Rada by som sa s vami podelila o pár „plagátikov“, ktoré u nás v domácnosti visia a pomáhajú deťom byť samostatnejšie, mať slobodu voľby a prehľad v čase. Predovšetkým však znižujú frekvenciu okrikovania. Vďaka tomu máme doma lepšiu atmosféru a spokojnejšie deti – i rodičov. 

Pomôž mi zvládnuť to sám…

Táto myšlienka od Márie Montessori o vedení detí k samostatnosti ma nesmierne oslovuje. Nie som odborníčka na jej pedagogiku, ale so základnými prístupami som sa zoznámila. Aj v realite vidím, že deti chcú robiť veci samé, chcú sa zapájať, chcú preberať zodpovednosť. Keď môžu o niektorých veciach rozhodovať, cítia od nás dôveru a to im dáva pocit slobody a väčšej spokojnosti. Netrpia frustráciou a ľahšie potom spolupracujú aj v oblastiach, kde na výber veľmi nemajú.

Rada by som sa s vami podelila o pár ťahákov, ktoré sa nám doma osvedčili. V kúpeľni a na záchode, pri domácich povinnostiach, balení si oblečenia na dovolenku a pri sledovaní času.

V kúpeľni a na záchode

Keď okolo veku štyroch rokov začali byť deti úplne samostatné v používaní záchoda a ja som čakala, že už by mohli celý proces zvládnuť sami, nefungovalo to. Tých „záchodových“ úloh bolo tak veľa, že vždy dobrú polovicu zabudli. A tak som ich stále kontrolovala a okrikovala.

Vycikať sa. (Najlepšie do záchoda a nie mimo.)
Utrieť sa.
Spláchnuť.
Zavrieť dvere.
Zhasnúť svetlo.
Umyť si ruky.

Na také malé dieťa, ktoré berie celé cikanie ako nevyhnutné zlo, ktoré ho odvádza od hry, je tých úloh jednoducho príliš veľa. Ak sa im podarilo zvládnuť jednu-dve, mohla som byť rada. Takže stále som po nich vykrikovala, čo zabudli a vracala ich späť od hry, nech si to dokončia. Bolo to o nervy. A potom mi napadol zlepšovák – spravím im ťahák!

Tak som za ich asistencie nakreslila takýto návod a spoločne sme ho slávnostne nalepili na záchodovú stenu.

Nemalo to zázračný účinok, že by som odvtedy už nemusela deti nikdy upozorniť (ha ha 🙂 ), ale frekvencia výrazne klesla. Väčšinou som sa ich len spýtala – pozrel si si dobre zoznam? A oni sa vrátili a hneď vedeli, ktorý krok zabudli. Tým, že úlohy si odvtedy mohli kontrolovať sami, časť zodpovednosti za ich splnenie prešla i na nich. A myslím si, že to tak aj vnímali. Nehnevali sa tak na mňa, že ich ťahám späť od hry k nesplneným povinnostiam. Ak som ich aj upozornila, vzali to oveľa lepšie. Naozaj to vtedy trochu upokojilo to neustále okrikovanie – ktoré nebavilo ani mňa, ani ich a ani neprispievalo k dobrej nálade.

Takže keď som teraz pri námatkovej kontrole zistila, že mi syn s čistým svedomím povie „áno, umyl som si ruky“ a pri tom si ich len opláchol vodou bez mydla (fakt neviem, prečo nastal tento regres), došlo mi, že potrebuje nejaký „pripomínač“. Aby sa zvýšila jeho šanca na úspech. A znížila frekvencia môjho rozčuľovania sa. Lebo naozaj ma to vie riadne vytočiť, keď nevie naplniť toto moje úplne elementárne očakávanie (ktoré doteraz celkom zvládal).

Keďže už je predškolák, pozvala som ho do procesu tvorby.

• V poslednej dobe často zabúdaš na mydlo, čo by sme s tým mohli spraviť?
• Nakreslím si obrázok.
• Čo naň dáš?
• Ruky a mydlo.
• Dobre a kam ho nalepíme?
• Na dvere.

Obrázok si nakreslil aj nalepil sám. Na dvere kúpeľne. Po pár dňoch však zistil, že to nie je vhodné miesto – že veľmi nepomáha. A tak si nakreslil druhý obrázok (vhodnejšieho formátu) a nalepil si ho na poličku nad umývadlo. Účinnosť sa konečne zvýšila. 

To, že bol syn pozvaný do celého procesu, mal v ňom veľa slobody a mohol si ho sám manažovať, hodnotím ako veľmi pozitívny krok. Vďaka nemu zobral problém za svoj a prebral zodpovednosť za jeho riešenie. Navyše, darí sa mu s ním lepšie bojovať.

O ďalších našich ťahákoch (balíme sa na dovolenku, orientácia v čase, zoznam úloh) sa dočítate tu.

www.spokojnamamina.sk

Rodičovstvo, to je jedno rozhovanie za druhým. Najprv vyberáte vhodný kočík, potom pôrodnicu, vzápätí správne odrážadlo, ergonomický nosič… Letí to. Možno príde aj na opatrovateľku. Toto rozhodovanie bude patriť medzi azda tie najťažšie. Pripravte sa na výber tej najlepšej opatrovateľky spolu s Modrým koníkom.

V dnešnej dobe to už nie je luxus. Nutný nástup do práce, preplnené jasle a do škôlky ďaleko. Alebo si chcete len tak vyjsť s mužom po niekoľkých rokoch do kina? A starí rodičia nie a nie prísť z východu. Možno potrebujete urgentne riešiť situáciu počas leta, kedy nemáte toľko pracovného voľna a byť s deťmi sa dá len na pár dní. Pre tie všetky prípady je tu babysitting. Len, aby to nedopadlo tak, ako v jednej časti zo série kreslených rozprávok Tom a Jerry: opatrovateľka, namiesto dohliadania na dieťa, neustále telefonovala a mačka s myšou museli zachraňovať po streche loziace batoľa... Starostlivo si zvážte, kde budete opatrovateľku hľadať a aká by mala byť.

Misia 1.: Kde hľadať

1. Agentúry

Na Slovensku je už dosť agentúr, ktoré poskytujú služby opatrovania detí. Zaručujú sa profesionálnou pomocou. Tie najlepšie vyžadujú aj pedagogické vzdelanie a pracovnú skúsenosť z predošlej rodiny. Babysitterku si vyberiete z ponuky presne podľa vašich  vlastných požiadaviek. Ponuku zostaví samotná agentúra.  Bude vám k dispozícii niekoľko desiatok profilov, ktoré sa najviac približujú vašim očakávaniam.

Dobrá agentúra disponuje so širokým výberom opatrovateliek. Takže, nebojte sa tých najpodrobnejších kritérií, ktoré by mala pestúnka spĺňať.  Typov opatrovateliek je skutočne veľa. Od mladých, študujúcich slečien bez detí, po skúsené panie učiteľky na dôchodku s dlhoročnou praxou, ktoré si takto privyrábajú. Verte, či nie, natrafíte aj na mužov –pestúnov.

Cena za hodinu stráženia dieťaťa  sa pohybuje od 4 -12 Eur. Konkrétna výška závisí od vzdelania pestúnky a služieb navyše: príprava stravy, ľahké domáce práce, ako napríklad, žehlenie. Na cene pridá i kreatívne vedenie detí, učenie spevu, vedenie k športu, alebo hre na hudobný nástroj. V takýchto prípadoch môže vášmu dieťaťu dať opatrovanie omnoho viac, než iba skrátenie času bez vás.

Agentúra neberie ohľad na vek dieťatka. V databáze pestúnok sa určite nájde aj taká, ktorá sa vie stopercentne postarať napríklad aj  o šesťmesačné bábätko. 

Širokú ponuku agentúr nájdete na internete.

2. Portály

Za minimálny poplatok sa dá zaregistrovať na niektorom z mnohých portálov. Väčšinou ponúkajú komplexné služby. Okrem opatrovania detí, si prostredníctvom nich nájdete aj upratovacie služby, hodinového manžela, či opatrovanie seniorov. Pre niekoho je výhodou, že v databáze profilov sa orientuje sám. Pomocou filtrov si nastavíte základné kritéria a lustrujete. 

Projektová manažérka portálu domelia.sk, Zuzana Dravecká Moussa, priblížila, ako to funguje:  "Profily opatrovateliek sú k dispozícii po zaplatení registračného poplatku. Uvádzajú, aké má osoba vzdelanie, koľko má rokov, koľko rokov sa opatrovaniu venuje. Pohovor si už však "režírujete" sami. Pri výbere vám budú nápomocné aj hodnotenia iných rodín, ktoré už danú osobu vyskúšali a majú s ňou osobné skúsenosti." 

Cenu za hodinu opatrovania si nastavuje každá opatrovateľka sama. Je v rozpätí od 5 - 13 Eur. Opäť závisí od pridanej hodnoty, ktorú s opatrovateľkou dostanete. 

Vek dieťaťa nehrá úlohu. Chce to trochu šťastia, ale zároveň dosť vášho času.

Za ostatné dva roky stúpol záujem o babysitting o 110 %. Podľa informácií od Z. Draveckej Moussa, treba tiež dodať, že spolu so záujmom zo strany rodín, sa zvyšuje aj záujem samotných opatrovateliek poskytovať túto službu. "Za minulý rok išlo o vyše 2750 nových profilov pestúnok, " dodala Moussa.

3. Materské centrá

Istotne nejaké vo svojom okolí máte. Je to zariadenie pre matky s deťmi do 6 rokov. Okrem cvičení, či iných aktivít s drobcami, nechýba ani služba opatrovania. Babysitterky sú prevažne tiež mamičky. 

Nevýhodou je obmedzený čas, dieťa sa dá “odložiť” len na pár hodín.  Pre malé bábätko tu opatrovanie ťažko nájdete, vek dieťaťa je limitovaný. Býva od 1,5 do 6 rokov.

Výhodou je cena. Vo väčšine centier si zaplatíte tzv. jednorazový vstup vo výške od  1  do  3 Eur.

Dieťa spozná nové prostredie s novými hračkami, ktoré bude pre neho podnetné. Je to plus oproti domácemu prostrediu s pestúnkou z agentúry, alebo portálu. Pre tieto deti je to dobrá predpríprava do škôlky.

Centrá pre deti sa nachádzajú už v každom väčšom meste na Slovensku.

4. Inzeráty

Môžete pátrať aj na vlastnú päsť. Mamy na materskej sa často starajú ešte aj o ďalšie deti. Kde sa o takej dozvedieť? Ťuknite do sociálnych sietí, vyhľadajte si skupiny mám opatrovateliek. Miestne noviny s inzerciou, ihrisko plné matiek s deťmi... Alebo vám pomôže kamarátka, ktorá už opatrovateľku má. To všetko sú ďalšie možnosti ako prísť práve k tej vašej najlepšej pestúnke.

Na cene sa ako mama s mamou môžete dohodnúť. Výhodou je menší kolektív detí, ktorý je vhodnejší aj pre tých mladších.

Misia 2.: Aké kritériá má správna opatrovateľka

Rodičia od opatrovateliek očakávajú rôzne vlastnosti. No v podstate asi hladajú podobného človeka, ako sú oni sami. Idú jej predsa zveriť vlastné dieťa. Tá najsprávnejšia a najlepšia babysitterka má nasledujúce vlastnosti a schopnosti:

• starostlivá a láskavá k deťom
• pozitívna, optimisticky naladená 
• nefajčiarka
• držiteľka vodičského preukazu, ktorá šoféruje bezpečne a aktívne
• osoba s čistým registrom trestov
• zodpovedná
• diskrétna (Zverejňovanie fotografií rodiny a ich domácnosti je pre ňu tabu. Tiež je nevhodné, aby si vodila do domu priateľov.) 
• plusom je pedagogické vzdelanie 

Misia 3.: Dať na prvý dojem?

Oplatí sa vedieť, či osoba, ktorá vo vás vzbudila záujem je skutočne tou, za ktorú sa vydáva. Určite sa zaujímajte o referencie od iných rodín, v ktorých sa už starala o dieťa. Aj podľa Draveckej Moussa, je dobré, ak rodina zorganizuje stretnutie potencionálnej opatrovateľky doma. Pripravte si na ňu aj otázky typu:

• Ako by ste reagovali, keď dieťa začne plakať, pretože nedostalo niečo, čo chcelo?
• Ako by ste zareagovali, keby sa dieťa zranilo?
• Ako by ste sa zachovali, keby chcelo len a len svoju mamu?

Pri osobnom alebo už aj  telefonickom pohovore zistíte, či je kandidátka skôr tichý, utiahnutý typ, alebo je energická a extrovertná. Vyberajte podľa seba. Ak je vaša rodina spoločenská, či veľa cestujete, dieťa nebude zvyknuté na tiché typy. Ak je to naopak, nebude vám vyhovovať extrovertka.

Misia 4.: Dôveruj,  ale preveruj!

Snáď to netrvalo dlho a našli ste ju. Tak už sa len odhodlať a odísť s manželom do sľúbeného kina. Pamätajte, že správna babysitterka vám musí "sadnúť". V kine si neoddýchnete, ak budete stále hľadieť na telefón, či náhodou nezavolá. Získanie si dôvery trvá rôzne dlho. No preverovať z času na čas nezaškodí. Z kina sa poponáhľajte a vráťte sa o niečo skôr. Môžno bude prekvapená nielen opatrovateľka, ale aj vy...

Prečítajte si o osobných skúsenostiach koníkovských mamičiek s opatrovateľkami. 

Extra tip:

Pozrite si profil dotyčnej osoby na sociálnych sieťach. Sami sa rozhodnite, či sa vám páči jej prezentácia a životný štýl.

Zdroje:

http://www.tvnoviny.sk/ekonomika/1837364_rodicia-si-budu-musiet-pre-dieta-do-3-rokov-zaplatit-profesionalnu-opatrovatelku

www.happykids.sk

www.mamatata.sk

www.domelia.sk

Zdroj foto:

pixabay.com

Túžba poznať a učiť sa je deťom vlastná. Spôsobuje im radosť, uspokojenie, ženie ich vpred. Bažia po ďalších vedomostiach a zručnostiach, tešia sa do školy. Neveríte? Máte, dokonca, iné skúsenosti? Chyba nie je v deťoch. Štandardný školský systém je skrátka pre ne asi len nudný…

Pre deti chceme to najlepšie. Rozvíjať ich, pomáhať im, mať z nich niekoho, kto toho veľa dokáže. Máme svoje predstavy o tom, čo by mali vedieť, kedy by to mali ovládať a aké by mali byť. Často ich porovnávame s inými deťmi. Nie sú to deti, ako iné deti v ich veku, nie sú ani ako ich starí rodičia, hoci sa na nich podobajú, dokonca, nie sú ani ako my, aj napriek tomu, že majú niečo z našich génov. Sú to individuálne osobnosti. Majú svoje vlastné priania. Chcú byť nezávislé, slobodné. Montessori prístup toto rešpektuje.

Čo je Montessori?

Montessoriovský prístup (Montessori pedagogika) je alternatívny výchovno-vzdelávací program, ktorý je zavedený v niektorých školách už aj na Slovensku. Existuje však od začiatku 20. storočia v Taliansku, Francúzku, Nemecku i v Číne. Založila ho lekárka Maria Montessori.

Je zameraný na podporu dieťaťa pri rozvíjaní všetkých jeho poznatkov a zručností. Dieťa je považované za osobnosť, ktorá by mala byť vo svojej činnosti maximálne vhodne podporovaná dospelými. Vraví, že deťom treba ponúknuť dostatočné intelektuálne podnety – a to v správnom čase a správnou formou. Je na učiteľoch (alebo aj rodičoch, ak dieťa ešte nie je školopovinné), aby pripravili v škole (doma) také aktivity a poskytli také pomôcky, aby deti učenie zaujímalo.

Všetky aktivity vykonáva dieťa pre uspokojenie seba samého, nie vyučujúceho. Samotný vyučovací proces a tým aj vývin dieťaťa, prebieha bez stresu, bez negatívneho dopadu na psychiku dieťaťa. Cieľom celej pedagogiky je podporiť u dieťaťa prirodzenú túžbu po poznaní, objavovaní a učení sa. Sekundárne je podporený aj priateľský vzťah medzi učiteľom a žiakom. Učiteľ má za úlohu dieťa pozitívne motivovať.

Štandardná škola a Montessori škola

V škole, do ktorej ste chodili ešte aj vy, zazvonilo a začala sa štyridsaťpäť minútová hodina. Učiteľ stál pred tabuľou a vysvetľoval učivo. Často s minimom pomôcok. Aktivita na hodine spočívala v písaní na tabuľu. Žiaci sa zapájali po vyzvaní, alebo zdvyhnutí ruky. Čas sa diskusiu a otázky bol však minimálny. Každý predmet bol vyučovaný iným učiteľom. Priestor na spoznanie jednotlivých detí bol obmedzený. Otázkou ostáva, či žiak pochopil súvislosti, či ho bavilo memorovať. Vedomosti detí boli hodnotené plošne, známkami, pochvalami, alebo, naopak, poznámkami. Porovnávalo sa a súťažilo.

V Montessori škole:

• Po príchode do školy sa učitelia so žiakmi stretávajú na spoločnom rannom stretnutí. Tu sa rozprávajú, čo zažili, čomu sa budú v ten deň venovať.
• Nasleduje práca. Výhradne sa používa iba tento termín na označenie štúdia.
• Každý žiak si vyberie, čo sa bude učiť, na čom bude pracovať.
• Vyberie si, či sám, alebo v skupine.
• Vyberie si miesto, kde sa bude učiť.
• Deti pracujú väčšinou v menších skupinkách.
• Prestávku na oddych, či desiatu, si robia individuálne podľa svojich potrieb.

Dopoludnia a popoludní sa venujú práci vnútri. Denne však Montessori škola ponúka aj organizovaný pobyt vonku – žiaci pracujú v školskej záhradke, idú do Botanickej záhrady, alebo celoročne spolupracujú so včelárom.

Učiteľ za tabuľou

V Montessori škole nenájdete učiteľa pred tabuľou. Väčšinou sa pohybuje medzi žiakmi. Má pripravené konkrétne a praktické prezentácie, aktivity pre každého žiaka. Hlavne na začiatku školského roka, kedy deti potrebujú veľa podnetov. Neskôr sú schopné samé si prácu vyberať a aj samostatne sa učiť. Jeho úlohou v triede je:

• pozorovať potreby a záujmy žiakov
• dávať žiakom dobré otázky
• byť zorientovaný vo všetkých oblastiach základného vzdelania, aby mohol vysvetliť súvislosti medzi učivami
• byť nadšený pre objavovanie a poznávanie nových vecí

Túto túžbu by mal vedieť prirodzene preniesť aj na deti a podporiť ich v učení. Učiteľova rola spočíva v pomoci pri práci a pozitívnej motivácii. Iba takéto pripravené prostredie dokáže dieťa natoľko zaujať, že je schopné pracovať sústredene. Nasáva množstvo vedomostí a zručností. Je to jeho prirodzená potreba, ale aj túžba a hra zároveň.

Príklad vyučovania matematiky montessori metódou:

Sloboda, sloboda...

Mnohí si pod pojmom sloboda, slobodné dieťa, predstavia dieťa bez pravidiel, mantinelov v správaní, či dokonca, dieťa, ktoré si robí, čo chce. Montessori pedagogika za slovom sloboda vidí samostatnoť a za slovom samostatnosť vidí zodpovednosť za svoju prácu a správanie v skupine. K tomu v škole deti vedú. Pre deti v tak malom veku je to tá najnáročnejšia úloha. Iste aj v tejto škole sú pravidlá a mantinely, no väčšinu času majú široké hranice. Podľa potreby, individuálnej povahy žiak, sa buď zúžia, alebo ostanú široké. I toto sporozovať je úlohou učiteľa.

Prínos Montessori pedagogiky

Pedagogika neoddeľuje vzdelávanie od výchovy. Tento proces sa deje komplexne, na základe pozorovania dieťaťa. V pripravenom prostredí funguje princíp voľnej práce žiaka, jeho potreba sa učiť, ale aj práca s vlastnou chybou, za ktorú nesie zodpovednosť a má ju vedieť napraviť. Iba za týchto podmienok je podporený plný rozvoj potenciálu každého jedného dieťaťa. Pripravený učiteľ, zmysluplné aktivity, pomôcky a prehľadnosť prostredia umožnia, aby si dieťa slobodne volilo činnosti. Iba vtedy do nich vkladá vlastnú vôľu, ide do hĺbky, kvality, vidí súvislosti. To je najpodstatnejší prínos pre žiakov.

Výchova v Montessori pedagogike je vnímaná ako pomoc k životu. Ak dieťaťu chceme pomáhať, musíme ho poznať. To je prínosom nielen pre žiakov, ale aj pre učiteľov, či rodičov.

Pre a proti

Pedagogika sa zdá byť absolútne prirodzená, bez uskalí. No i tu môžeme vidieť isté, pre niekoho veľmi dôležité, aspekty. Môžu pôsobiť negatívne. Alebo môžu byť chápané ako prirodzený dôsledok možnosti výberu, slobody dieťaťa. Názory "proti" väčšinou v sebe zahŕňajú tieto argumenty:

• Práca učiteľa s celým kolektívom je minimálna.
• Pedagogika je príliš individualisticky zameraná a nepodporuje schopnosť detí ku kolektívnej spolupráci.
• Pomôcky, ktoré používa pedagogika, sú prebraté z minulosti a sú veľmi jednoduché. Je otázne, či spĺňajú potreby dnešných detí, ktoré majú všetkého dostatok, a preto ich nepovažujú za nič výnimočné, čo by ich malo upútať.
• Učiteľ sa venuje žiakom individuálne, zvyšok je odkázaný sám na seba. Pokiaľ si dieťa v tej chvíli nevie dať rady samo, nie je schopné pohnúť sa ďalej.
• Prístup  “staraj sa o seba” nie každému dieťaťu vyhovuje, veľa závisí aj od toho, akú formu slobody má v rodinnom prostredí, či je zvyknuté postarať sa samo o seba i doma.
• Diskutabilné je aj odmietanie súťaživosti medzi žiakmi (keďže nie sú hodnotení a nepracujú na rovnakej úlohe). Žiaci teda nie sú pripravení na konkurenčné prostredie. Montessori vychováva žiakov k samostatnosti a dôvere v seba samého, ale nie k súpereniu s ostatnými.
• Veľmi veľa zavisí od učiteľa, jeho kvalít a praxi v Montessori metóde. Takých učiteľov je zatiaľ málo.

Montessori pedagogika, aj napriek spomenutým negatívam, by mohla predstavovať veľmi dobrú a zaujímavú alternatívu k tradičnému školstvu. Bohužiaľ, nedostatok porovnávacích štúdií ju zaraďuje k zatiaľ ojedinelým metodám vyučovania. 

Vedeli ste, že:

Absolventami Montessori školy sú aj Larry Page a Sergej Brin, ktorí v roku 1998 založili Google.

Zdroje:

1. Helmingová, H.: Pedagogika M. Montessoriovej
2. Montessori, M:  Tajuplné dětství
3. Montessori, M:  Absorbující mysl
4. https://is.muni.cz/th/67789/ff_b/Srovnani_skolni_uspesnosti_zaku_Montessori_tridy_a_zaku_tridy_klasicke.pdf
5. https://www.youtube.com/watch?v=I2gTv8SkSEU
6. http://www.montessoria.sk/montessori
7. http://ageofmontessori.org/pros-and-cons-of-a-montessori-education/

Zdroj foto: freeimages.com

Mnohé deti sa na príchod nového súrodenca do rodiny tešia už keď je v brušku. Chystajú pre neho hračky, rozprávajú o tom, ako vám budú so všetkým pomáhať. No realita je častokrát iná. Keď príde do domácnosti nový súrodenec, začnú žiarliť a až vtedy si uvedomia, koľko sa s jeho príchodom zmenilo. Ako si s novou situáciou poradiť?

Scéna, ako sa medzi sebou večne priečia dvaja súrodenci, neznie ako zo scifi filmu. Žiarlivosť a rivalita môže trvať rok, pokojne aj dlhšie. Niekedy dokonca úplne nevymizne celý život. Najviac sa však prejavuje práve pri malých deťoch. Starší súrodenec nechce akceptovať mladšieho, robí mu zle, nechce mu požičiať hračky. Nevie sa zmieriť s tým, že už všetky reflektory vašej pozornosti nesvietia iba na neho. Nuž, z postu najmladšieho sa ťažko odchádza. Je tiež prirodzené, že rodičia venujú mladšiemu dieťaťu, aspoň zo začiatku, viac pozornosti. Dávajú na neho väčší pozor, dieťatko je na rodičov väčšmi naviazané. Starší súrodenec sa potom môže cítiť odstrčený.

„Vo vyhrotených prípadoch môže dokonca nová situácia v domácnosti spôsobiť reverz vo vývine staršieho súrodenca. Začne sa pocikávať, nechce spinkať, je zlý, trucuje, robí vám napriek. Všetko sú to spôsoby, ako na seba upozorniť,“ približuje na fóre jedna mamina.

Ako na hojdačke

V mnohých rodinách sa situácia mení v závislosti od momentálnej nálady detí. "Niekedy sú úžasní a majú sa hrozne radi. Pekne sa hrajú. No dosť často starší otĺka mladšieho a berie mu hračky,“ opisuje situáciu ďalšia mamička na fóre.

"U nás je situácia podobná. Niekedy sa bozkávajú a stískajú, inokedy po sebe kričia. Ale asi to tak má byť. Ja sama mám 2 sestry a tiež sme si neraz skočili do úsmevu a štekali po sebe,"dodáva ďalšia. Niekedy zostáva len veriť, že časom a vekom ich táto detská rivalita prejde. No robiť medzi súrodencami večne policajta, rozhodne ani vám na pohode a pozitívnej nálade nepridáva.

Aj mladší vedia byť čerti

Nemusí byť nevyhnutným pravidlom, že konflikty vždy začínajú iba starší súrodenci. Niekedy okolo druhého roka života môže začať vystrkovať rožky aj mladší drobec.  "U nás je to niekedy podobne, akurát, že tá mladšia si začína do staršej. Dnes jej hodila až dvakrát do hlavy autíčko," pridáva svoju skúsenosť na fóre Lenka.

Správna motivácia

Mamičky odporúčajú snažiť sa deti správne motivovať. Starší by sa mal snažiť ísť mladšiemu príkladom, on je predsa ten veľký brat/veľká sestra. Mal by pochopiť, že lakomosť nie je pekná vlastnosť a ubližovať mladšiemu súrodencovi sa jednoducho nepatrí. Jeden aj druhý tiež musia pochopiť, že brat či sestra nie je ich súper, ale kamoš a opora. Že spoločne môžu spriadať plány a "kuť pikle".

Čas pre každé dieťa

Mamičky odporúčajú venovať sa deťom aj oddelene. Spraviť si hodinku len s jedným, aby malo na chvíľu mamku či ocka len pre seba. „Je dobré vyhradiť si čas, ktorý strávite so starším dieťaťom osamote. Mladšie dieťa zverte do opatery inému príbuznému a aspoň pár hodín sa venujte výhradne staršiemu. Môžete ísť spolu na nákup, písať spoločne domáce úlohy, len tak sa porozprávať. Je tiež dobré zapájať ho do starostlivosti o súrodenca. Ukázať mu, že je dôležitý, že už je veľký a čo všetko dokáže,“ radí mamička na fóre.

Nie je dôvod na spory

Ak chcete eliminovať spory a prejavy žiarlivosti, skúste deťom (ak to vekový rozdiel dovoľuje), kupovať tie isté veci. „Hračky kupujeme rovnaké, takisto jogurty, nápoje, buchty, lízanky, cukríky. Všetko identické. Dosť to pomáha. Nemajú potom dôvod sa naťahovať,“ pridáva sa na fóre iná mamička.

Zdroj foto: pixabay

Prozaik, dramatik, režisér i výtvarník, pôvodne učiteľ slovenského jazyka a výtvarnej výchovy. Silvester Lavrík. Kto iný by mal zodpovedať otázku, prečo deťom čítať knihy? Alebo azda Hana Naglik, ilustrátor a autor detskej literatúry? Najlepšie obaja…

Hana Naglik je veľký, zarastený a večne zamračený chlap. Volá sa Silvester Lavrík. Napísal viac ako 20 divadelných hier a niekoľko zbierok poviedok. Knižne mu vyšla zbierka piatich drám pod názvom Hry, v roku 2011 aj román Zu. Najnovší historický román Nedeľné šachy s Tisom sa predáva vo všetkých kníhkupectvách. Založil vydavateľstvo Iron Libri a píše knihy aj pre deti. Jeho prvotina Ester a albatros získala titul Najkrajšia kniha roka a Cenu ministra kultúry za ilustrácie.

Spolu sme sa porozprávali o tom, aká dlhá by bola polička kníh za cenu umývačky riadu, v ktorých knihách sa dá len listovať, prečo deťom čítať a kedy nastane doba všeobecnej blaženosti.

Aké majú byť knihy pre deti? Jednoduché, pekné a skutočné?

            Užitočné. Forma primeraná obsahu, obsah zodpovedajúci forme. Knihy, ani ľudia, by nemali klamať telom, ak nechcú škodiť. Tie, ktoré lákajú čitateľa tým, že sa podobajú na cukrárenské výrobky a ponúkajú ad absurdum zjednodušené príbehy, sú možno atraktívnymi darčekmi, no s knihami v pravom slova zmysle majú spoločné len to, že sa v nich dá listovať.

Myslíte, že je veľa detských kníh?

            Je. A väčšina z nich nestojí za nič. Ale tak je to, tuším, v každej oblasti ľudskej činnosti. Uvážlivý a svedomitý rodič sa však snaží orientovať v tejto záplave, povrchný rodič prenecháva túto zodpovednosť marketingovým oddeleniam veľkých vydavateľstiev. Ak výberu knihy pre dieťa budú rodičia venovať toľko pozornosti, koľko jej investujú do výberu kočiara, či plienok alebo oblečenia, nastane na Zemi doba všeobecnej blaženosti.

Prečo deťom čítať knihy?

            Lebo samé ešte čítať nevedia. A keď už vedia, hlasné čítanie je najbližšie starému dobrému rozprávaniu. Spoločné zdieľanie príbehov, hoci len sprostredkovaných, je najúčinnejší spôsob budovania stabilných hodnotových, sociálnych a emočných postojov dieťaťa. Nikdy nezabudnem na svoju 103-ročnú prastarú mamu, inak ako vo flanelovej nočnej košeli som ju nevidel, ale keď sme sa pousádzali na jej posteli pripomínajúcej hrad a ona tým svojím slabulinkým hláskom začala rozprávať… Aj dýchať sme zabudli.

Je pre deti dôležité naučiť sa rozoznávať dobro a zlo?

            Deti môžeme naučiť tomu, čo je nebezpečné, ostré, horúce. A môžeme im pomôcť, metodicky, pri vyhodnocovaní nových podnetov. Ale nepreceňujme sa. Nepodávajme im obrazy a príklady “dobra” a “zla” ako statické pojmy. Deti potrebujú skôr ovládnuť mechanizmus na ich identifikovanie sa v meniacom sa svete. Aj facka v pravý čas vie byť požehnaním. Kontext, motivácia a cieľ sú dôležité. Môžeme im poskytnúť príklady zo svojho života a sme povinní upozorňovať ich na to, že ich hlavnou životnou úlohou je rozmýšľať, konať a za vykonané niesť zodpovednosť. Samozrejme, netreba im o tom prednášať, treba mať silu tak žiť deň za dňom, minútu po minúte a keď nevládzeme, alebo urobíme chybu, nájsť v sebe odvahu priznať aj to.

Pôvodom ste učiteľ slovenského jazyka a literatúry. Je ťažké viesť deti k čítaniu?

Ako ste to robili Vy, keď ste učili?

            Nie je to nič ťažkého. Bil som ich. Neprečítanými knihami. Tými prečítanými mohli biť oni mňa… No, úprimne povedané – okrem toho, že som im nadšene a zanietene rozprával o tom, čím tie knihy, ktoré im odporúčam, oslovovali v ich veku mňa, okrem toho, že som si z nich spolu s nimi čítal a potom sa o prečítanom s nimi rozprával na osi čitateľská/mimoliterárna skúsenosť; si žiadne špeciálne postupy nepamätám. Teda ak nerátam to, že som si sústavne nehorázne vymýšľal a deti museli byť v strehu, lebo nikdy nevedeli, čo z povedaného myslím vážne a čo je len pokračovaním života v literatúre a literatúry v živote.

Akou knihou začať?

            Toto sú dobré otázky, ale takto, v zovšeobecňujúcej polohe, aj veľmi nebezpečné. Netrúfam si odporúčať ani konkrétny typ detskej knihy, ani konkrétny titul. Čítanie je nesmierne intímna a komplexná činnosť. Vyžaduje si vysokú mieru zainteresovanosti adresáta/čitateľa/poslucháča, vyladenosť a dôveru medzi dospelým, ktorý by nemal rezignovať na svoju úlohu pri ovplyvňovaní toho, čo sa dieťaťu dostáva do rúk. Svoju úlohu zohráva nálada, únava, okolnosti… Takže otázka, s ktoru by som ja odvážil pracovať, by potom znela – ktorých dvadsať kníh by sme mali kúpiť po príchode z pôrodnice ako prvú investíciu do duševnej a mentálnej hygieny nášho dieťaťa? Myslím, že bez “domácej knižnice” v detskej izbe je čerstvý človek oveľa zraniteľnejší ako bez umývačky riadu v kuchyni. Nechcem, aby to vyznelo ako demagógia, ale za cenu tohto zariadenia sa dá obsadiť naozaj dlhá polička s knihami pre deti.

Je dobré, aby si dieťa knihu vybralo samo, alebo majú vyberať rodičia?

            Rozumný a zodpovedný rodič rozhodnutie vždy nechá na dieťa. Ale použije všetok svoj dôvtip, rozhodnosť a strategickú ľstivosť, aby si vybralo to, čo je v súlade s jeho, rodičovým, presvedčením. Len ľahostajný, alebo mentálne lenivý rodič prenecháva neusmernenú voľbu na dieťa. A vôbec – otvorene sa priznávam, že nemám rád ten typ matiek, ktoré sa neunúvajú svojmu dieťaťu vysvetľovať, znova a znova, lebo výchova je repetitívna a sústavná činnosť, že svet nie je detská izba, kde je ono kráľom, ale dovolia mu myslieť si, že celý svet je detská izba. Dieťa nie je a nemá byť pupkom sveta. Ani toho najmenšieho. Ak sa to predsa len prihodí, najviac to ubližuje práve tomu dieťaťu. A typ otcov, ktorí pristúpia na to, že výchova dieťaťa v útlom veku je vecou matky, tak ten už vonkoncom neznášam, o tom sa ani hovoriť neoplatí.

Treba dieťaťu čítať to isté?

            Nie som vývinový psychológ, ani klinický psychiater, takže odpoviem len intuitívne. Kým si dieťa pýta tú istú rozprávku, tak zrejme áno. Ono si tvorí citové väzby na postavy, stotožňuje sa s nimi, učí sa posudzovať ich konanie v etickej, hodnotovej aj kauzálnej rovine. Konfrontuje sa s ich konaním, reagovaním na krízy, peripetie. Riešia svoje starosti a tak bezbolestne ponúkajú dieťaťu reakčné modely aj v jeho živote. Učia ho. A učenie sa realizuje vo viacerých moduloch, viacerých fázach, “utvrdzovanie” učiva pomáha k tomu, aby sa informácia premenila na vedomosť. A na to potrebuje opakovane sa s nimi “stretávať”. Pomáha to, spolu so situáciou v rodine, vytvárať a stabilizovať obraz dieťaťa o svete ako o bezpečnom mieste so zrozumiteľnými a užitočnými pravidlami. Veď mať každý víkend iného otecka môže byť síce zábavné, ale na vnútornom pokoji to nikomu nepridá, dokonca, ani vo vyššom veku. Opakujúca sa činnosť, vrátane návratom k tým istým knihám, či príbehom, však v sebe potrebuje aj aktivizačné prvky. Znesamozrejmujúce otázky, zámerné zavádzanie, hru na “hlúpeho Jana”. Prečo sa, napríklad, neopýtať dieťaťa, ako je to možné, že minule zožral vlk starú mamu a dnes zožrala stará mama nielen vlka, ale aj dieťaťovu večeru? Nepodceňujme detského čitateľa/poslucháča, ak sme pozorní, môžeme sa od neho vela naučiť. Napríklad aj to, že mu môžeme zlatými slovami vykladať o úcte, láske a obetavosti. Ak tak nevládzeme žiť, a napriek tomu ho kŕmime literatúrou, ktorá je plná takéhoto konania, vyrobíme mu problém, ktorý by bez nás nemalo. Ale chybu nehľadajme v detských knihách. Tú medzeru vo vedomí dieťaťa, ktorou mu ťahá na tykadlá, sme vytvorili my, nie autor/ka literatúry pre deti.

Čo keď to deti naozaj nebaví? Pripúšťa sa vôbec táto možnosť? Alebo sa stala  niekde chyba?

            V tom prípade treba dať deti do detského domova a ďalej im nekaziť detstvo. Odhliadnuc od žartovného tónu predchádzajúcej vety – treba si uvedomiť, že nie každý, kto sa odváži mať deti, má zároveň aj predpoklady na to, aby sa stal plnohodnotným rodičom. A snaha sa nepočíta. Tá úprimná už vôbec nie. Ja viem, trochu tu ctenej verejnosti podsúvam tvrdenie, že môj prípad to rozhodne nie je, ale hoci naše deti sú dávno dospelé a svojprávne, nikto nevie, kde a ako som s nimi ako rodič nedokázal držať krok. Ale to neznamená, že sa to na nich nepodpísalo. Treba byť neustále v strehu, operatívne reagovať na podnety a pritom nestrácať azimut. A viesť deti k tomu, aby boli na rodičovi čo najskôr a čo najviac nezávislé. A v tej akútnej fáze, keď to doma vreští, nespoliehať sa na mamičkovské weby, tatíčkovské drísty a opatrnícke mudrovanie starých rodičov a moralizátorské pizúkanie svokier. A už vôbec nie na to, čo o čítaní pre deti, a o výchove vôbec, hovorí obstarožný krokodíl, ktorý má tú drzosť, že píše aj pre deti. Všetko, čo tu hovorím, je výsostne subjektívne. Jedinou mojou kvalifikáciou je moje presvedčenie podporené dlhoročnou praxou.

Čo sa ľahšie píše? Knihy pre dospelých, alebo pre deti?

            Radostné a vzrušúce je jedno aj druhé. Písanie pre deti má pre mňa v sebe aj skytý imperatív zodpovednosti za napísané. Môžem žartovať ako v predchádzajúcej odpovedi, v súlade so svojím naturelom to vlastne ani inak neviem, ale predtým, než sa príbeh skončí, než pôjde dieťa spať, musím aj ako autor, aj ako pedagóg, aj ako svojpomocný rodič, dať všetko do poriadku. Dobro musí zvíťaziť nad zlom, ujo poľovník nad vlkom, pocit zodpovednosti nad bezbrehým fantazírovaním, fabulovaním a fanfarónstvom.

Treba s čítaním niekedy prestať?

            Žartujete? Nikdy! Hoci mám bohaté skúsenosti a fantastické zážitky spojené s percepciou, či tvorbou vo viacerých druhoch umenia, čítanie ostáva pre mňa najhlbším, najtrvalejším a najviac obohacujúcim zážitkom z umenia.

Foto: archív S.L.

Deti a jedlo. Kapitola sama o sebe. Niektorí rodičia majú šťastie. Ich ratolestiam chutí a papajú rady. No nie všetky deti sú takéto. Asi to však patrí k detstvu. Niektoré deti majú rady len mliečne výrobky, iné zas jedia len pri telke, iné nejedia vôbec nič. Mamičky sa delia o skúsenosti so svojimi nejedákmi.

Boj o jedlo, je čím ďalej tým častejší problém. Je to drsne povedané, ale je to tak. Bojovať, aby vaše dieťa vzalo do úst zopár súst, nie je teda med lízať. Možno si niekto povie, veď pár-ročné dieťa treba nechať tak, ono si vypýta. Niekedy to funguje. Pri deťoch, ktoré chudnú si to mamičky dovoliť nemôžu. Preto zúfalé mamy využívajú alternatívy ako jedlo pri televízií, či behanie za deťmi po byte. Ani jedno nie je správne riešenie. Nadmerné pozeranie rozprávok v televízii alebo na počítači dieťaťu škodí (do 2 rokov maximálne hodinu denne). Malo by jesť za stolom v kuchyni, či jedálni. Ako na to? Čo by ste mali robiť?

Hľadať dôvody

Mamička daniz na fóre radí, ako to riešila ona a zároveň upozorňuje na možný zlý krvný obraz dieťaťa: "Ahoj, ja bojujem takisto s jedávaním dcéry. Zatial som to riešila pangamínom - dostať v lekárni, a pohrozila som infúziámi /opísala som jej, že bude ležikať a v ručičke bude mať ihlu...../. Strach premohol všetku nechuť. Ináč na tvojom mieste by som vyhľadala lekára a dala mu urobiť krvný obraz, pretože môže mať málo železa, alebo niečo iné čo môže ovplyvniť koncentáciu a iné veci.... Vieš pre niečo mu nechutí-treba zistiť prečo. Všetko na seba naväzuje a nemusia sa mu viazať vitamíny,stopové prvky, minerály atď. Nechcem strašiť, ale zbehni k lekárke. Ak ona povie, že všetko je OK tak potom treba skúšať ďalej."

Nenaučiť na televízor (počítač)

Ak je vaše dieťa v poriadku, jednoducho len nechce jesť, skúste ho zabaviť. Nie však púštaním elektroniky, okrem toho, že škodí, vytvára sa na nej závislosť a až potom to môže byť problém. Tiež si dieťa pri TV neuvedomuje, že papá. Takže sa tak papať nenaučí. Takisto nemá prirodzenú "stopku" a potom sa môže citiť prejedene, čo spôsobuje ďalšie problémy s odmietaním. Veľa maminiek vo fóre sa zhoduje na tom, že im pomohlo čítanie kníh pri jedle alebo hračky, vhodné pre deti vhodné ich veku (vhadzovačky, kreslenie, knihy s okienkami, zvieratká,...). Za skúšku stojí aj činnosť pri jedle, ktorú má dieťa rado a robiť  ju s ním len počas jedenia.  Milá maminka spomína klasické (niekedy už zabudnuté) kŕmenie a´la:"...za maminu, tatina... za traktor..".  Ďalšia mamička  vraví: "My sme kŕmili aj hračky a bábiky, to si pamätám ešte zo svojho detstva. A pomáha to." Keď už vaša ratolesť papá pri televízií a vy ju chcete odučiť iná mamina vám poskytne radikálne riešenie: "Telku by som vyhodila niekam preč. Pokazila sa. Pár dní pocirkusuje a potom bude kľud. Ale toto riešenie len za predpokladu, že nemáte aj vy problém prežiť bez telky. A začnite jesť všetci spolu pri stole ako rodina."

Veselé jedlo a odmena

Deti majú radi zaujímavé a nové veci, prečo to neskúsiť pri jedle? "Ak by bolo po zdravotnej stránke všetko o.k., mnohé deti obľubujú "veselé" jedlo. Na raňajky chlebík, na ktorom je zo zeleniny tvárička. Písmenkovú polievku (náš už pozná veľké písmená) a s každou lyžicou spapá jedno písmenko z mena. Aj zmena prostredia zaberá. Zájdite k nejakej kamarátke, možno aj takej, ktorá má tiež malé detičky, a dajte si obed u nej. U cudzích vždy chutí lepšie (deťom). A tak vlastne aj zistíš, či stravú odmieta naozaj. A u nás najviac zabralo to, že sa mohol sám podieľať na príprave stravy. Dovolím mu trebár nasypať múku, podávať zemiaky. A potom pekne spapká, čo sám navaril.," radí vynliezavá mamina. Áno, určite si aj vy pamätáte, že na návšteve všetko viac chutilo. Alebo žeby zabrala odmena? Iná mamina vraví: "Nechyta sa ani na odmenu? Napriklad ze by ste uskutocnili nejaku jeho oblubenu cinnost (jazda v auticku na mince v nakupnom centre, vylet autobusom alebo vlakom, navsteva detskeho kutika, a pod. ), ak spapa polku rozka s maslom na ranajky alebo veceru. Na mojho toto obcas zabera, ale treba potom slubenu odmenu aj dodat a nevydierat dalsie jedenie, inak nebude dalsi krat dieta spolupracovat."

Ach, to mliečko mliečkaté

Máte aj vy doma malého mliečkara? Ktorý uprednostní mlieko pred všetkým a keď mu ponúknete niečo iné, tak už nie je hladný? Nie ste sama. Lenička1 na to našla riešenie: "Nedala by som mlieko pre mna to nie je vyziva ani strava pre 2,5 rocne dieta ja beriem mlieko ako doplnok.  Asi by som mu rano vklude ukazala prazdne mliecko neviem ake pije a povedala mu ze uz je velky a dnes bude papat nieco super nieco nove co jedia - vymyslis kto podla toho co ma rad a k tomu nejaky super pribeh."  Má rad dinasaury? Tak o dinosauroch. Aj jedlo môže mať svoju story.  Veľa detí, ktoré obľubujú mliečne výrobky a na deň vypijú aj liter mlieka (kravského) prichádzajú o mnoho výživných látok. Tieto deti môžu byť anemické. Ak je to tak, doktor predpíše železo, či kyselinu listovú a do pár dní sa deťom chuť do jedla upraví.

Podpora chuti do jedla

Nepomáha ani to, ani tamto? Krvný obraz je v poriadku, ale dieťatko nejaví záujem ani o aktivity pri jedle? Mohli by ste skúsiť niečo na podporu chuti do jedla. Mamička lianne7 má takéto skúsenosti: "Mala by si mu spraviť kúpeľ z materinej dusky, a hlavne daj mu pit zihlavovy caj. Zadaj si na google Maria Treben-nechuť do jedenia u deti. ... A este travenie a chuť podporuje bkomplex." Iná mamička radí pre chudé detičky: "Mozes skusit malemu primiesat do mlieka Nutridrink pre deti, nemusi ho vypit naraz, skus na uvod dat jeden na trikrat. Tym sa sice nevyriesi problem s nejedenim, ale mohol by z toho trosku pribrat." Spomínaný pangamin tiež pomáha chuti do jedla. Doktor vám tiež môže predpísať Peritol, ale ten má dosť vedľajších účinkov. A hlavne tráviť s deťmi veľa času vonku - vonku lepšie trávi. 

Pravidelne, nie však nútene

Sú veci, na ktorých sa maminy zhodnú. Jednou z nich je pravidelnosť a systém.  Pri stole. Nie zaspávať s rožtekom v ruke pri telke a podobne. Zuj problémy s jedením prikladá aj k tomuto problému: "Lebo ja mam skusenost, ze vacsina deticiek nema dobre stravovacie navyky z domu, nema pravidelnu stravu, teda ranajky, olovrant (ovocie, jogurt), polievku pred obednym spankom, hlavne jedlo po spanku atd. Ďalšou vecou, s ktorou maminy súhlasia je hlavne dieťa do jedla nenútiť." Silvia_pp má podobný názor: "Ja mám momentálne rovnaký problém s mojou dcérou, je to hrôza, radila som sa aj s detskou lekárkou, tak ju vraj nemám nútiť, aby som jej jedlo celkom nesprotivila, lebo deti majú obdobie, kedy začnú odmietať jesť, je to obdobie kedy sa spomalí rast a nepotrebujú toľko energie a časom sa to upraví, tak mi to bolo vysvetlené, samozrejme keď nie je iný zdravotný problém"

Zhrňuje a na nevedomé zdravotné problémy spôsobujúce nechuť upozorňuje ešte jedna mamička z fóra: "Ja si myslim, ze najma ked je problem pri jedle, je skutocne potrebne citlivo reagovat ..toto moze byt povod neskorsej poruchy prijimania potravy, lebo sa na potravu upriami cela pozornost v rodine a to nikdy nie je dobre, neskor sa da uz dietatu vysvetlit, ale 7 mesacnemu? 10 mesacnemu? jednoducho do toho roka, roka a pol je lepsie byt vnimavy...
Ak dieta neje, odmieta prikrmy, jedlo, moze byt problem aj uplne inde, napr. uz len taky prekonany cytomegalovirus, o ktorom rodicia ani nevedia, sposobuje neprospievanie a nechut k jedlu a trva to dlho, kym sa telo vyrovna....ak ho prekonalo dieta ako babo, napr. z prostredia v porodnici a podobne...aj ine su dovody, toto som len tak vypichla, nas to velmi napr. prekvapilo."

Tak či tak, raz to prejde. Hlavne zachovať pokoj a nebyť nervózna, pretože to dieťa cíti a vtedy sa môže ešte viac zaťať. Držte sa mamičky. Veľkú a dobrú chuť vašim dietkam.  

foto: pixabay, maxpixel

Výdatný spánok je potrebný nielen pre dieťa, ale pre všetkých členov domácnosti.  Nočné mory sú nepríjemná situácia, ktorá starostlivých rodičov veľmi vystraší a zároveň oberie o pokoj nielen počas noci, ale aj počas dňa. Rozmýšľanie nad dôvodmi prečo sa takáto nepríjemná vec dieťaťu deje a ako mu pomôcť je veľmi vyčerpávajúce a stresujúce.

Nočné mory a nočný des sú na prvý pohľad podobné poruchy spánku, avšak existuje medzi nimi zásadný rozdiel. Nočný des je omnoho závažnejší, dieťa sa pri ňom nedá zobudiť, často dokonca vstane z postele a snaží sa niekam odísť a zo svojho sna si po zobudení nepamätá vôbec nič. Nočné mory sú v podstate živé sny, dieťaťa sa pri nich dá ľahko zobudiť a skoro vždy si pamätá, čo sa mu snívalo. 

Nočné mory a ich priebeh

Priebeh a intenzita nočného budenia sú od dieťaťa k dieťaťu iné. Niektoré len zo spánku skríkne a spí ďalej, iné si vyžaduje prítomnosť rodičov, telesný kontakt, upokojujúce slová, hudbu. Nočné mory sa vyskytujú zvyčajne v druhej polovici noci, keď je mozgová činnosť veľmi intenzívna a dieťa spracováva všetky podnety, ktoré zažilo počas bdenia a nejedná sa len o negatívne zážitky, ale aj pozitívne informácie. Dôvodom desivých snov môže byť naozaj čokoľvek, nástup do škôlky, sťahovanie, narodenie súrodenca, prechod na inú stravu, odúčanie od plienok, pozeranie strašidelných rozprávok, narodeninová oslava, výlet do ZOO, prechádzka lesom a mnoho iného.

"Mne sa tiež niekedy v spánku z ničoho nič rozplače alebo skríkne a potom spinká ďalej. Snažím sa ho ukľudniť, že som pri ňom a že ho nikomu nedám, že ho veľmi ľúbim a tak. Niekedy to zaberie hneď, inokedy ho musím trošku učičíkať v náručí. Určite sa im niečo sníva, veď cez deň registrujú toľko vecí a potom sa im to všetko preháňa v hlávkach," popísala zlé sny u svojho dieťatka jedna z mamičiek na fóre.

Nočnými morami môžu trpieť deti v akomkoľvek veku, nie sú výnimkou ani u pol ročných detí, dokonca ani u tínedžerov.

"Malý ma 16 mesiacov, od svojich 8 mesiacov sa budí 5 a viac krát za noc. Viedla som si aj záznam, vždy je to od tej 2:30 hod po polnoci, preto som vylúčila nočný des (vraj ten nastáva hodinu po zaspatí). V noci začne plakať, ale strašne silno, akoby sa veľmi udrel, spadol alebo niečo také. Niekedy mu aj slzy tečú po tvári. Hladkám ho, dám mu hlt čaju a väčšinou zaspí, ale o pol hodiny sa to opakuje," napísala do diskusie svoje zistenia iná mamička.

Nočný des a jeho priebeh

Pri nočnom dese sa u detí prejavuje extrémna úzkosť, panika, zdesenie. Dieťa nereaguje na žiadne podnety, pri pokuse o upokojenie zo strany rodičov sa jeho krik a plač ešte vystupňuje. Nočný des sa objavuje zvyčajne v prvej tretine spánku.

"Podobné príznaky mávala aj moja dcéra, keď mala tak tri - štyri roky, volá sa to nočný des. Z ničoho nič sa v noci prebudila a strašne plakala. Nijako sme ju nevedeli utíšiť. Niekedy naozaj plakala aj pol hodinu, ale ráno si nič z toho nepamätala. Našťastie z toho vyrástla. Teraz už má 11 rokov a je v pohode," pridala sa do rozsiahlej diskusie na fóre jedna z mamičiek. 

Ako bojovať s nočnými morami a nočným desom

Univerzálna rada ako pomôcť dieťaťu, aby nezažívalo tieto hrozné epizódy počas spánku neexistuje. Každý rodič si musí nájsť svoje metódy ako to spolu s dieťaťom zvládnuť. Aj napriek tomu je niekoľko dobrých odporúčaní, ktoré možno zapracovať do boja s nočnými morami a desom, ktoré vyplynuli zo skúsneostí mnohých rodičov:

- upokojujúci rituál pre spánkom, napríklad teplý kúpeľ, jednoduchá rozprávka, láskanie, - rozprávanie o pekných veciach

- zapnuté nočné svetielko

- počas epizódy vezmeme dieťa do inej izby alebo

- si k neme ľahneme a láskyplne sa mu prihovárame, pritúlime si ho k sebe. 

"U nás zaberá pokojný deň, veľa spánku, režim, pohodička a naozaj veľa denného spánku," radí mamička na fóre.

"Asi po štyroch mesiacoch boja s nočnými morami som s malým išla za doktorkou a ona povedala, že mi odporučí psychologičku, ktorá nám s tým pomôže. Pani psychologičke som povedala, čo nás trápi. Dala mi niekoľko rád ako sa nočných môr zbaviť, konkrétne tieto rady: 
1. S malým chodiť večer na dlhé prechádzky, aby bol na čerstvom vzduchu, hlavne ho veľa unaviť (vytiahla som mu motorku - odrážadlo a prešli sme spolu naozaj kilometre). 
2. Večer nikdy drobca nesprchovať (sprcha dieťa vzpruží a nabudí) vždy by sa mal večer kúpať, do kúpeľa ešte pridať pár kvapiek levanduľového oleja, ktorý ukľudňuje a pomáha dobrému spánku. 
3. Pred spánkom žiadne rozptyľovanie (môj muž chodí z roboty domov neskoro večer, asi 15-40 minút predtým, než dávam drobca spinkať. Vždy, keď muž prišiel domov tak sa s malým pojašil, ponaháňal a rozbláznil ho a to nebolo dobré. Pre drobca to bolo niečo silne emocionálne, čo vraj v noci opakovane prežíval, a preto aj s plačom kričal napríklad aj toto: tatino chytaj, už dosť, tu si  a podobne).
4. Večer teda dodržiavať kľudový režim, žiadna energická hudba, nič divoké v televízore, čítať pokojné rozprávky, počúvať upokojujúce piesne," podelila sa svojimi skúsenosťami mamička na fóre.

Aj pri nočných morách je dobré navštíviť lekára

Ak  sú poruchy spánku  obzvlášť intenzívne či veľmi časté, napríklad sa opakovane dejú každú noc viac ako týždeň, alebo majú ťažký priebeh, bez zbytočného odkladu treba navštíviť lekára, ktorý dieťa vyšetrí a vyhodnotí závažnosť stavu a jeho následné liečenie. 

Foto: pixabay

Každý rodič by chcel mať doma malého Einsteina či novú Mariu Curie- Sklodowsku. Ale nikto učený z neba nespadol a je preto potrebné drobcovi napomôcť, aby sa mal od čoho odraziť.

Ako to však urobiť? Prinášame pár tipov na hry, rozvíjajúce intelekt.

• Rozprávajte sa s ním o hocičom a to stále! Toto mu pomôže zlepšovať svoje rečnícke schopnosti. Deti vychovávané v domácnostiach, kde sa veľa rozprávalo majú často vyššie IQ skóre až o 38 bodov ako deti v domácnostiach s nie tak častými rozhovormi. 
  
  
• Čítajte s nimi od malička a to knihy typu „Moja prvá knižka“. Deti by už pred nástupom do škôlky mali poznať základné farby, tvary, ročné obdobia, ovocie, zvieratá- všetky základné informácie, ktorým sú deti čítajúc/prezerajúc si tieto knižky vystavené. Pokiaľ pozná všetky tieto veci už pred nástupom do škôlky je na dobrej ceste.
• Vytvárajte pre vaše dieťa pamäťové výzvy. Keď si prečítate úryvok z príbehu, vypytujte sa ho, čo sa v príbehu dialo. Žiadajte, nech ho prerozpráva vlastnými slovami. Vytvárajte rôzne tvary pomocou malých predmetov (ako sú napríklad chrumky, malé guľôčky,...), následne ich prekryte a vyzvite dieťa, aby z ostatných predmetov vytvorilo ten istý obrazec. Tieto cvičenia budujú obrazovú a slovnú pamäť.
  
  
• Vymyslite si vlastné matematické konverzačné cvičenia. „Večera bude hotová za 5 minút.“, „Chceš jeden alebo dva koláčiky?“, „Aké máš maličké pršteky, zrátaj mi, koľko ich máš.“, „Tu máš dve lentilky, teraz ti dám ďalšie dve. Aha, už máš štyri.“. Taktiež zapleťte matematiku do čítania knižky: „Pozri, aká je tu chobotnica. Koľko má nôh?“.
  
  
• Vhodnou hračkou pre budovanie inteligencie sú puzzle, kocky, Lego alebo Duplo. Hraním sa s nimi posilňuje svoju obrazotvornosť. Taktiež môžete využiť detských časopisov, kde môže dieťa hľadať rozdiely alebo hry podobné dobre známemu konceptu „Kde je Waldo?“.
  
  
• Dovoľte dieťaťu riešiť problémy. Ak sa loptička zakotúľa pod stôl, nechajte ho, nech príde samo na to, ako ju vybrať. Pokiaľ sa dokáže samo rýchlo obliecť do školy/škôlky, spýtajte sa ho, čo by sa dalo robiť, aby to vedel robiť rýchlejšie. Nechajte ho, nech samo rozhodne o jednoduchých veciach ako napríklad, čo bude na večeru či obed. Deti, ktoré majú dovolené samé o niečom rozhodovať, majú vyvinutejšie kognitívne funkcie.
  
  
• Vždy je potrebné mať potreby na vyrábanie po ruky. Čo ak by pršalo? Farebné papiere, voskovky, nožnice, lepidlo, trblietky, farby, fixky, štetce, plastelína,... Práca s tými nástrojmi cibrí jemnú motoriku, čím deti učí ako kontrolovať svoje ruky a prsty.

Hlavne urobte z hry prioritu. Pretože to, že si vaše dieťa prácu užíva, je predsa to najpodstatnejšie.

Pár tipov na program pre dieťa, ktoré ešte nenavštevuje škôlku 

Foto: pixabay.com

Každý z nás má iné tempo, a to sa týka aj nástupu reči. Všetko potrebuje svoj čas. Hlavne sa teda neporovnávajte s rovesníkmi okolo vás.

Každé dieťa je vývojovo odlišné a netreba ich všetky “hádzať do jedného vreca”. Ovplyvniť nástup reči a vývin slovnej zásoby môžu viaceré faktory. Či už ide v niektorých prípadoch o genetiku, povahu alebo temperament dieťaťa. Niektoré deti sú smelšie, iné nesmelé, jedno je aktívne, iné skôr lenivé.

Takisto je rozdiel, či vám dieťa rozumie a iba ešte nezačalo rozprávať, alebo máte podozrenie, že vám ani nerozumie. Vtedy už môže ísť o problém, ktorý by ste mali riešiť vyhľadaním odbornej pomoci. O oneskorenom vývine reči hovoríme až vtedy, ak drobec zaostáva za svojimi rovesníkmi aj vo veku 3 – 4 rokov. Vtedy prichádza na rad vyhľadanie odbornej pomoci – najmä logopéda.

Rozprávajte, rozprávajte, rozprávajte

Mamičky, ktoré samé ‘zápasili’ s nie práve výrečnými detičkami, sa zhodujú na niekoľkých spôsoboch, ako dieťa, ktorému sa príliš do rozprávania nechce, podporiť. Základom je pravidelné, pomalé a zrozumiteľné opakovanie jednoduchých slov. Učiť dieťa novým slovíčkam môžete tak, že ich budete pomaly hláskovať. Rozprávajte zrozumiteľne a spisovne. Nie vždy sú skomoleniny a zdrobneniny tým najsprávnejším riešením.

Knižky, riekanky, pesničky, a veľa, veľa otázok

„My sme dookola opakovali slovíčka, pesničky, riekanky, často sme čítali obrázkové knižky, ukazovali sme si a pomenovávali predmety,“ opisuje jedna z mamičiek na fóre.  Učte sa spoločne názvy zvieratiek a opakujte spoločne, ako jednotlivé zvieratká ‘rozprávajú’.

Podporujte dieťa svojimi vlastnými zvedavými otázkami. Veľa, veľa sa ho pýtajte. Aj keď to nebude zaberať a neodpovie vám hneď zrozumeniteľnou rečou, neprestávajte.  “Keď ideme von, pýtam sa svojho drobca – kam ideme, čo robíte, čo vidíme, čo to bolo…,” radí ďalšia mamička. 

Neskôr, ale predsa

Niekedy sa dieťaťu dlho nechce s rozprávaním začať, no ako sa hovorí – keď raz začne, aj keď je to o čosi neskôr, potom ho už bude neľahké zastaviť. Potvrdzuje to aj skúsenosť jednej z mamičiek na fóre: “Mohla som sa aj na hlavu postaviť, do sedemnástich mesiacov môj malý nepovedal ani ‘mama’, bol ticho. Dva mesiace používal iba dve – tri slovíčka – mama, baba a teta... No a potom zrazu zo dňa na deň sa v devätnástich mesiacoch sám rozhodol, že začne rozprávať a zopakoval každé slovko. Odvtedy sa mu pusa nezastaví. Niekedy dokonca ani keď spí,“ približuje svoju skúsenosť iná mamina.

Nástup do škôlky

Čo v prípade, že doma nemáte práve ‘ukecanca’ a stojíte pred ďalším závažným krokom – nástupom do škôlky? Mnohé maminy s tým majú vlastnú skúsenosť.

Zhodujú sa na tom, že s veľkou pravdepodobnosťou nebudete v škôlke jediní, ktorí toho ešte veľa 'nenakecajú'. Netreba preto stresovať. Stačí na tento fakt upozorniť pani učiteľky. "Moja mala tri roky a nerozprávala skoro vôbec. Pani učiteľky jej napriek tomu rozumeli, nemali s tým vôbec problém," popisuje na jednom z fór Andrejka.

Takže dieťa sa rozhodne netreba báť dať do škôlky. Práve naopak - môže už čoskoro od ostatných, ukecanejších krpcov mnoho pochytiť a inšpirovať sa. Možno zostanete sama prekvapená, keď sa mu už po čase nebude chcieť jazyk zastaviť.

Nepodliehať zúfalstvu

Aj keď to nie je jednoduché, netreba podliehať stresu a panike. „Všetci síce hovoria, že to mám nechať tak, že to príde. No občas je to fakt hrozné, keď niečo chce, nevie to povedať a moje mozgové závity to aj tak nedokážu pochopiť,“ priznáva sa na inom fóre mamička Katka. Viaceré deti bývajú samé nervózne a hysterické, pretože im ich okolie nerozumie.

Odborná pomoc až keď je na to čas

Mnohé mamičky začnú postupne, ak ich dietko nie je práve najukecanejšie, stresovať predčasne. Návšteva logopéda sa odporúča nie skôr ako po dosiahnutí troch rokov. Skôr by to mohlo spôsobiť opačný efekt – vystresovaný špunt by sa zaťal a hovoriť by nezačal už vôbec.

Prečítajte si aj ďalšie zaujímavé články o výchove a vývoji detí! >>

Foto: pixabay

S letom sú prirodzene spojené dlhé slnečné dni, letné dovolenky, návštevy kúpalísk, hrátky v bazénoch či rovno na pláži. Jednoducho relax pri vode.

Pred niektorými deťmi stačí spomenúť slovo voda a už sú celé bez seba. Nevedia sa dočkať, až skočia do bazéna a budú sa v ňom čľapkať do zbláznenia. Iné zas z rôznych dôvodov majú pred vodou rešpekt či dokonca strach. Naučiť sa plávať je pre deti dôležité, no niektorým to môže trvať dlhšie než iným. Ako ich v prípade, že majú z vody strach, motivovať, aby svoje zábrany prekonali a naučiť ich plávať?

Rešpektujte strach a netlačte na dieťa

Základ je nevyčkávať zbytočne, kým bude dieťa staršie. Strach vekom nevymizne, ak sa o to nebudete spoločne usilovať. Panika z plávania môže byť skutočná, no v rannom veku sa dá správnymi technikami prekonať. Pamätajte na to! Aj keď nemáte pocit, že by malo mať vaše dieťa z nejakého dôvodu strach z vody, ak sa už objaví, treba ho riešiť. Mohlo sa stať, že už dávnejšie sa omylom napilo vody v bazéne a doteraz ho to podvedome prenasleduje alebo má jednoducho strach z nového a neznámeho prostredia. Bez ohľadu na to, čo jeho strach spôsobuje, dôležité je dieťaťu pomôcť tento strach prekonať, a to v prvom rade postupne. Na začiatok úplne postačí, ak bude mať dieťa čo najčastejší kontakt s vodou. Nemusí sa hneď učiť plávať, postačí sa vo vode hrať.

Krok po kroku

Na začiatok si sadnite na okraj bazéna a spoločne si namáčajte vo vode iba nohy. Neskôr vojdite do vody, ale takisto postupne. Namočte sa po pás, boky a postupne až po krk. Skúšajte zábavné fúkanie do vody. Na suchu si spoločne trénujte zadržiavanie dychu "pod vodou" a správne dýchanie. Dieťa musí prekonať myšlienky, že voda je niečo hrozivé, nebezpečné. Spoločne si striekajte vodu do tváre, do uší, aby si zvyklo na ten pocit a na fakt, že mu voda neublíži. Až sa na to váš drobec bude cítiť, vyskúšať môžete aj prvé ponorenie pod vodu. Nezabúdajte - najdôležitejšia je dôvera a sebavedomie vášho dieťaťa v tom, že voda nie je jeho nepriateľ.

Sústreďte sa na zábavu, nie na strach

K dieťaťu, ktoré sa učí plávať, pristupujte jemne, vysvetľujte mu krok za krokom techniku a majte pozitívny prístup. Učenie pomocou zábavy, nie pomocou drezúry, je v tomto prípade rozhodne základom úspechu. Pomôžte si použitím rôznych hračiek do vody, fúkajte spolu bubliny z bublifuku... Využite pomôcky ako kruh, rukávniky či dosku na plávanie. Niektorí rodičia dokonca preferujú najprv dieťa naučiť ponárať sa či plutvovať. Následne ho môžete pod vodou pridržiavať vy a trénovať správnu techniku plávania. 

Buďte príkladom

Ak máte pred vodou ostych, je väčšia pravdepodobnosť, že sa rovnako bude cítiť aj vaše dieťa. Ak je jeden z vás dvoch, rodičov, vo vode suverénnejší, mal by sa zhostiť úlohy "vodného kouča" on. Práve od vás by malo dieťa vidieť, že plávanie je zábavné. Rovnako môžete do celého procesu zapojiť starších súrodencov či iných členov rodiny.

Rodičia alebo kurzy plávania?

Pre niektoré deti, ktoré majú z vody strach, môže byť stresujúce učiť sa plávať na skupinových tréningoch s ostatnými deckami. Potrebujú individuálny prístup a pocit bezpečia. Ten im dodá práve pre nich najbližšia osoba, teda rodič. Je to však individuálne. Iné deti zas naopak dokážu podať oveľa lepší výkon na kurzoch plávania či vedľa osobného trénera, pretože práve odborník im dokáže dodať pocit bezpečia. Deti sa tiež často správajú v prítomnosti inštruktora úplne inak ako v prítomnosti vlastného rodiča.

#vychova #plavanie
Zdroj foto: shutterstock

V každej rodine raz nastane situácia, kedy rodičia musia dieťa nechať doma samé. Tento deň D(ôvery) by mal nastať vtedy, keď je dieťa na to pripravené. Ako to zistiť? S tým vám pomôže psychologička Mgr. Juliana Ambrová. 

Kedy je vhodný čas nechať dieťa doma osamote? V akom veku?

Je ťažké presne povedať, v ktorom veku už môže rodič nechať dieťa doma samé, na to neexistuje presné pravidlo. Vo všeobecnosti sa za akúsi hranicu pokladá 10. rok života dieťaťa, ale môžeme to rozšíriť na obdobie medzi 9. - 12. rokom. U mladších detí sa predpokladá, že nie sú dostatočné zrelé a nemajú dostatok skúseností, aby dokázali správne vyhodnotiť kritickú situáciu, a podľa toho sa zachovať. Samozrejme, existujú aj výnimky, ale nedá sa na to stopercentne spoľahnúť. Ten správny vek by ale mali vyhodnotiť rodičia, ktorí najlepšie poznajú svoje dieťa a vedia, čo dokáže zvládnuť, a čo nie.

Dieťa, ktoré nechávate doma samé, by malo v prvom rade zvládať samoobslužné aktivity ako samostatné jedenie,  či návšteva WC. Malo by už vedieť telefonovať a poznať naspamäť dôležité telefónne čísla, či obsluhovať niektoré spotrebiče. Rodičia by mali nechať dieťa samé len vtedy, keď sú si istí, že sa dokáže na chvíľu o seba postarať. Inak ich ratolesť vycíti neistotu a bude sa osamote báť.

Zakaždým by však mali byť rodičia opatrní a nezabúdať aj na zákony. Podľa zákona by nemalo doma bez dozoru ostávať žiadne maloleté dieťa  - a to ani na hodinku. Pri nahlásení na polícii alebo sociálke by mohli mať nepríjemnosti.

Zaujímavé. To určite mnoho rodičov nevedelo. Dal by sa klasifikovať aj čas? Ako dlho môže ostať dieťa doma v tom-ktorom veku? Napr. 9-ročné hodinku, 10-ročné 2 hodiny, atď.?

Toto sa nedá veľmi presne špecifikovať. Batoľa by doma samé určite ostávať nemalo. Dieťa  v  mladšom školskom veku zvládne hodinku-dve, kým si odbehnete na nákup. A 12-ročné dieťa aj niekoľko hodín. Určite by však nemalo dieťa ostať doma samé celý deň alebo cez noc.

Záleží aj na tom, či v dome nie sú i ďalšie deti, čo pri nízkom veku detí môže spôsobiť skôr komplikácie. A naopak - staršie dieťa by vás pri svojom mladšom súrodencovi vedelo v prípade potreby zastúpiť.

Pri dlhšej neprítomnosti by mal rodič poprosiť nejakého dospelého (napr. susedku)  aby pre istotu skontrolovala, či sú deti v poriadku a niečo nepotrebujú. Deti by samozrejme o tejto kontrole mali vedieť a hlavne by mali byť oboznámené s tým, kto ich príde skontrolovať. Dodá to istotu ako deťom, tak aj rodičom.

Určite rodič môže - alebo by mal - dieťa skontrolovať aj telefonicky. Ak chceme vyhodnotiť situáciu, či je dieťa pripravené ostať doma samé, sú na to aj nejaké špeciálne parametre? Napr. závisí to aj od dôvery rodiča voči dieťaťu?

Čo sa týka detí, rodič by mal vopred zvážiť, či jeho dieťa vykazuje známky zodpovednosti napr. pri učení, domácich prácach či dodržiavaní pravidiel. Je jeho dieťa pokojné alebo ho ľahko rozrušia aj maličkosti? Vie dieťa, na koho sa môže v prípade potreby obrátiť? Ako reaguje v nových situáciách? Ako sa správa pri cudzích ľudoch? Takéto veci by si na svojich deťoch mali rodičia všímať, a podľa toho sa rozhodnúť, či ich dieťa je pripravené ostať doma samé.

Dôvera dieťaťu je ako v iných prípadoch, tak aj tu, veľmi dôležitá. Dieťa vycíti obavy rodiča a môže začať o sebe pochybovať. V takom prípade môže byť čas osamote pre dieťa až traumatizujúci,   v dôsledku čoho by mohlo v budúcnosti začať úplne odmietať takúto zodpovednosť a týmto sa spustí reťazec ďalších komplikácií  - aj pre rodičov, aj pre dieťa samotné.

Je vhodné učiť dieťa byť samé postupne, alebo ísť na to šokovou terapiou?

Určite je vhodné na to dieťa pripravovať postupne. Nemusí ísť o prípravu na nejakú konkrétnu udalosť, ale je nutné postupne dieťa učiť základným bezpečnostným pravidlám, prípadne učiť ich, čo robiť v rôznych modelových situáciách.

Sú však momenty, kedy nemá človek čas zanalyzovať prípravu svojho dieťaťa. Ako potom riešiť situáciu, keď rodič potrebuje rýchlo odbehnúť?

Ako som už spomínala, je potrebné brať ohľad na to, čo dieťa zvládne za nejakú dobu. Určite je však pred odchodom nevyhnutné skontrolovať bezpečnosť v dome – napríklad vypnúť sporák, či tečúcu vodu, zavrieť okná, balkón alebo dvere do miestností, kde by si dieťa mohlo ublížiť, atď. Je dobré pripomenúť deťom dohodnuté pravidlá, spomenúť ako dlho budete približne z domu preč a že sa k nim určite vrátite - čo je obzvlášť dôležité.

Ako reaguje dieťa, keď je prvýkrát doma samé? Siahne po zakázanom ovocí? Alebo sa snaží chovať zodpovedne?

Pokiaľ učia rodičia dieťa zodpovednosti a dôverujú mu, ich ratolesť sa bude snažiť túto dôveru nesklamať.  Deťom by sa mala vopred vysvetliť dôležitosť dodržiavania stanovených domových pravidiel, a takisto s nimi prebrať aj ich dôvod. Ak dieťaťu niečo zakážete len tak, je prirodzené, že ho to bude o to viac zaujímať a pokúsi sa to „zakázané ovocie“ odtrhnúť. 

Nikdy ale netreba zabúdať, že ide o deti. Sú hravé a množstvo nepliech nepramení zo zlého úmyslu, ale jednoducho len zo zvedavosti či nevedomosti. Ak aj v dome k niečomu dôjde, rodičia by si mali najprv v pokoji nechať od dieťaťa vysvetliť ako k nehode došlo a nie ich okamžite zbytočne alebo neprimerane trestať. Dieťa by sa mohlo cítiť ukrivdené čo môže narušiť jeho vzťah k rodičovi.

Je dobré nechávať dieťa občas samé, aj keď na to nie je dôvod? Učí ho to niečomu?

Nie je na škodu, aby dieťa bolo občas aj samé a učilo sa tak samostatnosti, samozrejme s ohľadom na vek a schopnosti dieťaťa, ktoré som už spomínala. Rodičia by sa mali vždy vopred uistiť, že dieťa nevníma samotu ako trest alebo opustenie.

Čo by ste odporučili rodičom, ktorí sa boja nechať deti doma samé, aj keď na to už majú vhodný vek?

V tomto prípade by bolo vhodné sa zamyslieť nad tým, kto je skutočne ten, čo by takúto situáciu nezvládol.  Častokrát je problém práve na strane rodičov, ktorí sú voči deťom až prehnane protektívni. Je dobré zamyslieť sa, z čoho pramenia ich obavy – či zo strachu, že zlyhajú ako rodičia, alebo nemajú vieru v schopnosti svojich detí. Sú situácie, kedy ani ten najlepší rodič dieťa nie je schopný ochrániť, ale môže ho naučiť postarať sa o seba najlepšie, ako sa dá.

Mgr. Juliana Ambrová pracuje ako psychologička na Referáte poradensko-psychologických služieb, kde  sa venuje predovšetkým individuálnemu a párovému poradenstvu, príprave párov na náhradnú osobnú starostlivosť. Poradensky pracuje s rodinami v rozvode, pomáha riešiť výchovné problémy s dôrazom na maloleté deti. 

foto: archív J.A.

Je úplne prirodzené, keď malé deti ochutnávajú všetko, čo im príde pod ruku. Nie nadarmo sa vraví, že dieťa poznáva svet ústami. Väčšina mám nerobí drámu z toho, keď si dá dieťa do úst za hrsť piesku, hliny, zahryzne do mydla, či si potajomky odtrhne kúsok papiera. Čo ale robiť, keď dieťaťu takéto "dobroty" zachutia? Existuje na to vôbec nejaké vysvetlenie?

Takáto porucha, kedy človek konzumuje nejedlé veci, sa volá Pica (pika) syndróm. Stretne sa s ním asi každé tretie až štvrté dieťa vo veku od 2 do 4 rokov. Nemusí to ale nič znamenať. Vo väčšine prípadov ide len o zvedavosť a postupne sa tento problém vytratí aj sám.

Pica syndróm je veľkou záhadou

Nejde totiž o chorobu, ale o príznak čohosi, čo nepoznáme. Ako k tomu dôjde a čo s tým urobiť, nikto presne nevie. Pica syndróm môže naznačovať, že telu chýbajú nejaké živiny alebo minerálne látky, no vyskytuje sa aj u detí a dospelých, ktorí majú pestrú a pravidelnú stravu a hodnoty minerálnych látok v norme.  

Ak spozorujete, že vaše dieťa, ktoré je už dosť rozumné na to, aby pochopilo, že nejedlé veci nepatria do úst a aj napriek tomu konzumuje nezvyčajné veci ako hlinu, piesok, zubnú pastu, vlasy, kriedu, papier, mydlo a podobne, mali by ste vyhľadať odborníka.

Riešte to!

Kým malé deti to robia skôr zo zvedavosti, tie väčšie sa môžu snažiť upútať na seba pozornosť. Pica syndróm môže byť veľmi nebezpečný a skončiť otravou, črevnou infekciou, upchatím alebo poranením čriev, v dôsledku čoho môže malý pacient skončiť až na chirurgickom stole.

Pokiaľ dieťa aj napriek neustálemu vysvetľovaniu neprestáva jesť takéto veci, alebo mu dokonca chutia, je najvyšší čas zájsť za detským lekárom. V prvom rade je potrebné zistiť, či mu nechýba železo a iné minerálne látky. Pokiaľ výsledky krvi ukážu, že všetko je v najlepšom poriadku, prichádza na rad psychológ.

Foto: flickr.com

Do konca školského roka zostáva mesiac aj pár dní. Zaslúžený prázdninový oddych sa deťom blíži a rodičia si pomaly začínajú lámať hlavu, ako ich počas voľných dní zmysluplne zamestnať. Počet dní dovolenky na výplatnej páske nepustí. Nie vždy sú po ruke starí rodičia a tak sa rozumnou alternatívou javí letný tábor.

Ako zistím, či je dieťa dostatočne zrelé?

Väčšina táborov je určená pre školopovinné deti. Povahu svojho potomka však poznáte najlepšie sami. Ak dobre nezvláda ani víkend s babičkou a po večeroch vám plače do telefónu, že mu je smutno, je namieste si krok dlhšieho odlúčenia od rodičov premyslieť.

Povahové rozdiely a stupeň socializácie dieťaťa sa odlišuje prípad od prípadu a niekedy je "ostrielaný" šesťročný krpec samostatnejší ako deväťročný mamičkin synáčik.

Jedným z ukazovateľov je schopnosť nadväzovať priateľstvá s rovesníkmi a spolupracovať s autoritami, v tomto prípade vedúcimi tábora.

Dieťa by taktiež malo byť do určitej miery samostatné. V takom prípade je možné predpokladať, že si s určitou dávkou voľnosti poradí. Ak za neho doma robíte všetko vy, je pravdepodobné, že bude bez rodiča bezradné, stratené a odkázané na pomoc. Ľahko sa tak stane terčom výsmechu a je na najlepšej ceste odniesť si z tábora namiesto pekných letných zážitkov traumu.

Alternatívou môže byť aj tzv. denný tábor. Organizované sú často v mieste bydliska a dieťa je každý večer doma. Po oťukaní sa si ďalší rok môžno trúfnete aj na ten klasický, so všetkým, čo k tomu patrí.

Všetko neznáme so sebou prináša strach

Deti sa prirodzene boja neznámeho. Preto je dôležité sa o všetkom v pokoji porozprávať. Vysvetliť im, ako to tam chodí, priblížiť im režim, okolnosti, zvyky. Ak máte možnosť, choďte sa do nejakého tábora spolu pozrieť.

Vhodné je pripraviť dieťa aj na možné nepríjemnosti. Aby sa nebálo ozvať a so všetkým sa obrátilo na svojho vedúceho. Slová voľte opatrne, aby ste dieťa zbytočne nevystrašili, ale aby v nich mohlo nájsť oporu a riešenie v kritickej situácii.

Rodičia sa často boja šikany. S tou sa však môžu stretúť aj na iných miestach ako je tábor. Pripraviť dieťa na takýto zážitok nie je otázkou jedného rozhovoru. Dieťa musí mať natoľko silné sebavedomie, ktoré mu umožní sa brániť. Musí poznať svoju hodnotu a mať dôveru k svojim rodičom, učiteľom, autoritám, ako aj napríklad vedúci v tábore. Malo by chápať, že ak sa mu nepáčia urážky, ktoré môžu byť adresované jeho osobe, nie je problém v ňom, ale v autorovi hlúpych poznámok, výsmechov či činov.

Dôležitý je správny výber

Úzkostlivejší rodičia majú niekedy problémy zmieriť sa s predstavou, že ich dieťa bude vydané týždeň či viac dní napospas usudu. Predstavujú si zdivočené deti, bez hygieny, v tom istom spodnom prádle po celý čas. Popíjajúcich vedúcich, prvé bozky, cigarety či alkohol za táborovu chatkou. Nočné skúšky odvahy so zatúlanými zverencami. Je pravda, že tábor určité riziko so sebou nesie, no najlepší spôsob, ako mu predchádzať je nenechať výber na poslednú chvíľu a zaujímať sa do detailov, kam sa chystáte dieťa poslať.

Ako teda správne vybrať detský tábor?

1. Dobré referencie
2. Dlhodobá prax usporiadateľa
3. Osobné zoznámenie s vedúcimi tábora
4. Záujem o podrobný program pripravený pre deti
5. Vyberať tábor spolu s dieťaťom podľa jeho záujmov
6. Vypraviť dieťa s kamarátom z domova

Neposlať dieťa do tábora len preto, že máte strach by nebolo správne. Je to skúsenosť na nezaplatenie. Deti si rozvíjajú svoju osobnosť, učia sa samostatnosti, ohľaduplnosti aj tímovej spolupráci. Okúsia určitý pocit slobody, ktorý pri rodičoch nezažijú.

Aký program zvoliť?

Čím vhodnejší program k jeho veku a záujmom vyberiete, tým vyšší predpoklad, že tábor bude pre neho jedinečným zážitkom, o ktorom bude rozprávať ešte dlho po návrate. Ak už vaše dieťa bolo v tábore, aké dojmy si prinieslo? Čo bolo pre neho top a čo menej zaujímavé? Berte na to ohľad a jeho skúsenosti premietnite do výberu ďalšieho tábora.

Ak máte doma malého vedca, ktorý sedí nad knižkami, detským mikroskopom a máte pocit, že sa málo hýbe, neznamená to, že ho máte prihlásiť do tanečného tábora. Každý si zábavu predstavuje inak. Je to jeden z dôvodov, prečo je ponuka táborov taká široká. Pripravuje sa so zreteľom na to, aby zohľadňovala rozličné záujmy a zručnosti detí. Pri rozhodovaní o tábore by malo zohrávať rolu, k čomu dieťa najviac inklinuje a čo ho baví. Výber je naozaj od výmyslu sveta. Od príbehových s tématikou rozprávky, mystiky či dobrodružstva cez športové, jazykové a kreatívne, až po zážitkové. Stačí trošku prelúskať internet.

Aj so smútkom treba počítať

K odlúčeniu patrí odjakživa aj smútok. Je pravdepodobné, že dieťa v niektorom okamihu pocíti smútok za rodičmi a môžu sa objaviť aj slzy. Je to prirodzené a pokiaľ je to iba chvíľková "slabosť", je to úplne v poriadku.

Predovšetkým menšie deti by mali byť s dieťaťom počas tábora v kontakte. Nevyvolávajte dieťaťa však príliš často. Návšteva nie je šťastným riešením. Zbytočne by ste upútavali pozornosť na odlúčenie. Ak dieťa plače a pýta sa domov, odborníci to neodporúčajú. Predčasný odchod domov by malo byť posledné riešenie. Je už úlohou vedúceho, aby deťom vymyslel natoľko zaujímavý program, odviedol ich pozornosť iným smerom, aby ich smútok nedržal príliš dlho. Pomôcť by mohla aj obľubená hračka, ktorú mu nezabudnite pribaliť. Je to spojítko zo svetom, ktorý opustil a ktorý mu chýba.

Aké máte skúsenosti s letnými tábormi vy? Podeľte sa s nimi vo WIKI a pomôžte tak ostatným mamičkám pri rozhodovaní.

Cumlík je hneď po plienkach najdôležitejšou súčasťou novorodeneckej výbavy. Najprv je vykúpením z plaču nielen bábätka, ale častokrát je aj vašim vykúpením. Potom je preklínaným a najradšej by ste ho niekde zabudli a nikdy viac nenašli. No ale čo keby náhodou… Predsa ho len máte v taške, však?

Napriek tomu, že je dnes ponuka cumlíkov široká, žiaden z nich nie je pre dieťa z hľadiska vývoja chrupu a reči vhodný. Ani anatomicky tvarovaný. Pri nepretržitom cmúľaní hrozí riziko, že sa mäkké detské kosti začnú prispôsobovať tvaru cumľa. Vznikajú odlišnosi v postavení zubov, jazyk sa posúva smerom dopredu. Výsledkom môže byť otvorený zubný zhryz, krivá čeľusť a narušená artikulácia. Dieťa zle vyslovuje sykavky a iné hlásky. Najhoršie je, ak sa cmúľanie už stalo návykom. Myslíte si, že tu nie je cesty späť? Spolu s osobnými skúsenosťami mamičiek vám poradíme, ako na to.

Kedy zobrať

Medzi deťmi sa nájdu aj vrodení “cumlikári”, ktorí majú cumeľ stále v ústach. Začnite s odúčaním už tu. Vždy, keď je dieťa spokojné a neplače, vždy, keď sa s ním rozprávate, cumlík vyberte. Vždy, keď je aktívne, lezie, hrá sa, pozerá si predmety, alebo svoje ruky. Tiež nie je nutné, aby ho bábätko malo v puse, keď spí.

Čím skôr začnete odúčať, tým to bude ľahšie. Majkina dcérka má už viac ako tri roky a zdá sa, že odobrať cumlík bude stáť rodičov veľa práce:  “Jednoducho ho chce! Či spí, či sa hrá, stále má "dudu" v puse... Minule sme išli von a cumlík sme zabudli doma.  Museli sme sa vrátiť, pretože kvôli nemu robila cirkus… Aj naša detská lekárka ma upozorňovala, že je na cumeľ veľká. Už som všetko možné vymýšľala... “ Naozaj všetko možné?

Ako ho zobrať

• Buďte neodbytná

Povedať rázne NIE jednoducho raz musíte. Ste rodič. Buďte príkladom aj dieťaťu a svoje slovo dodržte. Trpezlivo. “ Odúčala som syna od cumľa rok. Vždy som povolila, bola som na neho mäkká. Mal ho do 3 a pol roka. Vždy to bolo s plačom a ja som po hodine revu ustúpila. Bola to moja chyba, netreba povoliť, dieťa za dve – tri noci zabudne,”  priznáva si na diskusnom fóre Adri.

• Darovať, predať, skryť

Popustite uzdu svojej fantázie a vymyslite príbeh, komu ste cumlík darovali. Alebo ste ho predali pani doktorke pre ďalšie bábätká... Niekedy všetko vyrieši zhoda náhod, ako v prípade Ľubky:  “Mňa raz tak dcéra naštvala, že som cumlík skryla a povedala, že ho vzali smetiari, ktorí aj v tú chvíľu boli pred našim domom. Mala tri roky. A bolo…”

• Zabudnúť, stratiť

Ak cestujete na dovolenku, možno cumlík aj naozaj zabudnete doma. Alebo sa niekde cestou stratí…

• Vypustiť do vesmíru

Priviažte cumeľ šnúrkou o balón naplnený héliom. A jednoducho ho spoločne vypustite.

• Vymeniť za vianočný darček

Vianoce sú síce ďaleko, ale ak to inak nepôjde, nech pod stromčekom vaše dieťa nechá cumlík a Ježiško mu zaň, na výmenu, prinesie vytúžený darček.

• Znepríjemniť

Pokvapkajte cumlík citrónom, alebo namočte do neobľúbeného jedla.

• Poškodiť

Odstrihnite špičku cumlíka. Znemožníte tak sanie. Cumeľ "nefunguje" a nie je oň záujem.

• Kniha o odučení

Ak vymýšľanie príbehov nie je vašou silnou stránkou, zájdite do kníhkupectva. Bude to trochu iný príbeh, poučný…

• Červíkový cumlík

Odstrihnite konček a dajte doň celú rascu. Vytvoríte v cumlíku nepríjemné “červíky”, ktoré sa do pusy predsa nedávajú.

• Je to veda?

Podľa Katky ani nie: “Normálne ich včetky vyhoďte a za pár dní máte pokoj. Netreba z toho robiť vedu…”

Vedeli ste, že…

Cumeľ nie je vynález modernej doby. V 19. storočí sa bežne používali “cumlíky” v podobe polievkovej lyžice cukru zabalenej do malej handričky. Alebo sa do kúska plátna zavinulo mäso, či živočíšny tuk. Sú údaje aj o podávaní maku, alebo alkoholom zmáčaného chleba.

Foto: pixabay.com

Situácia vo vašej rodine sa o niekoľko mesiacov zmení a vám okrem množstva iných myšlienok v hlave prúdi obava, ako nového člena domácnosti príjme jeho starší súrodenec. Ak je príliš malý, bude schopný pochopiť, že vo vašom brušku pláva jeho mladší braček či sestrička? Dokáže si pospájať súvislosti? Ako sa s podobnou situáciou vysporiadali ďalšie mamičky?

Základom je dať novovzniknutej situácii čas a priestor, aby sa vyvinula v priebehu niekoľkých mesiacov tehotenstva. Postupujte preto mierne a hlavne – žiadne stresy.

Názorne mu ukazujte

Deti majú veľmi bohatú predstavivosť, no v tomto prípade je dobré pomôcť si aj názornými ukážkami. Inšpiráciu hľadajte v časopisoch, na internete či v rozprávkových knihách s obrázkami. Podstatné sú prehľadné ilustrácie, ideálne bábätka nachádzajúceho sa v maminkinom brušku. "My sme si párkrát pozreli časopis Mama a ja. Tam je kopec obrázkov, kde je bábätko v brušku. Moja to pochopila veľmi rýchlo,"popisuje mamička, ktorej deti majú medzi sebou dvojročný rozdiel.
Ďalšie mamičky si tiež pochvaľujú napríklad známu detskú rozprávku Krtek, kde sa jedna časť zameriava práve na narodenie bábätka. „Naša malá strašne veľa pochopila, keď som jej ukázala knihy o tehotenstve, kde sú kreslené obrázky bába v brušku,“ približuje ďalšia z mamičiek.

Zapojte ho do procesov

Vysvetlite staršiemu súrodencovi, čo všetko sa s príchodom malého drobca zmení. Ako vám bude pomáhať malé bábätko kúpať, kočíkovať, kŕmiť, hrať sa s ním... Spolu nakupujte výbavičku. Zoberte ho so sebou aj na ultrazvukové vyšetrenie k lekárovi. Hlavné je dať dieťaťu pocítiť, že je súčasťou celého novovznikajúceho procesu.

"Moja malá bola nadšená, lebo som ju do všetkého, čo sa týkalo príchodu súrodenca, zapájala. Nakupovali sme spolu, pomáhala mi vyberať veci. Aj keď sa mi páčilo niečo iné, tak som kúpila, čo ona vybrala. Veď na farbe osušky či dupačiek zase až tak nezáleží," odporúča mamička Lily.

Dajte mu čas na pochopenie

Starší súrodenec potrebuje istý čas na pochopenie súvislosti. Menšie deti ešte často nerozumejú  rodinným väzbám (babka je vlastne vaša mama, teta je vaša sestra a podobne), ale chápu pomenovania: mama, tata, baba... Na začiatok teda stačí, ak pochopí, že do rodiny pribudne nové bábo. Nemusí vedieť, odkiaľ sa tam vzalo ani v akom rodinnom zväzku bude.

"Môjmu dvojročnému synovi som stále opakovala, že v brušku máme bábo. Keď sme nejaké stretli vonku, vravela som mu, že aj my také budeme mať. Postupne si to dával v hlavičke dokopy, hlavne keď doma pribúdali veci pre bábo. Takže keď som prišla z pôrodnice domov so sestričkou, nebol prekvapený. Strašne sa tešil a hneď ju bozkával a nežne hladkal," približuje ďalšia z mamičiek svoje skúsenosti. 

„Aj ty si bol predsa v brušku“

Okrem názorných ilustrácii môžete svojmu chrústikovi tiež vysvetľovať, aké prirodzené a normálne je to, čo sa práve vo vašom bruchu deje. "Môj malý vedel ešte predtým, ako som otehotnela, že aj on bol kedysi v brušku. Rád si pozerá fotky, čo máme vo fotoalbume, a mám tam aj tehotenské fotky. Tak mu to nejak prišlo normálne, keď on bol v brušku, že teraz je ďalšie bábo v brušku," priznáva iná mamička. Môžete tiež skúsiť stratégiu s použitím detí z vášho okolia: Aj Jožko má predsa sestričku a Evka má bračeka...

Skutočná zmena príde až po narodení

Väčšina mamičiek sa však tak či tak zhoduje na jednom - menšie deti vo veku okolo dvoch – troch rokov súrodenca v brušku príliš "neriešia". Aj keď sa im snažíte novú situáciu nenápadne prízvukovať, aby si na ňu zvykli, príliš ich to nezaujíma. Kým reálne neprídete z nemocnice s novým človiečikom, ťažko si budú vedieť predstaviť súvislosti. Reálna zmena nastáva až po vašom pôrode. Začínate sa starať o novorodenca a na staršieho súrodenca zrazu nemáte toľko času. Až v takýchto chvíľach môžu vzniknúť pocity žiarlivosti a napätia. Krpec sa bude dožadovať vašej pozornosti, na ktorú bol doteraz zvyknutý. Nechajte sa opäť inšpirovať radami iných mamičiek, ktoré si tým už prešli.

Zdroj foto: shutterstock

Ak má vaše dieťa viac ako štyri roky a cmúľa si palec, začína mať problém, pretože sa tým zvyšuje riziko problémov so zubami a rečou. V prípade, že si cmúľa palec po piatom roku, pravdepodobne čelí emocionálnemu problému alebo poruche, najčastejšie úzkosti. Aby sa tieto problémy vyriešili, potrebuje odbornú pomoc. Často ide o jednoduchú liečbu, ktorá je účinná a pomáha.

Mnohí odborníci sa  zhodujú v tom, že cmúľanie palca by mali rodičia ignorovať a problém odzneje sám od seba. Liečbu potrebujú deti, ktoré si cmúľajú palec po 4. a 5. roku s veľkou intenzitou. Na každé dieťa však platí niečo iné. Ak spolupracuje, odučí sa jednoduchšie, no keď odmieta spolupracovať, zlozvyk neodzneje. Väčšinou odoznie potreba cucania si palca okolo dvoch rokov. Niektoré deti však zvýšia frevenciu a intenzitu do takej miery, že sa cucanie stáva sociálnym alebo dentálny problémom.

Zapojte celú rodinu

V prvom rade by si rodičia mali ujednotiť, či ide len o bežný zlozvyk alebo zlozvyk, ktorý upozorňuje na určité psychické problémy. V takom prípade, je potrebné konzultovať odstránenie zlozvyku s detským psychológom. 

Pri bežnom zlozvyku je vhodné vysvetliť dieťaťu, prečo je cmúľanie palca nevhodné, čo spôsobuje a prečo by s tým malo prestať. Rodičia by mali zvoliť takú formu rozhovoru, aby to dieťa pochopilo a spolupracovalo. Ak pôjde o násilné odvykanie, rodičia nebudú úspešní, pretože nátlak nepomáha. 

Ak dieťa počas dňa spolupracuje, môže nastať problém s cmúľaním palca v noci. Počas spánku si dieťa vloží prst do úst podvedome. Pomôcť môžu rukavice, ktoré sú upravené tak, aby prsty neboli v rukavici jednotlivo, ale v celku.

Následky cmúľania palca 

Jedným z prejavov sú červené vyrázky na koži, popraskaná alebo suchá koža. Cucané palce bolia, pretože tým trpí koža. Sústavná vlhkosť zo slín a tlak zubov spôsobujú mozole, ktoré praskajú alebo krvácajú.

Vyrážka sa môže vytvoriť aj okolo úst, pretože pri cmúľaní palca dieťa sliní. Je potrebné udržiavať kožu okolo úst dieťaťa čo najsuchšiu. Na vyrážku použite krém, ktorý podporí hojenie. Ak sa vyrážka nezlepší alebo sa zhorší do dvoch dní, tak kontaktujte pediatra.

Cucanie palca spôsobuje predkus. Spozornieť by mali rodičia, v prípade, že dieťa má predkus dedičný alebo mu vyčnieva horné ďasno.

Ak sa podarí odstrániť zlozvyk počas vývoja mliečneho chrupu, ústna dutina sa vyvíja bez zmien. Ak zlozvyk pretrváva pri raste trvalého chrupu, nastupuje čeľustno-ortopedická liečba. Podľa odborníkov nesmieme zabúdať ani na asociáciu tohto zlozvyku s inými funkčnými poruchami, ako je zlá poloha jazyka, poruchy perového uzáveru a poruchy výslovnosti. V tom prípade pomáha klinický logopéd a odborný terapeut.

Čo odporúčajú odborníci

Odborník môže odporučiť netoxickú plastovú pomôcku, ktorú môže dieťa nosiť na palci a znemožňuje mu cmúľať si palec. Pomôcka sa odstráni, ak dieťa vydrží bez cmúľania 24 hodín. Vhodné sú aj ústne pomôcky, ktoré musí nasadiť zubný lekár. Dieťa ich môže nosiť aj niekoľko mesiacov, kým sa problém odstráni.

Dlhé pretrvávajúce a silné cmúľanie palca môže vyvolávať vyklonenie predných zubov smerom von a spôsobiť efekt zajačích zubov. 

Ak rodičia problém zanedbajú, výsledkom je trvalo poškodený nepravidelný chrup. 

Väčšina takýchto detí potom nosí strojček, pretože zuby rastú krivo. 

Prečítajte si, ako dieťa od cmúľania palca odučiť

Ani sa nenazdáte a zrazu, po rozhodovaní o tom, kde svoje dieťatko privediete na svet, musíte rozhodnúť o tom, kam ho dáte. Dôvody sú rôzne. V dnešnej dobe najmä finančné. Vrátiť sa do práce skôr ako skončí materská, či rodičovská dovolenka, je často jediným východiskom. Uživiť rodinu a udržať chod domácnosti je nevyhnutné. Ťažko povedať, čo je väčšou dilemou. Ostať, či neostať s dieťaťom doma, alebo kam ho dať?

Kedy?

Z psychologického hľadiska je dieťa v dojčenskom období, teda do roka, v domácej opatere. Len v celkom výnimočných prípadoch sa dáva do detského kolektívneho zariadenia, najčastejšie do súkromných jasličiek.
Ani v batolivom veku, čo je od roka do troch rokov, deti ešte nie sú zväčša dostatočne zrelé pre kolektívnu výchovu. Ich umiestnenie v jasliach by malo byť zriedkavé.
Predškolské obdobie trvá od troch do šiestich rokov. Hlavnou charakteristikou je socializácia dieťaťa, jeho zapojenie do spoločnosti vrstovníkov, schopnosť hrať sa s inými deťmi. V tomto období je už prirodzené vychovávať dieťa vo väčšom kolektíve.

Nuž, takto je to ideálne. Niekedy sa ale treba rozhodnúť skôr.

Jasle, alebo opatrovateľka? 

Zamerajte sa na to, aké je vaše dieťa, aký je jeho momentálny vek a akú povahu má. Čo by pre neho bolo najlepšie? Niektoré deti sú od narodenia spoločenské a dobre sa cítia v kolektíve, či už dospelých, alebo iných detí. Druhé, naopak, sú najradšej s mamou, jedine s ňou sa cítia bezpečne, dôverujú jej. Je pre ne všetkým. Majú rady pokoj a svoj domov. Skôr ako na finančnú stránku, sa treba zamerať práve na povahu a potreby dieťaťa. Toho názoru je aj Martina Strhanová, majiteľka detského centra a mama dvojročného chlapčeka: “Ja by som určite vybrala pre svoje dieťa opatrovateľku. Alexík sa najlepšie cíti v domácom prostredí. Je pre mňa výhodou, že opatrovateľka dochádza rovno domov, aj časovo. Neviem si predstaviť dať ho do jasiel. Už zmena osoby, ktorá sa stará o dieťa, je pre neho šok a nie ešte viaceré osoby a úplne iné prostredie."

Aj podľa diskusií na online fórach sa matky zhodujú, že pre deti do troch rokov je najvhodnejšia opatrovateľka. Dieťa lepšie prosperuje po psychickej aj emocionálnej stránke, pretože sa mu sústavne a neobmedzene venuje jedna osoba. Druhá strana mince je, že ideálna opatrovateľka asi neexistuje a ak, budete ju hľadať dlhšie.

Misia: Opatrovateľka

Trojmesačné pátranie dalo zabrať aj Lejle: "Po týždni u nás prišla s tým, že autobus zdražel.  Za pár dní si vymyslela, že pondelky, stredy a štrvtky potrebuje odísť o 15.00. Vstávali sme o 4.30... Keď som párkrát zavolala z práce domov, či je všetko ok, počula som na plné pecky TV, pozerala telenovely… V sobotu som jej previedla na účet peniaze. V pondelok mi zavolala, že večer príde s políciou, lebo som jej nezaplatila…"

Nájsť serióznu pani, ktorá v opatrovaní nebude vidieť len jednoducho zarobené peniaze, ale aj lásku k deťom, je hotová misia. Dajte si záležať, doprajte si čas a začnite hľadať včas. Niekedy sa stačí poobzerať okolo seba – mamičky na materskej sa často starajú, okrem svojich,  aj o ďalšie deti. A možno nájdete nielen opatrovateľku, ale aj dobrú kamarátku.

Jasle - biologický teror?

Ak ste vydedukovali, že pre vášho drobca sú jasle to pravé orechové, Martina z detského centra má pre vás radu: "V jasliach je väčší kolektív. Je to i výhoda i nevýhoda zároveň. Horšie sa rozvíjajú individuality dieťaťa, nedbá sa až tak na jeho potreby. Tam ide o nastavenie spoločného programu pre všetky deti, bez ohľadu na ich priania, potreby, vyspelosť.  Rodič musí  vynaložiť značné úsilie, aby dieťa pocítilo jedinečnosť a rozvíjalo aj svoje vlastnosti."

Obávanou nevýhodou jasiel je chorobnosť. Šírenie bacilov a vírusov je časté, nedá sa tomu vyhnúť. Niekto túto možnosť nazýva biologickým terorom, niekto cvičením imunity. Čo si vyberiete vy?

Jasle

Výhody

+ skúsené pani učiteľky

+ vyššia dôveryhodnosť učiteliek

+ veľa hračiek

+ možnosť uplatniť si príspevok na opatrovanie u dieťaťa do 3 rokov

+ súkromné jasle bývajú dlhšie v prevádzke ako štátne, možnosť vodenia detí domov, opatrovanie aj počas víkendu

Nevýhody

- vyššia cena súkromných jaslí

- vyššia chorobnosť v kolektíve

- o dieťa sa stará neustále iná osoba

- dieťa je často aj samé

- spočiatku veľké cudzie prostredie

Opatrovateľka

Výhody

+ dieťaťu sa počas dňa plne venuje

+ môžete si vybrať takú, ktorá najlepšie zodpovedá vašim predstavám 

+ prispôsobenie času opatrovania

+ nižšia chorobnosť

Nevýhody

- vyššia cena

- správnu opatrovateľku často nájdete až na druhý či tretí pokus

- ak opatrovateľka nepracuje na živnosť, nemôžete si požiadať o príspevok

Foto: pixabay.com

Starostlivosť o dieťa je práca na plný úväzok, častokrát bez prestávky na odpočinok, bez nároku na dovolenku. Niekedy sa ale mamička dostane do situácie, keď už nevládze a radosť z materstva si pre pocit zúfalstva nedokáže vychutnávať.

Hovorí sa, že každé dieťa je iné, s vlastnou osobnosťou a charakterom. A presne také sú aj mamičky. Zatiaľ čo jedna zvláda rôzne situácie v živote dieťaťa ľahšie, inej to ide ťažšie. Medzi častý problém, ktorý rodičia pri výchove riešia, sú napríklad návyky dieťatka, ktoré komplikujú každodenný život v rodine. 

Pri výchove je potrebná láska, neha a trpezlivosť

Mamičky, ktoré už majú obdobie problémových návykov svojho potomka za sebou vedia, že pri zvládnutí tejto životnej etapy bude dieťa  potrebovať mnoho pozornosti, nehy, dotykov, rozhovorov a hrania. Mama  sa zasa musí vyzbrojiť trpezlivosťou, ktorá ju dovedie k úspešnému zvládnutiu problémového obdobia.

Keď už nevládzete nosiť dieťa na rukách

"Prosím, poraďte, mám 6. mesačného chlapčeka, ktorý má už skoro 9 kg a nosil by sa iba na rukách, nechce byť v postieľke, v ohrádke, v kresielku, v stoličke, len na rukách a už nevládze môj chrbát a ani kĺby. Ináč plače ako o dušu. Naučil sa na rukách, lebo mal od narodenia silné koliky a to bolo jediné, čo mu pomáhalo," obrátila sa s prosbou o radu mama na Fóre.

"Poraďte mi čo mám robiť, keď  sa malá chce nosiť na rukách vtedy, keď sa potrebuje ukľudniť alebo zaspať. Inak nezaspí. Vyžaduje si to a ja už nevládzem. Bolia ma nohy aj ruky, pretože je dosť ťažká. Neviete mi poradiť ako ju mám od toho odučiť?" zveruje sa s rovnakým problémom iná mamička.

Sú dva spôsoby ako odnaučiť dieťa od nosenia na rukách

Prvý spôsob je  náhrada nosenia na rukách za nosenie v nosiči a druhý je úplné odučenie bez akejkoľvek náhrady nosenia. 

1. Nosenie na rukách nahraďte nosením v ergonomickom nosiči alebo šatke

"Tak ako ti baby radia, nosič alebo šatka ťa zachráni. Mňa zachránila manduca. Prvého som mala presne ako ty svoju. Len na rukách a hojdať podľa jeho pravidiel, v ideálnom prípade mu aj do nemoty spievať. Ani napiť vody som sa nemohla ísť bez neho na rukách. Asi v 4.mesiaci som si požičala manducu a hneď som si ju aj kúpila. Odrazu som si mohla navariť, najesť sa, ísť na záchod, upratovať, takmer čokoľvek. Aj keď som bola väčšinu času na nohách, ale aspoň bol kľud a stíhala som všetko čo som potrebovala. Mladšia bola a aj je oveľa pohodovejšia, ale už v 4. týždni šla do nosiča a nosila som ju do 1. roka, aj tam zaspávala," radí mamina na Fóre.

Podľa mamičiek takýto typ nosenia je omnoho pohodlnejší pre matku aj pre dieťa.  V ergonomickom nosiči  je telo dieťaťa uložené spôsobom, ktorý zabezpečuje, že má zaguľatený chrbát, zadok  je nižšie ako kolená a spolu tvoria písmeno M.  Klasický nosič tzv. babyvak maminy neodporúčajú, nie je anatomicky riešený  pre chrbát toho, kto dieťa nosí a  ani nedokáže zabezpečiť ideálnu polohu pre dieťa.

Náhradou za ergonomický nosič môže byť ešte šatka na nosenie. Oproti nosiču má tú výhodu, že dieťatko v nej možno nosiť rôznými spôsobmi. Veľa návodov ako sa dá dieťa nosiť v šatke nájdtete na Youtube. Napríklad aj toto od @matta308

2. Pomaly a s trpezlivosťou jednoducho prestať dieťa nosiť na rukách

"My sme to riešili takto... moja stredná dcéra bola taká ulepená. Treba štuple do uší a trpezlivosť. Ony sa odnaučia. Keď chcela ísť na ruky, tak som si k nej čupla a objala ju, ale stála na zemi. Keď nechcela sedieť na zemi a pýtala sa hore, tak som si k nej sadla. Môj dotyk cítila, ale nevešala sa po mne. Ono to chvíločku trvá, ale treba ich to naučiť, veď chrbát máme len jeden. Keď už boli väčšie, tak sme to riešili tak, že maminku veľmi bolí chrbátik a má bobo, tak mi fúkali na chrbátik a hore už nechceli ísť", radí ďalšia mamička.

"Keď má dobrú náladu do kresielka/ohradky/na deku na zem/atd. a hraj sa s ním. Zaujmi ho nejakou hračkou, chvíľku sa s ním pohraj. Keď bude zaujatý hrou, nechaj ho sa hrať samého. Podľa možností, ale ostaň v jeho dohľade. Už môže mať separačnú úzkosť a potrebuje ťa minimálne vidieť. Teda ak potrebuješ spraviť niečo v kuchyni, daj si kresielko do kuchyne, aby ťa videl. Rozprávaj mu a ukazuj, co robíš. Keď sa potrebuješ od neho vzdialiť tak, že ťa nebude vidieť, rozprávaj sa s ním. Teda povedz mu, že ideš do špajze (napríklad) a rozprávaj sa s ním aj ďalej po ceste tak, že mu hovor, že musíš niečo zobrať/nájsť a že sa už vraciaš a kuk! Už si spiatky. Nemusí ti to vôbec prísť blbo, však si s ním sama," aj takto to riešila jedna z mamičiek na Fóre.

Odúčať alebo neodúčať od nosenia na rukách

Dlhodobé nosenie dieťaťa na rukách je pre matku príťažou, nielen v tom, že doma nič neuprace, nenavarí, nenaje sa, v pokoji nezájde na toaletu. Takéto nosenie je vyčerpávajúce a veľmi náročné pre ruky aj chrbát. Dieťa, ale potrebuje cítiť dotyk matky, rado sa k nej túli, hreje ho jej teplo, preto je v súčasnosti veľmi obľúbené nosenie detí v šatkách alebo kvalitných nosičoch, kedy sa s dieťaťom dajú vykonávať takmer všetky činnosti v domácnosti. Aj napriek tomu viacero mamičiek zastáva názor, že dieťatko by v určitom veku malo zaspávať samé, hlavne v noci, pretože matka si potrebuje oddýchnúť. A to najmä v prípade, že je na dieťa sama a nemá jej, kto pomáhať.

"Myslím, že môžeme nosiť deti, ale nemôžu byť zvyknuté byť na rukách. Pomojkať môžeš, ale musí vedieť aj samo zaspať. Moja vie aj sama, ale stále sa to s tým nosením zhoršuje. Mám pocit, že sú to nejaké maniére.  Nemôžem byť na nohách aj cez deň aj v noci, potom sa mi podlamujú nohy a som nervózna. A to nemá zmysel," zamýšľa sa mamička z Modrého koníka.

"Ja som mala chrbát v kýbli od skákania na fitlopte, bolo to stále horšie a horšie  a psychicky ani nehovorím, keď som ju hojdala 3 hodiny a po preložení do postele rev. To som ju mala hojdať celú noc?  Nie nie, nauč svoje dieťatko zaspaváť samé a bude spokojné aj ono aj ty, tak aj moja sa upokojila odkedy zaspáva v postieľke," pridáva svoju skúsenosť ďalšia mamina z Fóra.

Rozhodnutie je len a len na mamičke

Či  sa rozhodnete pre prvý alebo druhý spôsob odúčania dieťaťa od nosenia na rukách je len na vás. Nakoniec si každý nájde svoje vlastné riešenie, ktoré sa mu osvedčí. Možno to bude nosenie v šatke alebo nosiči, možno pomalé odoprieranie nosenia na rukách a možno najskôr skúsite jedno a potom druhé. Dôležité je, aby ste boli spokojní obaja a našli si tú svoju vlastnú cestu, ako si spolu vychutnávať čaro spojenia medzi matkou a dieťaťom.

Má váš drobec večne prst v ústach? Prečítajte si desatoro prvej pomoci pri cmúľaní palca

#nosenie #nosenie_na_rukach #vychova
Foto: pixabay.com

Najmenšie deti s mobilmi v rukách, len aby ich rodičia na chvíľu niečím zabavili. V dnešnej dobe relatívne bežný obraz. V minulosti sme neboli elektronikou obklopení tak, ako je tomu v súčasnosti. V takmer každej domácnosti nájdete televízor (alebo aj viac), rádio, počítač, laptop, niekoľko mobilov... Uniknúť pred tým je takmer nemožné. Aj napriek tomu by sme však pri deťoch s používaním modernej techniky mali byť obozretní a o čosi opatrnejší.

Elektromagnetický smog

Stretli ste sa už s pojmom elektromagnetický smog? Nejde o skutočný smog v pravom slova zmysle, skôr sa ním definuje elektromagnetické žiarenie z moderných technológii. Zdrojom sú spotrebiče ako televízor či počítač, ale najmä tie, ktoré fungujú bez káblov, pomocou wi-fi, čiže tablety a mobily. Najsilnejší smog okolo mobilného telefónu vzniká práve v čase, keď telefonujeme.

Z mobilných telefónov, tabletov, laptopov i počítačov vyžaruje elektromagnetické pole, na ktoré sú obzvlášť citlivé práve malé deti, a to najmä počas prvých troch rokov života, keď je ešte ich lebka krehká a vyvíja sa. Aj preto by dieťatko nikdy nemalo zaspávať v bezprostrednej blízkosti mobilu či tabletu.

Fascinujúci displej

Určite sa aj vy neraz prichytíte pri tom, ako v blízkosti svojho prcka ťukáte do mobilu správu, prezeráte, čo nové na sociálnych sieťach alebo len tak bezducho pozeráte telku miesto toho, aby ste ju radšej vypli a naplno sa venovali dieťaťu. Keďže rodičia idú deťom príkladom, niet sa čo čudovať, že ich tie svetelné displeje tak fascinujú.

Čas pred obrazovkou

Dá sa vôbec definovať, koľko času je pre deti optimálne pred obrazovkou stráviť a čo je už príliš veľa? Neexistujú na to síce normy, no odborníci odporúčajú riadiť sa približne týmito hodnotami:

• Dieťa do 2 rokov – maximálne hodina denne
• Dieťa od 2 do 5 rokov – hodina až maximálne dve hodiny denne
• Staršie deti – dve až maximálne tri hodiny denne

Pravidlá stanovte a dodržiavajte

Príliš veľa času pred obrazovkou škodí - a to nielen deťom.

• Vplyv na sociálny a emocionálny vývoj
  Pozornosť dieťaťa sa môže narušiť, môže byť hyperaktívne či agresívne. Pri sledovaní programov je dieťa spravidla samé a tak sa nerozvíjajú jeho sociálne zručnosti. Môžu vznikať problémy vo výchove. 
• Problémy s hmotnosťou
  Čím viac času trávi špunt pred obrazovkou, tým menej sa hýbe. Vysedávanie pred telkou prispieva k novodobej epidémii - detskej obezite.
• Problémy so spánkom
  Modré svetlo obrazovky - televíznej či z mobilu alebo tabletu, pôsobí na mozog rušivo. Svetlo, ktoré vyžaruje z obrazovky, totiž odďaľuje uvoľňovanie hormónu melatonínu (hormón spánku). Čím dlhšie bude večer dieťa sledovať televíznu alebo inú obrazovku, tým väčší problém bude mať zaspať. Kvalita spánku môže byť takisto narušená. Dve hodiny pred tým, než pôjde dieťa do postele, by nemalo sledovať televízor ani mobil. To isté platí pre dospelých.

Ani ako kulisa

• Čím neskôr, tým lepšie – čím neskôr svojho drobca zoznámite so zábavnym, čarovným displejom, tým lepšie
• Choďte deťom príkladom - čo vidia u vás, to si zapamätajú najlepšie
• Buďte rodičom - dospelák, najmä ak chce príkladne vychovávať svoje deti, občas musí prijať aj nepopulárne opatrenia
• Stanovte si limity - ako sme už spomínali - deťom do 2 rokov postačí hodina denne, od dvoch do piatich rokov 2 hodiny denne, pri starších deťoch maximálne 3 hodiny denne
• Ani ako kulisa - televíznu ani inú obrazovku nepoužívajte ani ako kulisu pri iných činnostiach. Zbytočne deti rozrušuje pri sústredení sa na to, čo práve robia
• Venujte sa im a hrajte sa s nimi - ukážte deťom, že existuje obrovské množstvo iných aktivít, ako sledovanie obrazovky. Nevyberajte si ľahšie cestičky - zapnúť televíziu, nech sa už dieťa "nejak zabaví"
• Počas jedla jedzte - v koľkých domácnostiach ešte aj počas spoločnej večere beží nejaký program ako kulisa alebo sa dokonca večerá pred televíznou obrazovkou? Zbavte sa tohto zlozvyku a venujte svoju pozornosť členom rodiny
• Televízor do detskej izby nepatrí – takisto ani do spálne

Prečítajte si aj: Kedy zaobstarať dieťaťu prvý mobil?

Zdroj foto: shutterstock

Vychádzky, spánok, kolektívne pohybové, náučné aj relaxačné aktivity – toto všetko škôlkari zvyčajne absolvujú počas dňa v škôlke. Ako však zmysluplne zabaviť dieťa, ktoré škôlku nenavštevuje?

Tvorivé aktivity – drobné činnosti, ktorými efektívne vyplníte voľný čas svojho dieťaťa. Ako inšpirácia vám môžu poslúžiť nasledovné:

• Vyšívanie na pletive - Ak máte doma 4 a viac ročné dieťa, môžete skúsiť vyšívanie na kovovom pletive. Postačí vám malý kúsok kovového pletiva, niť a tupá plastová ihla. Pletivo však orámujte páskou, aby ste predišli prípadnému poškriabaniu či inému úrazu. Ak máte strach aj z plastovej ihly, môžete ju nahradiť páskou omotanou okolo priadze tak, aby vznikol pevný hrot. Potom už len dieťa prepletá ihlu dierkami v pletive. Pri výbere motívu výšivky sa fantázii medze nekladú. Touto aktivitou sa dieťa zabaví na dlhší čas, ktorý však bude strávený efektívne, keďže prispel k rozvoju dieťaťa a zároveň mu priniesol radosť z vlastnej práce.
  
  
• Tkanie na vetvičkách - Na túto aktivitu vám postačí malá vetvička s pár výhonkami, ktoré dieťa omotáva priadzou. Potom si zoberie vlnu inej farby, ktorú striedavo používa na tkanie a omotávanie. Výslednú „utkanú“ vetvičku môže ešte dozdobiť korálikmi či inými materiálmi. Ak si vetvičku pred touto aktivitou pohľadáte počas spoločnej prechádzky v lese či na lúke, vzťah dieťaťa k prírode, ktorý táto činnosť navodzuje, ešte prehĺbite.
  
  
• Maľovanie, kreslenie trochu inak - Skúste maľovanie trochu inak. Namiesto malého papiera maľujte na veľké plátno, použite farby na telo a nechajte dieťa ozdobiť si tvár, kreslite kriedami na chodník či tabuľu.
  
  
• Zaručený úspech má u detí aj bublinkové maľovanie, na ktoré potrebujete len bublinkovú fóliu, farby a kus veľkého papiera, napr. baliaceho. Papier položte na zem, z bublinkovej fólie vytvorte pre dieťa „topánočku“, ktorú mu priviažete na chodidlo a spodnú časť „topánky“ natrite farbou. Dieťa sa bude prechádzať po papieri a vytvárať tak rôzne obrazce.
  
  
• Kreslenie múkou. Jednoducho vysypte na plech múku a nechajte deti kresliť prstami alebo paličkou. Deti si užijú nie len kreslenie, ale aj kontakt s múkou, ktorú budú s chuťou presýpať, takže je potrebné rátať aj s menším neporiadkom.
  
  
• Maľovanie lepidlom a soľou – Na papier naneste v ľubovoľných motívoch tekuté lepidlo a nechajte ho riadne zaschnúť. Na lepidlo potom maľujte vodovými farbami, na ktoré nasypete soľ. Zrnká soli treba prisýpať na farbu ešte predtým ako vyschne, aby sa pekne rozpila. Kombinácia zaschnutého lepidla, farby a soli vytvorí na výkrese zaujímavé obrazce a určite pobaví vášho drobca.
  
  
• Veselé pečenie - Urobte z detí malých pomocníkov pri pečení a určite neoľutujete. V predškolskom veku už bez problémov zvládnu vykrajovanie z medovníkového cesta a zdobenie hotových koláčikov. Týmto deti nielen zamestnáte, ale zároveň precvičíte ich jemnú motoriku. Zdobenie orieškami, farebnými cukríkmi či polevou zas dáva priestor na rozvíjanie fantázie. Nehovoriac o tom, že takto vlastnoručne zhotovené koláčiky im budú aj lepšie chutiť. A to už za tú trochu neporiadku v kuchyni stojí.
  
  
• Bábika na kŕmenie z plastovej fľaše – výroba takejto bábiky je skvelá príležitosť na rozhovor o ochrane životného prostredia a nutnosti recyklácie odpadu. Vaše dieťa sa zabaví a zároveň poučí. Do hornej časti plastovej fľaše, ktorá bude predstavovať telo bábiky, vyrežte dieru – to budú ústa. Ostatné už nechajte na dieťa – vyrobiť a nalepiť vrkoče z vlny, nakresliť oči, nos, prípadne ich vyrobiť z gombíkov, dokresliť či dotvoriť šaty. Keď je bábika hotová, stačí už len nakŕmiť – cez dieru, ktorú sme vyrezali, hádžeme šošovicu, hrach či akékoľvek iné jedlo. 
  
  
• Herbár – predstavuje spojenie príjemného s užitočným, a to najmä pre dievčatá. Počas prechádzky môžete nazbierať rastlinky a listy, ktoré si dieťa v knihe vysuší, vylisuje a nalepí do herbára. Takto ste nie len príjemne strávili čas prechádzkou, ale dali ste dieťaťu možnosť naučiť sa niečo nové a budovať vzťah k prírode.
  
  
• Farebné divadlo – zaujímavý pokus pre budúcich malých vedcov. Do hrnca nalejte mlieko, do ktorého pipetou pridáte farbu (postačí aj obyčajná prášková farba na maľovanie kraslíc, ktorú rozpustíte vo vode). Vatovú tyčinku namočte v saponáte na umývanie riadu a zľahka sa dotýkajte povrchu zafarbeného mlieka. Dieťa bude vzniknutými obrazcami zaručene fascinované.
• Vesmír z papiera – Na papier nakreslite mesiac, hviezdy a planéty. Tieto potom z papiera vystrihnite. Zhasnite svetlo a vložte pod papier baterku. Na strope sa vám bude premietať nočná obloha, ktorú môžete s dieťaťom pozorovať. Ak budete papierom otáčať, vyvoláte dojem pohybu. „Premietanie“ si môžete uľahčiť, ak papier prilepíte na hrniec, do ktorého jednoducho vložíte baterku.
  
  
• Zemiaková pečiatka - mamičky v tomto fóre odporúčajú jednoduchú, ale zábavnú aktivitu, ktorú deti iste ocenia. Zemiak prerežte na polovicu a na prekrojenú časť vyrežte jednoduchý tvar, napríklad hviezdičku alebo srdiečko. Do misiek pripravte temperové alebo prstové farby, namočte do nich pečiatku a môžete otláčať.

Ďalšie tipy a inšpirácie na kreatívne aktivity >>

Divadlo

Najmä v sychravý, upršaný deň bude návšteva divadla príjemným spestrením vášho programu. Takmer každé divadlo má vo svojom repertoári aj detské predstavenia, stačí len vybrať hru a rezervovať lístky. Doprajete tým svojmu dieťaťu nie len kultúrny zážitok, ale spomienku na nezameniteľnú atmosféru divadla.

A ako nadväzujúcu aktivitu sa na divadlo môžete zahrať aj neskôr doma. S pomocou dieťaťa pripravte kulisy, zo starých závesov vytvorte oponu a zahrajte si jednoduchý príbeh.

Centrá voľného času

Ak chcete vybočiť zo stereotypu a pripraviť dieťaťu nový, odlišný program, navštívte centrum voľného času. V týchto centrách býva pre deti pripravený pestrý program v podobe súťaží, hier, tematicky zameraných aktivít a podujatí. Navyše, dieťa bude mať možnosť byť v kontakte s rovesníkmi, čo nepochybne pozitívne vplýva na jeho schopnosť vystupovať v kolektíve a prijímať nové roly v rámci skupiny.

Záujmové krúžky

Krúžky sú ďalším miestom, kde má dieťa možnosť rozvíjať svoju tvorivosť a vlohy v okruhu rovesníkov. Či už to je umelecký, jazykový alebo kreatívny krúžok, pre dieťa, ktoré nenavštevuje škôlku, predstavuje jednoznačne benefit. Všímajte si vlohy a záujmy svojho dieťaťa a podľa toho vyberte krúžok, ktorý by bol pre jeho ďalší rozvoj najosožnejší.

Šport

V útlom veku nie je nutné špecializovať sa na konkrétny šport, stačí ak si dieťa začne budovať dobrý a vhodný všeobecný pohybový základ. Dôležité je, aby si dieťa vytvorilo zvyk na systematickú pohybovú aktivitu, ktorá by mu prinášala radosť. Preto dieťa do ničoho nenúťte, radšej sa snažte nájsť šport či aktivitu, ku ktorej bude inklinovať. V tomto veku úplne postačí beh, preliezačky, jazda na trojkolke, bicykli, plávanie, tanec či ľahká gymnastika.

Foto: pexels.com

Cumeľ, cumlík, dudka, dudlík, kojko... Malý pomocník, ktorý nám pomáha upokojiť našu ratolesť. Tažšie je, keď chceme, aby si od tohto návyku odvyklo.

To, ako dieťa zvládne chvíle počas ktorých sa musí rozlúčiť s cumlíkom, záleží od jeho povahy. Niektoré deti nemajú pri odvykaní od "dudky" takmer žiadny problém, iné rodičov veľmi potrápia. Preto je dôležité starostlivo zvážiť čas, kedy sa do tohto kroku pustiť.

Je to náročné pre dieťa aj pre rodičov. Mamičky, ktoré toto obdobie úspešne zvládli, sa zhodujú v tom, že pri odúčaní dieťaťa od cumlíka treba veľa trpezlivosti a nehy. Pomáhajú objatia, dotyky, rozhovory a všetky možné prejavy lásky, ktoré mu pomôžu vyrovanať sa s touto stratou. Odvykanie môže trvať rôzne dlho, niektoré deti to zvládnu za dva dni, iné potrebujú  viac času, ale  do dvoch týždňov by to malo zvládnuť každé. 

Kedy odnaučiť dieťa od cumľa?

Ak sa vám to podarí do veku jedného roka, je to veľký úspech. Všetko záleží od intenzity sacieho reflexu. V troch rokoch by už dieťa cumeľ používať nemalo.

Prečo deti obľubujú cumlíky?

Súvisí to so spomínaným sacím reflexom, ktorý je súčasťou ich vrodenej "výbavy". Keď má dojča 4 až 6 mesiacov, tento reflex sa prirodzene vytráca a dieťa si sanie  začína uvedomovať.

Kedy neodúčať dieťa od cumľa?

Rozhodnutie odučiť  dieťa od cumľa by ste mali odložiť, ak je choré alebo prechádza náročným obdobím, napríklad nastúpilo do škôlky, do rodiny pribudol súrodenec, presťahovali ste sa...

10 tipov mamičiek, ako odučiť dieťa od cumľa

1. Zobrali ho smetiari

"Mňa raz dcéra tak naštvala, že som dudel skryla a povedala, že ho vzali smetiari, ktorí aj v tú chvíľu boli pred našim domom. Mala 3 roky a bolo. Dve, tri noci pýtala dudel, ale potom bolo OK a to bola závislá!  Keď chodila spávať, dva dudle mala v ruke a tretí v ústach, nedajbože, aby jeden chýbal. Samozrejme, že je to individuálne, niekomu sa zdá už aj v dvoch rokoch dudel nevhodný, niekomu aj hneď od začiatku, " popisuje svoju skúsenosť mamička vo fóre Modrého koníka.

2. Nastrihneme gumenú alebo latexovú časť

"Ja som malému zrušila dudku, keď mal skoro tri roky, už bol z neho závislák.  Zobrala som jednu, odstrihla koniec a dala mu ju  ochutnať.  Nebola dobrá, tak sme hodili do koša. Tak som urobila aj s druhou, tiež skončila v koši. Tretiu som nechala ako zálohu. Keď si syn vypýtal dudku, povedala som, že nech si ide zobrať z koša, ale nechcel.  Večer sme sa nemohli pred spaním dorozprávať, tak nám dudka chýbala, ale trvalo to tak dva dni a už si vôbec nezmyslel," napísala iná mamina.

3. Dali sme ho cumlíkovej víle

"My sme dali cumlík dobrej víle, ktorá nám pod vankúšom ráno nechala cukríky.  Samozrejme, ona naše cumlíky dala bábätkam, čo ich potrebujú. A nebol žiaden problém. Malý sa všade chválil, že cumlíky má dobrá víla. Bolo to zo dňa na deň. Cumlík už ani len nespomenul. Hoci bolo prvých pár nocí, kedy sa zobudil a bol trošku nervózny, ale hneď na to zaspal," poradila si šikovná mamička.

4. Natriete ho jedlým, ale nechutným prípravkom

Aj toto je riešenie, ktoré prináša úspech. Pri menšom dieťati je lepšie poradiť sa s lekárnikom alebo lekárom, ktorý prípravok je pre tento účel vhodný.  Táto metóda sa používa napríklad aj keď si dieťaťa ohrýza nechtíky.

5. Trojročnému dieťaťu už poviete pravdu

V tomto veku volí veľa rodičov metódu "pravdy." Svojmu synovi alebo dcére v príjemnom rozhovore vysvetlia, že trojročné deti cumeľ nenosia. Ako zdvôvodnenie používajú napríklad to, že budú mať škaredé zúbky. Niektorí dokonca poprosia o spoluprácu detskú zubárku, ktorá dieťaťu vysvetlí, že cumeľ naozaj nie je pre jeho zúbky vhodný. Pred zubárkou majú deti rešpekt a rýchlejšie si uvedomia, že cumlíka sa naozaj musia vzdať.

6. Dávajte ho dieťaťu čoraz menej

Postupné odúčanie je medzi rodičmi považované za síce zdĺhavý, ale pre dieťa citlivý spôsob. Prvým krokom by malo byť  obmedeznie používania cumľa, napríklad tak, že ho budete dieťaťu dávať iba počas zaspávania. Všimte si, kedy drobec cmúľa cumlík. Najčastejšie je to, keď je unavené, mrzuté, nahnevané, choré. Znamená to, že má preň upokojúcu účinok a ak mu ho vezmete, budete ho musieť upokojiť iným spôsobom, napríklad rozhovorom, čítaním rozprávky, spievaním, hladkaním.

7. Vymeníte ho za niečo, po čom dieťa túži

Táto metóda je  vhodná pre staršie dieťa, ktoré si už uvedomuje výhodnosť takejto dohody. Ak túži dieťa po novej hračke alebo po inej veci, tak je vhodná chvíľa skúsiť ho presvedčiť, že to po čo tak veľmi chce mu kúpite, iba ak sa vzdá cumľa.

8. Darujete ho inému bábetku

"My sme dali dudlík malému bábätku. Dcéra mala asi 2 roky a 3 mesiace, kamoška akurát trojmesačné bábo. Síce sme mali dudu len na spánok, ale i tak... A tak sme sa s dcérou dohodli, že ho dáme bábätku a sama ho hodila do kočíka. To bolo doobeda. Obedný spánok plač, že chce dudel a tak som vysvetľovala, že bábo je malinké a potrebuje dudu a že ona má hračky a bábiky a beťárka zahlásila: Dám bábätku bábiku, ja chcem dudu. Potom ho spomínala asi dva - tri dni, mali sme aj pár slzičiek a bolo," aj takto vyriešila problém s cumlíkom mamina z diskusie na Modrom Koníku.

Niekedy sa to udeje  úplnou náhodou...

9. Omylom kúpite taký, ktorý dieťa nechce

"Môjho 20-mesačného som nechtiac (a chvalabohu) odnaučila od cumľa už v ôsmom mesiaci. Mal svoj obľúbený cumeľ jednej značky a omylom som kúpila iný a ten stále vypľúval. Trvalo to asi dva dni a už bol v pohode. Vedel, že ho má, lebo som mu ho stále dávala, keď plakal, ale vtedy ho vypľul," spomína si iná mama.

10. Nechtiac ho zabudnete, keď idete na dlhší výlet

"My sme cumlík zabudli, keď sme cestovali na chalupu. Malému som povedala, že maminka zabudla doma dudinu a či skúsi hajať bez nej a malý povedal, že áno. A aj tak bolo. Klamala by som, keby som napísala, že ju nepýtal. Pýtal. Povedala som mu, že sme ho zabudli a malý, že "AHA". Otočil sa a spal ďalej. A keď sme po víkende prišli domov, tak som hneď bežala schovať dudinky, kým si spomenie. Uz si nespomenul. Mal vtedy asi 1,5 roka," aj takto sa podarilo mamičke odnaučiť synčeka od cumľa.

Zdroj obrázka: Pixabay