S letom sú prirodzene spojené dlhé slnečné dni, letné dovolenky, návštevy kúpalísk, hrátky v bazénoch či rovno na pláži. Jednoducho relax pri vode.

Pred niektorými deťmi stačí spomenúť slovo voda a už sú celé bez seba. Nevedia sa dočkať, až skočia do bazéna a budú sa v ňom čľapkať do zbláznenia. Iné zas z rôznych dôvodov majú pred vodou rešpekt či dokonca strach. Naučiť sa plávať je pre deti dôležité, no niektorým to môže trvať dlhšie než iným. Ako ich v prípade, že majú z vody strach, motivovať, aby svoje zábrany prekonali a naučiť ich plávať?

Rešpektujte strach a netlačte na dieťa

Základ je nevyčkávať zbytočne, kým bude dieťa staršie. Strach vekom nevymizne, ak sa o to nebudete spoločne usilovať. Panika z plávania môže byť skutočná, no v rannom veku sa dá správnymi technikami prekonať. Pamätajte na to! Aj keď nemáte pocit, že by malo mať vaše dieťa z nejakého dôvodu strach z vody, ak sa už objaví, treba ho riešiť. Mohlo sa stať, že už dávnejšie sa omylom napilo vody v bazéne a doteraz ho to podvedome prenasleduje alebo má jednoducho strach z nového a neznámeho prostredia. Bez ohľadu na to, čo jeho strach spôsobuje, dôležité je dieťaťu pomôcť tento strach prekonať, a to v prvom rade postupne. Na začiatok úplne postačí, ak bude mať dieťa čo najčastejší kontakt s vodou. Nemusí sa hneď učiť plávať, postačí sa vo vode hrať.

Krok po kroku

Na začiatok si sadnite na okraj bazéna a spoločne si namáčajte vo vode iba nohy. Neskôr vojdite do vody, ale takisto postupne. Namočte sa po pás, boky a postupne až po krk. Skúšajte zábavné fúkanie do vody. Na suchu si spoločne trénujte zadržiavanie dychu "pod vodou" a správne dýchanie. Dieťa musí prekonať myšlienky, že voda je niečo hrozivé, nebezpečné. Spoločne si striekajte vodu do tváre, do uší, aby si zvyklo na ten pocit a na fakt, že mu voda neublíži. Až sa na to váš drobec bude cítiť, vyskúšať môžete aj prvé ponorenie pod vodu. Nezabúdajte - najdôležitejšia je dôvera a sebavedomie vášho dieťaťa v tom, že voda nie je jeho nepriateľ.

Sústreďte sa na zábavu, nie na strach

K dieťaťu, ktoré sa učí plávať, pristupujte jemne, vysvetľujte mu krok za krokom techniku a majte pozitívny prístup. Učenie pomocou zábavy, nie pomocou drezúry, je v tomto prípade rozhodne základom úspechu. Pomôžte si použitím rôznych hračiek do vody, fúkajte spolu bubliny z bublifuku... Využite pomôcky ako kruh, rukávniky či dosku na plávanie. Niektorí rodičia dokonca preferujú najprv dieťa naučiť ponárať sa či plutvovať. Následne ho môžete pod vodou pridržiavať vy a trénovať správnu techniku plávania. 

Buďte príkladom

Ak máte pred vodou ostych, je väčšia pravdepodobnosť, že sa rovnako bude cítiť aj vaše dieťa. Ak je jeden z vás dvoch, rodičov, vo vode suverénnejší, mal by sa zhostiť úlohy "vodného kouča" on. Práve od vás by malo dieťa vidieť, že plávanie je zábavné. Rovnako môžete do celého procesu zapojiť starších súrodencov či iných členov rodiny.

Rodičia alebo kurzy plávania?

Pre niektoré deti, ktoré majú z vody strach, môže byť stresujúce učiť sa plávať na skupinových tréningoch s ostatnými deckami. Potrebujú individuálny prístup a pocit bezpečia. Ten im dodá práve pre nich najbližšia osoba, teda rodič. Je to však individuálne. Iné deti zas naopak dokážu podať oveľa lepší výkon na kurzoch plávania či vedľa osobného trénera, pretože práve odborník im dokáže dodať pocit bezpečia. Deti sa tiež často správajú v prítomnosti inštruktora úplne inak ako v prítomnosti vlastného rodiča.

#vychova #plavanie
Zdroj foto: shutterstock

Mišutka je v našej rodine stále pilotný projekt. Situácie, do ktorých sa s ňou dostávame, sú pre nás nové. Fakt, že okrem nej máme ďalšie dve deti, tomu nijak neprispieva. Pri Miš vymýšľame ako zvládať úplne nové veci a s malými sa vlastne učíme ako s dvomi deťmi naraz zvládnuť to, čo sme už zažili, ale v takom čase, ktorý bežne stačí na menej ako jedno dieťa.

Tento príspevok je dôkazom toho, že keď už decko vypiplete a vyšupnete ho do sveta (nechcete, ale musíte), čoraz menej viete ovplyvniť to, čo vaše dieťa v tom svete porobí. A keď teda už nejaké blbosti porobí, vy si môžete jedine trieskať hlavu o stenu. A veruže si ju trieskate. Riadne. Neviete nijak zaručiť, že váš potomok sa bude správať ako očakávate.

Všetky tri naše deti sú plavci. Trepeme sa s nimi po kurzoch od malička pretože to, či dieťa vie plávať je v našej rodine otázkou základného prežitia. To znamená, že naša najstaršia už niekoľko rokov pláva bez strachu a bez pomôcok bazénoch i jazerách.

Miš práve po prvý krát od bábätka na plávanie nechodí. Od januára do apríla sme na plávaní, ktoré mala zaplatené, boli dva krát a tak som ho prehodila až od septembra. Preto sme sa potešili, keď prišla možnosť zo škôlky, že deti budú mať dva týždne kurz plávania. Môj chlap sa ešte uisťoval, či bude kurz aj pre tých, čo už vedia plávať, aby to nebol len zabitý čas a utopené peniaze.

Nejakú kulehu som šípila ja a aj on. Obaja totiž dobre poznáme tendenciu našej nastaršej v najnevhodnejších momentoch sa tváriť ako z pomocnej školy. Vypleští tie modré oči a v tom okamihu jej ubudne tak 15 bodov IQ.

Chlap jej ešte pred kurzom rozprával niečo o tom ako sa budú deti na plávaní deliť do skupín podľa toho, ako vedia plávať. Ja som nepovedala nič, ale keď sa vrátila po prvej hodine, hneď som sa jej pýtala ako bolo.

- „Delili nás podľa veľkosti. Som v kačičkách.“

- „A aké sú ostatné skupiny?“

- „Korytnačky, rybičky, delfíny.“

- „A čo ste robili?“

- „Ležali sme na vode.“

- „A ostatné skupiny?“

- „Ležali na vode a kopali nohami.“

Keby sa na mňa niekto v tej chvíli pozeral, môj výraz by musel byť zaujímavý. V prvej štvrťsekunde by tam videl poznanie typu „Ja som to vedela!“, v druhej „No doprdele, to je aká škoda!“, v ďalšej „Mňa šľahne!“ a na záver „Čo včul?“.

Potom tento emocionálny boj vyhralo sklamanie a celé to pokračovalo zápasom ako prežiť to sklamanie bez ďalších emocionálnych obetí.

Veru, nevedela som čo spraviť. Rodina krčila plecami a ja som teda najprv uvažovala, že to nechám tak. Veď čo? Blbé plávanie, o dva týždne bude po ňom. Potom mi to nedalo, pretože som si uvedomila, že si to tam neužije, keď sa bude čľapkať vo vode po kolená s trojročnými. Nasledujúce plávanie som ešte neurobila nič. Dúfala som v zázrak, že si inštruktori všimnú, ako moje dieťa pláva a sami od seba pochopia, že ju musia preložiť do inej skupiny. Ale viete ako to je s tými zázrakmi..

Nakoniec som sa nechala presvedčiť, že zavolám hlavnému inštruktorovi a skúsim sa s ním dohodnúť, že by Miš vyskúšal ako pláva a posunul by ju vyššie. Presne som vedela, prečo to nechcem vytelefonovať. Nechcela som pôsobiť ako trafená, ambiciózna matka, ktorá si myslí, že má doma druhú Moravcovú, ale nikto okrem nej to nechce vidieť a tak svojej pýche razí cestu sama. Samozrejme, že to tak bolo. Inštruktor v telefóne znel nekonečne trpezlivo a blahosklonne, navyknutý komunikovať presne s týmto druhom materí. Sľúbil mi, že sa na to moje dieťa pozrie, len ráno to máme povedať aj učiteľke v škôlke, aby povedala, ktoré decko to je.

Tuto nastal zaujímavý moment, ktorý si podľa mňa zaslúži samostatný príspevok (ale zatiaľ iba zbieram dáta). Môj chlap vyhlásil, že on ráno postráži malých a ja pôjdem do škôlky komunikovať s učiteľkou. Vraj sa ich bojí. E? Ale vraj na škole sa už s nimi rozprávať bude. Chcem tomu veriť.

Tak som teda šla ja a vybavila čo bolo treba.

Poobede som sa už nevedela dočkať ako to dopadlo. Miš začala veľmi nádejne: „Maminka, budeš sa tešiť. Som v delfínoch.“ To sú tí najlepší (poprosím potľapkať po pleci).

To je všetko. Jedna veta. A ja som chcela počuť všetko, vrátane farby autobusu, ktorý ich tam viezol.

„Viac si už nepamätám.“ a už jej nebolo. Tak si spomeň, dopaže! To bolo hádam horšie ako keď prišla s tými kačičkami. Takto ma zabiť …!

Nakoniec som z nej vytiahla, že ju šmarili do vody, ona zaplávala a „...tak ma trénerka vybrala z vody a na rukách ma preniesla k delfínom.“

No jupí. Tak to nakoniec dobre dopadlo. Miš zrazu chodí nadšená, plávanie ju baví a naozaj ju tam učia nové veci, nie iba splývať.

A ja? Ja môžem iba dúfať, že sa moje decko poučilo, že má ukázať čo vie a nie čakať, že to okolie pochopí samé od seba. Zároveň dostala lekciu o tom, že existujú druhé šance.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

#plavanie #comamrobit? #zabijemsa? #ajtakjulubimakokona #zufalamatka