Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    zelovocka
    13. sep 2013    Čítané 0x

    Rodila som do vody

    V máji tohto roka, keď som bola v 25. týždni tehotenstva, sme sa aj s budúcim oteckom nášho prvého dieťatka začali obzerať po vhodnej pôrodnici. Od konca prvého trimestra som s radosťou chodila na hodiny gravidjogy s dulou Katkou a taktiež sme u nej absolvovali veľmi príjemný kurz hypnopôrodu, ktorý nás inšpiroval k tomu, aby sme sa nevzdávali myšlienky na krásne a prirodzené narodenie dcérky. Keďže však obaja stojíme nohami pevne na zemi, vedeli sme, že úplne jednoduché to nebude. A v konečnom dôsledku ani lacné.

    Zašli sme na Deň otvorených dverí do dedinskej nemocnice v Hainburgu a dohodli sme si stretnutie s pôrodnou asistentkou (Hebamme). Po prvom rozhovore s Ingrid bolo rozhodnuté. Jej odpoveď na naše nesmelé otázky, či bude pri pôrode možné to či ono, bola: „Môžete robiť čokoľvek. A plne podporujeme bonding a dojčenie.“ Tak sme od 38.tt začali chodiť na pravidelné kontroly ctg a utz. Ingrid sa ma zakaždým pýtala: „Tak čo, ako sa cítiš?“ a ja na to: „Normálne, nič sa nedeje.“ A ona: „Ty si taká krásna žena, máš veľmi pekné vlasy, super ofinu,“ a k môjmu drahému: „Dúfam, že ju často fotíš!“ Takto prebiehali naše kontroly a vždy sme sa dobre nasmiali.

    Až prišiel deň oficiálneho termínu pôrodu, ktorý vyrátala moja gynekologička podľa prvého ultrazvuku, a bol tri dni pred termínom, ktorý som si vyrátala ja podľa dátumu ovulácie. Ingrid sa spýtala: „Tak čo, stále nič?“ – „Nič Ingrid, nič, ja asi ani tehotná nie som.“ – „Aaa, ale ja tu vidím kontrakcie na ctg, už ťa vyšetrím, dobre?“ Ingrid ma neskutočne jemne vyšetrila a tvár sa jej rozžiarila: „Jéj, ty si na prst otvorená, tak už sa to pohlo, super!“ Medzitým vedľa rodila žena a vydávala také kvílivé zvuky, až mi nebolo všetko jedno. Drahý hovorí: „To budú isto dvojičky, keď to tak dlho trvá.“ Zasmiali sme sa a šli sme domov s tým, že o dva dni kontrola a určite si vezmem kufor. Ak dovtedy neporodím.

    Na druhý deň som mala obrovskú fyzickú námahu, keďže som bola okolnosťami donútená chytro upratať celý byt po robotníkoch, ktorí nám na poslednú chvíľu niečo dorábali v kúpeľni. V noci po veľkom upratovaní som prvý raz pocítila, čo sú to poslíčkovia, cielene som ich predýchavala a snažila som sa, aby som nezobudila spiacu polovičku.

    Ráno som si umyla vlasy a hovorím drahému: „Vieš čo, kašlime na ten kufor, ja sa na skorý pôrod necítim, nič mi nie je...“ (O poslíčkoch som sa nezmienila, do rána ustali.) Prišli sme do pôrodnice a Ingrid sa pýta: „Prosím ťa, už niečo cítiš?“ – „Ale hej, niečo.“ – „No hurá!“ CTG sa jej však nezdalo kvôli malej, a tak ma poslala na utz za lekárom. Pozrel si záznam a vraví: „Tak toto je určite na hospitalizáciu, ešte vás vyšetrím a uvidíme.“ Vošla Ingrid, akurát v momente, keď ma vyšetroval, vykríkol: „Meine liebe, na tri prsty – nič vás nebolí? Do rána porodíte!“ Ingrid sa náramne potešila, začala výskať a tlieskať, úsmev od ucha k uchu: „To je supeeer, ty rodíš a nemusíme tomu nijako pomáhať. Paráda, teším sa!“ no nechápali sme s drahým absolútne, že až takýto empatický môže byť personál pôrodnice, každopádne bolo to veľmi príjemné a povzbudivé. Len ja som si v duchu vravela celá začudovaná, že sotva do rána porodím. Lekár ešte skonštatoval, že maličká sa narodí s hmotnosťou maximálne 2,6 kg.

    Tak si ma tam nechali a drahý šiel domov po kufor. Vypísali sme formality a prišlo na príjemnejšiu časť – výber jedla. Hebamme Jarka mi poradila, čo je najchutnejšie, donútila ma objednať si aj krupicovú kašu ako dezert po večeri a odvelila ma na izbu. Spolubývajúca bola ozrutná rakúska ženština, asi dva metre vysoká a trojnásobne ťažšia ako ja, vyvolávali jej pôrod v 38.tt, lebo jej dieťatko už bolo takmer päťkilové. Presný opak mňa.

    Keď po večeri odišla na ctg, rozprestrela som si v izbe jogamatku a snažila som sa cvičiť aspoň tie cviky z jogy, pri ktorých neprekáža zavedená kanyla v ruke. Práve keď som docvičila, vošla do izby Hebamme Susanne a spýtala sa, či chcem najprv docvičiť, alebo môžem ísť na ctg hneď. Toľká ohľaduplnosť. CTG o 21.30 vôbec nenasvedčovalo tomu, že by som mala v blízkych hodinách rodiť. „Asi ťa ráno pustíme domov, ale príď ešte 6.30 na ctg.“ Spolubývajúca už spala a chrápala tak strašne, že ani spolok oravských drevorubačov by sa nemusel hanbiť. Naše kovové postele pri najmenšom pohybe vŕzgali. Bolo mi smutno. Po dlhom čase som zaspávala bez drahého po boku, chrápanie tomu nepomáhalo, ani kanyla v ruke, a najviac frustrovaná som bola z falošného poplachu. Predstavila som si, aké to bude pobaliť kufor a zase doma čakať, aký sklamaný bude drahý... O druhej v noci mi už napriek píleniu zo susednej postele klipkali oči, tak som poprosila dcérku, či by predsa len nemohla prísť presne na termín a spraviť nás najšťastnejšími rodičmi na svete. Podarilo sa mi zaspať.

    O štvrtej nadránom ma prebudili menštruačné bolesti a zároveň potreba ísť na wc. Ležať sa mi už nedalo, tak som si začala poctivo umývať zuby (ktovie, kedy sa opäť k tomu dostanem, pomyslela som si). Kým som si ich doumývala, bolesti sa začali stupňovať a opäť som šla na wc. Stáť sa mi už nedalo, ležať tobôž, kľakla som si na jogamatku a začala som cvičiť a dýchať, hlavne dýchať. Zapla som si aplikáciu na počítanie kontrakcií v telefóne, ktorú mi tam nainštaloval drahý asi týždeň po pozitívnom tehotenskom teste. Konečne! Pri tej spomienke som sa zasmiala. Cvičím a dýcham, cvičím a dýcham... všimla som si, že do jogamatky zatínam nechty na rukách, tak asi sa to stupňuje. Rozhodla som sa, že na ctg pôjdem už 5.30. Klopem Susanne na dvere: „Dobré ránko, asi mám kontrakcie.“ Sedieť počas nich na ctg bolo utrpenie, vykrúcalo ma na stoličke. „Ako dlho ich máš?“ – „Necelé dve hodiny.“ – „Tak poď, vyšetrím ťa.“ Susanne zistila, že som na päť prstov, a hovorí: „Zavolaj mužovi, bude ti lepšie, keď tu budeš mať podporu. A počkaj na izbe.“ 6.10 volám drahému: „Už sa to začalo, príď. A jazdi opatrne.“ Nevedela som sa dočkať, kým prídem na izbu a opäť si kľaknem. Jedine v polohe na štyroch mi bolo znesiteľne. Moje dýchanie už zobudilo drevorubačku a vytvorilo v našej izbe mierne bizarný ranný obrázok: ja pri prvých lúčoch slnka kľačím na štyroch a čoraz hlasnejšie predýchavam so slabikou „chááááá“ a trikrát väčšia spolubývajúca sedí na posteli a s úsmevom ma pozoruje. Dosť mi to bolo jedno, len som už veľmi túžila po prítomnosti muža, bolo mi nejako smutno. Jediné, čo ma riadne pobavilo, bola hláška mojej aplikácie v mobile po pár kolách rátania kontrakcií: „Ak chcete pokračovať, dokúpte si platenú verziu.“ To musel vymyslieť nejaký lobotomik, aby si žena počas kontrakcií kupovala niekde v Apple Store platenú verziu.

    Prišla sestrička zmerať teplotu a zdúpnela vo dverách: „Ach, myslela som, že ste moslimka a klaniate sa Alahovi.“ (Vedľa na izbe bola Turkyňa.) „Nie nie, ja len predýchavam kontrakcie, viete? Toto tu je podložka na cvičenie jogy, nie modlitebný koberček.“

    Už som mala spočítané všetky omrvinky na dlážke pod stolom, keď konečne po hodine a štvrť dorazil drahý. Trochu ma prekvapilo, že si obliekol košeľu, ale zároveň mi to prišlo milé, že berie pôrod našej dcérky ako slávnostnú príležitosť. Bola som veľmi rada, že už je pri mne, ale zároveň som nezniesla jeho dotyky na tele inde ako na hlave. Poprosila som ho, aby ma škrabkal vo vlasoch. Spolubývajúca sa na nás so záujmom dívala z postele a po ďalšej hodinke sa spýtala, prečo sa nepresunieme do relaxačnej miestnosti. Vôbec nám to nezišlo na um! Drahý sa šiel informovať o tejto možnosti a vysvitlo, že „relaxačná miestnosť“ je vlastne jedna z troch pôrodných miestností, akurát že najlepšie vybavená (pomôcky pre rôzne pôrodné polohy, posteľ na oddych pre otecka, pôrodná vaňa...). O pár minút prišiel pre mňa. Vraj Eva sa ma pýta, či chcem napustiť vaňu. Keď som začula túto vetu, hneď som vedela, že Osud... tak toľko ospevovaná Hebamme Eva má práve dnes ráno službu! Veľmi ma to povzbudilo, hoci na „moju“ Ingrid nedám dopustiť.

    Priznám sa, že peší presun z izby až k ďalekej vani na druhom konci poschodia bol jedným z najťažších momentov pôrodu. Veľmi zle sa mi išlo, v polovici trasy som si musela kľaknúť na zem a predýchavať. A konečne! Útulná miestnosť zaliata ranným svetlom, voda vo vani šumela, drahý zažal sviečky a pustil hudbu. „Ahoj, ja som Eva, ideme na to.“ Videla ma pár sekúnd, rýchlo pozrela do papierov a hneď vedela, koľká bije. „Musím ti dať antibiotikum.“ – „Viem viem, mám toho streptokoka.“ Počas stekania atb mi nastúpili tie pravé kontrakcie, pri ktorých sa mi už chcelo tlačiť. Len čo mi Eva vytiahla hadičku od atb z kanyly, praskla mi voda. Mala som síce vložku, ale stekala cícerkom po stehnách do ponožiek a domácich šľapiek. „Do kelu, moje najobľúbenejšie nohavičky!“ pomyslela som si. „Eva, ja musím ísť ešte do sprchy, veď som špinavá!“ Eva sa veľmi pobavila: „Na to nemáme čas, o chvíľku je dieťatko na svete.“ „O chvíľku, čože?“ Myslela som, že ešte pár hodín. „Musím ísť cikať.“ „Cikaj si do vody, je to tvoja voda. Rýchlo, vyzlečiem ťa.“ Cestou do vane (pár krokov) som dostala sériu veľmi stručných a presných pokynov. Eva mi pri tom pozerala do očí, mňa upútali jej náušnice, hypnotizujúce farebné špirály, vnímala som ich až do konca pôrodu. Priniesla porcelánový čajník s obrázkami, plný vody s malinovým sirupom. „Môže byť malinový? Musíš veľa piť, potrebuješ energiu.“

    S jej pomocou som vstúpila do vane s takmer horúcou vodou – a v tom momente som sa ocitla akoby v inom svete. Kľakla som si a bolesti povolili. Eva mi jemne omývala kríže a ja som čakala na ďalšiu kontrakciu. Prišla čoskoro. Snažila som sa ju predýchať štýlom tzv. Hypno J-výdychu, ale cítila som, že je to neefektívne. Eva mi poradila, ako tlačiť a dýchať a pri nasledujúcej kontrakcii už mi masírovala hrádzu. Blížilo sa veľké finále. Drahý sedel pri vani a držal ma za ruku, Eva sa ma spýtala, či sa chcem dotknúť hlavičky. Nechcela som. „Viem, že sa ti to zdá divné, ale chcem už objať celé dieťatko.“ Muž prejavil záujem, a tak mu Eva rýchlo ponorila ruku do vody, aj s hodinkami a rukávom košele. „Cítim vlásky!“ potešil sa. „Akej farby?“ zasmiali sme sa a vošla Ingrid. Blížila sa kontrakcia, ale stihla som sa spýtať: „Ahoj Ingrid, ako sa máš?“ Všetci sa smiali a až vtedy som si uvedomila, že okolo vane stoja dvaja lekári, jedna lekárka, dve medičky a dve pôrodné asistentky. „Troška ti pomôžeme, dobre?“ Lekárka mi vstrekla oxytocín, ktorý mala pripravený na pôrod placenty (ako je to v tejto pôrodnici zvykom, ale môžete odmietnuť). Po ďalších troch zatlačeniach, povestnom pocite „ohnivého kruhu“ a tlačenia naozaj z posledných síl som pocítila menšiu úľavu a celá hlavička bola vonku. Eva mi povedala, aby som chvíľu netlačila, potom zatlačila jemnejšie ako pri hlavičke a maličká bola vonku! Všetko sa to odohralo v sekunde, v pokojnej atmosfére, hral náš obľúbený album, všetci boli ticho a dcérka vykĺzla do vody ako rybička. Eva ma bleskovo pretočila z kľaku do sedu, vytiahla bábätko z vody, sekundu podržala nad hladinou, zabalila do teplého uteráka a podala mi ju. „Aká je maličká!“ to boli moje prvé slová. Na chvíľku ju podali oteckovi, zamrnčala len cestou k nemu, ale hneď ako si ju privinul, zvedavo si ho obzerala. Opäť mi ju vrátili na hruď, drahý prestrihol pupočnú šnúru. Všetci nám gratulovali a usmievali sa. Medzitým som porodila placentu, voda vo vani už bola ako červené víno. Lekárka maličkej kontrolovala dýchacie cesty a mne zatiaľ pomohli Eva s Ingrid z vane. Cítila som sa výborne.

    Miestnosť už bola potrebná pre ďalšiu rodičku, tak ma previezli vedľa zašiť maličké natrhnutie – iste vďaka Eve, lebo som nepoužívala Epi-No, ani som si nemasírovala hrádzu.

    Šitie bolo takmer pohodovým zážitkom, pretože lekárka mi pichla lokálnu anestéziu a spravila naozaj len pár stehov. Na to celé sa so zaujatím dívali obe medičky, a aj môj drahý, na čom som sa už iba bezmocne zasmiala. Dcérku zatiaľ merali a vážili, prekvapivo mala 3 010 gramov. Lekári sa opäť sekli o pol kila a aj na Slovensku mi neustále prízvukovali, že dieťatko bude maličké. A napokon, myslím, ideálna hmotnosť pre dievčatko.

    Sme veľmi šťastní, že dcérka sa narodila príjemným a nenásilným spôsobom, pôrod do vody rozhodne odporúčam. Zároveň si neviem predstaviť, že by som rodila doma – jednak nemáme takú obrovskú vaňu, a najmä – pomoc a rady Hebamme sú na nezaplatenie. Nesmierne mi pomohlo aj cvičenie jogy pred otehotnením a gravidjogy počas tehotenstva, niektoré časti knižky Aby porod nebolel a kurz hypnopôrodu.

    Najväčšou oporou mi je však až doteraz môj partner a motiváciou to maličké voňavé stvorenie, ktoré práve teraz na mne spí v šatke.

    V tejto vani som strávila posledných 45 minút pôrodu. (Celý pôrod trval 5 hodín.)

    Aj takto môže vyzerať miestnosť, v ktorej sa rodí 🙂

    zelovocka
    30. máj 2012    Čítané 0x

    Kofeín, paracetamol a tehotenstvo

     Kofeín sa považoval za látku, ktorá aktivuje chronickú bolesť hlavy (migrénu). Najnovšie výsledky však dokázali, že kofeín je účinný pri liečbe bolesti a sprievodných príznakov migrény. Pravdepodobne dochádza k stimulácii CNS inhibíciou receptorov adenozínu. Tým sa dosiahne vazokonstrikcia CNS a zníženie účinku bolesti hlavy.
     Paracetamol je známy ako bezpečné analgetikum, ktoré sa používa aj počas tehotenstva. Plod dobre toleruje aj príjem kofeínu, ak sú dávky nižšie ako 300 mg ze deň. Skúmal sa však aj účinok oboch látok súčasne na plod. Zistilo sa, že mix paracetamolu a kofeínu (5 : 1) spôsobuje zníženie pôrodnej hmotnosti plodu a placenty. Nezistili sa však žiadne vrodené malformácie. Kombinácia týchto látok je teda počas gravidity bezpečná, ale aj napriek tomu sa odporúča iba monoterapia paracetamolom (Reprod. Toxicol., 17, 2003, 51-58).


     Kofeín sa považoval za látku, ktorá spôsobuje poruchu v metabolizme vápnika, čo vedie v konečnom dôsledku k poškodeniu kostného tkaniva až k osteoporóze. Podľa súčasných výskumov však kofeín nezohráva významnú úlohu pri vzniku týchto problémov. Pitím nápojov obsahujúcich kofeín sa len veľmi málo znižuje absorpcia vápnika a nedochádza ani k výraznému zvýšeniu jeho vylučovania z organizmu. Kofeín, ako rizikový faktor osteoporózy, sa zisťoval v populácii, ktorá mala prirodzene nízky príjem vápnika zo stravy. Rizikovým faktorom teda nebol príjem kofeínu, ale nízky prívod vápnika. V prípade normálneho prívodu vápnika do organizmu sa nezistili žiadne škodlivé účinky kofeínu na kostné tkanivo ani hladinu vápnika v organizme (Food Chem. Toxicol., 40, 2002, 1263-1270).