Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
ladova87
16. nov 2017
534 

1+1=6 (úvod)

    Trvalo to dlhšiu chvíľu, kým som sa rozhodla napísať vysvetlenie tohoto matematického zvratu, avšak nakoľko počúvam z každej strany, že mám vzťah ako z filmu, tak nech sa páči, možno ako ľahšie čítanie kým sa uvarí polievočka alebo upečie koláč. 🙂

                                            1.(jedna)

    Jedna, čiže ja. Ja som bola donedávna relatívne mladá slobodná mamička. Nehovorím, že teraz som stará, ani , že už nie som mamička a v podstate podľa slovenskej legislatívy som aj stále slobodná 🙂. Moje prvé dieťa sa mi narodilo keď som mala 20 rokov. Že som tehotná som zistila ako 19násť ročná. Pamätám si dodnes slová mojej vtedajšej doktorky. "Gratulujem, ste tehotná!" "Nemám náhodou otvoriť šampanské?", to bolo to, čo mi prebehlo hlavou, skončil sa mi život. Ja som veľmi spoločenský človek. Každý piatok, sobotu som bola v meste. To boli párty. Boli. Nevedela som si predstaviť, ako sa zmení môj život. Myslela som si, že skončil. On však práve touto úžasnou vecou začal. Ale ako 19násť ročná žaba som si to mohla len ťažko uvedomiť. Nasledovalo "pohádanie" s takmer celou rodinou. Taká mladá atď, atď, atď. A veď čo. Niekedy sa ženy v tom veku už vydávali a mali bežne deti. To len preto, že dnes je doba, kedy si do štyridsiatky budujú všetci kariéru a potom si spomenú, že veď ahaaaa, ja som žena. Asi by som mohla mať aj rodinu a dieťa...len preto, že všetci ostatní to robia ináč, neznamená, že ja to robím zle.

    Som síce v znamení raka, ale môj otec je býk. A jednu vec, ktorú som po ňom zaručene zdedila je tvrdohlavosť. Nie vždy je na škodu. Pred tými desiatimi rokmi mi veľmi pomohla. Povedala som si, že ja vám všetkým ukážem, čo je to pre mňa vychovať dieťa. Ľavou zadnou. A naozaj to tak aj bolo. Nehovorím, že vždy to bolo také ľahké a jednoduché. Ale určite ma to v živote veľa vecí naučilo, vždy ma to tlačilo vpred. Môj syn bol pre mňa vždy inšpiráciou.

    Prvý boj bol určenie otcovstva. Nakoľko malý "vznikol" z "voľného vzťahu", t.j. v preklade, keď sme chceli ísť do mesta alebo podobne, tak sme si zavolali, alebo sa stretli, šli spolu na nejkú párty atď. avšak mimo toho sme neriešili, kto s kým chodí na kávu ani nič podobné. V dobe, keď som zistila, že som tehotná (cca v treťom mesiaci)  sme sa však spolu už nekontaktovali vôbec. V tej dobe ešte nebol FaceBook ani podobné appky ako dnes. Tak som "darcovi spermií" napísala na pokeci, že som tehotná a že on je otec. Jeho reakcia? "Ja určite nie!" "Tak keď si si istý, nemáš problém ísť na DNA testy." "Na tvojom mieste by som to radšej neriešil." To bol koniec našej konverzácie v treťom mesiaci.

    Keď sa malý narodil, nastala prvá skúška. Bojovať za malého na súde, ktorý sa ťahal rok a pol, kým sa určilo otcovsto a výživné.

    Ďalšie skúšky prichádzali pravidelne a mala som pocit, že každá z ních bola silnejšia ako tá pred tým. Avšak stále som si hovorila, čo ma nezabije ma posilní.

    Hoc som vystriedala pár prác,(od pokladníčky v tescu cez detský kútik až po obchodného zástupcu), pár podnájmov (tých našťastie nebolo až tak veľa, skončili sme v jednoizbovom byte, ktorý patrí mojej mamke) a aj pár priateľov (asi by mala na chlapa fungovať niečo ako skúšobná doba, väčšinou sa každý až po nejakom čase ukáže, aký je debil)....vždy som sa snažila, aby sa hlavne on, moja malá láska, mal dobre. 

    Z tohto krátkeho opisu prvej jednotky je jasné, že prvá jednotka je vlastne už dvojka. Ale nerozlúčiteľná dvojka.

                                                               1.(jeden)

    Jeden. Jeden úžasný človek. Momentálne našťastie môj priateľ, za ktorého ďakujem Bohu každý jeden deň. Jeden úžasný človek, ktorý je odomňa presne o desať rokov starší. Nemal však vždy ľahký život. Nehovorím, že pri mne ho má ľahký :D avšak snažím sa mu pomôcť, ako len môžem. Totižto priblížne rok pred tým, ako sme sa stretli mu zomrela manželka, s ktorou bol desať rokov. Mali spolu dve krásne deti. Nikdy v živote ju nepodviedol. Avšak od kedy jej diagnostikovali rakovinu prsníka prešiel presne rok a týždeň pred vianocami ich opustila navždy. Preto z čísla jeden sa stala trojka. Jedna smutná, opustená trojka, kde otec robil úplne všetko. 

                                                            1+1=6

    Tento príbeh sa v podstate začal písať pred viac ako rokom. Ako som spomínala vyššie, pracovala som ako obchodný zástupca. Každodenný stres a sedavé zamestnanie spôsobili to, že ma jedného dňa "seklo". A spomínala som, že môj terajší je fyzioterapeut? Takto sa to všetko začalo. Nakoľko máme spoločného kamaráta, priviedol ma za ním, nech mi pomôže, vtedy som však ešte nevedela, že mi pomôže nie len s chrbticou, ale aj s celým životom...

    😘❤👍🙏
    Vela lasky a pohody!

    16. nov 2017

    @mucilienka ďakujeme veľmi krásne;)

    16. nov 2017

    @ladova87 pribeh naozaj ako z filmu! ❤

    16. nov 2017

    @mucilienka to este nie je pribeh, to bol len zaciatok 🙂

    17. nov 2017

    ♥♥♥Naozaj nadherny skutocny pribeh♥♥♥Lucik, len nech ste stastni a zdravi vsetci

    19. nov 2017

    @maciatenko 😘😘 ďakujeme🙂

    19. nov 2017

    Nádherne napísané a veľmi vám fandím a držím palce. Ten človek po tvojom boku je fakt skvelý, ale to budeš určite aj ty. Nech sa vám darí😘

    27. jún 2018

    @ivinka99 áno je skvelý, ďakujeme;)

    27. jún 2018