montemotherone
15. mar 2020
52 

Za všetko čo je vo mne dobré vďačím...

pionierskemu táboru 😁 

Nie materskej škole (to by som sa musela vrátiť v čase a mať takú učiteľku ako som ja... pri všetkej skromnosti, aspoň takú snaživú 😏) V škôlke sme sa nejako prehrajkali, kto neposlúchal bol v kúte. Neviem, či ma moja učiteľka držala niekedy na rukách, či tíšila môj plač. Či sa so mnou vôbec niekedy rozprávala. Také obrazy si teda vôbec nepamätám. Ale chápem. V triede sme boli tuším tridsiati. Malé stádo 🤷‍♀️

Nie škole. Tam sme mali len slepo poslúchať,  sedieť... Ale netušili sme prečo.  Zase sa s nami nikto nebavil, nepýtal,  neodpovedal... vlastne nemal na čo, keďže sme sa pýtať nesmeli.

V pionierskom tábore sme zažili všetko.  Komunitu, boj o svoje miesto v nej. Komunikáciu, tvorenie za pochodu a zase disciplínu. Ale disciplínu ktorá mala svoju logiku. Disciplínu, ktorej sme sa aktívne zúčastňovali. Oddiel, ktorý mal v ten deň službu, bol ráno o 7.00 (cez prázdniny!) pripravený, umytý, vyčesaný a nahodený v pionierskej rovnošate 😁🙈 aby pripravil jedáleň,  všetko k raňajkám a celý čas tam ostatných obsluhoval. Celý deň sme mali svoje úlohy my v službe,  ale aj radoví členovia tábora. Dnes obdivujem tých učiteľov,  ktorí do toho šli.  Bola to obrovská masa divokých detí v neštandardnom prostredí. Príroda,  kúpalisko,  otvorené priestranstvá. Aj sa čudujem ako sme to prežili. 

My decká sme mali vždy poobede povinný odpočinok,  pričom nás čakalo aj "bodovanie" izieb, poriadku, či neporiadku 😉 V skrinkách "komínky" z oblečenia, prach na poličkách... Decká vo vyšších oddieloch (čiže piataci až ôsmaci) bývali v samostatných chatkách! Tam sa kontrolovala celá chatka, kúpeľňa s WC... Za všetko sme si zodpovedali sami. Nie vedúci oddielu. Nie šéf tábora. My sami...

To je to, čo som do života potrebovala. Naučiť sa prevziať zodpovednosť.  Bez fňukania. Bez výhovoriek na druhú, tretiu... osobu. Naučila som sa hľadať čo mi chýba a čo potrebujem. Tvoriť, vyrábať,  stále sa učit niečo čo sa mi môže zísť. Žiť v realite, v prítomnosti, fyzicky spojená so zemou, s prírodou. Naučila som sa prijať za svoje konanie zodpovednosť a tomu prispôsobiť svoje ďalšie konanie. Napriek tomu všetkému sa viem ozvať keď vidím nespravodlivosť, ozvať sa keď sa niekto správa voči niekomu zle, ubližuje mu.

Dá sa to spojiť aj realizovať. Ozvať sa keď je to naozaj nutné, postaviť sa za niekoho aj s rizikom, že budem mať problém, ale so cťou... Ale tiež držať hubu a krok, prispôsobiť sa, keď ide o bezpečnosť a vyšší záujem 😉 

    Začni písať komentár...

    Odošli