Nápad ísť s dvomi, resp. tromi malými deťmi na dovolenku lietadlom sa môže zdať ako nie úplne najrozumnejší. Hlavne po minulých zážitkoch. Ale po prvé, človek má tendenciu na zlé zabúdať a po druhé môj cestovateľský duch už pišťal nudou a ja som to jednoducho chcela vyskúšať. Avšak najvýznamnejší argument, ktorý mi dodával odvahu bol, že do poslednej chvíle som zo srdca neverila, že sa tam naozaj dostaneme.

Čakala som, že sa stane všetko, vrátane teroristického útoku a my ostávame v Senci.

Chvíľami to vyzeralo, že sa moje katastrofické predpovede naplnia. Nahnuté sme mali poriadne. Týždeň pred odletom mi len tak náhodou napadlo skontrolovať pasy. Hahá. Jasné, že platnosť Mišutinho vypršala pred tromi mesiacmi. Našťastie, sme stihli vybaviť nový. Keď mi pár dní po tom prišlo z cestovky upozornenie, že mám skontrolovať pasy, už som sa iba dobre pobavila.

Deň pred odletom som odovzdala všetky deti kamoške, aby som mohla pobaliť, presťahovať nás do Bratislavy, aby sme odtiaľ mohli letieť do sveta. Večer, keď som si pre nich šla, oznámila mi „Ivuške pri obedňajšom spánku niečo vytieklo z ucha.“ Zatmelo sa mi pred očami. (Naša posledná dovolenka do Tunisu skončila 5 hodín pred odletom na Mišelinom vysokom CRP a vysokých teplotách.)

Doma som Ivuške naliala do ucha „Burowovú ušnú inštiláciu“ (Slovo „inštilácia“ mi asi navždy utkvie v pamäti. Vôbec mu nerozumiem). Tipovala som, že uško ju mierne pobolieva, ale nie je to žiadna tragédia. Chlap ma však vyhnal na pohotovosť. On sa tváril, že má pred odchodom ešte prácu. Uhm. No lebo ja nie. Dobaliť polozbalené kufre nie je robota. Jupí. Tak sme šli.

Na pohotovosti to bola totálna prča. Celá, poriadne plná čakáreň mala jednu diagnózu – črevná viróza. Videla som princezné úplné vyblité z podoby, ktorým tatinko držal pred tvárou misku, trafenú maminku, ktorá pri okienku hystericky vysvetľovala, že jej malý má od piatej ráno (bolo 8 večer) zelené striekavé stolice (wtf?!) a zvažovala ako rýchlo odtiaľ utečiem a čo budem teda robiť. Našťastie jeden správne mierený telefonát ma nasmeroval priamo na ORL pohotovosť. Po vyšetrení som mala chuť plakať a smiať sa naraz. Diagnóza bola začervenaný bubienok a dostali sme – Burowovú ušnú inštiláciu. Milujem ju. Ale večerný kľud milujem viac.

O 10 sme sa dovalili domov a ja som teda začala baliť zvyšok vecí. Značnú časť domácnosti som zbalila do troch kufrov, troch príručných batožín a dvoch kočíkov.

Svetlo nádeje sa zapálilo, keď sme už na letisku dostali na kočík lietadlovú visačku. Vôbec mi nevadilo, že let hodinu meškal. Aspoň si deti pospali. Tesne pred nastúpením do lietadla sa musel Tomčiak pokakať takmer až do vlasov. (Odplienkované mám presne dve tretiny detí. Tomáš nie je jedno z nich) Museli sme ho okúpať v umývadle, kde tiekla iba studená voda. Na celom letisku teplo ako sviňa, ale jedine na toalete, kde bol prebaľovák bolo vyklimatizované na 19 stupňov. Do lietadla sme nastupovali s vymrznutým mrzutým deckom, ktoré sa rozhodlo v lietadle vrešťať ešte hlasnejšie. Dohoda ešte doma bola, že ja budem sedieť s Tomášom, pretože ak by som sme ho do lietadla vnášali spiaceho, je o kilo ľahší ako Ivana, preto sa mi bude lepšie nosiť (btw to kilo urobí naozaj veľký rozdiel) Dovolím si tvrdiť, že v danej situácii bol tatinko celý rád, že máme takúto dohodu. V lietadle nás rozdelili. Na poslednú chvíľu si totiž uvedomili, že detské dýchacie masky sú iba na sedadlách pri okne.

Tomáš sa ale vcelku rýchlo upokojil. Prvý krát v živote jedol nejakú napolitánku a tým lietadlo získalo na bodoch. Po chvíli prišiel chlap, že si mám ísť pre zmenu sadnúť k babám. Mišela spala a Ivutiena vymýšľala. 100x cikať, čítať časopisy, trhať časopisy, mačkať gombíky, jesť, mrviť, vylievať, robiť zle spiacej Mišute, pišťať, vykrikovať, preliezať sedadlá a ku koncu už vrešťať, lebo už totálne nevedela obsedieť a mne sa minuli nápady, ako ju zabaviť. Trochu pomohlo, že ľudia za nami ozvučovali celé lietadlo dvdčkom s Fíhou Tralala a tak sme si spievali tie jej odrhovačky.

Tomáš bol ako med. Po prílete môj vyspokojnený chlap skonštatoval, že nechápe, čo robím s tými deťmi, že pri mne vreštia a že nabudúce mám ten tablet dať tichšie. Uhm. Diky. Trafil do čierneho.

Potom už ale začal samotný výlet a ten splnil všetky moje najlepšie očakávania. Objavili sa síce ešte sople z príliš vyklimatizovaných interiérov, ale to sa dalo prežiť. Taktiež more bolo pre deti fuj, pretože fuj piesok, fuj horúci piesok, fuj slaná voda, fuj vlny, v ktorých sa nedalo stáť ani poriadne plávať, ale inak sa všetkým páčilo. Nakoniec sme mali základňu pri bazéne so slanou vodou. Vďaka tobogánom sme zistili, ako sa asi cíti hovienko v záchodovej mise. Bábätivce dobehli z plávania všetko čo v zime zameškali, pretože buď boli chorí alebo ja v práci. Tomčo na začiatku veľmi do vody ísť nechcel, ale ku koncu pobytu bez problémov skákal do hlbokého bazéna aj bez rukávnikov (tvárili sme sa, že sa v zásade tešíme..) Videli sme delífniu show a najväčší akváriový tunel na svete.

Nebola to dovolenka, že by som tam prečítala 2 knihy a 7 časopisov. Ani som si nerobila ilúzie, že by to tak malo byť. Dôležité pre mňa bolo, aby moje najväčšie problémy boli, kam sa pôjdeme kúpať a čo budeme jesť. A tak bolo. Na jahodové daiquiri budem spomínať ešte dlho. (To je skoro ako smoothie, nie?)

Vyskúšali sme si, že to spolu vieme cestovať a že je to aj zábava. Očakávam, že už to bude iba lepšie.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Zase púšťam paru po čerstvom zážitku. V prvom šokovom záchvate som sa rozhodla, že na dovolenku s krpcami proste nejdem. Minulý rok sme neboli tiež, pretože som si myslela, že s dvomi nechodiacimi deťmi to bude záder.

Po roku si myslím, že s tromi chodiacimi deťmi to bude väčší záder.

Boli sme cez prázdniny zase raz v aquaparku. Bola som potom unavená ako ťažná krava. Podmienky boli ideálne, trafili sme čas v rámci režimu, bol so mnou chlap a ani sme nič nezabudli. No napriek tomu, som mala dosť.

Veľkonočné sviatky skončili na snehu, deti boli zababušené ako cibule. To znamenalo po vstupe do budovy ich odbaliť, chytiť tri sady teplého oblečenia (vrátane môjho, Miš si niesla sama) do rúk, tašky do zubov, a ísť si oskenovať čip na zápästí. Jasné, mohla som nechať deti oblečené, ale Ivuša si vie vyzlieť čiapku. Tomáš to síce nevie (rozumej: samého by ho to nenapadlo), ale vie ju napodobniť, takže vlastne vie. A už keď májú dole čiapku, strhávajú aj šál a teda, môžem ich buď nechať oblečených, alebo zbierať zvršky zo zeme celú cestu k šatni. Aha, a ešte som zabudla, že cez turniket musím decko zobrať na ruky. Vyťahujem spod bundy tretie a štvrté chápadlo a beriem Ivušu na ruky. Ani nemôžem frflať na chlapa, nech niečo zoberie, lebo ten štandardne ide naložený viac ako ja.

Za turniketom to všetko zložím a prezujem deti. V tomto zariadení sú šatne spoločné, takže nastáva vyzliekací chaos. Snažím sa nejak rozumne upratať naše veci, aby sme mali potom pri obliekaní menší chaos, ale bez šance. Všetky handry končia natlačené v dvoch skrinkách, ani pánboh by sa v tom nevyznal.

Chvíľu tŕpnem, že som zabudla plávacie plienky, ale našťastie to bol planý poplach.

Samotné kúpanie – pohodička.

Všetci spokojne vymočení (vo vode, nie do vody), po dvoch hodinách odchádzame.

Sprcha, našťastie, tečie aspoň dovtedy, kým osprchujeme deti. Na mňa už voda nevyšla, ale vlastne som si to v tom švungu ani nevšimla.

Lietala som hore dole, snažila som sa čo najrýchlejšie obliecť všetkých.

Miš sa práve v tej chvíli rozhodla, že je vhodný čas na emocionálne vydieranie. Ja, krkavčia mať, som jej totiž nechcela kúpiť hru na mobil.

„Mami, som smutná…“ ,

„Hmm..to je škoda, mami,“

„Ale ja by som veľmi chcela, aby som mohla toho Arielinho koníka zobudiť.“

„Mišuta, nič ti nekúpim, zabudni. Obliekaj sa.“

„Aj tak budem smutná..“

A po chvíli, keď som nereagovala.

„Mami!!“ „Vieš, prečo som smutná..?“ stále to skúšala, tým svojím ľútostivým hlasom. Ja som stále nereagovala, nemala som na to chuť ani kapacitu. Čakala som kým sa urazí, čím by otravný rozhovor skončil, ale ona nie a nie, stále si húdla svoje.

„Obliekaj sa!“

Za seba som mala pocit, že pobehujem v miestnosti 2×2 metre tak rýchlo, že sama seba navzájom zrážam.

Hľadám čisté plienky, triedim guču oblečenia (Samozrejme, že mi polovica obsahu skrinky vypadla na mokrú podlahu), obliekam dieťa, podávam chlapovi kusy zvrškov na ďalšie dieťa, poháňam ľutostivú Mišelu, fénujem vlasy, balím, obliekam seba, ospravedlňujem sa ďalším desiatim ľuďom, ktorí k nám nepatria, pretože zrážam aj tých, hľadám, či sme nič nezabudli (Ivuška komplet oblečená behá po štyroch po mokrej dlážke, Tomáš sa oblečený vracia sám k bazénu), snažím sa nezúriť, odchádzam.

Čistý čas štyri a pol minúty.

Deti spokojné, ja vyflusnutá.

Tak teraz vážne zvažujem, či sa odhodlať na letnú dovolenku. Ak to má vyzerať takto, tak nikam nejdem. Aspoň v tejto chvíli to cítim takto.

Ale vraj som imúnna optimistka. Neviem síce úplne presne čo to znamená, ale myslím si, že imúnny optimista by zakončil blog slovami: Alebo na dovolenku pôjdeme. Bude to prvá, na ktorej nepriberiem.

Viac na www.omichi421.wordpress.com