Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
ivca88
19. jan 2020
1921 

Ona nepočuje 3

.... Pokračovanie

Termín nám bol jasný. Pôvodne bola naša implanácia plánovaná spolu s ďalšími detičkami.

Každý deň malo byť operované jedno dieťatko. Mali sme byť traja. Avšak po pár dňoch musela jedna rodina kvôli chorobe zrušiť termín. To už mne blikali kontrolky na maximum.. Ako mám v decembri dieťa udržať zdravé ? Veď my len vyjdeme von a už si môžem zagratulovať k soplikom. A čo práca? Manžel to mal v práci teda riadne náročné. Kolegovia chodili či s kašľom, alebo aj teplotou do práce. Voľno si každý šetril na Vianoce.

Musím uznať, že toto obdobie som sa cítila strašne bezmocne. Nevedela som, čo mám ešte spraviť, aby bola určite malička zdravá a aby mohla ísť na operáciu.

To, že možno strávime Vianoce v nemocnici má netrápilo ani náhodou. Najdôležitejšie pre mňa bolo, aby už bola zoperovaná.

Viete že ak by dostala obyčajné bežné kiahne, tak operácia sa musí odložiť minimálne na tri mesiace ?

Takže znovu u nás nastala akási karanténa. Často sme umývali ruky. Nákupy, papiere, všetko vybavoval manžel. Ja som bola s deťmi tri týždne doma. Ani sme päty nevystrčili.

K pani doktorke na predoperačné odbery krvi som šla ešte pred 6 tou, nech som prvá. Čakali sme na chodbe. Ako úplne som sa cítila ako blázon. Veľký strach som mala.

Celý čas som myslela len na to, aby malá mohla ísť na operáciu a viete čo ? Keď nastal deň príjmu, tak som v tom okamihu začala mať taký strach, že som si myslela, že ideme domov.

Zrazu mi docvaklo o čo tu ide. Že vezieme dcérku na vyše 5 hodinový zákrok, operáciu hlavičky, CT spánkových kostí ukázalo, že kosť je 2 milimetre hrubá ( že hrubá?! Skôr tenká nie ? 🤦😣) a jej ten implantát majú frezou zabrusit o lebku a zaviesť elektródy do slimáku.

Už som mala čierne pred očami. 

Do toho má malá od malička potravinové alergie. Dve z nich ( sóju a vajcia) obsahuje aj samotná narkóza. To nebolo príliš potešujúce, že hrozia možné komplikácie.

A čo potom? Ako dám na ňu pozor aby sa neudrela do hlavičky ? Veď malá stále padá. Má problém s rovnováhou. Chodiť vie len keď ju niekto drží za ruku. Sama bez pomoci alebo tlačítka spadne. Pravdepodobne to súvisí s rovnovažným orgánom, ktorý je v ušku. Takže ja stále musím dávať pozor na ňu, lebo padá. A teraz po operácii keby padne, tak hrozí poškodenie elektród, možná reimplantacia a podobne.

Len si spomente, koľko krát padli vaše deti na odrážadle, bicykli, z preliezky či v škôlke ? 

Toto bude môj nový strach. Už nie choroby, ale urazy. Ach... To som celá ja. Už som vydeptaná zo všetkého. Je toho na mňa veľa. Môj muž je celý šťastný. On je optimista - také veľké dieťa. On sa teší , že jej ideme pomôcť. On si ju už vysníval a priam ju už vidí, ako drží v ruke červený diplom z univerzity a vedie reč v zmysle ,, a ďakujem môjmu tatinovy, bez neho by som to nedokázala"..

Avšak samozrejme aj keď bol strach veľký, nenechali sme sa ním ovládnuť. Už len keď si zoberiete, že ako sa každá matka bojí o svoje dieťatko pri klasickom očkovanía pritom verí v to, že mu očkovanie pomôže, ale aj napriek tomu sa bojí, tak toto je niečo podobné, ale level maximum.

Mimochodom, vďaka tomu že som dala Timi očkovať prevenar13, tak som ušetrila 3 mesiace čakania. Pri Kochlearnom implantáte je zvýšené riziko bakteriálnej meningitídy, takže je ideálne, aby boli deti očkované. My sme s kochlearom síce vôbec nepočítali, ale našťastie sme ju dali ním zaočkovať z preventívnych dôvodov.

Toto je ale odbočenie od témy a je to aj diskutabilná téma, len som to chcela prirovnať, že ako nás strach sprevádza a v mnohých prípadoch aj ovláda, keď ide o naše deti.

Deň operácie bol nasledovný. Dojčiť som mohla do 4 rána.

Poznámka : Ano, stále dojčím a to jednak preto, že malá iné mlieko nemôže kvôli alergiam, ale aj kvôli jej psychike. Dojčenie nás v nemocnici doslova zachraňuje .

Vďaka tomuto budíku som očakávala, že budeme vstávať už o 4 ráno, ale omyl. Malej našťastie stačilo a spala až do 6:15, kedy prišli pani sestričky s tým, že malá ide dostať kanylu a aj prvé antibiotiká.

To som bola rada. Aspoň nám ušiel čas. Malička šla ako prvá, hneď o 8 ráno.

Ani som sa nenazdala a už nás volali na sálu. Bola som veľmi vďačná, že si ju môžem odniesť sama, no aj tak ten moment, keď si po ňu prišli a ostalo mi v rukách len jej pyžamko, bol zdrvujúci. Plakala som strašne. Ale strašne.

Vedela som, že najmenej 5 hodín bez nej nebudem. Toľko som nikdy od nej ani nebola !

Vážne. Nikdy. Najviac som bola možno dve hodiny, keď som si vybavovala lekára. 

Stále som sa utešovala, že v zahraničí sa takéto operácie robia rutinne už vo veku 10 mesiacov dieťaťa. My už vlastne meškáme. Je dobré že už je tam. Oni vedia čo robia.

Ani neviem ako, ale ten čas skutočne uplynul a volali zo sály, že mám prísť. Pani doktori sa chcú so mnou rozprávať. Okey. Zase čierne pred očami. Zase čierne myšlienky z toho čo sa deje. Výťah som privolávala ustavičným klikaním, až som sa potom zľakla, že som im ho pokazila.

Ale vďaka Bohu a všetkým anjelom strážnym šla operácia veľmi dobre. Prístup k ušku bol vraj skvelý. Šlo to bez komplikácií 🙏

Ženy moje. Revala som tak, že som skoro tých dvoch pánov rozplakala tiež. Ďakovala som im z celého srdca a aj navždy budem ❤️

Neviem si predstaviť koľko úsilia a odvahy vyžaduje operácia a obzvlášť, keď sa jedná o dieťa. Verím že práca týchto a aj ďalších ľudí ktorí zasvätia svoj život pomoci druhým, budú za to odmenení 🙏

Maličká bola na tom až dobre, že v momente ako mi ju vyviezli na chodbičku, tak sa budila a už chcela vstať. To bol značný problém, keďže mi prízvukovali že malá by mala veľa spať, že to je pre ňu teraz dôležité.

,,Ale ako má spať? Veď vidíte že je hore", hovorím. Malá bola plačlivá a značne mimo realitu, netušila, čo sa deje. Mala po sebe množstvo vpichov po ihlách. Lekári mi vysvetlili, že to mala kvôli tomu, aby jej neprerezali tvárový nerv, inak by mala orchnutú tvár. To je vraj prvé, čo si mám potom všímať, či je úsmev a mimika v poriadku.

Malička nešla na JIS. Dovolili mi ju zobrať rovno na izbu. Rátala som s tým, že bude dlho spať, ale už po 10 minútach plakala.

Skúšala som ju uspať pri sebe v posteli, ale hádzala sa a ja som mala paniku, že hodí hlavkou o posteľ a ublíži si. Bola som však vyzbrojená nosičom, takže to bola moja záchrana. Pani sestričky síce mali voči tomu výhrady ale vedela som, že priorita je aby spala a ona inak spať nebude. 

Prvý deň bol v tomto náročný. Nemohla som sa od nej pohnúť, budila sa každých 5 minút a palakala a hneď aj zaspala. Toalety boli spoločné na chodbe, takže to proste nešlo  nechať ju v kovovej postieľke, kde by sa okamžite udrela keby sa prebrala. Môj močový mechúr dostal zabrať ako nikdy. Ale zvládli sme to. Ale táto skutočnosť že WC nie je súčasťou izby značne komplikuje mamičkám pobyt. Viem že v nemocnici je stále veľa vecí, kde treba dávať peniaze, avšak toto by už mohol byť štandard. Ale nevadí, ideme ďalej ..

Noc bola ťažká. Malej sa podarilo vytrhnúť si v noci kanylu z ruky a tak bola krv všade v posteli a navyše jej nemali ako podať ATB a kortikoidy. Takže sme o druhej ráno museli napichovat žilu znovu. Ja som bola už značne vyčerpaná. Doktori mali pohotovosť a operovali, takže spása spočívala v podobe pani sestričky. Museli sme to zvládnuť my dve ( zvyčajne bývajú potrebný aspoň štyria dospelí, keďže malá sa strašne trhá a bráni sa. Je ťažké udržať ju tak, aby sa žila neroztrhla).

Malú som priľahla na stole a snažila sa jej zabrániť v pohybe najviac, ako sa dá. Pani sestrička mala skutočne náročné napichnúť ju, keďže žili ani nevidno. Šla podľa hmatu. Vďaka Bohu sa jej to podarilo na prvý raz, lebo po tom, ako som videla koľko krvy bolo okolo po tom, ako žilu napichla som začala odpadávať. Z posledných síl som ju držala, až kým nepovedala ,, mám to už zalepené". V tom okamihu som sa priznala že idem k zemi a nech mi prosím drží malú 🙈

Ale našťastie som to po pár minútach predýchala a spolu s malou sme šli na izbu a išli sme spať, teda, ak mám byť presná, najprv som ju hodinu nosila v nosiči, keďže malá po tomto zážitku nevedela zaspať sama od seba.

Ďalší deň sa malá zobudila v lepšej nálade. Bola v tvári opuchnutá. Tiekla jej krv z nosu, ale našťastie len trochu.

Bola ospalejšia. Spinkala každé dve hodiny.

Stále sme len vyčkávali kedy príde náš tatino. Ten sa zatiaľ staral o našu staršiu dcérku. Celé to znášal veľmi statočne. Mne bol veľkou oporou a trápil sa tak, aby som ho nevidela.

Zvyšok pobytu v nemocnici bol už našťastie dobrý. Neprišli žiadne komplikácie v podobe teplôt a podobne. V deň odchodu sa urobil ešte kontrolný rontgen. Elektródy boli zasunté správne. Nasledovalo poučenie o domácej starostlivosti a o liekoch, ktoré musela užívať a mohlo sa ísť domov ❤️

Pokračovanie ešte píšem ... ❤️

Držím Vám palce ❤️

19. jan 2020

Jooj...trochu som si poplakala. Moj bol ako rocny na operacii slabinoveho pruhu. Ovela jednoduchsia operacia, dokonca v ten isty den sme sli aj domov. Ale tiez som tam plakala, ked sa mi zdalo, ze su tam prilis dlho. Tiez sa maly po narkoze zobudil s krikom a placom. Nevedela som ho upokojit. Vsetky tie spomienky sa mi vynorili spat.
Pises super a je skvele, ako vsetko zvladas. Verim, ze mala nebude pocitovat takmer ziadne obmedzenie kvoli sluchu.

19. jan 2020

❤🍀Vela zdravia prajem a drzim palce 🙂

19. jan 2020

❤️🍀❤️🙏

19. jan 2020

@jajanka2211 aj mne vyšla slza l. Ste statočný a dúfam že vaše dievčatko bude v poriadku a bude žiť plnohodnotný život ! ❤️

19. jan 2020

Drzim vam velmi palce, ste statocni...

19. jan 2020

Bože ja vás obdivujem😭chudiatenko maličke a už čim si to prešlo prajem veĺa veĺa sil a dakuj bohu že napriek tomu všetkemu je stále svami maš naozaj užasneho manžela a ona toho najlepšieho tatina lebo malo ktory toto dokaže zniest😏😍😍😍😍prajem vám vela štastia

19. jan 2020

Ale si ma rozplakala,ste super a ty si silná mamina..klobúk dole,nech sa darí a ste zdraví všetci doma😘

19. jan 2020
ivca88
autor

@gabrielaaaa tatina máme najlepšieho na svete. On žije pre naše deti. Všetko zvládame len preto, že sme spolu..
Keby mám rozpísat všetko, čo pre nás robí, tak by to bolo asi na 10 článkov 🙏
Kiež by mala každá zena a aj deti takú oporu, ako máme my.
Veľa krát čítam, aký sú muži zlý a až ma chytá panika že čo ak by môjmu ,, ruplo v bedni", ale dúfam že taký deň nenastane.

19. jan 2020

Prave som docitala a slziciek bolo kopec..ste tak statocny.Velmi vas obdivujem a prajem aby ste boli uz len zdravy a v zivote zazili len to dobre❤️🍀

19. jan 2020

Priznam sa, ze som to citala od prveho prispevku pretoze som to nejako nezaregistrovala az teraz. A strasne ale strasne tu placem. Neviem a nechcem si ani predstavit co musis zazivat ty a tvoja rodina. Mas moj obdiv ty aj tvoj manzel. Ja placem ked mi dieta ockuju nemozem pocut ten plac. Velmi vam drzim prsty, nech ste len a len zdravi! ❤️

19. jan 2020
ivca88
autor

Ďakujeme všetkým ❤️

@kikuska555 ďakujeme ❤️
Ja som to len teraz začala dávať zo seba von. Nechcela som o tom pisat, veľa veci sme mali pred sebou a sama som nevedela čo nás čaká.

19. jan 2020

Trosku som sa v tom nasla...dcerka teraz uz 4,5r ma za sebou 5 operacii z toho 3 narocne,a tie pooperacne stavy..ked som tiez nemohla ist na wc lebo tiez nemohla spadnut a udriet sa..a ked dietatko place po narkoze cele noci😓..prcu op mala ako 3t a to bolo ako nocna mora ked som ju viezla na operqcnu salu,a potom ked mala rok a uz vnimala a isla som nu vyprevadit na operacnu salu..

8. okt 2020
ivca88
autor

@1ivanka1 to ma veľmi mrzí, že ste si toľko prešli. Obávam sa, že viac krát by som to ani psychicky nedala. Ale potom si človek povie, že čo tam po ňom, veď chudatko dieťa si prechádza omnoho viac než my 😔
Veľa zdravíčka prajem ❤️

8. okt 2020

@ivca88 hej hej my to mame liecbu na cely zivot takze pokracujeme dalej 😔

8. okt 2020

Začni písať komentár...

Odošli