Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
zuzu2901
26. jún 2017
54 

Život Vás naučí

Ahojte,

ako už samotný titulok napovedá tento článok bude o tom,že zivot Vás naozaj naučí. A aj z ustráchanej,utiahnutej ženy sa môže stať úspešná osoba no musíte rátať s tým,že okolie,rodina Vás možno zavrhne.

Pred 7 rokmi som spoznala úžasného človeka.Je to môj teraz už manžel.Keď sme sa spoznali v tej dobe som bola ustrachané,životom utrapené káčatko.Bála som sa odcestovať a opustiť rodinu.No vždy som to chcela urobiť.Pretože doma som sa trápila a necítila som sa tam šťastná.Od detstva mi bolo ubližované(či psychicky,alebo fyzicky).Potrebovala som odísť.No strach že to nezvládneme bol väčší. S pre mňa do tej doby neznámym mužom som si začala písať. Dali sme si pár krát rande a začali sme spolu chodiť. V tej dobe mal pred sebou posledný rok na výške. Z počiatku sme spolu chodili na diaľku.On v Bratislave ja doma na východe. Stretávali sme sa raz do mesiaca. Veľa ľudí nám neprialo.Z každej strany som počúvala ako sa do pol roka rozídeme,no nestalo sa.Vydržali sme toto ťažké obdobie. Začali sme riešiť spoločný život v Bratislave. Ďaleko od rodiny.Tešila som sa veľmi na deň kedy budem s ním a začneme spolu bývať. Znova prišli neprajníci.Do roka spolu nebudete.A viete čo? Prešiel rok a pol a začali sme riešiť hypotéku a neskôr aj svadbu.Sme spolu takmer 7 rokov(1 rok ako manželia) a sme šťastný.Pri ňom som sa naučila mnoho vecí.Posúva ma dopredu,podporuje ma. No žiaľ to,že sa máme dobre nevyhovuje všetkým.Moja rodina ma neznáša.Tvrdia,že som sobecká a že som zabudla kde som vyrastala. Viete je smutné počúvať takéto slová z úst vlastnej rodiny. Nikdy som nikoho nesúdila a ani to nemám v pláne. Mrzí ma však,že na mňa nemajú milé slovo. Myslím si,že im vadí to,že sa s nimi nehádam,ale snažím sa riešiť veci chladnou hlavou. Veľa ľudí ma v živote sklamalo. Z počiatku som reagovala tak,že som sa rozplakala a prosila o odpustenie. Teraz riešim problémy inak. Naučila som sa byť zlá ak treba a naučila som sa oponovať ľuďom.  No ako som dospievala pochopila som,že občas treba byť aj zlý. Nie všetci si zaslúžia Vašu lásku. Aj keď ste mierumilovný človek. Mám svoju rodinu rada aj napriek všetkému čo viem,bolí to.No viem,že ich názor a povahy nezmením. Ja však už mám aj vlastnú rodinu a tá je na prvom mieste. Človek ktorý mi dal v živote to čo mi doma chýbalo,naučil ma vychádzať spolu v porozumení,v láske,pokore jeden voči druhému,pomoci jeden druhému bez toho aby sme si to potom vyčítali vzájomne.Naučil ma hospodáriť s peniazmi a šetriť si na veci ktoré chcem. Pomohol mi keď mi bolo najhoršie. Stál pri mne a podporoval ma v mojich rozhodnutiach. Naučil ma byť sebavedomou ženou a stať si za svojím názorom. Vďaka nemu je so mňa iná žena ako tá pred 7 rokmi.No zastávam názor,že určite nie sobecká a určite som nezabudla odkiaľ som prišla. Problém je,že si pamätám veľmi dobre odkiaľ som prišla. No viem,že takto už žiť nechcem a určite sa tam ani nechcem vrátiť. Chcem v živote viac a chcem aby sa moja rodina mala v živote lepšie ako som sa mala ja. Pýtam sa, je to zlé? Moja rodina to však nechce pochopiť,že snažiť sa žiť lepšie neznamená zabudnúť kde ste vyrastali. Zmenila som sa,ale nemyslim si,že k horšiemu. Práve naopak.

Prajem všetkým aby v živote mali to šťastie a darilo sa im a hlavne aby Vám nik nezávidel a aby Vás rodina podporovala.Lebo je to dôležité.

Zuzu