Poznáte to. Krivka našich lepších a horších dní a období,  tak nejak raz padne dole a inokedy sa vyšvihne kdesi hore. Ako na hojdačke. Ale asi prirodzené a aj dobré pre čosi. 

    Tá moja sa momentálne poneviera kdesi uprostred. 

    S jarou človek často očakáva lepšie časy, viac slnka, zelenšia tráva, teplejšia klíma... a že to voľajako aj nás viac k úsmevu naladí. I keď teraz sa mi pripomenula tá povestná jarná únava. 

    Nuž, ale za oknom jar poniektoré dni hľadám márne, i keď sa to veru kde tu už dávno zelenie. A keď nos vystrčím, presúvam sa včase a ajhľa, veď už je november. 

    Zima mi nejako celkom neprospieva. Pre mňa je to vždy o čosi náročnejšie obdobie. Menej vonku, viac chorí, viac obliekania, menej slnka... 

    Posledné dni, týždne som sa cítila tak nejak zaseknuto... kdesi... v čomsi... Ani vpred, ani vzad, ani vpravo, ani vľavo. Na veľa vecí málo času pri všetkých tých povinnostiach, kolotoči chorôb... A keď by už aj aspoň trochu toho času bolo, nejako to nešlo nakopnúť sa. Do motlitby, do šitia, do čítania, do prechádzky, do zmien, ktoré by som rada doma začala... do čohokoľvek... Neviem, či občas ten pocit mávate, že jednoducho neviete prekonať samú seba. Neviete so sebou pohnúť, alebo len veľmi ťažko.

    Keď som začala písať tento článok (lebo voľajako mi to teraz trvá), zdalo sa, že prichádzajú tie lepšie časy, že energie opäť pribúda (najmä tej psychickej), že vnútorné búrky utíchajú. Poniektoré asi "sklamem", ale znova ten zlom nastal u mňa prostredníctvom viery, modlitby a pár našich "súkromných" Božích zásahov. Ale nestalo sa len tak samo od seba. Ten prvý krok som musela spraviť ja. Odhodlať sa, povedať si konečne A dosť, idem do boja. A otvoriť si pre to všetko svoje srdce... dokorán... pre Boha. On sa totiž ponúka, ale nasilu nič nekoná. Treba odpovedať na Jeho pozvanie... Jasne, rozhodne a nahlas. A príde na pomoc a začne premieňať. 

    A tak pár udalostí, čo nasledovalo, ma opäť naštartovalo... zodvihlo... naplnilo novou energiou, motívaciou, chuťou, radosťou a novou nádejou aj dôverou. 

    Dnes, ale možno aj pod vplyvom zopár menej prajných nových okolností, bojujem, nech tá krivka znova neklesá. Znova trochu viac nepokojná, atakovaná množstvom myšlienok, čo bude, ako bude, ako, kam, čo s tým a čo s hentým... Dnes to chce viac energie a vedomého úsilia sa nastaviť a naladiť pozitívne. V duchu dôvery v Božiu prítomnosť a prozreteľnosť kráčať dňom s dušou a mysľou pokojnou. Navzdory situáciám a okolnostiam. 

    A tak teda čierne na bielom aj sebe pripomínam, vydoluj, prehrab sa poriadne a nájdi tie momenty, ktoré Ťa pred nedávnom znova naštartovali a stavaj na nich. Nech to bolo čokoľvek. Modlitba, stretnutie s niekym, článok, príbeh, citát kdesi, povzbudenie od kohokoľvek... Pocíť to znova a vykroč! Takých dní príde ešte veľa. Ale Ty pamätaj, že Ťa nemusia udupať. 

    Prajem Vám aj sebe, nech dokážate v sebe nájsť silu zakaždým, keď hojdačka Vašich dní smeruje nadol. Lebo stačí ten správny pohyb nohami, nebrzdiť a ona Vás môže znova vyniesť hore. 

    Už to bude vyše roka, čo sme sa presťahovali späť na východ. Bývame v podnájme. Byt v pôvodnom stave, za dobrý peniaz. Trošku sme si ho zútulnili po svojom a nie je nám tu zle. I keď to nie je celkom ideál, už sme si, ako tak zvykli.

    Nuž, ale... Kto by nezatúžil, aj keď len občas, mať krajšie, lepšie, snáď svoje, snáď domček malý s dvorom... Aj sme obzerali, aj hľadáme, aj skladáme, zvažujeme, ako by sme ten domček trebárs aj... nuž, ale... Zatiaľ sme nenašli, domček voľajako nám zatiaľ nevychádza v našej situácii ani finančne nateraz. Stálo by nás to asi priveľkú daň a nutnosť ubrať v zásadných požiadavkach. Aj by sme možno tuto kúpili a možno časom, postupne prerobiť... nuž, ale... naša pani domáca zatiaľ zvažuje, či predávať. Ale tak ráta s nami aspoň, či už tak, či onak, strecha nad hlavou nám ostáva. Vďaka Bohu! Máme a nemáme málo. Aj keď často zafrfleme, zabedákame, zatúžime... Bože vďaka Ti!

    Na jednej strane stojíme MY, čo chceme mať všetko pod kontrolou, všetko si tak nejak naplánovať, vyrátať, vyčísliť, usporiadať podľa svojich predstáv a najmä sa ich nechceme ani za nič často pustiť. Aj keď ideme niekedy takmer hlavou proti múru. A dupeme nohami a kričíme, zlostíme sa ako malé deti a dobre že sa o zem nehádžeme aj. (aj keď iba mysľou, vnútri všetko potichu)

    A na strane druhej stojí BOH, ktorý nás pozýva Mu to všetko odovzdať. Volá nás, aby sme Mu viac dôverovali. Aby sme nemysleli toľko na pozemské dobrá a starosti, ale starali sa viac o Božie kráľovstvo, o spásu, o vzťah s Ním... 

    "Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: "Čo budeme jesť?" alebo: "Čo budeme piť?" alebo: "Čo si oblečieme?"! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia." (Mt 6, 31-34)

    Mám to aj na chladničke. Jáááááj, ale že ako sa mi to často ťažko žije. Ako sa často ťažko Bohu dôveruje, odovzdáva Mu to všetko a aj čokoľvek iné. Ako sa ťažko vzdávam svojich plánov a predstáv, aj keď vidím, že skutočne Boh to chce asi predsa len inak, resp. že On sa postará, postará tak, ako to ja skutočne potrebujem. Ono asi každou situáciu si nás Pán Boh tak nejako vedie... kamsi... čomusi nás tým chce naučiť... A keď práve ale nevidíme, nechápeme, odmietame ďalej kráčať s Ním. Lebo veď, nedáva nám to tak nejako zmysel...

    Ale ON, každý deň tam stojí s otvorenou náručou, všemožne cez ľudí, situácie sa mi prihovára. A ja čo? Hluchá, slepá, tak veľmi pripútaná k svetským veciam nebežím a nenechám sa objať. 

    Bože, daj nám viac odvahy dôverovať  Ti. Nečakať síce pečené holuby, že budú samé z neba padať, ale nespoliehať sa toľko len na seba, na svet...

    "Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje." (Jn 14, 27)

    A toto prajem Vám i sebe. Viac dôvery v Boha a napokon veľa milostí od Neho, ktorý koná skrze naše modlitby, naše odovzdávanie sa jemu. 

Pozn: Na komentáre k článku reagovať nebudem. Napísala som, lebo mi to zmysel dáva, prečo to napísať, ale ponechávam list tu ležať len tak a nech si žije už teraz svojím vlastným "životom".  Možno nie je napísaný práve pre Teba. To je v poriadku... Odfiltruj a hlavne "Rob, čo dáva zmysel Tebe a rozumej svojej životnej ceste. To Ti prajem rovnako. Čo hľadáš, to každý deň nachádzaj." 🙂

   Budú to už hádam aj tri roky. Neviem presne, neoslavujem výročnicu 🙂 Udialo sa tak inšpirovaná kamarátkou, následne sme inšpirovali tretiu kamarátku... a tak teda som si nijako v tej chvíli nepripadala ani divne, ani sama, ani nijako mimo a pod....

    A nuž prerčo? A čo ja viem? A prečo FB mať? 

    Ak sa ma dnes ktosi pýta, prečo FB nemám, odpoviem: "A prečo by som mala mať?" Život bez FB je možný, vravím. :D

    Bola som a vlastne stále som na rodičovskej, a teda som ho ani pracovne nijako nepotrebovala. Postupne som stále viac vnímala, že ma o čosi oberá, než aby ma plnohodtne čímsi obdarúval.

    Bol to pre mňa napríklad zbytočný míňač času. A to tak hádam celkom sebakriticky objektívne môžem povedať, že som nebola veľký vysedávač za PC a FB. Ale aj to sa mi už zdalo dosť, resp. že ten čas sa dal naozaj využiť často plnohodnotnejšie. Hoc aj len tá polhodinka. A tiež sa stávalo, že veď idem len kuknúť a zrazu kukneš sem, a klikneš hento, a prečítaš tamto, a odpíšeš, lebo ti napísali... a ajhľa, veď už je takmer hodina fuč. A čo mi dala tá hodinka? Čo skutočne potrebné pre mňa v ten deň a vôbec? 

    Pomohlo to aj v postoji porovnávania sa. Na FB sa nám núka taká polovičatá, nepravdivá, alebo z kontextu vytrhnutá realita. A my sa s ňou či už vedome či nie, porovnávame v negatívnom alebo pozitívnom zmysle. A akosi meriame hodnotu čohokoľvek a kohokoľvek v FB svete počtom lajkov a komentárov. Čo ale skutočne výpovednú hodnotu nemá. 

    Ak chcem vedieť, ako sa niekto má, tých možností, ako sa s ním spojiť je stále veľa aj iných. Mail a najlepšie osobne trebárs... A áno, natrafíte tam aj na človeka, ktorého ste roky nestretli a netušíte. Ale potebujeme tušiť o všetkom a o každom?

    Viete, či aspoň tušíme o tom svojom najviac naokolo. Najlepšie by bolo viac než len tušiť. A v tom mi to tiež pomohlo. Viac sa sústrediť na seba, svoju najbližšiu rodinu. Upratovať si ten malý svet okolo seba, posudzovať najmä to svoje a pracovať na tom. Cítim menší tlak v tomto procese z okolitého sveta, kto to ako iný má. Hlavne si riešim ako to mám ja, ako to chcem mať, čo vyhovuje mne samej, čo funguje nám samým a nie preto, že iní a pod. Neporovnávam sa toľko. Resp. tie momenty stále občas nastanú, ale viem to voľajako rýchlejšie spracovať a napojiť sa opäť na seba. 

    A možno, keď raz budem dcéram vysvetľovať, prečo možno FB až tak životne dôležitý nie je a že sa to dá (viem tlak rovesníkov a doba...), že to s vlastným príkladom bude nápomocné. Ale maybe... A možno takých mám bude viac... Zopár s rovesníčkami mojich dcér už dnes poznám. 🙂 

    A okrem FB, som prednedávnom k svojmu techologickému detoxu pridala aj mobil. Vymenila som dotykový s internetom a všakovakými appkami za obyčajný tlačitkový bez netu. Síce taký Viber a Whatsapp boli mojim jediným spoločenským vyžitím a sociálnym kontaktom mimo mojej najbližšej rodiny poniektoré dni... aj napriek tomu som sa pre tento krok rozhodla. Rovnako mi to každý deň zožralo veľa času a musela som sama sebe priznať, že vlastnou disciplínou to nateraz nedám. Preto ráznejší krok. Začala som badať, že miestami som nervózna k svojim deťom práve peto, že mi prosto nedajú dopísať správu kamoške, prečítať si čo ona napísala a pod. No jednoducho celé naopak. A rovnako verím, že vlastný príklad, že mamine v rukách často mobil nevidia(a našťastie ani tatovi), prinesie svoje ovocie. 

    A či to bude trvalá zmena? Neviem... život sa vyvíja a mení. Príde práca, čokoľvek... bude treba, vrátim, čo bude treba. Mám ale nádej, že ma to bude zasa o niečo menej ovládať, že si budem pánom toho všetkého viac ja sama. Že si mieru a intenzitu dokážem omnoho lepšie určovať. 

    V hrdle škriabe, upchatý nos, hlava bolí, nohy nenesú poriadne... hlas ako Tina Turner, najstaršia dcérka je na tom podobne. Možno by to bodlo využiť a nahrať rockový duet. Jej dve ségry veľmi ďaleko od toho nemajú. Už len, aby sa pridal tatino, ale tam už všetka sranda skončí. :p

    A to sme sa ešte poriadne nespamätali z nedávnej črevnej virózy, nehovoriac o tom, že ono s nástupom chladnejších dní ešte minulého roka je to také "dokolečka dokola, choroba nás zavolá". Ale veď to poznáte mnohé. Deti, škôlka, škola... tam sa toho premelie celkom pestro, čo do vírusov a bacilov. A čím je tých detí asi viac, tým vačší kolotoč. Jeden skončí, druhý začne, a potom tretí a rodičia sa držia kedy ako. 

    A hej, žiadna katastrofa, vravím si bilancia aj tak nie až taká zlá. Anka je tu s nami už šiesty rok a zatiaľ sme vždy zvládli bez ATB a vlastne zatiaľ všetky tri baby naše. A ono kým len to a takto...

    Ale na nervy už občas to ide. Hlavne tie ponorkové stavy a keď do toho ešte upršanô sychravô za oknom. No k nálade to nepomáha. Ani mne a ani deťom. Spoločenský život mamin je vtedy naozaj biedny, ba až nie je. Keď sa ešte aj služobka manželova pritrafí... Štyri steny, tri už sponorkované deti, unavená mama... presne tieto dni milujeme, však? :p

    Nuž ale... teraz príde to podstatné a moje obľúbené. 🙂 Vďaka Ti Bože za soplíky, kašlíky, neželaný detox a dietu. Vďaka za rutinu každodennú, či už tú počas dní chorých aj nechorých... 

    A nuž, na vlastnej koži neodžité horšie... vážna neliečiteľná choroba, postihnutie v rodine, strata blízkeho človeka... A slovami jedného českého psychológa: "Skúsenosť je neprenosná". A aj napriek svojej hádam akej takej empatickej duši, dovolím si tvrdiť, že ani z tretiny netuším aké to je... Ale ďakuj aj Ty mama, čo si nesieš naozaj ťažké bremeno. Boh všetko zlé na dobré obracia. Všetko dokáže využiť pre dobro. Nepýtaj sa "Bože prečo?" s očakávaním negatívnej odpovede... že lebo čo som komu, lebo za čo ma tresceš...? Jeho odpovede sú vždy vľúdnejšie. Lebo Ti chce dobre. Lebo Ťa chce možno pretvoriť v ešte krajšieho človeka. Lebo Ťa chce možno pritiahnuť bližšie k sebe. Lebo tak možno bojuje s Tvojou pýchou. Jeho úmysel je napokon vždy dobrý. A najmä, ponúka Ti svoje ramená. Nenesieš to bremeno sama. 

    Boh nám nesľubuje život bez problémov, starostí, smútkov, trápení... ale sľubuje, že ak budeme kráčať s Ním, napájať sa Naňho, žiť v jeho prítomnosti, dokážeme sa na čokoľvek inak dívať, dokážeme uniesť aj to zlé, dokážeme prijímať a spolu s ním premieňať v dobré všetky nezdary.

    A či je ľahšie tomu, kto si nesie iba také tie "malé kríže"? Kto sa borí "iba" s banalitami? Naozaj len s tou každodennou rutinou a sem tam čosi vyskočí? Nemyslím... Ono práve toto nás často viac ubíja, vyhorievame, ťažko je sa občas nakopnúť, udržať si motiváciu... Taký zvláštny paradox nachádzam. Ak človeka postretne naozaj niečo ťažké, tragické... prekoná tú fázu smútku, bolesti, prvotného utrpenia, dokáže v mnohých prípadoch v sebe nájsť nevídanú silu. Začne inak vnímať, chápať zmysel života. Chce bojovať a robí preto maximum. A v tej rutine si tak nejak tým životom plávame unudený, málo čo skutočne nadchýna... bez hlbšieho zamyslenia je život a všetko čo sa deje tak nejak pre nás samozrejmosťou. A máme pri tom viac, ako si myslíme... a najmä nič z toho nie je samozrejmosť. Všetko sú to dary od Boha. 

    A či už žiješ svoju rutinu so soplíkmi a kašlíkmi, alebo už týždne bojuješ s ťažkou chorobou... či máš všetkého tak akurát alebo aj viac, alebo sa trápiš pre málo finančných prostriedkov... či máš prácu snov, alebo vôbec aspoň nejakú práve hľadáš, ďakuj za to. Je to Tvoje. Je to Tvoja životná cesta, nech je akákoľvek... ľahšia, ťažšia, onaká, hentaká... Premýšľaj, čomu Ťa to má naučiť, o čo Ťa to má obohatiť, nie o čo Ťa to možno práve oberá...

 P.S.: Držme sa Boha a Boh podrží nás.

Ahojte maminky 🙂 

Už sme nejaký ten týždeň po Veľkej Noci.

Ako Váš pôst? Darilo, či nedarilo sa vytrvať v predsavzatiach? Čo Vám to prinieslo? Kam Vás to posunulo? Čo sa zmenilo vo Vašom živote? 

Podeľte sa, pozdieľajte... diskutujme o našej viere rovnako prirodzene a otvorene, ako o očkovaní, stravovaní, plienkovaní, minimalizme... prosto čomkoľvek.

A možno malé povzbudenie... ak sa nezadarilo možno úplne podľa predstáv, Boh je rovanký každý deň a my môžeme čokoľvek obetovať, darovať, venovať ktorýkoľvek deň. Otvorenú náruč s rovnakou ponukou má pre nás každý deň. Veď... včera nám to krásne pripomenula Nedeľa Božieho Milosrdenstva... ktoré ide až do krajnosti a hádam aj ďalej 🙂

Pozn.: Skôr, ako začneš komentovať a netušíš vo co tu gou , prečítaj si článok Obyčajná mama "pochváľ sa". https://www.modrykonik.sk/blog/2veronka7/article/obycajna-mama-pochval-sa-aci364/

Ak ti je zmysel tohto počinu zrozumiteľný a zároveň sa ti pozdáva, tešíme sa na tvoj komentár. Bez posudzovania a s maximom rešpektu.

    Nedávno sa tu objavil článok o tabletoch. Nakoľko sú dobré alebo nie, vzhľadom na detského používateľa. Priznávam, očami som ho len veľmi zbežne prebehla. V reakciách padli aj vyjadrenia typu, že mamičky, ktoré deťom tablet nedávajú sú lenivé, staromódne, nemoderné, nekráčajú s dobou a pod.  Necitujem, ale parafrázujem. A mojim zámerom nie je ich komentovať, hodnotiť ani posudzovať. Ale priviedli ma k tomu, aby som sa znova nad čímsi zamyslela.

    Áno, doba sa mení, doba je iná, modernejšia, sme svedkami veľkého technického pokroku, ponúka nám nové, pokrokovejšie...

    Nedá mi nepoznamenať, že dobu tvoria ľudia, ktorí v nej žijú. Ona sa nemení sama od seba. 

    A vôbec dnes je všetkého taaaaak veľa. V akejkoľvek oblasti. Také množstvo zábavy, zážitkov, ktoré môžeme absolvovať. To množstvo supermarketov a v nich kopec predajní, butikov, obchodov... A v nich nespočetné množstvo tovaru, vecí.  Hračky, elektornika, lieky, potraviny, vitamíny, pomôcky do domácnosti, nábytok, šperky, kozmetika... No prosto všetkého. Autá hentaké a onaké. A takto by sme sa mohli prehrabať vo všetkom. Aj pokiaľ ide o bývanie, krúžky, školy, škôlky (myslím najmä alternatívne, súkromné), vzdelávanie (kurzy, workshopy), služby, názory, pohľady na rôzne problematiky... a je toho fakt habadej!

    Ale už istý čas si opakovane a pravidelne kladiem otázku: "Musím ale prijímať všetko, čo sa mi núka? Musím všetko skúsiť, zažiť, dopriať si? Musím všetko vlastniť, kúpiť si? Musím svojim deťom dať a dopriať toto všetko? Musím so všetkým súhlasiť, stotožniť sa?"

    Samozrejme slovíčko všetko beriem "s nadhľadom". Zasa na všetko nieto ani času, ani peňazí často. Ale asi rozumiete, kam tým mierim.

    Môj postoj je pre mňa jednoznačný. Nie, nemusím. A ani nechcem. 

    Keď sa mi čokoľvek núka, nie sú pre mňa smerodajné odpovede na otázky: "Je to moderné? Je to dosť súčasné? Je to naopak starómodne? Je to in? Je to cool? Nosí sa to? Robia to tak iní? Žijú taký životný štýl iní?"...

    Omnoho viac ma zujímajú odpovede, čo vychádzajú zvnútra, než zvonka. Pýtam sa v prvom rade sama seba.

    Vo vrecku mám schované také sitko a keď sa mi čokoľvek núka, hodím to doň a zatrasiem. Skúmam, obraciam z každej strany, pýtam sa, premýšľam, naladím sa na svoju intuíciu a rýchlo volám o pomoc sedliacky rozum... sem tam kamarátku a pýtam sa jej, čo si o tom myslí, či má osobnú skúsenosť. Občas poradí k danej problematike fajn knihu alebo článok. (a ani to neberiem všetko 100%, ale nechávam sa inšpirovať, ak čosi zarezonuje)

    A podrobím to aj svojim prioritám, či s nimi ladí, či korošponduje najmä s prvými priečkami rebríčka. A čo to sa vyleje, presype von a len čo to ostáva. A to potom vezmem a skúšam z toho variť nový recept. A možnosti sú ale stále ešte dve. Buď zachutí alebo sadne zle na žalúdok, a potom prejde znovu druhým sytom a vyraďujem... Aj napriek prvotnému súhlasu a rozhodnutiu pre dané, no stane sa, že nezafunguje, neosvedčí sa, ako dobrý spôsob, dobrá cesta. 

    Neopovrhujem hneď všetkým novým, moderným. Ale neprijímam na 100%. Zvažujem čo áno a čo nie, na koľko áno a do akej miery si to vezmem "za svoje". 

    A naopak rada sa navraciam aj k starému, resp. zotrvávam pri starom, tradičnom... 

    Očami mnohých, asi som istým spôsobom niekedy staromódna. Mne však toto označenie asi v nejakom ohľade skôr lichotí. A dobre mi tak... 🙂

    Úzko mi s tým všetkým súvisí jedna z chorôb dnešnej doby. Povrchnosť. Vnášame ju do vzťahov, do nášho pohľadu na svet, dianie, nové ideológie... Často ostávame na povrchu, keď ide o nás samých, o vnímanie seba samých. A často takto aj povrchneme prijímame takmer všetko čo nám ponúknu reklamy, obchody, módni návrhári, nevedome možno aj celebrity, ako sledujeme ich životy...

    Čo je dobré a čo nie, čo treba meniť a čo nie, čo treba z ponuky vybrať a čo nechať tak... na to si musí odpovedať každý sám. Ale nenechajme prekričať hlasy zvonka náš vnútorný hlas. Zapojme zdravý rozum, intuíciu a pamätajme, že stále sme to my, kto sa rozhoduje. To všetko tu je prítomné, ale nech nás to neoberá o skutočnú slobodu a možnosť vybrať si a povedať ÁNO ale aj NIE. Lebo sa domnievam, že sa často ocitáme zoči voči veľkému klamu, že nad tým všetkým máme kontrolu, že sme stále slobodní a práve my sami tí, ktorí v konečnom dôsledku o tom rozhodujeme.

    A nemusím sa ponoriť pod hladinu príliš hlboko, aby som sa presvedčila, že opak je často pravdou a to všetko nás často doslova zotročuje a o skutočnej pravdivej slobode nieto ani chýru ani slychu. 

    Mám ale zopár aj takých právd, ktoré som sytu nepodrobila a nepotrebovala o nich nikdy nijako zvlášť "špekulovať". Jednou z nich, s ktorou súvisí aj zopár ďalších je, že Boh existuje a že Boh je dobro. A tým sitom často trasie spolu so mnou. Aj keď občas sa s ním radiť zabúdam. Jeho výber zatiaľ ale nikdy nesklamal. Vďaka Ti Bože. 🙂

Dodatok:Možno taký krátky náhľad, čo myslím tými otázkami, problematikou, pri ktorej mi nedá zľahčovať, ale naopak vnímam potrebu aspoň na chvíľku sa zastaviť a popremýšľať a zvážiť viacero ohľadov: 

• čo spraví s mojim dieťaťom, keď bude s tabletom v ruke sedieť každý deň viac ako hodinu 
• či a kedy by som svojmu dieťaťu mala dať mobilný telefón a kedy dokonca telefón s možnosťou pripojiť sa na internet a ako si to doma nastaviť
• či  a ako reagovať na potrebu môjho dieťaťa založiť si účet na FB  (áno alebo nie?)
• či je dobré, aby moje 5-6 ročné dieťa sledovalo televízne programy ako seriál Oteckovia, ČeskoSlovensko má talent... v podstate čokoľvek mimo programov vymedzených priamo pre deti a aj tu si dovolím zvažovať
• aký pomer je dobrý pre moje dieťa s ohľadom na čas strávený s rodičom, rodinou a naopak koľko času tráviť na krúžkoch a podobných záležitostiach
• aký si asi odkaz odnáša moja 5 ročná dcéra pri sledovaní amerického klipu na youtube, kde sa baby v bikinách a chlapi v šortkách zvíjajú okolo bazéna...

    Mne nedá všetko zľahčovať a len tak brať (nuž aj toto som ja) s postojom: "Ale veď skoro všetky deti sú dnes na FB. Ale veď to aj iné deti pozerajú. Toľkí to tak robia a v pohode. A čo by mu taký mobil s internetom azda mal akože spôsobiť?"

    Nuž, ja sa pýtam. A tento zoznam je len také vodítko, kam tým asi mierim a ako vyzerá približne môj filter, pokiaľ ide o to, analýze čoho čas venujem a čomu nie, ako je napríklad kúpa svetra a pod. 

    A vo väčšine prípadov vyššie spomínaných zasa to "sitkovanie" naozaj netrvalo pridlho. Ani nemusí. Pokiaľ sa človek oprie o svoj inštinkt, priority a hodnoty a o to, čomu skutočne verí. A hawk... 🙂

    Veľa sa píše, bloguje, rozpráva o rôznych životných štýloch, ako je zero waste, vegánstvo, vegetariánstvo, minimalizmus,... Zdieľame, inšpirujeme sa, diskutujeme,...

Často sa to vníma dokonca ako niečo "trendy". A kto nechce ísť s dobou, s trendom ruka v ruke?     

    A teraz vôbec neironizujem, nenegativizujem. Sama sa o mnohé z toho zaujímam, čítam si a dokonca, či už v menšej alebo väčšej miere aj praktizujem.

    Veľmi podobný princíp ale vnímam, aj pokiaľ ide o vieru, modlitbu, duchovný život,... Je to tiež istým spôsobom "životný štýl" - postoje, hodnoty, životná filozofia, smerovanie... Ale občas mávam pocit, akoby to bolo oproti vyššie spomínaným trošku "tabu." Už nie je také trendy hovoriť o viere. Resp. na sociálnych sieťach, internetových stránkach chrakteru "rozličný tovar" sa toho objavuje pomenej. Nie vôbec, ale menej. Nehovoríme o tom tak prirodzene, otvorene, samozrejme... Hľadáme a nachádzame články a diskusie skôr na portáloch, ktoré sa špecifikujú ako kresťanské. Dávame im priestor v samostatných skupinách určených veriacim mamičkám a pod. Málo kedy ich stretávame len tak "pohodené" medzi rozličným tovarom rozličných tém. Aspoň to mi vraví moja skúsenosť. 

    Dokonca ani ja nie som človek, ktorému je to úplne samozrejmé a prirodzené. Nikdy som nikde o svojej viere verejne nesvedčila a ani v bežných rozhovoroch (najmä s nie veriacimi) tento fakt pomenej spomínam, komentujem, vnášam do tém, aj keď sa to nejakým spôsobom niečoho z toho dotkne.         

    To mením až teraz  a postupne. Nachádzam viac "odvahy" otvorene spomenúť fakt, že sa modlím, že som bola na omši, ako vieru prežívam, že ju vôbec prežívam a pod.

    Aj keď je často chabá a úbohá. Ako padám v láskavosti a trpezlivosti k deťom, v lenivosti, disciplíne, vytrvalosti, posudzovaní a ohováraní, predsavzatiach zdravšie jesť, menej tvoriť odpadu  a v kopec ďalších záležitostiach, rovnako sa potkýnam aj v duchovnom živote, modlitbe,... ale nie o tom teraz primárne chcem. 

    Rada by som sa dotkla pôstu, pôstneho obdobia. Tie, ktoré intenzívnejšie vnímame tieto dni práve v tomto duchu, premýšľame, kladieme si predsavzatia, záväzky, odriekame si, snažíme premieňať starého človeka a obliecť si nového... 

    Záväzky sú rôzne. Odriekame si niečo v strave, obmedzíme sledovanie televízie, internetu, času na mobile, alebo v opačnom duchu, naopak si zaumienime robiť čosi dobré viac. Viac sa chceme modliť, častejšie ísť na omšu a čítať sv. písmo, viac ďakovať za to čo máme a pod. 

    Nech je to však čokoľvek,  vnímajme to ako prostriedok, nie cieľ. 

    Cieľom nie je to, že vydržím 40 dní bez mäsa, sladkostí (možno čo to schudnem 🙂). Nech je to prostriedkom, ktorým posilním svoju disciplínu, vytrvalosť, možno ako štart zmeniť viac do hĺbky naše stravovanie aj trvalejšie. 

    Cieľom nie je to, že 40 dní nepôjdem na FB. Nech je to len prostriedkom, že sa možno viac odpútam od postoja porovnávania sa, posudzovania druhých.

    Cieľom nie je 40 dní poctivo každý deň prečítať stať z písma a odškrtnúť si "úloha splnená". Nech je to prostriedkom prehĺbiť si poznanie Božieho slova a ukotviť ho viac v sebe a posilniť potrebu brávať ho do rúk častejšie aj po pôste.

    Cieľom nie je poctivo sa každý deň "odmodliť" svojich predsavzatých 15 minút. Nech je to prostriedkom priblížiť sa viac Bohu.

    A takto by som mohla pokračovať... ale princíp ostáva ten istý.

    Rovnako ani kríž, bolesť, doknca ani smrť, nie sú cieľom. Sú prostriedkom. Pre kresťana prostriedkom k spáse, svätosti, vlastnému zmŕtvychvstaniu v zmysle umierania srtarého človeka, starých postojov v nás a narodenie nového, obráteného, zmeneného. Nie bez chýb, nie dokonalého. Lepšieho, posilneného, s novou nádejou, iným pohľadom, viac pripodobnený Kristovmu obrazu...

    A asi sa nebude dariť v tom vytrvať každý deň, celých 40 dní rovnako. Hold, stále sme len "oyčajné mamy". Občas unavené, mrzuté, bez nádeje, motivácie... A nepôjde to len tak samo. Nech nám v tom pomáha modlitba. Modlitba, Boh, Ježiš Kristus, naša nebeská matka Mária, Duch svätý. Nezabudnime ich každý deň pozvať prežívať  s nami naše pôstne dobrodružstvo. Lebo práve oni sú tí, ktorí nám v popolcovú stredu poslali rovnakú pozvánku. A čakajú či ju príjmeme a pozveme ich tiež. 

    Prajem Vám aj sebe požehnaný pôstny čas, plný milostí, radosti z vnútorného obrátenia a s nádejou, ktorú v sebe nesie zmŕtvychvstalý Kristus. 

    A s povzbudením mojej priateľky: "Držte sa Boha a Boh podrží Vás."

    Aby deťom dobre bolo, aby manželovi dobre bolo, aby návšteve dobre bolo...

    Mamičky sú často tie, ktoré robia všetko a pre všetkých. Myslia na všetko a na všetkých. Zachytávajú potreby svojich nabližsích a snažia sa ich čo najlepšie napĺňať.

A často idú za svoje limity, nehľiadac na seba. 

    Mňa dokonca chvíľami napáda "syndróm Matky Terezy" a mám pocit, že by som mala zachrániť aspoň polovicu trpiaceho ľudstva, ak nie všetkých. Nakŕmiť hladujúce deti v Afrike, zabezpečiť prácu a strechu nad hlavou bezdomovcom, vytrhnúť z finančnej biedy aspoň zo dve tri rodinky v núdzi... Charitatívna časť môjho "Ja" ma vie niekedy dosť potrápiť a ťažko sa držím nad vecou. Len časom som sa naučila si to príliš nepripúšťať a pomôcť hoc aj troškou, kde môžem a kedy môžem a nepýtať sa, či to nebolo primálo.

    Ale akokoľvek sa tvárim "hrdinsky", aj keď veľmi pravdivo hlásam, že svoju rodinu, manžela, deti nadovšetko milujem a rovnako aj celé moje manželstvo, rodičovstvo, materstvo pociťujem ako poslanie a čosi, čo ma teraz prosto celou dušou a telom potrebuje a je to momentálne "služba", priestor, kde ma Boh posiela, môžem pred nimi zatvárať jedno, dve a hoc aj štyri oči, moje potreby a túžby sú tu stále rovnako. A keď si občas aj sama uši zapchávam, ozývajú sa pravidelne a dosť hlasito.

    A nie sú to len potreby ako najesť sa, dať si kávu, umyť sa... Ale potreba mať vlastný priestor. Priestor pre seba, oddych, modlitbu, kultúru, zábavu... Urobiť niekedy naozaj niečo, čoho výsledok bude prekračovať aj prah nášho bytu a ktosi ma za to pochváli, ocení a pomenuje úspechom. 

    A tým netvrdím a nezavrhujem svoj postoj, že byť na plný úväzok mamou, manželkou a žienkou domácou je málo hodnotné a že to nie je úspechom. Ale sama občas zatúžim dokázať "čosi viac". A nemení to nič na mojom postoji. Ale hold, som človek, na ktorého tiež toto všetko kričí a keď si nalejem čistého vína, aj mne občas dobre padne také "svetské" uznanie. 

    Samozrejme sú situácie, keď je dieťa choré alebo sa svokra zranila a potrebuje pomoc svojho syna a pod. Ja im hovorím "núdzový stav". Vtedy naozaj je na prvom mieste pohľad predovšetkým na potrebu môjho blížneho.

    Skôr mi ide o beh všedných dní, ako si tak plynú so svojimi všednými "nenúdzovými" ťažkosťami. 

    Pociťujem sama na sebe, že sa v tom často strácam. Som na chvoste uspokojovania potrieb v našej rodine. A len sama sa do tej pozície často staviam. Ale vďaka Bohu, že mám vždy "po ruke" niekoho, kto ma z toho prebiere. Niekoho, kto mi pripomenie, že aj mne musí byť dobre a ukáže na kontrolku, čo nado mnou bliká tak dlho, že už naozaj aj ona melie z posledného.  A dokonca, aj keď to  znie naozaj veľmi sebecky, že niekedy by som tie svoje potreby mala písať na rodinný zoznam ako prvé. Lebo, ak mne nie je dobre, nie je dobre ani môjmu manželovi, ani mojim deťom a ani blízkemu okoliu. Som unavená, podráždená, bez motivácie... A to je skôr na škodu mne aj všetkým naokolo.

    A každá z nás si musí sama nájsť ten svoj priestor, tú ktorú aktivitu a mieru, intenzitu jej napĺňania, realizovania. Pre niektorú z nás to môže znamenať dve hodiny v týždni sa zavrieť do kúpeľne, napustiť si vaňu a netrápiť sa svetom za jej dverami... pre inú je to dvakrát do mesiaca stráviť popoludnie s kamarátkou pri káve, nákupoch... iná potrebuje čas pre svoj duchovný rast a ide aspoň raz v mesiaci na spoveď a sama na omšu... ďalšia mamička dva dni v týždni počas štyroch hodín sa pomaličky vracia do svojho pracovného priestoru... suseda možno potrebuje priestor a čas na realizáciu svojich handemade nápadov...

    Nech je to čokoľvek, hľadajme to a vymedzme si pre to, pre seba čas. 

    Verím, že sediac na kávičke s Ježišom, odovzdá mi podobný odkaz: "Choď a miluj najprv samú seba, lebo len potom môžeš skutočne milovať blížneho. Choď a dopraj aj čo to sebe, aby si vládala dopriať aj tým druhým."

    Začnime od seba. Majme rady najprv samy seba a to bez podmienok a bez výhrad. Potom sme schopné milovať blízkych naozaj rovnako bezpodmienečnou láskou. Doprajme aj sebe, nezabudnime naplniť aj svoj lievik potrieb. Potom sa dokážame skutočne radostne darovať druhým. 

    A nech nám v tom pomáha vlastný sedliacky rozum a naša intuícia.

    A komu chcete, tak aj Boh. 🙂

    Spoločenská, komunikatívna, veselá, energická, optimistická s pozitívnou mysľou... Asi by ma tak poniektorí opísali. A ono v zásade aj taká som... po mamine?

Žena, čo ju pozná polovica mesta, na všetkých sa usmieva, vtipnou poznámkou s nadhľadom povzbudí, zabaví sa sama na sebe, málo frfle, pomôže komu môže s čím len môže a ešte vám aj upečie barančeka veľkonočného s odkazom: "Šak i vy sce jak mojo." Žena s vrtuľou  vzadku :D, aj tak sa zvykne vravievať... 

    Moju maminu za to veľmi obdivujem. Občas jej vravíme panna zázračnica aj z iných dôvodov. 

    Ako som si tak ale vyrazila životom časom vlastnou cestou, budujem si vlastnú rodinu, pýtam sa seba, či čo tak má byť za každých okolností. Ísť často za svoje limity... chorá nechorá, vyspatá nevyspatá... všetkým všetko a sebe takmer nič. A ešte sa aj pri tom za každých okolností usmievať a všetko prijímať hneď a len pozitívne. 

    Raz mi jedna kamarátka pri našom rozhovore, keď som znova použila moju častú frázu potom, ako som jej odpovedala na otázku ako sa máme, ako zvládam, stíham a pod., že "ale veď kým sme zdraví, máme strechu nad hlavou... žiadna tragédia. Iné životné situácie a okolnosti sú ťažké, náročné..." 

    Tak ma kúsok prebrala: "Ale co še tu robiš... šak hej , ale posťažuj sa, keď je treba."

    Myslím, že väčšina si to uvedomujeme, najmä bezprostredne potom, ako si vypočujeme, prečítame, vidíme v televízii nejaký ťažký životný príbeh, skutočne ťažký, či už finančne, zdravotne a pod. 

    Ale je prirodzené, že každý rieši tú svoju životnú realitu a aj ju emočne prežíva, spracúva. Bez ohľadu na to, či ide o malé, alebo veľké katastrofy. 

    Uvedomila som si, že jednostranný pozitívny pohľad na vec, mi nie je celkom v prospech. Je dobrý a pomáha prekonávať ťažkosti. Ale nemusí prísť hneď. Netreba sa v "prkotinách" príliš utápať, ale... Pre mňa je podstatný moment, nájsť  tú správnu mieru, intenzitu prežívania tej ktorej "kastrofy". Aj malé tragédie si niekedy zaslúžia chvíľku "trápenia", trošku si pofrflať, posťažovať sa... A mne sa až vtedy často skutočne uľaví. A nemusí to trvať dlho a nemyslím tým žiadnu veľkú hlavu v smútku utopenú... Keď sa hneď snažím preklopiť do pozitívneho, skôr či neskôr sa mi pár takýchto situácii nazbiera a časom sa to na mňa aj tak zvalí. A s horšími následkami. Naraz jedno veľké vrece, v ktorom je nahádzaných zopár malých kamienkov takýchto momentov. A to mi niekedy potom trvá aj pár dní sa znova nakopnúť, preladiť na veselšiu nôtu. 

    Keď sa priveľa takýchto nevyventilovaných banalít nazbiera, kdesi sa to časom prejaví. Aspoň ja to takto mám. 

    A vďaka Bohu, ak prežívame iba malé krízy. Ale sú našou realitou a keď mi je na... nanič 🙂, tak si poviem, je mi nanič.

    Úprimnosť a otvorenosť k sebe samým a svetu otvára bránu pravde a pravej radosti a pravému oslobodeniu sa od negatívnych emócií, tých malých aj veľkých. Oni sa tam kdesi ukladajú a raz si cestu von aj tak nájdu. A ja vravím: "Radšej hneď a nech len zafúka a zaprší, ako by mali potom prísť hromy blesky..." 

Maminy, ako to dnes u vás vyzerá? Upratané, neupratané?

"Pochváľte sa" s neporiadkom, resp. možno s nejakou vašou klasikou, čo sa vám bežne stáva pokiaľ ide o čokoľvek v domácnosti.

Pozn.: Skôr, ako začneš komentovať a netušíš vo co tu gou 🙂, prečítaj si článok Obyčajná mama "pochváľ sa". https://www.modrykonik.sk/blog/2veronka7/article/obycajna-mama-pochval-sa-aci364/

Ak ti je zmysel tohto počinu zrozumiteľný a zároveň sa ti pozdáva, tešíme sa na tvoj komentár. Bez posudzovania a s maximom rešpektu.

P.S.: Fotodokumentácia nie je podmienkou. 🙂

    "Kto, alebo čo určuje moju hodnotu?" 

    Moje kuchárske či cukrárske schopnosti? To, že som dnes vybuchla a kričala na svoje dieťa? To, že som dnes bola trpezlivou mamou? Počet pozitívnych či negatívnych komentárov k môjmu článku? Stav mojej domácnosti? Moje pracovné úspechy či neúspechy? Aká som šoférka alebo či som vôbec šoférka? Stav mojej domácnosti? Obsah môjho šatníka? Dovolenková destinácia? Školské výsledky môjho dieťaťa? To, či bývame v podnájme alebo sme sa práve presťahovali do nového domčeka? Moja známa, svokra alebo dokonca manžel?...

    Prišla som na to, že tú moju určuje jedine Boh a ja sama. Boh to robí bez obmedzení. V jeho očiach ju mám vždy a vždy privysokú. Nech sa deje čo sa deje. Neuberá mi z nej.     A sama si zasa navážim, kedy ako. Ale prichádzam pomalinky na to, že tiež nech sa deje čo sa deje, si z nej nemusím za každú cenu uberať. A že mi to ani nijako nepomáha. Naopak. Keď zlyhám a padnem, stiahne ma to ešte hlbšie a ťažko sa vstáva. Keď samej sebe prikladám malú hodnotu, či dokonca žiadnu, mením čokoľvek len ťažko. 

    Výchovne zle zareagujem na svoje dieťa a vyčítam si to... ale aj napriek tomu si v tej chvíli môžem povedať: "Som dobrá mama." Bez pádneho dôvodu zaštekám na svojho mužíčka, lebo som unavená a môžeme si stále povedať: "Som dobrá manželka." V byte samý neporiadok  a môžem si povedať: "Som dobrá žienka domáca." 

    Áno. Som dobrá mama, manželka, žienka domáca... robím to najlepšie čo môžem a viem. Ale aj zlyhávam. Zlyhávam, bývam unavená, mávam migrénu, niekedy lenivá, náladová, bez nápadu,... Jednoducho som obyčajná žena, mama, manželka, žienka domáca. 

    Keď padnem, snažím sa neutápať v pocite viny pridlho. Ten pocit je v poriadku, prirodzený a rovnako potrebný, ale nemusí ma "zožrať".  Snažím sa poučiť, otriasť sa a čím skôr si na účet svojej hodnoty pripísať čo najvyššie číslo. Zmena sa neudeje, ak si poviem, že som bezcenná, že na to nemám. To mi odvahu a silu nedodá.

    Ale ten boj zvádzam rovnako každý deň a nie vždy som jasným víťazom. 

    A ak vám Boh a viera v neho nie je blízka, každá hodnotu máme v tej svojej prapodstate. A nič pre ňu nemusíme. Len tak, že sme a akákoľvek sme. 

    Môj obľúbený  je Žalm 139. Tam svoju hodnotu nachádzam.

"Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne, všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem." Ž139, 14

    A pre tie, ktoré máte rady knižnú romantiku , môžem odporučiť  kresťanský román od Tessy Afsharovej, "Perla v piesku." Má ich viac, ale zatiaľ som čítala iba tento. Aj pri jej čítaní som si svoju hodnotu začala viac uvedomovať. 

    A k poznaniu z tohto článku, som dospela aj vďaka mojej dobrej priateľke. Vďaka Bohu za iné otvorené žienky, čo nás prijímajú a pripomínajú nám našu hodnotu. Všetkým želám aspoň jednu takú blízku, otvorenú priateľku, čo hovorí pravdu s láskou. A o priateľkách možno v inom článku...

    Obyčajná mama nie je žiadna škatuľka, do ktorej som uložila seba a ani žiadnu z vás tam nechcem zatvoriť. 

    Obyčajná mama je len slovné spojenie, ktoré som si vymyslela len tak, sama pre seba. 

    Prežívala som krízu, horšie obdobie? Už ktorú v poradí? 

    U mňa to vyzerá asi takto... chodím a na všetkým dookola vrčím, vytáča ma každá prkotina, bez vnútornej motivácie, trochu silene sa zapájam do hier mojich dcér, trochu si poplačem, trochu sa posťažujem kamarátke... prihováram sa v strelných modlitbách Bohu, prečítam si niečo s nádejou, že ma to aspoň trochu preladí, pustím si nejakú motivačnú prednášku, vypočujem si nejakú hudbičku... nie všetko naraz a nie všetko. Vyberiem si z repertoára podľa okolností a časových možností. 

    Hľadám, pýtam sa... Kto som?... Čo som?... Aké je vlastne moje poslanie? Nedávam tomuto svetu málo? Robím ja vôbec niečo osožné?...

    Premýšľam, a pri tom si obhrýzam nechty. Na konci toho všetkého, v pravej či vľavej hemisfére, zašumí: "obyčajná... obyčajná mama."

    Som obyčajná, moja realita je často taká obyčajná, všedná, rutinná. Ale je to dobré. Je to úplne v poriadku. A učím sa ďakovať Bohu práve za to obyčajné, všedné... Konečne to skutočne prijať a mať rada. Ľúbiť život aký je, so všetkým čo prináša, či neprináša.

    Je to každodenný boj. Nie každé ráno sa prebudím a s otvorenou náručou kričím toto je moje a milujem to. Sú dni, keď prenastaviť sa, si vyžaduje naozaj veľa energie. A sú dni, keď to ide voľajako samé. 

    A viete čo? Aj toto mi pomáha. Tento môj nový počin, ktorým vás "otravujem," ma teší a napĺňa. Teda musím priznať, jeden z dôvodov je aj trochu sebecký, lebo mi to fakt istým spôsobom pomáha. Ale nie je jediný a najpodstatnejší.

    A komu sa ľúbi a rozhodne sa zdielať, teší ma. Komu sa neľúbi, nech odfiltruje. Je to v poriadku. Tiež nehlcem všetko, čo mi obrazovka ponúkne. Aj ja sa v niečom nájdem, v inom zasa nie. Hento mi sadne, tamto nie. V jednom zmysel nachádzam, v druhom nie.

    Obyčajná mama sa rada ľuďom otvára. Možno niekedy až príliš. Správnu hranicu si stále hľadá a často ju nachádza až po samotnom rozhovore, stretnutí. Nuž, aj to je obyčajná mama. 🙂 A možno nie každému táto jej vlastnosť rezonuje. 

    Oslovila ma myšlienka a vlastná skúsenosť  priviedla k tomu, aby som jej verila.

    "Keď sa otvoríme druhému, dávame mu možnosť rovnako sa otvoriť."

A myslím si, že dnes nám naozaj chýba aj otvorenosť k sebe samým, druhým a následne skutočné prijatie seba samého a ostatných.

    Obyčajná mama sa Vám otvára a s vierou veľkosti horčičného zrnka dúfa, že to jej, Vám, nám, aspoň trochu pomôže. Boh ma totiž neustále núti, možno trochu naivne, veriť v skutočne lepší, prijímajúci a rešpektujúci svet. 

    Verím v také to praobyčajné ľudské dobro. Vídavam ho občas málo, stáva sa, že aj sama niekedy nekonám v jeho duchu, ale verím v jeho silu a že by toho veľa zmohlo, keby...

Ktorá mama je lepšia?

Som toho názoru, že každá z nich je rovnako dobrá, pokiaľ je vnímavá na svoje dieťa, jeho potreby a robí preň to najlepšie, čo vie. Či je to nosenie v šatke alebo vozenie v kočiari, či používa plienky jednorázové alebo látkuje, či dokonca praktizuje bezplienkovú metódu. Alebo či varí deťom raw, vegestravu alebo segedín a pečie bábovku z bielej a nie špaldovej múky.

Z môjho pohľadu a čo som si tak časom sama pre seba upratala, je, že žiadny extrém nie je dobrý. Zlatá stredná cesta. A že aj bio, keď je ho priveľa, môže byť v konečnom dôsledku aj na škodu. 

Každá máme svoju cestu. Mali by sme veriť tomu, čo robíme a byť s tým stotožnené. Každá z nás by mala hľadať zmysel svojej životnej cesty a porozumieť mu. Nemusím zmysel cesty inej maminy chápať a nepotrebujem ani, aby tej mojej každý rozumel. Potrebujem argumenty, ktoré obstoja predo mnou samotnou. Nie sme povinné nikomu nič vysvetľovať, ani dokazovať. A už vôbec robiť veci len preto, že by sme podľa niekoho mali, lebo podľa niekoho je to to správne a dobré. Myslím tým trebárs látkovanie, necumlíkovanie, šatkovanie a pod. Budem sa opakovať, ale každá z nás má iné okolnosti, iné možnosti a vôbec každá z nás je iná a má iné deti. 

A možno dnes nebio mama sa raz, za iných okolností, vydá na cestu bio mamy. A naopak dnes bio mama, za istých okolností, raz "zhreší", poľaví a bude chvíľku plávať proti bio prúdu. 

Máme tendenciu sa často porovnávať, posudzovať. Venujeme tomu veľa energie a pri tom by sme jej viac mohli využiť práve na hľadanie zmyslu vlastnej cesty životom. 

Skúšala som zdravšie variť. Každý deň, poctivo a takmer každé jedlo. A rovnako aj piecť. Manželovi však máločo chutilo, deťom čo to aj áno, ale poviem vám, stálo ma to veľa energie a dokonca som z toho chvíľami bola v strese. Zháňať potraviny, hľadať recepty, manželovi nechutí, či bude deťom a samej mi chýbalo sa najesť možno aj menej zdravo. Bolo to pre mňa a moju rodinu naozaj dobré? Domnievam sa, že moja rodina potrebuje viac spokojnú a usmievavú mamu. Nezavrhla som to úplne. Zčasu načas si vyhľadám taký "echt zdravý recept", zdravý koláč. Skúšam kombinovať špaldovú a bielu múku. Použiť med namiesto cukru a pod. Ale nerobím to každý deň. Keď mám čas, keď mám chuť, keď mi to robí radosť. A aj ostatní to takto lepšie prijímajú, aj mužíček si skôr pochutná. Zmenila som postoj radikálnej zmeny na postoj - občas skúsim niečo inak v kuchyni. 

A rovnako to u nás bolo s odplienkovaním, s odstavením, spaním... Napríklad také spanie. Najstaršia dcéra začala spávať sama v izbe už ako 9mesačná. Druhé tehotenstvo, problém s mliekom a dcéra po odstavení, kým sme nevkročili do spálne, spala. Vošli sme po špičkách, ani ťuk a od tej chvíle hore takmer každú hodinu a len na rukách zaspala späť. Boli sme vyčerpaní po niekoľkých takých nociach. Tak sme to skúsili. Zostali sme spať v obývačke, dvere sme nechali dokorán. Asi tri-štyri noci a od toho času prespí celú noc. A nikdy neprejavila strach z toho, že je v izbičke v noci sama. Ak bolo treba, pršsli sme, zostali, spala som na zemi na koberci, alebo som si ju v čase choroby vzala k sebe do postele.

Druhá dcérka spala nejaký čas v postieľke, potom chvíľku s nami a jedného dňa nám dala najavo, že chce ísť spať do svojej postieľky. A naozaj v nej spala lepšie, ako v tej našej. 

Najmladšia dcérka, má 1 rok a 2 mesiace, veľmi krátko spala v postieľke. Teraz spí iba v našej posteli, o svojej ani počuť. 

Cumlík. Najstaršia nemala vôbec. Ak nerátam asi tri dni, keď sme jej ho po pár náročných nociach, dňoch ponúkli. Pokazilo nám to kojenie, vyhodili sme ho a šlo to bez neho.

Prostredná dcérka cumlík mala asi do dvoch rokov. Pomohol mi veľmi najmä v začiatkoch. Medzi dievčatami je 15 mesiacov rozdiel. Takto sme to zvládali v akej takej pohode.

Najmladšej dcérke sme cumeľ dali. Deväť mesiacov som ich mala všetky tri doma. Po presťahovaní sme novú škôlku nevybavili. Chvíľku ho aj chcela, ale po čase ho začala sama razantne odmietať. 

Postupne sa stále viac a viac utvrdzujem v tom, že najlepším pomocníkom vo výchove je často vlastná intuícia a že často nám samé deti povedia, čo potrebujú, čo pre ne je a nie je dobré. Rezonovať so svojim dieťaťom, vnímať ho, načúvať mu. Rezonovať sama so sebou, vnímať sa a načúvať samej sebe. Môžeme sa nechať inšpirovať, čítať, počúvať iné názory, postoje, ale v konečnom dôsledku sa rozhodujme za naše dieťa a seba. Robme to, čomu veríme, v čom sa cítime komfortne, čo vyhovuje nášmu dieťaťu, nám a našej rodine. Čo nám pomáha fungovať v rovine našich priorít, hodnôt a potrieb. A niekedy, čo nám proste len pomôžeme "prežiť" to všetko bez väčšej ujmy na psychike. 🙂

Bio - nebio, na tom nezáleží. Záleží len na tom, čo skutočne práve vaše dieťa potrebuje. Vaše a nie iné. 

A dajme si ešte dnes prvú otázku.

Čo, podľa vás, najmenej vhodné ste svojim ratolestiam dali na obed z dôvodu, že ste nestíhali, nemali nápad, mali deň blbec, nechcelo sa vám, alebo pre čokoľvek iné?

Napríklad my sme už obedovali párky a aj výživu s piškótami (dupľovanú, veď predsa obed 🙂), alebo čisté cestoviny (ja som rýchlu omáčku chcela uvariť, oni nechceli, iba s maslom a nebudem ich predsa za každú cenu presviedčať) :D

A ktoré netušíte okolnosti tejto otázky, môj krátky článok "Obyčajná mama pochváľ sa" bez čísla 🙂 asi ho nájdete v mojom profile...

Milé maminy,

dovolím si prepožičať nápad od autorky knihy "Dosť bolo dokonalých mám." Uvidíme, ako sa to uchytí. 🙂

Sem tam, vám tu napíšem nejakú otázku, napr.: "Čo najbizarnejšie ste našli v izbe svojho dieťaťa?"

Možná odpoveď je trebárs aj: "V šatníku starú stvrdnutú salámu na kameň :D"

Cieľom by malo byť povzbudiť sa. Prečo práve odprezentovaním toho, čo sa nám nezadarilo, čo v očiach iných možno nie je vizitkou dobrej mamy, dobrej žienky domácej? 

Myslím si, že dnes sa na nás zo všetkých strán tlačí dokonalosť. Čo by ako malo byť, čo je správne a dobré, čo je in, čo všetko treba stíhať a zvládať, že keď sme to a to ešte nerobili, tam a tam neboli, keď naše dieťa nevie to a to, že nežijeme naplno, že sme nemoderné, že sme neambiciózne a pod.

Často si aj samé tak nepomáhame. Na Facebooku prezentujeme vydarené momenty, rady sa pochválime, čo naše dieťa dokáže, fotkou krásne naservírovaneho príkrmu, foto dokonalej rodinky z dovolenky pri mori, a pri tom sme si trikrát možno poriadne na nej vliezli do vlasov... a s tým sa potom navzájom porovnávame. A vidíme občas seba ako tie horšie. Neporovnávame sa ale s celou realitou, len jej odrobinkou. 

Alebo vidíme na ihrisku mamičku, ktorej dieťa sa krásne hrá, maminka veľmi pokojne na všetko reaguje. Vaše dieťa vreští ako o život len preto, lebo chce inú lopatku. Vy ste nevyspatá a reagujete podráždene. A doma potom samé výčitky. A pri tom táto mamina možno niečo podobné zažije ešte dnes pri obede, len za zavretými dverami...

A kopec iných podobných situácií. 

A preto tento "projekt!"

Všetky máme zlé dni, každej sa niečo nevydarí. Podeľme sa o to, povzbuďme sa v tom, že nie sme dokonalé, že nemusíme byť dokonalé. Že každá dobrá mama je občas aj "zlá" mama.

Kto má chuť, nech sa zapojí. A poteším sa každému aj vášmu nápadu. Sem s tipmi na otázky! 🙂

 Nemám dokonalú postavu. Moje bruško je stále voľajaké pokrčené, na nohách mám metličky, som nízka, nie úplne štíhla.

Nemám každý deň dokonalú vizáž. Občas mám aj takmer týždeň neumyté vlasy, čo maskujem ulízaným copom, čo v zime až taký "prúser" nie je, keď ich schovám ešte k tomu aj pod čapicu.

Nalíčiť sa stíham, tak naozaj "poriadne" len výnimočne. A to sa nijako zvlášť "nemachlím," len tak, veľmi nenápadne. A nalíčiť sa tak aspoň tošku (riasenka) to stíham tiež veľmi sporadicky. A pri tom si myslím, že to nie je až tak jedno ako vyzerám, lebo sa to potom občas odrazí na tom, ako sa skutočne cítim. Ale aj pre to málo sa občas ťažko hľadá čas.

Nemám dokonalú domácnosť. Momentálne bývame v prenajatom byte v pôvodnom stave. Upratané sa snažím mať aspoň v rámci možností, ktoré sú občas naozaj veľmi obmedzené a často to tu vyzerá, ako po fláme.

Predsavzala som si raz dávno, že budem piecť každý víkend kysnuté. Pečiem? Občas ani rýchlu obyčajnú bábovku. A keď už, no často ani dobre nevykysne.

Nevarím len zdravo. Skôr by som povedala tak klasicky, tradične. Občas aj vyprážanô. Občas deti majú na obed špagety s kečupom. A dokonca si pamätám na deň, keď som čakala druhú dcérku, že sme obedovali párky. Deťom dám aj sladké a občas aj len z dôvodu, nech je trošku pokoja, nech spravia čo chceme.

Nemám štýlový šatník. Nenosím najmódnejšie a čo je iba in. Často aj dve tri veci dookola. No nechce sa mi stále nové outfity vymýšľať. Mám pár kúskov bižutérie.

Nosím väčšinou len tie isté najminimalistickejšie náušnice, aké si len viete predstaviť.

Sú praktické.

V noci netlačia.

Nechce sa mi, alebo nestíham meniť.

Občas mi rupnú nervy tak, že zjapem skoro ako nepríčetná.

Nemám veľké ciele, ambície.

Netúžim po kariére.

Nestíham popri deťoch kopec iných aktivít. Niekedy ani tie základné.

Neviem si často dobre zorganizovať čas, nakopnúť sa.

Bývam občas lenivá.

Nerobím žiadne handemade výrobky, pri pohľade na ktoré poviete waaaau. Skúšam občas kadečo, ale všetko je také voľajaké, ...povedzme, že fajn. Hľadám, ale stále som nenašla, čo by som vedela tak... "poriadne?" Nie obyčajne?

Som proste obyčajná mama.

A tak veľmi by som občas chcela... variť zdravšie, vyzerať lepšie, byť lepšia, hovoriť múdrejšie, upiecť chutnejšie, stihnúť viac, rozšoférovať sa konečne... je toho veľa, to by sa vám čítať nechcelo.

Pomaly ale prichádzam na to, že kašľať na to. Toto je moja realita. Momentálna.

Príliš si zapratávam myseľ tým všetkým, čo nerobím dosť dobre, dosť výnimočne.

S čím a s kým sa vlastne porovnávam?

Kto ma tak neustále klame, že by si mala to a hento? Kto nás tak neustále klame?

Dnes sa často považuje za výnimočné to, čo je možné vložiť do tabuliek, grafov, čo je viditeľný a merateľný úspech. Byť obyčajnou mamou, doma za zavretými dverami, je svetu málo na očiach. Taká žienka domáca, čo zatiaľ nič nedokázala. Naozaj nie?

Byť aspoň na 90% prítomnou mamou, ženou v domácnosti, napĺňať každý deň tie najzákladnejšie potreby svojich najbližších (myslím tým aj manžela), tešiť sa z toho, prijať nateraz toto svoje poslanie, je tak nevýnimočné? 

Nechcem sa už trápiť tým, čo by som mala viac, inak, lepšie, v akomkoľvek ohľade. Toto je teraz moja každodenná realita. "Obyčajná" žena, manželka, mama, žienka domáca.

Žiť naplno tam, kde som.

Aj v tej rutine, každodennosti, všednosti, obyčajnosti života. A to ostatné tu pre mňa možno niekde je, ale nie teraz. Možno neskôr, keď splním túto misiu. Neklásť si veľké ciele, ale žiť len možno so zámerom žiť spokojne, robiť, čo mi prináša radosť a naplnenie.

A ak vás naplní a poteší upiecť dcére tortu k narodeninám, ktorá v závere ani z 10-tich% nevyzerá ako tá, ktorú upiekla iná mamina, ktorá si tým na materskej, popri svojich dvoch ratolestiach, ktoré ešte dokonca doma vzdeláva, privyrába, je to v poriadku a rovnako výnimočné. Pozrite sa potom na tvár vášho dievčatka a musí vám byť jasné, že je podstatné v tomto momente niečo úplne iné.

Inšpirujte sa inými mamičkami, obdivujte ich, ale neporovnávajte sa s nimi.

Ich realita, okolnosti, talenty, možnosti sú iné ako tie vaše.

A nie sú ani lepšie, ani horšie. Opakujem, sú iné a jedinečné pre každú z nás.

Možno niektoré naozaj máme byť "len" obyčajné mamy.

Možno aspoň v tomto momente.