Do našej mestskej časti chodievajú nízkopodlažné autobusy. Preto ma dnes pohľad na klasickú Karosu šinúcu sa k zastávke trochu prekvapil. Prekvapenie prerástlo do zdesenia, keď som zistila, že nie len že na zastávke som sama, ale ani v autobuse nik nesedí. Nevadí, som žena činu, a tak som M. vyniesla nahor a vrátila sa pre kočík so spiacou L.
Vtom sa ku mne rúti šofér a začne: “to nemyslíte vážne!”. Už som mu chcela s plačom vysvetliť, že aj matka je len človek a chce sa dostať medzi ľudí. A on pokračoval. “Snáď to nechcete niesť sama, dajte, ja Vám pomôžem!” A tak sme ich usadili, šofér na mňa žmurkol a ja som mala takú fajnovú náladu, že som sa nechala prvorodenou aj na zmrzlinu ukecať.

Veru, ono sa to dobro človeku občas predsa len vráti ❤️