Používame cookies. Viac informácií tu. OK
laurakrauz
22. aug 2019
1330 

Ako vznikol "Zázrak" I. časť

Už si presne nepamätám, či to bol pondelok alebo piatok, ale bežala som z práce rovno domov. Žalúdok som mala ako na vode, od rána som do seba dostala sotva dva drobné sucháre, nedokázala som sa na nič sústrediť. Túžila som zaliezť pod perinu, ale ešte predtým... 

... som nasadla na devinu. Teda na autobus s vysvieteným číslom 9. Alexandra sedela rovno za šoférom, čosi ťukala do mobilu, len som ju letmo pozdravila. Najprv som si neplánovala prisadnúť, no nakoniec som sa usadila hneď vedľa nej. "Blbý deň?" spýtala som sa, keď na chvíľu zdvihla zrak od smartfónu.

Pokývala hlavou. Rovnako kývala hlavou aj o necelý týždeň, keď sme sedeli na ľadovej káve a ja som sa kvetnato sťažovala na tehotenské nevoľnosti a neustále závraty, ktoré mi strpčovali život. Usmiala sa... "Vieš, čo by iné dali za tvoje problémy?" Cítila som sa zvláštne, nemala som rada, keď niekto zľahčoval čokoľvek, čo sa dialo v mojom živote, kým mi nerozpovedala svoj príbeh. 

Dlho po príchode domov som nedokázala myslieť na nič iné, len na to, že v živote je všetko akosi zvláštne zariadené... Jeden dieťa chce, iný nie... a predsa mu pod srdcom vzniká nový život. 

O niekoľko dní mi kolega v práci pri obede povedal, že na druhý deň nepríde. Popriala som mu, aby si voľno užil, keď sa na mňa zatrpknuto pozrel so slovami: "To isto... Ideme so ženou do CARu, už prestala veriť, že niekedy budeme skutočnou rodinou..." Sťažka som prehltla a uvoľnila držanie tela, aby sa moje tehotenské bruško tak netýčilo... Začala som ho vnímať ako niečo výnimočné. Vždy som vedela, že dieťa je dar, no hodnotu všetkého v živote spoznáme, až keď o to prídeme, prípadne po niečom túžime a naše sny zostávajú nenaplnené. Ten môj sen sa hlásil o slovo pri každom mojom pohybe silným kopancom... Mala som obrovské šťastie...

Na poradni v dvadsiatom týždni som v miestnosti u sestričky striedala ženu, ktorá sa na tehotnú nepodobala ani zdiaľky. Sestrička mi pošepkala: "Museli sme ju vziať, prišla na insemináciu, chudera už asi dvadsiaty raz za posledné tri roky. Je veriaca, odmieta umelé oplodnenie, ja by som to už vzdala..." o etickosti jej slov nateraz pomlčím. Mne však rástla v hrdle obrovská hrča... 

Keď mi lekár tri týždne pred nástupom na materskú dovolenku vypisoval péenku, desila som sa, čo počas tých niekoľko týždňov do pôrodu budem doma robiť... Všetko však zmenilo ďalšie náhodné stretnutie...

Sabína sedela v parku na lavičke, bola približne v rovnakom štádiu tehotenstva ako ja. Čosi mi našepkávalo, aby som si prisadla. Vždy som túžila mať kamošku, s ktorou by sme zdielali to dobré a možno aj to náročnejšie počas nášho čakania na vytúženého potomka. Bola mi sympatická, navyše čítala knihu, ktorú som si už dlhšie chcela kúpiť aj ja. "Super kniha," začala som rozhovor, hoci som nikdy nevyvinula podobnú iniciatívu. Z tej ženy sálal zvláštny pokoj... Odhadovala som, či je staršia, alebo by sme, keby sme sa stretli pred dvadsiatimipiatimi rokmi, šúchali spolu školské lavice. "Aj ty rada čítaš?" prešla na tykanie, čo mi bolo tiež veľmi sympatické. 

"Hej, teraz mám na to dosť času, minulý týždeň sa môj lekár rozhodol, že bude lepšie, ak zostanem až do pôrodu doma..." posťažovala som sa. 

"Ja som doma..." hodila rukou. "Pripadá mi to ako večnosť!" opäť sa usmiala. Keď mi prezradila, že pracovala vo vydavateľstve, užasnuto som hltala každé jej slovo. "...a potom som si uvedomila, že môžem čakať ďalších sto rokov, ale pravdepdobne potrebujeme pomoc," zakončila debatu o tehotenstve. Žalúdok mi oťažel. Akosi podvedome som tušila, že aj ona bude pokračovať kvetnatým opisom o návšteve centra asistovanej reprodukcie. 

  • Rodina je miestom lásky a života. Miestom, kde láska rodí život. (Ján Pavol II.) 

"Vieš, ono človek sa bojí toho, čo nepozná. Smutné je, že tým prechádzame každá štvrtá, či piata žena. Jedna kvôli sebe, iná kvôli partnerovi, princíp je však rovnaký. Túžime vedieť, čo nás čaká, bojíme sa spýtať... A potom, lekár vždy povie len toľko, aby..." mávla rukou.  "Tak googlime, čítame múdre časopisy, diskutujeme na fórach, veď to poznáš.... Najhoršie zo všetkého je, že je ťažké násť odpoveď na otázku PREČO. Zo začiatku som si myslela, že sa neľúbime dostatočne, keď ten drobec nechce k nám prísť..." 

"A čo keby si o tom napísala knihu?" vyhŕkla som bez uváženia. 

"Ja?" Sabína sa rozosmiala. "Ale, prosím ťa! Vieš, čo je za tým driny? A potom, nikdy by som sa neodosobnila. Bolo by to prepeté emóciami, skutočné príbehy ľudí viac vydesia, ako..." 

Nesúhlasila som s ňou. Ani vtedy, ani neskôr doma, keď sa mi v hlave všetko uložilo. Účet na Modrom koníku som si rozšírila o skupiny, v ktorých sa diskutovalo o problémoch, ktoré trápili nie každú piatu, ale mala som pocit, že každú druhú ženu. Zúfalo sa snažili vydolovať jedna z druhej informácie, ktoré by zmiernili ich strach, prípadne im poskytli nádej. Chceli podržať jedna druhú a... Zrazu som cítila nesktuočnú potrebu niečo pre ne urobiť... A tak som si sadla k počítaču, no nešlo to... 

Keď som sa spýtala Alexandry, či by nechcela o svojom synčekovi a ceste k tomu, aby boli skutočnou rodinou, povedať aj iným, zaváhala. Našťastie iba na niekoľko sekúnd. Už na druhý deň sme si sadali v parku pod stromom, kým sa drobec hral na preliezkach, ja som vytiahla pero a zožit, Saša z kabelky vybrala asi stostranový fascikel... "Tu sú všetky správy, mali by sme to zbehnúť, počkaj, zoradím ti to chronologicky... Vyschlo mi v hrdle. Namiesto pera a papiera som z kabelky vybrala mobil a zapla nahrávanie. Modlila som sa, aby mi nerachla baterka... 

Zázrak zo skúmavky

    Odporúčame

    Ako dopadli skúsenosti s LINDEX?
    10.10.2019 • 1073 
    Boj o život(y) 23
    9.10.2019 • 3073 
    Súťaž o 💙💙💙
    14.10.2019 • 269