Lívia je moja rodinná známa. Má čerstvých 40. Skvelého manžela a jednu dcéru. Má úžasne veselú povahu, citlivý vzťah k deťom a vždy sa snaží pomôcť všetkým, ktorí to práve potrebujú. O jej smútku nad bolestivou stratou však mnohí ani netušia. Tento príbeh je skutočný. Napísal ho sám život. Je prežitý v bolesti nad stratou, no najmä v nádeji. Spolu so svojím manželom prežili dva spontánne potraty. S obrovským obdivom môžem povedať, že v mojich očiach, ste vy, všetky maminky, ktoré ste si rovnako ako Lívia prežili svoje trápenie na ceste za vytúženým dieťatkom, absolútne hrdinky.

Po silnej endometrióze a náročnej hormonálnej liečbe sa mi veľmi dlho nedarilo po prvej dcérke druhýkrát otehotnieť. Žena, ktorá to nikdy nezažila, si nevie skutočne predstaviť, čo v živote znamená taká obrovská strata, akou je potrat. Keď matka príde o svoje milované nenarodené dieťatko. Ostala mi len bolesť, smútok a prázdne miesto v srdci... Ani jedna z nás, ktorá sa tešila na svoje bábätko a zodpovedne pristupovala k svojmu tehotenstvu, nechcela počuť z úst lekára: ,,Je mi ľúto, ale nevidím žiadnu akciu srdiečka." Je to naozaj koniec? Toto je všetko, čo mi ten lekár povie? Jemu je to ľúto. A aká ľútosť zviera moje vnútro! Čo bude teraz? Ako to zvládnem? Ako sa z toho pozbieram? Cítim sa roztrieštená na márne kúsky. Moje srdce je zlomené. Ja som zlomená. Zlyhala som? Nie! Taký je život. Ideme ďalej.

Je mnoho bolestí, ktoré nosíme vo svojom vnútri, ukrývame ich pred svetom. Bojíme sa ďalšieho zranenia, možno ešte viac nepríjemných otázok, zvedavých pohľadov a prejavov ľútosti. Nechcem nič počuť, vidieť a ani o tom rozprávať. Nechcem, aby iní videli moje slzy a trápenie. Pomôže mi len čas a nádej. Keď sa ti niečo také stane, nepomáhajú ti rady psychológa, pretože mu v tej chvíli neveríš ani nos medzi očami. Povieš si v duchu, že on to nezažil, tak ako môže rozumieť tvojej strate. Verila som, že vždy máme šancu premeniť svoj smútok na radosť. Pomoc som našla najmä vo svojom skvelom manželovi, a neuveríš, ale aj na koníkovi. Čítala som rôzne diskusie a dôverovala som slovám tých, ktorí sa nebáli skúsiť to znova. A to dokonca aj hneď po strate bábätka. Aj ja som uverila tomu, že práve tlkot malého srdiečka a príchod nového života ma vnútorne uzdraví.

Keď som si išla robiť tehotenský test, triasli sa mi ruky. Srdce mi bilo ako o závod. Vedela som, že mám pod srdcom dieťatko, ale chcela som si to potvrdiť. Jediný test priniesol odpoveď. Som tehotná. Dokázali sme to. Nechcela som sa však tešiť predčasne. Nikomu nič nepoviem, skôr ako ukončím 1. trimester. Okamžite som šla k svojmu lekárovi. Neurobil jediný odber krvi, žiadne vyšetrenie okrem USG, po ktorom zhodnotil, že je tu možnosť, že som tehotná, ale na jednoznačnú odpoveď si budem musieť ešte niekoľko dní počkať. Bola som netrpezlivá. Zaspávala som s pocitom, že sme tu dvaja, rozprávala som mu, že ho ochránim pred celým svetom. Že ho budem ľúbiť navždy. O niekoľko dní som opäť absolvovala návštevu gynekológa. Potvrdil graviditu a ja som šťastne držala v rukách tehotenskú knižku. Bola to pre mňa najväčšia náplasť na všetko, čím som si prešla. Ešte v ten večer sa stalo niečo, čo som nečakala ani v najhoršom sne. Vykrvácala som. Opäť beznádej. A opäť výčitky.

Nebola som schopná pozrieť sa na seba do zrkadla bez toho, aby som sa nerozplakala. Nemala som chuť pracovať, jesť a už vôbec nie sa smiať. Dokonca sa priznávam, že pohľad na malé deti bol pre mňa istý čas neznesiteľný. Lekári celú vec uzavreli slovami, že išlo o spontánny potrat. Jednoznačnú príčinu tejto straty sme sa však  nikdy nedozvedeli. Pravdepodobne mohol svoju rolu zohrať aj môj imunitný systém. Trvalo dlhý čas, kým sme sa z toho obaja pozbierali. Napriek môjmu veku ešte stále veríme na zázrak. Tentokrát sme sa už rozhodli pristúpiť k veci zodpovednejšie a vyhľadať pomoc špecialistov. S manželom chceme žiť spolu pre nové dni. Máme jednu nádhernú a šikovnú dcéru, aj jeden druhého. A v nebi máme dvoch malých anjelov. Spolu zvládneme všetko. Veľmi nás to spojilo. Veríme, že aj nám bude ešte od života dopriate držať vo svojom náručí vytúžené dieťa.

Keď vek ženy nie je iba číslo

Lekári často upozorňujú, že jednou z príčin potratu, môže byť aj vyšší vek budúcej matky. „U tehotných žien po 35-ke končí jedna štvrtina tehotenstiev potratom, po štyridsiatke je to dokonca až polovica z tehotenstiev. Napriek tomu, že príčin vedúcich k potratu dieťatka môže byť viacero, u väčšiny párov sa dôvod nepodarí zistiť. Pozitívne je, že šanca na otehotnenie po potrate je vysoká,“ upozorňuje MUDr. Katarína Balasičová, PhD., z Centra pre asistovanú reprodukciu Gyncare.

Ak sa spontánne potraty opakujú, žena by na odporúčanie gynekológa mala navštíviť špecializované pracovisko. „Ak sa žena po niekoľkých potratoch dostane k nám do Centra pre asistovanú reprodukciu Gyncare, vždy sa jej snažíme pomôcť a odhaliť, prečo k potratom dochádza. S diagnostickým procesom začíname niekedy už aj po prvom potrate, napríklad u žien, ktoré podstúpili umelé  oplodnenie. U nich je gravidita vytúžená, cesta k pozitívnemu tehotenskému testu bola častokrát psychicky, časovo, ale aj finančne náročná. Hlavne, ak sa žene vkladá embryo vysokej kvality, vždy  pátrame po príčinách, ktoré viedli k potratu,“ hovorí doktorka Balasičová.   

Keď už o dieťatko prídete z akýchkoľvek príčin, ďalšie tehotenstvo neodkladajte. „Ak budúca mamička spontánne potratila zakrvácaním, alebo jej v nemocnici vyčistili maternicu, ďalší pokus o dieťatko netreba odkladať. Odporúčam počkať na ďalšiu menštruáciu, ktorá príde po 4 – 6 týždňoch a po nej sa snažiť znova otehotnieť.  Zo skúseností vieme, že šanca na otehotnenie je pomerne vysoká v prvých mesiacoch po tehotenskej strate. V minulosti sa odporúčalo čakať aj pol roka, ale nie je na to dôvod,“ uzavrela doktorka Balasičová.     

Zdroj: www.zenskeveci.com, www.gyncare.sk