Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
laurakrauz
5. jún 2017
502 

Zázrak zo skúmavky - X. časť

SABÍNA

        Zvieralo mi žalúdok, keď som prekročila prah novučičkej kliniky asistovanej reprodukcie. Prišla som sama. Niežeby tento termín Erik bojkotoval, jednoducho som sa rozhodla nezaťažovať ho prvou konzultáciou.

        Príjemná recepčná sa na mňa zoširoka usmiala. Nič mi tam nepripomínalo tradičnú nemocnicu či polikliniku, najmä nie prístup personálu. Isto je jedným z dôvodov aj plat, ktorý sa s tým tabuľkovým v štátnom systéme porovnať nedal.

        Do ruky mi vtisla dva hárky papiera a pero s logom kliniky, ďalšia vec, na ktorú môžete v štátnej, no často aj súkromnej ambulancii zabudnúť.

        „Tu si vypíšte vaše iniciály, v spodnej časti podpíšte,“ poťukala mi dlhým gélovým nechtom po mieste na podpis. Mala som pocit, že pôsobím nesvojprávne.

        „Na druhej strane ešte prosím podpíšte súhlas so spracovaním vašich osobných údajov, byrokracia, chápete,“ zahmýrila sa na stoličke.

        „A ten druhý?“ na prvý pohľad sa mi zdali identické.

        „Ten musí podpísať váš manžel,“ ďalší široký úsmev. Dúfala som, že mi ich po konzultácii nenaúčtuje.

        Rovnako som dúfala, že nevadí, že nie sme svoji. Ani som len netušila, ako to funguje. Či v tomto skvelom zdravotníctve bude niekto prihliadať na to, či nosím obrúčku alebo nie. Či aj zdravotná poisťovňa pri schvaľovaní bude rovnako prudérna ako zákonník práce, ktorý Erikovi neumožňoval ani len doprevadiť ma k lekárovi. Bolo mi z toho zle. Zaspali sme dobu, len to akosi nikto z našich zákonodarcov nechcel vidieť. Nezazlievala som nikomu, že rodina ešte stále mala svoj štatút a bola chránená, ale v dvadsiatom prvom storočí sa viac ľudí rozvádzalo ako sobášilo. Načo potom tá pretvárka ukotvená vo všetkých možných zákonoch? V ústave? V daniach? Aby sa potom na súdoch mohlo zarábať. V tom som videla jediný zmysel...

        „Len,“ zapochybovala som o správnosti môjho konania. „Ja som dnes prišla sama.“

        „To je v poriadku, netrápte sa. Hlavičku za neho vypíšte, papiere môže podpísať pri jeho najbližšej návšteve.“    

        Zdalo sa, že tu nič nebolo problematické. Možno by ani nevadilo, ak by som žiadneho partnera nemala. Na nástenke pri vstupe ma upútala jedna položka cenníka -  suma za príjem darovaných spermií -  tak by som sa tomu ani nečudovala.

        Rýchlo som naškriabala podpis z oboch strán a oba papiere podala cez stôl recepčnej. Všetkými desiatimi prstami rýchlo prepísala mnou vyplnené údaje do počítača, vyžiadala si môj občiansky. Prezrela ho z oboch strán, keď si všetky informácie overila, vyrazila na papier veľkú červenú pečiatku. Stálo na nej: Údaje súhlasia s originálom.

        O pár sekúnd z tlačiarne na stole vyliezol papier, na ktorom sa niekoľkokrát nachádzalo moje meno s rodným číslom. Ako som pochopila neskôr, bol to blok nálepiek, ktorými sa značili všetky vzorky, ktoré vyšetroval labák.

        „Mohli by ste mi prosím ešte podať vašu kartičku zdravotného poistenia?“

Zalovila som v kabelke a vytiahla z nej modrozelený plast.

        „Nebude vám vadiť, ak vám do horného rohu nalepím číslo, pod ktorým budete v našom systéme figurovať?“

        Nestihla som privoliť, už som mala na  nej nové označenie. Šesť miestne číslo.

        „Týmto číslom vás bude sestra volať do ambulancie, aby sa zachovala vaša anonymita, pri každej návšteve nášho centra,“ vysvetlila.

        Premýšľala som koľko celebrít im sem asi chodí, keď ľudia potrebujú skrývať svoju identitu. Ešte stále som sa nechcela stotožniť s tým, že punc neplodná, nebudem nosiť s hrdo vztýčenou hlavou, že pospolitý ľud považuje „deti zo skúmavky“ za vedecký exemplár, za niečo čo je proti prírode aj proti Bohu. 

Opäť som len kývla hlavou, že rozumiem.

        „A teraz sa môžete pohodlne posadiť, termín máte o pätnástej, keďže dnes máme všetky zákroky už za sebou, lekárka vás bude volať presne.“

        Dlho som sa v koženom kresle neohriala. Dvere ambulancie sa otvorili dokorán ešte pred treťou. Privítal ma ďalší milý úsmev postaršej sestry. „Vitajte u nás, pani doktorka vás už očakáva.“

        Číslo som sa snažila zapamätať, ale nikto ma ním neoslovil. Uznávam, bola som v nóbl čakárni sama, no úvodný zácvik by nebol na škodu.

        „Tak Sabína,“ mladá lekárka po intenzívnom stisku ruky, ťukala do počítača. „Najprv si vyplníme všetky potrebné informácie o vašom zdravotnom stave, potom vás vyšetrím a dohodneme sa na ďalšom postupe.“

        Takmer hodinu som prikyvovala, zamietavo krútila hlavou, z času na čas aj mykla plecami. Najmä keď sa otázky týkali Erika. Opäť som bola nahnevaná, že som ho nevzala so sebou. Poslednou otázkou bol termín mojej poslednej menštruácie. Hoci som mala celý menštruačný kalendár v pamäti, zaváhala som. Presný deň som si overila v diári.

        „Teraz vás poprosím vyzliecť sa, pozrieme sa čo nám povie moderná technika,“ ukázala na nenápadné dvere do kabínky. Visel v nej plášť, ktorý sa podobal tomu, čo sa používa v operačných sálach a jednorazové papuče. Vyobliekala som sa ako na maškarný bál. Keď som vyšla z kabíny, lekárke zdvihlo kútiky. Vedela som ja, že to vôbec nebolo potrebné?

        „Toto je vaša maternica, táto časť je vlastne sliznica, do ktorej sa po oplodnení uchytí vajíčko. Zodpovedá štrnástemu dňu menštruačného cyklu,“ stlačila tlačidlo, ktorým urobila fotku a vo výklade pokračovala.

        „Pravý vaječník, veľkosť primeraná, tieto drobné bodky, ktoré vidíte sú maličké folikuly. Tu máme aj ľavý,“ ukázala prstom na monitor, keď sa vo mne sondou posunula rovnakým smerom.

        „A tu je dominantný folikul.“ Opäť stlačila nejaké tlačidlo a na obrazovke sa zjavila čiarka s číslami „Krásnych devätnásť milimetrov. Čaká vás ovulácia, tak dúfam, že našu pomoc ani nebudete potrebovať.“

        „Znamená to, že som zdravá?“ Možno to bola hlúpa otázka, ale lekárka ma nevysmiala.

        „Znamená to, že ovulujete, čo je náš prvý úspech. Dnes vám pichneme pregnyl. Ovulácia príde približne o tridsaťšesť hodín, aby mohlo prísť k splynutiu, musia sa k vajíčku dostať partnerove spermie.“ Mala som pocit, že aj ona si myslí, že som retardovaná. Slušne mi chcela povedať, že zajtra večer máme sexovať.

        „Ak otehotniete, bude to skvelé, ak by sa tak nestalo, prídete druhý deň cyklu ku nám bez objednania medzi pol ôsmou a deviatou hodinou. Vezmeme vám krv a urobíme hormonálny profil. Zasa budeme o kus múdrejší.“ Všetko vyslovovala precízne a pomaly, pokyvkávala hlavou a som pritakala. Chvíľu som sa bála, že ma nechá všetko po poriadku zopakovať.

        „Nemôžete mi tú krv vziať dnes?“

        „Sabína, na všetko sú presne určené termíny a našou úlohou je ich dodržať. Iba tak budú mať výsledky výpovednú hodnotu.“

Bolo mi nepríjemné rozprávať sa, keď som tam ležala len tak na verím boha s roztiahnutými nohami.

        Lekárka si všimla moje rozpaky. „Ešte chvíľku vydržte, spravím vám stery, aby sme sa uistili, že a tam dolu neusídlil nejaký nepriateľ.“

        „A keď bude všetko v poriadku?“ Ďalšia otázka, ktorá sa mohla zdať zbytočná, ja som však fundovanej žene visela na perách.

        „Ešte musíme vziať ho úvahy partnerov spermiogram a priechodnosť vašich vajíčkovodov.“ O laparoskopickom vyšetrení mi toho môj priateľ internet rozpovedal viac, ako som si želala. Na youtube dokonca bolo zverejnené celé video. Posledné, po čom som túžila, bolo dať si nadierovať brucho.

Zdalo sa mi, že som priehľadná a moje myšlienky sú voľne čitateľné.

        „Existujú dva spôsoby, ktoré nám napovedia o stave vašich vajcovodov.“ Opäť ten pokojný tón, akoby sme sa nezáväzne rozprávali o počasí. „Prvé je invazívnejšie, robí sa laparoskpicky, druhé by sme mohli zvládnuť aj v našej ambulancii. Pomocou ultrazvuku a kontrastnej látky by sme sa na vaše vajíčkovody pozreli, zistili by sme čo je treba a výsledky by sme vedeli okamžite. Vyhnete sa hospitalizácii aj celkovej anestézie, no musím vás upozorniť, že spoľahlivosť je trochu nižšia.“

        Úplne zbytočne mi dávala na výber. Moja voľba bola jasná. Žiadne diery do brucha.

        „Má to však aj svoje nevýhody,“ pokračovala. Správna psychológia, vždy sa najprv hovorí všetko za a potom sa do škrupinky obalí proti. Čakala som, aká záludnosť bude skrytá tentoraz.

        „Úkon nie je hradený zdravotnou poisťovňou, a teda si ho budete musieť v plnej výške zaplatiť.“

        Ak ma mala odradiť  len taká banalita akou sú peniaze, vydýchla som si. Rozhodla som sa oželieť pár drobností, ktoré by mi len zapratali šatník a investovať stodvadsaťpäť eur do svojho zdravia. A do kliniky, samozrejme...