Genealógií sa aktívne venujem už takmer tri roky. Za ten čas som nazbierala kopu zaujímavého materiálu. Kým každá malá informácia je ako lúč svetla prenikajúci do tmy dejín, niektoré kúsky (a obzvlášť fotky)  mám v špeciálnej obľube. Dnes by som Vám, moje drahé koníčky, rada ukázala mojich top 10 najobľúbenejších kúskov z rodinného archívu.

1. Praprababka Katarína a prapradedko Ján 

Prapradedko Ján bojoval v I. svetovej vojne na talianskom fronte. V bitke pri Piave bol ťažko ranený. Vrátil sa domov, ale kvôli zraneniu zostal chorľavý a zomrel mladý, preto máme len túto jedinú fotku. Manželia boli z dediny Prusy. 

2. Pradedko Jozef na súťaži dychovej hudby v Trenčíne v roku 1925. 

V kapele Ladčanka pôsobil ako bubeník až do 1970tych rokov, kedy zomrel. 

3. Praprababka Johanna a prapradedko Emil s rodinou. 

Pár mal spolu desať detí a všetky sa dožili vysokého veku. Môj pradedko je ten blonďáčik celkom vpravo. Fotka je z roku 1933.

4. Prababka ako rehoľná sestra Sabina

Prababka Anna bola začlenená v reholi sv. Vincenta de Paul od roku 1926 do roku 1941, kedy sa rozhodla neobnovovať každoročný sľub a radšej sa vydať. 

5. Keď sme už pri tom...svadobná fotka prababky Anny a pradedka Valienta. 

Zachovali sa dve fotky. Jedna skupinová a druhá v páre – s pokynmi  pre fotografa, ako si mladomanželia prajú portrét kolorizovať. 😊 Svadba bola v júli roku 1941.

6. Občiansky preukaz prababky Márie

Je z roku 1944 a obsahuje i vlastnoručný podpis (v tomto prípade tri krížiky) a odtlačok prsta. 

7. Babka Helenka ako mladé dievča

Babka mala modré oči a žiarivé blonďavozlaté vlasy. Narodila sa v roku 1925.

8. Dedo na vojenčine.

Slúžil v Nitre ako šofér a inštruktor vojenskej autoškoly. 

9. Prapradedkov vodičák na bicykel

Postava stredná, obličaj oválna, vlasy gaštanové, oči šedé, ústa súmerné a nos riadny. 😀 Pradedko Ján jazdil na bicykli značky Herkules, číslo 17878. 

10. Babka Emília na 1. sv. prijímaní. 

Bolo to v roku 1954.

Bonus: Tomicov praprapradedo Francesco Natale, prapraprababka Cattarina Girolama a praprababka Ernestina Domenica.

Toto je najstaršia fotka, ktorú máme. Pochádza  ešte z viktoriánskej doby (niekedy z roku 1880.) Sú na nej Tomicovi zazobaní predkovia - lodiari a obchodníci z Brača.

Pred dvoma rokmi v zime som veľmi chcela ísť niekde do zahraničia na predĺžený víkend. Môj muž však zrovna vtedy cítil potrebu šetriť a tak vybral úsporný výlet do Maďarska. Konkrétne do mesta Pécs. Celkom som sa tešila na rímske múzeá, na kúpele poblíž a na vychutnávanie si čaju na terase s výhľadom na hradby. Keď však Tomica za mestom odbočil do akejsi hory, rýchlo som pochopila, že hotel v centre sa konať nebude.

Vraj: „Ženica, našiel som super zľavu na ubytovanie. Je to trochu odľahlé, ale veľmi lacné. A na internete som čítal, že nablízku sú aj historické pamiatky – zatvorené uránové bane z komunistických čias. Bomba, čo?“ 

Išli sme hodnú chvíľku, z mesta sa čoskoro stala len bodka v pozadí, no auto stále stúpalo. Prisám vačku, ani som nevedela, že Maďari majú také kopce.  Akurát som pindala, že s Tomicom nikdy nepôjdem do exotickej krajiny, lebo za zľavu je ochotný prenajať ubytko na úšuste aktívnej sopky, keď sme konečne dorazili. Čakal nás malý penziónik v strede hory. Okrem nás a mladého recepčného tam nebol ani jeden hosť. Mladík nás privítal na planine Mecsek. Povedal nám, že hora poblíž sa volá Zengő a upovedomil nás s faktom, že kvôli jednej rezervácií sa majiteľovi neoplatí držať nočný personál a teda on odchádza domov. Dal nám však kartu od vchodových dverí a že ráno príde kuchárka vyložiť bufetový stôl. Keby niečo, máme volať z telefónu na recepcií. Číslo máme napísané z vnútornej strany slúchadla. 

Chlapec odišiel a ja som začala prskať. (Pravda, ešte stále som bola mierne ziritovaná z faktu, že keď sme sa cestou zastavili v Szigetvári, Tomica v múzeu trval na tom, aby zmenili nadpisy výstavy, pretože hrdina szigetvárskej bitky sa nevolal Miklós Zrínyi, ale Nikola Zrinski - hrdý Chorvát. Teda, nie že by Zrínsky nebol Chorvát, ale uznajte....) A teraz, ako bonus, zistím, že lokalita ubytovania je ako úvodná scéna z hororu?!

No Tomica to nevidel tak negatívne. „Ženica, aha aké dobrodružstvo. Sami v lese...romantika, len húkanie nočných vtákov a zvuky zľadovateného dažďa..Čo viac si môžeš priať?“

Nakoniec môj hnev prešiel. Izba bola čistá, posteľ mäkká a ako je v Maďarsku častým zvykom – kúrenie bolo vypeckované na maximum, čo ma rýchlo uspalo.  

Nasledujúci deň sme strávili v Pécsi. Navštívili sme rímsku nekropolu, nejaké Unesco pamiatky a videli nádhernú pol-kostol pol-mešitu. Pojedli sme dobré koláče a boli sme svedkom rodinnej hádky, kedy žena z ničoho nič vyliala chlapovi na hlavu fľašu vody a začala ho biť s pokrikmi, že je „Číčko“. Keď sme sa večer vrátili do hotela plní dojmov, recepčný bol už znova preč. Trochu sme poleňošili, trochu sme pobrázdili internet a zrazu bolo okolo jednej ráno. 

Goričko začal byť nespokojný. Večernú cik pauzu sme mali kratšiu než zvyčajne a teraz nás dohnala karma. Tomica sa však akurát kúpal, tak hovorím, že idem sama. Veď čo sa nám môže stať? V okolí kilometrov ani živej duše, areál je oplotený a nepôjdeme ďaleko, iba kde hotelové svetlá dosiahnú. Z budovy sa vychádzalo cez dvoje dvere. Prvé, z recepcie na presklenú chodbu, boli na kartu. A druhé, z predchodby von, boli na fotobunku. Nebojácne som vykročila do noci.

Chvíľu sme chodili podpod stromy. Gori zdvíhal nohu, vykonával svoje veci a ja som ticho čumela do tmavého lesa. Ja viem, že je to klišé, ale celé to miesto malo zvláštnu atmosféru. Odkedy som vošla do hory, mala som taký tlmený zlovestný tušák niekde hlboko v žalúdku. Je to ťažké vysveliť...ale isto presne viete, o čom hovorím. Ten pocit, keď niekde prídete a hneď je Vám tam bezdôvodne nepríjemne. Hovorím si: možno je to tým, že sa tu ťažil ten urán? Alebo sú to nejaké geo-morfo-termo-fyzikovo..čo ja viem aké veci? ...Nehanbím sa priznať, že moje poznatky o geológií sa rovnajú veľkému kulovému.  

Zo zahĺbania v myšlienkach ma zrazu niečo vytrhlo. Zvuk. A Goričko ho počul tiež. Medzi stromami, tam kde už nebolo vidno, ozývalo sa rytmické ťukanie. Ak by som to mala k niečomu prirovnať, najviac mi to pripomínalo tie drevené paličky, čo učiteľka hudobnej dávala žiakom, ktorým nešla ani hra na triangel. V absolútnej tíšine lesa bolo počuť len dreveno-metalické ťuk-ťuk (chvíľu pauza) ťuk-ťuk (chvíľu pauza) ťuk-ťuk. Nevedela som odhadnúť, ako ďaleko je zvuk, no raz išiel z ľavej strany, potom spredu a onedlho už znel sprava. Akoby niekto, alebo niečo chodilo v polkruhoch okolo. Že sa mi to len nezdá, mi potvrdil Goričko otáčajúci hlavu v smere ťukania.

Hovorí sa, že ľudia majú po svojich pravekých predkoch zdedenú reakciu boja, alebo úteku. Lenže, ja som ja a dokážem poorať ešte aj inštikt. Namiesto hociakej reakcie, zostala som stáť ako skamenená. Mozog na mňa kričal „bež“, ale telo sa ani nepohlo. Až keď mi začal Gori skákať po lýkach a pýtať sa na ruky, rozbehla som sa k hotelu. A na moje maximálne zhrozenie, dvere na fotobunku sa neotvorili!

Náhle sa mi vrátil dar reči a kričala som na Tomicu, nech mi okamžite príde otvoriť! Izbu sme mali, chvala Bohu, na prízemí a môj muž, bez ohľadu na počasie, vždy otvára vetračku. Zvnútra som počula jeho hlas: „Ženica, musíš chvíľku počkať, akurát som vyšiel z vane. Mám na sebe len trenky.“

„K*rva, poď aj s holou riťou, šak sme tu sami!“

Tomica prekvapený urgentnosťou môjho tónu vybehol k recepcií, prešiel pred senzor a fotobunka sa otvorila, akoby nič. Tej noci ani štrbinka okna nezostala otvorená, ešte aj závesy som zatiahla a zaspala som až nadránom. Štebotavý recepčný ráno zisťoval, či si nechceme predĺžiť pobyt o pár dní – majú voľno. Namiesto odpovede, Tomica sa ho z fleku opýtal, či v horách počuť čudné klepkanie. 

Recepčný sa zháčil: „Áááh, v meste vás strašili tými povesťami?...Nemusíte sa vôbec znepokojovať, nič z toho nie je pravda. Naši predkovia verili vo všeličo a ich mýty sa stali súčasťou folklóru. Pécsania tým dnes radi zabávajú turistov.“ Jasné, že sme hneď chceli vedieť, aké príbehy to kolujú po miestnych krajoch.

 Vraj, kedysi dávno, ešte keď boli Maďari pohania, verili, že v týchto horách sídlia zlé sily. Preto kopce nazvali rôznymi strašidelnými menami a za každú cenu sa im vyhýbali. „Naše“ miesto pomenovali Zengő hegy – rezonujúca, alebo rozprávajúca hora. Podľa dávnych príbehov, kopu ľudí z ich kmeňov tu zmizlo a viac sa nenašlo. Bez stopy sa strácali pastieri, žienky čo išli na drevo, deti, ale aj najlepší staromaďarskí bojovníci, dobrodruhovia, či hľadači pokladov. Ľudia preto začali šíriť „príbehy o čudných zvukoch“. Niektorí tvrdili, že stratené duše ťukaním varujú okoloidúcich pred nebezpečenstvom. Iní, že tak lákajú k sebe nové obete... Každopádne, odkedy sa v krajine usídlilo Kresťanstvo, ľudia pomenovali planinu Mecsek podľa Michaela archanjela, aby okolo-bývajúce obyvateľstvo chránil. Odvtedy vraj ťukanie nepočuť. Iba legenda o ňom pretrváva. 

Recepčný rozprávanie zakončil zoapkovaním, že jeho predkovia mali bujnú fantáziu a verili na hovoriace kone, orlov, čo mali deti s ľudskými ženami a postele zo spievajúceho dreva. Určite sa nemáme nechať odradiť od rezervácie ešte jednej noci. Asi nemusím písať, že sme nezostali. Dpč, už len hovoriaci kôň by mi ku šťastiu chýbal 😀. 

Ženice, prisám vačku, dodnes neviem, čo som to počula, ani ako si to vysvetliť. Analyzovala som to snáď zo všetkých uhlov. Nakoniec som sa pre pokoj duše presvedčila o tom, že recepčný isto niekde v kríkoch čakal do polnoci, aby nás ťukaním mohol strašiť. 😀 Síce tomu neverím, ale je to pre mňa najschodnejšia alternatíva. 

Čo si o tom myslíte? 

Môj svokor nikdy nevynechá príležitosť zalamovať rukami nad tým, ako „dnešná omladina“ robí všetko nesprávne. Aj včera mal tak výlev nad vianočným stromčekom. Tieto jeho morálno „náučné“ výklady zvyčajne u nás vyvolávajú podmienený reflex hluchoty 😀. No teraz mi napadlo, že si ho môžeme, pre zmenu, aj vypočuť.  Navrhla som mu, či nechce spraviť malé vianočné interview „na tie internety“ a on s nadšením súhlasil. Poučme sa teda 😀. 

Ja: Barba, včera ste označili kúpu vianočného stromčeku za  „Bohapusté míňanie.“ Odkiaľ ste teda brali stromčeky vy? Chodili ste ich vyťať? 

Svokor: Ále, čožeby! Také viedenské panské maniere sa u nás neujali. Zohnať jedličku by bolo veľmi drahé a zbytočné. My sme mávali „Badnje drvo“. Bol to veľký kus dreva, najčastejšie dubového. 

Ja: A ten ste ozdobili? 

Svokor: Nie. Ten sme spálili.  Na vianočné ráno,  otec so strýcmi odišli po Badnje drvo. Keď sa vrátili, postavili ho zvonku ku dverám, kde celý deň stálo až do večera. Vtedy sa naň spravili tri krížiky – jeden medom, jeden vínom a jeden medovinom. Potom sme okolo neho v kruhu spievali pesničky a keď prišiel čas, tata ho posekal sekerou potretom medom. Mama, medzičasom, doniesla zo stodoly trochu slamy a žita. Všetko sa to prinieslo do domu, hodilo do ohňa a kým Badnjak horel, babky a dedkovia sa modlili za šťastie v novom roku.  

Ja: Fíha! To znie skoro ako niečo zo starobylých slovanských rituálov. Dub bol Perúnov posvätný strom, sekera jeho zbraň a pálením dubu sa odháňala zima....  

Svokor: Ále prd! Jaký Perún!  Všetci predsa vedia, že na Vianoce sa páli dubové drevo, lebo najlepšie hreje a Ježiško má rád, keď je v jasličkách teplo. 

Ja: No, šak jako poviete. A čo ste jedli na slávnostnú večeru? Anica každoročne pripravuje jahňa...

Svokor: Kým som bol mladý, bolo neslýchané, aby sa ovce párili tak ako dnes. Jahniatka sa rodili až na jar. Na štedrý deň sme nejedávali veľa – vtedy sa držal pôst. Zato 25teho sme mali hostinu a fajnové pokrmy. Veľmi slávnostné jedlo bola napríklad sliepka. Mali sme 20 sliepok a v domácnosti nás bolo 11. Keby sme boli pažraví, raz dva by sme ich pojedli a potom by sme nemali ani vajcia, ani kuriatka. Mäso bolo vyhradené len na výnimočné príležitosti. Na Vianoce mama varila slepačiu polievku.... Odkedy som odišiel z domu, takú dobrú polievku som nejedol. Ale povedz na tých internetoch, nevesta, že to nie je len tvoja chyba, alebo neschopnosť navariť. Z tých smradľavých kureniec z obchodu, by ani moja mama dnes nedokázala prichystať jedlo ako kedysi.  Možno si pomyslíš, že sú to len reči starého chlapa a že každému lepšie chutilo v mladosti. No tie domáce kurence, čo sme si sami dochovali, boli také dobré, že by si ich vynikajúco pripravila aj ty. Nepotrebovali žiadne koreniny, ani dochucovania. 

Ja: To je teda kompliment...🙂 Okrem sliepky, mali ste aj niečo druhé? 

Svokor: Áno. Chovali sme dve svine. Pred zimou sa vždy jedna „spracovala“ a to sme jedli. Ak prišli hostia, dávali sa na stôl pršúty. Deti ich chceli, samozrejme, hneď zjesť, ale mali sme len 4 na celý rok, tak sa šetrilo. Strýc bol prísny. Kričal a odháňal nás, ale mamička nám vždy potajomky dala po plátku. 

Okrem toho, každý rok sa robili aj koláče. Hlavne fritule. (Niečo ako šišky). Posýpali sa cukrom a kôrou citróna a mohol som ich zjesť koľko som len chcel. 

Ja: Mali ste aj nejaké špeciálne tradície? 

Svokor: Ani nie. Akurát sa išlo zvieratám dať dvojitú váru krmiva. Mali sme ovce, kozy, kravu, prasa a sliepky. Kone sme nemali – kôň je pre pánov – veľa žere a ešte viac stojí. Mali sme však somára. Volal sa Moro. Keď som bol dieťa, mal som ho tak rád, ako máš ty rada svoje psy. Vieš, nevesta, somár vôbec nie je hlúpe zviera.... Keď sme nakŕmili statky, išli sme do dediny na feštu. Ulice boli ozdobené feráliami a svietili, ako za bieleho dňa. 

Ja: Čo sú ferálie? 

Svokor: Ferálie sú lampy, ktorými sa lovia kalamáre. Keď som bol mladý, používali sa petrolejové. Dlho horeli a dávali veľa svetla. Na sviatky ich rybári preniesli z lodí na ulice a zišla sa celá dedina. Spievali sa koledy, deti sa spolu hrali a dospelí si navzájom ulievali víno – aby lepšie ťahali tón na polnočke. Veľmi som sa tešil, že môžem ísť do kostola. Cez rok sme len málo chodievali, lebo náš učiteľ bol odporný komunistický hnoj! Chodil striehnuť, či deti chodia na omše a tie, ktoré videl, potom v škole bil. Kvôli nemu nás mama nechcela brávať so sebou. Ale na Vianoce sme mohli! Bolo to nádherné a mali sme ako med dobrého farára. Vždy na Sv. Mikuláša sa obliekal do svojich najlepších šiat a nosil deťom sušené figy a kocky cukru. Už ani tí farári nie sú, čo kedysi...

Ja: To je milé, že sušené figy a kocky cukru...

Svokor: Veru. To boli jediné darčeky, čo sme dostali. 

Ja: Naozaj??

Svokor: Áno. Vyrastal som v povojnovom období a bola taká chudoba, akú si neviete s Tomicom ani predstaviť. Teraz bol len jeden rok epidémie – a aha, koľko ľudí schudobnelo. A predstav si šesť rokov po sebe hroznú, krvavú, celosvetovú vojnu. To nebolo, že ja som chudobný, ale sused má. Ani, že Juhoslávia je chudobná, ale Taliani majú. Keď som bol mladý, nikto nemal. Všetci sme žili v troskách zničeného sveta, ktorý sa ešte nezdvihol ani na kolená a nie, že postavil naspäť na nohy. Sušená figa od pánka farára bola pre nás darom hodným Vianoc. Dnes, keď vidím, koľko toho máte a malých vecí si nevážite, ani neviem, či vás ľutujem, alebo vám závidím. Celý život som prežil v šetrnosti a racionalizoval každú kunu, lebo tak ma to rodičia a okolnosti naučili. Buď rada, že to nepoznáš. Za tých 50 rokov, čo je medzi nami rozdiel sa svet zmenil natoľko, že zrazu je na ňom miesto aj pre bezstarostných a štedrých ľudí, ako si ty. 

Ja: Ďakujem.... Máte ešte nejaký odkaz pre „internety.“

Svokor: Hmmm...hmm...Áno. Nech všetci ľudia doprajú pekné sviatky svojim deťom. 

Ja: Nabádate snáď na „bohapusté plytvanie“? 😊

Svokor: To by som nikdy nepovedal! Dobre vieš, ako to myslím!. Aj z tej najväčšej chudoby, kedy je fritula a sušená figa darom, sa dajú spraviť krásne okamihy, ktoré sa pamätajú navždy. Vľúdna ruka otca, láskavé pohladenie mamičky a modlidba od babky boli pre mňa viac, než drahé dary. Som si istý, že každé dieťa si pamätá hlavne na lásku, ktorú dostalo. Ak je raz za rok zabalená v sviatočnej a výnimočnej atmosfére, ešte lepšie. 

Ja: óÓó, to je pekné, týmto teda skončíme 😊

Dnes je sviatok sv. Lucie, ktorý sa tradične spája s rozprávaním strašidelných príbehov. Preto mi napadlo spísať zoznam niekoľkých zaujímavých "bytostí" z folklóru rôznych národov sveta. Keďže to bude dlhší článok, obkecov vás ušetrím a ideme rovno na vec.

PS: Máte nejakú obľúbenú mýtickú bytosť? Alebo takú, čo Vám v detstve zasievala do kostí strach? Podeľte sa a postrašme sa navzájom 🙂

PS 2: Všetko najlepšie, Lucky. 

10. Banshee

Je ženská bytosť z írskeho a škótskeho folklóru. Má podobu ženy s dlhými rozpustenými vlasmi, často oblečenej v bielych  šatách a šedom kabáte. Je veľmi bledá a jej oči sú krvavé od neustáleho plakania.
Zjavuje sa v noci pod oknami domov, v ktorých má niekto zomrieť. Tu nahlas lamentuje, kvíli, škrieka, alebo spieva pohrebné piesne. Najčastejšie má hlas stareny, no ak oplakáva blížiacu sa smrť mladého človeka, alebo dieťaťa, môže mať hlas dievčaťa. Banshee bola viazaná na rodinu, nie na dom. Keď niekto odišiel do vojny, alebo na cesty, kvílenie víly bol to znak, že jeho návratu sa  príbuzní nedočkajú.  Ak to náhodou čítate z Írska, alebo Škótska, nemusíte sa báť. Banshee boli tradične viazané iba s osobami, ktorých priezvisko sa začína na Mac, Mc, alebo O'.

9. Wendigo

Bol zlý duch desiaci pôvodné americké obyvateľstvo žijúce v okolí Veľkých jazier – najmä kmeň Algoquinov. Prvý Wendigo vznikol z človeka, ktorý spáchal najhorší možný zločin – v čase veľkého hladu sa uchýlil ku kanibalizmu. Tento hnusný akt ho premenil na príšeru, blúdiacu po lesoch, večne hladnú a s nezásytnou túžbou po ľudskom mäse. Wendigo okolo seba šíril hnilobný smrad a  vyzeral ako obeť hladomoru. Medzi ľuďmi sa pohyboval hlavne v zimných mesiacoch, keď boli zásoby jedla malé, a nabádal ich, aby tiež vyskúšali zabiť a zjesť človeka. Hoci len tajne, v lese…tak, aby ho nikto nevidel…No, ak by niekto počúvol tieto šepkania a spravil by tak, okamžite by sa aj sám premenil na Wendigo a viac by mu nebolo pomoci.

8. Vodník

Vodníka tu poznáme všetky -neraz sa vyskytoval v našich detských rozprávkach. No pôvodná slovanská vodná bytosť sa viac podobala postave z Erbenovej balady, než pytačovi Elišky ze mlejna.  

Hovorilo sa, že každá rieka, či jazero má svojho vodníka. Pôvodne to bol obyčajný človek, ktorý sa tam utopil…a zostal. Jeho vzhľad preto pripomínal utopenca. Vodník mohol byť mladý, starý, dieťa, muž, žena…Mohol byť holý, alebo oblečený v zdrapoch…a jeho farba nebola zelená, ale utopenecky nazelenalá. Ako nahnevaný pomstichtivý duch strážil miesto svojho posledného odpočinku a s radosťou doprial každému neopatrnému kúpajúcemu sa rovnakú smrť, akú mal aj on sám. Duše nešťastníkov následne zotročil a držal vo svojej moci. (Toľko na tému Vodníček a jeho dušičky v maľovaných hrnčekoch, že? 😀 ) Okrem toho spôsoboval záplavy, topil zvieratá, čo sa prišli napiť a ničil mlyny. 

Typický vodník, akého poznáme dnes je až výtvorom neskorších storočí. 

7. Draugr

Ak vás straší predstava zombíka, počkajte akú vytuningovanú verziu mali Vikingovia! V starom nordickom náboženstve sa verilo, že duša neopúšťa zem po smrti, ale až po rozpade tela. (Preto bola kremácia veľmi žiadaná.). Ak však došlo k obyčajnému pohrebu, telo sa mohlo premeniť na živú mŕtvolu zvanú Draugr. 

Vyzeral ako rozpadajúca sa mŕtvola, no na rozdiel od “dnešných” zombíkov, Draugr si aj  po smrti zachoval časť svojho intelektu a spomienok. Akurát teraz ho poháňalo čisté zlo – hlavne závisť voči živým, pomstychtivosť, lakomosť, krutosť. Mal nadľudskú silu a keďže už bol po smrti, videl i na druhý svet a poznal budúcnosť. Ak sa rozhodol niekomu zaškodiť, dotyčný mal smolu. Draugr prinášal choroby, búrky a zlú úrodu, lebo svojou prítomnosťou zamoril okolie. Bolo ho veľmi ťažké poraziť, preto bolo lepšie konať preventívne a zosnulému napichať do podošiev topánok ihly, aby nemohol vstať z hrobu.  

6. Upír

Nadprirodzená bytosť udržujúca sa pri živote pitím krvi …Táto špecifická predstava, z nejakých dôvodov, desila ľudstvo od úsvitu antiky. Medzi prvými opísanými upírkami bola sumerčanka Lilitu. Pôvodne neplodná žena, sa silou čistej závisti premenila na sexuálnu predátorku, ktorá kradla novorodené deti, aby pila ich krv a požierala ich mäso. (Lebo viete, presne toto robia neplodné ženy vo voľnom čase…). 

Či vplyvom Mezopotámie, alebo tým, že Lilith prevzali do svojej kultúry Židia a spravili z nej prvú Adamovu ženu a démona…viera v upírov sa rozšírila po celom svete. Extra silnú baštu mala od antiky na Balkáne. V 17.-18. storočí Európu prepadla Vampirománia. Po tisícročiach evolúcie, upírom boli teraz rodinní príbuzní, vracajúci sa z hrobov, aby so sebou na druhý svet vzali ďalších. Strach bol taký intenzívny a viera taká skutočná, že po celom kontinente archeológovia nachádzajú stopy po rôznych preventívnych opatreniach. 

5. Alvastı

Je turecká verzia sibírsko/stredoázijskej ženskej démonickej bytosti. Pôvodná Albasta bola žena ohňa, spájaná so sexuálnou túžbou. No hoci vychádza zo spoločného základu, bytosť, ktorá trápila Turkov mala s originálom pramálo spoločné. Nebola ani ohnivá, ani sexy.

Smrteľne bledá, s vyvrátenými očami, cestujúca v sprievode duší samovrahov, striehla na osoby nečistého svedomia a tie potom trápila pocitom viny. Šepkala im do uší paranoidné myšlienky, napr. že o tom, čo taja sa už vie a čoskoro si ponesú následky za svoje činy. Okrem paranoje a trápenia, démonická žena prinášala i vysoké horúčky, psychické choroby, epilepsiu, porážky, stavy úzkosti a postupné zošalenie. Oh, a tiež kradla kone.  Človek, ktorý spáchal vážny zločin a dokázal ho celý život utajiť, bol na najlepšej ceste po smrti posilniť armády Alvást.

4. Çor

Z mongolských pláni sa po Ázií a Európe rozšírila neviditeľná, z ohňa stvorená bytosť. Pôvodne nazývaná Çor, po prebratí Rusmi premenovaná na Čort a nám známa ako Čert. 

Kým sa čert stal synonymom Satana, existoval ako samostatný tvor. Prefíkaný a manipulatívny, ale nie vždy jednoznačné zlý, Çor obýval schátrané a tmavé miesta. Ak sa nudil, mohol sa zjaviť človeku a hrať s ním hry za sľúbené odmeny. Čerti nikdy nesúťažili poctivo, no niektorí neboli práve najmúdrejší a dalo sa s nimi  vybabrať. Ak sa splnili určité podmienky, mohli ste jedného prinútiť, aby vám dočasne slúžil. Existovali však aj zlí čerti – tí spôsobovali choroby, hlavne psychické a škodili statku i ľuďom. Báli sa železa, ktoré ich mohlo zabiť.

3. Pontianak

V Indonézií a Malajzií straší mužov bytosť zvaná Pontianak. Má podobu krásnej, dlhovlasej ženy s porcelánovou pleťou, oblečenou v bielych šatách a voňajúca po kvetoch. Zjavuje sa každý mesiac počas splnu. Svoje obete láka imitáciou ženského smiechu, alebo detského plaču. Hovorí sa, že keď je zvuk hlasný  je ďaleko, ale ak je tichý, nachádza sa blízko. 

Muža, ktorý sa neopatrne priblíži, stiahne k sebe svojimi dlhými nechtami a ukáže mu pravú (desivú) podobu. Vzápätí mu rukami roztvorí brucho, vyberie orgány, zje a vypije krv. Pontianak-ou sa stávajú ženy, ktoré zomreli počas pôrodu. Odplašiť ich dokáže pes. 

2. Mora

Slovania ju volali Mora, alebo Mara, no v dejinách mala i stovky  ďalších mien. Stará ako ľudstvo samotné, v noci chodila trápiť svoje spiace obete. Na koho si sadla, náhne sa zobudil na pocit prítomnosti démonického zla. Nešťastník zistil, že sa nedokáže pohnúť, ba ani kričať. Môže iba pozerať a počúvať. A veru, mal čo vidieť a počuť. Šepkanie, rozhovory v cudzích jazykoch, rev divých zverí…tieňové bytosti, bosorky, upíry, pocity škrtenia, mučenia, zvádzania…to všetko sprevádzané pocitom intenzívneho strachu, úzkosti a niekedy vznášania sa vo vzduchu…

Útoky Mory boli známe po celom svete z jedného dobrého dôvodu. Sú totiž skutočné. Dnes sa im hovorí spánková paralýza a ide stav, ktorý vzniká, ak sa naruší prechod  z REM fázy snívania do fázy bdenia. Stav sám o sebe nie je nebezpečný, no vie byť rovnako desivý dnes, ako bol pre stredovekého človeka. Hlavne v prípade, ak niekto o fenoméne nepočul ešte predtým, než ho mal príležitosť zažiť.

1. Ördögszerető

Pre mňa osobne najstrašnejší a najsmutnejší je staromaďarský demón lásky. Ako vyzerá? Nikto nevie. Ľuďom sa zjavuje v podobe zosnulej, alebo nezvestnej milovanej osoby. Ördögszerető prichádza k nešťastnému trúchliacemu po západe Slnka. Trávi s ním celé noci a presviedča ho, že nezomrel (že prišiel domov), zase budú všetci spolu a všetko bude v poriadku. No s prvým zakikiríkaním kohúta sa musí vrátiť do podzemia a celý process straty začína odznova, až kým osoba nezošalie, alebo sa neutrápi na smrť.

Okrem fyzických zjavení, ľudí vie ničiť i víziami nenaplnených, či stratených lások, prináša do duše nepokoj a strach o blízkych. Pozostalým, ktorí nemohli svojich najbližších pochovať, nedokonečna obnovuje bolesť a nedovolí im posunúť sa ďalej.  Ördögszerető rád pobýva okolo cintorínov, do miestností vstupuje cez otvor na komín (alebo teda cez komín, ak nebývate v jurte) a hoci vyzerá ako človek, zanecháva stopy konských kopýt. 

Zem je staré miesto plné histórie. Na každom kroku vidíme prácu našich predkov. Ale koľko toho zostáva stále skrytého? V zemi, na povale, vedľa domu, na mieste, okolo ktorého sme prešli tisickrát…Všade môže byť vzácne dedičstvo, ktoré pred svetom schovali ľudia žijúci pred nami. Aby ste našli poklad, nemusíte byť archeológ, ba dokonca ani mať rád dejiny. Záleži od povestného úsmevu šťasteny. 

Poďme sa pozrieť na top 20 mojich obľúbených príbehov o ľuďoch, ktorí našli, aj keď nehľadali.  Časť 1.

Avarské zlato v Transylvánií

3 júla 1799 farmár Neru Vuin zo Sânnicolau Mare (blízko Temešváru), kopal v záhrade, keď mu do oka zablyšťal vzácny kov. Neru práve objavil 23 starobylých zlatých nádob. Poklad hneď cestoval do Viedne na analýzu, no trvalo 200 rokov, kým sa vedci ako-tak zhodli na tom, kam ho zaradiť.

Na bohatozdobených nádobách boli nadpisy v turkických runách i gréckom písme, ale v neznámom jazyku. Bolo cítiť inšpiráciu Byzancie aj Perzie a stredoázijský nádych mu dodávali neobyčajné mytologické motívy. Hneď sa k nemu prihlásilo viacero národov, no nakoniec, všetkym klapli zuby na prázdno. Po dlhých výskumoch väčšina vedcov dnes považuje poklad za vzácny pozostatok strateného a v mnohom mystického Avarského kaganátu. Ten sa rozprestieral aj na našom území v čase od 6-9.st, kedy náhle zmizol z dejín i s Avarmi samotnými. Zlato dnes patrí do zbierky Kunsthistorisches múzea vo Viedni. 

Vizigótske koruny v Španielsku

V letný deň roku 1858 sa María Pérez a Francisco Morales išli napiť z kamennej studienky v ovocnom sade neďaleko dediny Guarrazar. Všimli si, že silná búrka z predchádzajúceho dňa vymlela zem okolo posiedky a vedľa žľabu s vodou sa niečo ligoce - vizigótsky poklad zo 7. storočia. Nález rýchlo zakryli a v noci sa vrátili preň. Následne ho predali francúzskej vláde a niekoľkým klenotníkom. Druhú časť pokladu našiel Domingo de La Cruz, ktorý  videl nočnú akciu a začal kopať okolo.  

Celkovo sa našlo 23 nádherných zlatých, drahými kameňmi zdobených votívnych korún, vzácne kalichy, kríže, prívesky, reťaze, rôzne sakrálne predmety… Zdobené byzantským štýlom, ale spracované tradičnými germánskymi technikami, sú jedinečné a majú nesmiernu historickú hodnotu. Španielsku sa časť z vecí podarilo vypátrať a pokupovať, alebo povymieňať. Mnohé sú však stále stratené. Napriek tomu sa dodnes jedná o najväčší vizigótsky poklad svojho druhu na celom polostrove. Krásne drahocennosti zrejme zakopali mnísi, aby ich nenašli blížiaci sa islamskí dobyvatelia. 

Pereščepinský poklad

V r. 1912 si chlapec z dediny Mala Pereščepina (Ukrajina) krátil letný deň hrou pri potoku s kamarátmi. Ako bežal po poli, zrazu sa pod ním preborila zem a ocitol sa po pás vo…veľkom zlatom hrnci. A tak objavili stratenú mohylu prvého chána Bulharov a zakladateľa Starého Veľkého Bulharska – Kubrata.

V hrobke sa našlo ohromné množstvo cenností rôzneho pôvodu – bulharského, avarského, byzantského, perzského…dokopy cez 20 kíl zlata a 50 kíl striebra. Pochovaný okolo r. 665, poklad stáročia čakal, kým opäť uzrie svetlo sveta. Dedinčania boli prví, ktorí sa mohli pokochať starodávnymi čašami, šperkami, prsteňmi s ametystovými, smaragdovými, zafírovými očkami…mečmi, džbánmi, amforami, taniermi, opaskami, zlatom zdobenými konským sedlami, okrasnými figúrkami….  Bohatý nález v Malej Pereščepine nezostal. Najskôr putoval do Kyjeva a následne do St. Peterburgu, kde ho aj dnes môžete zazrieť v múzeu Ermitáž. 

Eberswaldský poklad

16 mája 1913 v nemeckom meste Eberswalde, v blízkosti továrne na mosadz, kopali základy domu. Sotva meter pod zemou narazili na veľkú keramickú vázu s pokrývkou. V nej sa skrýval jeden z navýznamnejších nálezov stredoeurópskej doby bronzovej. 

Osem bohatozdobených misiek ležalo vedľa delikátnych šperkov (nákrčníkov, náramkov, špirál) a zlatých prútov. Celkovo 81 predmetov z obdobia od 11-9 storočia pr. Kr, patrilo dovtedy neznámej pravekej kultúre. Nález putoval do Berlína, kde bol pýchou kráľovského múzea až do roku 1945, kedy záhadne zmizol. Nemci obvinili Červenú armádu, Sovieti to razantne popreli a poklad zostal stratený až do r. 2004 kedy sa našiel v pivnici múzea v… (tramtadadááá) Moskve. (To nikto nečakal, však? 😀). 

Nemci odvtedy viackrát žiadali o vrátenie pokladu, ale neúspešne. Eberswaldské zlato (tak ako i iné vzácnosti) Rusi považujú za svoj zákonitý plien a protiváhu za Nacistami zničené sovietske mestá a vykradnuté múzeá. Zaujímavosťou je, že v r. 1963 našli v španielskej Villene nádoby s rovnakými dekoráciami a vyrobené tou istou technikou.

Bockstenský muž

Švédsky farmár Albert Johansson z dedinky Bocksten 22 júna 1936 naberal rašelinu z močiara za domom, keď zbadal ľudské kosti. Zavolal políciu a tá zistila, že sa jedná o obeť vraždy. Čo bolo jasné od pohľadu, keďže telo ležalo tvárou dole v bačorine, prepichnuté troma kolmi. Zháňať vraha však nemalo zmysel. Nebožtík mal niekoľko storočí. Políciu teda vystriedali archeológovia a Bockstenský muž poputoval do múzea. 

Ďalším skúmaním sa zistilo, že človek žil v 14tom storočí a zomrel na následky opakovaných úderov do hlavy (zrejme kladivom). Mal vtedy okolo 35 rokov a patril k bohatšej vrstve. Meral 170-180 cm a bol útlej postavy. Podľa oblečenia a vecí, ktoré mal pri sebe, sa predpokladá, že mohol byť vojenský regrút, alebo vyberač daní.  Vedcom sa podarila rekonštrukcia tváre a kedže močiar uchoval jeho husté blonďavé lokne, vieme aj aký nosil účes. Dojímavé je, že v okolitých dedinách existovala prastará legenda o nevinne zavraždenom mužovi, ktorého pozostatky sú odhodené v močiari. Jeho duch vraj blúdi po nociach okolo a čaká, kedy potrestajú ľudí, ktorí mu vzali život.  Spravodlivosti sa síce nešťastník zrejme nikdy nedočká, no minimálne viac nie je zabudnutý a svet znova uvidel jeho tvár. 

Viem, že tento nález je z iného súdka, než ostatné a nie je to poklad v pravom slova zmysle. Ale oblečenie muža patrí k najzachovalejším stredovekým kúskom. A nájsť za domom telo povestného ducha musí byť tiež zážitok.   

Derinkuyu

V roku 1963 išiel nič netušiaci turecký domáci kutil opravovať stenu v pivnici. Počas prác zistil, že stena je dutá a skrýva sa za ňou tajná miestnosť...a ďalšia a ďalšia..Až nakoniec z toho bolo 18 poschodové podzemné mesto z čias Byzantskej ríše. Derinkuyu bolo vytesané v mäkkých kamenných stenách sopečného pôvodu a poskytovalo ubytovanie pre cca 20 tisíc obyvateľov.  Vzniklo v rokoch 780-1180 a slúžilo ako skrýša pred arabskými dobyvateľmi, s ktorými mala v tom čase krajina problémy.

Mesto malo sieť vetracích šácht, vlastné studne, domy, stajne, skladovacie priestory,  kuchyne, kaplnky, školu, vináreň, pohrebiská, spoločenské miestnosti...každé poschodie bolo uzatvarateľné, aby doň nevnikol nepriatel z vonku. Predpokladá sa, že nebolo stále obyvané, ale žilo sa v ňom iba v časoch nudze ako v bunkri, najviac par mesiacov, kým nebolo zase bezpečné vyjsť von. 

Trácky poklad z Rogozenu

Na jeseň roku 1985 traktorista Ivan Dimitrov z bulharskej dediny Rogozen išiel vylepšiť svoju záhradu a na manželkino želanie vykopať zavlažovací systém. No zo zeme sa začali objavovať desiatky rozkošných strieborných nádob. Jedna za druhou.. K nálezu boli privolaní archeológovia. Na pozemku sa dokopy objavilo 108 misiek, 55 krčahov a 3 čaše. Všetky strieborné, zdobené zlatom a tisícročia staré. Ide o najväčší trácky poklad na území Bulharska.

Okrem nesmiernej finančnej hodnoty, bohato-zdobené nádoby slúžili ako hodnotný zdroj k štúdiu umenia, zvyklostí a života Trákov. Zrejme patrili bohatému miestnemu rodu a zakopané boli v 4 storočí pr. Kr. Nie všetko však bolo rovnako staré a niektoré kúsky mali už v čase, keď ich niekto schoval, cez dvesto rokov.  Väčšina pokladu je uložená v Historickom múzeu vo Varne a niečo poputovalo do Sofie. 

Rímsky poklad v anglickom Hoxne

V novembri 1992 Eric Lawes zo Suffolku pomáhal kamošovi hľadať zapatrošené kladivo. Namiesto neho našiel  niečo iné: najväčší rímsky poklad, aký bol kedy v Británií objavený.  Konkrétne išlo o takmer 15 000 tisíc zlatých, strieborných a medených mincí, plus 200 ďalších zlatých šperkov, strieborných nádob a kuchynského vybavenia. 

Zistilo sa, že veci boli starostlivo potriedené, poukladané v dubových truhliciach a zamotané do kusov látok. Na lyžičkách bolo vygravírované Aurelius Urscinus, no či bolo práve toto meno boháča, sa nevie. Hodnotné vlastníctvo niekto zakopal ďaleko od obytných budov začatkom 5teho storočia. Tj. v čase, keď sa končila rímska nadvláda nad ostrovom. Poklad poputoval do Britského múzea v Londýne. Eric získal odmenu vo výške 1,75 milióna libier, o ktoré sa podelil s kamošom. Plus archeológovia našli aj stratené kladivo.

Chorvátsky Apoxyomén

V lete r. 1996 bol belgický turista René Wouters na dovolenke v Chorvátsku. Čas si krátil potápaním pri ostrovčeku Vele Orluje, kúsok od Lošinja. Na piesočnom dne, medzi dvoma skalami, zrazu zbadal niečo nezvyčajné. Z mora naňho pozerala 192 cm vysoká bronzová socha starogréckeho atléta. 

Vyrobená približne v 2. storočí pr. Kr. je najzachovalejším a najkompletnejším expemplárom z ôsmich zatiaľ nájdených apoxyoménov (tj. podobizní nahých atlétov). Na morskom dne sa ocitla niekedy okolo roku 110 n.l.  za zatiaľ záhadných okolností. Po nahlásení nálezu bola celá oblast podrobne prehľadaná, no nenašiel sa žiadny vrak. Iba pár amfor. Predpokladá sa, že Rimania prevážali, už vtedy starú sochu z Grécka do nejakého z rímskych miest a cestou ju z neznámych dôovodov hodili do mora. Po vyronení bol  Apoxyomen niekoľko rokov intentívne reštaurovaný. Teraz sa nachádza vo vlastnom múzeu na Malom Lošinji. 

Talianský majstrovský kus v kuchyni francúzskej babičky

V lete roku 2019 sa 90ročná babička z mesta Compiègne, vo Francúzsku, rozhodla predať svoj dom. Jej vnuk zavolal znalca starožitoností oceniť jej veci, aby náhodou nevyhodili niečo hodnotné. Toto je vždy dobrý nápad. No nikto zo zúčastnených v danom momente netušil, do akej miery im to zmení život.

Znalcovi hneď padla do oka náboženská ikona, ktorá babičke roky visela nad šporákom. Stará pani povedala, že už si presne nepamätá, odkiaľ ju má. Kúpila ju len preto, lebo je na nej Ježiš a ona je Kresťanka. Myslela si však, že bude asi gréckeho, alebo ruského pôvodu, lebo je to “taký štýl.”

Obraz poslali na testovanie do Paríža a zistilo sa, že je to stratený original florentínskeho maliara Cimabuea z roku 1280! Cimabue bol inšpirovaný byzantským umením (preto mala babička dojem, že je to pravoslávna ikona.) a z celej jeho tvorby sa zachovalo len 10 obrazov. S týmto 11.  Rodina obraz s názvom Vysmievanie Krista predala na aukcií za 24 miliónov euro. 

Bonus: Slovenský poklad

V marci r. 2019 manželský pár z okr. Ružomberok išiel na prechádzku do lesa. Pri obci Likavka si všimli, že v diviakmi rozoranej zemi leží rozbitý džbán plný starých peňazí. Privolali archeológov, ktorí nádobu vykopali a zistili, že sa jedná o takmer 1900 strieborných denárov, jeden groš a dve zlatky z 15. a 16. storočia. Je to zatiaľ jediný nález svojho druhu na severnom Slovensku a pravdepodobne súvisí s vypálením hradu Likava v r. 1526.

Keďže manželia nič nechytali, ale poklad ohlásili a čakali na príchod odborníkov, mali by dostať nálezné v 100%tnej hodnote pokladu. Vraj ide o desiatky tisíc euro.

Aká je šanca, že akurát vo vašej záhrade, alebo pivnici sa skrýva Attilov hrob, či jantárová komnata? Minimálna. Ale možno je tam niečo ešte vzácnejšie. Ktovie? Veď ľudia každý rok náhodne objavujú ďalšie a ďalšie poklady. 

Ak máte teraz chuť využiť karanténu na okopávanie políčka, či upratanie skrine po babičke, nie ste sami. 😀 A ako vidno na týchto prípadoch, niekedy netreba ani hľadať. Stačí mať otvorené oči.

Minule sme sa s Tomicom rozprávali o nádherných miestach, ktoré sme mali to šťastie navštíviť a čoskoro sme sa dostali k vytvárniu rebríčkov. Vyvolalo to v nás spomienky a s každým jedným menom sa pred nami znovu objavovali oblasti, ktoré sa nás dotkli svojou jedinečnosťou a krásou. Bol to príjemný zážitok a napadlo mi, že sa skúsim podeliť. Možno to niekoho inšpiruje, alebo si spomenie na svoje vlastné cestovateľské chvíle. Aby tento zoznam nebol veľmi dlhý a jednostranný, vybrala som si mojich top 10 miest a každé je z inej krajiny. To neznamená, že nemám kopec ďalších obľúbených lokalít 😊 Ak tu nenájdete svoju srdcovku, pokojne ju pridajte do komentára, nech sa môžeme pokochať aj vašim výberom. 

A bez ďalších rečí, tu je môj výber:   

10. Krujë (Albánsko)

Starobylé hlavné mesto albánskych kniežatstiev leží na úbočí planiny Kruja, len pár kilometrov od Tirany. V malebnom prostredí balkánskych hôr, s výhľadom na rieku Ishëm, ako biela perla žiari rekonštrukcia hradu, ktorý kedysi tak úporne bránil národný hrdina Skanderbeg. Bez cudzej pomoci, 25 rokov odbíjal Turkov a na štvrť storočia bol jediný, kto im stál v ceste. Zastavila ho až smrť. (Umrel na maláriu.) Dnes sa v hrade nachádza múzeum, kaplnka a reštaurácia s očarujúcim výhľadom. Podhradie je zdobené úzkymi kamennými ulicami, preplnenými stánkami so suvenírmi a pouličnými lakotinkami. Predavači však nie sú doterní, skôr naopak. Radi aj podarujú  a nemajú problém pridať k nákupu niečo len tak pre potešenie. Z mojich skúseností, štedrosť je albánska špecialita a nikde inde som sa nestretla s toľkými ľudmi, ochotnými podeliť sa o svoje veci s cudzincom. Atmosféra v Kruji je uvoľnená a zvláštne rozprávková. Človek má chvíľami pocit, akoby sa prepadával v čase. Miestni obyvatelia chovajú veľa statku, preto odporúčam jazdiť opatrne, aby vám plech auta nepokazil sústret s kravou, ovcou, či koňom. No hoci zvieratá spomaľujú jazdu, ich prítomnosť dodáva celkovému zážitku svojský šarm. 

9. Budva (Čierna Hora)

Nomádske eurázijské národy verili, že aj miesta majú svoje duše a že  tie nám môžu občas byť nepriateľsky naklonené. Ak je to pravda, duchovia Čiernej Hory sú na mňa vysadení. Čím zavetrím hranice krajiny, hneď som v napätí a zle naladená. No možno je to len Pavlovov reflex, lebo prvé tri razy som tu bola so svokrom, riešiť jeho nepríjemné dedičské záležitosti. Exoticky nazvané Montenegro malo u mňa teda tažkú štartovaciu čiaru. Avšak, ani ja som neunikla čaru oslnivej Budvy. Podľa povesti, mesto založil tébsky kráľ Kadmos a jeho žena, bohyňa Harmónia. A vskutku, slnkom a vetrom ošľahané stáročné budovy na pozadí tyrkysového teplého mora a bujnej mediteránskej vegetácie, pôsobia priam mytologicky. Akoby ani neboli stavané pre smrteľníkov. Pre smrteľníkov nie sú stavané ani miestne ceny, no človek musí sem-tam trochu upustiť od šporovlivosti a vyhodiť si z kopýtka. Budvu lemujú početné pláže a ak sa zadarí, kúsok ďalej pred mestom, sa môžete tešiť zo stretnutia s delfínmi. (Pravda, ak si ich, ako ja, nepomýlite so žralokom a nechytíte z toho hysák. 😀 Nepýtajte sa, ako sa mi to podarilo. U nás vo Váhu morské ryby neplávajú a trojuholníková plutva je trojuholníková plutva. 😀)  

8. Rīga (Lotyšsko)

Jedna z posledných destinácií, ktoré som navštívila, sa rovno dostala do výberu toho naj. Hoci nám z týždňového výletu šesť dní pršalo a siedmy fúkalo, nezabránilo nám to vychutnať si bohatú baltickú metropolu. Riga bola od roku 1282 súčasťou obchodného spolku Hanza a veru, aj to vidno. Chodili sme hore-dole po celom meste a nikde sme nevideli škaredej budovy. Jednu secesnú stavbu striedala druhá, aby ich v starom centre zamenili skvosty stredovekej architektúry. Na námestiach, vo vyhrievaných stánkoch, ľudia predávajú rôzne lokálne výrobky, najčastejšie z jantáru, ktorý milujem. Len ťažko som odolala lákaniu kúpiť si tie “buržoázne” jantárové šáločky. Pri prsteňoch a náušniciach som sa však ani nesnažila hamovať 😀. Okrem obchodovania, Lotyši rozhodne vedia, ako fajnovo jesť. Na každom kroku vám do očí bijú koláče, torty, dolky a podobne lákavý materiál. Za to, čo som tam všetko pojedla, by som si zaslúžila, aby ma Mačingová upálila na hranici. 😀 Ak niekedy pôjdete do Rigy, nenechajte si újsť návštevu múzea. Hociktorého. Sú totiž najlepšie, aké som kedy videla. Obsažné, podrobné, zaujímavé a s obkecom ku každému exponátu. Hotový dejepisársky mokrý sen. V Lotyšsku skoro každý hovorí po rusky a ak budete rozprávať pomaly a nahlas, je šanca, že porozumejú aj po slovensky. Príroda okolo mesta je tiež nádherná. Celkom iná, než na Balkáne, ale vo svojej chladnej neprívetivosti magicky príťažlivá.  

7. Sarajevo (Bosna a Hercegovina)

Ak máte chuť na kúsok orientu, ale do Turecka je vám ďaleko, Sarajevo je to pravé pre vás. Toto multikultúrne mesto som nám vybrala ako cieľ svadobnej cesty a neoľutovala som. Len pred pár desaťročiami, bolo scénou krutej vojny, následky ktorej ešte možno sem-tam zočiť na fasádach domov. Rýchlo sa však vrátilo k starému ja a turisti z celého sveta si dnes užívajú jeho príjemnú atmosféru. Bolo to akurát v Sarajeve, keď som sa prvý krát stretla zoči-voči osmanskému umeniu a totálne som sa zaľúbila do všetkých tých zdobených lámp, čajových sád z tepaného kovu, malých stolčekov, luxusných kobercov, vyšívaných závesov, vankúšikov so strapcami, špicatých papúč… Predtým som ani netušila, že inklinujem k tomuto smeru, no keď som to videla, najradšej by som si zo všetkého doniesla domov a premenila byt na mini-sultánsky …dvojizbák 😀. (Odtiaľto pramení svokrove presvedčenie, že v minulom živote som bola krvilačný paša a zostal mi ciťák na ich veci 😀) V meste sa okrem pozostatkov na tureckú nadvládu, nachádzajú aj početné chorvátske (katolícke) a srbské (pravoslávne) pamiatky. Je zaujímavé počúvať, ako najskôr vyzváňa zvon jedného kostola, potom druhého a nakoniec zaspieva ujko z minaretu. Sarajevo je tiež obklopené parádnou prírodou. Leží pod horami, na prameni rieky Bosny a z okolitého národného parku mi padla sánka. Tráva je tam tak zelená a voda taká modrá, až má človek pocit, že sa díva cez nejaký sýtený foto-filter. 

6. Ohrid (Macedónsko) 

Jazero Ohrid je najobľúbenejšia turistická destinácia Macedónska a úplne právom. Esteticky dokonalé miesto objavili už antickí Gréci, keď si tu postavili sídlo (dodnes sa uchoval amfiteáter) a pri rozľahlom belasom jazere svojho času rochnieval aj sám Josip Broz. No nie je to ani pamiatka na helenistické časy, ani mega vila juhoslovanského diktátora, ktorá zapísala oblasť do Unesca. Nezameniteľným a jediným na svete robí Ohrid kombinácia nádhernej scenérie a tisíc rokov starých sakrálnych stavieb. Od jedenásteho storočia tu pribúdal jeden kostol a kláštor za druhým. V byzantínskom štýle, šmrncnuté arménskym vplyvom a vnútri bohato zdobené freskami, storočie za storočím svedčili životu okolo seba a našťastie, nikto ich nikdy nemal srdce zničiť. Keď oblasť padla do rúk Turkov, niektoré budovy jednoducho zatvorili a iné používali ako mešity. S menšími škodami (ako napríklad zamaľované hlavy svätcov vápnom), prečkalo toto dedičstvo ohromnej hodnoty aj osmanské časy a po oslobodení oblasti sa vrátili pravoslávnej cirkvi. V 1960tych rokoch  prebehli rozsiahle reštauračné práce a dnes chrámy opäť žiaria vo svojej starej byzantínskej sláve. Je ťažké opísať, aký krásny v skutočnosti Ohrid je. Fotka spraví viac, než tisíc slov. Macedónsko má však ešte jedno pozitívum. Okrem potešenia oka, sa v tejto priateľskej zemi poteší aj peňaženka. Všetko je tu príjemne lacné. 

5. L-Imdina (Malta) 

Ďalším miestom, kde sa dá cestovať v čase je Mdina. Založené v 8 storočí pr. Kr. a pôvodne nazvané Melita, bolo dlho hlavným mestom Malty. Dnes v ňom býva len tristo ľudí a jeho tiché kamenné uličky pôsobia ako portál do minulosti. Zvonku vyzerá ako hrad susediaci s veselým a životaplným Rabatom. A vnútri vás dočká doslova celé mesto – s budovami, obchodmi, kostolmi, reštauráciami, palácami, námestami, záhradami. Všetko v jednom uzavretom, harmonickom, starobylom priestore. Viem si predstaviť, aké je to tam v lete narvaté turistami, no my sme Mdinu navštívili začiatkom marca a termín mimo sezóny nám poskytol privilégium privátnosti. Pokojne sme sa mohli stratiť v chodbách tohto hradu/mesta a ani by sme sa veľmi neponáhľali s hľadaním cesty naspäť. Keby sa tu točil Harry Potter, alebo Hry o tróny, nemuseli by ani veľmi upravovať scénu. Miesto má totiž samo o sebe niečo čarovné a fantasy. Keď sme dorazili do Rabatu, odparkovali sme pod kopcom a na parkingu stál ujo, čo zadarmo vyvážal turistov k Mdine na vlečke traktora 😀. Neprotestovali sme. Aspoň sme nemuseli šľapať peši. Malťania sú srdečný národ a vynikajúci hostitelia.

4. ostrov Pag (Chorvátsko)

Áno, ja viem, je zvláštne (a zaváňa protekciou) zaradiť miesto, kde bývam, medzi tie najkrajšie kúsky sveta. Ale, keď sa povie Pag, vybaví sa mi, ako som sem prišla prvý krát. Najskôr ma šokoval strohý kamenitý terén, no ako sa dolina predo mnou otvárala, oči mi padli na zakvitnuté oleandre, tyrkysové more, olivové háje a typické biele domy s červenými strechami. Vzduch povznášajúco voňal po soli a ihličí a ja som si začala uvedomovať, že toto bude môj nový domov. Spomeniem si, ako som si kúpila svoju prvú mandarinku do záhrady a zistila, že to je v skutočnosti olivovník 😀. Ako sme prvý krát oberali tieto pichľavé stromiská a robili náš domáci olivový olej. Ako som prvý raz vyšla ráno na balkón a privítalo ma more hladké ako jazero. (Ten pohľad sa mi nikdy nezunuje.) Pag pre mňa znamená zbierať mušle v záhrade, jesť figy rovno zo stromu, striedať prácu s bezstarostným kúpaním sa a cestou z obchodu sa zastaviť na jednej z početných pláži, schladiť sa vo vodách Jadranu. A Pag pre mňa znamená vôňu. Na koľkých miestach som bola, ani jedno tak krásne nevoňalo. Najlepšie je to na jar, keď časté dažde vyženú zo zeme lakomej ako jej obyvatelia, prvé trávky, smilje, levandulu a rôzne ďalšie púčiky kvetov, ktorých mená nepoznám. Často sa mi stáva, že idem autom z Novalje a zrazu sa prichytím pri tom, že pozerám pred seba a znova sa čudujem, že tu naozaj bývam. S mojím imperátorom 😀. Mám šťastie. 

3. Aquileia (Taliansko) 

Pravda, len z toskánskych dedín by sa dalo spraviť top 10 rajov na zemi, o celom Taliansku nehovoriac. No predsa je jedno miesto, ktoré všetky predčilo – dokonalá Aquileia. V tomto antickom meste kedysi žilo sto tisíc obyvateľov a zanechali po sebe početné stopy. Opisom by som mohla povedať, že sme videli prístav, cesty, nekropolu, bohaté múzeum, tisícky artefaktov…ale tá atmosféra…To sa nedá vyjadriť slovom, ani obrázkom. To sa musí zažiť. Aquileia nie je miesto, kde sa človek môže cítiť, akoby sa posunul v čase. Tu nemá na výber. Rím sa mu vkradne do duše v celej svojej majestátnosti a dá mu pocítiť nostalgiu. Krásne, jesenným slnkom zaliate polia plné viniča, olivovníkov a slnečníc zľahka voňajú zrelými marhuľami. Naokolo sa do výšky ťahajú cyprišteky a pod ich kmeňmi na každom kroku vyviera prameň vody, obkolesený antickou studňou, ktorú vyrobili geniálni Rimania a ani zub času ju nedokázal zničiť. Ľahký vetrík povieval prvé opadané lístie a zážitok bol jednoducho dokonalý. Mala som pocit, že čochvíľa zbadám na ceste zvírený prach, ktorý za sebou zanechal posledný rímsky koč. Chodili sme 6 hodín ako vo sne. Neboleli nás nohy, netrápil nás smäd, neťažili nás problémy súčasnosti. Aquileia prebúdza v človeku sny a túžbu nahodiť si tógu, sandále a vrátiť sa do dôb slávnej minulosti. Dokonca aj môj muž, zarytý odporca dejín, bol nadšený a povedal, že toto je najkrajšie miesto, ktoré kedy videl. Dodnes svoj názor nezmenil.

2. Banská Štiavnica (Slovensko)  

V zime, pred ôsmimi rokmi som navštívila Banskú Štiavnicu a odvtedy kdekoľvek som išla, nenechádzala som nič, čo by sa jej mohlo vyrovnať. Bola to láska na prvý pohľad a keď som ju uvidela, padla som na riť. (Nielen obrazne 😀 Akurát bolo čerstvo nasnežené, mala som obuté čižmy na opätku a na kamennej dlažbe sa fest šmýkalo.) Príroda vyzerala ako zo zimnej rozprávky a na dne doliny, obkolesené striebronosnými horami, ležalo starobylé zasnežené banské mestečko. Ulice osvetľovali ťažké lampy zo zdobeného kovu, z niektorých komínov sa dymilo a tu I tam na stromoch robila červená jarabina idylický kontrast. Nemohla som uveriť tej kráse. Na malom priestore bolo snáď všetko, čo patrí k vychýreným scenériám – malebné domčeky, kostoly, kalvária, hrady – až dva, múzeá, útulné námestia, botanická záhrada, fotogenická krajina, bohatá história a mnohé legendy. Tomicu potešilo kúpanie v priľahlých Sklených Tepliciach. Zvonku nás privítal habsburgský prepych a vnútri čakali horúce vody v podzemnej jaskyni. Mne sa páčilo aj v Kammerhofe. Expozícia bola pre mňa novinka, keďže o banskej technike viem veľké gulové. No sympatický a veľmi ochotný pán nám vysvetlil, poukazoval stroje a dal zaujímavý výklad. A iba za euro, či dve. Čo robí Banskú Štiavnicu takou výnimočnou, je asi všetko. Niečim ma chytila za srdce a aj po toľkých rokoch si viem vybaviť, ako tam vrzgal sneh pod nohami, vzduch jemne voňal mrazom a sadzami, aké boli staré hradby na dotyk a ako sme hovorili, že na prechádzke miestnym lesíkom by človek ozaj ľahko uveril v existenciu permoníkov. Ak chcete vidieť magické miesto, nemusíte chodiť do zahraničia. Pravý klenot máme aj doma.  

1. Sighișoara (Rumunsko) 

Drakulove rodné mesto si zakladá turistický imidž na strašidelnej transylvánskej aure. Vôbec to však nemajú za potreby. Sigišoára je podmanivá a záhadná taká, aka je a nepotrebuje prikrášľovať, ani mystifikovať. Neviem, či ma pobláznila kvôli jej podobe s mojou srdcovkou, alebo sa mi jednoducho páčia podobné veci, no mesto vyzerá ako väčšia sestra Banskej Štiavnice. Tá istá banícka germánska stredoveká architektúra leží v lone na rudu bohatých hôr a z miesta ide podobná energia. No kým Banská Štiavnica je malá a útulná, Sigišoára je rozľahlejšia a pompéznejšia. Vlastne, ani neviem, či sa mi viac páči jedna, alebo druhá a miesta v rebríčku by si mohli aj zameniť. Upírov sme síce nikde nestretli, no dočkali nás precízne postavené veže cechovských majstrov, slávny transylvánsky orloj, cukráreň v rodnom dome Vlada Tepeša (milené 😀) a bohatý folklór. Obdivovať mesto sme mohli žiaľ len zvonku, lebo náš deň v Sigišoáre pripadol na pondelok a všetky pamiatky boli zatvorené. Tomica sa rozhodol ležať vo vani apartmánu a ja som odmietla prepásť takú príležitosť a zvolila som prechádzku zvláštne tichými ulicami. Miestni občania boli asi v robote a keďže bolo po sezóne, turistov bolo máličko. Pokoj zintenzívňoval zážitok a prisámvačku, na chvíľu sa mi zazdalo, že v jednej z veží na konci mesta, som zbadala ducha. Resp. myslela som si, že vidím človeka. Presvedčená, že v okne sa mihol jeden z pracovníkov, vybehla schodmi ku dverám a radovala sa, že sa mi pošťastí pozrieť si aspoň niečo. Keď ono bolo zamknuté a zvonku na dverách veľký zámok. Chvíľu som si v duchu nadávala, že kvôli optickému klamu som nútila svoju lenivú zadnicu ísť po schodoch, no nakoniec, minúť pár kalórií naviac ma nezabilo a aspoň som mala super zážitok.  

Toho roku na jar som prvý krát navštívila malebnú krajinu zvanú Malta, (alebo ako miestni hovoria Mólta -ten ich prízvuk je rozkošný). Bol to pre mňa výnimočný a nový zážitok vo viacerých smeroch. Napr. v tom, že som prvýkrát išla na dovolenku bez manžela.

Ja a môj Tomica, bez ohľadu na to, koľko sme si podobní, máme veľmi rozdielnu potrebu cestovania. Mňa neustále lákajú kočovnícke chodníčky a ak dlhšie stojím na mieste, mám pocit, že stagnujem, rýchlo sa znudím, strácam produktivitu a celkovo, som nepokojná. Na druhej starne, Tomi si rád vychutnáva pohodlie domova a podľa jeho vlastných slov, neznáša „život s pobaleným kufrom.“  Tento náš hlavný rozpor bol častým jablkom sváru a naplnilo  sa kvôli tomu veľa pomyselných kalichov žlče. Tomica  tvrdil, že ho stále niekam ženiem a nemá chvíľu pokoja a ja som sa vedela do vývrtky vytočiť nad tým, že ma brzdí kvôli vlastnej pohodlnosti.

Nakoniec sme to vyriešili kompromisom. Ja nebudem očakávať, že on sa kvôli mne zmení na aktívneho dobrodruha a on nebude vyžadovať, aby sa zo mňa stal domased, ktorý len trpko prehĺta chúťky niekam ísť. Budem teda cestovať občas aj bez neho. Svokor, vegeta ako vždy, rýchlo vypátral náš čerstvo „podpísaný“ pakt a stropil scénu, že kto to kedy videl, aby žena sama do cudziny odchádzala. Veď to len nečestné manželky zlých mravov sa púšťajú na také hanebné výpravy! Správna žena nejde bez mužovho zvolenia ani do mesta! Vypočuli sme si túto etnografickú muzeálnu vsuvku z repertoára „Stredoveké názory a postrehy Barbu pamätníka“, no na úrodnú pôdu nepadli. Tomica však predsa len pridal dve malé podmienky, nech sa aj starí duchovia Balkánu upokoja. Po prvé: aby sa mi nič nestalo, mám si vybrať niekoho, s kým pôjdem. Ak sa objaví problém, dvom osobám sa lepšie rieši, než osamotenému turistovi v zahraničí. A po druhé: vyhradzuje si právo veta na výber krajiny.  (S odôvodnením, že ja nemám strachu a lákajú ma nebezpečné zeme 😀) .

O svojej parťáčke som mala rozhodnuté hneď. Pôjde so mnou mama. Ona tiež vždy túžila spoznávať svet a  mrle ma žerú po nej 😀 S Tomičkovým požehnaním voľba padla na Maltu – malú, milú, turisticky obľúbenú a hlavne na ostrove ležiacu,  takže sa tam nestratí ani taký moták, ako ja 😀. Popravde, o Malte som predtým nerozmýšľala, no dala som jej šancu. Ujo Gúgl ma vyviedol z omylu a prezradil mi, že tie ostrovy sú až tri – Malta, Gozo a Comino. Dokopy majú rozlohu asi ako Pag, avšak kým na Pagu žije 9 tisíc obyvateľov, tu ich je takmer pol milióna. Ak sa do toho prirátajú turisti, vie to byť pekná tlačenka. Malta patrí k top tri najhustejšie osídleným krajinám Európy a na svoje konto si pripisuje aj ďalšie „Naj“-koviny a unikátnosti. Je to napríklad jedna z najkresťanskejších krajín na svete – takmer 99% obyvateľstva verí v Boha, väčšina z nich sú ovečky katolíckej cirkvi. Maltčina je z lingvistického hľadiska jedinečný jazyk: je to talianizovaná arabčina.  Zároveň je to jediná vetva arabského jazyka, ktorý sa píše latinkou a Malťania sú jediný semitský národ Európy. Často sa umiestňujú v tabuľkách najšťastnejších ľudí na svete, ale získali si aj druhé miesto v nelichotivej štatistike najtučnejších národov starého kontinentu. (O prvenstvo ich pripravili Turci.)

Ako sa marec blížil ku koncu, stála som v Bratislave pred letiskom, bledá a na smrť vystrašená z predstavy, v akej výške sa bude už o pár hodín nachádzať moja zadnica. Pre mamu to bolo „tenkrát poprvé“ a vôbec sa nebála. (Keď nemáš vrodený strach z výšky, je podstatne ľahšie nepanikáriť.) No katastrofické scénare padajúceho lietadla neboli jediné, čo mi na čelo vyháňalo kropaje potu. Naposledy som letela pred 13timi rokmi a teraz som mala poriadny stres aj z organizačnej časti príprav. Desilo ma, že si niečo zabudnem vytlačiť, priniesť, zaregistrovať... Deň pred odchodom sa mi snívalo, že nás od termínalu vrátili naspäť, lebo sme nemali so sebou notársky overené kópie vysvedčení. 😀 Sestra sa mi kvôli tomu smeje doteraz 😀.  Chvala Bohu, vysvedčenia od nás nakoniec nepýtali a večer okolo 9tej sme pristávali na Malte. (Mama bola z lietadla trochu sklamaná. Čakala bohviečo a vraj to bolo ako v autobuse 😀.)

Na Malte nás privítal nás pekný teplý večer a šokujúce zistenie, že v tejto krajine sa jazdí po ľavej strane. Hoci som pôvodne nechcela míňat peniaze na dodatočnú poistku, nová informácia ma presvedčila, že predsa len toho padíka obetujem. O šoférskych zážitkoch s jazdou v protismere som už referovala: (https://www.modrykonik.sk/blog/tomiholjubavi/?p...). Boli to silno adrenalínové zážitky, no na druhej strane, pozitívne vplývali na našu spiritualitu, lebo už dlho sme sa tak horlivo nemodlili, ako keď som si to šinula opačne do kruháču. A keď som pozdĺžne parkovala v tenkej uličke na prudkom kopci, mamu sa pridala k všeobecnému katolíckemu duchu ostrova a odmodlila sa pol ruženca. Nakoniec sme to dotiahli do zdarného konca a malý biely Hyundaík sme vrátili bez újmy. Ešte sme ho aj umyli a povysávali. (Mama nakázala, nech si hanbu nerobíme). Rozhodli sme sa však, že nabudúce si auto nevezmeme. Čisto z osobných dôvodov. Ja som totiž ten typ, čo má väčšiu starosť o cudzie, než o vlastné veci. A tak som mala neustále obavy, či som dobre zaparkovala, či nestojím moc v ceste, či ma niekto neťukne, či som dobre zatiahla ručnú a auto nenájdem ráno v mori  atď 😀  Rent-a-car ako taký síce odporúčam, ale poslabší vodiči bez zdravého šoférskeho sebavedomia, nech to ešte zvážia 😀.

Odhliadnúc od toho, dovolenka bola nádherná. Malťania sú krásni, vľúdni, priateľskí a otvorení ľudia, vytvárajúci nezabudnuteľnú atmosféru. Prihovoria sa, pomôžu, na neschopákov moc netrúbia 😀 a predávajú najchutnejšie marcipánové sladkosti, pečivko a mäsové taštičky. Úplný luxus okoštovať. Naviac, miestni radi oslavujú. V turistickom letáku som čítala, že ak ideš na Maltu hoci len na krátko, nabetón zastihneš nejaký festival. Malťania majú vo svojej malej krajine 365 kostolov – vraj na každý deň v roku jeden. Každý z nich má svojho svätého patróna, čo znamená veeeeľa príležitostí usporiadať hody. My sme zastihli akurát dni sv. Jozefa. Ak si pod tým predstavujete nejaké kláštornícke záležitosti, rýchlo na to zabudnite. V preplnených uličkách sa predávali fajnové maltézske cukrovinky, vyhrávala živá hudba, tancovalo sa, popíjalo, predávali sa suveníry, všetko bolo krásne ozdobené. Ľudia si dávali malé darčeky aj nám sa ušlo po drobnosti. Viete, náboženstvo dokáže byť pátosné, ťažkopádne, ohraničujúce a niekedy aj strach naháňajúce, či fanatizujúce.  To, čo sme videli na Malte, bol pravý opak toho. Nikto nikoho čertom nestrašil, slávil sa život, otcovia, rodičovstvo.  Všetci sa dobre zabavili a turistom dokonca dávali vstupenky na rôzne atrakcie zadarmo.

S mamou sa nám veľmi páčilo starobylé mesto Mdina, kde kedysi žilo veľa ľudí, no dnes v celom komplexe býva len pár zazobancov. Predstavte si to ako obrovský hrad – dedinu, kde sa môžete hodiny prechádzať kamennými uličkami a cítiť sa, akoby ste sa prepadli v čase. Príroda Malty mi veľmi pripomína Pag. Tyrkysové more, pláže, skalnaté útesy, jemne šedý a hnedastý štrk v kombinácií so skromným kršovitým porastom a olivovníkmi boli nádherné a vzbudzovali vo mne dojem, že som ani neodišla z domu. Malta ešte aj tak vonia ako Pag.  No musím povedať, že pažské pláže sú početnejšie a krajšie.  

Keď však príde reč na históriu, to je už druhý príbeh. Malta, strategicky umiestnená, bola kolískou civilizácie a svedkom kultúrnych stretov. Už v 4 tisícročí pr. Kr., kým sa na Pagu premávalo len zopár oviec, na Malte sa stavali megalitické stavby. V dobe bronzovej tu pobehovali bojovníci rôznych kultúr. Neskôr boli kolonizovaní Féničanmi, potom Rimanmi, Byzantíncami, Arabmi, Normanmi, ostrov riadil známy rád Maltézskyh rytierov, pokúšal sa ho dobyť Sulejman, Napoleon aj Mussolini a na kresťanstvo Malťanov obracal samotný apoštol Pavol.

Pavol má v meste Mellieha postavenú veľkú katedrálu. Naďabili sme na ňu náhodne, keď sme v predposledný deň išli na nákup lacných magnetiek. (Vo Vallette je draho). Na prednej stene kostola je na kameni namaľovaný obraz Panny Márie s malým Ježiškom na rukách, ktorý podľa legendy nakreslil sv. Lukáš, keď na ostrove stroskotal spolu so spomínaným Pavlom. Verí sa, že ikona pomáha liečiť neplodnosť a chodia sa k nej modliť ľudia, ktorí sa snažia o bábo. Predchádzajúce tri dni mama, alias premotivovaná prvobabka, strávila plnením misie „Kúp malej Mišenke čo najviac oblečenia a hračiek“. Kde sme prišli, tam sa ako prvé zháňal bakšiš pre Mišenku. Bolo to milené a radovala som sa, že mama si konečne môže realizovať babičkovské fantázie. Preto ma prekvapilo, keď sa tak potešila „nálezu“ tejto ikony a úprimne sa modlila za moje dieťa. Nechala som ju tam samú, odišla som von a na lavičke s parádnym výhľadom na more som si poriadne poplakala. Ani netušila, koľko to pre mňa znamenalo. Potom sme sa pobrali do hotela a cestou sme nehanebne skonzumovali tie vyprážané mäsové taštičky, ktoré Malťanov pomohli umiestniť na druhé miesto v štatistike európskych bacuľkov 😀

Vo štvrtok, 21.marca sme sa dotrepali na letisko v obavách, aby nám kufre neprevýšili váhový limit. Niesli sme si plné tašky suvenírov, plno spomienok a dokonalo prázdne peňaženky. Hoci by Barba Ivan toto plytvanie určite nepochválil, bol to jeden z najlepších výletov. S mamou sme si užili kvalitný spoločný čas. Veľa sme sa rozprávali, smiali, fotili a doniesli sme si domov zážitky, ktoré nás ešte dlho hriali pri srdci.   V Bratislave nás už čakal vytešený Tomičko, s tatom,  malou fenočkou a Goričkom, ktorý od radosti dobre, že nerobil saltá.  Chýbali mi  veľmi.

Kdesi som čítala, že mamám predlžuje život, keď s nimi deti trávia čas, preto sme si sľúbili, že výlet na Maltu nebol náš posledný. A aby to neboli len reči do vetra, pozajtra odchádzame na dámsku jazdu do Rigy. Iba ja, mm a vianočné trhy Baltiku.  

Vždy som si v kútiku duše želala, aby svokor so mnou zdieľal nejakú záľubu, nech sa máme o čom zhovárať  a nemusíme po sebe len povrkovať. Želanie sa mi nedávno splnilo, ale ako to už býva, zas nie som spokojná, lebo sa otočilo proti mne. 😀 Starý zahorel láskou ku genealógií a nadšený výsledkami mojej práce si uráčil zaželať, aby som mu spravila rodostrom. Po značnom váhaní som sa na to dala. Veď nakoniec, dedičstvo svokrovej minulosti budú v sebe jedného dňa nosiť naše deti. A keď už začínam odznova, napadlo mi, že sa podelím o pár skúseností. Možno to osmelí ďalších hľadačov rodinnej histórie.

Hneď na úvod poviem, že na vlastný projekt budete potrebovať hlavne dve veci – chuť a čas. Kopu času. Ale nebojte sa, nebudú to nudne strávené hodiny.  Ani si nevšimnete, ako vám uletí deň. Počiatočný výskum „v teréne“ by mal byť príjemný a nenáročný. Skladá sa z jednoduchého vypytovania sa. Viem, že to žiaľ nie je samozrejmosť a nie každý pozná vlastných rodičov, či starých rodičov, no v tomto článku predpokladajme, že aspoň nejaké vedomosti o nich máme. Pravá práca teda začína prababkou a pradedkom. No ani kvôli ním nemusíme hneď bežať do archívu. Vaša mama zrejme vie, ako sa volala jej babka. Alebo to vie teta, dedo, tá stará pani, čo býva na konci dediny...Čím viac sa dozviete od ľudí, ktorí vašich predkov poznali osobne, tým menej času strávite hľadaním v knihách. Naviac, touto metódou sa k vám, okrem faktov, dostane i nejaká tá fotka, historka, spomienka, či šťavnatá pikoška.  (Oh a tetušky zvyčajne pečú fajnové koláče a ponúkajú čaj.)

Existuje šanca, že ak prejavíte záujem o tvorbu rodostromu, zistíte, že niekto z blízkych už časť výskumu urobil. Ľudia, ktorí sa bavia dejinami sú skoro ako militantí vegáni – hneď vám o tom povedia a bez škrupúľ verbujú do svojich radov 😀. Nemalo by sa stať, že natrafíte na tajnostkára neochotného podeliť sa o to, čo sám zistil. Skúste tiež poprosiť starkých, či by vám neukázali nejaké rodinné dokumenty, ktoré strážia doma v kredenci. Možno u nich nájdete dôležitý odrazový mostík, alebo si vychutnáte obohacujúci deň počúvaním príbehov starších. Pamätajte však na to, že ak budete tieto rozhovory stále odkladať, zvyšujete šancu, že príbuzní sa poberú na onen svet a  niektoré informácie sa spolu s nimi stratia navždy.

Keď sa minú spomienky pamätníkov a dobiedzaním okolia už viac zistiť nemôžete, je čas vyhrnúť si rukávy a pustiť sa do papierov. Náš hlavný pracovný materiál budú cirkevné kroniky, preto je dôležité vedieť, k akej viere/cirkvi sa hlásili vaši predkovia. Dobrá správa je, že náboženská príslušnosť sa traduje po stáročia a dá sa predpokladať, že váš 10x pradedo bol toho istého vyznania ako vy. V minulosti sa migrovalo hore-dole, menili sa zvyky i jazyky, ale viera zostávala takmer nemenná a konvertitov bolo máličko. V prípade, že sa vaša rodina nehlási k žiadnemu náboženstvu a ani len netušíte, v akom svätostánku sa modlievala prababka, berte to systémom pravdepodobnosti. V kraji, kde prevládajú Evanjelici, začnite evanjelickými spismi. Ak sú v celom chotári len katolícke kostoly, tie budú prvá voľba. Ak ste z mesta, ktoré malo početnú židovskú komunitu a máte nápadne židovské priezvisko, obkuknite synagógy. Niekedy viera určuje aj národnosť/etnicitu a prezrádza viac, než sa na prvý pohľad zdá. Napr. v Transylvánií platí rovnica o troch známych. Pravoslávny = Rumun, Evanjelik = Nemec, Katolík = Maďar.  Škoda, že som si to neuvedomila predtým, než som sa rumunskej komunite chválila svojim sedomhradským katolíckymi pôvodom. Ušetrila by som si štipľavé pohľady. 😀. Na druhej strane, kombinácia cirkevnej príslušnosti + konkrétneho teritória, môže byť dobrá pomôcka pri výskume.

Keď sme si zistili základ, máme na čom stavať a môžeme začať cestovať do minulosti. V prípade genealógie ozaj platí, že trpezlivosť ruže prináša a s trochou odhodlania sa dá dostať ďaleko. Potomkovia starobylých šľachtických rodov vedia vystopovať korene až do stredoveku. No nemusíte byť Habsburg, aby ste sa dopátrali do 17teho storočia. Môj najstarší „úlovok“ je z roku 1670.

Ak sa vám podarí dôjsť na začiatok 20. storočia, ste za vodou a zvyšok práce si môžete vychutnať aj v pohodlí domova. Kvôli ochrane osobných údajov sa informácie o žijúcich, alebo nedávno zosnulých na internete nedozviete. Do hlbšej minulosti zákon nesiaha a väčšina kroník je cca od roku 1920-1910 dostupná online. Konkrétne na familysearch.org.

Niekto chvályhodný dostal skvostný nápad hodiť všetky matriky do elektronickej podoby a sprístupniť ich verejnosti. Ušetril nás turistiky a váhania, do ktorej župy sa vybrať prv, lebo celá databáza je na jednom mieste. Na stránku sa síce treba registrovať, ale k ničomu sa neupisujete a je to zadarmo. Vyhľadávať sa dá buď podľa mena (s filtrami na upresnenie), alebo priamo zo skenov cirkevných kníh, tzv. mikrofilmov. Na prvý nákuk sa vnárať do kroník nemusíte, no k detailnejším výsledkom je to nevyhnutné. Občas sa stane, že osoba prepisujúca texty zle prečítala priezvisko vášho predka a inak, než prácnym listovaním ho nenájdete. Mnohé mikrofilmy ešte nie sú spracované, čo tiež otvára priestor pre ďalšie, povrchným vyhľadávaním nedostupné, informácie. Nakoniec budete robiť to isté, čo by ste robili aj v kamennom archíve, až na to, že v papučiach a bez podprsenky. 😀 Pozitívne je, že nemusíte presne vedieť, pod aký úrad spadala konkrétna dedina. Systém vás automaticky zaradí do spádovej oblasti. Zo zoznamu si vyberiete knižku (napríklad „Krsty 1750-1800“) a môžete začať.  

Teraz ste len vy, staré texty a tajomstvá minulosti. Ctihodného Pánka, ktorý to spisoval, už dávno zobral čas, ale jeho odkaz je tu stále pre nás. Na čítaní atramentových rukopisov je niečo intímne, takmer magické. Akoby ste mali pocit, že toho človeka poznáte. Cirkevní duchovní sú, ako my všetci, rôzni. Čoskoro však zistíte, že z hľadiska organizácie záznamov existujú tri hlavné druhy kňazov – tí, čo si narysujú tabuľôčku a pedatne ju vypisujú s takmer kaligrafickým zdobením, tí, čo na to serú a škrábu bez ladu a skladu písmom, aké by závidel každý doktor. A tí, ktorí síce používajú latinku, ale vôbec to tak nevyzerá.  Napr.

Niektorí sú „zhovorčivejší“ než iní a po okrajoch dopisujú drobné poznámky o svojich ovečkách. Napr. od čoho umreli, či mali nemanželské deti, či vzorne chodili na príjimanie, alebo ich prezývky..atď.  Asi by ma rozladilo, keby župník v kronike komentuje moje nedostatky, no v genealógií je každá takáto správička hotový poklad -lúč svetla, ktorý robí našich predkov akýmisi živšími, reálnejšími.

Z jazykov sa používa najmä latinčina a neskôr maďarčina. Netreba sa toho báť. Matriky sa nikdy nepísali košatými vetami. Záznamy sú zvyčajne vo forme faktografických odrážok a aj bez znalosti cudzej reči rýchlo pochopíte, či sa jedná o krst, sobáš, alebo pohreb. Moje obľúbené sú svadobné zápisky (označené ako matricula copulatorum, registro matrimoniale, alebo házassági anyakönyvi kivonat). K srdcu mi prirástli preto, lebo spomínajú nielen mladomanželov, ale aj ich rodičov, odkiaľ všetci prišli a čím sa živia. Toto je veľmi dôležité pri riešení budúcich dilém, ktoré zaručene vzniknú. Predkovia mali totiž nekonečný zvyk dávať svojim ratolestiam  furt tie isté mená. Pravda, ak bol váš prapradedo jediný Ákoš na celom Záhorí, tento problém vám odpadá, ale takých „hipsterov“ bolo medzi starými generáciami ako šafránu. Prababičky s radosťou dookola vyberali osvedčené evergreeny a tak sa pripravte na záplavu Jánov, Jozefov, Františkov, Štefanov, Karolov, Michalov, Márií, Anien, Terézií, Rozálií, Katarín, Jozefín... Ak sa k tomu pridá nejaké bežnejšie priezvisko, Pánboh zaplať. (Viem, o čom hovorím, lebo nájsť medzi stovkami Márií Varády tú moju, bol riadny záhul. Trvalo mi to veky a cítila som sa ako detektív Poirot.) Niekedy sa stane, že napriek vynaloženému úsiliu, nemáme dostatok informácií a  nezostáva nič iné, len zmieriť sa s tým, že už tu ďalej nezájdeme a preorientovať sa na inú vetvu.

Na začiatku vás môžú mýliť odlišné podoby hľadaného priezviska. Nie je to chyba a  v genealógií je to bežný jav, hlavne v dávnejšíh storočiach. Súvisí so všeobecnou nevzdelanosťou obyvateľstva monarchie. Negramotný občan samozrejme vedel, ako sa volá, ale netušil, ako sa to píše. Kronikár ho zapísal podľa pravidiel svojho materinského jazyka a ako mu to zhruba znelo. Rovnaký pán Hudec môže preto figurovať ako Hudecz, Hugyecz, Hudjec, Huďets atď. Ak teda nájdete pravdepodobného predka, ale jeho priezvisko nie je 100% totožné s tým vašim dnešným, nevylučujte ho ešte z hry.

Ďaľšou mini-komplikáciou vedia byť staré maďarské názvy usadlostí. Nepotrebujeme záblesk geniálnosti, aby sme vydedukovali, že Nyitra bude asi Nitra, ale napr. taká Árvanagyfalu nie je do očí bijúca Veličná. 😀  Na dešifrovanie používam stránku: http://lexikon.katolikus.hu/

Kto nevie po maďarsky, obkec si moc neprečíta, no to nám ani netreba. Jedná sa o zoznam všetkých dedín ex-Uhorska, v ktorých sa nachádza katolícky kostol a k popisku sú vždy pridané náležité mená obcí v miestnych jazykoch, napr. v slovenčine. Potom ujo gúgl ukáže mapu a tadááá, pozerám sa na miesto, kde sa rodili, ženili a zomierali moji predkovia. Toto bol ich domov. Stránku používam aj vtedy, keď farárko škaredo píše a viem z názvu dediny rozlúšiť len prvé tri-štyri písmená 😀.  

Zaujímavým zvykom minulosti, bolo pripisovať k menu nevesty ono povestné „virgo“ – panna. Väčšina žien je tak označených. (Aj vtedy, ak dotyčná  tri mesiace po sobáši porodila a každému zo zúčastnených strán muselo byť už na svadbe jasné, že sa o pannu nejedná. 😀 ). No prípadné tehotenstvo dievčinu nediskvalifikovalo od panického titulu. Virgo sa v praxi používalo viac-menej ako protiklad k „vidua“- vdova a táto informácia vie byť pri hľadaní veľmi nápomocná.  Rovnako bolo zaužívané pri ženíchoch (prvoženáč bol „iuvenis“ a vdovec „viduus“).  

Možno sa niekomu zíde vedieť, že niektorí kňazi používali pri označovaní dátumov „zvláštne“ skratky. Ľahko natrafíte na formuláciu, že tá-či oná udalosť sa odohrala napr. 10.9bris. Pôvod to má v latinských čísliciach (7-septem, 8 – octo, 9 – novem, 10 -decem). Rimania začínali nový rok marcom a pre nich bol december ozaj desiatym mesiacom. 10.9bris je teda dnešný dátum. Nech vás to nepomýli a nezvedie z horúcej stopy 😊

Od 19teho storočia začali byť zápisy viac organizované a uniformované, písané na predtlačené formuláre a prehľadné. Pomaly sa objavuje národné a etnické rozlišovanie medzi obyvateľstvom samotným a stále častejšie sa deťom dávajú pestrejšie mená. Špeciálnu kategóriu vyhradili matrikári rómskej populácií, ktorej k priezvisku v tomto odobí pripisovali poznámku *czigány, alebo újmagyar. Ak si niekto z predkov  nechal tento detail pre seba, teraz sa to dozviete. No bez ohľadu na to, či pochádzate zo starobylej rodiny mlynárov, cigánskych muzikantov a veštíc, bačov, alebo zemanov, vďaka usilovnej práci stoviek urádníkov v dejinách si to môže zistiť každý z nás. Tak smelo do toho 😊

Macedónsko nám svoje čaro predstavilo už na rozprávkovom Ohride, no do Skopja Tomicu nalákal akýsi článok, kde cenovo porovnávali hlavné mestá sveta. A hádajte, ktoré z nich vyšlo medzi najlacnejšími? 😀 Natešení, že veľa uvidíme a málo zaplatíme, vybrali sme sa na juh.

Vetchý starček, ako tradične, pocítil potrebu vyjadriť sa k nášmu itineráru. Viete ako Američania furt prerátavajú rôzne plochy na futbalové štadióny? Môj svokor, presne v tomto duchu, odhaduje mestá, akurát za mernú veličinu nepoužíva štadión, ale „Záhreb“. Ak je niečo väčšie, staršie, slávnostnejšie od Záhreba, uznanlivo kýva hlavou a priznáva status metropoly . 😀  Ak nie, jedná sa podľa neho o prerastenú vidiecku usadlosť, kde netreba chodiť, lebo „doma máme to isté, ba lepšie.“ Skopje bolo v jeho tabuľkách zaradené niekde pri dne a hoci tam nikdy nebol, presne vedel, že nestojí za návštevu. Vraj: „Tú trochu čo im postavil Tito, zničilo zemetrasenie v 62hom. Bol som ešte mladý súdruh, ale dobre si to pamätám! Dávali to v každých novinách! 8 richterov, väčšina budov zničená! Len ty synak nechoď na to zbúranisko, náhodou ťa zastihne pohroma. Zem je tam nestabilná!“.

Svokor sa snažil vykresliť víziu postapokalyptického socialistického sídliska, no nemohol byť ďalej od pravdy. Antické hlavné mesto Dardanie, staré cez dvetisíc rokov, môže za Titov projekt označiť, akurát tak „mladý súdruh“. Neprekvapilo by ma, keby sa od neho dozviem, že Tito dal postaviť hádam aj pyramídy a pamiatkári dodnes oplakávajú zánik Babylonských visutých záhrad Josipa Broza...A že od zemetrasenia prešlo skoro 60 rokov? Čas tak rýchlo letí, keď sa človek dobre baví... Od výletu nás neodradil.

2. októbra navečer, sme dorazili do Skopja. Mesto nás privítalo obklopené vysokými planinami, ktoré už plne prešli na jesenný mod. Príroda žiarila majestátnym šarmom najkrajšieho ročného obdobia. Ľahký vánok nosil po cestách červené a žlté listy, vzduch voňal horskou sviežosťou a dušu mi naplnila radosť zo života. Po dlhom a neznesiteľne horúcom chorvátskom lete nás macedonskych 14 stupňov príjemne osviežilo. Podľa povesti, keď oblasť dobyli Turci, boli tak unesení  nádherou prírody, že mnohí tam rovno zostali bývať. Či ozaj rozhodla malebná scenéria, neviem, no Skopje pod vládou Ottomanov strávilo cez 500 rokov a Turci si ho hýčkali, nešetriac snahu ani peniaze na jeho rozkvet.  Spomienky na tzv. zlatú éru (mosty, orientálne kúpele, fajnové domy pracháčov, mešity) vidno dodnes.

Moju pozornosť najviac získala ohromná čaršija (tržnica) v centre mesta. Nedá sa porovnať s tým, čo som si doposiaľ predstavovala pod slovom trhy. Táto čaršija je skôr ako celá dedina. Človek sa ľahko a rád stratí v uličkách, kde na každom kroku predávajú výrobky tisícov druhov. Od handmade-u, cez vyrezávané stolčeky, lampy, šaty, topánky, šperky, zdobené kávové súpravy z tepaného kovu, prstene, aké nosila „Hírem“,  až po perzské koberce, artefakty z juhoslovanskej éry, či kópie antických heliem...Všetko za ceny, ktoré by zahriali pri srdci aj nemenovaného lakomca. Medzi obchodmi sú terasy kaviarní a cukrární, kde ľudia bezstarostne posedávajú  pri lakotinkách a oddychujú od šopingu. Nečudo. Navštíviť čaršiju a nedať si žiadny z vychýrených koláčikov by bola veľká chyba. Ak existoval aspekt, ktorý od Turkov všetky balkánske národy mileradi prebrali –  je to kuchárske a pekárske umenie. A tak som porušila diétu a baklavu zožrala rýchlosťou, ako keď žaba chytí muchu a jedným omotom jazyka si ju vrazí až do žalúdka. Stála za hriech! K maškrte sme dostali aj príbeh. Majiteľ podniku nám žartom vysvetlil,  prečo všetky cukrárne vlastnia Albánci. Vraj, keď sa narodí potomok Illýrov – toho slávneho pirátskeho národa, môže buď piecť sladkosti, alebo sa stať zlodejom. Iné povolanie by nahnevalo starých illýrskych bohov a prinieslo by človeku smolu. A keďže zlodejov ľudia nevidia, myslia si, že Albánci len pečú. Už sme to chlapovi išli uveriť, keď sa začal smiať a nám došlo, že si z nás robí prdel. 😀

Tomica, uťahaný z dlhého chodenia, ma strategicky odprevadil do archeologického múzea. Vedel, že tam strávim pár hodín, počas ktorých on bude musieť obetavo strážiť psov (rozumej degustovať  štrúdle v sediacej polohe na vyhrievanej terase). Plán mu takmer vyšiel. Pamiatky rýchlo strhli môj záujem a ja som sa ponorila do dejín. Múzeum malo zaujímavý koncept. Početné nálezy nedopĺňal len písaný text, ale aj atmosféru navodzujúce maľby a kúsok neskôr i voskové figuríny. O dejiny bol podstatne menší záujem, než o balkavy. V ohromnej budove som bola takmer sama. Mohla som sa nerušene kochať. Trochu mi vadilo, že nikde neboli žiadne okná a pri slabom svetle som musela žmúrať na nadpisy, no zrazu som začula taký zvuk, že vzzzzz-pop a bola tma. Úplna. Iba malé neónové tabuľky s nadpisom exit vrhali na okolie strašidelnú zelenú žiaru. Na rozľahlom poschodí, som v totálnom tichu spätkovala od vitríny s telom neznámeho zosnulého a skoro som dostala zrádnika, keď ma zozadu pichol do chrbta tuhý, studený prst....voskového kráľa Dušana. Po chvíli prišiel SBSkár s baterkou a povedal, že prehliadka končí, lebo nikto nevie, kedy vyriešia „technický problém“. Že som nevidela viac než polovicu, ho nezaujímalo. Každopádne, bol to zaujímavý zážitok.

Ďalšie dni sme splavovali kaňón Matka a navštívili pozostatky neskutočne krásneho rímskeho mesta Bargala. Bolo to také pôsobivé, že Tomi vôbec nereptal, neskladal svoje obvyklé pátosné elégie na tému „ťažký život dejepisárkinho muža“ a ani mu nevadilo ísť do kopca. V Bargale sme boli jediní ľudia. Iba my a niečo magické v ruinách okolo nás. Nemyslím nič nadprirodzeného. Skôr nejakú stopu, energiu, spomienku...čo ja viem..niečo, čo po sebe zanechali generácie ľudí, obývajúcich toto miesto predtým, než sme sem prišli. Tomica sa rozhodol, že si predĺžime pobyt a to aj napriek vyhrážkam a citovým vydieračkám jeho milovaného papá.

Keby svokor videl Skopje, rýchlo by zabudol na obohratú platňu o zemetrasení. Strašnú udalosť, pri ktorej zomrelo cez tisíc ľudí dnes pripomínajú iba hodiny na hlavnej železnici, ktoré zastali počas prvého otrasu a viac ich, na pamiatku obetí, nikto nespojazdnil. No zvyšok je opravený, vyblýskaný a zaplnený fontánami a sochami.  V Macedónskom hlavnom meste, kdekoľvek sa otočíte, pozerajú na vás desiatky kamenných a bronzových očí spisovateľov, svätcov, maliarov, generálov, žien, mužov, detí, psov, levov, koní... Ak má niekto náhodou fóbiu zo sôch, sem nech rozhodne nechodí. My však ten problém nemáme. Tomicu najviac ohúrila socha vyššia ako slávny slovenský stožiar. Je na nej Alexander Macedónsky na koni a postavila ho bývala vláda, aby nasr*la Grékov. Mňa zaujala fontána na počesť matiek, kde okolo nádržky s vodou sedia štyri ženy. Jedna tehotná a tri s rôzne veľkými deťmi v náručí. A nad Skopjem, na vrchu hory sa vypína, najväčší zo všetkých,  66 metrov vysoký kríž, ktorý v noci svieti a ochraňuje trištrvte milióna obyvateľov pod ním.  Podľa barbových meradiel, Skopje je metropola, lebo je väčšie, staršie a ozdobenejšie od Záhreba.

V meste sa tiež nachádza pamätný dom nazjnámejšej skopskej rodáčky – Matky Terezy. Ten som nestihla vidieť, pretože frustrovaná pracovníčka ledva pustila Tomicu s tým, že za pol hodinu končí, tak nech sa ráči poponáhľať! Ak bude musieť, kvôli nemu zostávať o sekundu dlhšie, nechá mu to vyžrať! Aká irónia, že akurát v dome Matky Terezy zamestnávajú fúriu alergickú na ľudský druh. 😀

Pomaly sa priblížil koniec nášho pobytu a pobrali sme sa domov netušiac, že to pravé vzrúšo nás len čaká. Keďže naša navigácia nemala v sebe kosovské diaľnice, Tomica ešte v Drači stiahol demo verziu nejakej druhej. Akurát, že hovorila po albánsky. Cez Kosovo sme raz-dva prešli. Cesty sú značené prehľadne a ani experti ako my sa tam nedokázali stratiť 😀. V Čiernej hore to už bola iná pesnička. Dragana (tak voláme navigáciu), čosi povedala. Jasné, že sme nerozumeli a čochvíľa sme sa hnali takými zalesnenými kopcami, že som pochopila, prečo sa krajina vola Čierna Hora. Už len vlk s karkulkou chýbali. Kilometre sme nestretli ani živáčka a aby nebola nuda, zabávali sme sa fikciou o tom, čo by sa stalo, keby sa nám pokazilo auto a zostali by sme tu visieť. 😀

Mongoli kedysi verili, že ak niečo vyslovíš nahlas, pozývaš duchov, aby ti to splnili. Čo vám poviem, bude na tom niečo pravdy. Neprešli sme pár kilometrov a zbadali sme pekné mini-odpočívadielko s výhľadom do hlbokej rokliny – ideálne miesto na cik pauzu. Psy, bundy, mobily...sme nechali vnútri, že šak len na sekundu vybehneme, zavreli sme auto, vyprázdnili mechúr, zdvíham gate a tu počujem Tomicu:

„Zle je...dvere sa nedajú otvoriť!“

Hahaha, určitééé... Skúsim potiahnuť kľučku ...a  fakt!

Ženy, Goričko si išiel zaštekať z predných sedadiel a cestou stlačil automatické zamkýnanie vozidla! (Je medzi sedadlami pred radiacou pákou.) Vonku 9 stupňov, my len v tričkách, auto zavreté, kľúče v zapaľovaní a poslednú hodinu cesty sme nestretli ani len ovcu. Tomica chvíľu ozrejmoval „mongolským duchom“, že „p*čku im materinu“ a po dlhšom prejave začal horekovať. Keď som sa na ňom zasmiala, doberačne nadhodil, že podľa teórie skopského cukrára, by som sa mala vedieť dostať do zatvoreného auta. Šak albánske korene mám a piecť rozhodne neviem 😀

Našťastie, ako vždy, aj teraz som nechala asi na dva centimetre spustené okno. Cez dierku som prepchala konár, stisla tlačítko na otváranie okna, komfortne si odomkla dvere a keď Tomicovi padla sánka, opýtala som sa ho: „Tak, čo? Berieme aj rádio?“ 😀

Tomica sa smial až po bosanské hranice, no vďaka vzájomnému nedorozumeniu s navigáciou, stratili sme sa ešte dvakrát. Kým sme naveľa došli do Bosny, mali sme poriadny časový sklz a nikde nás nechceli ubytovať so psami.  Zmilovali sa nad nami v Medžugorijí, v motoreste, kde boli okrem nás dva autobusy írskych Cigáňov. Prišli síce na púť, ale to im vôbec nebránilo celú noc si robiť bašável. Boli sme takí unavení, že nás to nakoniec ani nerušilo.

Pri raňajkách si ku nám prisadla Rómka, asi v mojom veku, možno trochu staršia. Dozvedela som sa, že tieto dva autobusy ľudí sú len jej rodina. Má 14 súrodencov, 9 detí a kopu synovcov s neterami. Pýtala sa, koľko detí mám ja a keď som jej povedala, že bohužaľ žiadne, zarazene stíchla a odišla. Drzé, nie? Kdeže, ona išla len pre posily. Asi za pol minúty už stál okolo nás celý húf ľudí a spieval nám cigánske požehnanie plodnosti.. Sľúbili, že sa za nás budú modliť Panne Márií. Ak už teraz nezostanem tehotná, tak ozaj neviem 😀 Ale bolo to krásne. Aj sa mi slza tisla do očí.

Poobede sme toho dňa sme dorazili do Chorvátska. Tomica sa opäť stratil (tentokrát po ceste na Makarskú) a doma nás privítal vetchý starček, nasrdený a v zlej nálade. Rovno nám nakázal začať so zberom olív. 😀

Najsilnejšia moc cestovania spočíva v tom, že dokáže pretvárať neutrálne zemepisné názvy na spomienky. Ak by som mala zhrnúť svoje dojmy zo Skopja, povedala by som, že je to taká pravá esencia Balkána. História mesta je bohatá a jeho meno tak staré, že význam pôvodného „Scupi“ odniesol čas. Obývali ho Gréci, Illýri, Rimania, Slovania. Bili sa oň Byzantínci s Bulharmi a Srbmi. Viac než 500 rokov si ho hýčkali Turci, aby sa v 20. storočí zas oň pobili Srbi s Bulharmi. Každý ho chcel pre seba, každý zanechal pamiatku a štafeta prišla k Macedóncom, ktorí  sú skvelí domáci. Skromní a vľúdni ľudia s rozkošným jazykom a priateľskou mentalitou. Naviac, všetky gény, ktoré sa na území premiešali, spôsobili, že Macedónci sú zrejme najkrajší národ, aký som doteraz videla. Ich ženy aj muži majú výrazné južanské črty tváre a predsa znežnené slovanskosťou. Zvyčajne majú tmavé oči a vlasy a opálenú pleť vedia ženy podčiarknúť silným, no negýčovitým make-upom. A vlastne, presne také je aj Macedónsko. Výrazné, ale príjemné a človeku sa nechce odtiaľ odísť. 

Niektorí tvrdia, že je srbské. Ďalší zase, že už dávno nie. A furt sa vie niekto uraziť. Nechajme my tieto naťahovačky Balkáncom a pozrime sa naň ako na turistické miesto 🙂

Dnes sme sa totiž, aj napriek vášnivým protestom vetchého starca, vybrali na krátky výlet do Kosova. Svokrove proroctvá sa nesplnili a nikto nás nepripravil o orgány. 😀  No, hoci máme obličky a pečienky na svojich miestach, zbavili sme sa prebytočnej hotovosti. Ale neľutujem ani cent!

Mesto Prizren, v ktorom sme boli „nehanebne hýriť“, má bohatú otomanskú architektúru. Škoda, že sme si nestihli pozrieť žiadnu z mešít, hrad, ani turecké kúpele, no aspoň je o pár dôvodov viac sa vrátiť. Napriek jemnému orientálnemu nádychu, atmosféra miesta mi niečim pripomenula Užgorod. Na každom kroku sú stánky s peknými vecami a všetko je také lacné! Jasné, že som si musela kúpiť každú cetku, čo mi padla do oka, vrátane kosovárskeho kroja pre malú Mišenku. 😀 Vlastne, chcela som jeden aj pre seba, ale ten zelený, čo sa mi páčil, som neoblieka a tie, čo mi boli dobré, boli moc ružové a čipkované, rozhodne mi nelichotili a vyzerala som v nich ako mladšia sestra Dolores Umbridge.

Bolo mi ľúto, že pre krátkosť času si bližšie nepozrieme pamiatky, no kultúrny program nám pripravili aj domáci. Kosovári sú zhovorčiví a veselí ľudia. Jazyková bariéra nie je žiadna, lebo skoro všetci vedia po „srbsky/chorvátsky“ a neváhajú ho použiť a porozprávať ti niečo zaujímavé.  

V obchode s krojmi som si napríklad šťavnato pokecala s dámou v rokoch. Najskôr chcela vedieť, koľko má dcérka rokov (hovorím, že to pre neterku potrebujem).  A o chvíľu som sa dozvedela, že ani ona nemá deti a veru už ani muža. Sa rozviedla. „ A dobre som spravila. To bolo furt len navar mi, oper mi, fakt potrebuješ ďalšie topánky? Načo pôjdeme do divadla? Mne sa nechce... Tak mu hovorím, počuj Besnik, deti si mi nedal, stal sa z teba protivný domased, ani už nevyzeráš, ako kedysi, choď ty pekne naspäť k mame a ja si budem kupovať topánok, koľko chcem.“

„Fíha...a čo na to povedal?“

„Že ja som tiež zostarla a pribrala! Potom urazený odišiel. Odvtedy sa mám ako kráľovná!“

Odchádzala som pobavená. Aká nadšená je zo svojho novo-slobodného stavu táto pani 😀. Medzičasom, čakal Tomica pred obchodom s brabantíkmi a tiež mal spoločnosť. Predavač odvedľa mu vykladal, ako bol v Taliansku v base, že sa tam naučil jazyk a teraz mu padne vhod, lebo najviac turistov sú Taliani 😀.

Po šopingu sme sa stavili na fajnový, veľký a lacný obed a pobrali sa o dom ďalej. Kosovo má neskutočné krásnu prírodu. Planiny Šar sú plné riek, malebných dolín a jesenne sfarbené stromy robia atmosféru akousi čarovnou. Popri cestách postávajú občas predavači syrov, medov, domácich sirupov a podobných výrobkov. Tomica si prišiel na svoje a vyvenčil svojho vnútorného Balkánca pri dohadovaní sa o cene 😀.  Hanbila som sa ako pes, neznášam, keď to robí. Ale Kosovárom to očividne nevadilo a zjednávali veselo spolu s ním. Sú to skvelí obchodníc. Majú ten dar, odhadnúť hranicu príjemnej komunikácie so zákazníkom bez toho, aby niečo vnucovali.  No popravde, nebolo nám treba extra vnucovať. 😀 Miesta v kufri sme mali dosť a na rozdiel od Ukrajiny, kde vám na hraničnom prechode nazrú pomaly aj do zadnice, tuto policajt bez zbytočného vzrúša orazítkoval pasy a poslal nás preč.

S Tomim sme si povedali, že sa sem určite musíme ešte vrátiť. Aj keď sa svokor obával o naše pečienky, na Kosove sme nechali kúsok srdca. A kúsok Kosova si nesieme domov v ňom.

Oh...a okrem toho si nesiem  aj bombastické tradičné ponožky z akéhosi tuhého materiálu. Už som ich aj slávnostne odskúšala. Nohy mám v nich jak v sadre, ale hrejúúúú. A vyzerajú ako kúsok zo sultánovej skrine 😀.

Nehovorím? Jak sadry 😀 

Veľká dovolenka v tejto krajine nás počká niekedy v budúcnosti, no už cestou domov sa stavíme v Kosove ešte raz. Veď prečo nie? Majú fajn cesty a zadarmo diaľnicu. Aj keď pravda, ešte nie hotovú, ale na to je našinec zvyknutý 😀 Potom teda pridám aj iné, než len prvé dojmy 🙂

Predstava chodenia po stopách predkov nadchla Tomicu natoľko, že toho roku sme sa vybrali za tými jeho, do Čiernej Hory.

V tejto krajine som bola už 3x, no zakaždým mi zážitok pokazili rôzne okolnosti. Dvakrát bol s nami starý protivák, ktorý sa postaral, aby sme si to neužili a raz sme vyhrali pobyt v tombole, snáď v tej najhoršej izbe, aká sa dá na Jadrane nájsť 😀. Nie som fajnovka, ale týždeň spať s mojim veľkým mužom v jednej mini posteli, ktorá má namiesto drevených roštov len tú železnú húpaciu sieťku, PanBoh zaplať...Teraz sa však črtala príležitosť nahradiť si predchádzajúce nepríjemnosti a dať Čiernej Hore novú šancu.

Nezačalo to ideálne. Apartmán, ktorý Tomica rezervoval mal zopár múch. Napríklad lokáciu. Konkrétne mi vadilo, že stál na kopci, ako Ježibabe do pi... S parkingom pod brehom, splnila som si dennú dávku kardia, kým som vôbec došla k vchodovým dverám. Nehovoriac o tom, že vnútri čakali na vyšľapanie ďalšie štyri poschodia bez výťahu. S pribúdajúcimi dňami, som sa čoraz viac desila pomyslenia, že všetko, čo sme na etapy navláčili hore, budeme musieť ponosiť naspäť. Aspoň sme mali pekný výhľad a intímčo, však? ...Výhľad áno, to druhé...nie.

Budva je ľudnatá, turistov je plno a ubytovacích jednotiek ešte viac. Napriek nadmorskej výške, o susedov sme nemali núdzu. Doslova meter od našej budovy stál ďalší panelák. S tetkou, čo každý deň na terase čosi popíjala, by sme si mohli ruku podať. Či pani niekto uniesol a zamkol v byte, alebo sa jej len nechcelo teperiť dole úšustom, neviem, ale kedykoľvek som sa pozrela z okna, vtedy tuho sedela v ratanovej stoličke a civela späť na mňa. Musím priznať, celkom mi to pokazilo pocit súkromia. A chvíľu som sa zamýšľala, či nie je náhodou mŕtva a nemáme zavolať policajtov.

Záhada sa vyriešila v jednu noc. Vďaka novému experimentu, som ťahala dlhú šichtu. Čítala som, že sa dá dobre schudnúť, ak si zakaždým, keď máš chuť na sladké, dáš čaj, alebo kávu. Aká sprostosť! Po piatich čiernych čajoch a troch kávach, som furt mala chuť na keksík, akurát som nemohla zaspať. Naspeedovaná som sa prehadzovala v posteli a nohy sa mi triasli, ako srnčiemu ratlíkovi. Keby aspoň fungoval internet, nech sa mám čím zabaviť... Čas som si začala krátiť chodením po obyvačke a rozmýšľaním nad nespravodlivosťou vyhostenia Jona Snowa za severnú stenu. Zahĺbená v kritike, otvorím okno, nech pustím svieži luft a tu ku mne nočný vánok donesie chrapľavý hlas : „Choď už spať!“ Skoro som si striekla do textilu! Tetka z kresla stála celkom pri zábradlí a nesúhlasne kývala hlavou nad mojim ponocovaním. Definitívne som sa rozhodla, že je živá...a že tento apartmán sa mi nepáči.

Našťastie, dnu sme trávili málo času. Ráno sme vyšli a vracali sa až večer,  lebo komu by sa chcelo tú štreku šľapať 2x? Tomica si prial pasívny oddych, čiže väčšinu týždňa sme preležali na pláži. Vrcholom programu bolo nedeľné stretnutie so vzdialeným príbuzným, ktorý sa venuje genealógií a pozná mnohé príbehy o ich rodine. Paráda! Neznášam bezduché lehnenie pri vode a bola som úprimne zvedavá, čo sa dozviem.

Opálený 50tnik v elegantnom obleku na seba nechal čakať. Predstavil sa nám a keď sme reagovali príliš obyčajne, dodal, že je veľmi dôležitá a známa postava černohorského kultúrneho života. Zo slušnosti sme chvíľu híkali a chlap, teraz spokojný, nám vymenoval svoje akademické tituly, zásluhy, ukázal svoj erb. Od prvého momentu mi bol nesympatický a tento pocit sa prehlboval priamo úmerne s dĺžkou spoločne stráveného času. Nasledujúcu pol hodinu vymenúval, čo kedysi patrilo jeho rodine a ďalších 20 minút minul na to, aby spomenul, čo všetko vlastní teraz. Zaujímavosti o rodostrome, osobnostiach, povahách, zážitkoch...vynechal. Žiadne pútavé pikošky z dejín. Iba pozemky, nehnuteľnosti, pamiatky...

Keď naveľa naveľa skončil s opisom katastra, otočil na politickú nôtu. Nadával, že v krajine okrem Černohorcov žijú aj Chorváti, Srbi, Bosanci a Albánci. Vraj len kazia kultúru. Nepáčilo sa mu ani, že „rôzni šikmookí tu predávajú svoje harabardy“ a že na pláži sú samí Rusi – necivilizovaní a hluční barbari. Ba čo viac! V poslednej dobe tu chodia aj Turci a spôsobujú úplný chaos!

„Čo takého robia?“

„Hrozné veci! Okupujú reštaurácie, nahlas medzi sebou rozprávajú po turecky, fajčia hooku, pijú kávu, spievajú vlastné pesničky a zjednávajú sa v obchode, ako poslední sedliaci! Naviac aj oni si tu otvárajú obchody. S orientálnymi nezmyslami ako sú koberce, lampy, chalvy! Stánky s jedlom! A turisti bez štipky svedomia, si radšej kúpia mäso od Turka, ako by mali poctivo zaplatiť za domáce jedlo v reštaurácií!“

(To bude asi tým, že „poctivý domáci“ pýta 15 euro hádam aj za špagety a kebab máš za 2,50. Túto svoju myšlienku som však neformulovala nahlas v obave, že budem zaradená k nehanebným paštikárom 😀. Zároveň som hlbšie do tašky zasunula tú rozkošnú lampičku, čo som si kúpila poobede. ).

Keď sme sa dozvedeli, ako blízke aj široké okolie nesiahá Černohorcom ani po päty, pán sa vrátil k dejinným témam. Tentoraz vyjadril presvedčenie o skutočnej hodnote modrej krvi, ktorá kvôli komfortu lúzy zostáva dnes zakríknutá. „Pfff, politická korektnosť! Pán je pán a sedliak je sedliak! Tak to bolo a tak to aj ostane!“ ... Podľa jeho „skromného“ názoru, každý by si mal brať ľudí len zo svojej spoločenskej vrstvy. V minulosti to mali dobre vymyslené a bolo chybou meniť fungujúci systém. Slabá krv riedi silnú, obyčajná ponižuje šľachetnú. „Veď nakoniec, aj moderná veda dokázala genetiku! Po predkoch nededíme len vzhľad, ale aj výnimočné dary, talenty, vďaka ktorými sa stali naši praprapradedovia nobilitou...“

Tomica sedel so skleneným pohľadom, sem-tam prikyvoval a bola som si istá, že už dobrú chvíľu nevenuje diskusií pozornosť. Milé od neho! Trepeme sa sem kvôli nemu, tento namyslený chmuľo prebúdza môjho vnútorného boľševika a ON ani neráči počúvať?!?“

Pár minút som sledovala chlapa vyjadrovať svoje názory na genetickú pamäť, keď sa pri nás pristavil chudučký dedko. Oblečený bol skromne, ale čisto a cez ruku mal prehodený pletený košík. Bolo v ňom niekoľko vejárov. Ľudia vedia predstierať chudákov, slepcov, aj chromých, ale ak je niekto strhaný životom, to sa zahrať nedá. Na prvý pohľad bolo jasné, že nešťastník trie núdzu.

Nestihol povedať ani slovo, samoprehlásený zemepán naňho zrúkol:  

„Prac sa odtiaľto! Žobrať je tu zakázané!“ (Od prekvapenia som vypúlila oči.)

„Ja nežobrem, predávam vejáre....“

„Zmizni, som povedal! Nechceme tvoje zbytočnosti!“ Dedko sa pobral preč a ja som nestihla rátať do desať, už pri „dva“ som sa nechala uniesť:  

„Naozaj?!?! Odkedy ste prišli, nás rozsiahlo oboznamujete s tým, aký ste bohatý! A v praxi nemáte euro pre starého človeka?!“ Tomicu nečakaná akcia vrátila do reality a už ma šťuchal, nech prestanem, no ja som bola vo fáze, kedy sa buď roznadávam, alebo rozplačem. (PMS+prebdená noc...)

„Chápem vaše mäkké srdce, panička, ale MOJI predkovia boli obchodníci a JA som dedičom a vyznavačom ich vlastností. Sentiment je pre hlupákov. Majetok sa nenazbiera nerozumným rozhadzovaním!“

„Aspoň ste ho mohli odmietnuť slušne. Ak už každého povýšenecky označujete za barbara, nejako sa od Vás očakáva, že sa budete vedieť chovať!“

Pán si znenazdajky uvedomil, že má ešte povinnosti, ospravedlnil sa a pobral sa svojou cestou.  

My sme zostali dopiť čaj (a chŕliť síru): „Takého lakomca by ani na Pagu nenašli! A tie jeho prázdne tliachania o kultúre miestnych! Včera nás babka poslala u p*čku materinu iba preto, lebo sme prechádzali po verejnej ceste pred jej domom! Čašník sa správal, akoby sme ho otravovali a šofér nás skoro vytlačil z cesty, keď nás na serpetínach obiehal z opačnej strany, než je dovolené. Na hentej pláži pýtajú 50 euro za dve lehátka so slnečníkom a nehanbia sa drankať 40 euro za vstupné na ostrov! Naša suseda v apartmáne je nejaká úchylná čudáčka a....“

„Ženica, počúvaj.  Teraz sa zdvihnem, kúpim od toho dedka vejáre a zajtra pôjdeme niekde inde.“

„A nechcel si toho roku zostať v Budve?“

„Chcel, ale akosi som zrazu dostal chuť na iné miesto.“ 

A tak vás, milé dámy, pozdravujeme z Albánska. Kde sú príjemní ľudia, bezplatné pláže a hlavne INTERNET na izbe 😀

Včera bol ten veľký deň, kedy prišla druhá časť DNA testov predkov a ja som konečne mohla otvoriť oné tajomné dvere a definitívne vyriešiť záhadu nášho pôvodu. Prečo až teraz a v čom je rozdiel od výsledkov, ktoré prišli v zime? Vysvetlím.  

Existujú tri druhy testov, ktoré si človek môže dať spraviť. Jeden – všeobecný, kde vám výjde etnicita všetkych, ktorí prispeli k vášmu zrodu 5-7 generácií dozadu. O ňom som referovala už vo februári. Dali sme si ho spraviť aj s Tomicom a neskutočne nás to zabavilo na dlhý čas. (Nehovoriac o tom, že odkedy Tomica zistil, že je jednopercentný Turek, vždy, keď vidí dokument o Vladovi Tepešovi, pohoršuje sa, aký to bol bezcitný vrah 😀.)

Zvyšné dva testy neurčujú etnicitu, ale pôvod jedinej línie predkov stáročia, tisícročia dozadu. Môžete buď sledovať matku matiek, alebo ísť po otcovskej línií. Tá druhá sa považuje za zaujímavejšiu, lebo napovedá odkiaľ pochádza vaše priezvisko. Keďže sa jedná o starobylé dedičstvo, o prekvapenia nebýva núdza. Problém je, že sa dá vypátrať iba v chromozóme Y, ktorý sa prenáša z otca na syna. Z daného etnika majú samozrejme pôvod aj dcéry, ale keďže dievčence nemajú Y chromozóm, nedá sa to z našej vzorky zistiť. Preto za mňa test robil tatík. (Ale môže aj váš brat, otcov brat, dedo..)  Kým Tomica spravil všetko naraz, my sme to museli nejako skoordinovať s príchodom na Slovensko. Nakoniec všetko klaplo, tatík vzorku odoslal a čakali sme.

Rozmýšľala som – čo viem o svojich predkoch? Odkedy som bola malá, povrávalo sa v rodine, že sme sa prisťahovali niekde z juhu. (Čo je dosť široký pojem a môže znamenať tak Trenčín, ako aj Lesotho). Staré babky o nás referovali ako o tých "od Maďarov“ a  dedov jazyk „rozmýšľania“ bol ozaj maďarčina. Svojich potomkov ju ale  nenaučil a pred nami tak nehovoril. Iba keď ho vytočil sused a v hneve na neho utrúsil nejaký komentár. Potom nám tvrdil, že to nenadáva, ale čaruje. 😀 (Čiže správne sa nehovorí „abrakadabra“, ale „Lófasz a seggedbe!“ 😀) K žiadnemu zahraničnému sentimentu sa však nehlásil a tvrdil, že sa to ani neoplatí, lebo: „Odlišní horia vždy prví, keď vypukne požiar.“ Vzhľadom na to, že zažil druhú svetovú vojnu v priamom prenose, mu jeho myšlienkové pochody nemožno zazlievať. Bol to zaujímavý človek. A rovnako tak jeho priezvisko, ktoré keby bolo maďarské, príbeh by sa uzavrel bez špekulácií už tu. Ale nebolo. Vlastne, zdanlivo nikde nepatrilo. Hlodalo moju zvedavosť a ešte menej pokoja dalo svokrovi.

Keď sa Tomica vybral prvykrát na Slovensko, starý bedákal, zamáral a vlasy si trhal hrôzou, lebo „Bohvieakí ľudia sú to! Píše ti, že sú Slováci,  ale takto sa Slováci veru nevolajú! Podľa mena by som tipoval Albáncov! Očividne ti klame a nič o nich nevieme! Fakt tam chceš ísť?! Čo ak ťa predajú na Ukrajinu na orgány!?“ (Dík, barba 😀). Tomicove ladviny nakoniec na čiernom trhu neskončili, no vrag toľko pizúkal, až som sa rozhodla pátrať.

Nebol jediný, na koho moje meno spravilo albánsky prvý dojem. Keď som prišla ešte len ako Tomiho frajerka na Pag, skočila som do pekárne k našim susedom, Kosovárom. Staručký pár, celý zvedavý ku komu ma priradiť (čaro vidieckeho života), sa pýtal: Ty si kto dievčička? Keď som sa im predstavila, celí sa rozžiarili a rovno mi nabalili pečivko do daru. Odvtedy tu bývam 7 rokov a vždy, keď idem okolo, furt niečo vyfasujem zadarmo... Sú to takí zlatí ľudia a nechcela som ich sklamať. Nemala som im srdce povedať, že na sebe nemám ani chlp albánsky. Starý, motivovaný predstavou bureka grátis, ma v tom podoporil: Opováž sa im priznať! 😀 Aby som sa necítila ako darmožráč, nosím im na oplátku slovenské keksy, fľašky, bryndzu a pomaly si tu bačujeme.  Záhadu tajomného pôvodu to však nevyriešilo.

Začala som sa venovať genealógií.  A dostala som sa po rok 1735, kedy sa párkrátpradedo menom „Paulus“ prisťahoval z Transylvánie na Záhorie.

„Potomok transylvánskej krvi! Ja som to vedel! Synku, zle je!“  Kým starý chŕlil „optimizmom“ a pri každej príležitosti mi kúpil veniec cesnaku, ja som sa s nadšením začala učiť po rumunsky a tešila sa na návštevu domoviny mojich predkov. Ironicky,  dostať tam muža sa ukázalo ako väčší problém, než naučiť sa jazyk. Tata ho strašil a infikoval svojimi predsudkami. Po vynaložení enormnej energie, po dvoch rokoch! a klamaní, že nejdeme do Rumunska, ale do Sedmohradska a to je totálne súčasťou Maďarska (Boh mi odpusť), sme sa konečne dostali do Temešváru. Bola to dovolenka života. Rumunsko je prekrásna krajina. Človek si to tam musí zamilovať.

Náhodne sme našli hľadanú rodnú dedinu a bola utešená. Rumuni však krútili hlavami. Katolíci s čudným priezviskom tam síce žili, ale k nim nepatrili. „Nezrozumiteľné slovo s y-psilónom na konci– ste si istá, že to nie sú Maďari?“ Následne sme boli rozsiahlo oboznámení so sikulskou problematikou a o tom, prečo ich tam nikto nemá rád. (Nápoveda: odmietanie faktu, že Uhorsko sa už rozpadlo a veci s tým súvisiace.. Viete si zhruba predstaviť.) Skoro ma vykotilo, keď to Tomica s úsmevom komentoval, že veru aj on pozná osobu, ktorá namiesto do Rumunska chodí stále do maďarského Temešváru. Asi majú v krvi ten šovinizmus! (Facepalm) No nezabiješ ho?

Rumunsko mi dalo poznanie, že Transylvánia bola síce domovom predkov, ale nie ich kolískou. Tomi sa šklebil, keď sme našli sobášny list daného predka a písalo tam Paulus, syn Bélu. Genetický test mi priradil (dnes v strednej európe veľmi vzácne) ugrofínske dve percentá etnicity, ale ja som stále nemala dušu na mieste. Naše priezvisko v maďarčine neznamenalo nič, pýtala som sa hádam sto ľudí. Muselo byť teda iného pôvodu. Áno, zistila som, že prapradedovia tu sikulovali a na neveľkú radosť Rumunov rozsievali „uhorské hodnoty“, ale bola som si istá, že nejaký predok sa k Sikulom len „priženil“. Genealógia i archivníctvo boli v slepej ulička a na túto otázku mi mohol odpovedať  patrilineálny test a nič iné.

Krátke objasnenie, ako to funguje: Test ukazuje haploskupiny a ich podskupiny.

Haploskupiny sú pomenované písmenkami abecedy a všetci prví ľudia boli A. Ako sa ich cesty rozchádzali a ľudstvo sa menilo, vznikali nové skupiny. Čím staršia, tým skoršie písmeno. Medzi samotnými skupinami tiež začali časom vznikať rozdiely a vytvorili sa podskupiny, ktoré sa ďalej štiepili, až vznikol tzv. genetický strom. Každý jeho konár i  „haluz“ má vlastnú mutáciu génov, čo určuje danú etnickú skupinu. V Európe a teda aj na Slovensku sa vo väčšej, či menšej miere vyskytuje 11 haploskupín so svojimi podskupinami. V našej rodnej hrude je najčastejšia R1a, má ju cca 40% ľudí. Je to tzv. Balto-slovanská skupina. Lenže:

R1a je síce väčšinou slovanská, no môžu ju mať aj isté skupiny Germánov, Škandinávcov, indo-iránske národy. Mali ju aj Skýti, Sarmati, rôzni eurázijskí nomádi... Keď zistíte, že do skupiny R1a patril Nikola Tesla, rod Arpádovocv, sultán Osman I aj Tom Hanks, v podstate si uvedomíte, že vám táto  informácia nepovedala nič. A práve preto sú veľmi podstatné podskupiny.

Ak vaši predkovia boli Slovač stááááročia nazad, výjde vám, že ste skupina R1a, podskupina buď Z280-východní Slovania,  alebo M458-germánski Slovania (vysoké zastúpenie najmä u Čechov), poprípade aj CTS1211 – južní Slovania. U nás sú bežné najmä prvé dve spomenuté.  Takýmto spôsobom sa dá celkom presne dopátrať ku konkrétnej etnickej skupine.

Na Slovensku je okrem slovanskej, bežná aj skupina balkánsko-dinaridská (20%) a germánska (13%). Okolo 5% Slovákov má pôvod nordický, semitský, alebo patriaci do archaickej skupiny G2a. Túto nosili pravekí lovci, je v Európe najstaršia a približne v rovnakom zastúpení prítomná po celom kontinente. V malých percentách 1-3% sa u nás vyskytujú ľudia s ugrofínskymi, indickými, gréko-anatolskými a mongolskými predkami. (Spomienka na Batuchána). Posledná skupina, T, je ďalším dychom histórie a nosili ju prví poľnohospodári  kontinentu. Predkov, ktorí sa odtiaľto nepohli od dôb neolitu má 0,4% našich krajanov. Ak sa aj vaša otcovská línia tiahne do Mongolska, nemusíte vyzerať ako Mongol. Vylučovacou metódou si teda nepomôžete.

Pripravila som sa na všetky pravdepodobné možnosti. Ak bude predok Rumun, Bulhar, Srb, alebo Chorvát, výjde mi nejaká variácia zo skupiny I2. Ak protomaďar - N, ak Turek – J1.  Nemec by bol R1b, Slovan R1a. Žid bude J2 a Mongol Q. Výpočet sme mali a už len netrpezlivo čakať.  

Prišiel deň D. Zvedavá, s pocitom drámy otváram fotku vyýsledkov, čo mi mama poslala. Toto bude okamih pravdy. Moment, kedy bude záhada konečne vyriešená. Normálne sa mi na chvíľu zrýchlil tep. Čítam a...Ženice, skoro som na riť padla a kotúl vzad spravila. Nevyšlo mi z predpokladaného nič. V papieroch písalo:

„Vážený pane, oznamujeme vám, že so stopercentnou pravdepodobnosťou, bez možnosti omylu, patríte do skupiny E1b1b-EV13. Ste zatiaľ prvý s touto skupinou v našej databáze, pretože na Slovensku je ojedinelá. Táto skupina sa vyvinula v stepiach západnej Ázie. Jej nositelia na územie Európy vstúpili približne pred 5300 rokmi a usadili sa v oblasti Balkánu, kde i zostali. V súčasnosti sa vyskytuje medzi: Albáncami (do 45%),  v severných, pohraničných oblastiach Grécka (35%),  v Bulharsku (23%) a Rumunsku (14 %). Inde je skupina buď extrémne zriedkavá, alebo sa nevyskytuje vôbec...“

WOW! Trácko-illýrsky pôvod som v talóne nemala.... Ale nie je to bomba?

Predstavte si nejakého môjho predka ako svalnatého gladiátora 😀 Alebo niekde dááávno, keď ešte Rím nebol ani dedinkou, ako cvála na koni ázijskou stepou, oblečený v hŕbe farebných šiat, bez ladu a skladu, ako to len Tráko-Illýri vedeli 😀. Alebo, ako obávaného lukostrelca, z ktorého starovekým nepriateľom stíska zadnicu 😀

Vnucuje sa otázka: Zaslúžim si grátis albánske pečivko? 😀 Hoci sa moja otcovská vetva tiahne z Balkánu, je to len jedna z mnohých línií predkov, ktorí prispeli ku genetickému fondu. Nie je tu nikto z maminej strany. Ba ani zo strany tatovej mamy, či jeho babky. No i otcovia môjho otca prešli dlhú cestu. Trvalo im zhruba 5000 rokov, kým dorazili z ázijských stepí na Slovensko. Najdlhšie sa zohriali na Balkáne. Ale prečo som sa teda nenarodila tam? A kedy sa vôbec môj albánsky predok stihol pomaďarčiť a následne poslovenčiť? To sa nikdy nedozviem.

Mám však jednu teóriu. Najskôr historický kontext: Po smrti Skanderbega (1468) netrvalo dlho a Turci prevalcovali Albánsko, ktoré zostalo súčasťou ríše až do roku 1912. Dobyvatelia ich obrátili na Islam a spravili ich svojimi spojencami. Avšak Albánci sa len ťažko vzdávali starej viery a neraz sa stalo, že jednoducho prebehli na stranu Kresťanov a ako keby nič konvertovali zase naspäť. (Čo sultánovi zdvíhalo mandle a kritizoval ich, že nie sú „praví veriaci“.)

No a tu začína moja špekulácia: Od 15teho storočia, do roku 1735 bolo dosť času na to, aby dotyčný predok išiel spolu s Turkami na Transylvániu, či niekde inde...  Za pochodu si to akosi rozmyslel a prešiel z útoku do obrany. Vrátil sa do košiara ovečiek katolíckej cirkvi a usadil sa tam, kde bol. V Rumunsku je (a bola) väčšina obyvateľov pravoslávnych, Maďari však boli katolíci. Ak sa Albánec priženil, jeho deti by samozrejme poznali svoj pôvod, no ďalšími generáciam by sa na privandrovalca zabudlo a ostalo akurát priezvisko. A gény tiež.

Bez ohľadu na to, či je táto teória správna, je zvláštne vedieť, že mám korene balkánskych starousadlíkov. Illýri kedysi vládli celou Dalmáciou, aj Zadarom. Samotné meno Zadar je illýrskeho pôvodu. Možno len kúsok od miesta, kde teraz bývam, pozorovali moji predkovia po tisícročia chod dejín. Boli tu keď Achnaton uvádzal v Egypte monoteizmus, keď Alexander išiel do Indie, keď vznikal aj padal Rím. Tu dočkali novinky a o páde Konštantinopola. A tu sa  borili s Turkami, až kým nepadli pod ich nadvládu.

Prípad uzavretý. 😀

Kedysi chodievala v telke Lovkyňa tajomstiev. Pamätáte si? Vedomosťami nadupaná žena  v džungliach hľadala vzácne stratené artefakty. Milovala som ten seriál. Genealógia mi ho pripomína. Je pravým lovom na tajomstvá v tej najosobnejšej verzií, akú si človek môže priať. Je vzrušujúca, zábavná a má moc zmeniť svet. Teda, aspoň ten váš. S každým objavom získavate Pandorinu skrinku, v ktorej neviete, čo sa skrýva, pokým ju neotvoríte. A je tu aj element vzrušenia, pretože získanú informáciu nebudete môcť vrátiť späť a niekedy sa dozviete aj veci, ktoré by ste radšej nevedeli.

V starej dobrej archívnej prácičke sa vyžije každý dejepisár, no  DNA testy predkov otvorili novú dimenziu spoznávania a mňa veľmi ma pokúšala myšlienka vyskúšať ich. Po výlete do Rumunska viac, než kedykoľvek predtým. Čo si budeme hovoriť, odrádzala ma hlavne cena. 😀  Ja, večný kritik svokrovej lakomosti,som ťažko bojovala s neochotou vyvaliť za to pár stovák.😀  Keď som v decembri našla super vianočnú zľavu, neváhala som ani sekundu. Kľúč k minulosti skrytý v obyčajnej sline. Prikúpila som jeden test aj chlapovi. Nech viem, čo doma mám 😀 Tomica bol spočiatku skeptický. Vraj je to podvod a zbytočne vyhodené peniaze. Uvidia chorvátsku adresu, obom nám napíšu Balkán a na vzorku sa ani nepozrú. Šak čo by som aj chcela za padíka. Mám si ísť dať vyveštiť a výsledok bude rovnaký. Rozprávkový deduško svokrík zase chŕlil optimizmom /ako vždy/ a bedákal, či nám to treba, ešte sa náhodou na staré kolená dozvie, že Tomica nie je jeho syn. Alebo ešte horšie, výjde mu, že je Srb! 😀 Snažila som sa mu vysvetliť, že tak to nefunguje. DNA nikomu neprezradí, z ktorej dediny pochádzal jeho pradedo, ani či sa volal Slobodan a bol pravoslávny, namiesto očakávaného katolíka. Test dáva niečo iné, komplexnejší pohľad na etnicitu nositeľa.

Je to normálny jav, že susedné krajiny majú skoro totožné gény. Preto sa výsledky neurčujú po jednotlivých krajinách, ale po regiónoch a preto sa barba Ivan nedozvie, či je čiastočný Srb, alebo nie 😀. Nie je zvláštne, že najviac nenávisti, národnostných treníc a vojen vedú takmer vždy medzi sebou ľudia, ktorí sú si geneticky najbližší? Nie je to však prípad len ex-Juhoslávie. Slováci, Češi, Rakušania a Maďari sú doslova z toho istého materiálu, len v mierne iných percentách. Po celom svete si náckovia a šovinisti s*rú do vlastných radov, ani o tom nevedia.

Pred pár rokmi ma škodoradostne pobavil jeden príbeh. Istý maďarský extrémista si dal samoiniciatívne urobiť  DNA  test predkov, aby dokázal voličom, že je „čistokrvný Maďar“.  Už jeho o niečo inteligentnejší kolegovia ho upozorňovali, že to je fakt zlý nápad, no nedal si povedať. S pompou, ako keď sa Jakubec ženil, rozhlásil po médiách svoj plán a s vidinou 100%-tného ugrofínskeho pôvodu, si test spravil. Od začiatku bolo jasné, že sa strápni. Ugrofínske gény boli počas tisícročnej izolácie prevalcované materiálom od susedov a dnes sú veľmi zriedkavé. V Maďarsku ich má sotva pol percenta populácie. Ironicky, ale logicky, v okolitých hornatých krajinách bývalého Uhorska, sa udržali v početnejších množstvách. Na Slovensku ich má 3% ľudí a v transylvánskych horách, ďaleko od rýchleho života a zmien, si ho miestni Sikuli uchovali v 5tich percentách. Nič viac. Ak by chcel mať dotyčný týpek 100%tny ugrofínsky pôvod, museli by sa jeho predkovia páriť medzi sebou v nejakej izolovanej transylvánskej diere na štýl „Hory majú oči“ aspoň 8 generácií dozadu. To však tento „čistokrvník“ nedomyslel.

Po príchode výsledkov ho čakalo prekvapenie, no  „maďarský gén“ to veru nebol. 😀 Bez predchádzajúceho upozornenia zistil, že je polovičný Žid. Rasista, antisemitista a nadšený fanúšik Hitlera, otvoril spomínanú Pandorinu skrinku. Najskôr si myslel, že je to žart, alebo chyba, no keď mu babka s dedkom potvrdili, že odhalil ich tajomstvo, nezostávalo mu nič, len ukončiť svoju „žiarivú kariéru“, lebo bol všetkým na smiech. Dnes sa vraj učí po hebrejsky, navštivuje Izreal a pripravuje sa na obriezku, aby mohol konvertovať 😀.  Z extrému do extrému.

Tento príbeh vo mne vzbudil vzedavosť. Čo nájdem ja? Som pripravená vytiahnúť kostlivcov zo skrine a odhaliť to, čo nám predkovia nestihli povedať, alebo chceli zatajiť? Sú vôbec nejaké etniká, ktoré by ma zamrzelo vidieť? Budem chcieť bližšie spoznať dedičstvo svojich predkov? O tom vôbec nepochybuem. Konvertovať sa nechystám, ale  návšteva daných krajín bude na mojom popise isto. Pocítila som nával vzrušenia, ale neverila som v žiadnu exotiku. Papierovou robotou som zistila, že mám v rodine samozrejme Slovákov a potom Rusov, Maďarov, Rumunov, jednu Rakušanku. Moja mapka, jazykovo a národnostne tak pestrá, bude geneticky veľmi jednosmerná. Všetci patria do východoeurópskej skupiny.

Test žiaľ neprezradí, či v stredoveku prispel k mojim bunkám Viking, alebo mongolský nájazdník. Podiel génov sa z generácie na generáciu zmenšuje. Z mamy máme polovicu, z praprastarých rodičov len po 16tinách, atď. V takej desiatej generácií, má rodokmeň každého z nás 1022 osôb. (Fakt!) Genetický matroš od nejakého 10x pradeda, je ozaj kvapkou v mori a modernou vedou sa zatiaľ nedá vystopovať. Testy ale môžu ukázať 5-7 generácií dozadu, čo je tiež úctyhodné číslo – 62 až 254 ľudí. Možno teda aj na mňa čakajú správy, ktoré mi zmenia život. Keď som robila objednávku, od zvedavosti som bola celá naspeedovaná. O týždeň neskôr testovacie sady dorazili. Ako v amerických kriminálnych filmoch, sme si paličkou, podobnou tej na čistenie uší, vytreli vnútornú stranu líc, vložili do ampuliek s tekutinou a poslali im späť. Starý prehováral Tomicu, nech nejde na poštu. Vraj, nie žeby mal pochybnosti, ale len matka je istá a niekedy je lepšie nevedieť. 😀

Nasledovalo dlhééé čakanie. Konkrétne, osem týždňov. Ale čo vedia dlhoroční neuspešní snažilci o bábo lepšie, než čakať? Čas sme si krátili tipovačkami národností toho druhého podľa zaužívaných stereotypov a veľa sme žartovali. Keď prišiel mail, že analýza je hotová, bola som akurát na Slovensku. V okruhu rodín, sme si skajpovali a výsledky otvárali spoločne. Tomica začal prvý. Ani chvíľu neváhal. Od začiatku tvrdil, že cíti svoje pevné balkánske korene. No starý chodil okolo a v panike hlasno bedákal, čo bude robiť, keď.... Dráma sa však nekonala. Tomimu vyšlo, že je na 77% Balkánec, na 22% Gréko-Talian a 1%tny Turek 😀. Svokor krochkal blahom. Jeho mama gréckeho pôvodu a Tomicovych 22% po babke jasne potvrdili, že vetchy starček sa z otcovstva nevyvlečie 😀.

„Hahaha, jeden Turek...Čo zablúdil?“

Hovorím: 1 percento nie je jeden Turek. To je celá vetva Turkov, ktorých gény sú v tebe dosť silné na to, aby sa dali vystopovať. Keby si niekde v štúrovských časoch hľadal svojho deduška, nosil by turban 😀.

Tomica sa potešil: „Óó, jeho blahorodie, šehzáde Tomičko, má chuť na šerbet a halvet. No, šup, šup, moja prvá manželka, poď rýchlo domov obslúžiť mužića!“ 😀

Chlapi mali znamenitú náladu. Tomipaša bol 100%tny Európan. Čínska prababka sa nepotvrdila, ale nikomu to nevadilo. Veď nakoniec, že ju nenašli, neznamená, že ani nebola. Možno existovala len o generáciu ďalej.

Prišla som na radu ja. Zvedavo som otvorila link a našla tam  tabuľku a mapu. Kým tabuľka obsahovala buď nulu, alebo percentá ku každej uvedenej oblasti, na mape boli farebne zvýraznené len tie hlavné. Asi aby Američania vedeli, kde hľadať 😀. Ani ja som si nenašla žiadnu nepravdepodobnú exotiku typu africkí krováci. Moji predkovia však očividne milovali multikulturalizmus oveľa skôr, než to bolo moderné a už v tejto malej vzorke boli vyšľahaní jak vaječné bielko. 😀

Najväčšie zastúpenie som, samozrejme, mala z východoeurópskej skupiny. Írečita Slovač s výpomocou od susedov, to vytiahla na pekné čísla a s prehľadom pokorila 80%.  Dve balkánske percentá ma  neprekvapili a ugrofínske gény, presne tie, ktoré tak zúfalo hľadal „maďarský plnokrvník“, som mala zastúpené tiež dvoma percentami. Ani toto ma nešokovalo. Teda šokovalo, ale už minulý rok v Rumunsku, kde som sa celkom nešetrným spôsobom dozvedela, že moji predkovia tu „nedrakulovali“ a nevyrábali rumunskú bryndzu, ale strážili hranice a potláčali proti-uhorské vzbury.   

Teraz prišli na rad prekvapenia:

3% Škandinávia??

 „No jó, vždyť moje bába byla Švedka...“ komentoval dedo, akoby to bola tá najnepodstatnejšia vec na svete. Dedo mal predkov zo Severu Ruska, to sme vedeli. Sám sa však narodil na Morave a tvrdil o sebe, že „Já jsú Moravák, ne Rusák.“ O svojej rodine moc nehovoril a keďže naše vzťahy sú viac-menej formálne, nikdy som mu nesedela na kolene a nepýtala sa otázky v duchu: „Deduško a aká bola tvoja babička?“ 😀

Teraz sme čumeli s hubami padnutými ako masky z vreskotu a pomaly sme vstrebávali túto novinku.

Nasledoval ázijský zvyšok. Na žlto svietila India. Bola dokonca aj na mapke.

„Bohvie koho môžeme mať z Indie v takom nedávnom príbuzenstve....“

„Moja babka bola počernejšia,“ radoval sa tatík. „Ale z Indie veru nebola. Len toj, od Miškolca...“

„Tá veštica?...“opýtala sa mama a v tej chvíli sme všetci mysleli na to isté 😀

 „...No...Veď stále mohla byť ozajstná Indka...“ dodala nepresvedčivo.

„ Koľko Indiek ta už zastavilo na ulici, že ti vyvešti?“ 😀 😀

A kým sa mama pýtala tata s akým „i“ sa píše dyk more, ja som vôbec nebola v prekvapená. Tušila som to viac než rok. Vlastne, toto bol jeden z dôvodov, prečo som kúpila testy.

O chudobnej vdove, ktorá nadľudským náporom sama vychovala 4 malé deti, hoci sa jej bohatá svokra vyvaľovala v luxuse, som počula neraz. Využila som teda jednu cestu z Košíc a do Zágreba sme sa vracali cez Miškolc v nádeji, že v jej rodnej dedinke zistím, čo tak strašne iritovalu prababkinu svokru, že vydedila svojho syna i všetkých jeho potomkov. Navždy.  Dedina bola malá a pekná. Plná zelene, kvetov...  Ako sme sa blížili k prvým domom, nadšene mi zakýval  akýsi Cigán tlačiaci káričku so železom.  😀 Prvých tetiek v centre sme sa opýtali, či tu nežije rodina XY.

„Ženica hľadá predkov....“ dodal  Tomi  a ženská povedala: „XY? No jasné, takí tu žijú. Plná osada ich je za dedinou.“

Ako som sa zatvárila, netuším, ale pri pohľade na mňa sa Tomica začal smiať a pani rýchlo dodala: „Ale nebojte sa,to sú pekní Cigáni, takí bledí. Ani moc nekradnú...“ 😀 😀

Môj škodoradostný manžel sa po chorvátske hranice neprestával smiať. Čudoval sa, že ohŕňam nosom. Dušu kočovníka mám vraj odkedy ma pozná. Na záhrade mi stojí karavan plný farebných veci, behám bosá celé leto a keď dlhšie necestujem, chytá ma melanchólia. Jedna cigánska prababka do toho skvostne zapadne.

Postupne som prijímala myšlienku, že môj dedo nebol len fanúšikom cigánskej kultúry, ale aj jej nositeľom. Preto vedel všetky tie fancy etno rozprávky a hrať na husle. Preto bol kováč. Zohnala som si literatúru a čítala. Existuje viac skupín Cigánov a každá má svoje tradičné remeslá, ktoré sa dedia. V Maďarsku sú Kalderáši. Muži sú kováči, ženy veštice... všetko sedelo. Taká predstava cigánskej nevesty by rozzúrila nejednu konzervu aj dnes a nie, že pred 100 rokmi... A predsa to bolo akoby nereálne.

Keď sedíte v archíve, alebo sa hrabete v internetových databázach, každé nájdené meno vás poteší a obohatí. Ale je to asi ako na hodine dejepisu, niečo čítate z kníh. Hoci z papierovej roboty zistíte, kto je  priamy predok, nie je to ani zďaleka také osobné, ako keď túto informáciu vytiahnu z vášho vlastného tela. Každá vzorka sliny prezrádza,že mám kúsok cigánskeho dedičstva. Zvláštne. Svokor sa rehúňal, že nielen telo, to prezrádza, ale aj módny vkus 😀 a predstavy o živote. Vraj, čím ma zbadal to vedel, akurát si nebol istý, lebo sa maskujem švédskou kožou 😀

Mať v DNA horských Maďarov, Cigáňov a Balkáncov, nie je to pravé orechové, ak tam chýba nejaký Žid. So svokrom som sa stavila o sto šekelov 😀, že starý má semitský pôvod. Veď je ako z učebnice o židovských stereotypoch- lakomý, nosatý a presvedčný o vlastnej vyvolenosti. 😀  Keď prišli výsledky, naozaj tam boli. V tabuľke ich ale nemal Tomica, 2% židovského dedičstva si nosím sama. Kým všetko ostatné sme vedeli priradiť k nejakej osobe, k týmto percentám sa nikto nehlásil. Vyraďovacou metódou sme prišli na to, že to musí byť zo strany ruských predkov, no dedo o tom nechcel ani počuť a kládol tuhý odpor. Čoskoro sa však dovzieme, odkiaľ vietor fúka. Mama, nadšená z testovania, prekvapená zo škandinávskych koreňov a zvedavá na ďalšie tajomstvá, sa rozhodla, že jednu sadu objedná aj pre seba a otvorí tak dvierka ďalším generáciám predkov, ktorých podiel je vo mne príliš malý na to, aby sa dal nájsť. Na rozdiel od Tomicu, mne genetický profil nevyšiel na sto percent. 1% stálo vyradené bokom a označené ako "neidentifkovateľný mix" 😀. Možno mamík zistí o tejto tajomnej skupine niečo viac 🙂

Poviem vám, keď som začala tento projekt, ani som netušila, čo všetko mi to dá a koľko radosti to prinesie mnohým ľuďom. Hneď keď sme doskypovali, starý pozval Tomicu do reštiky a dokonca sám platil 😀. Vraj teraz už môže ísť do hrobu spokojný. 😀 Nasledujúce dva dni sme obvolávali rodinu, oznamovali výsledky tým, ktorých sa týkajú tiež a vládlo medzi nami spoločné nadšenie a vzrušenie.

Túto skúsenosť odporúčam každému. (A myslím si, že by mala byť povinnou terapiou pre všetkých horlivých nacionalistov a rasistov.)

Ak nie ste práve mopslík s rodokmeňom, uzavrieť stávku, že ste „čistokrvný“ je riskantná hra 😀 No ak aj budete miešanec, garantujem, že určite vás to nerozosmutní. Ja sa cítim šťastná a bohatá. Za padíka toľko radosti 😀

A pôjdem do všetkých krajín, odkiaľ mám pôvod? No jasné. Švédsko som síce v prvom pláne nemala, ale akosi som to prehodnotila. Už sa neviem dočkať, kedy okoštujem nejaké tie vikingské lakocinky 😀

Milujem svoju prácu. Cítim sa ako Santa Klaus. Pripravujem miesto na oddych, zútulňujem dom, vytváram letnú atmosféru a podľa záujmu robím program a zabávam. Môže si človek želať niečo viac? Celé leto na mori, občas ugrilovať, uvariť kukuricu, či sprevádzať  hostí po ostrove, alebo niekoho niekde odviezť. Jednoducho,  chodia k nám ľudia, aby si užili pre mnohých najkrajšiu časť roka, načerpali veselé spomienky  a pozitívnu energiu. Uspokojujúcejšiu (aj keď niekedy nevďačnú – holt ako všade)prácu, si neviem predstaviť.  A ako bonus máme mimo sezóny kopu času na vlastné cestovania. Paráda!

Moja rodina to však vidí inak. Odkedy som sa prisťahovala do Chorvátska, obľúbená mantra rodičov je asi takáto: „S vysokou školou bordel po opitých Angličanoch upratuješ, hajzle umývaš, v horúčavách plachty žehlíš a vo voľnom čase tajtrlíkuješ pred dovolenkármi za nejaké bodíky na bookingu. A celú zimu hniješ v nečinnosti. Navyše, na dôchodok sa ti šetrí málo, dobrovoľné odvody by ste si mali platiť vyššie, materskú nebudeš mať..blablabla...“ Celkom iný opis danej činnosti, no nie?

Snažím sa im vysvetliť, že mne to tak vyhovuje, že táto práca ide zo mňa, pasuje mi k povahe a robí ma šťastnou. Že je tak správne bohémska, že mnohí hostia sú nám už priatelia a tešíme sa keď prídu...No sú to boje s veternými mlynmi. A tak, keď som nedávno dostala avízo, že medzinárodná firma hľadá zamestnanca, čo hovorí chorvátsky, slovensky/česky, anglicky, rusky a ešte jeden jazyk, nemohla som odmietnuť poslať žiadosť. Naši sa na mňa nahrnuli, ako neandertálska tlupa a musíš a musíš, čakajú len na teba.

Poslala som teda žiadosť a k prekvapeniu, pozvali ma na pohovor. V pondelok ráno, o deviatej, mám prísť na testy. Mama už búcha šampáňo, tato reční dojatý, sestra dáva módne tipy. „Berú ťa, je to tutovka.“

Nastavila som si budík na siedmu, mám strach, či a zobudím, lebo zvyčajne spávam ako poleno. Hovorím teda Tomici, nech nastaví budík aj on. Viete čo? Zobudila som sa o štvrtej, o piatej aj o šiestej, zakaždým vystresovaná, že nestíham. O šiestej som to zabalila a začala sa pripravovať. Na pohovor som prišla prvá a za mnou ešte 11 ľudí. Všetkých som veselo pozdravila, no nikto ani slovko naspäť, v balkánskych 30tkach sa parili v šušťavej tesilákovine  a jeden na druhého zazerali ako nepriatelia. Všimla som si pána v rifloch, sandáloch a ladvinke. Hneď  si pomyslela, že to isto bude Čech. Zo všetkých bol najsympatickejší. Budil vážny dojem (nakoľko sa to pri ladvinke dá), ale aspoň sa netváril ako vrah. Vrátnik volá psychológovi: Pondelková dvanástka už prišla.

Psychológ hovorí: teraz absolvujete 8 inteligenčných testov, test koncentrácie a tri testy osobnosti. Ak prejdete, za dva tri týždne vás pozveme na vedomostné testy a test všeobecného rozhľadu. Ak prejdete aj to, zavoláme vás na pohovor s manažérom. Na tvárach kolegov sa objavil súťaživý duch. Psychológ nás zobral do miestnosti a dal nám posadiť sa.

IQ testy...omg – doplň, čo chýba. Označ, ktoré nepasuje k ostatným, nakresli ďalší logicky postupný krok. Každý test po 15 otázok a iba tri minúty naň. Väčšinu viem, tie dve-tri, čo nestíham, to si aj tipnem. Analyzovať neni čas. A potom prišla lakotinka – 4 strany otázok na priestorovú orientáciu. Ak mi toto spriemerujú do IQ, nielenže ma vyhlásia za ľahko retardovanú, ale mi aj vezmú vodičák 😀 Ešte zopár matematických úloh (mein Gott... spomínate si, ako som minule nevedela vyrátať koľko budem platiť za 5 kifličiek, keď jedna stojí 3,20? 😀. Tak si viete predstaviť. )

S otraseným sebavedomím sa posúvame o dúm dál, ukázať koľko koncentrácie sa v nás nachádza. Máme opravovať A4 plnú písmen „d“ a „p“ nič iné len ddddppppddddpdpdpd a hľadaj „d“.. pričom na každý riadok je len 10 sekúnd. Náhlim sa jak hovado, tep sťa po cvičení na orbitreku, ale som spokojná, toto som mala dobre.

A teraz  prichádzame k ďalšej chutovečke – keď už zistili, že sme nasprostastí, idú nás testovať aj na psychické úchylky.  Dva papiere po 100 vyhlásení čakajú na zakrúžkovanie Ano/Nie. Medzi celkom nevinnými otázkami tipu: „Radšej volíte čítať knihu, alebo vyraziť si von s priateľmi?“ nachádzam klenoty ako: „Mala k vám matka dobrý vzťah?“ „Želali ste si niekedy byť mŕtvy?“ „Trpíte nespavosťou?“ „Máte pocity, že život má stále rovnakú chuť?“ „Dobre skontrolujete, či sú dvere na noc poriadne zamknuté?“ , „Máte niekedy príliš veľa energie a inokedy sa cítite pod psa dlhé obdobie?“ ale aj, že „Umývate si pred jedlom ruky?“ Keby nemám 8 semestrov patologickej psychológie (boli za dva kredity a furt lepšie ako telesná), pomyslím si „wtf“?? No takto viem, že sú to chytáky 😀  Teda, až na to umývanie rúk, to ozaj neviem, čo tým chcel básnik povedať.

V poslednej úlohe som prepadla priam epickým spôsobom. Vraj: Napíšte 20 viet, ktoré  sa začínajú na „Ja som“ a najlepšie vystihujú vašu povahu, vaše pohľady na svet a váš súčasný život.  Začnem sa rozpisovať rozšafne, sťa Cicero: Ja som človek. Som v živote šťastná. Som vydatá za dobrého muža. Som multikulturalista a slniečkár. Som veselej povahy. Som diplomat, nemám rada konfrontáciu, aroganciu a nevychovanosť. Som milovník zvierat. Som nadšený cestovateľ. Som ....

Otázka: Uveďte jednu vec, ktorú chcete na sebe zmeniť, no pre nedostatok odhodlania sa vám to nedarí: Chcem schudnúť 😀

Nedá mi a nakuknem susedovi do papiera. Pri IQ testoch som neodpisovala, chcem spraviť svoje chyby, nie kopírovať cudzie. Verím si viac, ako anonymovi, ktorého som len nedávno stretla. Veď čo by bolo trápnejšie, než prepadnúť na IQ teste, lebo tvoj sused je blbec a ty si to od neho skopiroval? 😀 No teraz ma zvedavosť premôže. Čítam: „Som ambiciózny. Som dochvíľny. Som pracovitý. Som prínosom pre spoločnosť. Som obetavý, za firmu dám dušu.“ Pfffffff, skoro som sa začala smiať. Mala som chuť mu poradiť, nech dopíše: „Som patetický a zúfalo potrebujem robotu.“

Pozriem na druhú stranu, čo píše báčik oproti: Uveďte jednu vec, ktorú chcete zmeniť...: „Nie je vec, v ktorej neuspievam. Neprestajne pracujem na sebazdokonaľovaní  a snažím sa dospieť k dokonalosti.“ ČO TI DÁVA? Pozrela som sa na svoje odpovede a spomenula som si, ako sme sa na základnej škole smiali, keď jedna spolužiačka napísala na slohu do profesionálneho životopisu: „Mám rada zajačiky a myšky.“ Teraz som sa cítila podobne. Pri týchto vymakaných, nabiflených, naspídovaných žiletkách som bola jak Petko Prostáčik, alebo Maco Mlieč. ..Vlastne nie, ako Ferdinand I. rakúsky cisár, veselej povahy, ale chudák, jednoduchého ducha. Veď vlastne, on je moja obľúbená historická postava, tak asi to má nejaký dôvod. 😀

Posledný papier sme odovzdávali osobne. Psychológ sa každého niečo opýtal.

„Ako hodnotíte svoj výkon? Máte trému? Myslíte si, že ste zlyhali?“

„Trému nemám. Celé detstvo som chodila na rôzne súťaže a tam som sa naučila aj prehrávať. Zlyhanie v konkurencií, nie je zlyhanie mojej osobnosti. Jednoducho, nájde sa niekto lepší pre vašu firmu. To mi však nič neuberá na hodnote. A cítim sa dobre, akurát ma hrozne tlačia topánky.“ Či chcel počuť akurát to, neviem.

Ale ja som sa rozhodla. Ak ma aj náhodou z toľkého kvanta vyberú na ďalšie kolo testovania (o čom pochybujem), nepôjdem. Doprajem robotu tým, čo sa o ňu tak snažia. Určite ju potrebujú viac. A ja som sa rozhodla robiť to, čo ma v živote napĺňa. Aj keby to druhí ľudia nazývali „tajtrlíkovaním za bodíky.“ Lebo čo na tom záleži? Názor druhých nás šťastnými neurobí. A tak za dva dni odchádzame na Pag, pripravovať sa na sezónu 🙂 A už sa veľmi teším na nové leto s hosťami. 

Na písanie o Rumunsku som si musela vziať týždeň na vychladnutie, lebo som bola taká plná dojmov a emócií, že text by mal 20 strán plných patetických vzdychov. Predsa len si ich zopár na úvod neodpustím 😂

Vysnívaný výlet mal od začiatku čarovnú atmosféru. Krásne počasie začínajúcej jesene v Karpatoch, históriou dýchajúci každý kúsok zeme, idylické pastviny s ovečkami, nádherný jazyk znejúci ako slovanským šarmom znežnená latinčina,  splnené očakávania aj krásne prekvapenia...všetko akoby sa priam ideálne poskladalo, aby som zažila najkrajšie chvíle života.

Tomica, nainfikovaný svojim milovaným papá, mal spočiatku strach a trúsil poznámky o krajinách tretieho sveta, ktoré sa nejakým zázrakom prepašovali do EU, no čím sme sa priblížili k hraniciam, začalo ho chytať vzrušenie z nadchádzajúcej dovolenky. Ja som sa obávala len jednej veci  - pohľadu na popri cestách zrazených psov. Bola som upozornená, že ich tam vie byť dosť, no aj tu sme mali šťastie a nikde sme nevideli ani jedného.

Keď sme prišli do Timišoary, bola už noc..a tma ako v strede lesa. Ani jedna lampa neosvetľovala mesto. Neskôr sme sa dozvedeli, že deň pred nami, sa okolím prehnala desivá víchrica, ktorá napáchala veľké škody a na ich odstránení, vrátane opráv osvetlenia, sa ešte pracuje. Môj muž trošku provokoval v štýle vraga, že v krajine upírov sa pouličné lampy ani nehodia a ráno bol stále trochu mrzutý. Vraj sa podchvíľou budil s potrebou nakúkať z okna, či nám niekto nekradne auto 😀.  Uvoľnená multi-kulti atmosféra starobylého kráľovského mesta  mu však rýchlo vyhnala z hlavy aj posledné chmáry. Námestia plné umelcov, kaviarne, jarmokové stánky, festivalová nálada...všetko pôsobilo tak známo a príjemne, že sa človek hneď cítil ako doma. Dni maďarskej kultúry, ktoré sa akurát konali na Piața Unirii potešili Tomici srdce i žalúdok 😀. S nadšením požul langoš aj štipľavú klobásu a na mobil si natáčal program: akúsi stredovekú bojovú techniku, ktorá pri najlepšej snahe mladých „bojovníkov“ pripomínala skôr chlapské mažoretky. Mňa očarilo zistenie, že Rumuni majú záľubu v zeleni , parkoch a kvetoch.  Hoci sa nám pobyt snažil znepríjemniť schizofrenický hotelový sused, ktorý presvedčivo tvrdil, že nás počuje vulgárne sa hádať  v nejakom neznámom rumunskom dialekte 😀, zakvitnutá, voňavá Timișoara bola krásnym úvodom dovolenky.

Ďalšie sme mali na programe transylvánske hrady. No cestou k prvému z nich, sme náhodne  zablúdili do rodiska mojich predkov. Ilia ma niečo cez tisíc obyvateľov a je presne taká, ako by ste očakávali, že bude vyzerať polorozpadnutá, polo-opustená, rumunská dedinka, učupená v hmlistých karpatských horách. Pripadala som si, akoby som vstúpila do mystického sna.  Zarastené cintoríny s naklonenými náhrobkami nevydali svoje tajomstvo. Čas na nerozoznanie zošúchal všetky nadpisy a brečtan pokryl  stáročné hrobky. Tri nepoužívané kostoly niekto zamkol na zhrdzavené zámky, ale živej duše sme nestretli. V strede dediny stálo prázdne pánske sídlo. Rozbité okná, opadávajúca maľovka a majestátny park vytvárali neopakovateľnú atmosféru. Cítila som, že toto miesto mi môže toho ešte veľa povedať, no museli sme ísť.

Korvínov zámok bol veľkolepo dokonalý a neskutočne zachovalý. Ako ho tam v ďalekom 15tom storočí nechal postaviť Korvínov otec Ján, tak tam stojí dodnes, iba s malým vylepšeniami.  Na strmej skale, s pohľadom do potôčika pomaly tečúceho v hlbinách a s vysokými vežami, stojí mostom oddelený od námestíčka so suvenírmi, barmi a ďalšími múzeami.  Napriek jeho kráse a rozlohe, podarilo sa nám vymáknuť čas, keď bol zámok skoro prázdny. Naše kroky sa ozývali v obrovskej tanečnej sále, kde kedysi trsal „dobrý kráľ Matijáš“,  posedeli sme si na kamenných lavičkách, na ktorých rokmi a rokmi používania stovky zadníc vyhĺbili preliačinky. Ktohovie, možno tu kedysi sedel aj Vlad a pozeral z tohto istého okna. Tomica si prezrel všetky zákutia. Od nadšenia híkal a povedal, že je to najkrajšie miesto na svete, no mne prílišná autentickosť priepastí, hlbokých jám a okien v oblakoch, kazila zážitok. Ten pocit spoteného chrbta od hrôzy z výšky, som si v Rumunsku zopakovala ešte niekoľko krát 😀.

Na ďalší deň som rozhodla, že zostaneme pri zemi. Vyrazili sme do posvätného hája antických Dákov s komplikovaným menom Sarmizedžetusa. Ženice, na tomto mieste by sa dal pokoj krájať. Nádherný, priam smaragdovozelený trávnik čiastočne zakrýval ruiny chrámov a pramene malých potokov. Na zemi svetielkovali tie najzvláštnejšie kamene, aké som kedy videla.  Vyzerali ako nejaká ruda a keď sa chytili do ruky, zanechali na koži drobné strieborné trblietky. Hoci Sarmizedžetusu zničili Rimania a miestne kmene si podrobil Traján, dácke gény sú dodnes hrdým rumunským dedičstvom.  Cestou naspäť sme skoro „sejmuli“ koňa a keďže sa odmietol posunúť, museli sme na neho trúbiť a čakať, kým jeho veličenstvo ráči odísť na trávu. Koní, kráv, somárov...sme sa v nasledujúcom týždni napozerali ešte dosť 😀.

Sibiu nás prekvapilo zase dňami nemeckej kultúry. Na námestí boli kolotoče a konal sa pivný festival, vraj malý Oktoberfest.  Ak niekto hrá the Sims 4 a pozná mesto Windenburg, tak vedzte, že jeho reálna podoba existuje. Kedže Windenburg bol  s úmyselným preháňaním idylky vymyslený tak, aby zachytil romantickú atmosféru europského mesta v malebných horách, ktoré je zároveň aj starobylé aj plné zábavy, skoro mi oči vypadli, keď som zistila, že na 90% je to Sibiu. Malé uličky, bohaté meštiacke domy, nádherné katedrály, luxusný výhľad...a do toho všetkého hudba a vôňa koláčov.  Kúsok od mesta sa nachádza Muzeul satului, niečo ako Čičmany. Teda až na to, že tam môžete chodiť celý deň a stále všetko neuvidíte. Expozícia je robená ako naozajstná dedina, kde v strede je veľké jazero a okolo neho sú domy farmárov, rybárov, mlyny, kostol, cintorín, kováčske dielne, zbohatlícke lepšie domy, psie búdy, nasadené obilie, kvety, na zariadení poodkladané veci sedliakov..atď atď.  Človek sa cíti, akoby ho presunuli v čase dvesto rokov dozadu a prišiel do oridžidži rumunskej dediny, z ktorej len momentálne ľudia odbehli na niečo zaujímavejšie sa pozrieť.  Tomi opäť híkal nadšením.

Na ďalší bod programu som sa úprimne tešila ja. Poenari bol vraj Tepešov najobľúbenejší hrad, až kým na tomto mieste pani Tepešová, v presvedčení, že Vlad padol v boji, od zármutku nevyskočila z okna najvyššej veže. (Fúúú, mala gule ženská. Tento druh smrti by som si nevybrala, ani keby bol na výber len skok z výšky a elektrické kreslo 😀) Po tragédií Vlad Poenari viac nenavštívil. A nenavštívil ho ani Tomi 😀. Keď si totiž na informačnej tabuli pri vstupe prečítal, že by mal vyšliapať  1500 prudkých schodov usúdil, že mi želá príjemnú zábavu a mám veľa fotiť, no on radšej „bude strážiť psy“ v reštaurácií na parkovisku.  😀 Trochu som bola z toho sklamaná, ale išla som.  Cestou som fučala ako storočný kardio-pacient a výlet mi dal poznanie, že silno potrebujem niečo robiť so svojou kondičkou. Predo mnou si to šinula skupina českých turistov, ktorý riešili vážny filozofický problém, že: „Ty vole, to je stupák...a tá dálka..co kdyby se mi začalo teď htít srát?..vždyť tu není záchod, ani  keř.“ ...  S každým ďalším schodom som klesala na duchu a spolupútnici mi kazili aj posledné zvyšky romantiky.  Od polovice mi navyše nafučalo do zuba, alebo čo, lebo tak strašne ma rozbolela hlava, až som rozmýšľala, či to neotočím. Naveľa, naveľa som to dala. A priznám sa, bola som sklamaná. Z hradu zostalo pár múrov a nič viac. Ľudia sa kochali fascinujúcim výhľadom a stúpali si do vyvýšených plošiniek, aby videli ešte viac hĺbky pod sebou. O túto delikatesku som záujem nemala a tak som sa odfotila s maketami narazenými na kôl a otočila som to zase dole. Hlava ma bolela do konca dňa a jediné, čo ma hrialo bol pocit, že dnes si môžem bez výčitiek svedomia dať na večeru dezert 😀.

Ale nevadí, že som si neužila Peonari. Veď nás čaká ešte Bran! Drakulov kaštieľ, po celom svete známy a všetkými ospevovaný ako strašidelný. Uuu...Vrag výhražne varoval Tomicu, nech mi nedovolí preboha nič tam chytať, lebo si náhodou spomeniem na minulý život a zobudí to vo mne driemajúcu zver! 😀 Blázen starý...Jeho teóriu sme si nakoniec ani nemali ako overiť. Na Brane totiž nepripomína Tepeša ani prd. Posledná rumunská kráľovná Mária, si ho dala prerobiť celý podľa svojho gusta, takže namiesto strašidelného stredovekého priestoru, uvidíte príjemné bývanie z počiatku 20 storočia. Aj na dnešné pomery, Mária mala skvelý vkus a izby dýchali jednoduchou pohodlnosťou a prvkami folklóru. Prehliadka by sa mi však páčila oveľa viac, keby som sa v relatívne malých priestoroch nemusela pchať so skupinou Japoncov a dvoma autobusmi nemeckých penzistov. 😀.

Môj osobný jediný prepadák bol bezkonkurečne Peleš. Snobský a až nechutne prezdobený, dodnes je súkromným vlastníctvom starca žijúceho v zahraničí a nárokujúceho si na rumunský trón. Vstupné bolo drahšie než za Bran, Peonari, Corvinilor a Sarmizedžetusu dohromady, no pocit nevítanosti nás vyhnal rýchlejšie, než sme vlastne došli. Takmer v tieni Peleša sme prechádzali cez veselú rómsku osadu, kde som videla na predaj fajnové karavanové šatky a veru banujem, že sme sa nezastavili ich kúpiť.

Keď sme išli do Rumunska, starý nás strašil „cigánmi“. Isto ich tam stretneme plno a len Boh vie, čo nám urobia. V prvej časti mal pravdu, stretli sme ich plno...ale neurobili nám nič. A nielen to, boli krááásni! Úplne vážne. V živote som nevidela tak pekných ciganov. Boli ako z rozprávkovej knižky, ako z príbehov môjho deda. Chlapi mali klobúky, čižmy a štramácke fúzy a ženy nádherne dlhé sukne, ktoré jemne cinkali pri chôdzi, farebné blúzky a vo vlasoch šatky s našitými drobnými mincami. Prvých pár dní som len s otvorenou hubou otáčala hlavu a keby mi to nebolo trápne, aj si ich odfotím. V Targovišti sa mi naskytla príležitosť s jednou si pokecať. Kým Tomi obzeral rodičovský dom pubertálneho Vlada, ja som sedela na lavičke so psami a čakala na svoju radu. Predo mnou stála rómka v mojich rokoch a jedna po druhej sme pokukovali 😀.  Posmelená úspechmi v Rumunčine, napadlo ma vyskúšať si konverzáciu svojej chabej olaštiny a oznámila som babe, že pes je dobrý. (som len na lekcii dva a množné číslo tvoriť neviem 😀).  Správa bola asi pochopená, lebo prišla ku mne a povedala mi zopár viet, ktoré netuším, čo znamenali. Musela som s pravdou von.

„A po rumunsky vieš?“opýtala sa.

 Viem.

„Tvoje oblečenie....“  Pozrela som sa na svoju fialovú mikinu s indickými vzormi, modrú kvetovanú sukňu po zem, veľké tyrkysové náušnice a pár jantárových náhrdelníkov...v kombinácií s belasými „čínami“...no dobre, vkus nikdy nebol moja silná stránka a navyše, už sme tu dva týždne, toto sú posledné (ako tak) čisté kúsky...Chcela som sa začať obhajovať, no ona s nadšením dodala: „Si taká krásna! Celkom ako princezná! A náušnice máš nádherné..“  

„Jééj, ďakujem. Aj ty si krásne oblečená.“ Povedala som úprimne.

Ženská si roztiahla dlhú plisovanú sukňu a ja som s hrôzou zistila, že to, čo sa zdalo ako oranžové plamene v zelených rámoch, sú v skutočnosti obrázky štyroch ryšavých hláv Hurrem zo Sultána na zelenom pozadí. Uuuuf, tak toto je moc aj na mňa 😀 . Nechcela som jej však kaziť radosť , tak som pochvalila aj Hurrem a povedala, že to pozerala moja mama so sestrou.  Ešte sme hodili pár rečí o cestovaní. Boli na Slovensku, v Poľsku, aj v Taliansku, všade majú rodinu. Ja som sa pochválila, že sme kúpili konečne karavan a ona, že majú kone. Takto sme si pokecávali a keďže sa jej veľmi páčili tie náušnice, dala som jej ich. Veď aj naspäť pôjdeme cez  Sinaiu, kúpim si ich zas, boli za pár šupov. Cigánka sa veľmi potešila a popriala mi toľko detí, koľko si len zaželám. Do toho prišiel Tomi a ona na mňa prekvapene vyvalila oči, vraj: Tvoj muž je Gádžo?  😀 ...Hovorím, no šak aj ja som... a ona: „Gádži s tak dobrým vkusom?! Neverím!“  Toto vyhlásenie bolo zdrojom rozpustilej samopaše môjho muža až do konca dovolenky, no ja som mala zo stretnutia príjemný pocit a dobrú náladu.

V Targovišti som stretla ešte jedno milé dievča, ktoré ma len tak odprevadilo do 2 km vzdialeného a dobre schovaného miesta smrti Ceausescovcov. Teraz je tam malé múzeum, ktoré má síce len tri izby, ale ide z neho hrôza po celom tele.  Jednoduchý socík nábytok, lepší od starého internátu v Prešove,  stojí v ponurom tichu tak, ako ho tu pred 27 rokmi nechali. Pri pohľade na dostrieľanú stenu sa votrie do duše nepochopiteľný strach, takmer až panika. Celkom iný druh strachu ako napr. pri pohľade z balkona 😀 ...Niečo tam je vo vzduchu. Keby som verila takým veciam, tak poviem, že energia, emócie...neviem, ale je to silne a zaručene sa vám vlasy dupkom postavia a vydesíte sa viac, než na všetkých drakulovsko-transylvánskych atrakciách.

Celkom ine dojmy vzbudzuje Sighisoara, mesto tak krasne, az som vyskala od radosti už z privadzača. Romanticka atmosfera toho najkrajsieho zo stredoveku sa rychlo dostane pod kozu a nebudete chciet nikdy odist. Človeka to uplne chyti za srdce, za dušu...Takmer som mala pocit, že tam nie som prvy krat, ale Tomici som to nepovedala, lebo je hlasna truba vetchemu starcekovi a on by moju zalubu v Sighisoare premenil na nieco obludne 😀   

Posledná destinácia, ktorú sme navštívili bola Oradea. Tomi mal už histórie dosť a objednal si hotel s wellnessom, kde sme dva dni preležali v bazéne. Oradeu som teda príliš nespoznala, ale nevadí, veď v Rumunsku sme neboli naposledy.

Keby mám zhrnúť dojmy z celej krajiny, povedala by som asi toto: Navštívila som nové miesta, ale ani na sekundu som nemala pocit, že som v cudzej zemi. Príroda, takmer totožná so slovenskou, mesta, ktoré sú kombináciou zašlej rakúsko-uhorskej slávy s ľahkým dotykom komunistickej výstavby, predavači bryndze (celkom pravej bryndze), suveníry ako vyrezávané valašky, či ovčie rúna, kroje, jedlá, obyčaje.... Ženice, ani len netušíme, koľko veľa veľa sme prebrali od Rumunov v čase valašskej kolonizácie a aké sú naše národy podobné. Keď prídete do Rumunska, budete sa cítiť ako doma. Akoby ste odbehli do len iného mesta, ale nič iné sa nezmenilo.

Po ceste domov som pozerala fotky a tešila som sa, ako som sa na selfíčkach dobre vydarila 😀 Len v lete to bolo čo fotka, to katastrofa 😀 ..a teraz úplna paráda. Tomi mi na to povedal: „Na fotkách si pekná, lebo si šťastná. Ešte nikde som ťa takú radostnú nevidel.“

To preto, lebo ešte nikde som sa lepšie necítila.

Z Čiernej Hory sme do Albánska dorazili nevyspatí, dotlčení, hladní a v zlej nálade. Predsudky zatemnili svokrovi hlavu a odkedy sa dozvedel, kde máme namierené, hystericky vyvolával a snažil sa nás odhovoriť od výletu do „hniezda mafie“.  Na mňa to malo pramalý vplyv, avšak Tomík podchvíľou začal trúsiť perličky veľmi podobné rétorike jeho drahého papá a to sa mi ani trochu nepáčilo. Starý strašil, že možno nás ani do krajiny nepustia, lebo psí pas tam určite ešte nevideli a otočia nás rovno preč. Nemal pravdu.

Na hraniciach nás privítali milí policajti s úsmevom na tvári, popriali všetko dobré a nech sa nám páči u nich doma. Príjemnejších hraničiarov som jakživ nestretla a prekvapilo ma, keď som si na konci dovolenky uvedomila, že takí vlastne boli všetci, na koho sme tam natrafili. Od predavačiek v obchode, cez majiteľa hotela, pracovníčky v múzeu, chlapíka v stánku s burekmi, až po okolo prechádzajúceho bezdomovca . Asi sme mali šťastie, no nebolo to len tým.. Niečo príjemné akoby bolo v atmosfére, vo vibráciách, alebo čo ja viem ako by to nazval nejaký väčší romantik...  Skrátka, netuším prečo, ale od prvej chvíľky som cítila neskutočný pokoj, slobodu a otvorenosť. Svokor prorokoval, že nech sa pripravíme na rozbité, rozhegané cestiská, vhodné akurát pre konský záprah, no dočkala nás úplne obyčajná asfaltka neporovnateľne lepšia od černohorských „magistrál“.  😀

Prvých pár noci sme strávili v mestečku Shkodra. Úplnou náhodou sme natrafili na prerobený zámoček z tureckých čias, v ktorom mali zhruba polovičné ceny, než v istom socialistickom hoteli na Považí, kde som kedysi brigádovala. Dvakrát sme sa nedali núkať a v sekunde sme vybaľovali veci z auta. Izba bola veľká, kamenná, pekne dekorovaná a na posteli bolo miesta viac než dosť. Po „francúzskom lôžku“ Jovanky Broz, sme sa úprimne radovali už len z toho, že nemusíme spať jeden na druhom 😀. Bohaté raňajky a večere, v porovnaní s dietetickým programom, ktorý si pre nás pripravili v Čiernej Hore, pôsobili priam až extravagantne. Jedlá boli navyše servírované v obrovskej sále s masívnymi drevenými stolmi, krbom, do ktorého by sa pokojne zmestilo desať ľudí a vnútornými balkónmi, kde ako na chóruse stáli hudobníci a tanečnice, aby predvádzali nejaký tradičný program. Zvuky balkánskych nástrojov, vône orientálnych korenín, jediné svetlo mihotajúce sa z plameňov v ohnisku, hostia ticho sledujúci tanečnice a starobylý interiér, pôsobili ako stroj času.  Mala  som takmer pocit, že sedíme na návšteve u sultána a každú chvíľu očakávame jeho príchod. Tomiho predstavivosť sa uberala podobným smerom, ale zašla ešte kúsok ďalej, lebo sa ku mne naklonil a povedal: „Cítim sa ako Paša.... Hmmm...jeho majestátnosť Veľký Tomipaša Spravodlivý...“  😀

Ráno sme sa vybrali na prechádzku. Učarilo nám malé námestíčko, kde na jednej strane stál kostol, na druhej mešita a v strede boli kaviarne určené na spoločné posedenia po bohoslužbách. Skadarčania živo diskutovali pri nápojoch, nikto sa nikde neponáhľal a nenávistný svet kultúrnych rozdielností, ktorý sme nechali za hranicami Albánska, mi teraz pripadal ako zlá utópia. Páčilo sa nám aj to, že sme nikde nenašli medzinárodné obchodné reťazce. Namiesto toho, krajina bola plná malých obchodíkov s miestnym tovarom a štedré predavačky (a majiteľky zároveň) nám všade dali nejaký malý darček. Či sme dostali taštičku granátových jablk, magnetku, alebo pero, odnikiaľ sme neodišli s prázdnymi rukami.

Dozvedeli sme sa, že určite treba navštíviť ruiny hradu Kalaja e Rozafes, týčiace sa vysoko nad mestom.  Cestou tam sme mali možnosť vychutnať si albánsku premávku v plnej paráde. Po širokej vozovke išli súčasne autá, traktor, bicykel v protismere, kamikadze dedko vykračujúci si po stredovej čiare, autobus...v jednom pruhu spal pes (a nie, nebol zrazený), normálne si tam ležal, kým ostatní ho obchádzali. Nemohla som uveriť tolerancií šoférov. Chorváti by už trúbili ako nepríčetní a Černohorcov by rovno roztrhlo od jedu a rozlialo na kolomaž. Všimla som si, že aj môjmu Chorvátovi naviera žilka na spánku a tak rád by si zatrúbil (gény nezakryješ) 😀, no keď sme uvideli pána, ktorý odparkoval koňa v strede kruhového objazdu a odbehol si kúpiť kebab, opadol z nás posledný stres a prispôsobili sme sa rytmu života. V albánskych mestách je zbytočne povolená 50tka, všetci tam chodia 15, lebo viac sa ani nedá  😀.

Kalaja bola naozaj nádherné miesto. Na parkovisku pod hradom ma pobavili českí turisti stojaci pri autobuse, pozerajúci do bufetu a sťažujúci sa jeden druhému: „No jó, pozri jak si tady žerou... a nás tam v Černý Hore nechaj chcípat hlady...“ 😀 Môj zlatý, tak to s tebou súcitím 😀.  Od  auta po vstupnú bránu sme šliapali dobrý kilometer do prudkého kopca, výhľad stál však za to. Pod vysokým briežkom pomaly tiekla rieka obkolesená skalami a bujným mediteránskym porastom. Scenériu dopĺňali malebné chalúpky žiariace v jesennom slnku a povieval teplý vánok... Škoda, že som si to nemohla lepšie užiť, ale môj vrodený strach z výšok nepustil ani tu. Proste, nie som typ, ktorému by sa zavďačil pohľad z Eifelovky, alebo výlet balónom. Preto som krásu obdivovala len z vyznačených bezpečných miest a bola som disciplinovaná jak nemecký turista. A čo vám nenapadlo Tomicu? Narval sa do okna, resp. do toho, čo z neho zostalo, roztiahol ruky do vetra a sťa Jack z Titaniku vykrikoval „Som kráľ sveta...“...

Pri pohľade na neho by sa mi krvi nebol dorezal a už už som videla, ako sa valí aj s kamienkami z rozpadávajúcich sa hradieb dole úšustom do rieky. Hrôzou som zostala úplne paralyzovaná. Tomi sa po pár sekundách, ktoré trvali večnosť pootočil s otázkou „Teraz spravím, akože idem vyskočiť. Odfotíš...?“, no keď uvidel ako sa tvárim, zliezol na trávu a bežal ma utešovať: „ Ljubavi, aha, tu som. Nič sa nemohlo stať, šak som sa držal“...Mala som v úmysle oboznámiť ho so svojimi pocitmi. Avšak namiesto plánovaného: „Som rada, že si v bezpečí, zlatko. Týmto nerozvážnym a nezodpovedným počinom si mi spôsobil nepríjemný stav úzkosti. Prosím, už mi to viac nerob..“ nejakým nedopatrením zo mňa vyliezlo: „Si ma na smrť vystrašil, ty čur*k! Ešte raz sa priblížiš k hocijakému výklenku, dám sa s tebou rozviesť!“  ..Vlastne, informácia bola vypovedaná 😀  Tomi si musel sprosté žartíky žehliť v cukrárni, kde mi najfajnovejšie cukrovinky učičíkali rozdrásané nervy. Vrelo odporúčam koláč Treleče. Tak ma nadchol, že som ho skúšala dokonca sama vyrobiť. Dopadlo to katastrofálne, ale nevadí, o dôvod viac vrátiť sa do Skadaru.

Páčilo sa nám, akí sú tu ľudia komunikatívni a radi sa púšťajú do debaty s hocikým. Tomi si tak „pokecal“ s neznámym bezdomovcom. Ten mu dobrú polhodinu po albánsky niečo vykladal, čo mužík zhodnotil ako kritiku súčasného režimu, lebo vraj: „...dešifroval som kľúčové slová: Tito, Juhoslávia, komunizmus a super...“😀 Okrem neho sme stretli pána, ktorý nám medzi rečou nostalgicky spomenul ako vyrobil svoj prvý falošný pas..a skupinku vojnových veteránov nadávajúcich na srbskú politiku, s ktorými si mal Tomica dlho čo povedať 😀

Ako ďalší sme navštívili zámoček Kruje. Pochádzal odtiaľ najslávnejší Albánec všetkých dôb, Gjergj Kastrioti alias Skanderbeg. Jeho erb ste už určite videli, lebo v súčasnosti ho Albánsko používa ako národnú zástavu. (Viete, ten čierny orol v červenom pozadí.) Skanderbeg bol talentovaný generál  a tiež sultánov obľúbenec, no nevedel sa vzdať svojich kresťanských koreňov, tak sa vrátil domov, začal organizovať obranu krajiny a 23 rokov úspešne robil Turkom bariéru k ďalšiemu dobývaniu Európy. Tiež sa veľmi dobre poznal s Tepešom a jeho bratom Radu-om.

V Kruje sme si nakúpili suvenírky, spravili pekné fotky a cez hory sme sa pobrali do Tirany, kde sa môj milovaný manžel...tatadadááá neočakávane stratil (jeho špecialita), ale ani za ten svet si to nemienil priznať (jeho druhá špecialita). Čoskoro sme sa vozili v protismere v úzkej uličke, aby nás vymákli dopraváci. Veď prečo nie, týmto sme ešte neplatili.Rukami nohami sme ukazovali, že „Croato turisto, navigácia fuj, zlá, ulica stratená, kde sme, pojma nemáme“ 😀 Tomica vytiahol peňaženku očakávajúc sumu, no policajt, že to je v poriadku, turistom treba pomáhať a nie ich okrádať.... Sánky nám spadli ako tej maske z vreskotu a náš šok sa ešte vystupňoval, keď sa strážcovia zákona ponúkli, že nás vyprevadia na výjazdovku, ktorú potrebujeme. Tak sa aj stalo. Ešte dvesto kilometrov sme mali z toho zážitok a o ničom inom sme ani nerozprávali. Až kým sme v dedine pri Elbasane nestretli babičku...

Zhrbená starenka prútikom poháňala pred sebou mladé húsky a trvalo jej to jak lačnému..oné veci. Pokojne sme stáli a čakali, veď sme na dovolenke, keď z druhej strany priletel mercedes jak blázen. Chvíľu som čakala, že rozfašírkuje vtáctvo len perie zalieta, no auto zastavilo. Vystúpil z neho namakaný, svalnatý, holohlavý Albánec s hrubiznou zlatou reťazou. Podišiel k babičke, chytil ju pod pazuchu a zdvorilo previedol na druhý kraj cesty. Potom jej vzal prútik, popohnal húsky k majiteľke, vrátil prútik, babuľa ho pohladkala po plešatej hlave, týpek nasadol do svojej besnej káry a odfrčal. S Tomim sme sa cítili jak totálni sedláci, čo si zo starej panej robili etno kino a ani nám nenapadlo pomôcť jej.

Tento zážitok asi najviac vystihuje moje dojmy z celej krajiny. Albánsko, ako som ho ja mala tú česť spoznať, je krajina, kde ešte neprišla skazená konzumná spoločnosť. Ľudia si tu pomáhajú, majú čas jeden na druhého, neboja sa podarovať a nehanbia sa pomoc ani prijať. Neprestali sa navštevovať, nezabudli si vážiť starších a majú rešpekt jeden k druhému. Krajina, kde pred mešitou stojí socha matky Terezy a kde kríž stojí nad mestom pomenovanom po moslimskom pašovi. Miesto, kde je síce chudoba poriadne citeľnejšia než na Slovensku a kravu, kozu, koňa bežne vidíš na ulici, no predsa má človek pocit, že Albánci majú niečo, čo sme kedysi mali aj my, ale časom sme to stratili. Škoda.

Výlet do Draču sme museli zrušiť. Starého vraga „pichalo v srdci“ a „dostával infarkt“. Tomi spanikáril, otočili sme to a hnali sa domov pomôcť vetchému starčekovi. Keď sme prišli záhadne „sa mu uľavilo“ a infarkt sa nakoniec nekonal. Počas celého pobytu nás terorizoval neustálymi telefonátmi, strašením, idiotskými pripomienkami a hlúpymi predsudkami. Hoci to bol tvrdý boj, presvedčiť Tomicu, aby sme zostali, aspoň tých pár dní, oplatilo sa. Zamiloval si Albánsko celé aké je a pochopil, že nie všetko, čo hovorí tatičko, musí byť automaticky pravda. Vlastne, stal sa z neho vášnivý albáncofil a ja tak trochu dúfam, že nájdem v jeho srdci miesto aj pre Rumusko. Dnes sme odišli do Zágreba odkiaľ ráno vyrážame smer Timišoara....a od včera svokra začalo pichať pri srdci....:-/ 

Pred pár rokmi sme v tombole na plese vyhrali druhé miesto – pobyt s penziou v Čiernej Hore. Keďže vždy chodíme na rovnaký ples, kde je večne tá istá malá skupina ľudí, už po ceste pre výhru sme začuli nespokojné šomranie: „No akurát im treba pobyt pri mori...“ 😀

Pán nám slávnostne podal poukážku a s pátosom prehlásil, že dostaneme apartmánik, v ktorom svojho času pobývala Jovanka Broz (Titova tretia, ale medzi ľudom najoblubenjšia, žena a prvá dáma Juhoslavie). Fíha, tak to bude aký luxus... Tešili sme sa na rozľahlú haciendu plnú fajnového nábytku, vitrážového skla atď....Možno tam bude aj vírivka?  Tomi rozhodol, že keď sme ušetrili na ubytku, vyhodíme si z kopýtka inak a navštívime všelijaké atrakcie, múzeá...proste, budeme mať dovolenku snov.

Keď sme dorazili na miesto, prekvapilo ma, že hotel bol celkom ošarpaný, ale poznáte to s tými darovanými koňmi... Recepčná nás tiež zoznámila s príbehom o prvej dáme a dala nám kľúče. Chudák Jovanka, tu niekedy v 60tych-70tych rokoch zrejme ozaj jednu noc prespala a odvtedy, asi z pietnej spomienky na ňu,  v tej izbe nič nemenili. Cítila som sa ako za mladých čias na internáte,  takže paráda, retro...ale v izbe bola len jedna posteľ. Vzhľadom na pidi priestory, druhá by sa tam ani nezmestila. Letím teda na recepciu, že sme dvaja a ani jeden z nás nie je malý, no pani ma odbila, vraj „To nie je posteľ! To je francúzske dvojlôžko. Musíte sa potlačiť...“. Žeby sme to skúsili? Na moje zhrozenie, posteľ..teda pardón francúzske dvojlôžko, nemalo drevené rošty, ale matrac ležal  na železnej vypletanej sieťke a keď si tam môj muž ľahol, skotúľalo ho do stredu a zostal vyvalený ako v koryte 😀 ..a ja som celú noc spala z kopca.

Zmordovaní a dotlčení sme zjedli raňajky štedré ako svokrova rodina a vyrazili na náš prvý výlet. Manžel vybral romanticky znejúci „Kláštor na Ostrove Ruží“. Ľudia nám povedali , že sem chodia bezdetné páry prosiť o bábo a miesto má vraj špeciálnu moc. Dlho sme neváhali.  Ja som vošla ako prvá a Tomi zostal vonku stáť so psom. Jediný obyvateľ a človek naokolo, bol dlhovlasý mních, ktorý stál v strede kaplnky a vkuse sa prežehnával. Začujúc moje kroky, sa zvrtol na päte, vytasil drevený kríž a pichol mi ho asi centimeter pred tvár. Viete, tak ako sa to robí v hororoch, kde vyháňajú zlých duchov. Prekvapene som zažmurkala v snahe zazoomovať , no chlap hromovým hlasom prikázal: Pobozkaj kríž!  Spravila som, ako povedal, s tým, že teraz ma nechá na pokoji sa pomodliť, ale on sa ešte len rozbiehal. Postupne mi ukazoval na všetky obrázky, čo boli v hojne zdobenom priestore a s rovnakým bojovým „Pobozkaj“ , mi podstrčil pod nos Bibliu, obrazy Ježiša, Panny Márie, všetkých svätých..(ty kokos, ale pravoslávni ich majú teda dosť), aj akúsi skrinku. Tajne som dúfala, že tam nie je relikvia, inak povedané zosušený kúsok tela nejakého lokálneho svätca. Vôbec ma nelákala predstava prikladať pery na obchytkané a určite milionkrát vybozkávané sochy, ale pod inkvizítorským pohľadom mnícha som nemala odvahu protestovať. Keď už nebolo v kostole čo pobozkať a týpek vyzeral, že sa chystá dať druhú rundu, vzala som roha 😀  Tomicu som upozornila, že duchovný je tak trochu fanatik, no nedal sa odradiť a že ide tiež. No, nech sa ľúbi.  Po 15tich minútach vyšiel bledý.  Pýtam sa: Pobozkal si kríž?

Vraj: „Keby len kríž...všetkých , aj svätého Sávu..dvakrát“ (Sv. Sáva je patrón Srbska a Chorváti ho milujú asi ako Slováci Veľké Uhorsko).  Tomi rozhodol, že ideme na pohár vodky (aspoň trojdecový) a návštevu ďalších chrámov si odpustíme.  Cestou z baru sme sa chceli zastaviť na pláži, ale pohoršilo nás, že za obyčajné miesto na ležanie pýtajú 5 euro, tak sme to rovno otočili do luxusnej rezidencie Jovanky Broz.

Druhý deň sme si požičali loďku, aby sme si užili jednu z malých pláži na relatívne vzdialených ostrovčekoch.  Idylické kúpanie prerušila približujúca sa šedá trojuholníková plutva, v mojich predstavách minimálne 5 metrový ľudožravý žralok s krvavými zubmi a prešpekulovaným inštinktom zabijaka. Nakoniec sa síce ukázalo, že to bol delfín, s ktorým som si mohla plávať ako v tropickom raji, ale to nič nemenilo na fakte, že ja sedlač ilavská neznalá som len tak-tak nevypustila fyziologické výlučky 😀 Predstava čeľustí ma strašila do konca dňa a kúpať som sa viac nešla.

Ďalšiu exkurziu som vyberala ja. Mestečko Cetinje, kedysi hlavné mesto Čiernej Hory ponúka program, ktorému neodolá žiadny dejepisár.  Je bohaté na históriu, má kráľovský palác, mauzoleum, kopu múzeí, tematických suvenírov, veľa vzácnych informácií o minulosti tejto balkánskej krajiny... A ide sa tam cestou ako ježibabe do .... prirodzenia. Tenká asfaltka, honosne nazvaná magistrála, je z jednej strany lemovaná vysokými skalami, z druhej aj niekoľko kilometrov hlbokými prepadlinami a je extrémne serpentínová. Ideálne nielen pre človeka, čo sa bojí výšok.  Hoci ma deň predtým poriadne vydesil imaginárny žralok, teraz som si aj doslova zakričala od strachu. Traktorová cesta v Ladcoch pri Váhu je oproti tejto „magistrále“ asi ako moskovská päťprúdovka, no obmedzená šírka vozovky a fakt, že sa nemáš kde uhnúť, vôbec nevadil černohorcom, ktorí si to túrovali a z vesela vytrubovali s pokrikom „Pomakni se majmune...“ (Posuň sa opičák).  Po pár kilometroch, keď sa oproti nám rútil autobus, som s hrôzou zistila, že toto nie je jednosmerka!

Našťastie, dorazili sme iba s ujmou na psychickom zdraví a ja som si mohla vychutnať zaslúžené historické ovocie. K môjmu potešeniu, aj Tomi sa zdal, že javí záujem a usilovne čítal akýsi leták. S nádejou v hlase som sa ho opýtala, či sa v ňom akurát na tomto mieste nezrodil záujem o dejiny, no on len uchvátene vyhlásil: „Váááu...černohorský rezeň vymyslel černohorský kráľ, to si vedela?“... a túto informáciu si ako jedinú z celej exkurzie zapamätal...

Nasledujúce ráno som bola v zlej nálade. Bolel ma chrbát, odkedy sme prišli, som sa ani raz dobre nevyspala. Tomi ma chcel potešiť a povedal, že kúpil cez internet lístky do galérie. Majú tam zapožičanú výstavu stredovekého umenia. Na moje sklamanie, stredovekých obrazov bolo len zopár a zvyšok bola moderná tvorba. Tomi zašiel za roh a o chviľku som počula len: „Oj, p*čku materinu, to som sa zľakol!“ Idem teda kuknúť a pri pohľade na dielo umelca zo mňa vyšlo automatické „Fúúúj..“... Tomi dodal: „Vraj skulptúra Matky Terezy...šak to je priam urážka. To asi nejaký psychopat robil...“ ...“Alebo niekto, kto chce byť len zaujímavý a vie, že ak neuputa pozornosť takýmto hnusom, tak po ňom ani pes neštekne,“  vyjadrila som aj ja svoj odborný názor. Pán a pani, čo stáli vedľa , na nás pozerali ako na totálnych neandertálcov a pohoršene si rozprávali o primitívnych individuách, ktoré nemajú cit pre umenie. Neskôr som sa dozvedela, že žena bola kurátorka  a chlapík samotný umelec. A tak sme, vôbec o tom netušiac, dali recenzie autorovi face-to-face. Ešte dlho, keď som si na to spomenula, ma oblial pocit nefiltrovanej hanby.

Tej noci som nemohla zaspať. Pod Tomim sa tak prepadla sieťka, že sme sa skoro dotýkali zeme 😀 . Kovová konštrukcia tlačila a posteľ vrzala ako potápajúci sa Titanik. S prvými rannými lúčmi som šla na recepciu poprosiť, či by nám fakt nemohli dať väčšiu izbu, veď rozdiel si doplatíme.

Extra drzá recepčná mi však len odvrkla, že keď to bolo dobré Jovanke, musí to stačiť aj mne.

„Keby sa na Jovanku valil 150 kilový Tito, garantujem vám, že ani ona by sa nevyspala...“

No ženská len nechápavo krútila hlavou: „Tito nemal 150 kíl.“

„Ale môj muž má!“

Smola, nič väčšieho nemajú, toto je prezidentský apartmánik a nemám byť neskromná. Že, či som prišla z paláca?

„Neprišla som z paláca, ale ak je toto prezidentský apartmán, to ostatných ubytovávate kde? V kumbále na metly? Veď do spálne sa nezmesti ani posteľ a keď stojím na balkóne pri zábradlí, riť mám ešte v izbe. V sprchovom kúte je menej miesta, než v rakve a keď idete na záchod, musíte dať nohy do chodby...Zo skrine sa sypú piliny a nedá sa poriadne otvoriť, lebo dverami naráža o „francúzske lôžko“...“

Ona raz nepochopí, čo je to za mentalita, že zadarmo sme dostali a ešte sa sťažujeme...S Tomim sme usúdili, že zvyšok pobytu nevyužijeme. Bola som ubolená a nevyspatá a kvôli tomu aj protivnejšia, než zvyčajne. 😀 Pri check oute sa recepčná na drzáka opýtala muža, odkiaľ má takú príjemnú manželku? Vyprsil sa a hrdo povedal: „Zo Slovenska.“ 😀 ...a ona: „Nevedela som, že Slováci sú takí ..temperamentní..“....Tomi jej na to oznámil, že mám aj ruské, maďarské a rumunské korene , čo pani ukončila vetou: „Rumunské? Tak to sa nečudujem tej reakcii na veľkosť prezidentského ubytovania...“ No ešte zo mňa tú blbú spravili 😀

Z Tivtu sme si namierili do ešte jedného kláštora. Odporúčali nám ho dievčence, ktorým osobne pomohol. Tu nebol žiadny fanatický mních a výlet sme si užili. Tomi rezervoval rafting na Tare, no cestou sme sa nečakane zdržali, lebo policajti nám dali pokutu 80 euro, vraj sme v zákrute vyšli kolesom za plnú čiaru. Tomi teda vysolil euráče, zrušil rafting a s bojovým pokrikom „Ja to tu celé ...., ideme do Albánska, sme otočili auto a odišli o dúm dál...“ 🙂 Na hraniciach mi mužík so zvláštnym výrazom v tvári takmer pošepkal: „Ale opováž sa niekomu povedať, že som pobozkal svätého Sávu.“ 😀 Toto jediné ho trápilo 😀

...Tá slávna veta, ktorá v každej dlhodobej snažilke prebudí driemajúceho Tepeša s chúťkami naraziť samozvaného filozofa na poriadne ostrý kôl. Lebo veď čo môže byť vľúdnejšia útecha, než povedať frustrovanej žene, že na to (ešte) nemá? Hlavne vo svete, kde každé tretie tehotenstvo končí umelým prerušením a kde sú asociálne milovníčky alkoholu plodnejšie od jabloňového sadu? „Nie ste pripravení“ je teda úplne logickým záverom. 😀

Či by sme sa však rozčuľovali, alebo to brali žoviálne,  čas plynul, paradoxne, rýchlo aj pomaly . Keď bolo treba čakať, odrátavať dni a nádejať sa, vtedy sa vliekol neskutočne. No na druhej strane, ani sme sa nenazdali a máme na krku 30tku a 40tku a naše plány, že v tomto veku už budeme mať „odrodené“, sme museli pozmeniť, lebo akosi sa nám zatiaľ ani nepodarilo začať.

S pribúdajúcimi neúspešnými pokusmi o počatie a liečbou, ktorá príliš nezabrala, sa stále častejšie dostávala na pretras téma adopcie. Priznávam, že prvé úvahy neboli idylické... lebo hoci s mužom ani nie sme z tej istej krajiny, obaja sme počuli takmer totožné hororové príbehy ktoré sa stali „len toj u susedov“. Scenár je asi takýto: Mladí, atraktívni ľudia si vzali sirôtku z domova, dali jej lásku, peniaze, pozornosť, budúcnosť...aby ich neskôr dotyčný démon v koži dieťaťa, okradol, pozabíjal a telá aj s domom podpálil. (Namiesto spálenia môže byť aj zakopanie v záhrade, hodenie do jazera...doplňte si rôzne desivé konce podľa vlastného vkusu.) Filmov s podobnou tematikou  je tiež viac než dosť a iróniou osudu, jeden taký sme pozerali úplne na začiatku vzťahu. Doteraz si spomínam na Tomicin zhrozený výkrik: „Jeb*te! Šak to psychopatické dievčisko je vlastne stará rašpľa!“ 😀

No keď sme odsunuli bokom prvotný závoj mystiky, zistili sme, že v skutočnosti poznáme aj naozajstné adoptívne rodinky a hoci niektoré z detí nie sú práve kandidáti na nobelovú cenu za posluch, nie sú v ničom ani trošku horšie od tých biologických a rodičia nie sú v ničom ani trošku nešťastnejší než tí, ktorým bolo dopriate bábo si splodiť.  

Naše presvedčenie dozrievalo, až sme pocítili, že to naozaj obaja chceme. A hoci som to tu odbila jednou vetou, nešlo o žiadne rýchlokvasené rozhodnutie, ale o proces, ktorý trval roky a zabral nekonečné hodiny rozdumovania. Pomaly sme začali gúgliť a zhrabúvať informácie. Ja z takého praktického hľadiska – na koho sa obrátiť, kde hľadať, aké papiere zohnať...mužíka zas potiahli (od otca zdedené) dramatické gény a podchvíľou mi čítal články o tom, aký je chorvátsky adopčný systém otrasný, ako tí zo Zadru čakali roky, ako pani XX musela podplatiť úradníčku a potom to už šlo, ako manželský pár „Hentovići“ začal vybavovať  dieťa v Zimbabwe a mali ho doma rýchlejšie, než ich susedia „Tamtovići“, ktorí čakali na lokálnom úrade v Zágrebe... atď 😀

Keď sme už pri tých génoch...Čim sme si boli istejší cestou, po ktorej sme sa rozhodli kráčať, tým otvorenejšie sme sa o našu radosť začali deliť s najbližším okolím. A.. žiadne búrlivé reakcie nenastali...teda minimálne, kým sme nespomenuli, že do rodiny by sme radi prijali Rómčiatko.

Viete, ja som človek, ktorý postupne prehodnocuje svoje zmýšľanie. Snáď je to tým, že nikdy nemám od začiatku všetky dostupné informácie a keď k ním postupne prichádzam, spätne rozvažujem, či sú moje názory naozaj správne.  Niekedy ma vie presvedčiť aj diskusia na nete, resp. vie ma podnietiť k hľadaniu ďalších uhľov pohľadov.. a často aj na veľmi podstatnú vec. Veru, či je to zle, či dobre, ja nie som z tých, čo budú nemenne stáť a biť sa do pŕs za svoj názor stoj čo stoj. A čím som staršia, tým som menej vyhranenejšia a viac otvorená možnostiam.

A tak, kedysi dávno, keď prvý krát padla reč o možnosti prijatia dieťatka iného etnika (na SVK a v HR rozumej malého Rómika), moja reakcia bola automatické nie. Prečo? „...no lebo gény nepustia ...šak ako ja nie som rasista, vietnamčíka, alebo černoška v pohode, ale Cigáňa??" ... Odvtedy prešli tri roky a keď mi nedávno svokor povedal, že máme radšej adoptovať dieťa zo Sýrie ako „osadníka“, skoro ma vykotilo, čo je to za debila, keď deli deti na hodné a nehodné. ..Ešteže existujú tie fb spomienky, ktoré tak nemilosrdne pripomínajú všetko, od svadobných fotiek z prvého manželstva, cez úspechy v chudnutí, keď som akurát pribratá, až po blbé názory z mladších čias 😀.

Čo ma teda presvedčilo pozrieť sa na vec z trochu inej perspektívy? ...Ani neviem presne, v ktorom momente prišiel zlom. Môj dedo bol veľký milovník rómskej kultúry. Rozprával nám kočovnícke rozprávky a ja som ich s nadšením počúvala. Kým ostatné dievčatá chceli byť učiteľky, doktorky a modelky, ja som chcela mať vlastný karavan, kotlík, sukne, ktoré štrngajú pri tanci a cestovať po svete. Dedo hovoril o skvelých cigánskych majstroch kováčoch a ja som bola pyšná, že aj on je kováč, ako hrdinovia jeho povestí.  Ale postupne som začala chodiť do školy, na ihriská, medzi kamarátov a tam veru nikto nehovoril ako dedo. Namiesto toho som počula iba samé negatívne narážky. „Nedotýkaj sa toho, čo ak to pred tebou chytal cigáň?“ „Keď budeš zlá, predáme ťa cigánom“, „S ňou sa nesmieme hrať, ona je cigánka, určite má vši a všelijaké choroby...“, „Tadiaľ nechoď, tam bývajú cigáni...“. Alebo aj doma: „Uprac si izbu, máš tam bordel ako na Luníku“, „Touto farbou predsa nemôžeme natrieť steny, to by vyzeralo ako u cigánov.“....až som získala dojem že cigán je niečo hrozivé, nečisté, čoho sa treba báť...Bytosť, ktorá ťa nakazí odpornými chorobami  a netreba sa ani približovať miestam, kde sa vyskytujú, lebo ťa postihne strašný osud.  Niečo ako mix vlkodlaka a ježibaby.

Potom som dospela. Zo strachu, ktorý sme mali ako deti, sa u mnohých zrodila nenávisť a u ďalších povýšenectvo. A stali sme sa ďalšou v dlhom rade generácií, ktorá rómsku kultúru už tisíc rokov odsudzuje a odsúva na pokraj spoločnosti.  Pri gúglení som našla jeden článok. Už si presne nepamätám kde, ani ako to znelo od slova do slova. Písal to Róm. Jedna myšlienka ma špeciálne zasiahla. Hovoril, že je veľmi smutný, keď vidí, akí môžeme byť dobrí ľudia. No hoci máme srdce adoptovať deti na diaľku a tešíme sa z našej charitnosti, keď prídu cigánčence koledovať, vyženieme ich s krikom preč, alebo si ich ešte natočíme na mobil a robíme si potom z nich na internete prdel. Vraj by sa mu lepšie žilo keby si myslel, že dobrí ani byť nevieme, než s pocitom, že všetci ostatní sú nám hodní súcitu, len oni nie.

A naozaj, hocikomu som povedala, že chceme rómske dieťa, vypleštil na mňa oči, či som sa nezbláznila. Veď bohvie aké gény zdedí! .

...čo ak bude hyperaktívne v detstve? Protivné a zlé v puberte?  Ťažko zvládnuteľné, aj v dospelosti bez disciplíny? S cigánskym vkusom? Alebo kočovník? A bohém? ...No, tak bude „po mne“ 😀

A ak sa nebude chcieť v škole učiť?  Bude leňoch a bordelár? – vtedy bude „po Tomici“ 😀

Posledný záverečný triumf: „A čo ak bude ČIERNE?“ – Černejšie od dalmatínskeho deda nebude isto 😀  

A ak ti újde do osady?  - To bude znamenať len to, že sa cíti osamotený medzi nami, cudzincami. Ja viem, aké je to ťažké byť menšina, hoci sú Chorváti skoro rovnakí ako Slováci, občas mám chuť to tu zabaliť, lebo mi chýba tlupa z môjho kmeňa 😀 Aby on, alebo ona, teda nemala pocit izolácie, budeme ju učiť, že hoci je naša (náš), stále je hrdým nositeľom dedičstva svojho starobylého ľudu. U nás sa nebude "cigánmi" strašiť, u nás to bude pridaná hodnota.

Keď dievčence plánujú tehotenstvo, kupujú kyselinu listovú a vitamíny, aby bolo dieťatko ako v bavlnke. A čo robia adoptívni rodičia v predpríprave na svojho najvýnimočnejšieho potomka „posledného slobodného ľudu sveta“? Ja sa začínam učiť jazyk a Tomi vyberá karavan 😀 Lebo tajne v duši dúfame, že k nám príde malé nomádča a zapadne do našej, už teraz kočovníckej,  rodiny.  

A viete čo? Dobre, že sme sa nerozhúpali skôr, ešte sme na to asi neboli pripravení 🙂

Hoci som nikdy nepoznala babku, mala som skvelého deda. Žil na úpätí hôr v chalúpke s malým jabloňovým sadom, zbieral knihy , choval psa, mačku a jednu sliepku 😀. Hovoril po slovensky, nadával po maďarsky, rád si robil žartíky a vedel z mince vyrobiť prsteň. Najradšej však rozprával príbehy. Niektoré si vymýšľal, iné sa tradovali v rodine, ale mnohé mali také grády, že sme sa so segrou báli v noci spávať..a  mama potom napálená chodila k dedovi robiť poriadky 😀. Príbehy boli veľmi pestré a detskú fantáziu zamestnávali na plné obrátky. V našich hlavách sa pri jeho slovách  otváral svet čertov, plíživých čarodejníc, zákerných svetlonosov, hrôzostrašných neživých- nemŕtvych, ale aj pekných víl, štedrých škriatkov, múdrych lesných duchov... Na mnohé som dávno zabudla, ale jeden mi nedávno nechtiac pripomenul svokor.

Ako dieťa som moc pedantnosti a poriadkumilovnosti nepobrala, čo sa v puberte ešte zhoršilo. Mama raz pri pohľade do izby skonštatovala, že taký bordel ešte nevidela a mňa museli cigáni z voza stratiť. Silno som sa urazila a „bonzovala“ dedovi. 😀  On mi na to povedal jednu rozprávku, o ktorú by som sa s vami rada podelila. 🙂 Píšem ju tak, ako mi ju hovoril on, tj. bez politicky korektných pomenovaní, ale rovnako aj bez nenávisti, znevažovania, či zlých úmyslov.

O Cinke

Kedysi dávno sa ľudia veľmi veselili, keď sa dopočuli, že k nim do dediny majú prísť Cigáni. Kočovníci boli potomkovia ohňa, vetra a slobody.  Hovorilo sa, že majú aj krídla a schovávajú ich pod oblečením. Bývali v nádherných pestrofarebných karavanoch a prinášali so sebou mnohé kúzla a novinky, ktoré sedliaci ešte nepoznali. Kde prišli, tam bol festival. Po večeroch sa rozkladal oheň, tancovalo sa pri husliach, dobre sa jedlo a krásne mladé dievčence natriasali štrngotavými sukňami. Cez deň Cigáni poopravovali dedinčanom hrnce, vyrobili šperky, predávali vyrezávané skrinky... a Cigánky zvedavým ženám vyložili budúcnosť, poradili aký čaj piť na rôzne bolesti a neduhy a vedeli ako sa zbaviť kliatby, ktorú na niekoho uvalila závistlivá suseda.

Najviac roboty mal však kováč. Podkúval kone tak dobre, že o jeho zručnosti išiel chýr do ďaleka.  Od rána do večera mu vyhňa horela, no rad pred jej dverami akoby sa nezmenšoval. Raz v strede noci, zaklopala neznáma ruka na kováčov karavan. Rozospatý chlap vyšiel do tmy a uvidel samotného čerta s jeho čierno-čiernym tátošom.  Vyľakal sa, že mu odzvonilo a tuto pre neho až vládca pekiel prišiel, no čert ho chlácholil. Vraj sa iba dopočul o jeho nevídanom majstrovstve a prišiel si dať k nemu koňa podkuť. Ak to urobí, splní mu všetky priania, ak nie...

Kováčovi nebolo viac treba hovoriť. V strachu o svoju dušu do rána spravil tie najlepšie podkovy a čert bol spokojný. Za odmenu mu núkal zlato, zámky, polia.. no Cigán nič nechcel. Nakoniec však povedal: „Ja som človek slobodný a to, čo núkaš mi netreba. Nezáleží mi na bohatstve a nepotrebujem zámky. Predsa nám však niečo chýba. Mám 12 synov a ani jednu dcéru. Moja žena vždy chcela mať dievčatko a smútila, že nemá komu odovzdať svoj svadobný venček. Želal by som si, nech sa nám narodí dcéra a nech má modré oči ako nebo, ktoré moja žena tak ľúbi.“ Čert súhlasil: „Dobre. Choď domov, pobozkaj ženu a koncom zimy očakávajte dievčatko.“...

A naozaj, s prvými jarnými lúčmi sa v kováčovom karavane narodila krásna modrooká Cigánočka. Matka jej na hlavu priložila svadobný veniec so stovkami malých mincí a keďže rozkošne cinkali, dali dcérke meno Cinka. Dievčatko rástlo ako z vody a sotva prešlo 16 liet, už mala nespočetné ponuky na sobáš. Cinka si ľahko získala všetky srdcia a jej modré oči učarovali každému, kto ich uvidel.  Avšak jej krása bola dar od čerta..a dary od čerta prinášajú iba nešťastie a to aj vtedy, keď sú samé o sebe dobré. Tak sa stalo, že hocikde skupina dokočovala, všetci miestni chlapci sa bezhlavo zaľúbili do kováčovej dcéry a sedliacke dievčence zostávali ohrdnuté a urazené. Doma plakali pred mamami, že ich Miško ani Jožko nechce a otcovia v strachu, aby im dievky nezostali na ocot, začali z dedín Cigánov vyháňať.

Jedného dňa karavána doputovala do malého, ale bohatého mesta. Vládol tam blonďavý richtár, ktorý mal jediného syna. Mladý Janko vyzeral ako jeho otec, no povahou bol iný. Nechcel zdediť richtársku stolicu, ani zhŕňať zlatky do truhlice. Sníval o láske a keď uvidel Cinku, vedel, že našiel tú pravú. Tak ako inde, aj v tomto meste sa čoskoro začali ľudia búriť proti prítomnosti kočovníkov. Cinka však odísť nechcela. Konečne sa zaľúbila aj ona. Do Janka. S mnohými slzami uprosila otca, aby ešte ostali a po nociach sa mladí stretávali. Chlapci z mesta rýchlo pochopili, že srdce, o ktoré bojujú je obsadené a pobláznenie ich prešlo. Zavládla všeobecná spokojnosť a kováčova žena v duchu už pripravovala svadbu. Muž bude musieť veľa koní podkuť, aby si mohli dovoliť parádu, akú si Cinka zaslúži.

Richtár sa však netešil. Janka chcel oženiť za staršiu majetnú kontesu a predstava, že mu jedináčik zostane s chudobnou kočovníčkou, sa mu vôbec nepáčila. Vymyslel teda  zákerný plán. Zobral všetky peniaze, zakopal ich v pivnici a po dedine rozhlásil, že mestská pokladňa zmizla, že ju vzali Cigáni a Cinka im pomohla ukradnúť kľúč. Ľudia sa nahnevali, vzali do rúk čo doma našli a spoločnými silami karavánu rozohnali. Ledva všetci stihli živí ujsť. Chudák Cinka plakala a plakala. Celé týždne nevyšla von a myslela si, že jej srdce pukne. Stalo sa však nečakané a na kováčovom prahu sa zrazu zjavil Janko. Špinavý a utrmácaný, hľadal svoju milovanú veľa dní. Mnohých ľudí sa musel opýtať na cestu, ale nakoniec sa našli. Cinka s Jankom sa zobrali v prvom kostole, na ktorý narazili a narodilo sa im kopu potomkov. Všetky mali Cinkine modré oči a vlasy farby popola.

Richtár, nahnevaný a presvedčený o tom, že Cinka so svojou matkou jeho Janka najhoršími čarami pobláznili, všade kde mohol rozširoval, nech si ľudia dávajú pozor na Cigánov. Že sú s diablom spriahnutí, od ohňa začmudení, že kradnú deti aj peniaze a že najlepšie je zavrieť pred nimi bránu a ani ich nevpustiť dnu.  

Cigáni viac neboli nikde vítaní. Hrdé meno ich ľudu sa začalo používať ako nadávka a oni zrazu zostali hladní, chudobní a rozhádaní. Mnohí si mysleli, že Cinka im prináša smolu, lebo nielen jej krása, ale aj ona sama je vlastne dar od čerta. Dospeli k názoru: treba sa jej zbaviť. A tak v noci, keď manželia spali, vtrhli k nim, Janka s Cinkou zviazali a postupne vyhádzali z voza všetky ich detičky. Tieto zostali samé pri cestách, dedinách, mestách, lesoch...Dobrí ľudia ich našli a keďže boli milé, vzali si ich domov a vychovali ako svoje. Zviazaných rodičov zastihol zlý osud.

Ráno sa po karaváne rozšírilo, čo sa stalo a nastala veľká hádka. Iba, kováčovi odniekiaľ známy, cudzinec sa tešil.

„Hlupáci! To dievča nebol môj dar. Bola plodom lásky kováča a jeho ženy. Ani jej šťastné manželstvo a deti neboli odo mňa.  V ten večer som nedal kováčovi žiadne dary, lebo nič, čo som núkal, nechcel a život dávať neviem. Jeho žena už v tom čase bola v očakávaní, tak som iba zaklamal... Rozdal som však iné veci – richtárovi pýchu, mešťanom lakomstvo, sedliackym dievčatám závisť, chlapcom nevernosť. Spáchali ste nemilosrdné činy, lebo ste všetci rovnakí. Slabí, sebeckí, ľudia... Teraz pôjdete a v nenávisti napíšete svoju históriu. Aj vy, aj dedinčania, lebo tak to mám rád.“

Čert zmizol, Cigáni sa rozdelili na malé skupinky, usadili sa po okolí a ľudia si už viac nemysleli, že majú krídla, lebo jedni stratili schopnosť lietať a druhí schopnosť snívať. Dedinčania si dlho šepkali o udalostiach a hoci sa na Cinku a Janka časom zabudlo, doteraz sa osobám slobodnej mysle,  s ohňom v srdci a vetrom v nohách, hovorí, že Cigánom z voza vypadli.  A možno to len duša Cinky a jej milého lieta po svete a občas, z vďačnosti, že sa „gadžovia“postarali  o ich nevinné dietky,  pridá niekomu do vienka trochu z dedičstva jej kedysi krídlatého ľudu.

...

Dedov rodokmeň sa šíril do viacerých krajín. Jeho predkovia, vrátane rodičov, hovorili každý iným jazykom, mali iné tradície, inú kultúru, vyrastali v inom okolí. Všetci však mali otvorene srdcia a milovali zmiešané sobáše dávno predtým, než to bolo moderné 😀. Dedo, ako multi-kulti produkt sám najlepšie vedel a často hovoril, že ak sa niekto o určitom národe vyjadruje iba škaredo, robí to hlavne preto, lebo nevie oceniť, alebo nepozná bohaté dedičstvo tej skupiny.  Hádam sa to aj svokor raz dozvie 🙂

Venované môjmu dedovi a všetkym ľudom s ohňom a v srdci 🙂

O pár dní privítame vzácnu návštevu zo Slovenska, mojich rodičov. Pomaly chytajú cestovnú horúčku a mama začína horekovať nad hodinami strávenými na nudnej rovnej diaľnici. Ani sa jej nečudujem. Dlhé kilometre, sedenie v strnulej polohe, iba jedno rádio a hudobný diktát šoféra... Len málo poteší fakt, že z generácie na genárciu poriadne stúpa komfort v preprave. Veď aj tá stará škodovica, v ktorej sme sa v detstve terigali na Moravu za sprievodu entuziastických Repeťákov húkajúcich z kazefového magnetofónu, bola lepšie vozenie, než mal svojho času k dispozícií Franz Joseph 😀 

Skúsme sa teda pred zdĺhavým výletom utešovať aspoň predstavami, ako to mohlo vyzerať pred 200, 500, 1000 rokmi 😀

napr. 

Chlapi sa nestrácajú

Hasdrubal: Eee bratu.. nie som si istý, či ideme dobre...pôvodne tu tie veľké zasnežené kopce vôbec nemali byť.

Hannibal: Náhodou, celý čas presne viem, kde sme!

Hasdrubal: Máme tu vozy.. a slony.. to neprejdeme. Jednoducho si priznaj, že sme sa stratili.

Hannibal: Lenže my sme sa nestratili!

Hasdrubal: A čo by sa stalo, keby si sa niekoho opýtal?

Hannibal: Pokračujeme... a bez komentára.

*

Čím viac ľudí cestuje, tým častejšie sa robí cik-pauza 😀

Commodus: Mááááma, potrebujem cikať!

Faustína: Pred chvíľkou sme stáli, nemohol si sa vycikať vtedy?

Commodus: To sa mi ešte nechcelo...

Faustína: ..Zastavte koč!

(o 15 minút neskôr)

Lucilla: Máááma, aj mne sa chce cikať!

Faustína: Marcus! Nepovieš k tomu nič?

Marcus Aurelius: Veď ich nechaj. Život je príliš krátky na to, aby sme sa rozčuľovali na maličkostiach.

Faustína: Zastavte koč!!!

*

Kto má čas a trpezlivosť, nemusí platiť cestarinu

Matej: Keď pôjdeme po vidieckych cestách, ušetríme celú zlatku na mýte.

Beatrice: Lenže to bude trvať o dva týždne dlhšie.

Matej: Zlatko, mysli na tú úsporu...

*

Niektorí ľudia majú od dovolenky veľké očakávania, iní nie...

Ilona: ... keď prídeme do ockovej krajiny, stretneme upírov, vlkodlakov, ježibaby a všelijaké hrôzostrašné kreatúry...

Chlapci: jeeeeee

Vlad: Drahá, nechcem ti zbytočne kaziť radosť, ale jediná kreatúra, ktorú som v Transylvanií stretol bola tvoj bratranec.

Ilona: No tak, nebuď taký škrob. Aspoň strigu na metle uvidíme určite...

*

Balí sa len najpotrebnejšie

Louis: Naozaj ste si museli vziať všetky tie haraburdy so sebou, drahá manželka?

Francoise: Rada by som Vám pripomenula, že len na Vaše elasťáky a parochne sme potrebovali dva vozy...

Louis:..my sme predsa kráľ....

*

Veľká rodina = cesta plná detského džavotu

Jozef:  Mama, už sme táááám?

Mária Terézia: Ešte nie.

Amalia: A kedy tam už budemeeeee???

Marianna: Keeeedy??

Leopold: Mamaaaa, to je nudáááá...

Maximilian: Auuu, Jožo ma kope!

Mária Terézia:  ....povinná školská dochádzka! To je nápad!

*

Dlhé putovania sú ideálne na rozprávanie obľúbených príhod

Jekaterina: A teraz vám babička porozpráva, ako dobyla Krym...

Anna: už zase?!

Jekaterina: Pamätám si akoby to bolo včera, keď...

*

Olovrant na cestu

M.Lujza: Nezastavíme sa na piknik vo voľnej prírode? Prosííím...

Klementína:  Žiaľ, otec nám nabalil Schnitzel v chlebíku.

Leopoldine: Oh nein.... ☹

Franz: Neviem čo sa sťažujete, dcéry nevďačné. Čo by iné deti dali za taký rezeň v chlebe! Francúzsku revolúciu na vás!

*

Zmena prostredia je výzvou pre tráviaci trakt

Napoleon: Óóóh, tento nešťastný Egypt! Umieram, umieeeram...

Jean-Baptiste: Miestni hovoria, že vás postihla kliatba menom Faraónova pomsta. O pár dní by ste mali byť ako rybička.

Napoleon: A Angličania tiež ... no.... sú prekliati?  

Jean-Baptiste: Nie pane, admiral Nelson sa v minulosti s pomstou už oboznámil a tak nakázal doniesť súdkovú vodu z domoviny. Ako amulet im vraj dobre slúži aj rum.

Napoleon: Ešte s vami o tejto zaujímavej téme podiskutujem...Teraz ma ospravedlňte.

*

Radosť zo spojených výletov je nie vždy na všetkých stranách

Ferdinand: Milovaná, hneváte sa snáď, že arcivojvodkyňa Žofia navštívi Vašu nádhernú krajinu spolu s nami?

Mária Anna: Kdeže drahý Ferdinand. Veď snom každej nevesty je ísť  na svadobnú cestu s „dokonalou“ švagrinou.

Ferdinand: Zdá sa mi to, alebo som zachytil náznaky irónie?

Mária Anna:Bože chráň!

*                                                                                                              

Hotelovým suvenírom je ťažké odolať 😀

Nicolae: Prosím ťa, načo berieš tie mydielka a uteráky?

Elena: Máme veľký dom, kopu kúpeľní, zídu sa.

Nicolae: Zas budú reči, že sme nenažraní a všetko sme pobrali.

Elena: Na toto nemôžu nič povedať, máme to v cene.

Nicolae: Aj tú lampu, čo ti trčí z tašky?

Elena: ...psst 😀.

A pokojne to takto mohlo vyzerať, lebo technika sa síce mení, ale ľudia zostávajú rovnakí 🙂 

Od ohlásenia veľaváženej návštevy ubehli dva dni a my sme ich strávili upratovaním. Vrag sa ubezpečoval o priebehu príprav sústavnými telefonátmi a dával inštrukcie typu: „Utrite prach aj za pianinom, Dragica je zvedavé žieňa!“ Tomi razantne odmietol s odôvodnením, že ak Broskynka nie je Herkulesova dcéra, klavír neodsunie a chuchvalce neuvidí. Lenivý Dalmatínec sa však predsa nevyhol pulírovaniu okien ani umývaniu dlážok. Aby pani všetečná nepovedala, aj záves do kuchyne som nový zohnala. 😀  

V ruskom obchode som kúpila polievku v pohári (rozriediš vodou, zohreješ a mmmm - ako od babičky 😀) a hlavné jedlo bola ryža s kuraťom. Šalát robil Tomi. O pečenie som sa ani nepokúšala, odbehla som do cukrárne a vybrala najdokonalejšie kúsky. Veď čo je na tom, ak nebude koláč domáci? Lenže vragove inštrukcie boli jasné: „Pekne to naservíruješ na tanieriky a že si ich nepiekla ty, nepriznáš, ani keby ťa mučili!“ Ale barba... „Nie. Nemusí každá návšteva vedieť, že máš obe ruky ľavé.“ (No počkaj, toto si vyžereš! 😀)

Keď bolo občerstvenie hotové, v obývačke som prestrela najzánovnejší obrus 😀, vytiahla slávnostný set, zapálila vonnú sviečku a čakali sme.  Na chrbte ma škrabkalo sťahovacie tielko, no vrag zavelil „obliecť sa čo najreprezentatívnejšie“, tak sa šunky museli potlačiť. Presne na obed párik zvonil pri dverách. Svokrík tam stál vystretý, sťaby zhltol pravítko a sladučkým hláskom nám predstavoval svoju vyvolenú.  Pani, vkusne navoňaná, pekne namaľovaná a s očividne drahými šperkami, ma chytila za ramená a pobozkala na každé líce, ako dobré balkánske obyčaje kážu. Mala nefejkový kostým z fajnového materiálu a mňa chytilo podozrenie, že čaro, ktoré na nej vrag vidí, spočíva v jej peňaženke.  Musela som sa usmiať, keď som si spomenula na jeho výhražné „...Boh vás zavaruj sa prerieknuť a povedať jej Broskyňa!“ 

Po krátkom uvítaní poprosila Tomicu, či by ju nemohol previesť našim príbytkom. A vtedy prišiel „jeho“ veľký okamih. Oteplúch na pánske prirodzenie, dávnejšie na Koníku vydražený a nikdy nepoužitý, sa nám mesiace povaľoval  po byte a čakal na svoj čas. Keď som nakazovala Tomimu, aby ho odložil z radiátora v chodbe, ani vo sne by mi nenapadlo, že ho uviaže pod čajovú poličku v kuchyni 😀  A tento detail, pri všetkom tom upratovaní, úplne unikol mojej pozornosti.  Dragicinej nie 😀 Visiaca rekvizita vyvolala záujem okamžite.  „Oh, aká zvláštna rukavička“ 😀 😀 😀 "Viete, to je vlastne chňapka..." (na veľmi dlhé tenké prsty a guľatý palec 😀). S trápnym pocitom som pratala hostí do obývačky 😀.

Vrag sa slávnostne prežehnal a pustili sme sa do polievky. Hoci by zvyčajne jeho decibely mľaskania mohli konkurovať koncertu metalovej kapely, teraz jedol ako pravý gentleman. Broskynka všetko chválila, no najviac bola unesená z koláčov. „Ste znamenitá pekárka!“ Ech, no ďakujem. Zapáčili sa jej aj malé oranžové šáločky z pravého porcelánu. Dostala som ich už dávno, no keďže som ich vyťahovala z krabičky raz za uhorský rok, stále žiarili novotou.  „Náááádhernýýý porcelán, pani domáca, veľmi vkusný. Určite vás stál majetok?“ Netuším, bol to svadobný dar." Tomi, ktorý bol dovtedy väčšinou ticho, ma zaskočil otázkou: „Vážne, nepamätám si, kto nám ich priniesol?“ "Vieš, to som dostala ešte k prvému sobášu..." (Keby mohol svokor pohľadom vraždiť, moje bezduché telo by sa v tom okamihu sklátilo ako po Avada Kedavre 😀).

Po kávičke a ďalšom chválení mojich pekárskych zručností si pani Dragica zatúžila pozrieť s nami nejaké domáce video, najlepšie zo svadby, tej najnovšej (ako nezabudla podotknúť 😀). Nech vraj vidí, ako vie Ivo tancovať. Žiaľ, takýto kúsok nevlastníme. „A prečo???“ Po pravde, prvý raz som mala, no videli sme ho všeho-všudy dvakrát a odvtedy zapadalo prachom. Keď som teda organizovala nevestovské repete, vyhodnotila som kameramana ako zbytočnosť. Nechcela som však týmto vysvetlením dráždiť v svokrovi driemajúceho Voldemorta, tak som len sucho skonštatovala, že ani sama neviem 😀  

„Vzhliadnime aspoň spoločne nejaký filmík, určite niečo máte prichystané...“ "Vlastne, manžel má v počítači jeden „vianočný“ dokument, ktorý sme si ešte nepozreli. Barba vyberal." 😀 Vrag sa začal afektovane smiať: "Joooj, nevestička moja. Pozri drahá, aká je vtipná, hahaha. To je celá ona, vždy ma tak zábavne podpichuje, hahaha ... ha... ha" 😀  Ani Broskynka (tak ako ja pred pár dňami), nechcela vidieť popravu Ceausescovcov. Jej však vrag nepovedal, že kazí pospolitosť. „Ja sa na smrť nerada pozerám.  Ešte som mladá na také veci. Ale počula som, že viete pútavo rozprávať zaujímavosti z dejín. Tak nás môžete zabaviť anekdotou z ich života.“ ..... („A nechceli by ste radšej počuť o záchodových zvyklostiach Henricha VIII?“ – TOMICA! Nevesta, hovor. ) „ Eeee...čo ja viem... Oh, jedna vhodná pikoška mi napadá.“

Začala som: "Medzi vysokými štátnikmi a komunistickými pohlavármi bola veľmi obľúbená zábava lov na divokú zver. Nicolae, akokoľvek sa snažil, nikdy nič netrafil. Ani približne. Viete, občas majú ľudia na niečo prirodzený antitalent. Aby však „každá návšteva nevedela, že má obe ruky ľavé“, istý poradca ho nahovoril, nech si zaplatí profesionálnych lovcov, ktorí budú zabíjať zvieratá za neho a podhadzovať ich tým smerom, na ktorý vystrelil. A fungovalo to. Všetci vždy híkali, aké parádne kusy ukoristil a odchádzali ohromení loveckým umením hostiteľa. Nicolajovi zostali trofeje, ostatným dobrý pocit a nikoho nezaujímalo, že to bol len kvalitne organizovaný cirkus.“
Vrag sa nepokojne zamrvil na stoličke a Broskynka sa pohoršila: „Oh, ale to je hrozné! Kto už sa len môže uchýliť k takýmto prízemným podvodom? Neuveriteľné, že ľudia sú schopní chváliť sa cudzím perím aby vyzerali lepšie.“  "Veru, pani Dragica, čistá pravda. Odsúdeniahodné. Ale to sú vám tie staré komunistické praktiky. Barba, dáte si ešte koláčik?" 😀  (V tej chvíli ma zasiahla Avada Kedavra druhý raz 😀)

Barba si nedal, no Broskyňa zhltla aj posledný kúsok a zase začala básniť: „Vynikajúci, lahodný dezert. Priam sa roztápa na jazyku. Nože mi prezraďte tajomstvo vášho excelentného krému!“ "Žiaľ, túto žiadosť Vám nemôžem vyplniť, jedná sa o prísne stráženú rodinnú receptúru"  😀.  Starému skoro vyprskol čaj a Tomi sa ponáhľal zachraňovať situáciu. „Tata, a čo keby si nám porozprával tú megazaujímavú príhodu ako si vyrobil prvý polystyrén?“ "Keď tak naliehaš, synku..." 😀 (Bože zas!) Silou mocou som sa prinútila znudene nepovzdychávať a zahrialo ma pri srdci, keď som si všimla, že aj Dragicin pohľad je nejaký sklenený a príliš dlho upretý na jedno miesto.

Návšteva konečne skončila. Vragova priateľka ešte pri dverách drankala recept, ktorý som jej ani pri najlepšej vôli nemohla dať. 😀 „Ach, vy tajnostkárka! No nevadí, na Pagu mi ešte taký upečiete.“ Pomyslela som si: To ťažko moja, táto cukráreň je len v Zágrebe. A povedala som: "Ale samozrejme, hocikedy, hocikedy!" 😀
Zavreli sme dvere, Tomi sa ku mne otočí a hovorí: "Rodinná receptúra, hmmm?"
"No a? Šak som nepovedala, ktorej rodiny" 😀.
" V podstate máš pravdu, niekto nevie strieľať, niekto piecť, niekto čosi iného. Ale čo na tom záleží? Dôležité je zanechať zidealizovaný obraz dokonalých ľudí."  😀

Táto myšlienka presne zhrnula celý dnešný deň. Takže k nej už nič nedodávam, nech žiari na konci tohto textu o pokrytectve a pretvárke, ktorá ale splnila svoj účel 😀. Broskynka odišla spokojná, vrag tiež a manžel vyfasoval umývať riady, lebo z hereckého výkonu som strhaná a unavená 😀

Náš vzťah je ešte mladý a predsa sa stihol zmeniť od čias sladkého oťukávania sa. Keď sme sa spoznali, ani som nechodila - lietala som meter nad zemou a iba celkom zľahka sa dotýkala reality. Stratila som hlavu v tých veľkých byzantínskych modrých očiach môjho bacuľkatého anjela. Opálený cudzinec s prímorským šarmom, romantik ako z knižnej klasiky, pozorný a vždy pripravený prekvapiť ma láskyplným gestom. Taký sa veru len jeden na svete narodil.

Čas však plynul, prvotný glamúr strácal lesk a postupne mi nadčlovek ukázal aj svoju smrteľnícku tvár 😀

***
Začiatky:

(správa od Tomíka na fb)  Ljubavi, si lúč slnka, čo osvetľuje môj život. Si radosť v srdci, s ktorou vstávam a nádej, s ktorou zaspávam. Nedočkavo rátam dni, keď ťa znovu uvidím. 

Teraz:
(správa od Tomíka na fb) Pošli mi manu, ale chytro, nemôžem bez nej vycvičiť trollov.

***

Začiatky: 

M: Miláčik, čo budeme večer pozerať v telke?

T:  Čo len ty chceš, ljubavi...

M: Nie, srdiečko, ty vyber...

T: Chcem pozerať to, čo ty, holubička.

Teraz: 

M: Púšťam si Rozum a cit.

T: Na to zabudni, akurát ide záverečná časť walking dead.

M: Ale ja mám chuť na romantiku.

T: Smola...

M: Ty sebecký had! 😀

***

Začiatky:
Ešte nikto mi nebol taký blízky ako ty, ljubavi. Si moja osudová žena, tajomná, bezchybná... Robíš ma lepším človekom.

Teraz:
Ešte nikto mi nebol taký blízky ako ty, ženica. Si moj najlepší kamoš. Môžem si pred tebou prdnúť, aj ti hocičo povedať 😀

***

Začiatky:
Tak rád s tebou cestujem. Niet krajšieho pocitu, ako spoznávať svet po boku milovanej osoby.

Teraz:
Tak rád s tebou cestujem. Vieš jazyky, keď som unavený kus odšoféruješ ty a vieš aj vyškemrať zľavu na tržnici. Paráda. 

***

Začiatky: 

T: Andžele, kúpim ti týchto 30 ruží?

M: Nie, medveďko, netreba... Nerob si výdavky.

T: Kytica je to najmenej, čo môžem dať  kráľovnej môjho srdca.

Teraz:

M: Hmmm, hmmm!

T: Čo???

M: Prechádzame okolo kvetinárstva.

T: Zas?

M: Jakože zas? Kebyže tak často obeduješ, ako mi kupuješ kvety, rýchlo by si schudol!

T: No dobre, ale iba jednu ružu.

M: Lakomec

***

Začiatky:
Neskutočne ma upokojuje počúvať tvoj nádherný éterický hlások, ljubavi.

Teraz:
Ak ešte začujem jeden ťahavý keltský tón, vyskočím z okna... Zatvoreného 😀

***

Začiatky:

M: Pamätáš, keď sme spolu diskutovali o problémoch sveta, ktoré sú pozostatkom bipolárneho rozdelenia?  

T: Áno, bola to veľmi príjemná a poučná debata. Prekvapila ma hĺbka tvojich vedomostí.

Teraz:

M: Pamätáš,  keď sme súťažili, kto tenším hláskom zaspieva Je taime?

T: Haha, to bola iná prdel! Nikdy by som si nepomyslel, že vieš tak škriekať, to si isto až z paty ťahala 😀

***

Začiatky: 
*Andžele, neprekáža ti rázovitá povaha môjho otca? -Božechráň, medveďko!

Teraz:
-Tvoj tatko je čistý satan! *Ale ty mu dobre kontruješ 😀

***

Začiatky:

M: Miláčik, čo chcete s oteckom na obed?

T: To je jedno, princezná. Som verný fanúšik tvojej kuchyne.

M: Naozaj? Škoda, že viem tak slabo variť.

Teraz:

T: Starýýý, ona zas vyťahuje papriky a rajčiny!!!

Svokor: Oh, nie... Lečo!

T: No nič, rýchlo idem kúpiť pizzu...

Svokor: Len bež, aj mne jednu vezmi!

M: Nevďačníci!

***

Začiatky:

T: Chcel by som sa s tebou milovať a rozmaznávať ťa pri splne mesiaca  a šume morských vĺn.

M: Oh, vy Chorváti ste takí romantickí...

Teraz:

T: Mišííík, Mišíííík!

M: Čo je?

T: Aha čo tu pre teba mám 😀 Nechceš si naskočiť?

M: >☹

***

Začiatky:
(rozlúčka pred krátkym odchodom) *Budeš mi strašne moc chýbať. Každá minúta bez teba je pre mňa trest a mučenie.
Teraz:
(rozlúčka pred krátkym odchodom) * A nezabudni kúpiť cviklu...

***

Začiatky:
Ľúbim ťa, ty dokonalé stvorenie.

Teraz:
Aj tak ťa ľúbim. 

***

Každá láska sa časom mení, preto nebuďme smutné, ak nám drahý viac nepasuje do profilu hrdinov ružovej knižnice 🙂 Hoci niekedy to možno zamrzí, keď zistíte, že z princa na bielom koni sa vykľul spolubývajúci, s ktorým by ste sa aj v paláci cítili ako na internáte 😀.
Človek sa zapýta: Kde sú tie lupene kvetov, sladkasté vzdychy a nežne žiariaca luna, odrážajúca sa v zreničkách vášho milovaného doplnená podmazom viedenského orchestra? Kedy sa ten slnkom pobozkaný, morom voňajúci anjel zmenil na balkánca škrabkajúceho si zadnicu v trenkoch za počítačom? 😀 Odpoveď je: Nezmenil sa 🙂 Vždy taký bol, len hormóny nám bránili to vidieť 😀. A až teraz, keď odišli, zostalo to naozajstné - pravá láska založená na priateľstve, porozumení, blízkosti a spoločných zážitkoch.
Dokonalé páriky tvoria nedokonalí ľudia. A tak nemusíme mať všetko. Dôležité je, že keď máme jeden druhého, nič nám nechýba.