Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
slniecka
7. apr 2017
16 

Ako pán Digi svoju kariéru vybudoval

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden človek. Volal sa Smäďko. Bol stále smädný. Svoj smäd nehasil iba čistou vodou, či minerálkou. Skúšal to rôznymi sirupmi, džúsmi a kadečím iným, po čom ostal ešte viac smädný. Bol ešte aj iný človek, volal sa Hladoš. Bol stále hladný. Svoj hlad nezaháňal iba kvalitným a výdatným jedlom bohatým na dôležité živiny. Jedol viac-menej stravu plnú vecí, od ktorých priberal, no zároveň chradol.

Smäďko a Hladoš žili v malej krajine. Nebola to obyčajná krajina. Bola neobyčajná. Z obyčajných vzťahov sa totiž vytratil ten základný, obyčajný, bežný kontakt, pri ktorom sa dvaja ľudia stretnú, pozdravia, vymenia úsmevy a pár povzbudivých slov. V tejto krajine sa rozmohol pán Digi a všetkých obalamutil a nahovoril, že práve ten jeho spôsob života je cool, lepší, najlepší. A tak ľudia v tej krajine postupne presvedčili vlastné svedomia, že je dôležité sledovať 400 pseudo-známych od vidím do nevidím. Stálo ich to viac ako pár minút. Denne. Pánu Digiovi sa podarilo nahovoriť ľuďom, že jedna rýchle napísaná veta uprostred ďalších x úloh na zozname, postačí na povzbudenie blížneho, ktorý je na tom dosť zle.   

A tak sa tí dvaja, Smäďko a Hladoš, no možno ich bolo v tej krajine aj viac takých, od rána do večera strácajú vo víre čohosi, čo má na nich väčší vplyv ako hocičo iné. Nie je to totiž obyčajné médium. Je neobyčajné. Médium doma totiž zapneš a vypneš. No toto médium máš stále vo svojom vrecku, v kabelke, v batohu a ktovie kde ešte. A tak vidíš pani Hladošovú, ktorá nesleduje svoje dvojročné batoľa na ihrisku, ale robí ten známy, neprirodzený pohyb prstami po médiu, akoby niečo skenovala. Pán Smäďko je na zastávke, má chvíľu čas, no nenechá si ho na prevetranie hlavy uprostred dňa. Dokonca si ani nevšimne ten krásny kŕdeľ vtákov krúžiacich po oblohe...neuvedomí si, že prichádzajúca jar vonia nádherne, neobyčajne. A tak čumiac do toho malého média v rukách pán Smäďko a možno aj iní občania tej malej krajiny plnia svoje už aj tak unavené vnútro ďalšími infoškami nielen o svojich 400 pseudo-známych a šup, už aj nastupujú do autobusu a žijú si ďalej svoj deň. Týždeň. Život.

Kúsok po kúsku sa obyvatelia malej krajiny strácajú uväznení v realite pána Digiho a v každej voľnej chvíľke mu venujú svoj život. Nie, nevenujú ho svojej psychohygiene, ešte aj na behanie potrebujú nosiť svoje aplikácie. Beh bez hudby pre nich neexistuje. Veď to by bolo aké hrozné ticho, len tak, pri speve vtákov, bez aplikácie si zabehať, zacvičiť, prejsť sa. Život bez najnovších hier, či aplikácií, to vám je už priam sci-fi. Tie isté deti, ktoré vedia prejsť všetky levely na najmodernejších médiach, nedokážu zdvorilo reagovať na rodičov, či slušne sa pozdraviť susedom.

A tak sa začalo ozývať čím ďalej, tým viac pobúrených občanov tej malej krajiny, ktorí znášali dôsledky kariéry pána Digiho. Od škôlkárov po dôchodcov. Uvedomovali si síce výhody a pozitíva toho, čo im pán Digi priniesol. Ale chceli nastaviť zdravé hranice vo svojich domovoch, radšej pozvali svojich známych na návštevu, ako by ich iba sledovali cez nejaké médium. Vyučovali seba a svoje deti hodnotám, strávili s nimi čas bez vyrušovania médiami. Dávali pozor na to, čo nasávajú z toho digi sveta.

A zazvonil zvonec a rozprávky je koniec. 

"Prísne teda dbajte, ako obcujete, nie ako nemúdri, ale ako múdri. Vykupujte čas, lebo dni sú zlé." (z Biblie, Efezanom 5:15,16)