Potrebujem psychiatra - psychológa?

Zodpovedané
5. máj 2021

Dobrý deň,

chcem sa poradiť, lebo už neviem, či sa iba vymykám štandardnému obrazu matky, či nezvládam byť matkou a potrebujem odbornú liečbu.

Po krátkej známosti som otehotnela a rozhodla sa dieťa si nechať jednak preto, že som mala na to "vek", už pár rokov prichádzali otázky na tému partner a dieťa. Otec malej sa k tomu postavil pozitívne, nie nadšene, ale povedal, že dieťa je dar a že to sa zvládne. Nikdy som však nesplietala plány koľko detí chcem a vôbec som po nich nejako extra netúžila

Tehotenstvo pokračovalo a ja som bola v tom akosi sama mi príde takto spätne, keď sa na to pozerám. Do poradní som chodila sama, partner nechcel byť pri pôrode a ja som ho nenútila, no aj to mi príde, teraz s odstupom času, že "ma v tom nechal". Prvé tri mesiace, sme bývali s dieťaťom u mojich rodičov, partner dochádzal a venoval sa dokončovaniu na dome. Pod vplyvom prvej vlny corony sme sa nasťahovali do partnerovho domu, ktorý však stále nie je dokončený. Myslím, že bolo dobre, že prvé tri mesiace som nebola sama s dieťaťom, lebo mám pocit, že som mala popôrodnú depresiu, ale ťažko to viem povedať jednoznačne, lebo partner mi sľuboval, že dom bude dokončený do leta, do môjho pôrodu, do konca zimy a nakoniec sme sa sťahovali až keď som ho postavila pred hotovú vec. Vtedy a aj teraz mám vlastne pocit, že som na dieťa sama a to ma štve, lebo on povedal, že to zvládneme, ale mám pocit, že to mám zvládať iba ja, lebo ja som "prišla o môj život".

Môj problém je, že v materstve nenachádzam taký ten úžasný pocit, ako je prezentovaný väčšinovo. Ľúbim malú, rada sa s ňou zahrám, no sú aj dni, keď by som najradšej zdrhla, alebo aspoň išla do práce, aby som aj ja mala to "ospravedlnenie" ako môj partner, že je s nami málo, lebo chodí do práce. Hneď po narodení som malú nemilovala, uvedomujem si to, až tak od jej roka, že ju mám rada, nikdy už od narodenia som nechcela, aby sa jej niečo stalo, no keď bola malá iba ležala a plakala väčšinu času a ja som nemala potuchy, čo s ňou je. Osobne si myslím, že začať milovať dieťa je proces, treba si naň zvyknúť, tiež sa do partnera zamiluje človek až časom ako spozná jeho osobnosť, aj to aký je nervák niekedy, ako rozhadzuje ponožky a podobne, a nie že za 5 minút sa zamilujem do chlapa, čo má pekný zadok. Osobnosť dieťaťa sa vyvíja a preto si myslím, že reálne milovanie dieťaťa s tým aká je to osoba a osobnosť môže nastať časom, ako sa tou osobnosťou stáva, dovtedy milujeme našu predstavu, aké je hebučké, ako pusinkuje, ako uteká ako dubáčik, aké bude, ako suprovo ho vychováme. No obávam sa, že tento môj názor nie je správny, lebo som mala milovať malú už od narodenie. Príde mi, že každá žena to tak má, že miluje dieťa od narodenia ak nie už od toho momentu, ako sa dozvie, že je tehotná.

Cítim sa hrozne frustrovane zo stereotypu, obliecť/prezliecť malú, nakŕmiť ju, hrať sa, ísť von, upratať, navariť a znova dokola. Mala som prácu, ktorá ma bavila, kolektív sme neboli extra dobrý, ale práca ma bavila, mohla som premýšľať a riešiť nejaký problém a mohla som sa zapojiť do nejakých projektov. Teraz som iba doma a keď malá len do desiatej rána mrnčí alebo plače 15x, lebo jej nedovolím niečo zobrať, alebo jej ja niečo vezmem, alebo ju nútim sadnúť si na stoličku, aby nespadla, alebo pri prebaľovaní, alebo pri obliekaní, keď sa ide von, alebo keď musíme ísť dnu, aby sa najedla a šla spať mám pocit, že strácam nervy, niekedy je to v pohode a snažím sa jej vysvetliť, že nemôže stáť na stoličke, lebo padne, nemôžem jej nechať niečo, lebo si tým môže ublížiť, že ju musím obliecť ak chce ísť von, no aj tak plač a ja niekedy zvýšim aj hlas a zakričím, ospravedlním sa jej a je mi to spätne ľúto. Čítala som, že deti vo veku 1,5 roka nevedia ovládať svoje emócie a buď sa môžu rozčuľovať, alebo plakať a snažím sa jej to vysvetliť, ale naozaj niekedy už nevládzem a zakričím. Ja už kašlem na nejaké upratovanie, udržiavam poriadok, ale nebehám a nezbieram po malej hračky počas dňa, lebo aj tak ich iba rozhádže, eliminovala som veci, čo musím robiť, mám viac času na malú, no aj tak sú dni, keď ma to nebaví, nechám sa vytočiť maličkosťou a hlavne partnerom. On sa s malou vôbec nevie zahrať. Má rok a pol a jeho interakcia s ňou je, že ju roznáša, keď už je s ňou a potom je malá iba zlá, lebo ju dá na zem a ona už chce ísť na ruky. Do tretej býva v práci potom príde domov, občas je vnútri hodinu aj s tým, že sa naje, niečo pozrie na nete, poroznáša malú a ide von do záhrady, ktorú treba upraviť, čiže som s malou nonstop. Veľakrát som mu povedala, že chcem aspoň pol hodinu týždenne si sama zacvičiť, čo sa mi podarilo 5-6 x. Po 5 minutách za mnou dobehli, lebo malá mrnčala a on nevedel, čo s ňou.
Vzdala som to, lebo ja som chcela aspoň na 30 minút mať pokoj a nikoho nevidieť, takže vlastne aj cvičím pri malej 2x týždenne 20 min. Zobrali sme aj psa, pri ktorom mi bolo sľúbené, že je pre mňa, aby som s ním mohla chodiť von, lenže bola som s ním 4x. Je to nemecký ovčiak, lebo iného partner nechcel, takže s ročným psom a dieťaťom rok a pol nemôžem chodiť von, a sama so psom vlastne tiež nie, lebo buď si niečo vymyslí partner v dome, alebo teraz v záhrade, takže ja som zas nepodstatná. Chcem, aby sa dal dom do poriadku, logicky chápem, že o 25 árovú záhradu sa treba starať, aby sme tam zas nemali 2 m žihľavu, viem tiež že omietanie a stavebné práce sa s dieťaťom nedajú robiť, ani oranie a kosenie, no ja s malou robím všetko od upratovania, varenia, vytrhám aj burinu (viem, že to robí väčšina žien), no ja mám pocit, že som tu tá posledná, lebo vždy je niečo iné podstatnejšie. Nikdy od neho nežiadam aby mi pomohol s domácnosťou, už nežiadam ani, aby postrážil malú, keď umývam zem, robím si to sama pri malej a on ju nikdy nevezme na prechádzku, iba ju oblečie, zoberie na dvor a po 15 minútach sa ma pýta, kedy prídem von aj ja.

Ja neviem, či som iba frustrovaná, lebo začínam mať pocit, že hoci bývam s otcom malej starám sa o ňu iba ja, alebo či potrebujem antidepresíva, aby som sa viac tešila a aby ma viac bavilo hranie s malou. Mňa vlastne aj baví, ale keď sa niekedy pozriem na hodiny a je šesť a vojde do mňa zlosť, uvedomím si, že zas som bola celý deň s ňou sama a takto je to už rok a niečo a partner sa dobrovoľne ani nehrnie do kúpania, uspatia, lebo musí robiť v záhrade, musí doomietať, musí betónovať, musí niečo, len nie byť s ňou, lebo v zime, keď s nami bol trocha viac, tak aj tak bol väčšinou na telefóne a malej radšej pustil telku.

Aký je Váš názor a čo mi odporúčate?

Ďakujem

Dobrý deň,

myslím si, že to čo prežívate vy je v poriadku a pochopiteľné. Páči sa mi aj ako viete povedať, že ju máte rada až od jedného roka, a že si dávate čas na to začať prežívať voči nej láskavé city.

To, že sa u ňu staráte je láskavé aj keď ste to v sebe neprežívala naplno ako veľa mamičiek, ktoré výskajú od radosti, že môžu obetovať celý život na pár rokov niekomu inému.
Verím, že ste dobrá matka.

Zdá sa mi, ale akoby ste nebola plne uspokojená z rolou matky, že máte aj iné potreby ako materstvo a že v partnerovi nenachádzate potrebnú podporu.

Rodičovstvo je, v ideálnom prípade, úloha pre viac ako jedného človeka. Rodičia dieťaťa by sa mali, v ideálnom prípade, spoločne a aktívne podieľať na výchove a starostlivosti, nastaviť si rodičovstvo ako prioritu a vedome sa mu venovať.
Vo vašom prípade to prišlo nečakane, a je pochopiteľné, že ste sa do tej role nedostala naplno, keďže Vás bavila aj práca a aj Váš partner ako hovoríte, bol po krátkej známosti.

Určite Vám odporúčam skúšať muža podporovať a smerovať k tomu, že sa bude o malú viac zaujímať a pomáhať pri starostlivosti o ňu. Je to aj jeho dcéra a teda aj jeho zodpovednosť. Zdá sa mi, že sa v tom cítite sama a to ma mrzí.
Neviem, či s ním o tom komunikujete, ale ak nie, určite s ním hovorte o svojich pocitoch a o svojich potrebách. Kľudne mu dajte prečítať túto otázku, čo píšete, či inak mu zdieľajte Vaše vnútro.

Snáď bude dosť empatický to vnímať a prispôsobiť tomu svoje správanie. Určite si zaslúžite tých 30 minút denne na svoje aktivity a postupne aj viac. Príde mi dôležité aby sa aj muž zúčastňoval na výchove, starostlivosti a trávení času s dieťaťom. Ak je to pre neho ťažké mal by tiež "zapracovať" na svojich pocitoch. V tomto by určite bola na mieste aj párová terapia.

Každopádne dcérka bude rásť a budú sa meniť aj jej nároky a možnosti trávenia času, a možno sa nájdete v inej časti výchovy ako pri starostlivosti o potreby batoľaťa.

Netrápte sa tým, že neprežívate materstvo tak ako iné ženy. Veľa žien, často zdieľa hlavne to pozitívne vo svojich životoch a je v poriadku to mať inak.

Taká klasická rada je, že dlhodobá psychoterapia rieši takmer všetky problémy v prežívaní a myslení. Takže ak si v budúcnosti budete môcť dopriať hodinu týždenne, určite Vám to odporúčam.

Hľadať šťastie v antidepresívach, len aby ste bola šťastná matka, to sa mi nezdá ako správne riešenie.

Držím Vám palce.

S pozdravom


Mgr. Andrej Naščák
Tel: +421 948 034 613
Mail: a.nascak@gmail.com
Web: www.onlineterapeut.sk/