Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
laurakrauz
20. máj 2017
546 

Zázrak zo skúmavky - IV. časť

ALEXANDRA

    Jakubovi som povedala o návšteve u gynekológa, aj o tom čo mi povedal. Hneď, ako sa dalo, vybavil si v práci voľno a vybrali sme sa do Bratislavy.

    Pred vstupom do ambulancie som skoro odpadla od nervozity. Ani jeden sme nemali tušenie, čo nás tam čaká.

    Keď nás sestrička zavolala dnu, točil sa mi celý svet.

    Pán doktor sa nám predstavil s úsmevom na perách. Bol to starší, sympatický muž.

    „Zdravím..ako vám pomôžem?“ Chcelo sa mi kričať, že dúfam, že nám už konečne niekto pomôže, ale zasekla som sa. Tento muž predsa za nič nemohol, videl nás prvýkrát v živote a podobných prípadov tu mal za svoju kariéru tisícky.

    „Dobrý deň,“ snažila som sa upokojiť splašené srdce. „Poslal nás môj doktor.“ Podala som mu sprievodný papier, ktorý si hneď vzal a prečítal.

    „Starý dobrý Jozef, ako sa má?“ opýtal sa, keď si všimol pečiatku.

    „Myslím, že dobre,“ nevedela som čo na to povedať.

    Pochopil moje rozpaky, opäť sa srdečne usmial: „Takže máte problém otehotnieť,“ skôr skonštatoval, ako sa spýtal.

    „Áno... snažíme sa štyri roky...“ nervózne som zvierala Jakubovu ruku, mala som pocit, že som tu sama. Celý čas bol ticho.

    „V poriadku. Urobíme to takto. Vždy jeden deň v týždni v priebehu celého mesiaca prídete a sestrička vám odoberie krv. Budeme pozorovať ako sa správajú vaše hormóny. Zistíme, či máte ovuláciu a ak ju máte, tak kedy.“

    „V poriadku.“ Obaja sme prikývli. Konečne aspoň nejaká reakcia.

    „Tak o mesiac sa vidíme a podľa výsledkov sa dohodneme, ako budeme pokračovať.“     Doktor nám podal ruku a bezslova sme sa pobrali domov.

    V tú dobu som mala šťastie, že moja šéfka bola ohľaduplná. Bez toho, aby som si musela brať dovolenku, ma na dve hodiny púšťala z práce,  aby sme mohli chodiť na odber krvi.

    Poslednýkrát nás tam čakal aj lekár. Krvi by ste sa mi nedorezali, aká som bola nervózna. Stále sme nemali tušenie, čo sa bude diať do zistení výsledkov.

    „Tak pozrime sa na to,“ Zobral papiere, čím dlhšie ich študoval, tým viac mi bolo na odpadnutie.

    „Takže vaše hormóny sa chovajú tak, ako majú. Ovuláciu máte, u vás problém v otehotnení nie je. Teda za predpokladu, že máte priechodné vajíčkovody. Dám vám číslo na jedno reprodukčné centrum. Zavoláte tam a objednáte sa na spermiogram. Ja tam pracujem, takže po výsledkoch sa zasa stretneme a spoločne zvolíme ďalší postup.“

    Reprodukčné centrum??

    Čo to znamená?

    Urobili sme tak, ako nám povedal. Ja som bola šťastná, že som v poriadku a samozrejme som dúfala, že aj Jakub bude. Možno je to iba nejaká maličkosť, ktorá nám v počatí bráni.

    Nahovárala som si.

    Prvá návšteva centra pre páry, ktoré majú problém s otehotnením, bola pre mňa ďalšia neznáma.

    Na recepcii bola úžasná pani. Jakub dostal kartičku s číslom, podľa ktorého ho zavolajú. Bola som nervózna, no zároveň mi to prišlo vtipné.

    Môj mužíček sa pôjde zavrieť do nejakej miestnosti, kde si to urobí sám.

Áno, áno uznávam, nie je na tom nič smiešne, no nemohla som si pomôcť.

Keď sestrička vyšla na chodbu a povedala naše číslo, potmehúdsky som sa usmievala.     „Uži si to,“ potľapkala som ho po zadku a škodoradostne mu vyplazila jazyk. Predtým som samozrejme skontrolovala, či ma nik nevidel, tých šťastlivcov tam totiž bolo viac.

    Neviem, ako tam bol dlho, no pripadalo mi to ako večnosť. Netrvalo to dlho keď nás oboch zavolala embryologička.

    Ukázala nám papier a začala vysvetľovať o tom, aký je počet spermií, koľko ich je živých, aké sú pohyblivé a či idú rovno alebo do strán.

    Priznám sa, nerozumela som jej ani slovo.

    „Prosím vás, môžeme mať spolu dieťa?“ to bolo jediné čo nás oboch zaujímalo.

    „V podstate áno.“

    Po jej slovách sme odišli s tým, že sme si ešte dohodli termín s našim novým doktorom.

    Bola som neskutočne šťastná.

    Čo lepšie sme mohli počuť?

    Teraz som si už bola istá, že to nebude nič vážne, prečo sa nám nedarí otehotnieť.

Po pár dňoch sme šli opäť do centra, ešte stále v nás prekypovala radosť. Stretli sme sa s doktorom a dali mu výsledky.

    Naša radosť netrvala dlho..

    „Vysvetlili vám spermiogram?“ posunul si okuliare na špičku nosa a spoza nich sa na nás pozrel.

    „Áno. Vraj ma jeho spermie dokážu oplodniť.“

    „Áno, to je síce pravda, ale tie, ktoré to dokážu, tak tých je veľmi málo. Iba štyri percentá. Okrem toho, idú do strán, takže pravdepodobnosť, že by sa vám to podarilo prirodzeným spôsobom, je mizivá.“

    Prosím? Prirodzeným spôsobom? Je ešte aj neprirodzený? Môj mozog nechcel prijať nové skutočnosti.

    Jakubova tvár bola ako z kameňa. Mne sa do očí tlačili slzy.

    „Ak chcete, dohodneme si termín a začneme riešiť umelé oplodnenie. Porozprávajte sa o tom, a keď sa budete cítiť pripravení, ozvite sa.“

    Netlačil na nás, nevnucoval nám našu jedinú možnosť, nechal nás nové informácie predýchať.

    Umelé oplodnenie.

    Ani jeden z nás netušil, čo to pre nás znamená a čím si budeme musieť prejsť.

    No túžba po rodine bola väčšia ako strach z neznámeho...