Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
adiaca
22. mar 2017
1851 

God bless you

Väčšina ľudí neznáša cestovanie metrom. To londýnske je v ranných hodinách v dusnom počasí hotová pohroma. Na druhej strane v čase, keď cestuje málo ľudí, môže byť aj príjemným relaxom. Po pracovnom dni si prečítať noviny, knihu alebo sa zaboriť do svojich myšlienok... Takto som cestovala v jeden z mnohých všedných – nevšedných dní z práce.

V celom kupé bolo len asi osem ľudí roztrúsených na sedadlách. MIND THE GAP! Predtým, ako sa zatvorili dvere, vbehla dnu žena. Nikto si ju nevšimol, kým neprehovorila úbohým hlasom: ,,I am hungry, please, give me some change.“ (Som hladná, prosím, dajte mi drobné). Zopár hláv sa na sekundu odlepilo od novín, ale hneď akoby pokračovali v čítaní. To sotva! Všetci sme sa tvárili, že ju nevidíme, veď bola taká vychudnutá, že by pokojne mohla byť transparentná. Vek jej bolo len ťažko určiť – odhadujem okolo 45. Vlasy mala zlepené v ,,pavučinovom“ chumáči. Utrápené oči sa zastavili na každej sklonenej hlave, keď prechádzala na druhý koniec k východu. Zaváhala som, či sa pohrabať v taške, no hneď som zhodnotila, že keby som každému, koho som takto videla žobrať dala libru, za chvíľu sa môžem na cestu žobrania vydať sama.
Pokojne čakala pri dverách, kým sa otvoria a ona so svojím prázdnym mešcom skúsi šťastie ďalej...
Vtom sa zdvihlo mladé dievča zo svojho miesta smerom k žobráčke. Všetky oči sa na ňu uprene dívali, keď jej vtlačila do dlane hŕbu drobných mincí.  „God bless you!“ (Boh ťa žehnaj!) Vykríkla ďakovne žena a ešte to zopakovala.

Na chvíľu sa zastavil čas... Všetci sme sa zahanbili.
Dievča si sadlo späť na svoje miesto, dvere sa otvorili a žena si odložila svoj poklad hlboko do vrecka.
Za oknom ešte nechala dievčaťu  ďakovný pohľad, ale ten sme dostali všetci. Nikto už nečítal. Ani tí, čo sa tak tvárili.

Neviem, prečo táto žena skončila tak, ako skončila. Jej črty prezrádzali, že voľakedy bola krásna, možno aj vzdelaná a veselá. Čo, alebo kto ju „zaklial“ do tejto situácie, sa už nik z nás v metre nedozvie.

Zvláštne ticho, ktoré po nej ostalo, prerušoval len striktný hlas: MIND THE CLOSING DOOR! (Všímaj si zatvárajúce sa dvere!) Akoby nám všetkým odkazoval: MIND POOR PEOPLE! (Všímaj si chudobných ľudí!)

Text a foto: Andrea Ággová

#metro #zivot #pribeh #story 

    Odporúčame