Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
laurakrauz
16. máj 2017
754 

Zázrak zo skúmavky I. časť

ALEXANDRA

    Trúfalé plány, smiech, radosť a úžasné chvíle s človekom, pri ktorom sa mi aj po rokoch zastavuje dych. Tak takýto bol môj vzťah.

    Samozrejme, aj my sme si prešli ťažkým obdobím, ale nepoznám pár, ktorý by si takým niečím neprešiel. Žiaden vzťah nie je dokonalý. A ani ten náš nebol. Ale to všetko bolo o bežných veciach, aké sa dejú všetkým párom. S Jakubom sme spolu pätnásť rokov. Pätnásť rokov plných šťastia, lásky, vášne ale aj hádok a bolesti.

    Volám sa Alexandra, ale všetci ma volajú Saša. Pri tom asi aj ostanem. Nepatrím medzi dvadsaťročné pubertiačky, ale ani stará rozhodne nie som. Niekto by povedal, že žena v najlepších rokoch.

    Moja polovička je odo mňa staršia o deväť rokov. Vekový rozdiel nám nikdy nerobil problém, až na občasné narážky  môjho pána dokonalého.

    „Čo je sopliačka?“

    „Ha...nájdi si starú korytnačku,“ odpovedala som mu s úsmevom. Takto sme sa často podpichovali. Obaja sme veselej povahy. Mame radi rovnaký humor až na to, že ja som skôr tá výbušnejšia.

    S Jakubom sme sa zoznámili na diskotéke v našom mestečku Bozin. Obaja sme sa tu narodili, ale vekový rozdiel spôsobil to, že sme sa spoznali, keď ja som bola ešte mladučká a on už v zrelom veku. Vlastne, ani neviem, či sa to dá nazvať zrelým vekom.

    Do dnešného dňa počúvam, ako som ho nechcela a to ako ma musel uštvať ako takú laň.

Zbožňujem, keď mi to hovorí. Vtedy sa mi v mysli zobrazia spomienky na naše začiatky.

Ani sama neviem, ako ubehli tie roky, ktoré sme spolu strávili.

    Tie prvé boli naozaj skvelé. Zabávali sme sa a užívali si slobodu. Navštevovali sme rôzne miesta a obdivovali krásu nášho nádherného Slovenska. Prešli sme asi všetky hrady, zámky a zrúcaniny.

    Netvrdím, že sme si občas neliezli na nervy. Prestali sme chodiť von a náš život sa točil iba okolo práce. Ja som sa občas cítila ako zamknutá v zlatej klietke. Všetko, čo som potrebovala, mi Jakub kúpil, ale samota ma ubíjala. Po búrke, ktorá samozrejme nenechala na seba dlho čakať, znova vyšlo slnko. Milovali sme sa, ale..

    Prišlo to nečakane.  

    Po šiestich rokoch sme si obaja uvedomili, že v našom vzťahu niečo nie je v poriadku. Boli sme šťastní, to áno, no niečo nám chýbalo. To niečo nás malo spájať na celý život.

    Chýbala nám rodina.

    Dieťa.

    Zatúžili sme naplniť náš vzťah, no k tomu nám chýbal niekto tretí. Malý človiečik, ktorý by bol plodom našej lásky.

    Začali sme pracovať na tých krásnych povinnostiach. Deň za dňom, mesiac za mesiacom a rok za rokom.

    Ani jeden z nás si neuvedomil, že ubehli dlhé štyri roky. Nenaplnené štyri roky.

Medzi časom nás potrápili aj moje zdravotné problémy s krčkom maternice. Zúfalo som zhľadúvala prognózy na internete, pýtala sa na lieky. Lekár len záporne krútil hlavou. Nakoniec som sa musela podvoliť. Liečiť sa to v podstate nedalo a jediným riešením s mojimi výsledkami, bola operácia. Určitý čas som do seba pchala vitamíny, ktoré mi mali pomôcť, no žiadna zmena k lepšiemu sa nedostavila.

    Diagnóza však nebola dôvodom, prečo sa mi po štyroch rokoch nepodarilo otehotnieť. V nemocnici mi moja ošetrujúca doktorka vravela, že keď budem čakať bábo, mám sa pripraviť na to, že porodím iba cisárskym rezom, nakoľko je môj kŕčok menši a oslabený. Trocha ma to vyľakalo. Vždy som túžila po prirodzenom pôrode. Prežiť to, čo moja matka a vychutnať si každú jednu bolesť, vďaka ktorej sa splní môj sen.  

    V hlave som mala zmätok.

    Neschopnosť otehotnieť.

    Túžba.

    Strach.

    Všetko sa to podpísalo na mojom vtedajšom psychickom stave. Pracovala som v obchode, do ktorého chodili denno-denne ľudia a samozrejme aj ženy. Toľko tehotných by som nestretla ani v čakárni u gynekológa. Pozerala som sa na tie krásne guľaté brušká a spokojné tváre. Pri pohľade na ne mi zvieralo srdce a telo mi opantával hnev.

    „Prečo oni áno a ja nie?“

    „Čo som komu urobila?“

    „Prečo ma pán Boh tak trestá a nedopraje mi to, po čom tak túžim?“

    Mučila som sa otázkami, na ktoré som nepoznala odpoveď.

    Každý mesiac, keď mi prišla menštruácia, ktorú som mimochodom mala pravidelnú, som neutíchajúco plakala. Najprv za zatvorenými dverami kúpeľne, neskôr aj v obývačke pri televízii, v posteli pri zaspávaní, vlastne všade. Nedokázala som to pochopiť.

    Život som brala ako nespravodlivý a zlý.

    Utápala som sa v bolesti.

    Pri jednej z návštev u gynekológa som sa vyrozprávala o tom, ako túžim po bábätku a nedarí sa nám.

    „Akú dobu sa snažíte otehotnieť?“

    „Asi štyri roky,“ vydýchla som.

    „Tak to je už dosť dlhá doba. No nič. Dám vám kontakt na jedného môjho kolegu. Navštívite jeho ambulanciu a vysvetlíte mu, aký máte problém.“ Môj lekár mi vypísal papier, ktorý mal zmeniť môj svet a ja som so zmiešanými pocitmi odišla domov.

Začni písať komentár...

Odošli