Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
matka1984
7. jan 2018
5 

Predvianočná Praha za 2 dni a zážitkov ako za týždeň

Tento dvojdňový výlet bol vážne zážitok. Už jeho samotné plánovanie v čase na začiatku adventu. Keď sme sa konečne dohodli a rozhodli v zostave naša štvorčlenná rodina a naši 2 kamaráti - manželský pár, zohnať lístky na vlak do Prahy a späť, a navyše sedieť blízko seba bol hotový non-sens. Začali sme už zháňať náhradu za pražské trhy a uvažovali sme nad Krakowom. Keď sa naši chlapi stretli v stredu na pive a pri stole sa bavili, že teda do Prahy sa asi nepôjde, vmiešal sa do debaty jeden známy. Zhodou okolností vedel o kamarátke, ktorá zrovna chcela stornovať 6 lístkov v jednom kupé RegioJetom na sobotu a nedeľu, do Prahy a späť. Organizovala výlet pre cca 50 ľudí z nášho malého okresného mesta na muzikál s ubytovaním a zostalo jej posledných 6 lístkov. Ubytovanie už nemala. Ale keďže lístky sme mali, nebol pre nás problém zabookovať ubytovanie. Toto celé nemohla byť náhoda.

V deň odchodu som pre nás štyroch všetko starostlivo pripravila, už-už sme sa chystali na odchod v predsienke nášho domu, keď ma manžel vrátil, aby som mu priniesla ešte jeho termooblečenie. Medzitým už naše deti nastúpili ku kamarátovi a kamarátke do auta. Ja som zamkla dom a spokojne som si sadla k nim. Keď sme auto parkovali cca 20km od nášho domu na železničnej stanici, vystúpili sme a ja som zbadala môjho 7-ročného syna s krátkou bundičkou, ktorú som mu už skoro vôbec neobliekala a nieto ešte na celodenné chodenie po Prahe, tak som skoro odpadla. Samozrejme, keďže som ho pri odchode nekontrolovala, obliekol si bundu podľa seba, a takto to vyzeralo. Chvíľu som hromžila, keď v tom som začala vypytovať 11-ročnej dcéry, ako sa obliekla ona. Samozrejme, tá sa nenechala svojho brata v štychu, keďže si pre istotu nevzala pod bundu mikinu, len tričko. Takže adrenalín stúpol ešte pred nástupom do vlaku. Pri nástupe do vlaku sme poznali skoro polku nášho vagóna, ľudí, ktorí išli na muzikál. Naše kupé bolo fajn, pohodlne sme si posadali, vybrali desiatu, karty, "pitie". CCa po 20 minútach cesty vošiel do kupé náš steward s nápisom na tričku "učím se". Mladý, vystrašený, pomotaný, a oproti nemu my v dobrej náladičke. Spýtal sa nás, čo si dáme, poobjednávali sme si. Môj muž vytiahol z vrecka mikroténový sáčok s dvomi hrsťami českých korún premiešanými so šróbikmi všetkých druhov (môj muž je stavebník), že ide zaplatiť a steward si vypýtal 60 CZK. Kamarátka vyskošila s rehotom zo sedadla a vraví: "ja platím celé kolo".  Tak začala vyťahovať eurá, čašník už bol celý v pomykove, od koho teda brať peniaze, v akej mene sa bude platiť. Celé pomýlené. Chudák steward celý popletený z nás, stihol si vziať peniaze a celý šťastný z nášho kupé vyšiel von. Asi po pol hodine prišiel s ponukou časopisov zadarmo:" Prosíte si denní tlač  - Lidové noviny, Blesk, ....". A kamarátka zas naňho:" a časopisy nemáte?". Čašník celý zahanbený odišiel s ponukou časopisov radšej do ďalšieho kupé. Možno po dvoch-troch hodinách, opäť zavítal k nám do kupé, či si niečo nedáme na jedenie. Ja som zrovna prišla a nepočula ho, čo sa pýta a v rýchlosti som naňho vychŕlila: "áno, dáme si 3krát mušt". Steward len kukal, čo zas iného od neho chceme, a radšej sa u nás v kupé už ďalšiu peknú hodinu neukázal. Nám cesta pekne vo vlaku ubiehala, rehotali sme sa na všetkom, zahrali sme karty, porozprávali príhody, syn chcel sedieť na všetkých sedačkách, tak sme sa s ním všetci poctivo menili a po piatich hodinách cesty sme zdarne prišli do stanice Praha - hlavní nádraží. Kúpili sme si mapu, nasadli na električku a išli sme si zaviesť veci do nášho penziónu. Asi 50metrov pred penziónom, syn zbadal na zemi bankovku. Našiel 200CZK. Vravíme si, aké šťastie má, pekne to celé začína. Ubytovali sme sa v penzióne a dali sme sa na prehliadku Prahou. Kamaráti v Prahe tento rok boli, tak mali predstavu, kde začneme, čo bude pre nás zaujímavé. A tak sme sa cca o pol tretej dali na okruh od Pražského hradu, cez Karlov most do centra mesta, na trhy až po Václavské námestie. Ako sme vyšli kúsok od Pražského hradu, naskytol sa nám krásny výhľad na celé mesto. Bolo nádherne slnečno, príjemne, hovoríme si, že je počasie ako na jeseň. Ako sme si užívali výhľady a pomali postupovali k vchodu do Pražského hradu, kde nás čakala policajná prehliadka, po jej absolvovaní sa počasie doslova premenilo z minúty na minútu a začalo fúkať a snežiť. Nedali sme sa však odradiť a prešli sme sa hradbami okolo Katedrály sv.Víta smerom k nádherným vianočným trhom s punčom, trdelníkmi, vianočným stromom a so všetkým ďalším, čo k trhom patrí. Pojedli sme, popili a náš ďalší cieľ bol Karlov most. Cestou sme stretali rôznych umelcov, ktorí aj napriek zime, kreslili vonku karikatúry, vytvárali z piesku psa, vyhrávali na nástrojoch všetkých druhov a poniektorí samozrejme len žobrali. Ale aj o tomto je Praha. Karlov most bol zážitok. Široká Vltava s labuťami, čajkami, holubmi, nádherné sochy, prekrásne výhľady, kusy kameňa s oxidovanou čiernou farbou, takou typickou pre Prahu. Táto "zoxidovaná" čierna mi na všetkých stavbách imponovala. Na Karlovom moste pokračovala prehliadka umenia všetkého druhu s pouličnými umelcami, sochami odetými v sivých akoby pozinkovaných odevoch, strúhajúcich jednu pózu, ktorí vás v sekunde prekvapili jediným pohybom alebo zvukom. Ďalej nám cestu skrížil muž s cvičenými holubmi, ktorý ich začal ukladať na hlavu a obe ruky nášho Maxíka. Holuby poslušne sedeli, majiteľ ich zas preložil do inej pózy, aby sme si mohli urobiť fotky a kamarátka pošepla môjmu mužovi, že keby ho tak okadili a ani to nedohovorila a už mal hovienko na bunde. Malý nahnevaný, môj muž tiež, keďže majiteľ holubov si za "vystúpenie holubov" drzo vypýtal namiesto vhodených pár českých korún 50CZK alebo 2EUR. Ako sme utierali Maxíkovu okadenú bundu, spomenuli sme si na jeho nájdených 200CZK. To je to šťastie! Pomaly sme sa dostali k Orloju, "premávka" sa začala ešte viac zhusťovať. Vianočné trhy na Staromestskom námestí boli doslova "neprejazdné". Báli sme sa, aby sme jeden druhého nestratili a pritom sme sa pohybovali milimetrovými krokmi. Tu sme naozaj nemali chuť zostať a tak sme len letmo pozreli nádherný hrajúci vianočný strom, kostoly, trhy a doširoka sálajúce vône z nich. Až sme sa dostali pred múzeum voskových figurín Grevín. Bolo minimálne 6 hodín večer, my 6-ti unavení, takže sme len vošli na WC-ko, pokochali sa pár vystavenými sochami, ktoré boli v uvítacej hale, kde sme úplnou náhodou stretli kamarátov z nášho rodného mesta popíjajúcich kávičku a čakajúcich na muzikál. Rozhodli sme sa ešte ulahodiť deťom a vziať ich do najväčšieho hračkárstva v celej strednej Európe "Hamley`s. Deti sa už nevedeli dočkať, bolo tam naozaj ako v rozprávke a vedeli by tam stráviť určite minimálne 2-3 hodiny, ale my dospelí sme im dopriali vďaka únave aspoň slabú hodinku. Syn si vybral hračku, 2 lietadielka z polystyrénu. Predvádzal ich šašo, ktorý, keď ich vyhodil hociktorým smerom, vždy sa k nemu vrátili naspäť. Posledná zastávka v tento deň bolo Václavské námestie s vianočnými trhmi. Dali sme si punč a pečené gaštany. Podaktorí z nás ich jedli prvýkrát v živote a veru neohúrili nás. Mali sme problém dojesť spoločne tie dve vrecká, ktoré sme v záchvate hladu kúpili. Jedlo sme si napodiv dali v KFCéčku, lebo sme sa potrebovali čo najskôr zohriať a nechcelo sa nám dlho hľadať, tak sme sa najedli v Prahe na americký spôsob. Hodinku sme sa tam zohriali, v kľude najedli, šli na WC-ko a znovu na chvíľu na václavské námestie. Vošli sme do obchodu Tiger s milión drobnosťami a pre nás ženy s našou už tiež skoro ženou 12-ročnou Alexkou, to bol raj na zemi. Ani sme nevedeli ako, ale strávili sme tam asi hodinu. Chlapi sa radšej presunuli oproti do obchodov s pánskou módou. Ešte sme sa stavili v obchodíku s gumennými, penovými cukríkmi rôznych príchutí a tvarov, orieškami, malinko sme si naplnili vrecká, zaplatili a šli na električku v smere do penziónu. Deti padli od únavy ako prvé, my sme ešte spomínali, srandovali a plánovali zajtrajší deň, ako ho najlepšie využiť pred odchodom na vlak. Rozhodli sme sa rozdeliť - 3 na výstavu voskových figurín Grevín a zvyšní traja na neviditeľnú výstavu. Ráno po raňajkách sme vyštartovali, chceli sme sa ešte kvôli synovi povoziť metrom, keďže ním ešte nikdy nešiel. Bol to zážitok aj pre nás dospelých a Alexku. Tie nekončiace eskalátory, tie kolmé pohľady z výšky dolu, tá rýchlosť metra... Ja s manželom a synom sme navštívili múzeum voskových figurín, hlavne kvôli synovi. A kamaráti s našou Alexkou šli na neviditeľnú výstavu. Keď tam prišli, zdalo sa, že lístky už nie sú, ale predsa sa postavili do dlhej rady na lístky. Po pár minútach čakania sa pýtali ľudí v rade, či je nádej lístky kúpiť, a tí im povedali, že oni čakajú na lístky na inú výstavu. Tak sa presunuli do inej rady, kratšej, kde lístky kúpili. Výstava vraj bola neuveriteľná. Prvé minúty strávené v úplnej tme s nevidiacim sprievodcom, v skupinke piatich ľudí, boli zvláštne a odstrašujúce. Ale ako tak počúvali sprievodcu, ktorý im ozrejmoval život nevidiacich, dával im zisťovať po tme predmety dennej potreby, sprevádzal ich po miestnostiach ako kúpelňa, obývačka a oni tápali v tme, pomaly im to celé dochádzalo a bol to pre nich viac ako zážitok. Prešli si situáciami, ktorým sú dennodenne vystavení nevidiaci - rušná ulica, prejsť cez prechod pre chodcov, prejsť sa prírodou, ponad čistinku, nerovným terénom a celé to zakončili v bare, kde im nevidiaci sprievodca(zrazu barman) ponúkol a viackrát nezopakoval nápojový lístok a platiť mali po tme. Vysvetlil im, že české koruny sú výnimočné svojim tvarom - ľahko rozoznateľné pre nevidiacich. Nepárne mince a ich násobky (napr. 1,5,50tky) majú okrúhly tvar a párne mince a ich násobky (napr. 2,20-tky) majú mierne hrany, ktoré sú pre slepcov rozpoznateľné. Porozprával im o svojich štúdiách, o tom, ako sú diskriminovaní pri hľadaní zamestnania, ako je pre nich ľahšie žiť so slepcom alebo človekom, ktorý nie je chaotik a neprekladá predmety jeden deň tam a druhý zas inam. Z výstavy odišli plní dojmov, myšlienok a veru nebanovali. Po výstavách, sme sa ešte stretli na Václavskom námestí, dali sme si v kľude vianočné dobroty z trhov a pomaly sme sa presunuli na vlak. Mali sme ešte čas cca pol hodiny, nástupište vlaku ešte nebolo oznámené, a tak sme sa my ženy s Alexkou odtrhli od chlapov, že pôjdeme ešte pozrieť obchody. Chlapi tým neboli nadšení, ale nedali sme sa tým odradiť. Keďže aj na Hlavnom nádraží bol obchod Tiger, naša prvá voľba bola, ísť sem. Predsa, pre nás ženy, inšpiratívny to obchod, každú vec máme chuť si pootáčať v ruke, porozmýšľať, koho by potešila, načo by sme ju využili, nie však prvoplánovo, a tak sme sa v tom víre myšlienok nechali unášať, uličkami obchodu ako labyrintom sme pomaly postupovali k pokladni, keď zrazu kamarátka ku mne dobehla a ukazuje mi na hodiny, že je 7 minút do odchodu vlaku. Mnou prešiel mráz po celom tele, chcela som pustiť vybraný tovar do prvej poličky a utekať na vlak. Kamarátka však s kľudom vraví, že ešte stihneme zaplatiť. Tak v strese sme sa predbehli, ja som šla prvá platiť kartou, celá roztrasená, myšlienkami som už hľadala vývesnú tabuľu s odchodmi vlakom a vzala som kúpenú pokladničku keramické ružové prasiatko pre manžela, diár pre dcéru, dózu na vianočné pečivo pre moju sestru a rýchlo som bežala von z obchodu. V tom na mňa kričí moja dcéra a kamarátka z obchodu. Máš tu kartu. Ja som vôbec v tom strese nechápala, čo odo mňa chcú, mysliac, že kamarátka chce použiť moju kartu, vrátila sa do obchodu, kde moja transakcia - platba kartou nebola dokončená, lebo som vybehla z obchodu 🙂 Tak som rýchlo predavačke povedala menu, akou chcem platiť, hotovo, zaplatené. A ešte išla platiť kamarátka za hru pre svoju dcéru. To už uplynulo minimálne 2 minúty z našich chabých 7 minút do odchodu vlaku! Rýchlo sme bežali von, našla som na tabuli informácie o odchode nášho vlaku a ľudí som sa pýtala, kde je nástupište číslo 3. Jedna kočka sa na mňa dívala, čo od nej chcem, druhá mi poradila. Bežali sme smerom, ktorý nám poradila. Ja prvá, kamoška s mojou dcérou v tesnom závese za mnou. Nohy sme mali ťažké, celé telo roztrasené a kamoška na mňa zo zadu kričí: "Ideme dobreeeee???". Pretože všetci ľudia išli oproti nám. Ja som si nebola istá, ale kričím jej, že áno. Zrazu sme našli schody k nástupišťu č.3 a ja s dcérou sme sa vybrali smerom hore po nefungujúcich eskalátoroch. Kamoške v tom prebehlo hlavou, že ak sa tie eskalátory rozpohybujú smerom dolu, tak to nestihneme. Ako sme vychádzali po posledných schodoch, pred nami boli 2 poloprázdne nástupištia a žiadny vlak. Ako sme sa však otočili, náš žltý vlak tam ešte stále bol. V rýchlosti sme nasadli do posledného vagónu a sprievodca kamarátke oznámil, že je 3 minúty do odchodu vlaku. Ona teda vyšla z vlaku spolu s mojou dcérou a vybrali sa popri celom vlaku do posledného, nášho vagóna č.7. Tam v diaľke pri schodoch do vlaku v svetríku stál jej muž, "držiac vlak". Ja už som mlela z posledných síl, takto "proti všetkým prúdom sveta" som dávno nebežala a začalo sa mi už hmlieť pred očami, nevládala som s dychom a myslela som, že tie posledné metre nedám. Nakoniec sme ani neviem ako dobehli do nášho kupé, zadychčané, lapali sme po dychu, sadli sme si, chlapi na nás pozerali, našťastie nám nič nevyčítali a miestami som videla aj im strach v očiach, že sme to nakoniec stihli. Ešte prvú pol hodinu sme sa vydýchavali, dochádzalo nám, že sme mohli vážne zmeškať vlak a chlapi sa nám smiali, že bežali "kone z veľkej pardubickej" a podobné iné narážky. Že ako si už plánovali večer bez nás. Cesta naspäť bola znovu plná humoru a ubehla veľmi rýchlo. Stewarda už sme mali iného, nebola s ním taká sranda, ale zato sme si pochutnali na výbornom čokoládovo-tvarohovom koláči z reštauračnej ponuky za 10CZK.

Výlet v Prahe, napriek veľkej koncentrácii ľudí v meste počas tohto predvianočného obdobia, zime a občas frflajúcemu Maxíkovi, stál za to a zážitky z neho nám potešia našu myseľ určite nadlho.