montemotherone
12. júl 2019
100 

Vzlietni

Budík zazvonil 6.00... Tak som zas lietala. Nie vznášala sa. Lietala. Tak aktívne. Že sa sa jednoducho odrazíte a letíte, naberáte rýchlosť, klesáte, vyberáte zákruty... Začalo to len pred pár rokmi a kedysi ma to desilo. Desilo ma, že som desila ostatných týmto svojím divným "koníčkom". Vyhýbala som sa tomu a lietala len tam, kde ma nevideli a so strachom aby to o mne nikto nezistil.

Ale dnes už nie. Keď to na mňa príde, jednoducho vzlietnem, pozriem si miesto z vtáčej perspektívy, teším sa z pocitu slobody. Dnes som bola DOMA. Tam u nás. Kde som ako decko poznala každý kopec, zákrutu. Divné. Neviem, či som to niekedy nazvala domovom.

V starobe vraj zabudneme na tie zlé veci a spomíname už len na tie pekné. Asi začínam starnúť. A veru, je to fajn takto vytesňovať a premietnuť si pekný film o romantickom detstve na dedine. Dosť dobrá kamera na úvod, pekne z výšky, miesta ktoré som poznala, kde som s otcom zbierala bylinky, kde som s otvorenými očami snívala o krajšom svete... a k tomu Špinarka a jej "to víš, že zůstanou, jak loukám tváře kvést 
Dál v knihách všech zázraků, 
mou písní zníš dál..."

Tiež sa niekedy zobudíte so slzami v očiach?...