Zase mi tak nejak po 100 rokoch prišlo, že by bolo fajn napísať nový blog. No a keď musíš, tak musíš a tak čítajte.

Asi vás neprekvapím, keď oznámim, že oficiálne sú všetky tri deti odovzdané vzdelávacím inštitúciám. Niektoré s väčším úspechom, niektoré s menším. Tým väčším deťom, ktoré sú vo vzdelávacích inštitúciách s menším úspechom sa budem venovať nabudúce. Teraz sa pozrieme na tie malé s veľkým (úspechom).

Ľudia, to je také dobré! Prestavte si, že máte vyhorenú matku po troch – nie, moment - šiestich rokoch na materskej, viete, kam deti pôjdu, viete, čo tie deti potrebujú , poznáte učiteľky, poznáte systém..no čo viac treba? Už som sa nevedela dočkať, kedy nastúpia na celý deň a desila som sa momentu, že ochorejú a budú musieť zostať doma.

Spomínam, ako som prvý krát odprevádzala do škôlky Miš. Hehe. Nenávidela som systém, ktorý mi kradol tri roky piplané bábätko, nenávidela som tie inštitúcie, ktoré ten systém zabezpečujú, dlho mi trvalo, kým som si uvedomila, že učiteľky nie sú platené za to, aby spôsobovali môjmu pokladu doživotné traumy, ale že sú vlastne úplne super a krokodílie slzy som ronila, keď som videla, že môjmu pokladu sa tam páči …!

Druhý krát pri krpcoch som ronila slzy, že aj 15.9. je zase nejaký voľný deň. Vravím, už som na tom bola zle.

Systém okolo ranného vychystávania sme si našli rýchlo. Môj rekord vo vychystávaní rodiny, trasa posteľ-auto, je niečo okolo 17 minút. Tri deti a jedna matka. No dobre, až také super to nie je – keď sa veľmi ponáhľam, nestihnem si spraviť make up.

Najprv vyhodíme Miš v škole. Tej stačí iba zastaviť auto. Vygúľa sa z neho sama a Tomáš potom slávnostne zatvorí. Potom sa tešíme ako na ňu trúbime, keď kráča po chodníku.

Odkedy nosím dvojičky do škôlky, nečítam Facebook ráno v posteli, ale v škôlkarskej šatni. Mám more času, kým sa vyzlečú z tých 300 vrstiev. (Teda – najprv im to nešlo, takže aj jedna vrstva bola problém a kým to natrénovali, prišla zima. Blbé, no.)

Znova sa potvrdilo, že maminka je brzda pokroku. Túto fintu mi ukázal tatinko. A je to dobrá finta, pretože keby som nepozerala do mobilu, ale na nich, tak by som to nevydržala a pomohla im.

Ivuška je prezlečená asi za 4 minúty, Tomáš za 20. Keď si vyzúva topánky, robí pri tom zvuky ako keby chcel odniesť mŕtveho mamuta do jaskyne. Do toho stále hádže pohľad typu siroty Podhradských. Aj po tých mesiacoch to stále skúša, hoci vie, že ja ho nevidím.

Do škôlky prichádzame prví a ja, vďaka Tomuchovi, odchádzam posledná. Ale aspoň poznám všetkých rodičov osobne.

Oslobodená od detí potom kmitám celý deň, aby som o druhej vyzdvihla Miš, aby sme stihli spraviť úlohy, kým krpci prídu zo škôlky. Ale to je iný príbeh, ako som už spomínala.

O štvrtej to už taká pohodička nie je. To už viem, že v najlepšom prípade bude revať iba Tomáš. Ivuška už väčšinou vie, že aj doma čakajú super veci. Napríklad druhý olovrant. Tomuško sa veľmi nerád necháva vyrušiť z aktivty, ktorá ho zaujala. Buď začne plakať alebo sa na mňa nazlostí „Ja som sa chceu ešte huať!“, dramaticky rozhodí tými chudými rukami, dupne a hrozivo sa mračí. V každom prípade sa tým sa blokne a už vôbec nespolupracuje. Takže sa znova obliekame tých obligátnych 20 minút. Vychystanej Ivanke je v plnej poľnej teplo a tak mi nenápadne uteká na schody za rohom, alebo sa hojdá na takom podivuhodnom kuse nábytku, ktorý vyzerá ako polmesiac a asi je to sedák. Čiže je spotená a otlčená, kým sa pán brat ráčia vychystať. Ak ide so mnou aj Miš, tak je na tom dosť podobne. O ten mesiac sa totiž s Ivanou bijú. Alebo sa na ňom hojdajú naraz, čo vedie ešte k horším ujmám na zdraví.

Ja sa odtiaľ ponáhľam, pretože poobede tam majú taký špecifický smrad, z ktorého ma napína ešte od čias ako som s nimi bola tehotná a chodila som tam pre Miš.

To už do mobilu nepozerám, ale snažím sa hlavne Tomáša obliekať, tak aby si nevšimol, že to vlastne robím za neho.

Doma je už dobre, vypustím ich a idem servírovať ten druhý olovrant.

A teda v čom je to iné, že sú dvojičky? Napríklad to, že sa o seba starajú. Konkrétne Ivuška o Tomáša. On má to svoje laxné tempo stále, takže raz ho pani učiteľka upozornila, že ak sa neprezlečie do pyžama, kým veľká hodinová ručička prejde z jedného miesta na druhé (5 min), tak pôjde spať tak ako je. Ivanka sa tak zľakla, že pôjde spať holý, že ho začala obliekať. Inak sa hrajú aj každý sám. Ivanka už dokonca má aj kamošku. Tomáško má kľud, keďže akčná sestra je zamestnaná inými deťmi a do všetkého mu nekafre.

Ja? Ja som v tomto druhom dejstve zbavená takého sentimentu, aký som zažívala prvý krát. Už ma nedojíma, že moje ďalšie bábätká sú už také veľké, že chodia do škôlky. Skôr presne naopak. Chvalabohu, že už sú takí veľkí a takí samostatní.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Konečne, po dvoch rokoch, som mentálne dozrela na to, aby som šla s dvojičkami do detského kútika.

Keď sa znova obzriem do minulosti, ako to bolo s Miš, tak s ňou som chodila pomerne veľa do materského centra. Mala som tam svoju partiu mamín, chodili sme na tanečky, kreslenie, divadielka, vždy sme stihli poklábosiť, dať kávu a o pol 12 domov, obedovať a spať. Obidve.

Bolo to asi v druhom roku materskej a bolo to asi najlepšie obdobie.

S krpcami som kútiky nezažila, pretože spávali dva krát denne viac ako rok a pol. Potom prišlo leto a tak sme chodili von, potom jeseň, čiže moja robota a potom Vianoce. (Strašne rýchlo to letí… a to je dobre, pretože pozajtra bude zase leto).

Ale to sú v zásade výhovorky. Keby som veľmi chcela, tak by som sa aspoň raz týždenne utrhla z môjho bizi programu. Mne sa tam však zúfalo nechce chodiť. A odkedy som tam teda teraz párkrát šla, už aj viem prečo. Že pohodička? Že kávička? Že kamarátky? Že zabudni.

Napchať sa do auta je to najľahšie. Potom to vpustím do toho kútika a začína cvičenie na pozornosť, rýchlosť a pohotovosť. Pôvodne som si myslela, že vám opíšem prvý deň, ktorý sme takto strávili v kútiku, ale rovnaký priebeh to malo aj druhý, aj tretí krát, …

Prvá úloha pozostáva z toho, aby mi do herne nevbehli polovyzlečení s čižmami na nohách. Neskutočne ich zdržujem tým, že trvám na tom, že sa musia vyzliecť z aspoň tridsiatich vrstiev a som taká drzá, že ich nepustím, kým im nenavlečiem protišmykové ponožky (Barefoot matka). Jeden rozhorčene piští zabásnutý v mojom „objatí“, druhého škriekajúceho blokujem kolenom, aby neutiekol.

Nakoniec to teda vypustím do divočiny. Okamžite mi zmiznú z očí. To je chvíľa, kedy sa môžem vyzliecť aj ja. Ponáhľam sa, napäto počúvam, či nezačujem nejaký rev z herne, diktujem naše mená, „Áno, ďakujem, kávu si dám..“ a idem za deťmi dnu.

Tam vidím niečo, čo uteká od atrakcie k atrakcii tak rýchlo, že to vidím rozmazané. To je Ivana. (Pamätáte si rozprávky Looney Tunes, Bugs Bunny, Road Runner a spol.? Tak Ivucha je Tasmanian Devil.) Tomáša nevidím vôbec. Nakoniec ho nájdem schovaného za kreslom, ako sa pekne sám s niečím hrá. Zrazu si na neho spomenie Ivana a je po pokojnej hre. Nutne potrebuje presne to isté červené autíčko, ktoré má Tomčiak. Bitka. Škreky. Nakoniec im ho vychmatnem ja a revú obaja. Potom sa Ivutiena presmeruje inam a začínam za ňou utekať. Bzzm! Šmykľavka. No a čo, že sa šmýkajú aj iné deti. Ivuška zhodnotí, že sa im bude lepšie šmýkať pod oknom, tak im celú šmykľavku odtlačí preč. Bzzm! Trampolína. No a čo, že sa na malej detskej trampolíne silou vôle drží asi ročné bábo. Ivuške tam zavadzia, tak ho nohou odtlačí preč. Nemôžem povedať, že kopne, lebo to je prisilný výraz. Skôr ho tak odťuká heš. No ale mamina toho bábätka na mňa pozerá tak, ako keby mu Ivana odkopla hlavu. Ok, som príliš pomalá, priznávam.

Bzzm! Hojdačka. Moje nervy. Tam sa stretla s Tomášom, čiže som pokojnejšia, ale aj tak by mi asi vadilo, keby si kvôli hojdačke vyškriabali oči. Tak zase idem robiť boxerského rozhodcu. (Na čo som si dávala tú kávu? Veď vlastne ani neviem, kam mi položili šálku..) Chvíľu si nájdem pre seba, aby som kamoškám z partie, keď bola Miš malá, poslala nostalgickú fotku povestného hojdacieho baklažánu. Popri tom sa vysťažujem, že tu lietam ako s nasoleným zadkom za Ivanou, ktorá je nepredvídateľne nebezpečná sebe aj svojmu okoliu. Kamarátka mi s najlepším úmyslom odpíše, aby som sa venovala výhradne iba jej a bola tu iba pre ňu. Musela som sa uchechtnúť. SOM tu iba pre ňu. Inak by to ani nešlo. Tomáš je zabudnutý niekde v miestnosti (aspoň dúfam, že je stále tam).

Preto vlastne ani neviem, ako sa v tých kútikoch správa. Asi je menej ofenzívny, znesie iné deti v okolí jedného metra a keď nejakú hračku nedostane, tak si skrátka zoberie inú. Ale to sú iba dohady, naozaj neviem. Čo určite viem, vyzabíjať sa išiel jedine so sestrou.

Zaujímavá vec, ktorú som si hneď neuvedomila je, že kam sa pohli moje deti spolu, tam sa zrazu vyprázdnil priestor. Trampolína, pridali sa tam moji malí a zrazu, tam boli iba oni. To isté v plastovom domčeku. Pri autodráhe. Neprišla som na to, ako to robia, ale nejak podprahovo odplašia iné deti.

Záverom teda konštatujem, že moje dvojičky sa zúfalo nevedia hrať s inými deťmi. Je to totálny paradox a zase raz si pripadám ako naivná mater. Úprimne som si myslela, že keď ich je od začiatku viac, tak vedia zdieľať a fungovať s ostatnými bez problémov automaticky. Prd. Spolu síce vychádzajú, ale s cudzími sa to skrátka nemali ako naučiť. Ani nemajú záujem.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

S radosťou oznamujem, že záujmy mojich mladších detí sa výrazne rozširujú. S poľutovaním musím oznámiť, že som netušila, koľko hračiek máme jednorazových.

Je pravda, že títo naší malí dostávajú výrazne menej hračiek, ako fasovala ich staršia sestra v ich veku. Nejde ani o to, koľko to stojí, ale skôr o to, že v zásade všetko, čo som mala pocit, že by mali mať, už majú po staršej sestre. Takže tie veci iba znova vyťahujem, zhruba v tom istom čase ako sa k nim dostala Miš.

Ok, kecám. Nevyťahujem skoro nič z toho. Predošlé riadky bol iba môj plán, ktorý dosť nefunguje.

Ilustrujem na príklade: Nedávno som vytiahla puzzle. Také tie cca 12 kusové, niektoré časti boli do tvaru autíčok, alebo kvetiniek. Miš to skladala hádam aj po tme, keď mala cca rok a trištvrte. Krpci privítali novú aktivitu s veľkým nadšením. Tomuško hneď pochopil princíp, velice všetko vysypal a následne cpal na plochu jednotlivé kusy ako mu prišli do ruky. Ivuška vysypala svoje kvetinkové a potom si všimla, že Tomáš má určite lepšie. Tak sa začali o ne biť. Rev, krik, puzzle lietali po miestnosti, … zasiahla som v momente, keď ich začali v zápale boja krčiť. Nakoniec som ich ako tak spacifikovala a mohli sme sa sústrediť na princíp skladania puzzle. Po 4,5 sekunde to Ivanu prestalo baviť a išla sa pozrieť, či Mišuta nemá ešte lepšie puzzle. Jasné, že mala. Ale pre túto chvíľu si ich Miš ubránila.

Tomčiak pri tom obsedel a ku koncu už vedel doplniť autíčkové a kvetinkové časti, keď som mu ja poskladala tie okrajové. Nakoniec sa tiež išiel pozrieť, či Miš nemá niečo lepšie. Jasné, že mala. Síce si teritórium ubránila, ale dostala za to zo štyri nahnevané capkance po hlave od rozhorčeného brata.

Keď sme skúšali hrať pexeso, už od začiatku to bola katastrofa. Najprv som si zašpinila karmu, keď som v záchvate materskej iniciatívy vypla Ivuši Mášu a medveďa. To decko je na nej závislé, Máši nikdy nie je dosť. Takže tú som pre pexeso stratila, ešte som ani nevysypala krabičku na koberec. Mišuta sa zdula a nechcela hrať, keď zistila, že nebudeme hrať pexeso tak ako sa to má, ale tak, že otočíme kartičky hore obrázkom a tak budeme hľadať dvojice. Ostal jedine Tomáš a toho som to teda naučila. Ivuška sa neskôr trochu ukľudnila, vrátila sa k nám. Hrať sa síce nechcela, ale iniciatívne aspoň rozsadla krabičku, v ktorej býva to drevené pexeso uložené.

A tu teda tkvie problém – tie dve malé deti všetko zničia. Ja im skrátka neviem, ale fakt, že neviem nijakovsky nijak vysvetliť, ako sa majú hrať s hračkami tak, aby sa mali s čím hrať aj na druhý deň. Tomáš vždy okúše pneumatiky zo všetkých autíčok, ktoré doma nájde. Ivana si sadne do akejkoľvek krabice akejkoľvek veľkosti. Zatiaľ som nenašla knižku tak odolnú, že by prežila dlhšie ako mesiac. Drobné veci stále dávajú do úst. Tomáš je schopný si to napchať aj do ostatných otvorov.

Ak má knižka okienka, nikdy nie som dosť rýchla, aby som zabránila tomu, aby to okienko aspoň nenatrhli. Keď kreslíme, božechráň, aby som im dala do rúk fixky. Obaja predtým, než položia ceruzku na papier, ju fajnšmekersky vycmúľajú. (Potom im tečú super farebné sliny a majú super farebné fľaky na oblečení, ale to je zanedbateľný detail.).

Zatiaľ odoláva zničeniu tuším jedine lego. Ostatné hračky, ktoré majú bežne v dosahu, vyzerajú ako keby som ich zabudla vyhodiť. Ivuškina bábika Máša vyzerá ako vytiahnutá zo smetí, pre zmenu. Miesto vlasov jeden súvislý stojatý dred. Ani tú vec nemôžem oprať, lebo rozpráva.

V zásade ak chcem nejakú hračku uchovať aj pre nasledujúci deň, musím pri nich sedieť a dôsledne dbať na to, aby sa s ňou hrali tak ako sa má (uf, pri týchto slovách sa cítim ako vrah kreativity) a aby sa o ňu nezačali biť. V opačnom prípade vec zničia.

Je mi to ľúto, lebo takto sa nedostávajú k veciam, ku ktorým by už mohli. Priznám sa, že nemám toľko času, aby som pri nich mohla sedieť toľko, aby sa mohli s niektorými vecami hrať viac. Ideálny vzorec, v ktorom im to dám, ukážem čo s tým a potom sa hrajú sami, nefunguje. Rada by som vedela, či je to pri dvojičkach normálne. Miš taká nebola, ale je pravda, že to jedno decko sa po prvé ľahšie ustráži, po druhé viac si dá povedať a po tretie nemá sa s kým o hračky mlátiť.

Tak neviem teraz. Raz budem vnúčatám rozprávať, že sorry, ale nemám žiadne autíčka po vašom tatinkovi, pretože keď bol malý, zožral im všetky kolesá.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Nápad ísť s dvomi, resp. tromi malými deťmi na dovolenku lietadlom sa môže zdať ako nie úplne najrozumnejší. Hlavne po minulých zážitkoch. Ale po prvé, človek má tendenciu na zlé zabúdať a po druhé môj cestovateľský duch už pišťal nudou a ja som to jednoducho chcela vyskúšať. Avšak najvýznamnejší argument, ktorý mi dodával odvahu bol, že do poslednej chvíle som zo srdca neverila, že sa tam naozaj dostaneme.

Čakala som, že sa stane všetko, vrátane teroristického útoku a my ostávame v Senci.

Chvíľami to vyzeralo, že sa moje katastrofické predpovede naplnia. Nahnuté sme mali poriadne. Týždeň pred odletom mi len tak náhodou napadlo skontrolovať pasy. Hahá. Jasné, že platnosť Mišutinho vypršala pred tromi mesiacmi. Našťastie, sme stihli vybaviť nový. Keď mi pár dní po tom prišlo z cestovky upozornenie, že mám skontrolovať pasy, už som sa iba dobre pobavila.

Deň pred odletom som odovzdala všetky deti kamoške, aby som mohla pobaliť, presťahovať nás do Bratislavy, aby sme odtiaľ mohli letieť do sveta. Večer, keď som si pre nich šla, oznámila mi „Ivuške pri obedňajšom spánku niečo vytieklo z ucha.“ Zatmelo sa mi pred očami. (Naša posledná dovolenka do Tunisu skončila 5 hodín pred odletom na Mišelinom vysokom CRP a vysokých teplotách.)

Doma som Ivuške naliala do ucha „Burowovú ušnú inštiláciu“ (Slovo „inštilácia“ mi asi navždy utkvie v pamäti. Vôbec mu nerozumiem). Tipovala som, že uško ju mierne pobolieva, ale nie je to žiadna tragédia. Chlap ma však vyhnal na pohotovosť. On sa tváril, že má pred odchodom ešte prácu. Uhm. No lebo ja nie. Dobaliť polozbalené kufre nie je robota. Jupí. Tak sme šli.

Na pohotovosti to bola totálna prča. Celá, poriadne plná čakáreň mala jednu diagnózu – črevná viróza. Videla som princezné úplné vyblité z podoby, ktorým tatinko držal pred tvárou misku, trafenú maminku, ktorá pri okienku hystericky vysvetľovala, že jej malý má od piatej ráno (bolo 8 večer) zelené striekavé stolice (wtf?!) a zvažovala ako rýchlo odtiaľ utečiem a čo budem teda robiť. Našťastie jeden správne mierený telefonát ma nasmeroval priamo na ORL pohotovosť. Po vyšetrení som mala chuť plakať a smiať sa naraz. Diagnóza bola začervenaný bubienok a dostali sme – Burowovú ušnú inštiláciu. Milujem ju. Ale večerný kľud milujem viac.

O 10 sme sa dovalili domov a ja som teda začala baliť zvyšok vecí. Značnú časť domácnosti som zbalila do troch kufrov, troch príručných batožín a dvoch kočíkov.

Svetlo nádeje sa zapálilo, keď sme už na letisku dostali na kočík lietadlovú visačku. Vôbec mi nevadilo, že let hodinu meškal. Aspoň si deti pospali. Tesne pred nastúpením do lietadla sa musel Tomčiak pokakať takmer až do vlasov. (Odplienkované mám presne dve tretiny detí. Tomáš nie je jedno z nich) Museli sme ho okúpať v umývadle, kde tiekla iba studená voda. Na celom letisku teplo ako sviňa, ale jedine na toalete, kde bol prebaľovák bolo vyklimatizované na 19 stupňov. Do lietadla sme nastupovali s vymrznutým mrzutým deckom, ktoré sa rozhodlo v lietadle vrešťať ešte hlasnejšie. Dohoda ešte doma bola, že ja budem sedieť s Tomášom, pretože ak by som sme ho do lietadla vnášali spiaceho, je o kilo ľahší ako Ivana, preto sa mi bude lepšie nosiť (btw to kilo urobí naozaj veľký rozdiel) Dovolím si tvrdiť, že v danej situácii bol tatinko celý rád, že máme takúto dohodu. V lietadle nás rozdelili. Na poslednú chvíľu si totiž uvedomili, že detské dýchacie masky sú iba na sedadlách pri okne.

Tomáš sa ale vcelku rýchlo upokojil. Prvý krát v živote jedol nejakú napolitánku a tým lietadlo získalo na bodoch. Po chvíli prišiel chlap, že si mám ísť pre zmenu sadnúť k babám. Mišela spala a Ivutiena vymýšľala. 100x cikať, čítať časopisy, trhať časopisy, mačkať gombíky, jesť, mrviť, vylievať, robiť zle spiacej Mišute, pišťať, vykrikovať, preliezať sedadlá a ku koncu už vrešťať, lebo už totálne nevedela obsedieť a mne sa minuli nápady, ako ju zabaviť. Trochu pomohlo, že ľudia za nami ozvučovali celé lietadlo dvdčkom s Fíhou Tralala a tak sme si spievali tie jej odrhovačky.

Tomáš bol ako med. Po prílete môj vyspokojnený chlap skonštatoval, že nechápe, čo robím s tými deťmi, že pri mne vreštia a že nabudúce mám ten tablet dať tichšie. Uhm. Diky. Trafil do čierneho.

Potom už ale začal samotný výlet a ten splnil všetky moje najlepšie očakávania. Objavili sa síce ešte sople z príliš vyklimatizovaných interiérov, ale to sa dalo prežiť. Taktiež more bolo pre deti fuj, pretože fuj piesok, fuj horúci piesok, fuj slaná voda, fuj vlny, v ktorých sa nedalo stáť ani poriadne plávať, ale inak sa všetkým páčilo. Nakoniec sme mali základňu pri bazéne so slanou vodou. Vďaka tobogánom sme zistili, ako sa asi cíti hovienko v záchodovej mise. Bábätivce dobehli z plávania všetko čo v zime zameškali, pretože buď boli chorí alebo ja v práci. Tomčo na začiatku veľmi do vody ísť nechcel, ale ku koncu pobytu bez problémov skákal do hlbokého bazéna aj bez rukávnikov (tvárili sme sa, že sa v zásade tešíme..) Videli sme delífniu show a najväčší akváriový tunel na svete.

Nebola to dovolenka, že by som tam prečítala 2 knihy a 7 časopisov. Ani som si nerobila ilúzie, že by to tak malo byť. Dôležité pre mňa bolo, aby moje najväčšie problémy boli, kam sa pôjdeme kúpať a čo budeme jesť. A tak bolo. Na jahodové daiquiri budem spomínať ešte dlho. (To je skoro ako smoothie, nie?)

Vyskúšali sme si, že to spolu vieme cestovať a že je to aj zábava. Očakávam, že už to bude iba lepšie.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Iba…?

60 mesiacov alebo teda 5 rokov máme Mišutienu. Keď som si roky prepočítala na mesiace, tak ako to robím pri krpcoch, prišlo mi to strašne málo. 5 rokov už znie ako viac času, ale 60 mesiacov je akože ju máme od minulého týždňa.

Ja by som povedala, že 60 mesiacov z môjho života bolo obdobie, kedy som ju ešte nemala a zvyšných 324 už áno.

Život s takým päť ročným tvorom je už naozaj v pohode. Ráno sa sama sa oblečie, sama sa obslúži z chladničky, pustí si rozprávky, sama sa umyje a keby mi nezašepkala do ucha „Mami, idem kakať.“, ani sa nezobudím. (Samozrejme za predpokladu, že krpci sú bezpečne uprataní v postieľkach, hrajú sa a netlčú sa cez mreže).

Miš je športovo založené decko. Na bicykli nezaostáva, vo vode nezaostáva, na korčuliach zaostávam ja a veľmi rada sa pridá, keď ma chytí záchvat a po večeroch cvičím doma pred telkou: „Maminka, donesiem ti mobil a pusti tú tetu, čo ukazuje ako máme cvičiť.“ Už so mnou skúšala aj planking. Rada chodí na gymnastiku „Je to super, ale všetko ma bolí.“

Na druhej strane nemá ambíciu tancovať ako baletky, ani ako hiphopové tanečnice a ani spoločenské tance ju nechytajú „Ja by som sa to nevedela naučiť, mami.“

Vie poskytnúť masáž: „Som tvoja masérska dáma.“

Vie už čo-to prečítať, len zvyčajne zabudne, že to už vie.

Mastí hru Dobble najlepšie z rodiny.

Doma sa nám hromadia koníky, teší sa keď bude veľká, pretože „…si konečne kúpim toho bieleho koníka a budem sa o neho starať.“ Tajne dúfa, že si zaobstaráme mačku. Čiernobielu a bude sa volať Vaneska. Nateraz sme to odložili, lebo sme ju presvedčili, že by sa u nás v paneláku mohlo stať, že mačička vypadne z okna. Sľúbili sme jej ju, keď raz budeme bývať v dome. Pár dní po tomto rozhovore sondovala, či ten náš imaginárny dom bude mať poschodie. Priznám sa, že v prvom kole som vôbec nepochopila čo sa ma to vlastne pýta.

Nikdy som ju nenútila pomáhať okolo bábätiek v rámci teórie, že veci, ktoré „musím“ automaticky robím s odporom. V rodine sme sa vyhli sme sa aj obligátnemu „Ty budeš veľká sestra a budeš pomáhať..“ a tak mám za to kvalitnú, ochotnú a nevynútenú babysitterku. Miš je na seba hrdá ako to zvláda a ja sa môžem pokojne otočiť chrbtom a napríklad im uvariť obed. Mám istotu, že keby niečo, Miš sa ozve.

Čo sa týka stravy, neviem kde sa to v nej vzalo, ale živo sa zaujíma o to, čo je zdravé a čo nie. „Mami, a chlebík je zdravý?“, „Mami, voda je zdravá?“, „Kukurica je zdravá?“ „Melón je zdravý?“ Miestami som už nevedela čo dodať, tak sme tému uzavreli, že nič nie je zdravé ak sa toho je prehnane veľa a že treba mať pestrú stravu. Samozrejme, že je dôkladne oboznámená s tým, že sladkosti sú nezdravé, ale to jej vôbec nebráni v ich konzumácii.

Nepúšťa sa do konfliktov, skôr sa snaží všetkým vyhovieť, alebo ustúpi. Je prispôsobivá a je rodený diplomat. Nikdy mi do tváre nepovie nie priamo.

„Dáš si chlebík?“

„Áno, ale … maminka?… máme ešte Brumíka?“

Alebo zážitok mojej svokry, keď prichytila Mišutu, moju neter a ich bratranca z druhého kolena, ktorý plakal. Babka hneď vedela, koľká bije. „Baby, čo ste mu spravili, že plače?“ Katka (neter) hneď začala vymýšlať výhovorky. Mišela so stoickým pokojom vyhlásila „Iba sme mu vrátili čo spravil on nám.“ Sama neviem, čo by som jej na to povedala..

Najnovšie sa mi zdá, že si zachováva silnú ženskú hrdosť. Na susedovie chalanov v Senci pozerá zhora, necháva sa dobývať a naposledy sa s nimi obťažovala hrať iba pre to, aby ich s prehľadom natrela v Dobble.

Keď vidím to moje vyšportované, momentálne opálené, veľké dievča, zdá sa mi už takmer dospelá. Na druhej strane je to stále to moje bábätko, ktoré som si naozaj užila a každý jej pokrok bol pre mňa zázrak. V prípade úbohých krpcov je to len ďalšia fáza, ktorú musíme prežiť a ja nostalgicky spomínam, aká bola Miš v ich veku. A tak raz, keď s mojou mamou všetci traja vyšli z brány von a Ivuša sa rozbehla na jednu stranu, Tomáš na druhú, totálne selektívne hluchí, mama sa len chytila za hlavu a vraví Mišute:„Jejda, ty si taká nebola!“ A Miš na to: „Vieš, Babi, ja som sa narodila poslušná.“

PS: Na fotke je lepkavá Tomášková ručička v akcii.

#narodeniny #5rokov #60 mesiacov #sommama #hrdamama #dvojicky #sestra #trojmatka #trideti

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Kde bolo tam bolo, bola jedna maminka a tá si myslela, že keď bude mať viac detí, tie sa naučia rýchlejšie si požičiavať a deliť sa o hračky.

A potom ich teda mala.

A tu rozprávka končí a začína horor. Pretože čo sa týka požičiavania hračiek medzi mojimi deťmi býva to horor, v lepších dňoch tragédia, tragikomédia, thriller, psychologický thriller a dráma. Niekedy viac žánrov naraz, občas jedna epizóda v žánroch preskakuje a občas ostáva v jednom od začiatku až po koniec. Rozprávka ani omylom.

Miš, svojho času jedináčik, sa o hračky vedela celkom slušne podeliť. Doma toto riešiť veľmi nemusela (iba ak so psami) a ja som na to, pravdaže, dbala. Veľa sme chodili medzi deti, kde mala dostatok príležitostí na sociálne interakcie a teda aj na zdieľanie hračiek. (Aká učená veta!)

Ja, svojho času stále jedináčik, som si (zase raz) naivne myslela, že keďže mám detí viac, je to dostatočná tréningová situácia na požičiavanie hračiek. Isteže...

Keď sa pozriem do minulosti (rozumej tak rok dozadu) krpci sa tĺkli o hračky akonáhle sa vedeli k sebe doplaziť na dĺžku ruky. A keďže bábätká robia všetko naplno, často bola takáto epizóda mládeži nepprístupná. Pamätám si 7 mesačnú Ivušku ako šklbe vlasy svojmu bratovi, hlava mu lietala hore dole, a pri tom pišťala, pretože jej niečo ukradol.

Ďalšiu spomienku mám znova na Ivušku, ako capká Mišelu po čele od zlosti, že jej niečo nechcela dať. A znova pri tom piští, samozrejme. Miš iba reflexívne klipkala očami ako jej tam pre nimi lietala tá ručička a nechápala, čo to má akože byť.

Tomčiak je zatiaľ najmenej agresívny. Iba sa srdcervúco rozplače, keď mu niekto niečo vezme. A vždy keď on plače, tak Dášenka začne zavíjať. Tomčo skúša Ivanku dobehnúť a ukradnúť si svoju vec naspäť, ale ešte ju zatiaľ ani raz nedobehol. U nás to v tej chvíli vyzerá tak, že sa krížom cez byt naháňajú dve bábätká, jedno kvíli, druhé piští, pes zavíja - čistý horor.

V ďalších situáciách už sa žánre menia. Mišelu nenaháňa. Tá mu zabuchne pred nosom dvere a je vybavený. Ostáva iba kvílenie a zavíjanie – dráma.

Keď je situácia taká, že Mišele niečo berú, tak od zlosti trieska všetkým čo jej príde pod ruku (aj bábätkami) a dramaticky prehlasuje „Dobre, ja sa tebou už nikdy nebudem hrať! Nechaj si to navždy!“ - psychothriller. (Viete si určite predstaviť ako hlboko sa krpcom tieto slová zarývajú do duše.)

Stále verím, že im raz vysvetlím, že si hračky musíme požičiavať. Dôsledne dohliadam, priamo riadim a moderujem proces požičiavania. Chvíľu má hračku jeden, potom mu ju vydrapím z papŕč, pretože sám od seba ju nedá, dám ju druhému, prvý reve, druhý sa hrá, po chvíli ju vydrapím druhému, dávam prvému, druhý reve, prvý sa hrá atď. Doblba im pri tom vysvetľujem čo robím a prečo to robím, chválim plačúce dieťa, ako krásne požičalo, upozorňujem hrajúce sa dieťa, že za chvíľu požičia. Aj tieto slová sa im zarývajú do duše rovnako hlboko ako tie Mišutine. V preklades titulkami: majú hlboko v paži.

Toto bolo všetko o tom ako si „požičiavame“ doma. S cudzími deťmi nemáme skoro žiadne skúsenosti, pretože krpci donedávna spali dvakrát denne a teda čas, v ktorom by som ich stihla brať medzi deti, prespali.

Ale teda už spíme menej a stretli sme cudzie dieťa. To chúďa si chcelo požičať Tomášove odrážadlo. Netušilo čo sa na neho chystá. Dobehla Ivuška. Postavila sa pred to úbožiatko, zapichla do neho tie svoje bledomodré, uhrančivé oči, rozkročila sa, ruky roztiahla za chrbtom, aby mala lepšiu stabilitu a zapišťala takým tónom, že mňa skoro vystrelo. To druhé dieťa asi bude mať poškodený sluch. (To sa, chvalabohu, nikdy nedozviem.) Mňa vo všeobecnosti z týchto Ivaniných pišťaní vystiera, ale tento bol naozaj mimoriadny. Siréna, či kto to je z gréckej mytológie, je šuvix. Nedala sa nijak usmerniť, nič si nechať vysvetliť. Jej misia bola ubrániť bratove odrážadlo a nič ju neodklonilo z jej misie. Ok, dala sa odniesť, tak som ju teda odniesla. Dva dni som nepočula na ľavé ucho.

Zo situácie som pochopila, že Ivuša to má tak, že svojich si môžeme masakrovať my, ale nedajbože, aby niekto cudzí niečo chcel. Vtedy si tých svojich bránime ako levica.

Ja sa stále nevzdávam úsilia, že z nich vychovám ľudí. Keď mám ich sporov plné zuby, hračku im vezmem a hrám sa s ňou ja. A basta!

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Tretie pokračovanie na tému maminka v práci.

Spätne si uvedomujem, že prvé náznaky som zaznamenala už minulé leto, keď som si dovolila odveliť sa na prázdniny. Vtedy pred mojím odchodom ochorel môj chlap. Zdĺhavý výber pred chladiacim pultom spôsobil, že ho napadol nejaký vírus a mne spôsobil starosti, ako sa postará o naše potomstvo v záchvate „kašlíčka a rýmičky“. Vtedy som ešte nemohla tušiť aký bude ďalší rok, takže súvislosti sa mi spojili až teraz.

Najprv vám ale objasním z čoho pozostávajú moje mimomaterské aktivity. V stručnosti, okrem práce na cca 6 dní do mesiaca chodievam aj na štvordňové školenia do Čiech. Od januára som bola trikrát.

Nové železné pravidlo v našej rodine je, že vždy pred mojím odchodom niektoré z detí ochorie. Vždy. Toto nie je žiadne preháhaňanie v záujme lepšej čítavosti. Robím si čiarky, sledujem to, takže viem.

Prvýkrát to boli síce trápne sople a pokašliavanie, ale choďte preč na 5 dní (školenie + práca), keď máte doma dve deti, ktoré sa topia v hlienoch a jedno, ktoré vyzerá, že sa možno bude topiť tiež. Dovtedy som tak dlho preč od svorky nebola. Ja som sa pre zmenu topila vo výčitkách.

Druhý krát mi volali do práce zo školky, že Miš zvracala. Telefonicky som narýchlo organizovala jej prevoz domov. Bolo to prvý raz, čo mi takto volali, takže stres, panika a – samozrejme výčitky. Našťastie kým to chytili aj moje mladšie deti, už som bola doma. Napriek celej tragédii som sa vďaka tomu dozvedela, že zo šiestich ľudí, s ktorými som pracovala, mali štyria dvojičky. To bola celkom haluz.

Teraz pred posledným mojím pracovno-školiacim sa výjazdom (vždy mi to vyjde tak, že hneď po školení idem do roboty a naopak) som tušila, že bude zle, už pár dní dopredu. V noci z piatka na sobotu (môj odchod naplánovaný na ďalšiu stredu) Ivuška zvracala prvý raz. Potom ešte raz a potom ju už len preháňalo. Uplakaná, ubolená preležala moja 19 mesačná dcéra celý deň. Pre ilustráciu – ja, dospelý človek, nie som schopná preležať celý deň keď som chorá a (ani) keď môžem. Ivucha s tým problém nemala. Keď som sa jej opýtala, čo ju bolí, otvorila ústa a ukázala si prstom dnu. Tam jej ešte doteraz prebieha divoké vrásnenie. Zrejme jej ide zvyšných 14 zubov naraz.

Keďže po sobote už vyzerala OK, iba veľmi nechcela jesť, pripísala som to všetko zubom. Miernu diétu som ukončila v utorok večer fľašou mlieka.

O druhej ráno nás zobudilo bublanie a kašeľ. Mlieko sa vypýtalo von. Keď sme umyli a upratali dieťa, otvorila som notebook a na chlapovu žiadosť som mu napísala mail s inštrukciami, čo má povedať lekárke, keď s Ivušou ráno pôjde. Čakali ma tri hodiny výdatného spánku pred odchodom. Budík bol nastavený na 5:40. Mozog mi však pracoval na plné obrátky, takže som si nakoniec užila takú hoďku a pol.

Potom, počas dňa, mi už len chodili správy s fotodokumentáciou ako sedia v čakárni, že máme asi rotavírus, inštrukcie ohľadom diéty, nákupný košík plný diétnych potravín, ktoré budú stačiť pre škôlku detí postihnutých rotavírusmi až do leta, vysmiatu Ivušku, Ivušku v aute, …dobre mi to padlo. Bola som v obraze.

Doma inštrukcie ohľadom diéty dostala rovno moja mama. Ja som prišla z práce, vytúlila pacientku, pobalila sa a odišla na školenie do Čiech. Výčitky som baliť nemusela, celý pytel išiel so mnou aj sám.

Teraz už sedím doma, svorka má najhoršie za sebou. Ja ešte nie. Ustavične pozorujem moje deti, či na nich neuvidím nejakú traumu spôsobenú neprítomnosťou matky. Zatiaľ to však vyzerá, že najväčšiu traumu, ako zvyčajne, mám ja.

Viac na www.omichi421.wordpress.com#dvojicky #choroba #pracujucamatka #rotavirus #vycitky

Zase púšťam paru po čerstvom zážitku. V prvom šokovom záchvate som sa rozhodla, že na dovolenku s krpcami proste nejdem. Minulý rok sme neboli tiež, pretože som si myslela, že s dvomi nechodiacimi deťmi to bude záder.

Po roku si myslím, že s tromi chodiacimi deťmi to bude väčší záder.

Boli sme cez prázdniny zase raz v aquaparku. Bola som potom unavená ako ťažná krava. Podmienky boli ideálne, trafili sme čas v rámci režimu, bol so mnou chlap a ani sme nič nezabudli. No napriek tomu, som mala dosť.

Veľkonočné sviatky skončili na snehu, deti boli zababušené ako cibule. To znamenalo po vstupe do budovy ich odbaliť, chytiť tri sady teplého oblečenia (vrátane môjho, Miš si niesla sama) do rúk, tašky do zubov, a ísť si oskenovať čip na zápästí. Jasné, mohla som nechať deti oblečené, ale Ivuša si vie vyzlieť čiapku. Tomáš to síce nevie (rozumej: samého by ho to nenapadlo), ale vie ju napodobniť, takže vlastne vie. A už keď májú dole čiapku, strhávajú aj šál a teda, môžem ich buď nechať oblečených, alebo zbierať zvršky zo zeme celú cestu k šatni. Aha, a ešte som zabudla, že cez turniket musím decko zobrať na ruky. Vyťahujem spod bundy tretie a štvrté chápadlo a beriem Ivušu na ruky. Ani nemôžem frflať na chlapa, nech niečo zoberie, lebo ten štandardne ide naložený viac ako ja.

Za turniketom to všetko zložím a prezujem deti. V tomto zariadení sú šatne spoločné, takže nastáva vyzliekací chaos. Snažím sa nejak rozumne upratať naše veci, aby sme mali potom pri obliekaní menší chaos, ale bez šance. Všetky handry končia natlačené v dvoch skrinkách, ani pánboh by sa v tom nevyznal.

Chvíľu tŕpnem, že som zabudla plávacie plienky, ale našťastie to bol planý poplach.

Samotné kúpanie – pohodička.

Všetci spokojne vymočení (vo vode, nie do vody), po dvoch hodinách odchádzame.

Sprcha, našťastie, tečie aspoň dovtedy, kým osprchujeme deti. Na mňa už voda nevyšla, ale vlastne som si to v tom švungu ani nevšimla.

Lietala som hore dole, snažila som sa čo najrýchlejšie obliecť všetkých.

Miš sa práve v tej chvíli rozhodla, že je vhodný čas na emocionálne vydieranie. Ja, krkavčia mať, som jej totiž nechcela kúpiť hru na mobil.

„Mami, som smutná…“ ,

„Hmm..to je škoda, mami,“

„Ale ja by som veľmi chcela, aby som mohla toho Arielinho koníka zobudiť.“

„Mišuta, nič ti nekúpim, zabudni. Obliekaj sa.“

„Aj tak budem smutná..“

A po chvíli, keď som nereagovala.

„Mami!!“ „Vieš, prečo som smutná..?“ stále to skúšala, tým svojím ľútostivým hlasom. Ja som stále nereagovala, nemala som na to chuť ani kapacitu. Čakala som kým sa urazí, čím by otravný rozhovor skončil, ale ona nie a nie, stále si húdla svoje.

„Obliekaj sa!“

Za seba som mala pocit, že pobehujem v miestnosti 2×2 metre tak rýchlo, že sama seba navzájom zrážam.

Hľadám čisté plienky, triedim guču oblečenia (Samozrejme, že mi polovica obsahu skrinky vypadla na mokrú podlahu), obliekam dieťa, podávam chlapovi kusy zvrškov na ďalšie dieťa, poháňam ľutostivú Mišelu, fénujem vlasy, balím, obliekam seba, ospravedlňujem sa ďalším desiatim ľuďom, ktorí k nám nepatria, pretože zrážam aj tých, hľadám, či sme nič nezabudli (Ivuška komplet oblečená behá po štyroch po mokrej dlážke, Tomáš sa oblečený vracia sám k bazénu), snažím sa nezúriť, odchádzam.

Čistý čas štyri a pol minúty.

Deti spokojné, ja vyflusnutá.

Tak teraz vážne zvažujem, či sa odhodlať na letnú dovolenku. Ak to má vyzerať takto, tak nikam nejdem. Aspoň v tejto chvíli to cítim takto.

Ale vraj som imúnna optimistka. Neviem síce úplne presne čo to znamená, ale myslím si, že imúnny optimista by zakončil blog slovami: Alebo na dovolenku pôjdeme. Bude to prvá, na ktorej nepriberiem.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Minule ma kamoška zarazila otázkou, či nie som hrdá na to, že mám tri deti. A že mám dvojičky. A že sú zdravé, šikovné a že to celé funguje.

Dosť ma bolelo odložiť bokom všetku tú moju iróniu, sarkazmus a cynizmus, ale keď som to spravila, musela som si priznať, že som hrdá. Som hrdá na seba, na deti, na chlapa. A aj na psy.

Tak som zase trošku bilancovala. A teraz som sa dostala k tomu, aby som zistenia svojej otupenej mysle zosumarizovala a šupla na virtuálny papier. Priznávam, že o dobrých veciach sa píše ťažšie ako o domácich pohromách, napríklad v podobe Tomáša pijúceho zo psej misky. (Slamkou.)

Tak si teda už rok a pol fičím ako trojmatka a konečne začínam vidieť svetlo na konci tunela. Doma mi z týždňa na týždeň vyrástli ľudia, ktorí poväčšinou aj ako ľudia reagujú a pomaly začínajú inteligenciou dobiehať našich psov. (Áno, je to hnusné, ale pravdivé. Cynizmus, irónia a sarkazmus – vitajte späť).

Dopracovala som sa teda k nasledujúcemu:

1. Každý zlé obdobie trvá iba chvíľu. Iba chvíľu mali 2,5 kila a boli to prdkavé vajcia, iba chvíľu vrešťali (nielen) v noci ako zmyslov zbavení, iba chvíľu som k nim musela pobaliť polovicu domácnosti, iba chvíľu budú vonku utekať kade tade a na mňa kašľať. Určite iba chvíľu bude trvať, kým sa naučia sami jesť, kým sa zbavia plienok a rovnako aj iné radosti, ktoré nás ešte čakajú.
2. Konečne mi dorástli vlasy.
3. Mám (takmer) autobus a ešte som ho neoškrela.
4. Nikto mi neháda, že mám tri deti. Aby som bola úprimná, nikto mi neháda ani jedno.
5. Videla som ako sa bijú ročné deti. Pohľad pre bohov! Vždy zabudnem zasiahnuť, lebo plačem od smiechu.
6. Mozog mi neskamenel úplne. Pracujem, vzdelávam sa, chodím do sveta. Veľmi často to je manažérsky masterpiece, že to ide, ale ide to. A pomaly si to aj prestávam vyčítať.
7. Moje nové heslo: Hlavne vydržať!

Zatiaľ som sa nenaučila:

1. Vychovávať tvora mužského pohlavia. Odpusťte, milí páni, ale asi to fakt bude v génoch. (Síce nemyslím svoje gény, ale nevylučujem to.)
2. Nerozčuľovať sa, keď niečo niekto rozleje, rozbije, rozsype. Neznááášam zbytočnú robotu.
3. Vydržať hluk, ktorý narobia tri deti a dva psy.
4. Dosiahnuť nirvánu.

Záverom musím dodať, že pod vplyvom udalostí za poslednú dobu som neskutočne rada, že sú traja. A ešte radšej som, že to bolo iba na dvakrát.

Viac na www.omichi421.wordpress.com