Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
zienkazlesa
22. sep 2017
78 

Poviedka ... Skrat

„Ahoj zlatko, drž sa!“, odprevádzala ma moja manželka do

práce v pondelok ráno. Veľmi sa mi tam nechcelo ísť po

víkende, ale pondelky také bývajú.

Pred domom ma čakalo naše auto, opršané z nočného dažďa.

Nasadol som, štartujem, nič sa nedeje. Druhý pokus.

Podarilo sa. Nie je to najmladší model, ale našej rodine

ešte slúži. Raz, keď budem bohatý, si kúpim parádny Jeep,

ktorý mňa a moje 4 princezné odvezie na nezabudnuteľnú

dovolenku... Ale vráťme sa do reality. Ide sa makať.

Mesto ešte spí, kde tu už niekto svieti v kuchyni a chystá

sa do nového týždňa. Ja si brázdim prázdnou diaľnicou na

rannú zmenu. Ani rádio sa veľmi nechce naladiť na správnu

frekvenciu, idem len tak potichu. Zatočím pri fabrike

a zaparkujem na veľkom parkovisku. Niekoľko kolegov prišlo

už predo mnou. Pozdravím chlapov z vrátnice, napoly zaspatý

kráčam ku svojej skrinke v šatni.

„Čau Milan.“

„Bre ránko!“, odzdravujem kolegovi spoza mňa, ktorý tiež

práve prišiel.

„Aký bol víkend?“

„Ále, dobrý, zbierali sme s polovičkou hrozno, prebehlo to,

ani neviem ako. Ešte jeden víkend by bol málo... A ty?“

„Veru, veru, uteká to rýchlo. My sme boli na bicykloch. Keď

už sme sa dali na to chudnutie.“, odpovedá kolega a vtipne

sa ťape po svojom bruchu.

Obujem si topánky, prilbu zatiaľ len do ruky a idem do

haly. Ranná päťminútovka, porada musí byť.

„Dobré ráno, pán majster!“, zdravia ma pracovníci.

„Dobré ráno, chlapci! Dúfam, že ste v plnej energii,

oddýchnutí. Tuto máte plány, rozdeľte si ich, ako vždy. Ja

budem dnes na bloku C, keby niečo. Nemáme žiadne zmeny.

Nejaké otázky?“

„Nie, šéfe.“

„OK, výborne.“

Nasadil som si prilbu, a šiel na svoje pracovisko. Pracujem

ako majster vo fabrike na výrobu kosačiek. Som tu už zopár

rokov. S chlapmi, čo tu pracujú sa dobre poznáme, sme

zohratý tým. Šichta išla pomaly, tešil som sa na kávu

o siedmej.

Raňajky sme mali v jedálni, kúpil som si kávu z automatu

a opretý o pult som sa zadíval na nový plagát. Niektorí šli

fajčiť na terasu, niektorí debatovali za stolom a jedli, čo

im ženy nachystali na desiatu.

„Zdravím vospolok, Milan, ty príď o desiatej ku mne do

kanclu.“, prebehol okolo nás riaditeľ. Nestihol som ani

odpovedať, už bol na druhej strane jedálne. Zvláštne

pozvanie. Nikdy ma nevolala takto na koberec, vždy sme sa

bavili otvorene a priamo ako dvaja priatelia pri pive.

Vrátil som sa na pracovisko, a celý čas rozmýšľal, že čo

chce? Nebol som si vedomý žiadnych priestupkov, schválenie

dovolenky som nečakal a už vôbec nie zvýšenie platu, po

poslednom nastolení šetriaceho režimu. Tri pomalé hodiny

ubehli a vydal som sa ku pánovi riaditeľovi. Zaklopem.

„Poď ďalej, Milan!“

„Tak som tu, čo také máš pre mňa, že to je takto

oficiálne?“

„Posaď sa, prosím. Mám pre teba dve novinky. Sú dôležité,

preto takto.“

„Počúvam.“

„Prvá je, že na poslednej porade sme preberali kúpu mašín

z Holandska. Rada kúpu schválila a tak sa o dva mesiace, ak

sa všetko podarí, prechádza na novú technológiu.“

„Hm, takže šetriaci režim už nie je potrebný?“

„Samozrejme, že je stále potrebný! Ale zmodernizovanie

výroby odľahčí niektoré odvetvia, pracuje efektívnejšie,

šetrí zdroje, čiže, vlastne zarába!“

„Aha, ale spomínal si viacero noviniek.“

„Áno, ta ďalšia je žiaľ horšia. Museli sme pristúpiť aj k

tomuto kroku. Hovorí sa mi to nepríjemne, lebo si mi ako

priateľ, nie ako zamestnanec, ale ... máš výpoveď.“

„Čo?“, riaditeľove slová mi vôbec nedochádzali z uší do

mozgu.

„Musíme ťa prepustiť, Milan. Mrzí ma to, ale s novou

technológiou už tvoja pozícia nebude potrebná.“

„Rozumiem. Nešetríte na strojoch, šetríte na ľuďoch.“,

ostal som znechutený.

„Ak ťa môžem poprosiť, toto mi podpíš, že súhlasíš

s výpoveďou. Ak by si nesúhlasil, nemôžeme ti poskytnúť

bonusové príspevky po skončení pracovného pomeru.“

„To je všetko? Po toľkých rokoch spolupráce? Začínali sme

rovnako, a teraz sa mi ideš vyhrážať smiešnym odstupným?!“

„Milan, nepreháňaj, nie je to malá suma, tak nebuď ako

malý chlapec, a podpíš to.“

„Sklamal si ma, takto sa priatelia nepodrážajú.“

„Ja ťa nepodrážam, rada sa rozhodla takto. Mňa to mrzí, ale

firma chce prosperovať viac.“

„Kecy, samé kecy!“, podpísal som ten zdrap papiera.

„To mám akože hneď vypadnúť?“

„Poprosím ťa, aby si v sklade odovzdal kľúče a pracovnú

výstroj.“

„Zbohom.“, zatvoril som dvere riaditeľne.

Nasadol som do auta. Zdrap výpovede som položil na sedadlo

spolujazdca. A čo ďalej? Ísť domov?

To určite nie. Moja žena o tom nemôže vedieť, aspoň kým si

nenájdem inú prácu. Bol ešte len obed, ale nemal som chuť

na jedlo. Zašiel som na kraj mesta, zaparkoval som pri

lesíku, nech nie som vo výhľade vodičom. S hlavou

v dlaniach sa vo mne začal kopiť hnev. Ako je možné, že sa

len tak zbavia človeka? To už neexistuje žiadna súdnosť,

vernosť zamestnancom, priateľom? Nie! Len peniaze, peniaze

a zisky. Kto neprofituje, nevyhovuje.

Sedel som tam v aute, a nevedel, čo ďalej. Z nečinného

dívania sa pred seba ma vyrušilo zvonenie. Manželka volá.

„Ahoj, ešte si v práci? Nemohli by ťa pustiť skôr?“

„Prečo? Stalo sa niečo?“

„Lujza ma horúčku, nechcem robiť paniku, ale radšej by som

s ňou chcela ísť na pohotovosť.“

„Neboj sa, hneď prídem!“

Zabudol som aj na výpoveď a ponáhľal sa domov. Naložili sme

najmladšiu dcérku do auta. Dve staršie sestry sedeli s ňou

vzadu, manželka pri mne.

„Čo jej je? To len tak zrazu dostala horúčku?“

„Neviem, ráno zvracala, plakala, že ju bolí hlava. Potom

dlho spala, ale po obede jej to zasa stúplo. Nechcela som

ťa rušiť, viem, že to nemáš rád v robote, ale už sa naozaj

ináč nedalo.“, hovorila žena ustarostene.

„Prestaň, mala si zavolať hneď!“, začal som byť zo stresu

nevrlý.

Prišli sme do nemocnice, na detskej pohotovosti mala službu

mladá doktorka. Žena s najmladšou šli do ambulancie, ja som

s dcérami čakal von. Dlhé, napäté čakanie. Čo tam dokelu

robia? Operujú ju?

Konečne vyšli von. Žena držala Lujzu na rukách, doktorka si

ma zavolala dovnútra.

„Pán Novák, pôjdete teraz na CT, a s výsledkom prídete

naspäť do nemocnice. Vašu dcéru budeme zrejme musieť

hospitalizovať.“

„A čo jej je?“

„Nechcem predbiehať, uvidí sa podľa výsledkov, prosím

poponáhľajte sa.“, doktorka bola nedostupná a tlačila na

mňa.

Odviezli sme najmladšiu na vyšetrenie. Kým sme opäť čakali

pred ošetrovňou, žena sa mi zvalila do náručia a rozplakala

sa.

„Neplač! To nám teraz nepomôže. Tebe tá doktorka niečo

povedala? Mne nechcela nič.“

„Nie ani mne, ale tvárila sa tak vážne.“

„Pán a pani Novákovci?“, zavolal nás ošetrovateľ, „CT sme

urobili, výsledok zašleme emailom na detské oddelenie.

Prosím choďte s dcérou tam, jeden z vás s ňou môže ostať,

druhý by mal ísť asi domov po nejaké veci, ktoré budete

potrebovať.“

„A už sa vie, čo jej je?“

„Vyzerá to na zápal mozgových blán.“

Ostali sme ako obarení. Odkiaľ to má? Prečo moja dcéra?

Nikdy sme nemali také niečo v rodine.

Zaviezol som ich do nemocnice a s dcérami sme išli domov

pre veci. Najstaršia mi pomáhala. Vôbec som nevedel, čo kde

je. Toto je ženina robota, nie moja. Zaniesol som to žene,

ale službu konajúca sestra ma nepustila na oddelenie za

ňou, iba vzala cestovnú tašku a nechala ma surovo stáť pred

veľkými nemocničnými dverami. Môžu ma byť, nadávať mi,

hádzať kamene, či prejsť autom. Všetko vydržím. Ale keď

vidím, že trpí moja rodina, trpím aj za nich.

Dcéry doma už spali, ja som sa zvalil do postele. Jeden

jediný deň, a koľko sa toho môže zmeniť.

Chcelo sa mi kričať a prehlušiť to ticho na ulici a v dome.

Ako môžu všetci tak pokojne spať? Pokoj mi dodávalo

vedomie, že ráno vstanem, a pôjdem hľadať prácu. Nemôže to

byť hádam také ťažké, veď poznám veľa ľudí. V mojom veku

mám už dobrú prax, pracovný návyk a skúsenosti. Áno, pôjde

to. Určite sa niečo nájde. Zaspal som trhaným spánkom,

divné sny sa mi nevyhli. Snívalo sa mi o tom, ako mi

sestrička povedala, že u nich nemôžem pracovať, prenášam

choroby, mám ujsť. A tak som utekal a utekal, a ako to

v snoch býva, nešlo to.

Zobudil som sa celý mokrý a spotený, oči opuchnuté. Dcéry

už odišli do školy. Obliekol som sa, pohľadal nejakú košeľu

a nohavice, našpliechal na seba vodu po holení.

Kam pôjdem najprv? Ku Rudovi? Rozmýšľal som a rozprával sa

sám so sebou.

Rudo bol majiteľom autoservisu. Chlap podobne starý ako ja,

preniesol svoju lásku k autám do svojho remesla.

„Nazdár Miňo“, zdravil ma svojím autentickým prízvukom.

„Čau, Rudo.“

„No jak sa máš starec?“ ,poklepal ma po ramene.

„A, vieš čo, bolo aj lepšie. Prišiel som sa ťa spýtať, či

ti netreba pomoc v servise.“

„Čo? Nebodaj pre seba robotu hľadáš?!“

„Hej pre seba, včera ma vyhodili.“

„Kurvy sú to! Mrzí ma ma to Miňo, ale je nás tu dosť, až

veľa, sám bojujem, aby sme sa tu uživili. Ale keď sa

niekomu nebude páčiť, hneď sa ti ozvem!“

„Ďakujem ti, Rudo.“

„A zá čo? Hlavu hore chlape!“

„Tak ja idem, nech stihnem aj inde opýtať sa.“, rozlúčil

som sa a šiel som ďalej.

Že sú to svine, že ma vyhodili a že nemajú robotu ani oni,

som počul ešte niekoľko krát. Každý mal plno, a ťahal svoj

biznis, ako vedel. Už som bol zúfalý, keď som na bilboarde

zbadal leták, že prijímajú do novej fabriky. Odpísal som si

číslo a hneď tam aj volal. Tenký hlas personálnej agentky

mi oznámil, že sa mám na druhý deň zastaviť na pohovor aj

so životopisom.

Tak som šiel domov. Dom bol prázdny, riady ktoré ostali

ešte po včerajšom hektickom dni v umývadle, ukazovali, že

v dome chýba pani domáca. Dcéry boli stále v škole. Zavolal

som žene, či ich môžem ísť pozrieť do nemocnice.

Keď som prišiel za nimi, von vyšla iba moja žena. Lujza

spala a tak sme si sadli na lavičku na chodbe.

„Ako sa máte?“, opýtal som sa.

„Nie je to dobré, dostáva silné antibiotiká, stále iba spí,

je na infúzii.“

„A čo ty?“

„Ja v pohode, sedím pri nej, dávam pozor, ale celú noc som

nemohla spať. Ale aj ty vyzeráš nejako ustarostene.“, zrazu

ma zaskočila žena svojou otázkou.

„No, hej, ani ja som sa nevyspal dobre.“, vôbec som nechcel

na ženu zhodiť starosti kvôli robote.

„Musíme to nejako vydržať.“

„No, nič iné neostáva.“, nevedel som, čo jej povedať.

„A čo bude ďalej? Aká liečba?“

„Neviem, nikto nič nevysvetlí, všetci len pobehujú po

oddelení. Ale tak skoro asi domov nepôjdeme.“, zosmutnela

žena. „Daj prosím pozor na dievčatá.

„Dám.“, sľúbil som žene. Videl som, že je unavená, tak som

ju poslal do izby, nech si ľahne a oddychuje, kým môže.

Doma to bolo depresívne bez ženy. Dcéry už prišli zo školy.

„Oci, môžem ísť ku kamoške?“

„Ku ktorej?“

„Ku Anetke.“

„Choď, do piatej buď doma.“

„Áno, oci.“, a už jej nebolo.

Staršia sedela pred telkou.

„Lucinka, mohla by si na chvíľku?

Pozrela na mňa od televízora.

„Čo potrebuješ oci?“

„Vedela by si mi napísať životopis?“

Dcéra na mňa vygúľala oči. „Životopis? No jasné, že viem!

Minule nás to učili na slovenčine.“, dcéra bola ešte dieťa,

nedávala otázky prečo, načo. Vstala od TV, a tešila sa, že

mi môže ukázať svoju zručnosť.

Trápili sme sa s tým až do večera. Všimol som si, že je už

pol šiestej a mladšia dcéra ešte neprišla od kamarátky.

Chytil ma strach aj hnev zároveň, že kde je. Ako keby

vedela, že ju už čakám, prišla. Vysmiata a spokojná.

„Meškáš. Kedy som ti povedal, že máš prísť?“

„O piatej.“ ,pozrela na mňa previnilo.

„A je? Pol šiestej dávno! Máš zaracha na zajtra!“

„Ale ocí! Bola tam aj Nikola, tak sme sa bavili, až som

zabudla na hodiny.“

„Už som povedal! Inak sa nenaučíš dodržiavať, čo sa povie!“

Dcéra odišla urazene do izby.

„Oci, čo budeme večerať?“, pýta sa ma staršia.

„Čo? Aha, neviem, pozri, čo je v chladničke!“

Dcéra sa na mňa smutne dívala.

„Čo je, ja nie som mama! Si už veľká, tak si niečo nájdi!“

Bol som totálne rozzúrený z mladšej. Mešká a ešte sa tvári,

že sa nič nestalo. Tak ma nahnevala, že som vybehol na jej

sestru. Celé ma to mrzelo. Nemal som byť taký nevrlý ku

nim. Ostal som sám. Dievčatá radšej odišli do svojej izby.

Ľahol som si na gauč a díval sa na strop. V bruchu mi

škvŕkalo, ale nevládal som sa ísť pozrieť, či v tej

chladničke niečo je. Čo som to za otca? Zaspal som. Táto

noc bola podobná ako predchádzajúca.

Ráno sa na mňa dcéry ani nepozreli, len potichu odišli do

školy. Chcel som si dať kávu, ale už nebolo. Žena nestihla

pred odchodom do nemocnice kúpiť. Obliekol som si tú istú

košeľu ako deň pred tým, kravatu a šiel na pohovor.

Na pohovore nás bolo asi desať. Všetko muži, mladí starší,

všetci v oblekoch s kufríkmi. Ja kufrík nemám, všetko, čo

som v starej práci potreboval vedieť, som mal predsa

v hlave.

„Takže, pán Novák, ročník 70.“, prezerala si ma mladá

slečna od stola. „Čo čakáte od práce u nás?“

„Hmm. Prácu? Potrebujem prácu, predvčerom ma prepustili.“

„Áno, pozerám, že nejaké skúsenosti máte.“

„Robil som majstra.“

„Ale my nehľadáme majstrov, pán Novák. Sme rozvíjajúca sa

firma s mladým kolektívom. Čo by ste nám vedel ponúknuť?“

„To, čo som robil doteraz. Venujem sa práci naplno

a dôsledne. Nikdy nevymeškávam, nie som chorý.“

„Ďakujem. Počkajte za dverami, po výbere vám oznámime

verdikt.“

To je všetko? Bolo to nejaké rýchle. Neviem, čo si mám

o tom myslieť. To vedia človeka odhadnúť tak rýchlo?

Prestriedali sme sa všetci, niektorí boli dlhšie, niektorí

kratšie. Vybrali mladého chlapca. Vyzeral, že ešte nevie,

čo to je robiť a riadiť nejakú firmu. Mne vrátili životopis

so slovami, skúste nabudúce. Keď chlapík vedľa mňa videl

môj pohľad, povedal mi: „Nič nenarobíte, v našom veku to

bude už len horšie a horšie. Všade chcú mladých, výkonných.

Ako keby sme my starí nepracovali aj za troch.“, zasmial sa

a odišiel.

Prvý krát ma chytila skutočná panika. Doteraz som mal

nádej, že sa niečo nájde. Nečakal som takýto záver. Prišiel

som domov, dcéry boli zalezené v v izbe, ešte stále so mnou

odmietali komunikovať.

Na stole bol list od poštárky. Otvoril som ho. Bol to list

z banky. Zvyšovali nám splátku za hypotéku, menili sa

sadzby. Začalo to na mňa doliehať. Bez práce, bez vyhliadky

na novú prácu, neschopný otec a blížiace sa dlhy. Z čoho to

mám akože zaplatiť? Kde je nejaká spravodlivosť? Jeden má

hojno a druhý? Pohľad mi padol na sekretár. Za sklom sa na

mňa usmievala fľaša vodky. Nie, nebudem predsa piť. Alebo

si dám. Potrebujem sa trochu rozptýliť. Tento stres mi

predsa nerobí dobre. Úzkosť a hnev sa rozplývali po prvom,

druhom, ...ani neviem koľko ich bolo, zaspal som nad

stolom. Ráno som sa našiel v takej polohe, v akej som

zaspal. Na mobile svietili zmeškané hovory od manželky.

Zavolal som hneď naspäť.

„Prečo si nedvíhal?! Už som sa bála, čo sa deje!“, zdvihla

nahnevaná žena.“

„Prepáč, zaspal som.“, som ale hrozný klamár.

„Zaspal o piatej? Dievčatá mi zdvihli mobil a povedali, že

piješ v kuchyni, boja sa k tebe ísť!“

„Áno, prepáč, pil som, ale už nebudem, bol to len taký

skrat.“

„Skrat?! Máš na starosti len seba a dievčatá! Tak sa

láskavo rozhýb, kým prídeme domov.“, žena bola celá

nahnevaná.

„A kedy prídete? Je to lepšie?“

„Nie je, ale Lujza bude v domácej liečbe, pod dohľadom.

Chvalabohu! Kašlem na to, že som mohla ísť do toho

Anglicka, moja dcéra ma potrebuje teraz najviac.“

„Si úžasná žena!“

„A ty už prosím nepi!“

Žena aj s dcérou prišli na obed domov. Nedokázal som sa

tešiť. Ten pohľad na ne obe ma ešte väčšmi ubíjal. Lujza

stále spala, napojená na kadejaké hadičky. Dali sme ju do

jej izby a moja žena bola celý čas pri nej. Starala sa

o ňu, akoby bola plná nevybíjateľnej energie. Ale vyzerali

smutne, strašne smutne. Toto ja nezvládnem. Dívať sa na to.

Potreboval som byť chvíľu sám.

„Idem na nákup!“, zakričal som jej z dverí. Zadíval som sa

na jej vlasy, spojené do copa, aby jej nezavadzali, keď

hýbala s dcérou. Pozrel som sa aj na dievčatá, tie mi

opätovali smutný pohľad.

„Kúpim vám niečo?“

„Nie, ďakujeme.“

Vonku začalo pršať, no mne sa nechcelo ísť autom, ani brať

si dáždnik. Kráčal som po chodníku a dúfal, že ten dážď tú

bolesť zo mňa zmyje. Ale je to len obyčajný dážď! Tá bolesť

vo mne ostávala. Bol som jediný blázon na ulici v tomto

lejaku. Premočený som vošiel do hypermarketu. Za posledné

drobné som kúpil kvety pre ženu, sladkosti pre deti,

a vodku pre seba. Zaniesol som to domov, napísal odkaz, že

ich milujem, a naštartoval auto.

Nechce pomôcť dážď, pomôžem si sám. Priatelia sa na mňa

vykašľali, musím si pomôcť sám. Nemám prácu, nepotrebujú

ma... A dokonca som už starý!! Kto by ma chcel?! Otvoril

som fľašu. Na sľub, že už nebudem piť som zabudol. Moja

duša potrebovala odľahčiť od bolesti. Odišiel som na kraj

lesa, kde som rozjímal aj v pondelok po výpovedi. Omámený

alkoholom a zbláznený zo starostí posledných dní som asi

úplne stratil rozum. Dopil som posledný glg a naštartoval.

Urobiť to či nie? Nesmiem váhať, lebo si to ešte rozmyslím!

Aj tak ma tu už nepotrebujú, no a čo, že som študoval,

odpracoval... už ma jednoducho nechcú... pre rodinu som už

neschopný... a dívať sa na to trápenie doma? Bude to ešte

horšie! To nie! Naštartoval som to staré auto, dupol som na

plyn a zrútili sme sa s autom do priekopy.

.

.

.

.

O 3 týždne.

Otváram pomaly oči, ale silné svetlo ma núti ich prižmúriť.

Nevládzem sa nijako pohnúť. Prekonám ten jas, a vidím moju

drahú ženu. Som živý, či mŕtvy. Zbadala ma, že sa pozerám:

„Och, vitaj! Konečne!“

„Čo sa stalo? Nie som mŕtvy?“

„Nie si!“, jej radosť sa zmenila na smútok v očiach.

„Odpusť mi, nikdy som nechcel zomrieť. Neviem, čo mi to

napadlo.“

„Už sa netráp! Som vďačná Bohu, že to dopadlo tak, ako

dopadlo.“

„Som ja ale somár!“

„To teda si, vôbec to tak nemuselo byť. Ale mohlo to

skončiť aj najhoršie, nebyť Ruda.“

„Ruda? Čo ten s tým má?“

„Zachránil ti život.“

Nechápal som.

„Ako?“

„Keď si odišiel, volal ti, mobil si nechal doma. Volal, že

ma pre teba prácu, u svojho známeho. Najprv som nechápala,

prečo ti núka prácu. Potom mi Lucia povedala, že ti

pomáhala so životopisom. Tak som to všetko pochopila. Mal

si mi to povedať!“

„Mal. Odpusť mi.“

„Mala som zlé tušenie, tak Rudo pre mňa prišiel, a šli sme

ťa hľadať. Nebolo ťažké nájsť ťa. Vybral si si predsa

miesto, kde sme sa spoznali. Išli sme tam hneď. Skoro som

umrela tiež, keď som videla auto padať dole. Záchranka už

bola na ceste. Mal si proste šťastie!“

„Óckó!, malá Lujza sa rozbehla ku mne a vyskočila mi na

posteľ. Kým som ležal v kóme, ona sa dala dokopy. Dostal

som druhú šancu od života.