Ahojte, neviem či už tu niekto riešil podobný problém, alebo niekto má skúsenosť.
Po viac ako 12 rokoch odchádzam z aktuálneho zanestnania a som workoholik. Práci bolo podriadené všetko ostatné v mojom živote a nieslo to so sebou zdravotné následky, kvôli ktorým odchádzam z práce. Denne 12- 16 hodín bolo venovaných práci. Je zam vyhorenie, sú tam zdravotné problémy, môj smer teraz je oddýchnuť si nejaký čas a zmeniť pole pôsobnosti. Zároveň ale nenávidím pocit nepotrebnosti, ktorý príde po skončení pracovného pomeru. Netuším, čo budem robiť, ako vyplním čas. Nedávno som absolvovala PN, čo som so myslela ako si oddýchnem, upracem, tak som aj tak pracovala ako bežne, len z domu a keď som nerobila, tak som mala záchvaty úzkosti, ako keby z vyhorenia a nedokázala som doma naplniť židny cieľ- generálne upratovanie, vymaľovanie, nič...ledva som sa prinútila zaobstarať základnú prevádzku domácnosti. Koníčky nemám, lebo nebolo kedy, deti nemôžem mať. Novú prácu chcem riešiť až tak o 3-4 mesiace, neponáhľam sa. Ako to mám vôbec ustáť? Mám pocit, že keď nebudem mať prácu, upadnem do depresie a nepohnem sa z postele a úplne sa opustím...
Skús si vytvoriť koníčky. 3-4 mesiace ... Tuna času masersky kurz nieje problém, tenis, lyžovanie, túra, vodičak (ak máš škola smiku a terénne jazdy, fitko...)
je zaujímavé že máš pocit vyhorenia, nejaké zdravotné problémy a napriek tomu chceš robiť, lebo si pripadáš zbytoćná… no áno, všetko je v tvojej hlave. budeš mať teraz 3 mesiace čas, choď za psychologičkou a podebať s ňou, kľudne aj každý týždeň keď na to máš - a o 3 mesiace sama uvidíš… čítala som raz rozhovor s jednou známou úspešnou češkou - ktorá všetky varovné príznaky ignorovala - a skončila v nemocnici, ale ju total vyplo… tot nech je mementom aj pre teba - všetko je v tvojej hlave, nikde inde…
Tiež mám sklony k workoholizmu, takže ti do istej miery rozumiem. Mne pomohlo si o tom študovať, počúvať napr. podcasty na túto tému na youtube, alebo knihy. Dosť často toto súvisí s detstvom kde boli rodičia s vysokými nárokmi, a kde malo dieťa pocit, že je dosť dobré až vtedy, keď *niečo*, lenže často neprišla adekvátna pochvala a stále nebolo docenené, a potom to dopadá tak, že si človek v dospelosti začne stavať hodnotu na tom, čo dosiahol, a robí a robí len preto, aby ho občas niekto docenil. Tu na MK som niekde videla v diskusií spomenutú knihu Budu někdy vubec dost dobrá? a síce som len v polovici, ale je to zatial najlepšia kniha na túto tému, ktorú som kedy čítala.
Veľmi sa mi vryla do pamäte napríklad pasáž o tom, ako sa predstavíš niekomu, keď sa ťa spýta kto si. Ak sa tvoja odpoveď nesie v duchu "Som finančná analytička, ktorá žije sama vo vlastnom byte na ktorý si vlastnou drinou nasporila, mám stabilnú prácu, auto, atď." tak vieš, že si v tom až po uši, pretože toto vôbec nehovorí o tom kto si, ale o tom, čo si dosiahla, a o tom že sa hodnotíš na základe úspechu, majetku, stavu, vnímania v spoločnosti. Odporúčam ti teraz venovať čas hĺbaním nad podobnými otázkami. Zamyslením sa nad tým, kto vlastne si. Čo máš na sebe rada. Kto si bola predtým, ako si sa začala fixovať na prácu. A ako nestratiť samu seba. Práca je len nástroj, ktorým máme dosiahnuť finančné prostriedky na to, aby sme si dokázali za ne užívať život. Pracujeme pre to, aby sme mohli žiť. Nežijeme preto, aby sme mohli pracovať. Je to dlhá cesta, sama som na nej teraz, ale už len to že si to uvedomuješ je super začiatok.
Niekedy si vravím, že tie baby čo pracujú niekde vo výrobe a podobne, kde len prídeš na určitú hodinu, spravíš čo máš spraviť, odchádzaš v momente ako ti padne koniec zmeny, a zvyšných 16 hodín ti nejde ani jedna myšlienka smerom k práci, žijú oveľa šťastnejšie životy. Nepracujem ako vrcholová manažérka, no pohrávala som sa už s myšlienkou výmeny práce za viac rutinnú, s jasne definovanou agendou, pracovnou dobou a podobne. Len zohnať niečo také za obdobný plat 😃 Držím palce na ceste za uzdravením 🍀