Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    cicimotinka
    20. jún 2017    Čítané 535x

    Jazdím, jazdíš, jazdíme... aj po 15tich rokoch

            Keď som tu pred nejakým časom riešila, že by som potrebovala začať šoférovať, ozvalo sa tu zopár žienok, ktoré by potrebovali tiež, no nemajú odvahu začať... rovnako ako ja... “začínala“ som niekoľkokrát celých 15 rokov... až ma to donútilo tak naozaj... Možno sa vám bude zdať tento článok zbytočný, ale chcela by som povzbudiť aj ostatné “nešoférky“, ktorých je tu určite dosť...  

            Pekne od začiatku... tak som si našla prácu po 7 rokoch doma s deťmi... podmienkou bolo šoférovať... hm... vodičák mám 21 rokov, ale posledných cca 15 som “šoférovala“ asi 3x... ak sa to dá nazvať šoférovanie, keď som 2x pár metrov posunula auto... no a 1x som šla cca 2 km do práce...      

            Aby som bola motivovaná, manžel mi kúpil autíčko, malinké, 3-dverové, aby som sa všade zmestila a hlavne staršie a oťukané, aby mi ho nebolo ľúto, keď ho prípadne šuchnem tiež... môj malý zelenučký citroenik dostal meno Limetka... urobila som si dôkladný plán... najskôr kondičné jazdy v autoškole, potom učenie sa na ulici, trošku večer po meste a potom... potom naostro... škôlka a práca...    

            Autoškola... dohodla som si prvú jazdu a vôbec som nevedela, čo môžem čakať... prišlo auto s inštruktorom, nasadla som na miesto spolujazdca a šli sme na “cvičisko“... tam mi to šlo celkom fajn, až som bola prekvapená... dokonca sme šli aj do mesta a pomaličky prešli cez mesto... jupííí... bola som si vedomá, že ON má brzdu... inštruktor mi celý čas vysvetľoval, čo a ako... bolo to úplne odlišné, ako som si pamätala... a to bol kameň úrazu... všetko bolo inak... na druhú jazdu – dvojhodinovú – prišlo auto bez označenia autoškola... vodičák mám a aspoň budem vedieť, ako na mňa ostatní vodiči reagujú... ha ha (dvaja trúbili)... to už taká sranda nebola... na konci jazdy mi dal inštruktor zopár dobrých rád, povedal, že som na úrovni 9 jazdy z 15 v autoškole a smelo môžem na cesty. A nemám zabúdať na to, že POMALY a PRED SEBA... to bol totiž hlavný rozdiel v tom, čo nás kedysi učili a čo sa učí teraz... kedysi na nás inštruktor celú hodinu vrešťal: „Pridaj, pozeraj sa do spätného, za tebou sú autá, chcú ísť 60... oni majú právo ísť v meste 60... pridaj, pridaj...“ ... dnes to bolo o inom ... „Za tebou sa ti prispôsobia, keď budú chcieť, obehnú ťa, teba musí zaujímať iba situácia pre tebou, spomaľ, spomaľ...“ áno, mám zlozvyky zo starých čias... ale proste musím...                                                                 

            Tak sme jeden večer s manželom a Arturom šli na ulicu... je to taká štvorprúdovka, končí v poli (plánovaný obchvat mesta v roku nula-nula-hop-hop)... chodia tam často cvičiť ľudia aj autoškoly... a tak sme sa tam točili niekoľkí a z poľnej cesty medzi nás zrazu vybehol nejaký autiak, ktorý vôbec nebral ohľad na nás – vyplašencov... no... auto mi 2x poskočilo a skapalo... Artur zo zadného sedadla zdesene pípol: „Poďme už domov, alebo sa vymeňte.“ ... že díky, synu, nezabúdaj, že budeš so mnou chodiť do škôlky... tak som potom chodila asi 2 týždne po večeroch sama... mala som pocit, že je to fajn, hlavne rozbeh, jednotka bez plynu a podobné “vychytáfky“ potrebné do kolón v meste... no a po týždni som šla do škôlky... večer... na skúšku... 3 km... zaparkovala som pred ňou a celá šťastná (a spotená) by som najradšej tancovala na chodníku... ja som dala škôlku, hula-hula-hop!!!                                       

            A potom prišlo ráno - deň D... naložila som Artura a šli sme, bolo mi zle, mala som pocit, že budem vracať, že odpadnem, že neprídem ani ku škôlke... Šťastena asi stála pri nás... došli sme do škôlky, nikde žiaden zádrhel... a potom do práce... ďalších 27 km cez 2 mestá... 2 veľké svetelné križovatky, 6 kruháčov a jeden neprehľadný pripájací pruh v zákrute na kopci... uff... cesta tam bola ok... všade mi vyšla zelená, nikde mi to neskapalo, nič sa nestalo... nič sa nestalo??? ... bola som pyšná sama na seba... ja som to dala?... ja som to dala! ... cestou späť som sa tešila, cesta voľná, iba ja... zrazu v spätnom biela audina... nevadí, obehne ma... no... neobehla... vodič zbadal “Z“, tak sa rozhodol pobaviť... vyštartoval a dobrzdil tesne za mnou, spomalil a znovu... a znovu... pri piatom som to prestala počítať... potom vyštartoval, že ma ide obehnúť a zase zaliezol za mňa... držala som volant a opakovala som si „nevidím ťa, nevidím ťa, nie si tam, vôbec tam nie si“... nakoniec ma obehol tak, že som mala pocit, že mi späťákom urazí ten môj, ale necukla som... ešte som čakala, že dupne predo mnou na brzdu, no to už neurobil... myšičkou sa zaradil tesne predo mňa a vystrelil... že “boškam na holu ricinku, blbeček“... prežila som s dvomi deťmi obdobie vzdoru, “ja si trpezlivo počkám, kým sa vybúriš“...               Deň druhý, alebo všetko je inak... po prvom dni som bola samozrejme na seba pyšná... druhý deň začal “komplikáciou“, skapalo mi to pri odbočovaní do škôlky... v podstate sa nič nestalo, ale moje ťažko získané sebavedomie to naštrbilo... a ani Artur tomu nepomáhal otázkou: „Bola tam jama, alebo to nevieš???“ ... no ... niekde uprostred... cestou z práce som chytila traktor... trošku problém s odhadom ho obehnúť, ale nakoniec sa mi to podarilo... ďalšia skúsenosť, ďalšia čiarka vyššieho sebavedomia... no a kolóna cez mesto... uff ... 20 minút jednotka bez plynu-spojka-brzda ... och ... ako dobre, že na rovinke... ale skúsenosť to bola fajn... zase čiaročka ukazovateľa šoférskeho sebavedomia stúpla...                                                    

            Deň tretí začal Arturovou scénou pri vchodových dverách: „Ideme autobusoooom“ ... no neboj, nebude tam jama... „Nijééé, ideme autobusom!!!“ ... straaašne som sa snažila, aby sa nič nestalo, nikde to neposkočilo, neskapalo... pred škôlkou vravím Arturovi – tak ako, už to viem? ... „Ňo, si sa to naučila.“ ... že díky, synu ... cesta do práce prebehla v pohodičke... dokonca som sa kukla aj po okolí a všimla som si pokosené pole... že aký prepych... cestou späť som sa rozhodla ísť na chalupu za chlapmi... odbočujem z kruháča, že kolóna... KOLÓNA!!! nijeee... podjazd pod železnicu, bager krokom v kopci, plná čiara... celé zle... autá obiehali, až som ostala za ním ja... blikal smerovkou, že môžem... ale ako? ... akooo??? vyrazila som na jednotke, cítila som, že autíčko pýta dvojku... dokelu, dokelu, dokelu, to nedám... dám to, musím... ser na dvojku, nedáš ju tam, poď... POĎ... dusila som ho, chúďa, na jednotke... vydrž, prosím, vydrž... keď som sa dostala pred bager, dala som dvojku... skackala som, ale neskapalo... uff...  asi za 3 minútky som došla na chalupu, ruky sa mi triasli tak, že som nevedela trafiť kľúč do zámky na bráne... sadla som si na gauč a klepala sa... nikdy viac... od zajtra chodím busom... opisovala som celú tu “katastrofu“ manželovi, ten sa samozrejme dobre bavil, uzavrel to slovami „Presne toto potrebuješ, inak sa to nenaučíš!“ ... hm, no ono je to pravda, len to mohlo prísť tretí týždeň a nie tretí deň...                                        

            Deň štvrtý... áno, sadla som do auta aj nepriek tomu, že som sa včera vyjadrila, že nikdy viac... obe cesty prebehli v pohodičke... dokonca som mala pocit, že si to aj trošíčku užívam... jupííí... dala som to... a dúfam, že to dám aj ďalšie dni...                                    Deň piaty... v piatok auto potreboval manžel, tak som naháňala Artura, aby sa ponáhľal, že ideme autobusom... stál sfučaný pri vchodových dverách... „A kedy pôjdeme autom?“ ... v pondelok, zlatko ... založil si ruky v bok. „Tak ja si počkám.“ ... POTEŠILO!!!

            Dnes už mám zase ďalšie 2 dni odjazdené... zase som sa ocitla v nových situáciách, ktoré som zvládla... dnes sa naplnila moja nočná mora... rozbehnúť sa v kopčeku na ručnej... prvý neúspech, bolo mi do plaču... druhý neúspech, napadali ma desné nápady, že zavolám mužovi, nijééé, by sa mi smial... tak nie, budem tu nocovať... tak asi tiež nie... potom sa za mnou objavilo auto... ty kokos, tak znova... nepýtajte sa ma, ako som sa rozbehla, ale nejako sa mi to podarilo... taká hanba je veru silná motivácia, keď som si predstavila, že vyleziem z auta, zaťukám na okienko na aute za mnou, nahodím šteniatkovské oči: „Prosím vás, nedáte mi to na rovinku?"... no možno to niekedy budem musieť urobiť, ale dnes ten deň nebol... a zase je moje sebavedomie o kúštik vyššie... a reči, že po 15-tich rokoch už jazdiť nezačnem, sa nepotvrdili... JA JAZDÍM... a zajtra idem znovu...      

            Ženy, ktoré nad tým zatiaľ iba premýšľate a odhodlávate sa, smelo do toho... dala som to ja, dáte to aj vy...

    cicimotinka
    7. máj 2017    Čítané 346x

    Patlámo... alebo testovanie NUANCE

    Do testovania som sa prihlásila s tým, že aj tak ma nevyberú. Napísala som pravdu, mám 41 rokov a kozmetiku nepoužívam skoro vôbec... Myslela som, že budú vyberať žienky, ktoré majú s kozmetikou nejaké skúsenosti, aby mohli porovnávať. Vôbec som nemala prehľad o tom, aké druhy kozmetiky sú na našom trhu. Kedysi našim starým mamám stačila jedna Nivea alebo Marína a vystačili si od vrások na tvári po zhrubnutú kožu na pätách. Dnes je pomaly na každý kúštik tela iné "patlámo", kto sa v tom má vyznať? No aby som neodbiehala od témy, nakoniec som bola vybratá aj ja... Potešila som sa, lebo som už aj začala premýšľať, že by som nejakú kozmetiku mala vyskúšať, predsa len nemladnem a pokožka sa opotrebováva tiež, takže mi prišiel krásny balíček na testovanie.

    Testovala som tieto produkty: 

    1. Sérum

    2. Očný krém

    3. Denný krém na normálnu a zmiešanú pleť

    4. Nočný krém pre všetky typy pleti

    5. Denný krém na suchú pleť

    Ako som už písala v mojom blogu, je to krásne balený a jemne voňavý produkt, na ktorom už na prvý pohľad vidieť, že nie je len "taký obyčajný", čomu nasvedčuje aj to, že krémiky sú v skle.

    1. Sérum

    Sérum má jemnú vôňu, šmykľavú konzistenciu a výborne vsakuje do pokožky (niekedy až moc, lebo sa mi zo začiatku zdalo, že tá 1 kvapka sa stihne usušiť skôr, ako ju poriadne rozotriem, no ono to chcelo iba cvik) Po niekoľkých prvých razoch sa mi zdalo, že ma po nanesení tvár tak divne svrbí (nebolo to nepríjemné, len to bol taký nový pocit), no po asi 4 – 5 aplikovaniach tieto pocity zmizli. Po troch týždňoch môžem za seba povedať, že aj ja patrím k 74% žien, ktoré zaznamenali, že pleť je vyhladenejšia a zamatovo hebká na dotyk... 

    Výhody:

    - stačí naozaj kvapka, za cca 3 týždne používania 2x denne som minula asi 1/3 obsahu, takže sérum vydrží minimálne 2-2,5 mesiaca.

    Nevýhody: nenašla som

    2. Očný krém

    Očný krém je podobnej konzistencie ako sérum, ale trošku hustejší, "želatínový", farbu má telovú. Treba ho naozaj máličko a dobre sa rozotiera a naklepkáva, vôňu má príjemnú, pripomína mi skôr niečo púdrové. Za seba musím povedať, že je to jediný produkt, ktorý ma aj po celej dobe testovania stále po aplikácii "páli"... nie je to nič bolestivé alebo nepríjemné, ale je to taký možno pol minútový pocit prehriatia pokožky pod očami. S krémikom určite budeme kamaráti aj naďalej, pretože mám podozrenie, že mi po ňom naozaj zmizli opuchy pod očami...

    Výkričník pre firmu NUANCE pre nesprávne označenie v zložení výrobku  - Aesculus hippocastanum - uvedený na obale je Pagaštan konský... (Gaštan je ten, čo sa predáva ako pečený a robí sa z neho gaštanové pyré ). To však nič nemení na fakte, že Pagaštan je veľmi vhodný ako prísada do očného krémiku, pretože tlmí opuchy, bráni zapáleniu kože a pomáha aj pri ekzémoch.

    Výhody:

    - stačí ho naozaj máličko, podľa môjho odhadu pri používaní 2x denne vydrží 4-5 mesiacov

    Nevýhody: nenašla som

    3. Denný krém na normálnu a zmiešanú pleť

    Ako alergika ma ovplyvňuje to, čo lieta vo vzduchu. Z prírody vždy prídem rozškrabaná na lícach v okolí nosa a na vrchnej časti obočia. Práve tieto škrabance ma po nanesení krému pekne štípali, ale skôr mi to krém vysušil, ako by mi urobil ešte horšie. Používala som ho aj viackrát denne, pokiaľ som mala potrebu sa niečim natrieť. Krém je ľahučký, má jemnú konzistenciu, netreba ho veľa, príjemne vonia, dobre sa rozotiera. Po prvých razoch som mala pocit, že mi ostávajú fľaky a tvár ma štípe, no po pravidelnom používaní tieto príznaky asi po 4 dňoch zmizli.

    Výhody:

    po nanesení krému mi neostali mastné ruky, ktoré by som si musela umyť

    - obal krémiku má široké hrdlo, takže je fajn aj na také rýchle nakrémovanie

    Nevýhody: nenašla som

    4. Nočný krém pre všetky typy pleti

    Krémik je veľmi podobný dennému, má však trošku výraznejšiu vôňu. Je mastnejší ako denný, takže sa po natretí trošku lesknem, čo však na domáce večerné použitie nevadí. Dobre sa rozotiera a netreba ho veľa. 

    Výhody:

    netreba ho veľa a dobre sa rozotiera

    Nevýhody:

    - je voňavejší, čo môže byť problém pri zaspávaní

    - trošku horšie sa vstrebáva, ostáva lesklá pleť

    5. Denný krém na suchú pleť

    Krémik je tuhší, z pumpičky vychádza v podobe "hadíka" no napriek tuhosti sa výborne rozotiera. Vôňu má jemnučkú, skoro žiadnu, za cca 20 dní testovania tohto krémiku musím povedať, že je super na moju alergiu. Skoro všetky kožné prejavy na tvári sa mi zahojili, takže môžem potvrdiť to, čo je uvedené v letáčiku, že chráni pred nepriaznivými vonkajšími vplyvmi. Napriek tomu, že je to krémik na suchú pleť, čiže by mal "mastiť", vôbec nie je mastný a pokožka mi ostáva jemná a hladká. Pretože krémik je hustý a je v obale s pumpičkou, zrejme nestečie, čo znamená, že ho asi dosť ostane na stenách nádobky... pretože nádobka je sklenená s uzučkým hrdlom, bude zrejme trošku problém dostať ho von, ale tak ďaleko som sa ešte nedostala, takže to neviem s určitosťou posúdiť.

    Výhody:

    - zmizli mi alergické prejavy na pokožke

    - nie je zbytočne mastný aj keď je na suchú pleť

    Nevýhody: 

    - ako nevýhodu vidím balenie krémiku, mám pocit, že hustý krémik a sklenená nádobka s uzučkým hrdlom a pumpičkou proste nejdú dokopy

    Moje testovanie kozmetických produktov sa skončilo. Bolo to milé obdobie, kedy som sa tešila na "svoju" chvíľku v kúpeľni. Kozmetiku NUANCE budem používať aj naďalej. Moja TOP 3ka je tu:

                                                                         1. miesto - SÉRUM

                                                                         2. miesto - OČNÝ KRÉM

                                                                         3. miesto - DENNÝ KRÉM NA SUCHÚ PLEŤ

    Možno rozdiel neuvidíte, no ja ho naozaj cítim, pokožku mám vyhladenejšiu, rozžiarenejšiu a zregenerovanú.

                                                        Ď A K U J E M

    Modrému koníku a firme Nuance za možnosť zoznámiť sa s kvalitnými produktami a skúsiť si ich na "vlastnej koži". Ako som už písala v prvej recenzii v mojom blogu, som zvedavý človek a  pozerala som ceny produktov, ktoré boli v testovacom balíčku, ich hodnota sa vyšplhala na 114 €. Takže naozaj veľmi ďakujem, že som bola práve ja vybratá na testovanie, pretože ako mama po rodičáku s hypotékou na krku by som si za túto sumu kozmetiku určite len na vyskúšanie nekúpila. Dúfam, že moje pozitívne skúsenosti s kozmetikou NUANCE pomôžu aj iným užívateľkám v rozhodovaní sa. 

    cicimotinka
    23. jan 2016    Čítané 383x

    Kamoška Alžbeta

        Bolo to akoby iba včera... rozhodla som sa, že pôjdem študovať... nie že by sa mi tak veľmi chcelo, alebo že by som mala kopec času a nemala inú prácu... bola to takpovediac nutnosť... doniesli sme si domov Šaniho a kompetentní zlyhávali na plnej čiare... tak to skúsim, naučím sa čo a ako a budem si vedieť poradiť sama... tak som vyberala školu... dali sme s kamoškou hlavy dokopy, lebo viac hláv, viac rozumu a vybrali sme si svätú Alžbetu... a samozrejme sociálnu prácu... jasné, mnohí si teraz poviete, taká škola... no áno, TAKÁ škola... veľa mi dala, veľa mi vzala, veľa ma naučila... dnes sme mali poslednú prednášku... utieklo to ako voda... posledná prednáška, posledná káva... už sa uvidíme iba na dvoch skúška a na štátniciach... a koniec... neviem, či sa mám tešiť, že mám školu skoro za sebou, alebo mám smútiť, že mám školu skoro za sebou... 

        Spolu s blížiacimi sa štátnicami priamo úmerne narastá aj obava... áno, mali sme všelijaké predmety... niektoré ľahké, iné ťažké... niektoré zaujímavé, iné nudné... mnoho záviselo aj od vyučujúcich... boli takí, čo sme ich "žrali" a "bili sa" o prvé miesta... a boli aj takí, čo by mali vrátiť diplom... nechcem posudzovať... len mám pocit, že na akademickej pôde by to malo byť trošku inak... A boli aj všelijakí študenti... niektorí poctiví, učili sa na každú skúšku, iní boli "iní"... načo sa učiť, treba ťahák, treba skúsiť... je aj druhý, tretí a neviemkoľký pokus... veď si to platím, tak mi to raz hádam dajú... netreba mať vedomosti, stačí mať trpezlivosť... 

        Spolu s blížiacimi sa štátnicammi priamo úmerne narastá aj obava... nebude mať "okno"?... spomeniem si na všetko?... nevytiahnem si  nevhodnú otázku?... neopýtajú sa ma na niečo, o čom nebudem mať ani šajnu?... otázniky, samé otázniky... a čoraz častejšie sa stretávam s názorom, ČO ZASE RIEŠIŠ??? ONI TO DAJÚ VŠETKÝM!!! Áno, ja si uvedomujem, že aj tí, čo sa päť rokov viezli na ťahákoch, budú mať taký istý titul ako ja... nesúdim, je to na ich svedomí... poďme spolu do praxe...

    "Tá krava na tom úrade je tak tupá." - no áno, možno aj jej hovorili celé štúdium: "Načo sa to učíš, aj tak tú skúšku dajú každému."

    "Škoda, že mi nevieš poradiť, ako to mám vybaviť." - no nevie, možno aj jej hovorili celé štúdium: "Načo sa to učíš, aj tak tú skúšku dajú každému."

    "Som sa pýtala v práci, nevedela mi nič o tom povedať." - no nevedela, možno aj jej hovorili celé štúdium: "Načo sa to učíš, aj tak tú skúšku dajú každému."

    "Nechápem, ako si niekto môže myslieť, že to takto funguje." - no môže, lebo možno aj jej hovorili celé štúdium: "Načo sa to učíš, aj tak tú skúšku dajú každému."

    ... mám pokračovať??? ...

    ... asi nie... pointa je jasná... prosím, buďme náročnejší na vzdelanie... a to hlavne pri ľuďoch, ktorí vo svojom zamestnaní ovplyvňujú životy iných... ktorí rozhodujú o životoch iných... ktorí... veď vy viete, koho mám na mysli... 

    P.S. Teším sa na štátnice... bude to fuška, ale som pevne presvedčená, že to dám... lebo to nemienim podceniť... lebo kamoška Alžbeta zase nie je taká kamoška, aby mi to dala zadara... 

    cicimotinka
    18. aug 2015    Čítané 0x

    Tancujem medzi kvapkami dažďa...

    Konečne v piatok začalo pršať... konečne... všetkým už to 3-týždňové sucho liezlo na nervy, všetci sa sťažovali, brblali, frfľali... sedela som v MHD a tešila som sa... ja sa vždy teším, keď prší... je to niečo, čo mi je blízke... podľa čínskeho horoskopu som ohnivý drak a moja ohnivá povaha z času na čas potrebuje sprchu, aby som vychladla... zmoknúť do nitky je to, čo mi robí radosť... áno, som úchyl a čo... niekto nechce zmoknúť a za to sa špára v nose (alebo inde). A ako si tak sedím v rozpálenom buse (lebo búrka prišla nečakane), ľudia začali vyskakovať a zatvárať okná, lebo na nich PRŠÍ... no prosím pekne, posledné dni som nepočúvala nič iné, len že už by mohlo spŕchnuť... a keď sa tak stane, tak bác, ono nám to vadí... nájde sa vôbec niekto, kto je vďačný za dážď aj v prípade, že mu zrovna časovo nevyhovuje? Lebo ako poliať v noci záhradu a zmyť prach je ok, ale ovlažiť cez deň ľudí, tak to pŕŕŕ, milá príroda, na tom sa nedohodneme... Kráčala som domov a mokla som do nitky... cez potôčiky vody, ktorá mi stekala cez oči z vlasov,  som pozorovala ľudí... no napchali by sa aj do myšacej diery, len aby na nich nespadla kvapka vody... ach jaj, ľudia... nič a nikto im nevyhovie... ignorovala som divné pohľady a tak som si domov tancovala medzi kvapkami... keďže nie som dobrá tanečníčka a musím priznať, že ma to ani nebaví, narážali sme s kvapkami do seba, postúpali sme si po nohách a tešili sme sa, ako sa nám darí jašiť sa... som úchylná, čo sa dažďa týka... a teda že dnes som si myslela, že som našla podobne úchylú ženu, ktorá šla predomnou... a zase pršalo a ja som zase nemala dáždnik... a všetci naokolo šli pod dáždnikmi... niektorí divne kukali, no mne to zase nevadilo... a očividne ani žene predomnou nie... ohodená v minišatočkách a svetríčku, úžasné štekle, parádna kabela cez plece, dajaká nóbl baretka... tak si vravím, kukaj, ani nóblženské nenosia vždy dáždnik... no ako tak kuknem druhý raz, krok má akýsi neistý... možno nevie chodiť v štekliach... hm... možno má vypité, oblečko vyzerá, akoby bola niekde - stretko, párty, čo ja viem... v ruke s niekoľkými hrubými prsteňmi polozmoknutá cigoška... prechádzam okolo nej... do očí mi udrie jej obrovské bruško... ako by moja mama povedala - brucho zarovno nosom (a teda bolo ešte hodný kus pred nosom)... ako viem, že karma je zdarma a viem, že som hnusná, ale fakt som si priala, aby v tom bruchu mala radšej obrovský nádor a nie dieťa... ožratá jak doga s cigoškou v paprči... aj tie kvapky dažďa akosi posmutneli... tancovala som si domov medzi kvapkami dažďa, no mala som pocit, že to už nie je dážď ale slzy... Boh opatruj toho človiečika...

    cicimotinka
    3. jan 2015    Čítané 0x

    Zamyslenie nad referendom.

    Referendum o rodine, ktoré je v poslednom čase tak často spomínané, sa zase tak typicky "poslovatelo". Teda uznávam, že je to blbé slovo, ale neviem, ako to napísať... tak skúsim inak - to, čo sa okolo referenda deje, je zase typicky slovenské. Myslím si, že sa zabúda na jednu dôležitú vec - a síce podstatu referenda. Väčšina ľudí ani poriadne nevie, čo tento pojem znamená.

    Referendum je prostriedok, ktorým KAŽDÝ OBČAN v našej krajine môže VYJADRIŤ SVOJ NÁZOR. 

    Referendum nemá za úlohu zistiť, čo je DOBRÉ a čo je ZLÉ riešenie. 

    Referendum je HLASOVANIE, pri ktorom sa majú ľudia rozhodnúť pre ÁNO alebo NIE a nič viac ... nemajú hľadať pravdu, či súdiť tých, čo majú opačný názor.

    ZHRNUTIE - Proste iba dve možnosti (klad a zápor) a vlastný názor... nič viac, nič menej... 

    Všetky tie kampane typu "bojkotujem referendum" sú KROK SPäŤ pre demokraciu a slobodu. Každý občan má právo vyjadriť svoj názor, aby sa potom mohla menšina "prispôsobiť" väčšine. Žiaľ, v našom štáte ide zase o to, aby mali pravdu iba určití ľudia. A preto sa začína "tlačiť" na občanov, aby alebo zaškrtli ich názor, alebo nešli škrtať vôbec... keď už sa "ich" pravda nepotvrdí, tak nech je aspoň referendum neplatné pre malú účasť. Uvedomme si, že TOTO JE CELÉ ZLE a nemá to s demokraciou a slobodou nič spoločné... Za toto sme nebojovali pred 25-mi rokmi. Chceli sme slobodu, chceli sme demokraciu, chceli sme mať možnosť vyjadriť názor... teraz to máme, tak to skúsme využiť. Nenechajme sa ovplyvniť niekym, kto nepochopil podstatu pojmu REFERENDUM. Ide predsa o rodinu... aj o tú vašu... 

    cicimotinka
    18. dec 2014    Čítané 0x

    Zamyslenie nad vyšším levelom vianoc...

    Hovorí sa, že sme si vianoce posunuli o level vyššie a síce urobili sme z nich komerciu... Ako tak sledujem tento týždeň, povedala by som, že sme sa tento rok zase posunuli o level vyššie a urobili sme z nich dôvod na to, aby sme ospravedlnili našu sebeckosť, chamtivosť a neúctu k tradíciam...

    Sebeckosť a chamtivosť:

    Stála som v obchode s kočiarom pri sebe. Staršia pani pozerala bábiky v regáli, ktorý bol tak zaprataný tovarom, že dve by sme sa tam nezmestili... alebo ak chcete zmestili, ale dačo by sme zhodili... tak som čakala, kým si vyberie, aj keď ako mama dvoch malých detí nemám času nazvyš... zrazu sa tam prirútila ženská, div mi neprevrátila kočiar, normálne odstrčila tú pani a začala sa hrabať v regáloch... pani sa na mňa pozrela a zašepkala, že to sú teda spôsoby a vypočula si od tej ženskej prednášku, že to radšej nebudem opakovať. Ale ak takto hovorí doma pred deťmi, tak viem, prečo môj malý chodí zo škôlky s takými slovíčkami. A žiaľ toto nebol jediný prípad, ktorý som zažila pri vianočných nákupoch.

    Neúcta k tradíciám:

    Vianoce boli pre našich predkov "čas radosti, veselosti"... keďže my sme národ poetický a radi rýmujeme, čas radosti, veselosti sa časom zmenil na "čas radosti, hojnosti"... z určitého pohľadu to chápem... moja babička spomína, ako pred 80 a viac rokmi nemali veľa a boli veľmi chudobní, ale na vianoce sa jej otec snažil a pozháňal všeličo... že mali ako deti aj kokosový orech, ale iba na vianoce... z toho je jasné, že čas hojnosti naozaj na vianoce býval a "čas radosti, hojnosti" bol teda logickým následkom "času radosti, veselosti"... žiaľ dnes je čas hojnosti celý rok... obchody sú zásobené nadmieru a kto vie dobre pogazdovať s peniazmi, môže si všeličo kúpiť... a nemusia byť ani vianoce... a preto, že kedysi mávali na vianoce viac, máme pocit, že to tak na vianoce musí byť... je to vývoj, ktorý má logické zdôvodnenie... keď si to však uvedomíme, zistíme, že vianoce a komercia akosi nejdú k sebe, že by sme mali viac myslieť na naše kresťanské tradície... lebo môj malý prišiel zo škôlky s tým, že Ježiško neexistuje, je to iba socha v kostole a teda môže neposlúchať... má len 5 rokov... a materialistický prístup k vianociam ho práve obral o to čaro, na ktorom sme ešte my vyrastali... a ak mám povedať pravdu, ďalší level vianoc si už predstaviť neviem... alebo nechcem?

    cicimotinka
    7. dec 2014    Čítané 0x

    Mikulášske zamyslenie

    Pamätám si, že asi až okolo ôsmych rokov som začala vnímať realitu, či skôr nerealitu postáv - Mikuláš, Ježiško a im podobných. Aj keď nás Mikulášom strašili a bola to určitá motivácia na poslúchanie, vždy to dobre dopadlo. Každý dostal sladkosť, nikoho čert neodniesol vo vreci do pekla... A dnes - pozerám telku, hovorí psychologička - rodičia si neželajú, aby ich deti boli strašené... aby boli vystavované takému scifi, ako je postava Mikuláša... nie je to výchovný trend dnešnej doby... 

    A pamätám si ešte niečo... v balíčku sladkostí sa vždy objavila dajaká tá cibuľka, zemiak, či uhlík... lebo veď povedzme si na rovinu, kto z nás - deciek - poslúchal celý rok... a brali sme túto časť balíčka ako "hanbu", nechválili sme sa s tým... bola to motivácia aspoň na chvíľočku sa správať pekne... veď čo keby budúci rok boli vo vrecku iba cibuľky... aj keď sme po pár dňoch na toto predsavzatie zabudli, aspoň sme nad sebou trošku popremýšľali... fakt aspoň trošku... a za Mikulášom sa nikam nechodilo, on vždy prišiel k nám domov... žiadne námestia a nákupné centrá a celá tá davová psychóza okolo toho... pekne doma, v kľude, zarecitoať, zaspievať... poďakovať za balíček... 

    Šli sme zo škôlky, Šani ako zvyčajne tam kopne, tu rypne, tak mu hovorím, že teda je odvážny, že druhý deň má prísť do škôlky Mikuláš a on sa takto škaredo správa. Odfrkol a s výrazným afektom mi oznámil: "A ty nevieš, že to nepríde ozajstný Mikuláš, lebo ten neexistuje, to bude iba prezlečený chalan." No nedalo mi, tak som sa spýtala, odkiaľ to má... "Od Jarky." (podotýkam, že to nie je spolužiačka, ale priamo pani učiteľka) ... Ja nie som za zbytočné a akože "výchovné" strašenie detí, ale načo potom máme dodržiavať nejakú "slovnú hru" - vyčisti si čižmičky, v noci chodí Mikuláš, keď už malé deti učíme, že to vlastne nie je tak... tak im rovno povedzme, že si tie čižmičky čistiť nemusia a sladkosti im necháme na kredenci my - rodičia... načo také cavyky, keď to nemáme dotiahnuť do konca... bolo mi smutno za toho môjho krpca... on sa mal tešiť, že príde Mikuláš, mal mať "zdravý" strach z toho, že možno bude v balíčku dajaký ten zemiak, mali sme sa rozprávať o tom, prečo Mikuláš chodí a nosí darčeky - podľa tradície drobnosti... no urobili sme si z toho zase niečo iné - moderné...  Mikuláša s drobnosťami sme prerobili na "akožemikuláša" s drahými darčekmi a tonami sladkostí...  

    A šli sme zo škôlky s balíčkom od Mikuláša, zase kopajúc a skákajúc, tak hovorím, že bacha na to, že ešte sa môže stať, že domov Mikuláš prinesie miesto sladkostí uhlíky. A zase úškrn a premúdrelá odpoveď: "Mne to vadiť nebude, aspoň si budem môcť kresliť na chodník. A vôôôbec  mi nebude vadiť, že budem celýýý špinavýýý." Afektovaná druhá veta s pohľadom, ktorý hovoril - len sa vyhrážaj, ty to budeš nakoniec prať... 

    Je mi smutno... na jednej strane sa predháňame, aby sme naše deti oboznamovali s básničkami, pesničkami, je to samé Fíha-tralala, Zahrajko a neviemčo, mnohokrát čím zahraničnejšie, tým lepšie... na druhej strane zabúdame na naše slovenské tradície, na ktorých sme my - rodičia vyrástli... vymenili sme podstatu Mikuláša za komerciu... vymenili sme podstatu vianoc za obžerstvo... vymieňame partnerov pri najmenšom a hlavne stále riešiteľnom probléme... vymieňame... náš život za dokonalú ilúziu... 

    Dnes som dookola opakovala Šanimu, že ten balíček pri balkónových dverách mu priniesol Mikuláš... že prišiel nadránom a kúzlom ho pretlačil cez sklo, aby mu urobil radosť... že v balíčku má iba pár sladkostí, lebo na svete je veľa detí a Mikuláš nie je bohatý... ale asi zbytočne... myseľ môjho dieťaťa už je zaťažená dnešnou dobou... posledná debata o darčeku na vianoce nedávno skončila tragicky - "Mami, ja si môžem od Ježiška želať čo len chcem, aj veľa drahých darov, veď Ježiško má peňazí dosť, veď mu ľudia nosia do pokladničky." ... odkiaľ to má, netuším... ale presne viem, odkiaľ pochádza môj smútok... 

    cicimotinka
    19. aug 2014    Čítané 0x

    Spoveď ženy...

         Stála na zástavke busu... taká obyčajná dedinská žienka... proste sú žienky, na ktorých to vidíte, že nie je z mesta... také tie milé babenky...  stretla sa so známou... možno za iných okolností by sa spolu zasmiali na dedinských klebetách, potrkotali by... dnes však nie... babenka sa potrebovala vyžalovať zo svojho trápenia s návštevou vnukov... (podľa toho, čo som pochopila, boli to traja chlapci vo veku cca 9, 8 a 6 rokov)

         „Jáj, šak som zúfalá... mala som šeckých troch vnukvov na prázdninách... sodoma-gomora... šak prvý deň ešče jak-tak, druhý deň mi už ponadávali do kráv sprostých, večer ma ten najmenší dokopal, lebo som ho do koscelíka volala... tretí deň došla susedka na kávičku, šak vieš, máme ten putovný rúženček, došla, že pomodlíme a poklebetíme... ušla od nás, tí chalani jej nadávali, tak som sa hambila... som volala nevesce, nech dójde pre nich... no došiel syn... a začal mi dohovárac, že mama, dnes sa už dzeci nevychovávajú, jak kedysi, dnes sa dzecom necháva volnosc, sa neobmedzujú, aby sa im neublížilo... že šak by traumu mali, musia  byť slobodné, či čo... že on má traumu, jak sme ho s tatkom obmedzovali, keď sme ho vychovávali... že sme šecko zle robili...“ Slzy sa rinuli po vráskavej tvári... „Toľko sme obetúvali, žeby vyštudoval, žeby sme z neho vychovali slušného človeka... jáj, šak čo je totok za doba... aby dzeci šecko mohli, opľuli ma, dokopali... a ani vlastná krv si ma nezastala, žeby sa im chúďatkám výchovou neublížilo... ešte že sa toho chudák mój dedko nedožil, Pánboh mu daj pokoj večný...“

          Vedela by som k tomu popísať všeličo... ale nechcem...

    cicimotinka
    25. júl 2014    Čítané 0x

    Na dovolenke, alebo... (rómske intermezzo č. 4)

    Boli sme na dovolenke na “východe“. Bolo super, milí ľudia, krásne prostredie...

                „Tých chlapčekov máte adoptovaných, že?“ otázka od kočky na recepcii... no áno... „A je to ťažké? Lebo viete, ja o tom nič neviem.“

                „Vy dvaja ste bratia, že? Keď sa tak podobáte.“ otázka od čašníka na Šaniho  ... nooo, ono je to trošku inak... „A ako je to s tými vašimi chlapcami?“ spýtal sa ma, keď sme sa stretli na terase...

                Napriek tomu mi to celé pripadalo také iné ako u nás doma... nebola v tom taká tá zvedavosť, pri ktorej sa hľadá dôvod na posmech, načo nám bolo treba dvoch cigánov... bola to taká prirodzená zvedavosť, záujem o niečo nové... a práve ľudia na “východe“ by mali dôvod sa nám vysmiať, do čoho sme sa to pustili, lebo majú podstatne bližšie k negatívnym skúsenostiam s Rómami, ako ľudia tu v Trenčíne, ktorí situáciu poznajú iba z médií.

                 A potom v jedno ráno prišla do vedľajšej izby mladučká Rómka s vozíkom na upratovanie. Vlasy s parádnym melírom, kučery po pás, usmiata, zo sluchátok rómska hudba... s manželom sme sa na seba kukli a on sa začal smiať... lebo vie, že ja mám taký tik, keď stretnem slušného Róma, mám chuť ho osloviť a podebatiť, ako ide život... ako žije v našej spoločnosti, či varí rómske jedlá a počúva rómsku hudbu... či sa stretáva s odsúdením okolia napriek tomu, že žije slušný život... či... mám kopec otázok, ktoré vychádzajú z potreby poznať, na čo mám našich chlapcov do života pripraviť, s čím sa budú v živote stretávať. A zrazu sa tá mladučká Rómka pristavila pri nás. „Prepáčte mi osobnú otázku, ale tí chlapčekovia nie sú vaši, že? Máte ich adoptovaných?“... áno... „No lebo vidno, že sú NAŠI.“ Ostala som v nemom úžase... konečne mi to došlo... áno, sú VAŠI... vaši - rómski, vaši – slušní, lebo aj medzi vami sú aj slušní, pracovití a zodpovední ľudia... prečo dovolím, aby ich porovnávali s tými neprispôsobivými z osady?... prečo počúvam reči o génoch a príživníkoch?... naše deti sú úžasné a treba im dať vzory práve takýchto Rómov, ako bola táto mladá dievčina... milá, pracovitá, usmievavá... Keď odchádzala, usmiata nám zakývala... neviem, nakoľko sa jej “dotklo“ naše stretnutie, pre mňa však bolo obrovským poznaním niečoho dôležitého.

    cicimotinka
    25. júl 2014    Čítané 0x

    Vône, farby a chute života... (polnočné zamyslenie)

    Vône...

    Milujem vôňu chryzantém... napriek tomu, že vo väčšine ľudí vyvolávajú myšlienky na pohreb, mne sa páčia... vo mne vyvolávajú spomienky na Dušičky, na detstvo, kedy sme chodili zapaľovať sviečky a fascinujúco sme hľadeli na mihotavé plamienky, ktorých tisíce osvetľovali celý cintorín... vždy sme sa na tento večer tešili... napriek tomu, že sme s ohňom nemohli  manipulovať celý rok, tento večer bol výnimka... a nepotrebovali sme ani tekvice a Halloween... vôňa vosku a chryzantém mi ostala v pamäti... vône sprevádzajú náš život... niekedy, keď ostanem z niečoho v pomykove, neviem zareagovať, zavriem oči a nadýchnem sa... zo začiatku to bolo iba o tom, že si ukradnem trošku viac času na reakciu... postupne som sa naučila ovoniavať... smejete sa?... vône života si vychutnávam často... nie tie umelé, čo človek na seba nakydá s myšlienkou, že sa iným bude páčiť... tie úplne prirodzené... vôňa pokosenej trávy, mokrej hliny, či zrelého ovocia na strome... vôňa dobrého jedla... vôňa pečeného chleba... vôňa starého domu, kde roky žili ľudia v láske... a mnoho iných vôní... vôní života a lásky...

    Farby...

    Pamätám si dobu, kedy farby boli modrá a modrá a kúsok červenej... modrá pionierska rovnošata a červená šatka... a všetci sme boli rovnakí... pamätám si, ako mi babka doniesla z Makyty pásik úúúžasnej žltej látky, jemnučkej ako pavučinka (šili z toho letné šaty do Nemecka), uviazala som si mašľu na gumičku do vlasov a šla na 1.Mája... súdružka učiteľka mi samozrejme mašľu zabavila, lebo iba biele sa mohli nosiť... že mi ju vráti na konci školského roka... v tej dobe bežná prax... bolo mi jasné, že mi ju nevráti... a tak počas hymny, kedy každý správny pionier s úsmevom salutoval otočený k tribúne, strhla som si z krku šatku a zmochlala do vrecka... a ešte som sa otočila zadkom k tribúne a kukala do výkladu... samozrejme, že to malo dohru... červená farba bola v tom čase mocnejšia ako žltá... a ja ako nepriateľ štátu (lebo tak to bolo hodnotené) som obišla s riaditeľským pokarhaním (mala by som aj dvojku zo správania, ale zmilovali sa, predsa len som bola čistá jednotkárka a bol to len nerozvážny úlet)... a nemohla som robiť iskričkovú vedúcu, lebo sa báli o charakter tých úbohých detí... taká červená farba pionierskej šatky bola mocnejšia než čokoľvek iné... dodnes nemám rada červenú... milujem žltú... a všetko farebné a žiarivé... a rebelkou som ostala...

     Chute...

    Spomínam si na prázdniny, keď som bola u krsného... dostala som na tanier knedlíky, také tie ako slivkové... mňam... čakala som, čo pôjde na ne... tvaroh? granko? mak? orechy?... všetko môžem... a tu zrazu bác, poliate osmaženou slaninkou... čo to je?... sklamaná som sa pustila do jedla s divným pocitom... prekrojím knedlík, žiadna slivka... vykuklo údené mäsko... mala som asi 14 rokov a videla som také čudo prvý raz... chuť bola dokonalá... odvtedy dávam šancu všetkým chutiam (teda okrem morských a hmyzových príšeriek, na ktoré som ešte asi nedorástla)... nemám svoju vyhranenú top chuť... chutí mi všetko... hlavne život... so svojími vôňami, farbami a chuťami...

    cicimotinka
    5. jún 2014    Čítané 0x

    ...iné zákutia krásy...

    Niečo o kráse predsa len napíšem. Krása je pojem relatívny. Každému sa páči niečo iné – iné farby, iné oblečenie, iné knihy... A keďže v živote človeka všetko so všetkým súvisí, tak je to aj s krásou... a nielen s ňou...

                Čítam rada a čítam veľa... a čítam všetko, čo za to stojí... a niekedy aj to, čo za to nestojí... a veľa premýšľam... o všetkom... napríklad taký biznis... zamyslel sa niekto nad súvislosťami reklám? Napríklad taká reklama na cukríky Nimm2 soft? Zdravé a plné vitamínov... vhodné pre deti... a deti (aj tie, ktorým to rodičia nekúpia) to minimálne podvedome vnímajú, že želé cukríky sú zdravé a plné vitamínov... a čo v dospelosti? Vedci varujú... na trhu sú želé “tabletky“ od bolesti... závislosť ľudí = biznis farmaceutických firiem... dnes sa ukazuje, že jeden z  najväčších biznisov sú antidepresíva... a prečo? zase to čiastočne súvisí s krásou...

                Čítala som štúdiu (podotýkam normálnu vedeckú, nie nejaký ženský magazín), ktorá hovorila o tom, prečo sa po revolúcii v 1989 rozšírilo u nás toľko psychických diagnóz... Otvorenie hraníc pre nás znamenalo aj seriály ako Jednoducho Mária, Esmeralda a iné. Pointa príbehov bola v tom, že mladé, prirodzene krásne a chudobné dievča šikanované starými, zlými harpiami s umelou krásou nakoniec v tisícneviemkoľkej časti našlo svojho dokonalého muža a šťastný a dokonalý život... a práve otvorenie hraníc a prezentovanie takejto krásy a dokonalosti zo zahraničia boli podľa vedcov spúšťačom zvýšenia psychických porúch... kedy sa “slabšie povahy“ trápili pocitom menejcennosti a neschopnosti, že niečo také v živote mať nebudú a nebudú ani tak krásne a dokonale vyzerať... mladšie slobodné ženy a dievčatá ešte mali možnosť “čakať“ na svoju príležitosť, no povedzme si na rovinu, že šance boli mizivé,  no u žien s rodinami, deťmi a mnohokrát s manželmi alkoholikmi tieto seriály pôsobili priam deštruktívne... práve tieto ženy boli vo zvýšenej miere postihované depresiami...

                Ďalšia štúdia, ktorá vyšla knižne v Čechách v roku 2011 hovorí, že krásni ľudia to majú v živote ľahšie nie preto, že sú šikovnejší, ako tí škaredí, ale práve preto, že krása je vnímaná pozitívne... krásni=šikovní, škaredí=nešikovní... a týmto sme všetci podvedome ovplyvňovaní pri prvom dojme... „Krása je tedy spojováná s pozitivními významy a tím i s dobrými vlastnostmi, atraktivní lidé dokážou dělat věci lépe, než ti oškliví. Ošklivost naopak implikuje lenost a neschponost. Murray Webster a James Driskell ve své studii dokonce poukazují na odlišné hodnocení hezkých a nehezkých dětí ve škole. Ty nehezké jsou podle autorů posudzovány přísněji.“ (Webster, Driskell 1983 in Šanderová 2011)

                Obsedantno-kompulzívna porucha – nutkavé myšlienky, ktoré sa človeku opakovane vynárajú v mysli. Vzniká jednoduchšie, ako si dokážeme predstaviť. A v mnohých prípadoch za to môže krása/škaredosť. Stačí jedna nevinne mierená veta, obrázok, situácia a malér môže byť na svete. Aj preto som napísala ten článok Pravá tvár. Pretože toto môže byť veľmi nebezpečná súťaž. Už označenie “súťaž“ v človeku vyvoláva pocit, že ide o hľadanie a určenie mamičky, ktorá je naj... najkrajšia, najlepšie nalíčená, najlepšie prirodzená (aj keď vyhrá iba srdiečko)... a akosi neverím, že sú tu iba mamičky, ktoré to berú ako zábavu... sú tu určite aj mamičky, ktoré sa budú porovnávať, budú sa trápiť, že takto vyzerať je pre nich nedosiahnuteľné a sú “neschopné“... pozeranie fotiek pre zábavu je fajn, no pozeranie a premýšľanie nad sebou a zbytočná  sebakritika už až tak fajn nie je... a potom vnucujúca sa veta, alebo vety: som škaredá... som neschopná... táto mamina sa z takejto stane takouto, tá sa má... škoda, že nemôžem vyzerať takto... porovnávanie sa s inými a opakovane sa zamýšľať nad sebou v tom negatívnom slova zmysle... aj toto môže u niekoho vyvolať táto súťaž... ktorá mamina si to verejne prizná? ... ani jedna... všetky z toho majú zábavu... zatiaľ... kým sa nezačnú vracať nutkavé myšlienky na krásu iných... poviete si, pritiahnuté za vlasy... kto nezažil, nepochopí, viem, o čom píšem... bola to jedna veta, 6 rokov sa nič nedialo a potom to prišlo, našťastie som mala dostatočné informácie a veľmi rýchlo som vedela, čo sa deje... ale nejde o mňa, ide o ostatné maminy, ktoré si toto nebezpečenstvo neuvedomujú, lebo ho nepoznajú...

                A ešte jedna vec ma v súvislosti s krásou napadá... moja obľúbená kniha Údolie bábik (J. Susannová, 1966)... ide o príbeh niekoľkých žien, ktoré práve “antidepresíva“ pomenovali bábikami... úžasná kniha o životných osudoch... a vnímanie krásy? ... je tam, krása vnímaná cez seba a iných... kozmetická firma uprednostnila za “tvár firmy“ tuctovú ženu, ktoré im zabezpečí predaj výrobkov... lebo podľa majiteľa firmy si bežná žena, ktorá uvidí reklamu na ich výrobky napatlané na tuctovej žene povie, že takto by vyzerať mohla a chcela a kozmetiku si kúpi... ale keby sa porovnávala s nalíčenou modelkou, tak si povie, že takto by nikdy vyzerať nemohla a práve preto si ich kozmetiku nekúpi...zaujímavý postoj, že?... čítali ste pozorne? Písal sa rok 1966... Dnes je 2014... mali by sme byť múdrejší, ako boli naši predkovia... poučiť sa z ich chýb... pretože ako povedal niekto múdry – na histórii je najkrajšie to, že ju môžeme študovať, rozprávať o nej, poučiť sa z nej, no jedno nemôžeme, nemôžeme ju zmeniť... krása má výhodu... môžeme ju meniť... tak ju teda meňme s rozumom, nech je svet krajší...

    cicimotinka
    4. jún 2014    Čítané 0x

    Pravá tvár

                Smejem sa hlasno... kto to povedal? Mám túto vetu zafixovanú z detstva z nejakej rozprávky... a zrazu sa hodí na túto situáciu... Pravá tvár... ranná súkromná a poraňajková pre verejnosť... Smejem sa hlasno... Pravá tvár... predšminková a pošminková... pred kávou a po káve... pred sexom a po sexe...

                Smejem sa hlasno... ja nemám ani šminky... ani na takú príležitosť, ako sú štátnice, nebudem namaľovaná... budem mať na sebe svoju rannú súkromnú a predšminkovú tvár... a ani o tej nemôžem povedať, že je tá pravá... pretože veľakrát vstanem unavená z premliečkovanej noci a tá uvrčaná a opuchntá tvár nie je moja pravá... a mojim pocitom pri pohľade do zrkadla by nepomohli ani tony šminiek... áno, som brontosaurus z praveku a nemienim na tom nič meniť... bola som vychovaná v starej škole, kde šminky na tvári neboli dôležité a smerodatné... kde sa pravá tvár ukazovala skutkami a nie planými rečami... Pravá tvár – tvár je len jedna... ráno, na obed, večer... bez šminiek, so šminkami... bez úsmevu, s úsmevom... a je jedno, či je malá - veľká, chudá – tučná, čistá – vyrážková, biela – tmavá... Dôležitý je majiteľ tváre a jeho správanie voči okoliu... Pribúdajú tu témy, ktoré začínajú vetou – založila som si nový nick, lebo – to je tá pravá tvár??? Smejem sa hlasno... Dať sem 2 fotky podľa vlastného výberu a pritom mať blog úplne prázdny, je jedna vec... a ukázať ostatným fotkami rodiny v blogu, že toto je moja tvár, toto žijem denno denne, je druhá vec... ktorá lepšie vystihuje pravú tvár??? Nedajte sa oklamať šminkami... nie je dôležité, ako vyzeráte na prvej a druhej fotke... pravá tvár nie je ani jedna... ani tá predšminková, ani tá pošminková... a ruku na srdce... kto sem dá tú PRAVÚ súkromnú tvár? Ešte aj z tých súkromných fotiek svojich predšminkových tvárí vyberiete tú najviac verejnú.

                Som brontosaurus z praveku a nemienim na tom nič meniť, hoci na každej fotke vyzerám ako zombík... moju pravú tvár poznajú moji blízki a preto ma majú radi... Šminky nepoužívam, ak sa moja nenašminkovaná tvár niekomu nepáči, nech sa na mňa nepozerá. Pretože ten,  kto dá prednosť mojej tvári pred mojím srdcom, nemôže byť mojím priateľom...

    p.s. pokojne pridávajte fotky ďalej, nechcem rýpať, ani znevažovať niekoho nápad... len som mala potrebu napísať svoj názor.

    cicimotinka
    10. nov 2013    Čítané 0x

    Názov si vymyslite

    Malý Biely tesák štvornožkuje pri zavretých dverách spálne, škrabká na dvere, jačí a všemožne sa svojim osemmesačným rozumčekom snaží dostať dnu. Veď predsa vie, kde je mama. A mama leží na posteli a odpočíva... Ja viem, poviete si, čo som to za mater, veď mama musí VŽDY... musela som... Dva mesiace som sa kolom dookola starala o chorých... najskôr manžel, potom aj ja, prechodila som, lebo chorý Šani bol prednejší... potom zase ja, prechodila som, lebo Šanimu sa to po týždni v škôlke vrátilo... Potom Artur a zase ja... kašeľ som mala taký, že bolo podozrenie na ten čierny... po pár dňoch som už ani nekašľala, len som sa nadýchla, že idem zakašľať, cítila som, že sa mi trubica zlepila dokopy a už som sa len dávila... aj tu som ešte cca 3 dni fungovala s dvomi deťmi... nakoniec som šla k dr. aspoň po lieky... dr. skonštatovala, že tak zapálené hrdlo dávno nevidela, či vôbec jem, pijem a rozprávam... čooo? veď ja len kašlem, teda snažím sa... dostala som antibiotika a dačo proti kašľu... tak som myslela, že týmto to skončí... žiaľ, týmto to ešte len začalo... a samozrejme ako vždy v piatok poobede... ostalo mi zle, myslela som, že len z únavy... niekoľko nocí som trávila nad umývadlom v kúpeľni a cez deň som sa starala o dve deti... potom mi očervenelo oko... ale že aké srandovné to bolo, krvavá guľa, ktorú som s ťažkosťami otvorila, nieto ešte niečo vidieť... v sobotu ráno som sa dovliekla sotva na wc a späť... bolo mi tak strašne zle, že som sa vrátila spať... poobede mi to neprešlo, dokonca som mala pocit, že je to horšie... miesto srdca som mala futbalovú loptu, do ktorej počas každého nádychu niekto kopol... a prečo to píšem?... čítajte ďalej...

                Manžel ma vzal na pohotovosť... bol tam milý lekár, ktorý skonštatoval, že síce mám kašeľ a očividne dajaký infekt ciest dýchacích, no však tlak 160/100 a tep 120 by nemal byť... o oku ani nehovoriac... poslal ma do nemocnice na interné a očné... nech mi dajú dajakú infúzku na tlak a srdce a pozrú to oko... tak som šla... interné – moje staré známe oddelenie, kým mi kardiológ nastavil lieky, bola som tam často, aby ma dali dokopy... aké však bolo moje prekvapenie, keď lekár skonštatoval, že s prechladnutím nemám lietať po nemocnici, ale ležať doma, piť tekutiny a jesť vitamíny... že tam nemám čo robiť... tak som sa mu snažila vysvetliť, že už dosť rokov chodím na kardiológiu a toto nemá nič spoločné s prechladnutím... nepochodila som... máte teplotu? – nie – čo nie? neviete, či nemáte?  - no nemám a ani som nemala – ale ste celá upotená (pohľad, že fuuuj) – áno, potím sa, veď mi je zle, na odpadnutie, mám bolesti – mali ste ostať doma ležať... no fajn, zase sme pri tom... začínala som mať pocit, že som bezdomovec, ktorý sa tam prišiel skryť pred dažďom a potrebuje ho vyhodiť znova na ulicu... odišla som... bez infúzky, bez injekcie, bez akejkoľvek hlúpej tabletky od bolesti... šla som na očné... druhé poschodie bez výťahu... na medziposchodí medzi prvým a druhým som sa zložila... došiel mi dych, sedela som na zemi a štípala sa do dlane, aby som neodpadla... lôžková časť mimo návštevných hodín, nikde nikoho... stále sa mi vracala myšlienka, že ak sa tomu poddám, nájdu ma až keď sa bude meniť služba... podľa neskoršieho pohľadu na hodiny na očnom som tak sedela cca polhoďku... dosť či málo?... ďalšie, čo som si na očnom všimla, mýlili sa mi strany ľavá a pravá... napriek tomu bola mladá pani doktorka veľmi milá, vypočula, vyšetrila, dala kvapky... trošku to zmiernilo moju zlú náladu, no nie bolesť... vyšla som pred nemocnicu, stála som v daždi a telefonovala manželovi, že už môže prísť... bolo mi tak zle, že som mala chuť si ľahnúť na prvú lavičku a nič neriešiť... slzy mi tiekli po tvári... bolesť na hrudi bola neskutočná... a nielen tá na hrudi... ale to už by bol iný článok... tak možno inokedy... 

    cicimotinka
    18. apr 2013    Čítané 0x

    R.I.P Timejka

    Smrť malej Timejky sa dotkla všetkých, ktoré sme jej príbeh aspoň trošku sledovali... dotkla sa našich sŕdc... zanechala smútok, žiaľ, nepochopenie, bolesť, slzy...

    Sme rôzne maminy s rôznymi osudmi... niektoré mali potrebu písať statusy plné lásky, iné potrebovali ventilovať hnev na osud rýpaním... niektoré si menili profilové foto... (a prečo nie, veď sa to robilo aj pri Demitrovi na znak smútku)... niektoré vkladali fotky anjelikov a zapálených sviečok, potrebovali aspoň virtuálne dať Timejke niečo na poslednú cestu... niektoré označovali Timejkinu mamičku, aby pri vysokom čísle v tom červenom štvorčeku vedela, že mnohé práve na ňu myslia... a niektoré sa len v súkromí mimo virtuálneho sveta pomodlili...

    Nech urobila ktorákoľvek z nás čokoľvek z tohto, je to v poriadku... každá mama sa s tragédiou svojho, či iného dieťatka vyrovnáva podľa svojich schopností a možností... dnes to skončilo... Timejkine boľavé telíčko bolo uložené na odpočinok a jej dušička sa pridala k anjelom... prosím vás, žienky, maminy i nemaminy... už neriešte, čo bolo, kto čo napísal a povedal... už je koniec... ostali fotky, spomienky... a boľavé srdiečka blízkych, ktoré aspoň trošku vylieči čas... radšej venujme Timejke a jej rodine modlitbičku, zapálený kahanček... (a veľa času venujme svojim blízkym... lebo "nikdy neviete dňa ani hodiny"...)

                                  Čo sa ty v básni dozvedáš:

                                  Keď plače oblak, to je dážď.

                                  Keď nebo plače, to je rosa.

                                  Keď plače lúka, je v tom kosa.

                                  Keď plače strom, je priskyrica.

                                  Keď plačeš ty - dve tvoje líca

                                  sa rozprávajú o duši.

                                  Modlitbička to osuší.

                                  A ako Božie slniečko

                                  zatlačí slzu pod viečko.              

                                  (Milan Rúfus)

    P.S. musela som to napísať... aj mňa Timejkina smrť zasiahla... rodičom a ostatným príbuzným vyjadrujem úprimnú ľútosť...

    cicimotinka
    11. apr 2013    Čítané 0x

    Dobrá a zlá časť zemegule...

    Nepatrím k snažilkám ani tehulkám... ani som k nim nikdy nepatrila a po pravde moje zrejme pokazené biologické hodiny nikdy netikali... som realista, proste viem, že mať dieťa je  prirodzené, že dieťa “vymýšľa“ a ide mu o to, aby priviedlo rodičov do “stavu maximálneho vytrženia“, že zo začiatku je dieťa náročné na “čas a obsluhu“, takže na dieťa a kariéru dokopy treba alebo chápajúce okolie alebo vrtuľu v zadku... prečo to píšem? Tak sme mali taký ťažší týždeň, veľa vecí vybaviť, dieťa superbesné a utekavé... nákup s ním ťažká tragédia o nejakom vybavení niečoho na úrade radšej pomlčím... a ako som tak sedela pri už studenej káve a ľutovala som sa, ako som mala posledných pár dní o držku, pozerala som fotky na poličke... v jednom rámiku Šaňko, v jednom rámiku Faith... aké jednoduché... Šaňko – opusteniatko, ktoré sme si vzali z detského domova, Faith – africké dievčatko, ktoré síce rodinu má, ale takú chudobnú, že nemajú ani na jedlo... ako tak každý večer zaspávam, sledujem z okna hviezdu, ako putuje po oblohe... a raz som si uvedomila, že to nie ona, že to ja putujem... s celou zemeguľou... len tak si ležím v posteli a nechávam sa unášať vesmírom... (fakt som nestiahla lahvinku k večeri) ... a potom som si uvedomila, že to, že vidím práve túto hviezdu je aj o tom, že som sa narodila na tej DOBREJ časti zemegule... že naša Faith také šťastie nemala...

    ... A tak každý večer ďakujem Bohu... že som to práve ja – tá vyvolená, ktorá mala tú možnosť narodiť sa v “civilizácii“...

     ... že nemusím hladovať... že mám strechu nad hlavou... že voda tečie a svetlo svieti... že mám možnosť MHD a taxi... že mám rodinu... že nemáme také zvyky ako ženská obriezka... že som nebola násilím vydatá v 12-tich za “dedka“ s háremom... že som prežila svadobnú noc plnú lásky a nie “otvorenie nožom“ a znásilnenie... že môžem spávať s manželom v jednej posteli a nechodí za mnou len pre sex... že môžeme spolu obedovať za jedným stolom... že mu môžem navariť... že keď mám mrchu, tak nemusím odísť z mesta... že môžem pracovať, aj keď za pár euro... že môžem pracovať, lebo som sa niečo naučila... že moje deti môžu chodiť do školy... že aj ja môžem chodiť do školy, síce za peniaze, ale môžem... že keď ma niečo bolí, môžem ísť k lekárovi, a keď bude úplne zle, lekár príde za mnou... že môžem toto písať na pc s nohami a kávou na stolíku... že za oknami svieti slnko a nepočuť streľbu... že...

     A prečo to píšem? Lebo mnoho ľudí si neuvedomuje, že aj keď má málo, tak má stále viac ako mnoho iných... že je nerovnováha na zemeguli - dobrá a zlá časť... a ďakujem Bohu aj za to, že nie som bohatá... že nemám dilemu, či next alebo adidas, lebo na značkové veci proste nemám... že moje dieťa zje na obed nezdravého brumíka, lebo sa nám ešte nechce ísť domov z prechádzky... že mi moje dieťa v reštike odpije z coca-coly a odhryzne z nezdravého rezňa... že žijem obyčajný život... ktorý ma občas prefacká, občas rozosmeje a občas si proste zo mňa urobí “dobrý deň“... ďakujem Bohu, že ma poslal na tú DOBRÚ stranu zemegule...

     P.S. Ak by niekto chcel pomôcť deťom na tej horšej strane, ešte stále sa môže pridať...  

                                                                 http://www.facebook.com/pages/Handmade-zajko-v-Afrike/132896496878457

    cicimotinka
    14. feb 2013    Čítané 0x

    Dúfam, že budeš na mňa pyšný...

    V rámci terapie spracovania traumy z minulosti som dostala za úlohu napísať list otcovi a tak mu povedať, čo som nestihla... bolo to pre mňa ťažké, pretože vďaka okolnostiam a možno aj mojej tvrdohlavosti toho bolo veru dosť... nechcem tu kopírovať všetko, čo som písala, iba chcem povedať vám ostatným, ako som zmeškala niečo dôležité vo svojom živote, čo už nemôžem zmeniť... možno sa aj vy zamyslíte a zistíte, že máte vo svojom okolí človeka, ktorému potrebujete niečo povedať skôr, ako sa vaše cesty navždy rozídu... urobte to... lebo potom to bolí o to viac... a skúste ma nesúdiť... niekedy sa proste nedá...

    Oci,

    píšem Ti, aby som Ti povedala to, čo som nestihla povedať osobne. Spoznala som Ťa v šestnástich rokoch a musím Ti povedať, že to bolo pre mňa sklamanie... Mala som vysnívaného princa a stretla som gazdu... Žil si so svojou novou rodinou v malom domčeku s veľkou záhradou, choval si všetko, čo sa dalo... pamätám si na kozu – kamzíka, ktorú sme vždy dávali dolu z nejakej strechy, na havkáča Zoru, prasiatka, ovce, kačky, sliepky, zajacov, holubov, kuny... čo som len chcela, všetko si mal... a ja som to nechápala... bola som vychovávaná inak a aj sme s mamou žili v iných podmienkach... ale postupne sa mi to zapáčilo a zvykla som si na pranie v potoku, latrínu v záhrade, zabíjačku a všetko to okolo domu... Rada som k vám chodila na návštevy a bolo to všetko fajn... Tvoja manželka ma vzala ako svoju a nikdy som necítila, že by robila rozdiely... za to si ju dodnes veľmi vážim... Ty si mal zvláštnu povahu... síce si mal heslo, že pokiaľ nepomôžeš, tak zle neurobíš, ale svojím pitím si zle narobil veľakrát... a potom sa kričalo a vzduchom lietali aj “pohlavné orgány“... proste toto bola Tvoja druhá črta... pamätám si, ako išiel od vás Peťo z prvej návštevy... predýchaval to ešte pár dní... nezvyknutý na krik... a potom, keď si sa mu vyhrážal, že Ti musí tykať a hovoriť Jožo, lebo inak mu budeš hovoriť ko..t, tak to ho už úplne položilo (a pamätáš, že si to aj splnil!) Napriek tomu, keď sa nepilo a nekričalo, bolo super... keď sme ako decká dospeli a založili si rodiny, akosi sa tie nitky popretŕhali... dokopy to dali zase až vnúčatá... keď sme došli prvýkrát s malým, už si bol iný, poznačený chorobou, ale na druhej strane aj abstinovaním... a ja som dostala prvé vnuknutie, že by sme mali dať, Šaňka pokrstiť ešte tento rok, lebo budúci môže byť neskoro... krstili sme v novembri 2010 a Ty si si neodpustil rypnúť do kňaza pred kostolom, čo sa tam hrá na Batmana... No celý Ty... A potom prišli Vianoce... stretli sme sa u vás skoro všetci a bolo fajn... Šani lozil po Tebe, ťahal Ťa za fúzy a Ty si ho nechal... a vo mne niečo zase kričalo “Foť to, foť to, toto už nebude...“ nepočúvala som... bola som lenivá ísť do chodby pre foťák a ospravedlňovala som sa sama pred sebou, že je nás tam dosť a nebudem sa pretláčať atď... keď sme sa lúčili, strašne si ma stisol... mala som pocit, že sme jedno telo a jedno srdce a vedela som... ďalšie varovanie... šli sme v aute domov a ja som nad tým premýšľala... z myšlienok ma vytrhol Peťov hlas. Mal som taký pocit, akoby sa tatko lúčil... Tak teda nielen mne sa tak zdalo... v noci vola brat... skolaboval si, vzali Ťa do nemocnice... a stále som verila, že všetky znamenia sú len tak... len akože, pretože tam hore sa niekto nudí... neboli... prehupol sa január... boli sme v nemocnici, čakal si na vyjadrenie lekárov... dávali si načas a nakoniec rozhodli... metastázu treba skúsiť z hlavy vybrať... no, vybrali... boli sme za Tebou, ležal si a nevnímal si... dve diery v hlave, jednu v hrudi... kosť a koža... kanyla v nohe, lebo v ruke už nebolo kam... a ja som nevedela, čo robiť, čo povedať... stáli sme tam a počúvali sestru, ktorá každých 15 minút vybehla z kukane a vrešťala „Pán M., máte tu návštevu, venujte sa im, nespite!!!“ A mala som chuť ju zdrapiť a tresknúť z okna... alebo ju rovno poslať do pi.e... (žeby som to zdedila po Tebe?) keď sme odchádzali sklonila som sa k Tebe a Ty si mi niečo povedal... sľúbila som Ti, že zase prídeme... cestou domou sa mi v hlave rozležala veta „Maj sa mi tu dobre, moja.“... to bolo to, čo si povedal, Ty si sa rozlúčil, žiadne nabudúce nebude... a ja som Ti nepovedala to dôležité, že Ťa ľúbim... Peťo bol zlatý, že otočí auto... spanikárila som, ako otočí??? Ak ho otočí, tak mi tato zomrie, veď sa rozlúčil, už sa neuvidíme... stále vo mne niečo bojovalo... aj nasledujúce dni... bolo to strašné, oci... na jednej strane som sa chcela rozbehnúť za Tebou a povedať Ti, že ťa ľúbim... na druhej strane som sedela v kresle a triasla som sa od strachu, že ak to urobím, tak zomrieš, keď budem stáť pred dverami nemocničnej  izby... a že Ťa vlastne ja svojou návštevou zabijem... Pamätám si to, akoby to bolo dnes... Mali sme ísť za Tebou v utorok... z nedele na pondelok sa mi snívalo, že som Ťa videla odchádzať... šiel si pešo niekam preč a ani si sa neobzrel... celý pondelok som bola ako na tŕňoch... niečo sa musí stať... niečo... už sa predsa neuvidíme a zajtra máme ísť do nemocnice... bolo to také silné, že mi bolo zle... Večer o pol šiestej zvonil mobil... vedela som... ani som sa nemusela pozerať a bolo mi jasné, lebo sa mi zrazu uľavilo... volal brat... zomrel si sám, 24.1.2011 - 15 minút potom, čo odišla Tvoja manželka po skončení návštev... a ja Ti už nikdy nepoviem, že Ťa ľúbim... pokazila som to... celý čas, čo Ťa poznám, som sa snažila držať trošku bokom, pretože si mal novú rodinu a nechcela som sa priveľmi miešať... a teraz sa mi to vypomstilo, myslela som, že mám času dosť, teda nie dosť, ale aspoň toho pol roka, čo dávali lekári... boli to necelé 3 týždne... ale aj to je dosť dlhá doba na jedno ĽÚBIM ŤA...

    Oci, neviem, kde teraz si... ale dúfam, že sa tam máš dobre... chcem Ti povedať, že Ťa ľúbim... a ešte niečo... oci, prepánajána, čo budeme robiť? Veď ja som úplne rovnaká, ako Ty... máme starý dom, latrínu, záhradu, na jar pribudnú ovečky a určite aj iné zvieratá... a Šaňko chce havkáča... a stále nadávam, ako opitý námorník (pamätáš, kedysi si mi to povedal), keď ma naštvú... a nie som princezná, som gazdiná... robím kompóty a džemy, pečiem chlieb... a na veľa vecí sa ešte len chystám... som ako Ty... telom aj dušou... dúfam, že budeš na mňa pyšný... a bolo mi cťou mať takého otca... ľúbila som ťa, ľúbim ťa a vždy ťa budem ľúbiť... “tvoja“ (presne tak, ako si ma volal)

    Môjmu tatinovi  1953 - 2011

    cicimotinka
    9. feb 2013    Čítané 0x

    Na chleba mi nedávajú, nech sa do mňa nestarajú...

       Akosi sa v poslednom čase stretávam s ľuďmi, ktorí nerobia nič iné, len zásobujú človeka “dobrými radami“. A rady o výchove sú top jedna... Mamičky sú rôzne, detičky ešte rôznejšie... čo platí na jedno, to nebude nikdy platiť na iné... takže mnoho rád sa míňa účinkom...

       Viem, že robím chyby... mnohé si uvedomím vzápätí a mnohé neskôr... mnohé možno vyplávajú na povrch v puberte... a teraz čo? Mám sa obesiť alebo zastreliť? A áno, hľadala som “zaručené návody“, radila som sa s priateľkami, čítala som knihy a diskusie... Ako hovorí moja priateľka, celkovo je problém tejto doby v tom, že OČAKÁVAME... ak ja urobím to, ten druhý musí urobiť ono, lebo ja na jeho mieste by som to tak urobila... lenže ten druhý má svoju hlavu a svoj rozum a urobí to, čo uzná za vhodné... potom je problém... toto funguje nielen medzi dospelými navzájom, ale aj medzi dospelými a deťmi... a prečo reagujeme tak, ako reagujeme? Na tom sa podieľa celý rad faktorov... tak som trochu skúmala aj v tejto oblasti... a na jednom pobyte s adoptovanými deťmi, kde sme preberali problémy s pripútaním dieťaťa k novým rodičom, som dostala tip na knižku...

    http://www.navrat.sk/?lang=SK&cat=611b19c6dc7fb196b39d4fed68020170

       V tej knižke sa opisujú problémy detí, ktoré zažili v útlom detstve nejakú traumu, čo spôsobilo následný problém. Pri čítaní som zistila, že tieto veci sa netýkajú iba opustených, zanedbávaných, či týraných detí. Týka sa to každého. Dnes sa už vie, že dieťa potrebuje vzťah s matkou budovať už v brušku, neskôr kojením, nosením a pod... kedysi to bolo inak, dieťa v šiestich mesiacoch šlo do jaslí, matka do práce a také “pripútanie“ bolo neznámy pojem... niektoré deti sa prispôsobili lepšie, niektoré horšie... a čo je dôležité, našla som sa v tej knihe aj ja... moje pripútanie k mojej matke nebolo správne a preto mám teraz problém s “pripútaním sa k dieťaťu“ ...  zdá sa vám to divné? Aj mne to pripadalo také moc vedecké, ale sú na toto všetko štúdie... takže by som povedala, že mamičky, ktoré tu majú podľa iných supermamičiek nejaký problém, nemusia ani vedieť, že nejaký problém majú a všetko môžu cítiť inak (preto tu vzniká toľko sporov v debatách)... mne tá kniha veľmi pomohla v chápaní, prečo som taká mama, aká som... po ďalšej debate s odborníkmi v tejto oblasti som sa dozvedela nasledovné:

    1.   nie je dôležité, čo sa stane (to zlé), ale to, čo sa stane POTOM... moja reakcia na činnosť dieťaťa môže byť neadekvátna (tým nemyslím mlátenie, ale napríklad nakričať, capnúť – pretože to inak neviem, lebo môj vzťah s mojou matkou bol taký, aký bol), ale následne je treba, aby dieťa vedelo, že som to urobila pod vplyvom zlej emócie, že mi je to ľúto, veľmi ho ľúbim a treba sa OSPRAVEDLNIŤ.

    2.   v dnešnej dobe by nemala byť DOBRÁ MATKA... dnes stačí iba byť DOSŤ DOBRÁ MATKA... má to svoje dôvody, deti sú samostatnejšie a vyspelejšie, ako sme boli my v ich veku... to, čo bolo treba nám pomáhať a za nás robiť, to oni zvládnu jak sa povie ľavou zadnou... inteligencia populácie podľa výskumov klesá, pretože máme takú vyspelú techniku, že všetko robí za nás... tým sme sa “pokazili“, pretože už nie sme nútení toľko premýšľať, experimentovať, učiť sa a tým si zvyšovať IQ... preto by aj mamy, (alebo teda celkovo rodičia) ako tá “vyspelá technika“ rodiny, mali trochu to materstvo flákať... tým samozrejme nemyslím deti zanedbávať, ale nechať im voľnú ruku v objavovaní a skúmaní, hlavne robiť s nimi to, čo ich baví a nie to, k čomu ich my tlačíme...

       P.S. Nie som dobrá matka (a ani sa nesnažím, aby som ňou bola), stačí mi, že som dosť dobrá... vreštím na svoje dieťa (ale predtým mu to samozrejme poviem normálne)... a mám aj iné chyby... nie som dokonalá a nemám ani dokonalé dieťa... je tvrdohlavé, vzdorovité a ovláda sprosté slovíčka... a ja sa pred ním na nič nehrám, keď ma svrbí, poškrábem sa aj na zadku, keď sa mi niečo nepodarí, zanadávam, a aj pred ním... nepretvarujem sa... nehrám sa na supermatku... ale dokážeme sa navzájom ospravedlniť (to chápe už od 2 rokov, kedy sa slovko prepáč používa)... a často si hovoríme, že sa ľúbime... a často sa stískame...  a že sa to niekomu nepáči, že sa nepretvarujem – má smolu... na rovinu, na plnú  hubu hovorím to, čo zvyknem – no môžu mi fúkať práškový cukor za ucho, a ak majú titul, tak aj kockový do riti... (admini sorry)... lebo tí druhí mi na chleba nedávajú, tak nech sa do mňa nestarajú...    

    cicimotinka
    2. jan 2013    Čítané 0x

    Moja vianočná rozprávka ...

       Vianoce... sviatky pokoja a mieru... v dnešných dňoch už tak trochu aj materiálnych vecí (trochu???) Začala som sa zamýšľať už nejaký čas pred vianocami... asi som tento rok konečne dospela... alebo som si len ujasnila rebríček hodnôt... v dobe, keď 20.12. počuť okolo len “už aby bolo po sviatkoch“ som sa ocitla v rozprávke...

       Naše tohoročné Vianoce boli najúžasnejšie za posledných neviem koľko rokov... najkrajšie zo všetkých z nášho skoro 13-ročného manželstva a možno aj najkrajšie v mojom živote... Všetko to začalo úplne nevinne ešte v novembri... naši mali objednaný kartón zákuskov (ešte od Veľkej noci), stretli sa s cukrárkou, že už na vianoce piecť nebude, že už chodí do práce od leta (!) a nebude to stíhať, že... v malom meste na začiatku decembra nikto objednávku na vianoce nezoberie... tak som si povedala, idem na to... ľavá nie som, v cukrárni som predávala, aj sa priamo tam pieklo, dačo sa na mňa nalepilo... to dám... tak som sa povŕtala v knižkách s receptami, dačo opísala od babky, dačo od uja googla... keď prišiel deň D, pustila som sa do toho... medovníky, tlapky, zázvorníky, podlesníčky, opitý Izidor, medový rez, škoricové klbká, marlenka, šuhajdy, linecké, grilážky, dvojfarebné kocky, koláčiky Franza Jozefa, orechové hviezdičky, odpaľované venčeky, žĺtkové rezy (teda tie skončili ako guľky...xi xi)... piekla som a piekla 4 dni... stále sa mi zdalo málo... veď sú vianoce... musí byť dosť... a 21.12. som začala baliť... našim a nám... a nám a našim... a zrazu som sa ocitla v rozprávke o Maruške... pamätáte na tú bezodnú soľničku? Ak to bude pre všetkých, bude dosť, ak však len pre seba, nikdy dosť nebude... a svitlo mi... stále mi bolo málo, myslela som, že keď dám aj našim, pre nás nebude dosť a tak som dopekala ďalšie a ďalšie... a keď som začala deliť, bolo to nekonečné... neubúdalo... kartón našim, kartón svokrovcom... naši a svokrovci posunuli po krabičke ďalej...naši jednej babičke, ktorá žije sama a už nevládze piecť, svokrovci rodičom... a ešte ostala krabica pre manžela do práce, a potom ho jeho kolegyňa poprosila, že kúpi, že nestihla piecť... tak som zbalila aj jej, samozrejme zadarmo... a ešte ostalo aj nám na celé sviatky... keď som si uvedomila podobnosť s rozprávkou, ostala som v nemom úžase... aj v dnešnom uponáhľanom svete ešte existujú situácie, ktoré nás zastavia a vkradnú sa nám do srdiečka v podobe hrejivého pocitu... a ja som si povedala, že tento pocit si nedám vziať a tieto vianoce sa budem snažiť pozerať okolo seba inak... nebudem hľadieť, kto má aký stromček a čo mal pod ním, ale kto má aké srdiečko a čo má v ňom... a hneď 24.12. pri zdobení stromčeka som na to zabudla... snažila som sa vešať gule rovnomerne, malý mi pomáhal a vešal 3 gule na jedno miesto... stále a znova... naštvaná, že ma zdržiava prevešiavaním a nechce si dať povedať, že to tak nemá byť, som vypenila... pozeral na mňa a úplne samozrejme skonštatoval: „Maminka, ale to tak musí byť, to je predsa maminka, tatinko a Šaňko.“... Miláčik môj, obrátil mi život na ruby, dokáže zo mňa vydolovať to moje lepšie ja a ja ho za to neskutočne ľúbim... a prisahala som si, že už nezabudnem na moje predsavzatie pozerať sa okolo seba inak... a že som videla veci... uvedomila som si, že milujem moju rodinu hlavne preto, aká je... aj pre občasné spory a hundrania, ktoré znamenajú, že každý člen je jedinečný, má svoj názor a preto netreba čakať, že sa bude správať, ako by som chcela ja... že otcova druhá manželka je úžasný človek, pretože z toho mála, čo má, sa podelila a vzala si na sviatky chlapca z detského domova. A otec je “tam hore“ určite na ňu pyšný... že manželova rodina je aj moja rodina a môžem povedať, že ich mám naozaj rada, že sú jeho rodičia aj moji rodičia a celá jeho rodina aj moja  rodina... pochopila som, že sme si museli nájsť cestu k sebe a že je chyba, keď si ľudia celkovo myslia, že “iná“ výchova a rodinné pomery znamená automaticky “zlé“... dnes sú to pre mňa dôležití ľudia a som rada, že sú to práve oni, čo prišli do môjho života... aj keď mi je jasné, že nebude vždy slnečno, podstatné je, že tam niekde v hĺbke srdca to je a dá sa k tomu hocikedy vrátiť... a takto by som mohla písať ďalej a ďalej... s niektorými ľuďmi som sa stretla, s inými som si písala, či telefonovala, a na každého som sa snažila pozerať inak... a keď som rozprávala kamarátke mojej babičky “trampoty“ s koláčmi, povedala mi niečo, čo si dovolím zvoliť za moje nové životné heslo : „V živote sa ti vráti len to, čo rozdáš. Nič viac a nič menej“... sľubujem, že sa budem snažiť viac, aby rozprávka o Maruške žila ďalej...

    P.S. Na stromčeku stále visia 3 gule na jednom mieste... lebo maminka, tatinko a Šaňko sa veľmi ľúbia...

    cicimotinka
    4. nov 2012    Čítané 0x

    Mimozemšťania neexistujú

         Mimozemšťania neexistujú – toto presvedčenie som nadobudla po včerajšom pozeraní Avatara... nie že by sa mi film nepáčil, efekty boli super a klobúk dolu pred človekom, ktorý vymýšľal masky a kulisy... krásna krajina veľkých modrých tvorov... a veľkých nielen svojím vzrastom, ale aj spôsobom žitia... strom duchov (duší), rodný strom, spolužitie s Matkou (prírodou)... a ten vrkoč, ktorým sa pripájali k zvieratám a k minulosti... napodiv, malo to aj dej, ktorý sa dá normálne porozprávať, to sa nestáva často u takéhoto typu filmov... ale človek sa svojím zmýšľaním nezaprel... príbeh lásky (lebo to zaberie vždy) na pozadí dvoch svetov... do sveta mimo nášho chápania prišli ľudia, najskôr (akože) priateľskí, no potom už šlo len o prachy... ako vždy... veľkolepá posledná bitka, kde zomrelo aj niekoľko kladných hrdinov, nenechala nikoho na pochybách, že to dobre dopadne... zdravý rozum človeka, ktorý písal scenár, nakoniec zvíťazil... len mi preboha povedzte, prečo ten zdravý rozum nefungoval od začiatku... prečo ten príbeh nebol postavený inak... že sa človek vydá do neznáma, aby pomohol inej civilizácii a spoločnými silami zachránili, čo sa dá... prečo sa všetky filmy postavia na tom, že človek ide a zničí, čo môže... pre prachy a podobné hlúposti... a že ho potom dajaká „tretia sila“ dá do normálu a má to dobrý koniec, to nie je ospravedlnenie jeho konania... pretože týmto sa jasne vysiela našim deťom signál „choď a vezmi si, čo chceš (aj keď ti to nepatrí) a keď ťa bude chcieť niekto zastaviť, bojuj a znič ho všetkými dostupnými zbraňami“. Asi nechcem, aby takéto filmy formovali moje dieťa. Moja verzia Avataru by bola iná... po sopečnej erupcii sa podložie pod rodným stromom začalo hýbať a hrozilo, že strom sa vyvráti z koreňov a poškodí vlákna a všetky tie vo filme popisované veci... a tak prišli ľudia, lebo majú vyspelú banskú techniku a pokúšajú sa stabilizovať, čo sa dá... a pre mňa za mňa, nech sa ten strom vyvalí a urobia z toho vo filme tragédiu, nech im tam buchne zemný plyn a všetky tie katastrofy, ktoré zvyšujú sledovanosť... len nech to dá našim deťom odkaz „choď a pomáhaj, ak sa dá“.

         Mimozemšťania neexistujú – ak by totiž existovali  a skúmali nás, ako sa to hovorí, po pozretí Avatara by už dávno našu zemeguľu zneškodnili... nie sú predsa hlúpi... prečo by čakali, kým prídeme a budeme sa ich snažiť zničiť my...  

         P.S. ...a možno existujú, len nevideli Avatara... 🙂

    cicimotinka
    24. okt 2012    Čítané 0x

    Lebo medveď... (rómske intermezzo č.3)

       Hrabala sa v smetnom koši... nenápadná cigánka (nechcem sa nikoho dotknúť, ale takéto pomenovanie používa väčšina)... vyberala a pozerala, stará kára pri nej... často som ju vídala, takže mi to ani nejako divné nebolo... raz som sa pozastavila... bolo krátko pred obedom, sedela na obrubníku vedľa svojej káry a jedla dajaké zvyšky z vrecúška z kontajnera... kúsok od nej sa bavili dvaja mládenci (teda mohli to byť pri najlepšom vysokoškoláci)...

    1. "kukaj, jak tlačí tie odpadky do kocky... kokos, by som sa došablil..."

    2. "heh, pome jej to opľuť, nech sa takým suchým nezadrhne..."

    a nebudem pokračovať, pretože ďalej to už nebolo ani o slušnosti, ani o morálke a o úcte k človeku ako takému ani nehovorím...

       Nehovorím, že ju poznám, iba som ju často stretávala, keď som pracovala... malá cigánka neurčitého veku 40-60 rokov... inak vždy čisto oblečená... od rána (a to v lete bolo fakt o 6,00) do večera chodila, zbierala veci do zberu a vozila ich PEŠO cca 7km na druhý koniec mesta... a túto cestu točila od rána až dovtedy, kým mali zberné suroviny otvorené... nachodila sa, narobila sa za pár euro... stravovala sa pri práci... vyhádzala kontajner, pretriedila, čo sa hodilo, naložila na káru, čo sa nehodilo, upratala... veľakrát som ju videla, ako prekladá plastové fľaše tam, kam patria... (na rozdiel od bezdomovcov, ktorí len vyhádžu a rozkopú)... často som nad ňou premýšľala... je jasné, že v dnešnej spoločnosti je na okraji, lebo je iná... ale ona sa inou neurobila, my sme si ju inou urobili...

       Na premýšľanie:

    Zoberte si, aký prínos by to bol pre niekoho, kto by jej dal šancu a zamestnal ju... je pracovitá ako málokto, čistotná, poctivá (predpokladám, nakoľko sa živila "prácou")... že by zrejme bola vďačná za možnosť zarobiť si peniaze inak, ako hrabaním sa v kontajneroch a vláčením šrotu... a prečo ju nikto nezamestná? No lebo medveď (vlastne predsudky)...

    P.S. prosím všetkých, ktorí chcú reagovať negatívne na všetkých Rómov, aby si to odpustili... toto bolo zamyslenie nad jednou konkrétnou rómskou ženou, ktorú som stretávala...

    cicimotinka
    15. okt 2012    Čítané 0x

    Fejtón o modrom koňovi... alebo prudká recesia

    UPOZORNENIE PRE MOJICH ČITATEĽOV – TOTO NIE JE ČLÁNOK, NA AKÉ STE U MŇA ZVYKNUTÍ...

         Patrím k tým, ktorí žiadne zvieratko počas detstva nevlastnili... do bytu sa nič nehodilo, a ak sa aj hodilo, tak raz nebolo kedy, potom neboli peniaze, potom veď bude chodiť Ježiško... a Ježiško síce prišiel, ale to moje zviera zrejme cestou zmrzlo, tak mu bolo blbé dať mi ho pod stromček... takže sa ku mne žiadne nikdy nedostalo... ani len blbá rybička... keď som si ju potom ako veľkáčka kúpila sama, kupovala som podľa toho, čo sa mi páčilo – krásnu farebnú bojovnicu... za dva dni som ju našla usušenú na dlážke a nechápala som, čo sa jej stalo... veď som ju zachránila z tej prťatej uzavretej nádobky v chovprodukte a dala ju do veľkého „výbehu“... no, vzdala to so mnou... zvolila si smrť a zoskočila z poličky... druhú rybu som si nekúpila... ak je to vo mne a tiež by sa zasamovraždila, bolo by mi to ľúto... aj keď musím pravdu povedať,  ani filé z tresky ani pangasius nikdy nepáchali samovraždu skokom zo šuflíka mraziaka... asi to teda so mnou nebude také zlé... Ale poznám ľudí, ktorí keď im nejaké zvieratko odíde do zvieratkovského neba, zadovážia si iné... podobné... alebo také isté (aspoň si to myslia)... a zrazu sa zo zvieratka vykľuje niečo, čo je podobné len na povrchu a aj to len na 5%... no a čo budeme robiť??? Šak sa mu prispôsobíme, čo by sme pre domácich miláčikov (vrátane našich chlapov a detí, že žienky?) neurobili...

         A domáci miláčik na nete, náš MODRÝ KONÍK má na mále... (teda jako teraz som v tom nevinne, toto zo mňa nemá...asi) zatiaľ to tak vyzerá, že dostal dajaký prudký vírus, ktorý sa prenáša z prudko pracujúcich a následne unavených ľudí... ja nevravím, aj zvieratá sú všelijaké, takže starého KOŇA, ktorý sa odplížil do koníkovkého neba, nahradilo mladé ŽREBČA a to má svoje muchy... kým si na ne zvykneme, budeme sa zaháňať... ale nakoniec sa mu prispôsobíme, presne ako tomu živému zvieratku, ktoré vyzerá tak isto, ako to predošlé, ale tým to začína aj končí... ja tu teda nesedím celý deň, ale keď sa mi za víkend ukázalo vyše 200 upozornení, tak som spozornela... človeka to poteší, ale nie som ješitka, že by som to musela denne, šak mám aj inú robotu... no ale stalo sa a tak sa ospravedlňujem tým, ktorým som náhodou nereagovala na nejaký príspevok v mojom blogu... nie je v tom ani ignorancia, ani neúcta, skrátka ešte to moje žriebätko neovládam... a nie je v mojich časových možnostiach sedieť na koni dlhšie... bolí ma z toho prdel a niekedy aj niečo iné... ak niekto stretnete starého koňa, pošlite ho ku mne, ak tak neurobíte, môže sa to lajkovaním otočiť proti vám...

         Ale teraz vážne...

         A ak by som mala za mňa povedať, mne vadí to, že sa mám prehrabávať tým, čo robia priatelia mojich priateľov... a tiež mi vadí, že priatelia a obľúbené sú spolu... pretože čo robia priatelia, to chcem vidieť denne, čo je nové v obľúbených, to každý deň vidieť nemusím, to si môžem kuknúť, keď budem mať viac času... a to, že sa nedá selektovať, či chcem pozerať albumy, čítať články, alebo len komentovať statusy... to je teda úplná blbosť... nie každá mamina sem chodí kvôli tehotenským bruškám na fotkách, či nextových vychytávkach... ja som sa sem napodiv chodila vzdelávať na dobrých článkoch, ktoré tu boli stiahnuté odniekiaľ, kam nechodím, lebo nemám čas... a je to škoda, takto chorý kôň, admini mohli urobiť tému s anketou, aké zmeny by sme privítali a aké nie... a podľa odpovedí meniť tak, čo malo najviac hlasov... jasné, že by sa našli maminy, ktorým by zase niečo nesadlo, ale aspoň by to bolo voči starému koňovi fér...

         Tak vám, milé maminy, prajem, aby sa tie vaše mladé koníky čoskoro udomácnili a robili vám len radosť... míííhahááá

    cicimotinka
    8. okt 2012    Čítané 0x

    Balíček cukríkov... (rómske intermezzo č. 2)

       Priniesli sme si ho domov, mal sladkých 10 mesiacov... bol však na úrovni 7- mesačného. Nie je sa čo čudovať. Z nepochopiteľných dôvodov mal sedatíva, takže vo vývoji ani napredovať nemohol... Bežná prax... Asi tretí deň sme šli na prechádzku... sedel v kočiari a kukal okolo... stretli sme pani z bytovky (už sa to rozkríklo, že máme „cigána z decáku“), ale tieto prvé dni prevládala zvedavosť nad predsudkami, takže sa nám prihovorila... po krátkej debate sa lúči so slovami „tak pá pá, dáš mi pá pá?“... hovorím jej, že toto my ešte nevieme... jej reakcia ma zabila v lufte „jáj, no neviete, keď ste z toho decáku“ ...

        Mal čosi vyše roka, sedel v kočiari a žužlal rožtek. Prechádzali sme sa v parku pri kostole. Babenky šli z kostola a jedna sa pristavila so slovami „Tfuj-tfuj-tfuj, Bože to je krásny chlapček, jaké má očiská, má tatinka z Indie?“... usmiala som sa, no nemá... „Nemá??? Ale na vás sa nepodobá, tak z akej dovolenky ste si ho priviezli?“... no v podstate, čo ťa do toho, ale hovorím „Z Východu...“ ... babenka kuká, potom skonštatuje „Ale tam sú cigáni?!“ Môj úsmev a odpoveď „Ja som nepovedala, že nie je.“ Obrovské „TFUJ“ letelo do kočiara... už nebol krásny, okatý...

        Mali sme ho doma už cez 2 roky... jasné, že sa to rozkríkne...to je tá, čo má cigánča, ten malý je cigán... raz si po jednej akcii deti ponúkali cukríky... mal dačo cez 2,5 roka, prišiel medzi deti, ako bol naučený so svojím balíčkom v rukách... s úsmevom čakal, kto ho ponúkne a s kým si cukrík vymení... no s nikým... jedna mamina zašuškala, deti odbočili... stál tam, bolo vidieť, že nechápe, že je zmätený... hľadal ma pohľadom, musel sa uistiť, že ja mu poradím... mala som chuť vletieť tam a maminám to vytmaviť... no nemohla som, nemohla som dať najavo, že je niečo zle... ako každá mamina, aj ja sa snažím, aby srdiečko môjho dieťaťa ostalo bez zbytočných zranení... šla som preňho, hovorím, „Poď, detičky si neprosia, majú plné brušká, pôjdeme na šmýkačku na ihrisko a nájdeme iné deti, ktorým ponúkneme cukrík.“... šli sme...aj keď nerozumel, v podstate si ani nevšimol, že sa niečo stalo... ja som si to všimla... a bolelo to aj zaňho...

       Viem, že ho neochránim večne, príde čas, keď sa s týmto bude musieť popasovať sám... bojím sa však, že ten čas príde skôr, ako si myslím, že bude ešte malý a nebude chápať... a mnoho ľudí si nedá tú námahu spoznať jeho dobré srdiečko len kvôli farbe jeho pokožky...

    cicimotinka
    20. sep 2012    Čítané 0x

    Adoptuj si kravičku... alebo všetko je relatívne

    Mám rada relativitu... vtip na vysvetlenie Einsteinovej teórie relativity sa mi páči... „Synak, keď sedíš hodinu s peknou ženou, pripadá ti to ako pár sekúnd, keby si však sedel pár sekúnd na žeravej peci, bude ti to pripadať ako hodina... a to je teória relativity...“ Logické... milé... na zamyslenie...

    Kampaň na predaj slovenských mliečnych výrobkov sa mi na prvý pohľad zapáčila. Na tretí pokus sa mi podarilo uchytiť teliatko, ktoré je o 3 roky a 1 deň mladšie od Šaňka... Šaňko je sám adoptovaný, takže toto možno bude pre mňa spôsob, ako mu vysvetliť detským spôsobom, čo to znamená... o kampani ako takej som neuvažovala, uvažovala som len nad tým, čo vyhovuje mne... podpora predaja slovenských výrobkov sa mi zdalo ako dobrý nápad, mať virtuálnu kravičku je fajn, adopcia nielen detí by sa mala podporovať, lebo je to dobré... Čím viac som sa o projekt zaujímala, tým viac som sa stretávala aj s odmietavými postojmi, ktoré nevideli „dobrý motív“, ale skôr „úbohé zvieratká“...  ak mám pravdu povedať, ja tieto veci neriešim, bola som na farme, kde kravky ležali ufúľané v smradľavom maglajzi... nepáčilo sa mi to, ale nezamýšľala som sa... beriem to tak, že vedecko-technická revolúcia si vyberá svoju daň... ľudí na planéte je čoraz viac a všetci chcú jesť... takže to nie sú len kravky... videla som dokumenty, kde sliepky za živa vešali na háky, ktoré sa posúvali a nože odrezávali sliepkam hlavy, ak sa sliepka trochu uhla, mala smolu, skoroprežila... videla som dokumenty, ako v Číne mačky za živa hádžu do vriacej vody, aby im zliezla srsť a dali sa použiť na prípravu obeda... ak prežije vriaci kúpeľ, má vlastne tiež smolu... videla som... a nezamýšľam sa... každá krajina má „niečo svoje“... Niekde sú kravky posvätné a majú viac práv ako ľudia, niekde kravky dávajú mlieko a nemajú práve na ružiach ustlané...

    Nemám rada „hry na city“... lezie mi na nervy, keď sa v pravidelných intervaloch na sociálnych sieťach a mailoch objavujú obrázky týraného šteňaťa, ktoré súrne hľadá nový domov... vždy sa nájde niekto, kto sa rozčúli a zdieľa skôr, ako sa pozrie na dátum... takže toto šteňa je už dávno v psom nebi aj so svojimi potomkami, ale je top, lebo je „týrané“... takto nejako je to aj s kravkami, ľudí nezaujímajú, pokiaľ si niekto neotvorí pusu a nepovie, že sú týrané... je fakt, že niektoré majú podmienky lepšie, iné horšie... koľkí pozeráme „realityšou“ a povieme si, že takto by sme žiť nechceli, že je to úbohé... proste aj s kravkami je to ako s ľuďmi... niektoré sa narodia „v dobrej rodine“, iné majú podmienky ako „bezdomovci“... a nedá sa povedať, že za to môžu ľudia a kravky si nemôžu pomôcť, pretože aj za chudobu na Slovensku vždy môžu nejakí ľudia a tí chudobní si tiež zvyčajne sami pomôcť nemôžu... takže znovu som pri tom... neriešim kravky a iné zvieratá, pokiaľ sú u nás ĽUDIA v podobných situáciách... a navyše, tak, ako sa možno nejaká kravka narodí na tej „zlej“ farme, sú aj deti, ktoré sa narodia na „zlej časti zemegule“... napríklad v Afrike, kde 3-4 ročné deti robia 8-10-12 hodím denne za 1 dolár na deň... a videla som dokument, kde cca 7-8 ročný chlapec „lízal šušku krave“, aby ju doviedol ku „kraviemu orgazmu“... keďže to bolo cudzojazyčné, nepochopila som presne, či preto, aby dávala viac mlieka, alebo bola úspešnejšie oplodnená... v každom prípade neviem, či by bol nejaký Slovák tak zúfalý a chudobný, že by niečo takéto robil za tak mizernú mzdu, akou je cca 25 dolárov mesačne...

    Všetko je relatívne... Ak porovnáme život kravky u nás a niekde tam, kde sú kravky posvätné, vyjde nám, že žijú v otrasných podmienkach... Ak by sme však porovnali neporovnateľné a síce život našich kraviek a afrických detí, kravky veľakrát zvíťazia... Mám rada relativitu... A verím na rozprávky... možno keby práve tá slovenská kravka, ktorá je u nás podľa mnohých týraná v nevhodných podmienkach, videla, ako žijú a hladujú deti v Afrike, rada by žila v takých podmienkach dobrovoľne, ak by mohla dať každý deň aspoň jednému hladnému dieťaťu hrnček mliečka zadarmo...

    cicimotinka
    11. júl 2012    Čítané 0x

    Trvalé bydlisko - vévévébodkamodrýkoníkbodkaeská

    Kedysi - ako dieťa si pamätám, že vzťahy v paneláku medzi susedmi boli úplne iné. Neraz som klopala susede, či by nám požičala vajíčko, či hrnček múky, keď ešte nebývali obchody non-stop,  k nám zase chodili susedia telefonovať... dlho sme boli jediná rodina, čo mala telefón - taký ten starý, čo sa čísla ešte vytáčali, lebo dedko robil na pošte... keď bol hocijaký problém, stačilo vyjsť na chodbu a zvoliť dvere suseda, ktorý mohol pomôcť. Bola taká doba, telefonovalo sa z búdky, ku ktorej bolo treba dobehnúť, nedalo sa pomáhať aj utekať... pomohli susedia... a veľakrát nebolo treba ani utekať k búdke... pomohli susedia... Dnes po mene nepoznám ani všetkých susedov a to tu bývam 7 rokov... smutná doba... o čo všetko my - ľudia  - prichádzame...

    3 udalosti ma nútili pozastaviť sa... zdanlivo spolu nesúvisia... možno súvislosť pochopíte, možno nie...

    1. Neviem, čo sa stalo, ale zarazili ma komentáre vo fotoblogu anjelicek26 ... ja osobne si myslím, že táto osôbka, ktorú osobne nepoznám, je presne ten typ maminy, ktorý sa snažím byť aj ja (mne chýba trpezlivosť a mám výbušnú povahu, ale snažím sa)... Je to kreatívna mamina, ktorá ľúbi svoju rodinku a rada sa pochváli, čo pre nich robí, svojimi fotkami vystupuje z anonymity, všetci vieme, kto je, aké má detičky (mimochodom, ja sa skôr pozriem na názory mamín, ktoré majú fotky seba a aj nejaké údaje v pase, ako na názor niekoho, kto má akurát nick a nič viac)... je tu na koníkovi, aby inšpirovala ostatné maminy, poradí, pomôže, polajkuje a odchádza späť ku svojej rodinke... tak to má byť... a že pri pozeraní fotiek jej mnohé maminy závidia, hold, každá z nás má možnosť odísť za lepším životom niekam inam... ani jedna nemusíme sedieť doma, slintať nad jej albumami a ľutovať sa, že nikdy nič také mať nebudeme preto, lebo... kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody... netreba bývať na koníkovi, treba bývať v realite... no žiaľ, niektoré mamičky tu permanentne žijú...

    2. Presne tak, ako kedysi boli vzťahy v paneláku, dnes je to tak tu - na koníkovi. Mnohým mamičkám by som najradšej dala zmeniť v občianskom preukaze trvalé bydlisko na vévévébodkamodrýkoníkbodkaeská. Prečo? No lebo... začínajú sa tu čoraz častejšie objavovať otázky, ktoré hraničia s reálnym uvažovaním... Jedna krváca, druhá má bolesti, tretej odtiekla plodová voda, štvrtej dieťa má problém... miesto riešenia v realite, utekania na pohotovosť a podobné riešenie vhodné duchaplného prístupu, zapnú počítač a "zaklopú u virtuálnych susedov"... Takže, maminky, vráťte sa do reality, panelákový sused vám môže pomôcť, poradiť, zavolať záchranku... my, na druhej strane počítača nevidíme, v akom ste stave, či je to naozaj vážne... ak tam niektorá z vás odkväcne, nevidíme, že treba volať záchranku... Ja viem, je to veľakrát ťažké. Žijeme v dobe, kedy ľudí okolo nás aj tie samozrejmé prosby o pomoc obťažujú. Verím, že mnohé mamičky radšej zvolia "strápniť sa vo fóre" pred "strápnením sa na pohotovosti"... ale berme to reálne, keď už sa mám niekde strápniť, nech je to tam, kde mi v prípade potreby aj pomôžu... a tu pozvolna prechádzam k bodu 3.

    3. V sobotu popoludní sme prišli na našu chalupu. Keďže je to stavenisko, všade bolo strašne veľa blata po piatkovom lejaku. Hrali sme sa s malým na záhrade, keď som počula, ako manžel brble, frfle, nadáva... kukám, čo sa stalo, vraj mám ísť do pivnice... v pivnici voda... ale koľko!...cez pol metra... obrázok ako zo záplav, ktoré ukazujú v správach. Takže sme nahodili čerpadlo, vzali kýble a pustili sme sa do toho... keďže pivnica je pomerne veľká, po troch hodinách makačky z vody ubudlo cca 5 cm. Aj to sme nevedeli, koľko ubudlo reálne a koľko sa nasiaklo v múre. Boli sme sami dvaja s prckom v studenej vode po kolená v pivnici s jednou 25W žiarovkou... tak hovorím, idem volať hasičom, (treba povedať, že známych sme už obvolali, ibaže sobota, do toho festival POHODA... proste nula bodov)... začali sme sa s manželom dohadovať, preňho nebol dôvod volať na TIESŇOVÚ linku... či si to vôbec viem predstaviť... no neviem, ale uvidím, cez telefón mi po hube nedajú, a možno poradia... zavolala som, vysvetlila situáciu, vzali to úplne v pohode do 15 minút prišla PARTA C s húkačkou, nahodili čerpadlo, poradili, čo a ako do budúcna, zhodnotili, že dobre, že sme zavolali, že sami by sme to nedostali von, a keď som sa čudovala, že sa za to neplatí (lebo toho som sa bála najviac, že vyrúbia dajakú pálku, na ktorú nebudeme mať), povedali, že na pomoc v núdzi má nárok každý, že sú tu od toho. No proste zlatí chlapci...

    Vidíte v tom súvislosť? Závisť, že niekto niečo nemá také, ako ten druhý, ale nie je ochotný urobiť ani polovicu toho, čo ten druhý robí... že strápniť sa nemusí byť vždy len o strápnení a trápení, ale o prístupe tých na druhom konci... a na koniec, keby si ľudia menej závideli a viacej pomáhali, bol by tento článok inak napísaný... a možno by ani nebol...

    cicimotinka
    12. jún 2012    Čítané 0x

    Zamyslenie nad Julinkou (rómske intermezzo č. 1)

                Bola krásna. Trojmesačné rómske dievčatko – opusteniatko. Našli sme ju v zoznamoch voľných detí. Chytila si nás hneď – manžela za palec, mňa za srdiečko... Po rozhovore s detským lekárom sa všetko pokazilo. Je ťažko postihnutá, ak sa splnia tie horšie predpovede, má pred sebou 6-8 rokov ako „hadičkový ležiak“. Ak by sa splnili tie lepšie, má pred sebou život vozíčkara, ktorý nezvládne ani špeciálnu školu. Podľa lekára to nie je dieťa do rodiny, má toľko diagnóz a problémov, že by aj tak väčšinu času strávila v nemocnici. A dieťa by malo partnerov posunúť o stupienok vyššie a vytvoriť rodinu, nie stiahnuť ich nadol (aj keď žiaľ aj také prípady sú)... Bol január, sedela som v snehu na dvore detského domova a plakala. Videla som na manželovi, že keby som chcela, zlomím ho... Ráno sme si totiž povedali, že zvládneme všetko, len manžel dodal, že nechcel by ísť do extrému, keby to dieťa malo takú chorobu, žeby zomrelo malé... Ale čo, keď u mňa už bola v srdiečku... Vrátili sme sa za tým lekárom, snažili sa niečo riešiť... nakoniec sme sa rozhodli, že si Julinku nevezmeme. Najťažšie rozhodnutie môjho života.

                Dlho som si toto rozhodnutie vyčítala... čo ak by... myslela som na jednu chvíľu pár rokov dozadu, kedy som na ostrove Torcello v úžasnom kostole mala pocit, že tu treba poprosiť Boha o zázrak – malú dušičku, ktorú nik nechce, aj keď by bola naša len na chvíľočku... cítila som, že je to ona – Julinka – malinká opustená dušička, ktorú nikto nechcel (pred nami ju 15 párov odmietlo), a možno mala len chvíľočku na život...... vyčítala som si, že som sa postavila proti Božiemu zámeru, že som najskôr niečo pýtala a keď mi to dal, odmietla som... ale mohla som ísť proti manželovi? Mala som právo? Malinká by nás rozdelila a – čo Boh spojil, človek nech nerozdeľuje...

                Pochopila som po dva a pol roku... moja prosba sa vlastne splnila... mala som malinkú opustenú dušičku na chvíľočku... možno to bola jediná hodina v jej živote, kedy ju niekto s láskou objímal a rozprával jej o veľkom svete tam za oknami... ja som myslela, že to musia byť roky, len tak by to malo cenu... niekedy však stačí aj hodina... dodnes si pamätám meno, dátum narodenia, často na ňu myslím a modlím sa za ňu... Julinka... možno už z nej je anjelik... a možno sa stal zázrak a je v nejakej rodine, ktorá ju ľúbi, a všetky jej diagnózy boli len dočasné a mali jedinú úlohu – odradiť nás, aby sa dočkala tej pravej rodiny pre seba... možno... a možno žije život vo svojom “ svete“. Julinka – navždy ťa budem ľúbiť...

    cicimotinka
    23. máj 2012    Čítané 0x

    Dnešná doba? Smutný skepticizmus... alebo „vyhrali sme práčku“...

                Zapojila som sa do súťaže o práčku. Napodiv, stal sa zázrak, vyhrala som. Teda nie ja, ale ten malý, večne ušmudlaný drobec na fotkách...Keby sme ho nemali, nemáme ani fotky, keby sme nemali fotky, nevyhráme práčku... A práve tento malý škriatok mi posunul život do inej roviny a začala som študovať. Nič svetoborné, iba sociálnu prácu... Viem, poviete si, že dnes to študuje každý druhý a aj ten prvý už má z toho diplom... A na prednáške zo sociológie sme sa učili VZNIK A VÝVOJ RODINY... zaujímavé... a dozvedeli sme sa, že toto dnes, čo žijeme, už nie je MODERNÁ DOBA, ale DOBA RIZIKOVÁ...

                Čo to má spoločné s fotkami a výhrou? Veľa. Napodiv si ľudia uvedomujú, že doba je riziková. Ale poďme pekne od začiatku. Poslala som fotky do súťaže. Fotky z nášho života... Našla som si odkaz, že som vyhrala... Človeka to poteší, nad práčkou sme premýšľali, len sme čakali, kým dostaviame – novú do nového. A nemyslite si, nie sme žiadni „pracháči“, len manžel dostal vyplatený podiel z rodičovského domu a vyšlo nám to na malý cca 60-ročný domček, ktorý si svojpomocne prerábame. Napriek tomu, že som sa rozhodla nikomu nič nepovedať, kým nebude práčka doma (pretože ja som tomu verila, že je to pravda), nedalo mi to... poznáte to, človek sa rád s radosťou podelí... tak som vzala mobil:

                „No ahoj, predstav si, vyhrala som práčku!!!“

    Reakcie: 1.človek - To je nejaká blbosť, nie? Kto ti dnes dá práčku???

                     2.človek -  Ha, ha, ha...nejakú detskú, nie???

                     3.človek -  Kde? Na fotkách? Si normálna??? Kam všade chceš tie fotky vycapiť???

                     4.človek – No, keď ju budeš mať doma, porozprávame si...

    Chápem, ľudia sa boja, sú skeptickí... fotky na nete sú zneužiteľné, súťaže sú mnohokrát len o podvode a pyramíde... Viem o tom aj ja. Som pomerne inteligentná. Zamrzelo ma, že si o mne myslia, že som tak nezodpovedná, že by som sa zapájala do všetkých súťaží, čo nájdem, že by som si najskôr nepozrela, čo je to za stránka, čo tú súťaž vyhlásila... Ale musím poctivo povedať, že mi také reakcie vadili. Čakala som niečo iné, len sama som nevedela, čo... 

                A potom, keď už nová práčka veselo prala, som zavolala priateľke... jej reakcia? Asi takáto: „Blahoželám, no super si! Rada by som si tie fotky pozrela, ak sa dá. Určite sú úžasné, keď vyhrali...“

                Vystihla podstatu. Nejde o súťaž, ani o práčku. Ide len a len o fotky, ktoré majú význam... zachytávajú okamžik života, ktorý sa už nikdy nemusí zopakovať... fotky, ku ktorým sa môžeme kedykoľvek vrátiť, popozerať si ich, zaspomínať... Súťaž skončí, práčka bude “iba“ prať až do svojho zaslúženého dôchodku... no fotky, fotky ostanú... za 30 rokov nám rozjasnia starobu, za 50 rokov rozosmejú „predpotopnosťou“ naše vnúčatá a pravnúčatá...

                Aj keď máme rizikovú dobu a ľudia sú si toho vedomí, som rada, že mám vedľa seba človeka, ktorý mi ukáže, čo je dôležité v živote... J.Č. ďakujem... fotím ďalej pre radosť a nie pre zapájanie sa do súťaží, z práčky sa naďalej veľmi teším a skúšam programy... a v tejto rizikovej dobe verím v dobro, spravodlivosť a slušnosť...

    P.S. a ďakujem všetkým, ktorí mali niečo spoločné s mojou výhrou... porote, Samsungu, NAY... proste všetkým zainteresovaným... 🙂

    cicimotinka
    19. júl 2011    Čítané 0x

    In memoriam môjmu drahému priateľovi...

    Láska na prvý pohľad... Poznáte to? Jedni vravia, že neexistvuje... druhí ju stretávajú niekoľkokrát denne...

    Šiel po chodbe, idol z mojich dievčenských snov... vedela som, že tu ostanem, aj keby ma nechceli... Bola to výzva, mala som sladkých 18 a odišla som do "veľkého sveta"... nehovorím, že by som nemala nejaké vzťahy, ale z môjho pohľadu - nič uspokojujúce... pri mojich 1,80m a 80kg sa mi v našom malom mestečku chlapci vyhýbali... a tí, ktorí boli vyšší, kukali po 1,80m ale do 60kg... skúsilo to aj pár menších odo mňa (takí divní típkovia), no akože uznajte, ja mamu nikomu robiť nebudem... chcela som niekoho, kto sa mi vkrádal do snov... múdry, zrelý a pohľadný muž...

    Šiel po chodbe a bol to on... láska na prvý pohľad a chvenie motýľov v žalúdku... ostala som, ktovie prečo?...predniesol fakty (pre mňa ani nie veľmi zaujímavé), súhlasila som... hlavne mu byť na blízku, hlavne ho spoznať... boli to nové pocity veľkého sveta, láska taká čistá, že ani nežiadala opätovanie... možno sa teraz smejete, ja to tiež dnes nechápem... celý vesmír sa spojil a mala som pocit, že to tak má byť, že tam proste patrím...

    A láska bola opätovaná, no inak... adoptovali sme si jeden druhého... on sa stal pre mňa otcom, ktorého som ako dieťa nepoznala a presne takéhoto som si vysnívala... ja som sa preňho stala dcérou, ktorá odišla s jeho prvou manželkou a síce udržiavali vzťah, no ani jeden z nich nebol s tým vzťahom spokojný... ja 18, on 40, ja slobodná, on druhýkrát ženatý... dnes už viem, že určite vedel, že ho ľúbim... bol to zrelý muž a ja som to asi nevedela zakryť... a ja viem, že ma mal rád... inak ako ostatných kolegov, bolo to niečo medzi nami, o čom sa šepkalo...

    "Si hlúpa naivka," počula som odvšadiaľ "kde máš napísané, že keď sa s tebou ožení, nerozvedie sa aj tretí raz..." Usmievala som sa, podľa niektorých možno priblblo, ale len my dvaja sme vedeli, že o manželstvo nám nejde...

    Bolo veľa pokusov, ako nás "rozoštvať"... neúspešne, veď vlastne nebolo čo rozoštvávať... 

    V deň výplaty mi ekonómka oznámila: "Na vás sme zabudli." Ako zabudli, veď tu robím pol roka... a z čoho mám zaplatiť podnájom a jedlo? "Ale veď o tie peniaze neprídete, len ich budete mať budúci mesiac." uzavrela...  Šla som po chodbe a cez slzy som nevidela... akože čo teraz... presne to, čo všetci chcú, vrátiť sa domov a neotravovať vzduch vo "veľkomeste"... šéfova milenka musí dostať príučku... stretli sme sa, vyhla som sa mu a utiekla... dal si ma zavolať... zapierala som, koľko to šlo, nakoniec som priznala pravdu... nemám výplatu, nemám na podnájom, mám akurát na cestu domov... otvoril peňaženku a odrátal mi do koruny výplatu zo svojho... a neurobil nič... nevíril vodu... "Veď oni si zase niečo nájdu aj bez toho." povedal akoby mimochodom... nenechali nás dlho čakať... po jednej akcii sme obaja dostali kľúč od tej istej izby... prišiel, keď ja som už spala...zobudila som sa, že sa niekto snaží odomknúť, mala som kľúče zvnútra, šla som otvoriť, veď čo ak nejaká kolegyňa nemá kde spať...bol to on... obaja prekvapení, zaskočení situáciou... nemal kde spať, bolo po polnoci a tak som ho pozvala dnu... vedela som, že to môže dopadnúť len jedným spôsobom a mrazilo ma pri tej myšlienke... a vedel to aj on... ospravedlnil sa a odišiel... prespal v kresle v kancelárii... skoro ráno sme sa stretli...ja nevyspatá kvôli dotieravým myšlienkam, on nevyspatý kvôli nepohodlnému kreslu... bol to krásny deň, pretože sme si uvedomili, že sme zvládli to najväčšie pokušenie, ktoré by náš vzťah dohnalo na začiatok konca... spratávala som stôl po akcii, umývala poháre...jedným som zavadila o batériu a rozletel sa... inštinktívne som zovrela ruky a zjajkla... prišiel ku mne, pomaly mi otváral ruky a vyberal črepiny z dlaní... držal moje ruky pod vodou, potom v uterke, nakoniec len tak... potom ma objal... pochopila som, máme len to svoje tu a teraz a príde deň, kedy sa naše cesty rozídu... on má svoju rodinu, ja raz budem mať svoju... stretli sme sa, aby sme si vynahradili to, čo nám život vzal... ja som mala milujúceho otca aspoň na chvíľu a iba pre mňa, on mal dcéru, ktorá ho ľúbila celým svojim srdcom takého, aký bol... bol to deň, kedy som si z jeho vecí ukradla jeho fotku... určite na to prišiel, no prešiel to s úsmevom jemu vlastným... nežným, otcovským s teplom v očiach...

    ... naše cesty sa rozišli... potom sme sa občas stretli, keď som navštívila "veľkomesto"... občas pohľadnica, kde-tu pozdrav odovzdaný spoločným známym...etapa môjho života uzavretá...

    ...ľúbim ho dodnes... vlastne vždy som ho ľúbila, už kedysi dávno bol v mojich snoch...

    20.7.2011 je 5 rokov, čo prehral svoj boj s chorobou...

                      IN MEMORIAM môjmu drahému priateľovi   I. D.    1954 - 2006

    cicimotinka
    3. júl 2011    Čítané 0x

    Rozprávka o tom, ako zo škaredého káčatka nevyrástla krásna labuť

    K napísaniu tohto článočku ma popravde vyprovokoval ani nie tak prvotný nepríjemný  zážitok, ale ľadová sprcha, ktorá po pár dňoch nasledovala... Takže začnem ľadovou sprchou, aby bolo všetko uvedené na pravú mieru...

    Po niekoľkých mesiacoch sme sa dohodli s kamoškou, že dáme v meste sľúbenú kávu... Šla som aj s malým a celkom fajn sme posedeli a pokecali. Vlastne skoro celkom fajn... Celé to narušila kamoška, keď obdivovala malého šikovnosť a akosi mi začala rozprávať:

    "Je to strašná nespravodlivosť. Ty si taká starostlivá mama a nemôžete mať vlastné detičky. A kadejaké socky rodia a chľastajú súčasne a to tie úrady nevidia? Kde v pekle je tá sociálka vtedy? Vás preverujú ako násilníkov a zlodejov a čo ja viem akých a také kdejaké socky chodia s deckami ožraté ako dogy a nič... je to nespravodlivé." uzavrela to.

    Tak jej vravím : "Vieš, ono to nie je také jednoznačné, niektorí ľudia nemôžu za to, že patria k sociálne slabým a aj tí majú predsa právo mať deti...pokiaľ je to dieťa nakŕmené a čisté, čo na tom, že je z chudobnej rodiny." argumentovala som, my tiež nepatríme k smotánke. Nato sa kamoška rozohnila a spustila:

    " Hej, ty sa ich stále zastávaš, ty si taký dobrák, ale minulý týždeň mi kolegyňa rozprávala, ako sa na zastávke strepala ožratá ženská s kočiarom z mestskej...no vravím ti, ožratá bola, špinavé rifle, tričko za europäťdesiat od číňana, cigán v kočiari... akože kamoška hovorila, že zrejme aj v buse pýtala prachy, lebo chodila hore-dolu, potom sa schytila a trésk na betón aj s kočiarom...ten sa prevrátil, ale čo tam po nejakom cigánskom zasranovi...no ale chápeš to? A musela to byť nejaká fakt socka, lebo že ani šofér nič neurobil, zavrel dvere a odišiel... Že až potom jej pomohla nejaká baba, asi z nejakého súcitu, keď k nej nikto nešiel...veď kto by aj, ešte ti vynadá... a že keď ich sledovala, že fakt socka, čosi tej babe vykladala a ani zuby nemala! Akože fakt des..." Nemala som chuť to ďalej počúvať, tak som ju prerušila: "Kedy to bolo?"

    "Nó, vravela to tento týždeň v pondelok, že v piatok, keď šla z práce..." Svitlo mi...tak vravím:

    "A tá tvoja kamoška neurobila nič?"

    "Čo ti, ona je zlatá, ale socky nie sú pre ňu...Hneď povedala, že nikto nebežal a ona tiež nepotrebuje schytať pár nadávok."

    Zmenili sme tému, podebatili sme, otočili dajaké nealko a zákusok... rozišli sme sa... šla som domov a do očí sa mi tisli slzy... bolo mi to tak strašne ľúto, že som mala chuť proste odísť z tejto zemegule...ale kam? Sedela som na ihrisku na lavičke, malý sa hral s kamienkami...ja som sa topila v depke...nikdy nebudem labuť...nikdy zo mňa nebude niekto, za kým sa ľudia otočia na ulici s dobrým pocitom... ostanem celý život len škaredým káčatkom... prečo? tu je moja verzia opisovaného piatku...

    Šla som k známym na záhradu, boli sme pozvaní aj s malým, majú hojdačky, domček, trampolínu, stretáva sa u nich viac detí... Obliekla som si čierne vyťahané tričko, rifle, ktoré sú od výroby také tie fľakaté a keď sa na ne dívam zdiaľky, sú akoby špinavé-fľakaté. Malého som posadila do kočiara a šli sme. Do autobusu som sa nejako dostala, nepomohol mi nikto... ale som na to zvyknutá. Z autobusu som vystupovala na zastávke, kde nie je chodník, takže je to dosť vysoko. Otočila som sa na pani za mnou: "Prosím vás, pomôžete mi?" Pozerala do okna. Prešla som dopredu, sedel tam mladý muž. "Prosím vás, pomôžete mi?" Aj u mladíka neúspešne, má laptop a nenechá ho bez dozoru... Tak som chytila kočiar, nakoľko autobus šiel do inej časti mesta a rozhodla som sa vystúpiť sama. Nebolo to zase prvýkrát. Lenže akosi sa to nepodarilo. Neviem, možno som krivo stúpila, možno som zavadila kočiarom, proste som si uvedomila, že padám...snažila som sa položiť aspoň kočiar na kolesá, ten sa však prevrátil dozadu, potom nabok a  hore kolesami...to som ja už padala nekontrolovane, nakoľko som do posledku chránila kočiar a dieťa...ležala som pri autobude...vnímala som tváre nalepené na skle...ľudia na zastávke boli ako zamrznutí...v pravom bedrovom kĺbe som cítila strašnú bolesť...razila si to až do kolena a pod lopatku...nemohla som sa pohnúť...rev malého bol neskutočný, videla som len kolesá vystrčené k nebu...pripadalo mi to ako večnosť...prosím, pomôžete mi?...neviem, či som si to len myslela, alebo som to povedala...ale asi myslela...nikto neprišiel...potom som videla utekať jednu pani, poznám ju, je lekárka, veľmi milá, kedysi som u nej párkrát bola... pomohla mi posadiť, potom vzala malého, mal len hrču na čele, ale pomaličky sa ukľudňoval... postavila som sa...za chrbtom sa mi zavreli dvere a bus odfrčal, veď to bol vlastne síce úraz, ale mimo autobusu...pani doktorka nás kúsok odprevadila na lavičku, tak sme sa rozprávali...potom sme sa rozlúčili a my sme pomaly krivkali s malým na návštevu...noha ma desne bolela...za pár dní sa mi na boku zjavila A5-ková modrina...dnes už nebolí, bolí len srdiečko nad neskutočnou ľudskou necitlivosťou...

    Dva príbehy opisujú tú istú udalosť... jeden z pozície "nóbl" človeka, ktorý hodnotí ľudí podľa výzoru, druhý od "socky", ktorá má na vysvetlenie argumenty... áno, chodím v tričku od číňana. Pred pár mesiacmi mi zomrel otec. Potrebovala som čierne a kúpila som u číňana. Ale len preto, že čierna sa v mojom šatníku bežne nevyskytuje a bolo mi ľúto kupovať drahé kvalitné oblečenie, ktoré mi po pár mesiacoch ľahne do skrine, alebo ho budem ponúkať v nejakých bazároch...Žobrák...áno, vyznelo to tak, pritom som prosila o pomoc... a stretávam sa s tým, že keď si ľudia všimnú, že som bez zubov (momentálne, lebo k zubárovi normálne chodím), tak mi hneď priradia nižšie IQ. V obchodoch za mnou chodí SBS...veď keby dačo...Nemôžem každému vysvetľovať, že je to inak...že to u mňa trvá trošku dlhšie, nakoľko som po mame zdedila onko-hematologickú diagnózu a mám problémy so zrážanlivosťou krvi, takže bol problém s trhaním a natiahlo sa to...a naposledy...áno mám cigána v kočiari, (lenže nik nepremýšľa, že je adoptovaný)...vidia len to, že som socka a chrápem s farebnými (odpustite výrazy, nemám nič proti rómom)...proste zhoda okolností...ale ani to nedáva právo ľuďom škatuľkovať...ale žiaľ je taká doba, pozrú sa na človeka, vidia oblečko za 150€, tak považujú za "človeka"... pozrú na človeka, vidia oblečko od číňana a zo sekáča, tak považujú za "socku". Keby niektorí ľudia vedeli, ako strašne sa týmto postojom mýlia.

    Aj "socky" sú ľudia a keď už nikto nepomohol mne, tak prečo nie aspoň tomu malému...Odvolávajú sa na to, kde je sociálka, keď má pomáhať deťom a oni sami sú ľahostajní pri prevrátenom kočiari s plačúcim prckom...

    P.S. Kamoške som sa priznala so svojou verziou, hľadela na mňa ako na marťana... nešlo jej to do hlavy, ako sa toto mohlo stať... ja som na to prišla... ide o to, že priatelia sa nepozerajú na výzor ale do srdiečka... dnes už viem, že pre priateľov môžem ostať škaredým káčatkom do konca života a stále budem mať väčšiu cenu ako krásna labuť...

    cicimotinka
    26. jún 2011    Čítané 0x

    Zacháňme babyboxy...

    Minule som niekde čítala pár riadkov čiernej kroniky o tom, ako chovateľka psa vyhodila šteniatka niekam pod plot, lebo jej čistokrvnú fenku „zbuchol“ dajaký pouličný miešanec... Nakoľko by si urobila veľmi zlé meno darovaním nečistokrvných šmudlov, rozhodla sa takto... Pustili sa do nej všetci od polície, cez rôzne spolky na ochranu zvierat i obyčajní ľudia... Vypisovali sa listy o zastavenie chovu, o neprofesionalite a bola z toho celkom slušná kuca-paca. Aj psík má právo na život... aj keď sa narodil ako nedôstojný potomok dôstojnej psej dámy... Záver? Havkáči putovali pod plot, lebo ešte nikto nevymyslel a nenamontoval k veterinárnym ambulanciám „šteňabox“... Obyčajné malé šteňa zburcuje stovky ľudí...

    A teraz z iného súdka... dvíha ma zo stoličky, „zrušme babyboxy“ ozýva sa z OSN... vedia, o čom hovoria??? Áno, chápem argument, že každé dieťa má právo na identitu. Je pravda, že pokiaľ sa matka neprihlási, identita je nemožná... ale... nemalo by sa trošku prihladnuť aj na nejaké poradie dôležitosti?

     Za úvahu stojí :   Zo života chlapčeka

    18.7.2009    Tak už som tu, ale kde je mama? Nechala ma v pôrodnici a odišla... Ostalo mi po nej len PRIEZVISKO, ani neviem, či mi meno dala  ona alebo personál...                  

    krátko nato   Tak už som v detskom domove...dali ma jednej tete domov...dobre sa o mňa stará, ale všetci hovoria, že je to len prestupná stanica...čo je to prestupná stanica???...

    28.1.2010   Boli tu nejakí ľudia, vraj by ma chceli a mal by som mamku a ocka...ale ja som iba plakal...bojím sa, lebo mama pre mňa nie je zrovna synonymom dobra a pohody.

    13.2.2010  Tí noví ľudia dnes boli so mnou celý deň...bolo nám vlastne fajn...hrali sa so mnou, kŕmili ma... asi by som si zvykol, keby si ma vzali...

    20.5.2010   Nejaká teta sudkyňa povedala „áno“ a ja sa sťahujem k tým novým ľuďom. Teta, čo sa o mňa starala, plače, nová mama má tiež slzy   v očiach...nový ocko mi rozpráva, že pôjdeme autom brm ďaleko a čaká ma tam veľa dobrých ľudí, Kopec hračiek... môj nový domov...

    23.6.2011   Mám novú IDENTITU...dnes teta sudkyňa povedala znova „áno“ ... 705dní môjho života je nenávratne preč, ostanú zabudnuté  v archíve...a ja svoje 2-hé narodeniny oslávim ako „náš – odsúdený na doživotie“

    A ako by to bolo, keby ho matka v pôrodnici nenechala, ale druhý deň by ho doniesla do „babyboxu“??? Mal by rodinu a novú identitu skôr. Ja viem, OSN ide o to, že v jednom prípade sa práve v archívoch dá dohľadať pôvodná identita, v druhom nie... každý prípad je iný, boli prípady, kedy matka odložila dieťa do babyboxu s rodným listom a listom, kde všetko vysvetlila...

    Od malička sme vychovávaní tak, aby sme vedeli, čo sa smie a čo nie...ale pred 30-timi rokmi bolo všetko inak...komunizmus...štát sa staral, hľadel mladým, každému našiel prácu, neexistovalo nedostať výplatu načas... doba sa zmenila... mnoho ľudí teraz bojuje s tým, v čom boli vychovávaní a aká je realita... mnoho ľudí je na pokraji síl pri rozhodovaní o svojej neistej budúcnosti... stretávame sa s tým denne... „spával so mnou, som tehotná, dieťa nechce“...“ak si vezmeme hypotéku na 20 rokov, ostane nám na živobytie 170€ pre troch, ďalšie dieťa neuživíme, materská nehrozí“...“nechcem ďalšie dieťa za cenu, že mu budem jogurty kupovať v zľave“...“máš 15, roznášaj letáky, aby si mal na školu, my ti viacej nemáme dať z čoho“... a do toho všetkého nečakané tehotenstvo...

    Ja to vidím tak, že sociálne slabé nevzdelané rómky, prostitútky, feťáčky a pod. nemajú problém nechať bábätko v pôrodnici...je to pre nich súčasť života, počali, porodili, odložili... priamo v pôrodnici, načo to riešiť...

    Väčší problém predstavujú priemerné ženy zaskočené touto situáciou, zvažujúce, ako ďalej... výchova hovorí postarať sa...aj by sa postarali, keby vedeli ako a za čo. (Východiskom by mal byť anonymný pôrod, ale ako máme možnosť sa presviedčať v našom štáte, keď má byť niečo anonymné, skôr, či neskôr niekto niekde vykecá aj to, čo vlastne ani nie je pravda)...

    Boj s veternými mlynmi... rodička príde do pôrodnice a porodí, potom si nechá vložiť bábätko do náručia a nevediac, čo s ním sa vracia domov... možno sa ako mama chytí, možno nie... ak aj nie, stále je relatívna šanca, že dieťa vyrastie, síce citovo ochudobnené, ale aspoň nehladovalo a netýrali ho... a ak sa pridružia problémy typu popôrodná depresia, laktačná psychóza atď... tragédia nemusí nechať na seba dlho čakať... kam potom s dieťaťom?... prísť na úrad a povedať „je toho na mňa veľa, nemám na plienky, na sunar, tak vám ho tu nechám“ popravde, toto si neviem dosť dobre predstaviť... takže čo???...hľadajú sa spôsoby, až sa v utrápenej a vystresovanej mysli zrodí „náhradný plán“...a pritom stačí tak málo... OTVORIŤ BABYBOX, VLOŽIŤ DIEŤA, ZATVORIŤ BABYBOX... urobme všetko pre to, aby toto riešenie bolo dostupné aj nasledujúce roky... na úradoch sú poradovníky plné ľudkov, ktorí už teraz opusteniatka nosia vo svojich srdiečkach a sú ochotní ich prijať aj do svojho náručia... a riešenie identity a podobných práv?... neoháňajme sa „PRÁVAMI DIEŤAŤA“, pretože v prvom rade máme POVINNOSŤ sa o tieto bezbranné opusteniatka postarať...

    Obyčajné malé šteňa zburcuje stovky ľudí... Čo spraví bezbranné dieťatko, ktoré môže skončiť v igelitke v kontajneri len preto, že mu je odopretá šanca na babybox?

    P.S. „Zo života chlapčeka“ je podľa skutočnej udalosti...tento chlapček je u nás doma...volá sa Saško a máme sa radi...

    Milí komisári z OSN, začnite rušiť to, čo sa neosvedčilo a nie niečo, kde sa zachraňujú životy detí... v konečnom dôsledku, veď vám tie deti neostanú na krku, o to sa už čakatelia na adopciu postarajú...

    cicimotinka
    16. máj 2011    Čítané 0x

    Vždy je nejaká doba...

    20. mája to bude rok, čo som odišla z práce a stala som sa maminou vtedy 10-mesačnému opusteniatku. Napriek tomu, nie všetci zákazníci, ktorých som obsluhovala, ma obíjdu na ulici bez pozdravu... Tak sa stalo aj v sobotu. Stretla som pani, možno do 60-tky nemá ďaleko, milá zákazníčka, spokojná so všetkým, čo som jej položila na pult... Hneď sa mi prihovorila :

                    "Jáj, zlatko moje, toto je ten váš krásavec... jáj, ako vás obdivujem, do takejto doby dieťatko a ešte k tomu z domova... "

    Rozhovor pokračoval, podebatili sme a šli sme každá svojou cestou... Malý driemal v kočiari, kde-tu vykukol, keď ho dačo zaujalo a mňa tak napadlo... Aká doba, dokelu... Veď  vždy je dajaká doba...

    Moja babička mala prvé dieťa v roku 1945, ďalšie 1946, dvojičky 1948, a ďalšie 1950... a to tiež na tú dobu bola DOBA... Babička ešte žije, má krásnych 86 rokov, pochovala 2 deti a nikdy si na žiadnu dobu nesťažovala... Má 87-ročnú kamarátku, o ktorú sa tak trošku moja mama a moja teta starajú. Hlavne jej nosia nákupy a chodia platiť účty, nakoľko tetuška už cca 15 rokov je schopná chodiť len po svojom bytíku... Nebola v obchode, telka nič moc... A smejeme sa na jej prosbách... "Majka, keď príde mäso, kúp mi kúsok" alebo "Keď bude pekná zelenina, kúp aj mne" alebo " Evka, keď pôjdeš stáť na mandarinky, vezmi mi pol kila, keď sa ti bude dať" ... a mohla by som pokračovať... život, aký si mladšie ročníky pamätajú len z rozprávania. A možno o tom ani nepočuli. A tetuška v tom žije dodnes... A nevie si predstaviť, že sú prepchaté obchody nielen potrebným tovarom, ale aj kravinami, bez ktorých by ľudstvo určite nevyhynulo... Tetuška si stále pamätá, že bola DOBA, keď sa hovorilo NEDÁ SA, a pritom všetci vedeli, že je to inak... DOBA, keď niekto na pozícii povedal NEMÁME, tak nemali, aj keby mali... DOBA, keď bolo počuť NEBUDE, ale pritom u vyvolených už dávno bolo...

    A tak ma napadlo, vtedy sa nikto nepozastavoval, keď si niekto vzal dieťa z detského domova. Bolo to normálne, niečo bolo, niečo nie, niečo bolo hneď a niečo len spod pultu a na niečo sa čakalo roky... A preto možno ľudia nechápu, že si niekto dnes vezme opusteniatko... Žijeme v takej dobe, nie je v Bille, ideme do Tesca, nie je v Tescu, ideme do Kauflandu, nie je v Kauflande, ideme do Lidlu... a hlavne rýchlo, lebo to treba hneď...  peniaze vládnu svetom a všetko sa dá kúpiť... (bohužiaľ)... a nikoho nenapadne, že sú skutočne ešte situácie, ktoré sa tak veľmi podobajú tej minulej dobe... NEDÁ SA, NEMÁME, NEBUDE, ... a potom čo... je úplne jedno, kadiaľ budeme chodiť a koľko peňazí ponúkať...

    Proste existujú páry, ktorým nikdy nebude dopriate mať spoločné dieťa... NEDÁ SA... a keď sa pýtajú, "máme nejakú nádej", odpoveď poznajú v hĺbke duše... NEMÁME... a keď sa pýtajú, "kedy bude aj u nás detský smiech", odpoveďou im je  NEBUDE... a ako z toho von?  Proste si vziať opusteniatko z detského domova...  Mnohí nás riešili : čo keby si šla na liečenie (jeden z mylných predpokladov, že vždy je chyba u ženy)... skús dať doktorovi obálku... doktori vedia a bez obálky neurobia nič... tak choďte k tomu liečiteľovi... a tak ďalej dookola... proste dnešná doba... vezmeš peniaze, ideš vybavíš, zoženieš, vezmeš mobil, vytelefonuješ...

    Prežili sme naše NEDÁ SA, NEMÁME, NEBUDE...A vieme, že existujú situácie, kedy nejde o behaní po obchoďákoch a mávanie peniazmi, ale o nakuknutie do srdiečka a zamávanie na niekoho, kto to potrebuje. A teraz žijeme naše DÁ SA, MÁME Šaňka a všetko BUDE ok... a nech príde akákoľvek DOBA (a trebárs aj ten koniec sveta v roku 2012), zvládneme to.

    A ako povedal niekto múdry, pointa je v tom, že táto hnusná doba sa za pár rokov bude nazývať staré zlaté časy... Čo už, príde aj iná doba... vlastne... vždy je nejaká doba...