŤ a DÚFAŤ, že v tejto veľkosti ostane NAVŽDY! 

Učíme sa s týmto všetkým žiť. Nikdy sa nezmierime a stále budeme dúfať a modliť sa v to, že naša dcérka bude raz úplne zdravé dievčatko.

Že bude žiť životom bez bolesti.

Že ju raz povedieme pred oltár.

Že z nej bude raz matka a že z nás spraví starých rodičov.

Tento príbeh patrí maminke @slonisko a jej krásnej dcérke Lucke. Ak by mal niekto záujem pomôcť tejto rodinke - akoukoľvek formou - napíšte priamo maminke IP alebo mne. Liečba, cesty do Ba a všetko ostatné sú pre túto rodinu finančne náročné, ale o tom písať nemusím. Verím, že sa nájde veľa dobrých duší. A že pomôžete. Ďakujem!

číslo účtu Lucky a jej rodiny - 2617234690/1100 

Milé mamičky, tento krátky príbeh nebude o utrpení ako boli predošlé, ale naopak - bude o šťastí – dokonca šťastí ŠTVORITOM! Príbeh poskytol @otino

S manželkou Jankou máme dve deti, staršiu dcéru Janku a syna Petra. Obaja už žijú svoje životy so svojimi partnermi.

Bola krásna aprílová sobota, ktorú sme trávili ako rodina pokope. Pri debate syn oznámil radostnú správu – že naša nevesta je tehotná a budú mať dvojičky.

Dcéra Janka sa v tej chvíli zatvárila inak ako prekvapene a zahlásila: „Aj vy budete mať dvojičky?“ Syn sa na ňu nechápavo pozrel a opýtal sa: „akože aj my?“ A dcéra Janka opäť na to: „Lebo aj my čakáme dvojičky.“

A takto nenápadne vyšli obe naše deti s pravdou von a my s manželkou sme sa dozvedeli radostnú správu o tom, že z „nulových“ starkých sa stanú štvornásobní starí rodičia.

Dňa 18.10. prišli na svet synove dve dievčatká a opäť sa v našej rodine zopakovalo čosi duplicitné a nezvyčajné, pretože o 4 dni neskôr porodila dcéra Janka ďalšie dve dievčatká.

A tak sme sa stali v priebehu 4 dní hrdí, štvornásobní starí rodičia. Dodnes hovoríme, že my nemáme dvojičky, ale „že máme krásne a zdravé štvoričky.“

Ako to vyzerá dnes? „Štvoričky – vnúčatká mali už dva rôčky. S manželkou sa snažíme všemožne s nimi pomáhať. V týždni sa často u nás prestriedajú a neraz sa stane, že prídu naraz. Keď máte pokope štyri malé deti, je to dosť náročné, no poviem Vám, zažívame s nimi aj kopu zábavy. Už sa teším, keď budú riadne rozprávať a spustia na nás svoje otázky – tie budú samozrejme štvornásobné 🙂 To budú zážitky!

S manželkou sme už na penzii a preto sme radi, že máme čas venovať sa naplno rodine. Tešíme sa na Vianoce, tešíme sa na radosť vnúčatiek z darčekov a na všetko iné, čo budeme môcť s našimi ŠTVORIČKAMI ešte zažiť.

Môžem povedať, že vnúčatká nám dali po ukončení práce nový zmysel života, že vďaka nim prežívame skutočnú životnú radosť a šťastie. Bodaj by nám náš príbeh takto vydržal večne.

Prajem všetkým také zažívanie rodinného šťastia a radosti ako prežívame my a odkazujem všetkým starým rodičom: „Užívajte si plnými dúškami svoje vnúčatká, pretože sú naša budúcnosť!“

Zdraví Vás dedo Otino 🙂

Tento článok je napísaný na základe môjho životného príbehu. Vyšiel v rámci rubriky o mamičkách, ktoré zažili zaujímavé alebo inšpiratívne príbehy. Ak nejaké poznáte aj vy, napíšte o nich prosím do komentárov. Predošlé články čítajte tu: #mamicky

„Nechcela som, aby moje dieťa prežilo také detstvo ako ja, preto som si ho chcela dať vziať. Dnes však viem, že by to bola moja najväčšia chyba života.“

Chcem sa Vám zveriť s mojou životnou cestou. Cestou, ktorá je poznačená spleťou neskutočného trápenia na nemocničných lôžkach; cestou, ktorej chýbalo rodinné zázemie a pomoc blízkych; ale aj cestou, počas ktorej som zažila skutočné šťastie zvané materstvo.

Môj štart do života nebol práve najľahší, pretože som sa narodila s rázštepom pery a podnebia. Mamička ma namiesto vytúženého kojenia musela kŕmiť striekačkou. V mojom štvrtom mesiaci života som musela absolvovať prvú operáciu, počas ktorej mi lekári upravili podnebie a pery. Neskôr, v mojich šiestich rokoch života som podstúpila ešte jednu plastickú operáciu.

Potom nastal čas, kedy som sa mala začať tak, ako iní moji rovesníci pripravovať do školy. Čas, kedy som sa mala vytešovať zo svojej prvej školskej tašky, pera, či z nových kamarátstiev. Avšak, čas nástupu do školy sa nekonal. Vlastne konal, no nie do takej školy, akú som si s rodičmi vysnívala.

Bývali sme na dedine, kde najdôležitejšími autoritami boli miestny farár a učiteľ, a práve títo dvaja ľudia mne a mojej rodine zobrali vtedajšiu nádej na to, že bude zo mňa školáčka na základnej škole. Prečo? Pretože na základe môjho rázštepu sa rozhodli, že nepatrím medzi „normálne“ deti a že nastúpim na osobitnú školu.

Viem, krútite hlavami a verte tomu, že aj moja rodina bola z toho šokovaná. Vtedy sa mamka rozhodla, že sa pobije za moje práva a vybavila mi školu vo vedľajšej dedine, do ktorej ma „záhadne“ zobrali bez akýchkoľvek predsudkov, či obmedzení. Vďaka týmto ľuďom, ktorí vo mňa verili a nepovažovali ma za „chorú“ som ukončila základnú školu a aj strednú školu s maturitou.

Chcem sa však vrátiť ešte do čias, kedy som bola žiačkou základnej školy, konkrétne do čias mojich deviatich rokov. Toto obdobie si pamätám veľmi výrazne, no nespomínam naň v dobrom. V tomto období sa totiž začal môj skutočný boj, ktorý vediem možno doteraz. A bol to  boj s chorobou.

Po komplikáciách spojených s krvácaním z nosa, s vysokými horúčkami, s opuchom ľavého oka a celej ľavej strany tváre, mi približne po dvoch mesiacoch neustálych vyšetrení zistili výskyt obrovského nádoru v dutinách, ktorý prechádzal až do pozadia oka.

Po vyoperovaní nádoru nasledovalo dlhých deväť rokov utrpenia spojeného s pravidelnými operáciami cýst a polypov v dutinách a v nose. Operácie však zanechávali na mojej tvári stopy, preto mi lekári museli niekoľkokrát narovnávať nosnú prepážku bolestivým sekaním do kosti a vyštikávaním chrupavky.

Musím sa priznať, že neviem, čo je detstvo, či bezstarostné vysedávanie s kamarátkami a užívanie si prvých lások. Ja som na takéto niečo nemyslela a vlastne, nemala som na to silu, pretože všetku som ju venovala liečeniu.

Keď sa zdalo, že rakovina sa vzdala a mne začala svitať nádej na nový, krajší život – zaútočila opäť, no agresívnejšie. Mala som vtedy dvadsať rokov.

Nádor sa objavil znovu, no prejavil sa vo svojej väčšej sile a okrem toho, že narástol do pôvodnej veľkosti spred prvej operácie, prerástol tiež do tkanív ľavého oka a čuchového nervu. Lekári vtedy usúdili, že ak mám vôbec prežiť, musia pristúpiť k  odstráneniu čuchového nervu, na ktorom bol nádor.

Operácia bola veľmi náročná, lekári tvrdili, že som počas nej utiekla zubatej z lopaty. Musela som byť kvôli jej náročnosti a ďalším možným dopadom na môj organizmus uvedená do umelého spánku, v ktorom som bola dva týždne.

Človek si povie, že by už hádam stačilo, no v mojom prípade NESTAČILO. Po spomínanej operácii som sa musela dlhý čas zviechať, dokonca som sa učila odznova chodiť. Môjmu psychickému stavu nenapomohla ani následná rádioterapia, ktorá trvala 3 týždne a ani ďalšie plastické operácie spojené s úpravou tváre. Aj keď sa v tom čase lekári snažili a robili čo bolo v ich silách, nedokázali dať tvár a jej funkcie úplne doporiadku. Nebolo to ani možné. Všetky tie zákroky spôsobili, že som nedokázala dobre zatvárať viečko, a tak mi museli implantovať titánovú mriežku do pol tváre.

Od operácií ubehli štyri roky a keď som bola konečne presvedčená, že môžem opäť začať skutočne a pokojne žiť, rakovina zaútočila znova. Kvôli implantátu z titánu však lekári nemohli naordinovať rádioterapiu a musela som začať liečbu chemoterapiou. Tento ortieľ znamenal pre mňa úsek života, ktorý nazývam „NEŽITÍM“.

Nežitie bolo spojené s neustálou slabosťou, zvracaním, kŕčmi a vypadnutím vlasov. Navyše mi bolo povedané, že táto liečba spôsobí sterilitu, čo ma vážne „zabilo“ a uistilo moje presvedčenie, že liečba nemá význam. Poslednú kúru som na vlastnú žiadosť odmietla.

Pozviechala som sa opäť. No tento krát som nebola pokorná žena, čakajúca na zázrak. Bola som presvedčená, že môj život končí. Začala som žiť bohémsky život spojený s pitím, žúrovaním a fajčením. V tom čase som si našla priateľa, avšak takého „bohéma“ akým som bola vtedy ja sama.

Aj keď som bola presvedčená o tom, že predošlá liečba spôsobila u mňa sterilitu, nebolo to tak, pretože som otehotnela. A keďže môj vtedajší partner nevedel robiť nič lepšie len piť, fajčiť a flákať sa rozhodla som sa, že s ním nechcem vychovávať ten malý zázrak v mojom lone. Hoci som bola sama a na invalidnom dôchodku, trúfla som si na to. Bohéma som opustila tak rýchlo, ako som k nemu prišla a poviem Vám, vôbec ma to nemrzí, pretože sa dodnes nezmenil.

Počas celého môjho tehotenstva som sa každý deň modlila. Poviete si „aká zrazu náprava.“ No ja som sa nemodlila za seba, ale za to nevinné stvorenie, ktoré rástlo v mojom brušku. Bála som sa, aby nebolo choré, aby na ňom nezanechal stopy - môj už vtedy dávno zanechaný bohémsky život. Môj synček prišiel na svet síce predčasne, v siedmom mesiaci tehotenstva, no narodil sa ako zdravé a silné dieťatko. Dala som mu meno Erik.

Napriek mojim predošlým partnerským skúsenostiam som nezanevrela na mužov, práve naopak. Našla som si muža, ktorý bol ochotný stať sa Erikovým (aj keď nie biologickým) otcom, ktorý nás miloval a pomáhal nám. Po troch rokoch našej lásky som otehotnela, avšak neplánovane a nechcene, pretože som mala zavedené vaginálne teliesko – tzv. DANU. Veľmi som sa bála, že plod, ktorý nosím v sebe bude poznačený, a že mu všetky tie doposiaľ absolvované liečby a chemoterapia nejakým spôsobom ublížia. Preto som išla za svojím gynekológom, ktorého som žiadala o interrupciu. Veľmi mu dodnes vďačím za to, že mi vtĺkol do hlavy, aké mám šťastie, že som opäť tehotná, a že sa nemám báť.

Aj keď môj strach, že moje dieťa by mohlo mať také detstvo ako som mala ja – detstvo spojené s chorobami, liečením a výsmechom okolia – bol veľký, rozhodli sme sa, že si dieťatko necháme. Dieťatko sa narodilo zdravé 🙂 Dnes je už z nej veľká slečna, ktorej meno je Rebeka.

A ako som na tom dnes zdravotne ja? Mám vonku maternicu a cítim sa relatívne dobre. Čo je však najdôležitejšie, mám krásnu rodinu, ktorá miluje mňa a ja milujem ju.

Ženy moje, aj keď nechodím do kostola a neverím farárom, verím v inú silu – v silu lásky a v silu viery v uzdravenie.

Verím, že najdôležitejšia je podpora rodiny a duševná pohoda, práve vďaka ktorým sa dá poraziť aj tak zákerná životná skúška menom rakovina ♥.

--

Tento článok je napísaný na základe životného príbehu mamičky Jarky - @akeber362007, ktorej veľmi ďakujeme za jeho poskytnutie. Vyšiel v rámci rubriky o mamičkách, ktoré zažili zaujímavé alebo inšpiratívne príbehy. Ak nejaké poznáte aj vy, napíšte o nich prosím do komentárov. 

„Bežte za svojim šťastím a vesmír vám otvorí dvere tam, kde boli predtým len steny.“

Tento príbeh je venovaný všetkým ženám, ktoré túžia zažiť tú najúprimnejšiu a najnežnejšiu lásku života, a to lásku k svojmu dieťaťu.

Môj príbeh sa nezačína ako iné príbehy, ktoré sú popisované šťastným obdobím života, ale začína sa písať v spojení s veľkým utrpením spôsobeným pliagou zvanou leukémia.

Po dovŕšení 15. roku môjho života som si od lekárov vypočula diagnózu, o ktorej som len sporadicky počula z televízie a z kníh. Nevedela som, čo všetko ma čaká a čím si budem musieť prejsť. Nevedela som, že sa mi život otočí naruby a netušila som, že sa mi problémy prvých lások, či kamarátskych nezhôd budú zrazu zdať také malicherné.

V nemocnici som strávila takmer celý rok, ktorý bol spojený s náročnou liečbou, chemoterapiami, zvracaním, slabosťou a s mnohým iným na čo z ťažkosťou spomínam.

Čas plynul a ja som po rokoch našla spriaznenú dušu v mužovi, ktorého som si neskôr aj napriek môjmu komplikovanému zdravotnému stavu zobrala za manžela.

Aj keď boli prvé roky nášho manželstva poprepletané bojom s ďalšími diagnózami a liečením, napriek tomu moje vnútorné ja túžilo dať manželstvu iný rozmer, a to dať manželovi dieťatko.

A práve tu sa začal môj najťažší životný boj. Viem, poviete si; „nerozumiem, jej najťažší boj bol predsa v spojení s náročnou liečbou!“, no pre mňa nie. Pre mňa bolo najťažšie otehotnieť. Snažili sme sa od roku 2007 a poviem vám, vždy, keď prišla „mrcha“ plakala som a trápila som sa.

Po neúspešných mesiacoch „snažilkovania“ sme sa s manželom rozhodli, že sa dáme vyšetriť. Manžel bol presvedčený, že nemôžem otehotnieť kvôli nemu. No mýlil sa. Moja hematologička z výsledkov zistila, že chyba je vo mne, že som sterilná a že za všetko môže chemoterapia. Vtedy sa mi zrútil celý svet.

Z odstupom času, po prekonaní veľkého sklamania a s malou dušičkou som si povedala, že ešte zabojujem. Aj napriek drsnému rozsudku mojej hematologičky sme s milovaným manželom navštívili centrum asistovanej reprodukcie. Po viacerých vyšetreniach nastal opäť zlom v našom živote, no pre nás konečne ten - veselší zlom! Vyšetrenia NEpreukázali sterilitu, o ktorej sme boli 100 % - ntne presvedčení, ale manželove „lenivé náboje“.

V centre som podstúpila odobratie vajíčok, manžel odovzdal spermie a odborníci skúsili, či dôjde k oplodneniu bez pomoci. Na naše prekvapenie bolo zo 16 vajíčok oplodnených 14! A vtedy nám svitla skutočná nádej, nádej na to, že sa nám splní sen o malom uzlíčku a že budeme rodičia. S lekármi sme si následne dohodli termín - náš deň D, kedy by sme podstúpili IVF.

Niekto tam hore sa však rozhodol, že naše plány zmení a prišla ďalšia životná rana. V roku 2010, tesne pred IVF mi bolo diagnostikované zlyhávanie pečene. IVF bolo v súvislosti s tým zrušené, embryá sa dali zamraziť a ja som nastúpila na ďalšiu dlhú liečbu. Toto obdobie bolo pre mňa najťažšie, pretože trvalo celý rok. Rok, v ktorom som si predstavovala, že budem tehuľkovať, chystať pre bábätko výbavičku, a že si budeme s manželom užívať toto krásne obdobie.

Aj keď s utrpením, neustálymi slzami a zúfaním mi bolo v roku 2011 oznámené, že liečba dopadla dobre a že pečeň je v úplnom poriadku. Lekári mi však odporúčali počkať s otehotnením aspoň jeden rok, pretože by lieky, ktoré som mala v tele mohli ublížiť plodu. Tak sme opäť čakali.

Po zhruba pol roku mi oznámili, že sa choroba pečene vrátila. Už som nedokázala niesť rany osudu, pýtala som sa „prečo ja?“ Môj psychický stav bol čoraz horší. Túžba po bábätku ma však akosi pomaly hnala dopredu a držala nad vodou.

Čakali sme na schválenie liečby, ktorá ešte nebola na Slovensku zavedená.

Bol rok 2012, kedy mi oznámili, že liečba je na Slovensku schválená a že môžem nastúpiť. Opäť začalo veľké peklo, bludný kruh bolesti, vypadávania vlasov, nespavosti,...

Začiatkom roku 2013 bola liečba ukončená s tým, že po pár mesiacoch sa vykoná kontrola, ktorá potvrdí alebo vyvráti jej účinnosť. Kontrola zistila negatívny nález, čo pre nás znamenalo konečne ďalšiu nádej pre splnenie nášho sna o IVF. Medzitým mi zistili ochorenie štítnej žľazy a museli mi nastaviť takú liečbu, aby nefunkčnosť štítnej žľazy neohrozila plod.

Máj 2013 pre nás znamenal skutočnú „ZELENÚ“. Moja endokrinologička nám oznámila, že lieky zabrali a že môžeme bez obáv podstúpiť IVF.

V novembri 2013 som bola objednaná na IVF, no stalo sa čosi nepredvídané - to najkrajšie, čo sa nám mohlo stať. V júli 2013 som nedostala menštruáciu a konečne som uverila tomu, že Ten hore na nás nezabudol.

Bola som tehotná!!! Aj napriek mnohým ranám, ktoré nám život ponúkol, nikdy som manžela nevidela plakať, vždy to bol on, ktorý ma „držal na vodou“ a snažil sa vniesť trošku pozitivizmu do všetkého. No keď som mu oznámila, že som tehotná, prvýkrát v mojom živote som videla ako sa rozplakal. A plakali sme obaja!

Drahé moje, všetky tie, ktoré sa snažíte o bábätko a všetky tie, ktoré možno strácate nádej, odkazujem Vám; „nádej vážne umiera posledná!“

Dnes som v 24 týždni tehotenstva a „som najšťastnejšia žena na svete a verím na zázraky, pretože to, čo sa stalo nám, bol taký malý veľký zázrak."

--

Článok napísala používateľka @lenka281. Vyšiel v rámci rubriky o mamičkách, ktoré zažili zaujímavé alebo inšpiratívne príbehy. Ak nejaké poznáte aj vy, napíšte o nich prosím do komentárov.