Spomínate si na denník plný zážitkov a pocitov, na príbeh o tom, ako sa dočkať dieťaťa a pritom sa nezblázniť?

Prinášam druhé pokračovanie tejto mojej malej ságy. A či bude tentokrát happyend? Uvidíme.... 

deň KET-u (kryoembryotransfer)

Zas som tu, na koze rozčapená horeznačky, aspoň že ma prikryli, bo mi nohy oziabalo. A čakám. Rybenka si už asi 3 minúty pláva v mojich útrobách a hľadá pelech, kde sa usalaší. Ešte mám 7 minút na túto nemilú polohu, tak premýšľam. Dumem nad tým, prečo je koza vlastne koza. Fakt. Akože to lehátko. Nevyzerá ako koza, nesmrdí ako koza, mlieko nedáva, na lúke sa nepasie, ani capa jej netreba. Akurát, že je biele ako koza. Dosť málo spoločných čŕt na to, aby sa zdravotnícka pomôcka volala ako domáce zviera v chlievci. Z myšlienok ma vytrhne chytľavá melódia, ktorú mi pustili na spríjemnenie polihovania, podvedome si klepkám prstami do rytmu. Aj riťou by som vrtela, ale sa mi zacvakla medzi držiaky na nohy, bojím sa aj pohnúť, aby Rybenka nevypadla do plechovej misky podo mnou. Na boku ma niečo škrie, hmatám, že čo to. Sakra. Nové tričko a zabudla som odstrihnúť štítok. Ha! Že štítok! Však má pomaly viac strán ako telefónny zoznam. Snažím sa na to nemyslieť, hoci už cítim, ako mi vyvrtáva dieru do boku - Rybenka bude mať kukátko. Vchádza sestra, moja spása a skladá ma dole z kozenky, hupnem na zmeravené nohy a s holým zadkom hrdo kráčam do šatne, tvárim sa, že tých milión mravcov v lýtkach necítim. Čaká nás 3-hodinový tankodrom domov, tam to zapijeme detským malinovým šampusom, nech sa Rybenke dobre pláva a potom začne zábava.

1. deň po KET

Zbohom gaučing, zbohom teplo domova, vitaj práca, vitajte pozostalí! Idem do práce, nie na pohreb. Klientela je zložená z prevažne smútiacich a rozvášnených dedičov bažiacich po majetku, občas je to pakáreň, ale inak sa mi práca stala zábavou. Tentokrát nebudem hniť na gauči, ani polihovať, vhupnem do zabehaného kolotoča všedných dní a vezmem Rybenku do práce, nech vidí, že maminka sa nestíha nudiť. Prichádzajú dvaja lazníci a presviedčajú ma, že jeden z nich je vlastníkom tuctu hektárov miestnych lesov. Hovadina. S pokojom anglického džentlmena ich vypočujem, prikyvujem, kreslím si rodostrom a v závere ich schladím vyhlásením, že klamú. Gazdíčko sa rozhorčí, je to on, rozhodne je to on a fakt je to on. "Veď, aha, pani zlatá, on je to, aj občianku má", oháňa sa smradľavou červenou knižkou z minulého tisícročia. Rozhodnem sa toto teátro ukončiť. Dotyčného súdruha pochválim, že na 107 rokov vyzerá vynikajúco, akoby mal len 75 (nech mi je retro občianka svedkom) a ukazujem im dvere. S úsmevom, milo a s pozdravom, nech prídu zas. Šepkám Rybenke, že aj na klamárov slnko svieti, ale inak je svet úžasný.

2. deň po KET

Som si na seba ušila búdu. Voľajako mi na chvíľu preskočilo a posadla ma túžba upratať papiere, ktoré sa celý rok kopia v skrini. Výpisy z banky, poistky, oznámenia, zmluvy, výplatné pásky a iné chuťovky pre skartovačku. Vyťahujem ich a rozkladám po gauči, po stolíku, po zemi a o hodinu zistím, že si nemám kam sadnúť, ani kam stúpiť. Chytro zruším jednu kopu a uvelebím si svoje spanilé pozadie na gauč. Prehadzujem kopy, trhám, zakladám, preložím uložené, vyhodím založené, zliepam potrhané. V duchu si nadávam za svoje zatemnenie mysle, sedím nad tým už 4 hodiny a bordel väčší ako na začiatku. Strácam sa vo vlastnom chaose. Vtedy prichádza z roboty môj muž - môj princ záchranca, zhrnie všetko nabok do jednej kopy, lebo si nemá kam ľahnúť, mňa oblievajú smrteľné poty a on sa smeje. Moja snaha vyšla navnivoč! Ale čože, len či sa tým už trápiť nemusím. Aspoň teda nie dnes, hehe. Rybenka si spokojne žblnkoce, muž o 5 minút odfukuje a ja hádžem papiere ako - tak potriedené späť do skrine. No čo, popracem to zajtra. Asi.

3. deň po KET

Kašlem ja zvysoka na papiere, ešte si pol roka poležia bez pohnutia. Radšej si upečiem gaštany. Rybenka na ne dostala chuť, to nieeeee ja, nie nie! Och, sliny mi tečú po brade, rýchlo sa hrniem do kuchyne. Našla som si skvelý recept na nete, aby boli aj mäkké, aj sa ľahko šúpali, aj chutili výborne. Dala som rúru predhriať, vodu zovrieť a začala nakrajovať gaštany. Moje sklamanie rastie po piatom gaštankovi, ktorý vyhadzujem do koša, lebo je proste prázdny. Hm, veď čo som čakala, krémeše? Gaštany vo februári? Pcheeee. Voda vrie, rúra kúri na dvestodvadsať a milé gaštany končia v koši. Všetky sú buď prázdne alebo plesnivé. No, Rybenka, to sme sa zasa najedli, všakže? - vravím krpani, keď do vriacej vody namiesto gaštanov hádžem pigi-čaj a do rozpálenej rúry vkladám chlieb na dosušenie pre starkine sliepky a svokrove zajace. Zaháňam chuť na fajnové gaštany horkou čokoládou s chilli a zalizujem sa až za ušami, nakoniec je lepšia ako plánované gaštanové hody. Rybenke vysvetľujem, že gaštany si spravíme ďalšiu sezónu a to už možno bude aj na svete, tak nech sa drží, inak dostane prd a nie gaštan.

4. deň po KET

Prdím dnes na robotu, celý deň zabijem imitáciou pracovného procesu a hneď z kanclu sa hrniem k nechtárke. Tie pahýle moje odriapané si už zaslúžia údržbu. Ešte som len pred dverami a z vnútra počuť vresky-zjapy, čo tam dakoho z kože derú? Len opatrne otváram a v kresle sedí dievka, pot jej čelo olieva. Keďže som prudko tehotná, túžila som si len sadnúť a nechať sa rozmaznávať, ale nedala mi zvedavosť pokoja a nahliadla som na to úbohé stvorenie. Až sa mi zaparilo čelo, keď som zbadala, že baba má zlomený necht v polovici lôžka. Auuuuu! Pratala som sa radšej sadnúť si prv než odpadnem, ale ona ma schytila zdravou rukou za rukáv a hodila na mňa psí pohľad s prosbou, či ju budem držať za ruku, lebo to strašne bolí a asi skolabuje, kým jej ho nechtárka zbrúsi. Aj ja moja, aj ja.... ale! Som ja predsa matka - čakateľka, teda bojovnica - statočnica, tak som zaťala zuby a povedala Rybenke, nech sa nebojí, lebo ani maminka sa nebojí. Brúska bzučala, dievka drvila kosti mojej pravice, orosené čelo opierala o moje lono a nechet pomaly mizol zo sveta. Kým ona vrešťala o ratu, mne napadla strelená myšlienka, že či toto bolí viac ako pôrod. Neboj sa nič, Rybenka moja maličká, ja si túto neznámu slečinku zapamätám a keď ťa budem privádzať na svet, zavolám si ju (môj muž by to aj tak neprežil) a tiež jej budem drviť pravicu, tlačiť spotené čelo o jej lono a revať ako o život!

5. deň po KET

A je to tu, tehotenské chute! Za jogurt by som dala obličku. Počet jogurtov v chladničke - nula. Hádžem na seba sveter, vetrovku, viažem sa do šálu a ako cibuľa mierim do obchodu. Cestu mi preťal mliekomat. Prepadla ma šialená myšlienka, že si jogurt spravím sama, však čo je na tom ťažké? Každá biomatka si ho teraz robieva doma, čo som ja menej? A hlavne, aký bude zdravý, žiadne Ečka, farbivá ani pridaný cukor. Som síce tehotná a stučniem, ale aspoň nebudem mať výčitky, že som žrala priemyselne modifikované somariny. Čapujem si teda mlieko z automatu, v obchode kúpim len bifido jogurt na základ môjho domáceho zázraku a bežím domov celá žhavá variť ten úžasný domáci bio natural probiotic jogurt. Okej, študujem návod. Bla-bla-bla, mlieko zohriať na 80 stupňov, bla-bla-bla....íha, tak teplomer mám len bazálny a meteostanicu, to asi nedám, tak hrejem hrejem hrejem, kým mlieko nevyzerá že už už vykypí, odstavím, drisnem do neho biokultúrny jogurt a kultivujem domácu dobrotu. Miešajte, nalejte, odložte, čakajte. Mario panna, ale ja som ho chcela jesť hneď! Rybenke už tečú sliny, som o tom presvedčená, veď mi už v bruchu žblnkoce. Dobre teda, počkám. Zatiaľ zaženiem chute klobásou, však tiež domáca produkcia, má sa skaziť? Po výdatnom klobásovom obžerstve zaspávam na milovanom gauči a vstávam práve včas dokončenia jogurtu. Cipana, kelímky sa tvária ako živé ako sa v nich obsah hýbe, jogurt sa tvári až moc živo, je riedky, kyslý, bleeee. Nepomáhajú ani 3 lyžice jahodového lekváru, ďalší môj kulinársky poukus nevyšiel. Ospravedlňujem sa Rybenke, že maminka je neschopná a nevie ani jogurt doma navariť, zároveň sľubujem, že budem na sebe pracovať a kým bude na svete, budem najlepšia jogurtovarička na svete! Ako prvé si kúpim teplomer na varenie, veď v tom mojom vrelom mlieku všetky lactobacile museli pokapať, čo malo budovať bifido-kultúru? Tento nekultúrny pokus o jogurt skončil v splaškoch mestskej kanalizácie a moje pseudotehotenské chute tiež.

6. deň po KET

Vstanem a som unavená. Veď nečudo, som predsa prudko tehotná, už šiesty deň, haha. Keď ráno odchádzam do práce, túžobne hľadím na gauč a ticho sa s ním lúčim, dnes by som chcela byť len jeho a celý deň sa na ňom brhliť. Žiaľ, nie je mi dopriate, rozhodla som sa makať, tak idem. Divno mi je dáko, sprevádza ma taký nezvyčajný pocit. Asi mi Rybenka niečo chce povedať a ja jej nerozumiem. Jazyky mi nikdy nešli. Zadumaná som celý deň. Až večer, keď už ležíme všetci traja v posteli, môj zákonitý sa ku mne tuho pritúli a šepoce mi do ucha, ako ma "miľuje" a hladí mi bruch sadloidný. Už skoro upadám do hladiny alfa, keď mu ešte šepnem, nech sa nebojí, že Rybenka s nami ostane. Sama sa o tom presviedčam, verím, dúfam, prosím. A Rybenka počúva.

7. deň po KET

Nevydržala som. Dopustila som, aby sa ranný moč stretol s testom, ten osudný okamih, ktorý zmenil celý deň. Aj keď som si hovorila, že vydržím, že odolám, že počkám ešte pár dní, že že že že že....plané reči! Neverím, čo vidím. No nie. Mám ducha. My máme ducha. Ducha!!! Nie v šatníku, na teste! Vari naozaj? Čo teraz? Som tehotná či kieho? To čo budem teraz robiť? Áno, dám si facku. Prepána, Rybenka mi takto posiela odkaz, že je tu s nami, že nás ľúbi a ja verím, že ostane. Musí. Tak nám držte palce, nech nerobíme planý poplach. Divný to je pocit, taký krásny a čudný zároveň. Je tam a pritom ešte nie je. Ale bude. Verím jej, však je moja, teda naša.

8. deň po KET

Moja zvedavosť mi nedáva šancu sa sústrediť, myslím iba na to, ako sa Rybenke darí, či mocnie, dobre papá a rastie do krásy. Ráno znova močím na test a čakám napäto na výsledok. Ak tam budú Bruchalove zuby, zbláznim sa. Tak nie. Duch číslo 2 je jasný, vlastne to nie je duch, ale čiarka. Krásna, ružová, hoc slabučká ešte, ale je tam a vidí ju aj slepý. Teda aj môj muž a to je už čo povedať. Strkám mu test pod nos, že čo vidí. Reku test. A čo na ňom? No čiarku, teda dve. A to znamená, že akože toto oné čo teda? Môj muž je majster slova. Doslova. A ostane tam v bruchu? No je tam už vyše týždňa, o tom niet pochýb, či zostane, nevie nik, ale ja mojej Rybenke verím a tak jej aj vravím, nech ostane, že veselo nám bude. Tak ma len ticho objíma ten môj muž, aj božtek mi vtisol a usmieva sa. Ale je rád a ja s ním. Načo slová? Aj ryby mlčia a aj tak si rozumejú.  

9.-12. deň po KET

Tieto dni idú strašne rýchlo a zároveň veľmi pomaly. Ráno praktizujem zaužívaný rituál močenia na test, napäto očakávam výsledok, ale ani po piatich minútach nejasám. A to by som teda už mala. Asi sa niekde stala chyba. Čiarka nesilnie, zostáva rovnako slabučká. Rybenka moja, čo mi to robíš? Akoby som v dlaniach držala pierko a niekto zrazu otvoril okno a vietor mi pierko vzal. Ľahučké, krehučké. Ako moja Rybenka. Tak čudne smutno mi je, ako totiž popísať pocit, keď prídeme o niečo, čo sme v podstate nikdy nemali? Iba nádej a tá je stále živá. Chvíľu som naivná a verím, že zrazu zajtra bude všetko inak, že čiarka nebude len ružová, ale bude jasne červená a Rybenka dá o sebe znať. Vzápätí ma toto rozčarovanie prechádza, skladám ružové okuliare a hľadím triezvo vpred. Rozum chápe, že takto to byť nemá, srdce kričí svoje pravdy o tom, nech to nevzdávam. A verím. Ta verím. Tebe Rybenka.

13. deň po KET

Mám narodeniny. Zas. Už po tridsiatydruhýkrát. Som stará krava. Teda ryba. Kašlem na vrásky, ktoré prináša čas a grimasy. Aj na kilá, ktoré sú výsledkom nočných náletov na chladničku, stále sa môžem skrývať za tehotenské chúťky, nie? Preglnem teda ďalší krížik na chrbte, mám jediné prianie. Vykopnem sa z postele a idem si dať darček. Vytiahnem zázrak dnešnej doby - digitálny tehotenský test, pri ktorom je jediná istota - neuvidím Bruchalove zuby! Pripadám si tak trochu masochisticky, že sa ešte vôbec dokážem takto týrať, no som rozhodnutá to risknúť a dopriať si aspoň kúsok šťastia v tento sviatočný deň. Na displeji celú večnosť bliká hláška, aby som čakala. No veď čakám! Stále na niečo čakám ako taká čakanka. Aj som sa dočkala. Test jasne hlási, že tehotná som. Jediný dôkaz toho, že mi nešibe a že sa niečo deje, že Rybenka bojuje, že nás chce. Viem, že to nestačí, rozum to chápe, srdce stále popiera. Ale mám narodeniny, strácam rozum a aspoň chvíľu sa teším, že na pár okamihov som tak trochu tehotná. Tak skutočne, nielen akože! Je to zvláštny pocit a ja si ho užívam, aspoň dnes. Prichádza môj muž a podáva mi ružu. Silno ma stíska, silno ma ľúbi. Smutno mi je, že zas ostaneme len dvaja, že nám Rybenka odpláva a nechá soľ v očiach. Ja revem, on ma utešuje. Stále v ruke zvieram digitálny zázrak s nápisom "Pregnant" - je to najkrajší narodeninový dar, hoci len na jeden deň. Ale je náš.

14. deň po KET

Skúmavka sa plní krvou a ja sa znova lúčim s mojou Rybenkou. Usmievam sa. Hoci to bolo krátke, bolo to krásne, byť aspoň chvíľu s ňou v takom tesnom spojení, dalo mi to nádej, že nabudúce to bude lepšie. Nemusím postupovať míľovými krokmi, raz sa aj tak stretneme. Tak "naozajsky". Áno, krv potvrdila to, čo som posledné dni tušila, hoc som sa bránila, rozum sa nemýlil. Opäť. Odchádzame domov a hoci sa tvárim hrdinsky, lomcuje mnou obrovský žiaľ a pocit nespravodlivosti, boli sme tak blízko a znova sme na začiatku. Pocit, ako keď pierko držíš v dlani a v tom niekto otvorí okno...

KONIEC DRUHEJ (stále nie poslednej) SÉRIE

Komu ušla jednotka, nájde ju tu TU.

Foto: pixabay.com

Všetko sa dá prežiť, aj čakanie na zázrak a dokonca sa pritom nezblázniť. Alebo teda hej, ale len trochu. Aj takto môže vyzerať život budúcej matky - čakateľky v procese IVF (umelého oplodnenia).

                                                                                                               Foto: pixabay.com

Deň KET (kryoembryotransfer -viac TU)
Juchú juchu, už je Rybenka v bruchu! Tá 200-kilometrová cesta z Martina domov po serpentínach a krkahájoch ma až tak neteší, akurát my musíme bývať v psej riti pánubohu za chrbtom... ale budiž, prežijem, nech to škvŕňa na Javorinách nevytrasiem.

1. deň po KET

Je nedeľa. Manžel mi nedovolí nič robiť, tak celý deň prevádzkujem gaučing a teším sa, že mi nik neprepína telku na futbal alebo správy. Nechám si priniesť všetko až pod nos, hladkám Rybenku v brušku a vravím jej, ako sa máme fajne a cítim sa ako kráľovná matka.

2. deň po KET

Šéf mi vyhovel a nechal ma doma odpočívať, hniezdiť a tehotnieť, záleží mu na množení sa nášho rodu rovnako ako mne a plne ma podporuje. Poobede mám termín na nechty, musím ísť, aj keby horelo, zvianočnieva sa, ďalší by som dostala až po Troch kráľoch, veď manžel ma ta zavezie, tak si užívam, pekne sedím a pletkujeme s babami v kozmetickom salóne. Odchádzam vrcholne spokojná so zimnou tématikou na rukách a vravím Rybenke, že akú má krásnu maminku.

3. deň po KET

Začínajú ma žrať mrle, oštím test, je biely ako Bruchalove zuby, založím ho a idem sa upokojiť jedlom, nadávam, že tlačenku som sprášila v nedeľu a nenechala si z nej ani kúsok, zmierim sa teda s klobásou. Som predsa tehotná, mám chute! Aby som zamestnala ruky, vyrábam vianočné gule na svetielka, síce podaktoré vyzerajú ako veľkonočné vajcia, nevadí mi to a ďalej mocem bavlnku okolo balónikov a neskôr ich veselo praskám. Pripomínam Rybenke, že jej maminka je nielen krásna, ale aj šikovná.

4. deň po KET

Nemať také krásne vianočné nechty, dávno si ich ohryziem. Scenár sa opakuje, oštím test, ako inak - je podľa vzoru Bruchala, založím ho k včerajšiemu a hľadám jedlo. Už nie je ani klobása? Dofrasa! Oklamem moje chúťky aspoň kávou a hľadám činnosť. Varím Salko a mandľový puding, šľahám vajcia, kutrem v bare a hľadám rum. Málo ho je, aj zbytok whisky bude fajn. Vajcový likér je na svete, spolu s ním aj domáce "Bejlís", vyrobila som aj nealko verziu pre seba s rumovou a punčovou arómou. Sedím na gauči, slastne sa oblizujem po sladkej dobrote a vravím Rybenke, ako nám je fajn, aký máme sladký život.

5. deň po KET 

Sú Vianoce. Deň zázrakov. Nadšene ráno vyskakujem z postele a cikám na paličku. Zázrak sa nekoná, ale vianočnú náladu mi to hádam nepokazí. Šmrcnem test medzi ostatné beloby a balím darčeky pre celú rozvetvenú rodinu, medzičasom vyskočím a idem skontrolovať, či na teste nepribudla čiarka. Prd do Šumavy pribudol, nie čiarka! Balím ďalej, klepem rizky, miešam za lavór zemiakového šalátu, pečiem rybu a prekladám zákusky. Nie z krabice na tácku, ale z tácky do úst. Čo si to nahováram? Rovno zo škatule ich ládujem! Len aby som zamestnala ruky, no hlavne hlavu. Všetko nachystané, večeriame sami dvaja, smejeme sa, ako mi steká med po prstoch, ako sa mi koprcká cesnak po stole, že som prerezala jablko pozdĺžne a nie priečne, tak asi ťažko tam bude hviezdička, že? Režem znova a vysoko, hviezdu netrafím, nevadí, tak zas o rok. Dusíme sa juchou, šalátom a rybami, potom bežíme k stromčeku ako deti a radujeme sa. Sľúbili sme si, že o rok sa budeme tešiť traja. Hovorím Rybenke, nech poslúcha a pekne medzi nás príde a teší sa s nami.

6. deň po KET

O štvrtej ráno sa budím na strašidelný sen. Bars by aj nie, takto sa obžrať, aby potom človek kľudne spal. Keď som už hore, pustím moč na test, karpavými očami naň čumím, vidím zas len Bruchalove zuby ako po minulé dni. Ech, mohla som radšej spokojne spať! Sladká nevedomosť. Miesto toho som sa nervózna hádzala na posteli ako ryba na piesku a hlavou mi chodila jediná myšlienka, že to je stratené. Ja blbaňa som sa týmto týrala celý deň a ku večeru som to spomenula aj manželovi. Hodil na mňa smutné oči a spýtal sa, prečo to robím. Načo testujem - potom som ako duch a nie je so mnou reč. Hoci možno zbytočne. Uznávam, že má pravdu, ale vidím, že ho to mrzí a večer sa na návšteve opije ako dávno nie. Nervy. Mala som chuť si dať facku. Alebo sa tiež opiť a zabudnúť na všetko. Radšej si dám tú facku a vravím Rybenke, že maminka je smutná, ale nezabúda na dobré mravy. Padám unavená do postele a vravím si, že kašlem na testy aj stresy okolo toho, zajtra bude lepšie. Snáď.

7. deň po KET

Bohovsky dobre mi je. Ráno sa peleším v posteli do deviatej, test mi ani neprišiel na um, pokojná som ako baránok. Neunúvam sa obliecť, zotrvávam v infantilnom flanelovom červenom pyžame s medvedíkmi. Môj muž ho má veľmi rád, lebo sa mi furt rozopínajú gombíky na prsiach, heh. No neurobím mu radosť na Vianoce? Tlačíme za koláčmi a pozeráme vianočné rozprávky. Znova mám svoje príznaky. Revem, keď princ pobozká chudobné dievča, revem, keď sa stratený syn vrátil za otcom, revem pomaly aj pri reklame na Persil. Vravím Rybenke, že maminka je citlivá duša a slzu jej povolí nielen cibuľa, ale aj československá kinematografia.

8. deň po KET

Nedeľa. Obzerám sa ráno nahá v zrkadle. Vrtím sa zľava doprava, sprava doľava a späť. Niežeby som očumovala, či už mám tehotenské brucho, len skúmam, či sa mi nevytvorili preležaniny. Týždeň kvasím ako utopence na letnom slnku a začínam mať toho dosť. Na poobedie si plánujem pohyb na čerstvom vzduchu a večer pozvem návštevu. Nech konečne aj niekto iný pojedá tie prekliate koláče a majonézový šalát, mne už lezú všetkými otvormi. Bleee, zase myslím na jedlo. Ale dala by som si plnený rezeň. Už ho držím v ruke a vtedy ma prejde chuť. Tak syr s hranolkami. Ale na raňajky? Tak nie. Alebo chleba vo vajci s cesnakom. To by šlo. Všímate? Už mám chúťky na sprostosti ako správna čakateľka! Spravila som si hrianku s volským okom. Nechcelo sa mi prpliť s vajcami. A nemôžem predsa chrúmať cesnak - spomeniem si na večernú návštevu a mám napamäti jej dobro v rozpore s mojim dračím dychom. Horí mi vajco na panvici, kým v ošiali krájam cibuľu, ktorou posypem hrianku natretú kečupom a prasknem na to volovo oko. Spokojne prežúvam na gauči posledné sústo, keď mi príde na rozum dobro návštevy a dračí dych. Nevadí. Sadnem si obďaleč. Vykvasím sa znova na gauč a spokojne hladkám Rybenku a vravím jej, že cibuľa je zdravá a maminka ju musí papať, aby sme boli zdravé, hoc' aj návšteva pokape už vo dverách. Ha-ha!

9. deň po KET

Sedem hodín. Ticho. Tma. Budík. Sakra! Končí moje neplatené povaľačstvo, nastupuje práca. Vyskakujem na rovné nohy, vzápätí si opäť ľahnem a posúvam budík ešte o 15 minút a zaspím ako zabitá. Znova budík. Ako to bolo? Jaj - ty môj laktačný bože!!! Ja fakt idem do práce. Tak idem, vlastne bežím. Celý deň sa vrtím na stoličke, práskam pečiatky, posúvam spisy kolegyni a tvárim sa prudko tehotne, aby som sa nemusela namáhať. Darí sa mi, imitovanie práce mi ide, rovnako ako predstieranie tehu brucha. Za sviatky počas týždňového kurzu gaučingu som si vypracovala fajný bembel. Ako kulisa fajn. Dávam si socialistický záväzok, že v novom roku budem síce tehotná, ale schudnem. Pri troche šťastia budem mať viac nechutenstvo, príležitostne si grcnem, budem krotiť chúťky na pamlsky, kilá pôjdu dole a zároveň si budem veselo tehotnieť. Hneď si svoje motivačné myšlienky zapisujem do fitness diára - darček od Ježiška. V telke vraveli, že je dobré si dať záväzok ešte pred novým rokom, že potom na neho v návale emócii a šampusu aspoň ľudia nezabudnú. Ja novoročné predsavzatia beriem smrteľne vážne! Asi tak tri dni. Šepkám Rybenke, že maminka bude sexi kosť, či už s bruchom alebo bez neho. 

10. deň po KET

Scenár zo včerajšieho rána sa zopakoval a určite sa bude opakovať aj zajtra. Spím - budík - opäť spím - opäť budík - vyskočím - bežím - imitujem prácu. Teda chcela som, dnes to vyzerá na deň otvorených dverí v blázinci a ja som jeho správcom. Ľudia ma vycicali ako včely jarnú lúku v rozpuku. Ale aspoň som zabudla na moje pseudotehotenstvo. Plazím sa domov a hádžem sa na milovaný gauč. Ide ma mňa chuť na sladké. Volím zdravú variantu, veď som si dala záväzok, ako schudnem. Na Vianoce som kúpila exotické ovocie, ktoré som nikdy nejedla a názov jedného z nich som musela dokonca vygúgliť, ani za svet mi nešlo na rozum, čo to sakra je "po našom" passion fruit? Maracuja - malé hnedé prd - v sebe skrývala neskutočnú slasť, sprášila som rovno dve a dotkla sa tak neba. Mňam. Hurmikaki bolo fajn, ale nebude mi chýbať k životu a zakončila som to papájou, ktorá nebola celkom zrelá a chutila ako tekvica zo svokrovej záhrady. Cestou späť na gauč som zlyhala. Záväzok neurobiť test som práve porušila a teraz tupo čučím na jagavo biely pásik, preťatý červenou čiarkou. Jednou čiarkou. Iba jednou. Jedinou. Pche!!! Vravím Rybenke, že sa asi stala niekde "chyba v programe" a asi nebola tá správna, ale medzi jej 7 súrodencami je určite ten správny jedinec, vlastne aspoň dvaja a čakajú na svoju príležitosť.

11. deň po KET

Budím sa s myšlienkou na Rybenku, ktorá nie je. Ale aj tak pohladím mastný pupok a zaželám jej dobré ráno. Vravím jej, že viem, že tam nie je, ale raz bude a budeme spolu bežať do práce. Zatiaľ bežím len ja, na poľadovici je to celkom zábava, nohami štrikujem tak, že by som uplietla zimnú výbavu pre celú olympijsku výpravu. Celý deň = psychiatria. Dvere už ani nezatváram, aspoň nimi nik netrieska, ľudia sa striedajú sťa fusakle. Juch, koniec! Pracovného dňa, týždňa i roka. Hajde domov, Ryba! Nemám čas zaháľať na gauči a fňukať za Rybenkou, balím cestovku na predĺžený silvestrovský víkend v ďalekej Žiline. Stratiť sa z reality všedných dní občas padne vhod. Hej, aj mne. Dnes netestujem, ale jeden prúžok hádžem do tašky na zajtra, aby som sa uistila, akým smerom sa bude uberať silvestrovská noc. S Rybenkou či bez nej.

12. deň po KET

Pobalení, ide sa. Cesta uteká, myseľ tiež. Chodí mi hlavou, aké by to bolo, keby som mala v brušisku Rybenku, či by sa niečo zmenilo. Bolo by to vidieť v očiach, tú povestnú iskru? Alebo by to niekto začul v hlase? Či to cítiť aj z obyčajného dotyku? Alebo nebodaj má ten pán v obsluhe na pumpe voľajaký dar, že tuší, že dačo so mnou nie je naporiadku? Prečo na mňa tak zíza? Ech, asi som dnes nebezpečne krásna, eroticky oblečená abo kieho, ale nespúšťa zo mňa zraky, keď zľahka hádžem vlasmi a tajomne sa usmieva, kým sa ladne blížim k hajz.....toaletám. Ha-ha-ha! Ako bohyňa ženstva sa nastrčím pred zrkadlo, reku kuknem, či sa fakt na mne niečo nezmenilo, či mi neiskria okále alebo sa hlas nepremenil na hlboký alt a či predsa len neveriť myšlienke, že Rybenka niekde v mojich útrobách fakt hrdo bojuje. Lebo - keď to videl pumpár, to je istota, nie? Pri pohľade do zrkadla neviem, či sa mám smiať, či okamžite uvažovať o úniku z wecka malým okienkom vo výške očí alebo sa rovno spláchnuť. Tajomstvo bohyne odhalené! Vo vlasoch mám nalepených niekoľko zelených kúskov starej diaľničnej známky, ktorú som škrabala z okna auta medzi Popradom a Štrbou. Nakoniec sa nezdržím a smejem sa na plné hrdlo. Sama, však čože? Pri odchode nemám hanby a idem smelo za oným pumpárom sa opýtať, či mesačná diaľničná známka z decembra je platná aj v januári. Ozaj nemám hanby, pumpárovi trhá kútiky. Ach, drahá Rybenka, vidíš, čo by si to mala za matku? Škoda, veselo by ti so mnou bolo..... 

13. deň po KET

Dostihol nás opäť. Nový rok. Čas porozmýšľať, čo sme za ten minulý stihli, zmeškali, získali i stratili. U nás to bol prelomový rok, zbehol tak akosi zvláštne rýchlo. Ale stihli sme sa posunúť o hodný krok, naša snaha o Rybenku nabrala reálne rozmery a tvary. Tento rok bude tiež prelomový, lebo našu Rybenku si vylovíme z pomysleného rybníka reprodukčného centra, len potrebujeme kus poondiateho šťastia. Chcelo by to poriadne lajno! Po včerajšej prehýrenej silvestrovskej noci sa nezmôžem na iné, ako pometovanie sa na gauči a prechádzku prázdnym mestom. Včera som ešte stihla prsknúť moč na test. Rovnaký scenár - biely - zahodiť - pápá, Rybenka moja! Definitívne som sa lúčila nielen so starým rokom, ale aj s prvou nádejou na úspech. A zároveň som vítala ten nový a vytvárala priestor pre nové nádeje a sny. A pre Rybenku, ktorá príde. Už čoskoro.

14.-15. deň po KET

Na dva dni som zabudla na čas, priestor i momentálny stav. Vypla som. Totálne. A užívala som si čas s manželom, rodinou a priateľmi. Kino, vymetanie obchodov a "formuľééé" ako nazvala motokáry slečna Angelika. Veľa sme sa smiali a bolo nám dobre. Ale vždy mi to šlo hlavou. Čakať na niečo, o čom vopred viem, že je stratené, je zvláštne, ale zároveň som bola pripravená na to, čo príde. S Rybenkou som sa rozlúčila, sama, potichu a s prianím, aby ďalšia Rybenka s nami ostala. Asi som divná, ale nepustila som ani jedinú slzu. Aj keď mi bolo smutno...

16. deň po KET

Konečne skončili všetky sviatky aj víkendy a laboranti prišli do práce, aby mi zobrali kus krve, ktorá potvrdila to, čo sme všetci vopred vedeli, hoci sme dúfali, verili, bojovali. Aj sono vyšetrenie potvrdilo moje predtuchy. Pokus č. 1 nevyšiel. Hm, škoda, mala som moju Rybenku rada, veselo nám bolo spolu. Hneď tam, v prezliekacej kabínke centra, som si sľúbila, že druhé kolo bude úspešné. Že o mesiac tam budem stáť znova a motať sa do tej bordovej zavinovacej sukne, ktorá mi ani zďaleka súčasne neopáše oba boky aj zadnicu, ale budeme odtiaľ vychádzať dve - ja a moja nová Rybenka. Poobedňajší telefonát od koordinátorky s negatívnymi správami ma len utvrdil v tom, že je to vlastne poľahčujúca okolnosť - pripraviť sa na zlé správy vopred. Ten smútok a sklamanie sa rozložili do niekoľkých uplynulých dní po troške, hneď po mojej predtuche a vlastne ani tak neboleli, ako by to bolelo dnes, ak by to prišlo naraz, zhurta a nečakane. Tu a teraz, bum, tresk, potopa. Takže, drahá Rybenka, toto bola skúška, aby sme vedeli, ako na to, nabudúce ideme naostro a až do víťazného finále! Veď už teraz ťa obaja ľúbime :-* 

KONIEC PRVEJ (rozhodne nie poslednej) SÉRIE

pokračovanie TU