Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
laurakrauz
18. máj 2017
494 

Zázrak zo skúmavky II. časť

SABÍNA

    „Keď po niečom veľmi túžiš, celý vesmír sa spojí, aby si to mohol uskutočniť.“

Nie, nebojte sa, nebola som taká múdra, aby som to povedala prvá. I keď význam tých slov môžem len potvrdiť. Predbehol ma Paulo Coelho. Aspoň myslím, že to bol on.

Tento citát som našla v niektorej z jeho kníh. V čase, keď som ho čítala mi ešte patril svet, a vlastne som mu možno ani tak celkom nerozumela.

    Chodila som na vysokú školu, bola som minimálne hviezdou krúžku, ak nie celého ročníka, motali sa okolo mňa chlapi takmer všetkých vekových kategórií, ale ja som mala iné priority. Túžila som po kariére. A nikde na ceste za titulom a súčasne vysnívaným pracovným miestom, som ho stretla.

    Bol múdrejší, rozvážnejší, a ako sa mi od začiatku javilo aj dostatočne cieľavedomý a hrozne sexi. Aspoň pre mňa. To, že som mu padla do oka, hoci bol odo mňa o päť rokov starší mi nesmierne lichotilo.

    A tak po návrate z Londýna (ktorý som si pozrela ako odmenu za štátnice), na mňa už čakala horúca stolička vo veľkej medzinárodnej firme. Pracovne som sa do môjho vysnívaného mesta vrátila ešte zopárkrát, vždy som si pripomenula tie sladké bezstarostné časy.

    Veľkú noc sme strávili v Ríme, začiatok leta na Gréckom ostrove Zakynthos, slnečnú jeseň v Tatrách, Vianoce v Thajsku.

    Keď som náhodou necestovala s Erikom, čas mi vypĺňali služobné cesty. Ubytovať sa v tých najkrajších Európskych hoteloch, vybrúsiť si angličtinu a k tomu dostať slušné vreckové, kto by odmietol.

    Neodmietla som ani ja.  

    Mojej najlepšej kamarátke sa dva roky po vysokej škole narodila prvá dcérka. Dali jej meno Grétka. Bola roztomilá, ale... Nechápala som, prečo sa do rodinného života vrhli tak skoro.

    Kým ona rodila, ja som počúvala výklad turistickej sprievodkyne v Sagrada Familia a o hodinu sa začínala významná večera, na ktorej sa zúčastnili všetci vedúci zamestnanci marketingového oddelenia našej korporácie. Mali na nej vymenovať novú európsku riaditeľku.

    Týmto postom sa hrdila moja šéfka a jej miesto bolo voľné. Nie tak celkom, na svoju pozíciu si ma totiž za tie dva roky celkom slušne vychovala.

    Dvadsaťsedem rokov, výborné miesto, plat o ktorom moji ex-spolužiaci ani nesnívali, tisíce nalietaných kilometrov a vzťah v ruinách.

Ibaže to som pre pracovné povinnosti nevidela.

    Keď som sa po nociach vracala domov, Erik už spal, prípadne vybehol s chlapcami na pivo. Unavená som si líhala do postele aby som čosi pred šiestou opäť vstala, sadla do služobného auta a začala pravidelný denný kolotoč.

    Netrvalo dlho a vražedné tempo ma dobehlo.

    Na dvadsiate ôsme narodeniny mi prišla okrem gratulačných, aj iná, oveľa zaujímavejšia esemeska.

    Už ho ďalej netráp a nezväzuj. Pochop, že pri tebe nikdy nebude šťastný. Číslo, z ktorého správa prišla, bolo od vtedy nedostupné. Okolo obeda som to nevydržala, pípla si služobný odchod z práce a vybrala som sa k Erikovi do firmy.

    Na moje prekvapenie tam nebol.

    „Asi vybehol s Ivanou na obed,“ mykol plecami jeho firemný spoločník.

    Netušila som kto je Ivana.

    Nevedela som dokonca ani kam chodí na obed.

    Nepoznala som jeho rutinu.

    Pravdepodobne som už nepoznala ani jeho.

    Tam na prahu budovy, do ktorej som síce zablúdila párkrát počas vysokej školy a odvtedy nie, som pochopila, že sme sa odcudzili.

    Bola som len dve križovatky od nášho prenajatého bytu, keď som ich uvidela. Rukami si clonil výhľad cez okno do maličkej reštaurácie. Zbehli sme do nej z času na čas v nedeľu, kým som sedela nad reportami. Tak predsa som poznala jeho zvyky! Čiastočne mi odľahlo.

    Dievča vedľa neho sa smialo. Minišaty jej sotva zakrývali to, čo slušné dievčatá svetu neukazujú.

    Mala som chuť vystúpiť z auta a rozbehnúť sa k nim.

    Vyhralo racio.

    Z kabelky som vylovila mobil, kým výrazne svietila červená, vytočila som jeho číslo.     Povytiahol telefón z vrecka nohavíc, pozrel na displej a vložil ho naspäť.

    Nezdvihol!

    Zaparkovala som v zákaze státia, šesťdesiat eurová pokuta bola najmenšou stratou toho krásneho slnečného dňa. Vo vysokých opätkoch som bežala po mačacích hlavách, ale keď som rukou siahla na kľučku vchodových dverí, opustila ma odvaha.

    pokracovanie, prosim 🙂

    18. máj 2017

    Aj ja prosim pokracovanie.. 😉

    18. máj 2017

    @mariannamk
    @balealea

    Ďakujem dievčence, určite pridám, dozviete sa veľa, o tom, ako prebieha schvaľovanie poisťovňou, ako kto podkope nohy, ked si myslia ženy, že už nevládzu urobiť ani krok, ako prebieha inseminácia aj samotná punkcia, vklad, či čakanie na výsledok 🙂 Ak môžete, povedzte aj svojim známym, možno niekomu výpovede týchto dvoch žien skutočne pomôžu....

    18. máj 2017