Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
brigushka
18. feb 2018
384 

Príbeh nášho Márka

To, že som tehotná som zistila v júni. Tehotenstvo plánované nebolo, a dokonca som otehotnela cez antikoncepciu. Menštruácia mi meškala už týždeň, ale test bol negatívny. Pozitívny sa ukázal až po dvoch týždňoch. Napriek tomu že sme neplánovali, neskutočne sme sa všetci tešili. Nasledovalo veľmi pekné obdobie v mojom živote. Našťastie mi nebývalo zle len z určitých jedál, ktorým som sa vyhýbala. Neprespané noci, neschopnosť zaspať, bolesť krížov, nafúknuté a boľavé prsia, to bola normálna vec, veď to k tomu patrí. V 11. týždni som začala silno krvácať. Bola to sobota, a samozrejme ani jedna pohotovosť na blízku. Išli sme do Lučenca, kde ma vyšetrili dvaja lekári. Zhodnotili, že pri vytváraní placenty mi praskla cievka. A vyjadrili sa, že placentu mám príliš nízko. No v tom období som netušila čo to znamená a samozrejme som začala googliť. Samozrejme vygooglila som, že je to zlé. Môj gynekológ mi na kontrole ale povedal, že ani nechápe načo pozerali teraz placentu, že je ešte na to priskoro určovať či je nízko alebo nie, lebo ona sa ešte vytiahne hore. Zbytočné stresy. Potom bolo všetko v poriadku. Do novembra! Začalo mi tvrdnúť brucho. A nie pár krát za deň. Ale 6-7x za hodinu. Hneď som išla k lekárovi, ktorý mi predpísal silnejšie magnézium ako som mala. Zhodnotil že sa neotváram čo je dobré a poslal ma nakoniec domov. Vďaka magnéziu sa to zlepšilo. Potom sme chytili nejaký zápal, na čo som dostala antibiotiká. Malý mi ležal veľmi vysoko, a tlačil mi strašne na žalúdok, čím mi spôsobil, že mi bolo zle aj z čistej vody. Ďalšiu vec ktorý týmto spôsobil bolo stŕpnutá časť na bruchu pod prsiami. Asi 5 cm široký pás, neskutočne boľavé rebrá, a neschopnosť spať na boku. Keď som nejak vedela spať, tak to bolo na chrbte (čo je mimochodom v tehotenstve nedoporučené). Kosti ma pálili doslova zvnútra, ale už som sa s tým nejak naučila žiť. Začal sa nový rok, a ja som ho začala so zápaľom pľúc. A vtedy začala moja nočná mora. Zo začiatku som ešte nestresovala, nebolo prečo, veď normálna choroba, preliečime, vyležím. Zašla som k obvodnému on zavolal môjmu gynekológovi, u ktorého som mala zrovna v ten deň aj poradňu, a dohodli sa, že mi dajú antibiotiká. Antibiotiká mi veľmi nepomáhali na začiatku. Vo štvrtok večer ma chytil neskutočný silný kašel, a mňa začalo brucho bolieť. S lekárom som bola dohodnutá, že prídem k nemu v piatok ak by sa to nezlepšovalo. Tak aj bolo. Jeho slová boli nasledovné: Vidím to na hospitalizáciu. Ešte zavolal môjmu gynekológovi dohodnúť sa s ním či ma pošlú na pneu alebo na gyn. Našťastie môj lekár povedal, že ma vyšetrí a rozhodne podľa toho. Začala som sa otvárať. Bola som na jeden prst. Hospitalizovali ma hneď v ten deň na gynekológii v Leviciach. Dostávala som enormné množstvo magnézia (ukľudňuje činnosť maternice), mala som svoje silné od lekára, plus od nich tabletky a ešte infúzie. Kašeľ stále pretrvával. Manžel mi mal doniesť jeden sirup a mala som užívať antibiotiká od obvodného. Vyšetrili ma, otvorená na prst a skratený krčok na 27mm. V sobotu podvečer som si pospala, a zobudila som sa na strašné kŕče v bruchu. Zašla som na záchod, kde som zistila, že krvácam. Sestrička spravila test na plodovú, vyšla negatívne. A zobrali ma na pásy, kde ma ešte pred tým vyšetrila doktorka. Povedala, že som otvorená rovnako, ale mám úplne mäkký krčok a cíti hlavičku. Top vec bola, že nikto nevedel povedať v ktorom som týždni. Podľa menštruácie som už bola v 35. a podľa sona ešte len niekde 32-33. Pichla mi pre istotu kortikoidy, a povedala, že nech skúsim vydržať aspoň do pondelka, aby som dostala celú dávku (kvôli pľúcam malého). Dali ma na pásy, kým som bola na nich pichli mi koncentrované magnézium a potom som dostala aj v infúzke. Ozvy sa nemenili. Vtedy už doktorka volala do Nitry či majú pre mňa voľné miesto, a či majú voľný inkubátor. Zavolali sanitku, jedna žena mi pobalila veci na izbe, mňa už nepustili, a brali ma do nitry. Bolo to veľmi stresujúce keďže sme išli aj s húkačkami a vedela som, že zisťovali, či majú pre malého voľný inkubátor. Brali ma na pôrodnícky príjem. Tam si ani nepamätám či ma vlastne vyšetrovali alebo nie, ale pamätám si, že som bola na pásoch. Odtiaľ ma zobrali na pôrodnú sálu. Samé pozitívne veci. Celú noc som dostávala magnézium. Infúzky aj koncentrované dávky. Každú hodinu robili hodinový záznam. Nakoniec sa im podaril pôrod zastaviť a ráno ma preniesli na gynekológiu. V pondelok ráno som dostala poslednú dávku kortikoidov, čo ma ukľudňovalo. Personál bol dobrý, ani jedno zlé slovo nemôžem povedať na nikoho. Ďalší týždeň pondelok ma prednosta znova vyšetril. Oznámil mi, že mám úplne minutý krčok, a že som otvorená na prst aj pol, a že tu mám ešte vydržať. Jediné čo mi vadilo, nikto neriešili v koľkatom vlastne som. Vždy povedali dva týždne a väčšinou sa riadili tým vyšším. Na sono som sa už vypýtala sama nech ma pošlú (bol to deň pred tým ako som porodila). Chcela som sa spýtať v piatok primára, či by som nemohla ísť domov. Jedna vec bola, že som si bola vedomá toho, že ma nepustí, kým neporodím a to mohol byť ešte vyše mesiac. Druhá vec, už som brala magnézium len v tabletkách a mala som ešte železo. Žiadne tvrdnutie, žiadna aktivita na zázname. Tak som si povedala, že ak bude mať malý nad 2500 tak sa ho spýtam. Veď som už mala byť v 9. mesiaci. Na sone mi lekár povedal, že malý ma zhruba 2600 a že mu to vychádza na taký 36. týždeň. (to je už tretí iný týždeň aký som poznala). Odporučil mi, aby som zostala. Že by mi povedal nech idem domov, ale za to, že mám minutý krčok a otvorená som tiež trochu, tak mám zostať. Prišla ranná vizita v piatok. Najprv len jeden lekár. Ten odišiel, a pred veľkou vizitou som si skočila na záchod, a uvidela som, že mi odtiekla hlienová zátka (môže odtiecť aj týždeň pred pôrodom). Lekára, ktorý bol u nás som nenašla, tak som to povedala druhej doktorke, ktorá sa rozprávala akurát s inými lekármi a jej odpoveď bola: A čo teraz? Asi porodíte teda. Očividne vedela všetko o mojom stave. Prišla veľká vizita, a povedala som to prednostovi. On ma hneď vyšetril a povedal, že asi nastúpi aj pôrod. Mám si ľahnúť a čakať na bolesti. Tak som si ľahla a stále som cítila, že niečo tečie zo mňa. Postavila som sa, že si vymením vložku a v tom mi praskla voda. Stiekla po nohách ako vo filme. Spravili aj test a hneď volali lekárovi. Znova ma vyšetrili. Otvorená na 3 prsty. A že už to nebudeme zastavovať. Mala som jemné pobolievanie v podbrušku nič iné. Spravili klistír, oholili, išla som do sprchy, pobalila som sa a odkráčala som si na pôrodnú sálu. Tam som si ľahla na posteľ, hneď spravili záznam, zobrali mi krv, doktorka mi oznámila, že mi podajú aj antibiotiká, keďže som nemala ešte výsledky zo streru na streptokoka, vyšetrila ma a čakali sme. Do jednej hodiny mi nič nebolo. Stále som bola otvorená na 3 cm, a žiadne bolesti. A vtedy to prišlo. Najprv každých 5 minút, tie som ešte vedela predýchať, trvali asi pol hodinu. Interval medzi bolesťami potom začal klesať, a vtedy boli aj bolesti intenzívnejšie. Sestrička sa spýtala, koľko trvá manželovi sem dojsť a povedala, že keď budem na 5cm tak mu zavolám nech má čas kľudne prísť. O tretej už boli bolesti nevydržateľné. Jedna sestrička mi pomasírovala kríže aby sa mi trochu uľavilo. Točilo ma to všade, v sprche som nevládala sedieť pod vodou, nútilo ma to ísť na záchod aj keď mi nebolo treba. Sestrička ma vtedy vyšetrila a povedala že 5 cm. Volajte manželovi. Vyšetrila ma doktorka, pichli mi nospu (neviem prečo, ani ma to vtedy netrápilo), poslali ma do sprchy nech tam vydržím aspoň 20 minút. Zatiaľ ma pobalili a zobrali veci do pôrodného boxu. Potom som prešla tam aj ja. Vtedy som mala bolesti už každú minútu a otvorená som bola na 8cm. A manžel ešte nikde. Strašne ma to nútilo už tlačiť, ale nemohla som ešte. To bolo hrozné. Už som sa im prosíkala nech môžem tlačiť. Nevládala som už vtedy. Zhodila som zo seba plachtu, bolo mi neskutočne teplo, mala som dýchať ako pes, malému klesali ozvy, dostávala som kyslík. Pichli mi infúziu. Mala som vtedy zavolať manželovi kde je. Zdola im potom volali, že už došiel a vtedy mi povedali ako mám tlačiť a pri nasledujúcej kontrakcii už môžem. Asi sme čakali na neho. Síce tam ešte nebol, ja som už tri krát potlačila a on vtedy prišiel. Už mal pripravené všetko, tak ho len rýchlo obliekli pri mne a pár krát som potlačila a boli sme na svete. Znie to jednoducho, ale vzdávala som to. Medzi každou kontrakciou som dostávala kyslík v boxe, lebo malému klesali ozvy. Darmo hovorili že mám dýchať. To proste nešlo. V tých kŕčoch to znelo ako nemožné. Ale snažila som sa a oni mi vždy opakovali že kvôli malému. Nevládala som pretlačiť hlavičku cez panvu. Úplne som to cítila. Jednoducho neprechádzala, až napokon prešla a ešte nás stále čakali ramená. Ak by bol väčší, ja by som ho asi ani nepriviedla na svet. Porodila som 16:52. Prvú dobu som mala veľmi krátku (keď sa otvára žena), ak počítam od plodovej vody tak 6,5 hodín a keď od bolestí tak 3,5, a druhá doba (keď sa tlačí bábätko von) bola tiež asi 10 minútová. Rýchle ale nie vždy znamená jednoduché. Už som to vzdávala. Ak by som mala ešte dva krát potlačiť ja ho neporodím. Bola som už vyčerpaná a nevládala som. Doktorka sa ma spýtala, či som za nastrihnutie. Povedala som, že keď treba tak nie som proti. Tesne pred tým ako mu vyšla hlavička ma nastrihla trochu. Hneď ho zobrali preč. Keď sa vrátila doktorka, bol už v zavinovačke a podali mi ho na pár sekúnd a hneď ho zobrali. Doktorka mi povedala že sa sa narodil v 35. týždni, váhu mal 2590g a meral 46cm. Tešila som sa váhe, a bola som vďačná za kortikoidy, a za to, že aspoň tie dva týždne vydržal. Čakali sme pol hodinu na placentu, potom ma zašili. V boxe som ležala ďalšie dve hodiny, stlačili mi maternicu hneď dole, a ja som si mala tak tlačit na brucho ešte hodinu, a potom ma previezli na šestonedelie. Mala som sa najesť, napiť a osprchovať. Medzitým z novorodeneckého prišla sestrička povedať že malý je v inkubátore, že mám ho prísť pozrieť keď budem vládať. No ale ako ma sestrička zobrala do sprchy strašne zle mi prišlo. Môj hemoglobín bol veľmi nízky už pred pôrodom, a počas pôrodu som stratila strašne veľa krvi. Tak som sa neodvážila íshť za ním, ale sestrička bola zlatá a o desiatej mi ho doniesla že som neprišla. Nechala mi ho na 5 minút, že musí naspäť, lebo sa tam zohrieva. Tabletku na spanie som si musela vypýtať, lebo bolo pre mňa nemožné zaspať. O štrvtej mi ho už doniesli priložiť ho na prsník. Sestrička bola veľmi zlatá a snaživá. Dovtedy sa s nami trápila, kým sa prisal pekne. Potom ho zobrali znova do inkubátora. Kým sme boli v nemocnici, malému začal veľmi stúpať bilirubín. Za mnou prišiel primár, že ako sa cítim, či nechcem transfúziu krvi. Mala som hemoglobín už len 77 pričom najnižšia normálna hodnota je 120, tesne pred pôrodom som mala 93. Transfúziu som odmietla, pretože doktorka z novorodeneckého mi povedala, že ak sa malému veľmi zvýši bilirubín, tak bude potrebovať moju krv, čo by možné nebolo ak by som ja nejakú dostala. Celý deň mu chodili merať ten bilirubín, nakoniec mu zobrali krvičku a sestrička prišla naspať okolo obeda, že kedy som ho kŕmila, a že ho bere na fototerapiu lebo ma vysokú žltačku. Nevedela som akú hodnotu mal, len to, že ju má nad 220. Pritom som obdržala informáciu že schudol maximum čo je u novorodenca povolené. Celý deň a aj v noci mi ho vždy doniesli po troch hodinách aby som ho nakojila, a keďže on vstával každú hodinu a pol papať, tak som im odsávala aj mlieko a tým ho kŕmili medzitým. Bol to hrozný deň pre mňa. Prerevaný a plný smútku. Konečne bol pri mne a oni mi ho zobrali. Nakoniec prišla ráno sestrička o šiestej a nechali mi ho už. Zobrali mu ešte znova krvičku skontrolovať bilirubín, a zvážili ho. Pribral 20g, čo bol pozitívne a pred obedom došla doktorka povedať, že bilirubín sa znižuje, a že môžme ísť domov. To bola asi tá najväčšia chyba. Tešila som sa, tak tri týždne sme už boli v nemocnici, ale bola som vystrašená. Narodil sa o 5 týždňov skôr, mal zvýšenú žltačku a ešte aj veľa schudol. No prepustili nás s hmotnosťou 2350g. To bol utorok a vo štvrtok sme mali ísť na kontrolu. Malý nám schudol znova a bilirubín znova stúpol. Zobrali mu krv, a máme prísť znova o týždeň. Mala som zanechať dojčenie. Už len odsávať mlieko, a dávať mu z fľašky. Poobede som volala kvôli výsledkom. Hodnotu bilirubínu nepovedali, len toľko, že to na hospitalizáciu nie je a že o týždeň máme ísť znova na kontrolu. Prišli sme na kontrolu, kde som z papierov zistila, že malý mal bilirubín až 280. (Tak pre informáciu žltačka začína pri hodnote 89, nad 220 je už žltačka zvýšená a dávajú babätká na fototerapiu a nad 340 už pristupujú ku transfúzii). Našťastie už bilirubín klesal a aj sme pribrali. Už sme vážili 2530g. Dovtedy každý vravel že dosiahnime túto váhu a bude všetko v poriadku. No nebolo. Spokojne sme si vo štvrtok odišli z nemocnice. Krásny víkend pred nami, všetko v poriadku. V pondelok večer aby som si trošku pospala aj ja na neho dávala pozor moja milovaná sestra. V noci prišla za mnou, že už nevie čo má robiť. Malý zvracia, plače, je nekľudný. Tak som ju vystriedala a snažila som sa ho ukľudniť ja. Papal, zvracal, plakal, papal, zvracal atď. Horko ťažko mi v rukách nakoniec zaspal. Ráno boli dve papaníčka už v poriadku. Pred obedom znova sa napapal a prúdom to aj vyzvracal. Hneď som volala jeho lekárovi. Išli sme aj za ním do ordianácie a dal ho hospitalizovať. Bol dehydrovaný, a momentálne dostáva infúzie. Po papaní si musíme dať sirupček, aby mliečko zostalo v tom žalúdku. Pre mňa bolo neznesiteľné počuť ten rev (to už ani plač nebol) keď mu pichali infúziu a brali krv. Jeho krv bola ako olej. Ledva tiekla. Už mu tečie druhá infúzka, a od včera obeda som si ho ani zdvihnúť nemohla. Zajtra ideme ešte na sono. To najhoršie už vylúčili, našťastie neviem čo to je. Vyzerá tak, že má reflux. Našťastie toto malé stvorenie je silné a má môj obdiv čo všetko vydrží! Znamená pre nás celý svet a napriek všetkým ťažkostiam viem, že z neho bude veľký a silný muž! 

Už sme doma z nemocnice viac ako dva týždne. Prepustili nás s hmotnosťou 3050g. Síce po dvoch infúzikách a taktiež podávaní sirupu, ale pribral, a to je hlavné pre mňa. Stále priberáme. Je nedeľa a v piatok mal 4 týždne. Už vážil krásnych 3220 gramov a meral o 2cm viac ako pri pôrode. Stále sa trápime s refluxom. Musíme dávať pozor na každý malý pohyb po papaní, na to, ako ho uložíme spať po jedení, proste na všetko. Je nenažranec, čo nám tiež veľmi nepomáha. Nevie kedy je dosť a potom zvracia aj keby nemusel. Sirup mu nechcem dávať vkuse, je to proste liek, a kým to zvracanie nie je až tak hrozné, tak to radšej nesilím. Našťastie je neskutočne silný. Ak by mohol tak by už najradšej chodil asi. Dvíhanie hlavičky mu problém nerobí a musíme dávať pozor aby sa nám neotočil. Keď je na brušku pekne zdvihne hlavičku a otočí si ju na druhú stranu. Samozrejme spinka vo veľkej posteli s maminkou. Prečo nie! Je to herec keď má spať sám.