„Pani Janka, prosím Vás, definujte mi spojenie - byť normálny“


Ozvala sa mi pani Dagmar. A ozvala sa mi práve s úvodom, ktorý vyššie citujem. Nechcela, aby som jej meno zverejnila (je jednou z komunity Modrého koníka), chcela len, aby som jej slová „transformovala“ na  svoje a aby som jej sčasti pomohla zápasiť s ľudským nepochopením a ubližovaním.


Dovolím si teda v krátkosti prepísať myšlienky p. Dagmar a posunúť ideu, ktorú mi ponúkla. 


Môj syn je homosexuál


Áno, takto sa mi zdôverila. Jej syn - nazvime ho Aďo - je homosexuál. Ten typ homosexuála, ktorý to priznal rodine a okoliu a presne ten typ, ktorý chce žiť „normálne“.


A vlastne, ako je to normálne? Jednoducho chce žiť bez odsudzovania, bez pohŕdavých pohľadov okolia či dokonca bez strachu. Aďa totiž za jeho orientáciu pred pol rokom zbili tak, že skončil na jednotke intenzívnej starostlivosti s opuchom mozgu. Ako píše pani Dagmar – Boh stál pri ňom. Áno, stál pri ňom aj napriek tomu, že je - ako sa okolie vyjadruje - „úchylný, špinavý homosexuál.“


„Pretože Boh nesúdi a miluje ho takého, akým je.“


Môj syn nie je delikvent, nie je ničím zlým, nie je monštrom za aké ho okolie a rodina má. Pre mňa, ako matku bolo veľmi ťažké zmieriť sa so situáciou, ale kto svoje dieťa lepšie pochopí, ak nie matka?


Zmierila som sa s tým. A dnes viem, že som tým pomohla nie len jemu, ale aj sebe.

Som hlboko veriaca. No kvôli tejto situácii svojho syna nezavrhnem, neodsúdim, nevzdám sa ho. Je stále rovnaký. Miluje svet, miluje prírodu, pomáha iným, neubližuje. Nesúdi. To, že prosí o lásku, nie je choré. Choré je len vnímanie všetkých nás. Nikto z nás predsa nemôže za to, akým sa narodí. Nikto z nás si svoj osud nevyberá.


„Neprosím o milosť, či priazeň. Prosím len o pochopenie týchto ľudí.“


Prosím o neodsudzovanie. Prosím ako matka, ktorá tiež zmenila svoje zaryté vnímanie, pretože ju to život a láska k synovi dohnala.


Myslím, že viac k téme napísať nemusím. Zúfalý „krik“ pani Dagmar ma uistil v tom, že je potrebné o veciach otvorene hovoriť, nech znejú a sú verejnosťou prijímané akokoľvek.  Možno vyvolám búrlivú diskusiu, možno sa ozve veľa kritikov, ale pre tým, ako začnete súdiť, skúste sa na vec pozrieť iným pohľadom, resp. pohľadom rodiča.


Tak? Ako by Ste sa zachovali Vy?


Tento článok vychádza v rámci rubriky "Čo píše život". Ak máte aj Vy životný príbeh, o ktorý by Ste sa chceli s nami podeliť, neváhajte ma kontaktovať. 


Janka