Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
ladova87
17. nov 2017
321 

1+1=6 (prvé rande)

    Spoločný známy, ktorý nechcel, aby som do seba pchala tabletky proti bolesti na chrbticu (hoc po ních je človek taký spokojnejší) mi dohodol termín u fyzioterapeuta.     Bola to streda, deväť hodín ráno. Keďže som mala normálny pracovný deň, s tým, že si len odskočím aby mi ukázal nejaké cviky, alebo čo (tak som si to predstavovala), mala som na sebe len ľahké letné šaty na gombíky. Prišli sme do nejakého domu, kde na zemy boli ešte kartóny, aby človek nešliapal po čerstvo položenej podlahe. "Tu bude neskôr ambulancia," vysvetlil mi. 

    "Ahoj, ja som Pali, môžme si tykať."

    "Čau, Lucia."

    "Poď ďalej." išla som, ešte stále s očakávaním, čo sa bude diať, nakoľko, som u žiadneho fyzioterapeuta nikdy nebola. 

    "Tak, čo máš za problém?" (Začnem mu rozprávať o tom, aké mám problémy, ako nič nestíham atď, alebo sa pýtal len na zdravotný stav? Keďže môj sarkazmus, iróniu a svojský zmysel pre humor ešte nemá odkiaľ poznať, asi mu poviem len o tom zdravotnom.)

    "Seklo ma pod lopatkou, asi z toho, že veľa šoférujem."

    "Aha, ok, vyzleč sa, pozriem sa na teba." (Vyzleč sa? Akože len tak? Bez vína? Akože, som spoločenská, ale na druhej strane som dosť hamblivá. Však, ale to je asi niečo, ako lekár, tak to budem musieť zvládnuť.) Vyzliakla som si šaty. Okrem skoliózy a pätnástich blokov v chrbtici som celkom v poriadku. Ako bonus som dostala tape na chrbticu. Keďže som vedela, že tieto služby nie sú najlacnejšie, prišla som tesne po výplate, pre istotu. Neskôr by to už nebolo možné. Rátala som, že ma to bude stáť cca 30eur.

    "Čo som dlžná?"

    "Nechaj tak, vezmeš kávu."

    "No, dobre, tak máš čas?"

    "A vlastne mám teraz hodinku, tak poďme."

A tak sme šli na kávu a džús. Všetci traja, aj so známym, ktorý mi ho dohodil. Aby ste si nemysleli, že som flákala svoju prácu. Vďaka tejto káve som potom skončila v práci samozrejme neskôr. Sedeli sme tam, kecali o všeličom. Spomenula som, že idem mamke na svadbu, že idem aj s malým.

    "Malým, máš syna?"

    "Áno mám, má deväť."

    "Čože?! Koľko máš rokov?"

    "29 🙂"  Neskôr som zistila, že pri tejto otázke mu spadol kameň zo srdca, nakoľko sa bál, že som od neho o veľa mladšia. Ale s tým sa mi priznal až po dlhšej dobe🙂 Potom sme dopili kávu a utekali každý do práce. Dohodli sme sa, že tak cca o týždeň, dva mám prísť na kontrolu. Vymenili si čísla a každý šiel svojou cestou.

    O týždeň som šla na kontrolu. Už som mala všetko v poriadku. Oproti tomu, keď som tam bola prvý krát, už len pár blokov. Tak sa pýtam, či opäť káva. Len tento krát bol problém s časom, on hneď nemohol, potom som nemohla ja, potom zasa on. Veď to určite poznáte, keď nie a nie sa s niekým stretnúť. Tak sme sa teda dohodli, že sa stretneme až poobede aj s deťmi v lanovom centre. Veď môžeme tam dať kávu a deti sa aspoň vybehajú. Vtedy som ešte stále nevedela, že je s nimi sám. Myslela som si, že je rozvedený, alebo niečo. Ale nejako som po tom nepátrala. Veď ani som na to nemala nejaký dôvod. V tej dobe som ešte ani len netušila, že raz budem chcieť, aby tento muž ostal pri mne navždy a že mi bude chýbať už len keď pôjde kúpiť raňajky...Pár stretnutí sme ešte mali, ale ani jedno bez detí alebo známych. Vždy tam bol niekto tretí, štvrtý... A aj keď nebol, bola to rýchla desaťminutová ranná káva, keď sa každý ponáhľal do práce. Pamätám si však, kedy som sa na neho začala pozerť trochu ináč, ako len na fyzioterapeuta. Šla som k tomu nášmu spoločnému známemu na cigu. Veď malý bol u babky, ja som sa doma nudila, tak aspoň sa prejdem trošku so psom. Sedeli sme na terase. Akurát sme sa o ňom bavili, keď v tom mu zavolal, že je dole, že prišiel na cigu. Neviem, možno som sa v tej chvílu trošku aj začervenala. Už bolo trošku chladnejšie a tak sa ponukol, že ma hodí domov. "Nie v pohode, veď ja sa prejdem pešo, nemám to ďaleko," snažila som sa namietať, samozrejme neúspešne. Asi o týždeň na to, keď sme sa poznali miesiac mi prišla sms. "Čo keby sme šli niekam na víno, len my dvaja, bez detí. Potom môžeme skočiť ku mne domov, pozrieť si nejaký film, poprípade ti urobím nejakú masáž deluxe." Nedalo sa napísať nie, navyše malý bol u babky. Avšak keďže môj psík nemohol ostať doma sám a mne sa nechcelo riešiť opatrovateľku ani chodiť po podnikoch, (dosť som mala každý deň v práci) moja odpoveď znela, že to víno si môžeme dať rovno u neho. Tak sme sa dohodli na ôsmu večer.

    Prišla som ku nemu domov. Mal na sebe zásteru (nebojte, nie len zásteru, pod ňou mal normálne rifle a tričko🙂)a akurát dokončoval večeru. Hoc to bola "len"  obložená misa. Bolo tam asi všetko a veľa. Ja som bola hladná ako pes. Sadli sme si teda ku stolu, nalial fajné červené vínko a začali sme jesť a debatovať. Bol veľmi pozorný a všímavý. Stále sa staral o to, či nie som hladná, smädná, dolieval vínko aj bez toho, aby som musela hmkať alebo niečo podobné (áno, zažila som aj také rande, kde sebe dotyčný dolial a mne nič, aj napriek tomu, že som mala prázdny pohár, spamätal sa, až keď som "zahmkala", on však k takýmto určite nepatrí). Priznávam, už po prvom pohári vína som mala neskutočnu chuť ho pobozkať. Avšak som sa neodvážila vôbec. Ani po druhom, treťom...Neskôr sme si šli sadnúť na terasu. Bola krásna letná septembrová noc. Veľa sme sa rozprávali o hocičom. Ani neviem, či sa natiahl on ku mne, alebo ja ku nemu. Najprv to bol len taký letmý dotyk pier. Neskôr krásny bozk, potom ďalší a ešte jeden. Bol to jeden z najkrajších večerov v mojom živote. Nebudem sa tajiť tým, že nie len večer bol nádherný, ale aj noc.

    Odporúčame