Dieťa s poruchou pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou

Ja osobne s prisnejsou vychovou suhlasim! Len treba poznat hranice. Ak "sponujes spagatik" moze to pomoct, ale pozor, ak ho "nasponujes" privela, moze sa pretrhnut! Potom to je zle. Zlata stredna cesta! 🙂
Vsetky Vas pozdravujem

Ahojte, musim sa dnes vyrozpravat, resp. vypisat, na com dnes prisla! Andrej bol minuly tyzden cely doma, pretoze bol chory. Mal teploty, tak sme dopisovanie uloh a noveho uciva nechali na vikend, pretoze som predpokladala, ze mu bude lepsie. Aj sa tak stalo,vsetko sme dopisali aj naucili. Dnes isiel do skoly, samozrejme hned pisomka z matematiky- geometrie. Kedze som ho to doucila dostal jednotku. Fain nie? Ale pointa je v inom. Cela trieda mala dobre znamky, tak zajtra pisu dalsiu! Tak nie zeby bola p. uc. rada, ze to dobre napisali, ona im neveri a musia pisat znova! Minule napisali zle a dalsiu nepisali. Je to pedagogicke? Urcite nie. A este jeden poznatok. Zosity na dopisovanie sme mali pozicane od spoluziaka. Mal tam aj slovnicek s patminutovkami. Z tej istej patminutovky mal rovnaky pocet chyb ako moj syn, ale ten spoluziak mal dvojku a moj syn stvorku. Dost zle sa na to pozeralo a citim sa ukrivdena za syna. Jemu som to samozrejme nepovedala, ale je to dost velka sila, nie? Nespravodlivost znasam dost zle a toto mi pripada ako nespravodlivost. Este neviem ako to mam riesit, poradte!

andy333: človek rieši dilemu - na jednej strane cítiš krivdu, na druhej rozmýšlaš že ak sa ozveš - zas to odnesie len malý. Ja by som asi prefotila ten slovníček spolužiaka a odložila ho..... ak by toho bolo viac, mala by som niečo hmatateľné na sťažovanie sa.
Inak - je super že ste všetko dohnali, musela to byť makačka zmesiť celý týždeň do víkendu, gratulujem!
P.S. Náš Šimon na prvom schode v škole zakopol a na treťom si odbil zo štyroch predných zubov.........Takže má postarané o vianočný darček. Ale našťastie sú to len zuby,mohlo to dopadnúť horšie. Aj keď ma to trošku štve, také pekné zuby mu mohlo "závidieš" aj dievča.........

no ved toho sa obavam, ze si to odnesie len on! Nechcem mu narobit vacsie problemy, ako ma.
S tymi zubami ma to mrzi, je to smola. Drzte sa! Pa

no andy tak to je sila 😀 😀 😀 ja by som to urcite riesila, jednoznacne si to prefot, je to nespravodlive . je pravda, ze si to moze odniest maly, ale aj tak, ja by som to nevedela nechat tak, ved potom ty vlastne nevies, ci je horsi ako ini ziaci, alebo ako sa budes pozerat na jeho znamky, ked ti prinesie stvorku a ini budu mat dvojky a pritom maju rovnako chyb, ved ich musia hodnotit rovnako, mne sa to nepaci vobec.

mila Andy mne sa pri týchto učiteloch zda,že ak sa dieťa na nich len trošku vyškerí,davaju mu ovela horšie znamky ako ostatným,aj moj Maťko z času na čas donesie znamku,ktorú ako integrovaný by mal mať trošku zohladnenú ,pretože jeho myslenie je úplne iné ako druhých,chodí do školy k nim velmi zlata pani psychologička,ktorá sa venuje týmto deťom a následne vysvetluje sposoby komunikácie s detmi ale čo ked učitelia na to kašlú a takýmto detom skor neviem či vedome alebo nevedome ubližujú naražkami pred celou triedou,a potom ma dieťa rado chodiť do školy.My to robíme doma tak,že musí každý den písať diktát aj ratat pár príkladov,aby ten mozoček bolneustále činný a to aj cez letné prázdniny,znie to hrozne že ho takto trápime,ale je ovela lepšie pripravený na školu ako tí čo nie su integrovaní, a niekedy dokonca dostane lepšiu známku čo je dôkaz toho,že to prináša ovocie.Aj podla odborníkov,je treba zaťažovať mozog pomaly ale neustále,takže držím palčeky a neostáva nič iné len tvrdou pracou dokazať,že aj naše deti hoc trošku iné sú plnohodnotné a treba s nimi zaobchádzať síce s citom ale nie ako s blbými.

Andy, to je složité...já taky učím a v návalu sešitů se mi stalo, že někdy měly děti různé známky (ale ne rozhodně o dva stupně)...hodně jsem příhlížela, zda je dítě dysllektik, dyskalkulik...ti byli potom hodnoceni mírněji...když se dětem něco nezdálo, přišly se sešity na "reklamaci" ...stávalo se mi totiž, že jsem některé chyby (zvlášť v českém jazyce přehlídla) a známku jim opravila...jestliže není synův spolužák dyskalkulik, poslala bych ho za učitelkou se sešitem spolužáka a žádala vysvětlení...u matematiky mi přijde ale takové hodnocení o dva stupně trochu zvláštní...
Já nikdy za svou kolegyní učitelkou nešla, ale letos, když přinesl z češtiny hned začátkem září pětku - první známku z diktátu a potom trojku ze cvičení, protože ho nedopsal (diktát nestíhal, protože píše pomalu a pomalu si vybavuje písmena vlivem zkřížené laterality) a po návratu domů prostě brečel, že nestíhá...tak jsem s ní promluvila...aby mu poskytla více času (má to z poradny doporučené i zkracování cvičení)...přiznám se, že mi je to jako ke kolegyni nepříjemné a ona to brala jako kritiku (první slova na obranu, že všechny děti stíhají...musela jsem trvat na svém...že všechny děti nemají zkříženou lateralitu, můj syn má za sebou vyšetření z poradny, kde se ve zprávě píše, že pravidla pravopisu má dobře zafixované, je hloupé aby trpěl jen kvůli pracovnímu tempu). Od té doby má všechny diktáty dopsané a nejhorší známku z diktátu 3, jsou tam ale i jedničky s hvězdičkou. U hyperaktivních dětí jsem zase hodně mírně hodnotila chyby z nepozornosti...třeba si napsaly jiný příklad a já ho potom musela přepočítat...nebrala jsem to jako chybu...nebo místo odčítání sčítaly...

náhodou som zavítala na tieto stránky a nedokázala som ich len tak zavrieť. Z príspevkov cítim atmosféru nášho domova spred niekoľkých rokov. Mám 13-ročného syna s ADHD. Trápili sme sa ako vy, ale píšem Vám hlavne preto, lebo máme to skoro za sebou, na budúci rok bude osmak /dala som ho do školy ako 7-ročného/ a všetko naše úsilie sa nám vrátilo a vracia. Už nebude ani integrovaný, niekedy sa mi zdá, že to ani nemôže byť pravda. Najťažšie bolo zaradenie do školského kolektívu. Samozrejme prvé príznaky som objavila už po pár mesiacoch, ale v tých rokoch o tom nikto nič nevedel. Trápila som sa neskutočne veľmi. Bol agresívny, nevedeli sme sa hrať, nepotreboval spať, jedol nepravidelne a nevyspytateľne, mal záchvaty zúrivosti, nenávidel celý svet, chcel zomrieť, prestali sme chodiť na návštevy a keď k nám niekto mal prísť, mala som nervy, ako to dopadne. Nič nefungovalo tak ako inde. Keď som ho napomenula, pokarhala, zbila, bolo to ešte horšie. Najbližší mi vyčítali, že ho nezvládam, ale keď ho dostali oni na opatrovanie, dopadli takisto alebo ten horší prípad bol, že ho donútili tvrdou drezúrou k poriadku a viackrát mi tam odmietol ísť a všetko ostalo na mne. Nevyspatá, psychicky a fyzicky vyčerpaná, po 3 rokoch som si musela dať predpísať ukľudňujúce tabletky a bola som dvoma nohami pevne zakotvená v začarovanom kruhu. Keď mal 5 a pol roka, vyhľadala som psychologičku. Povedala mi, že do jeho 15 rokov bude v poriadku. 10 rokov práce, odriekania, obetovania sa. Všetkým doporučujem odložiť školskú dochádzku o 1 rok. Vyplatilo sa nám to. Tieto deti sú natoľko inteligentné, ale napriek tomu sa nedokážu sociálne prispôsobiť kolektívu a tým nezmyselným obmedzeniam v školách. Som zhrozená z toho, že ešte aj dnes, keď je tých detí minimálne 4-5 v jednej triede, nechcú Vás škôlky a školy rešpektovať a konečne sa ináč venovať týmto deťom, z pozície priateľa,pomocníka a nie nadriadeného/lebo je to pre nich pohodlnejšie/.Narodili sa Vám tieto deti, aby Vás donútili pozerať na svet inými očami.Počúvajte ich a precíťte s nimi všetko. Synovi som nikdy nedala ani jednu tabletku, nikdy, bral 7 rokov homeopatiká predpísané homeopatom, veľmi doporučujem(psychiater Vám predpíše lieky, ktoré utlmujú mozgovú činnosť,nebude sa vedieť učiť a bude mať komplexy menejcennosti,následne mu prestane na všetkom záležať a potom s ním nepohnete,nebude motivácia.) Výsledky prichádzajú pomalšie, nie po pol hodine, ale sú. Prečítala som všetku dostupnú literatúru, všetok svoj čas som mu venovala, každý deň chodila do školy a riešila všetko a prosila a keď bolo treba, aj búchala za práva svojho syna. My máme len jednu školu v meste a museli by sme cestovať minimálne 20 km do inej školy a psychologička mi povedala, že riešiť to mám tam, kde bývam, nech neutekám pred problémom. A zvládli sme to.Láska k dieťaťu Vám stále ukážu cestu, neriešte to len rozumom, prosím Vás. Milujem svojho syna a on mňa. Sme spolu doma, to Vám poviem, že moje ego dostalo riadne zabrať, keď som to už nezvládala a on ma prosíl, nech som len doma, že ma potrebuje a vzdala som sa svojej práce. Napravil nám manželstvo, lebo spoločné riešenie a zvládanie problémov nás viac spojilo (predchádzalo tomu ale nepochopenie zo strany manžela, že takto sa deti nemôžu vychovávať a jeho odsudzovanie, dokonca mi ani nepomáhal). Vy mamičky ste pre tieto deti kľúčové osoby ich života. Každé jedno je iné, majú síce spoločné znaky, ale žiadny psychológ nenahradí Vás.Nenávidia netoleranciu, nespravodlivosť, povinnosti,nezmysly.Pomôžte im,sami to nezvládnu.Nevyčítajte im,že sa ťažko zaraďujú do spoločnosti,radšej pomôžte každá jedna svojím malým podielom túto bezcitnú spoločnosť meniť, pretransformovávať. Tieto deti pribúdajú,už nie sú výnimka, tu jedna mamička nezmení svet, ale keď sa každá mamička postaví na stranu svojho dieťaťa, dokážeme to.Slzy trápenia sa zmenia na slzy šťastia.Verte mi.Som šťastná,veľmi a s odstupom času som vďačná vesmíru za môjho syna.

🙂 jeeej ako pekne si to napisala 🙂 dakujem

adhd, Tvoje slova su naozaj krasne a velmi povzbudive. ja som tiez presvedcena, ze raz sa urcite vsetko na dobre obrati. Ved ked mam porovnat par rokov dozadu a momentalnu situaciu, tak je to lepsie s mojim synom a urcite raz to bude este lepsie. Musi byt! 🙂 Verim tomu. Len keby mal viac pochopenia v skole, ale mozno raz aj to bude.

adhd: krásne slová a pre mňa, maminu drobca s týmto problémom aj veľmi povzbudivé. Je fajn vedieť, že vďaka neustálej snahe a pochopeniu sa to inde podarilo. Verím, že ak vytrváme, podarí sa to aj nám ostatným a z našich detí tiež vyrastú štastní ľudia, ktorí sa budú vedieť plnohodnotne zaradiť... 🙂

adhd, veľmi krásne napísané. Ďakujem za povzbudenie, za všetky mamičky, ktoré máme takéto deti. 🙂 Aj s mojim synom je to už lepšie ako pár rokov dozadu a verím, že sa to bude už len zlepšovať. 🙂

adhd (inak celkom vtipný nick), naozaj si to krásne napísala, tiež s odstupom času zisťujem čomu všetkému ma môj syn a jeho poruchy naučili, aj keď niekedy už hovorím Bohu, že ja som sa už naučila dosť a mohol by ísť učiť zas ďalších ľudí 🙂

dnes mal Kubko fajn deň, je chorý, tak sme boli doma spolu, vyrobil si krásny plagát o Európskej únii, napísal tam všetky krajiny, ich hlavné mestá a nakreslil vlajky,
zrazu písal pekne, "nezrkadlovo" a vydržal pri tom celý deň, až kým to úplne nedokončil, potom si išiel vygoogliť hymnu EU, lebo chcel vedieť ako znie
som taká rada, že sme u neho objavili niečo, čo ho baví a na čom si môže zvyšovať svoje biedne sebavedomie

k tým liekom, nás škola do nich dosť tlačí, v najbližšej dobe ideme ku psychiatrovi, pravdepodobne mu bude chcieť predpísať strateru a fakt neviam, čo mám robiť :(

inak, čo sa týka známok, absolútne nechápem ich význam na prvom stupni základných škôl, možno až neskôr, keď sa rozhoduje o ďalšom smerovaní detí, vtedy aký/taký význam majú...Kubko zatiaľ známkovaný nie je, chvalabohu, lebo by dostával asi desiatky 😒

ahojte mamičky, som rada, že Vás moje slová povzbudili,veď preto som písala. Mne v tých časoch nikto nič nepovedal a ten strach, čo bude z môjho divného synčeka bol zdrvujúci. Chytila som z toho depresie, ale dostala som sa z nich sama, len s veľmi malou pomocou klasickej medicíny, hľadala som všetko alternatívne. Ja Vám držím palce, verte mi, že len tie deti s adhd sa z toho nedostanú, o ktoré sa nik nestará, a tam Vaše detičky nepatria, lebo majú Vás. Vyskúšali sme aj my všeličo, so športom to bolo najťažšie, lebo sa nevedel zaradiť do žiadneho kolektívu, všade zlyhal. Chodila som s ním na judo, vydržal pár mesiacov, na plavárni mi urobil taký cirkus, že sa skoro zrútila, bicykel sme nestíhali denne opravovať, prilbu zásadne odmietal a doslova s ním skákal, lietal. Kúpili sme mu motorku (manžel je miláčik motoriek, ale veteránov a kľuďas chlap, to je naše šťastie) a už ako 8 ročný voziil svoju 14-ročnú sestru na motorke. Vie šoférovať. Na mori mu dáme kormidlovať aj čln, miluje, keď mu dôverujeme a snaží sa maximálne ukázať, že je plnohodnotný, ale naše deti by potrebovali iný svet (aj my). Najťažší bol 3 a 4 ročník, ale samozrejme aj 1 a 2. Na to sa pripravte. Ulohy nikdy neurobil sám (niekedy ani s nami). Nenávidel písanie, doteraz nekreslí, len veľmi málo.On behal, lietal po dome, skákal po sedačke a cez sedačku a kričal nám výsledky príkladov a my sme ich písali do zošita. Pracovné zošity som pol roka ja vyfarbovala, potom sme sa dohodli s učiteľkou, že nemusíme. Najhoršie to bolo s deťmi, ktoré boli pobúrené z toho, že on nemusí robiť to všetko, čo oni. Boli dni, keď som ho nechávala doma, lebo bol v hroznom stave. Alebo mi ráno o štrvť na 9 zavolala učiteľka, že dnes má proste veľmi zlý deň a či si pre neho neprídem. Bola to milá a veľmi dobrá učiteľka, ona mu tým chcela dobre. Riešili sme to aj takto. Kopal do brucha spolužiakov, spolužiačky, bol nebezpečný. Nadával a prevracal lavice a triedu mu premiestnili na prízemie, lebo 3x chcel vyskočiť z okna.
Nemal kamarátov (keď niekto k nemu prišiel, po max. pol hodine to nevydržal a odišiel)a bol z toho frustrovaný, nenávidel svoju sestru, bil ju a nadával jej.

Teraz má perfektný vzťah so sestrou (spojili sa proti mne, keď to preháňam...), má kamarátov, ale tu dávajte pozor, koho, prešli sme množstvom kamošov, lebo na adhd deti sa doslova lepia podobné deti, ale väčšinou tie, o ktoré sa nik nestará. Niekedy som mala aj 6 chalanov v dome, potom nám zmizli nejaké veci, tak som to zatrhla, plakal, vyselektovali sme to. V triede ho majú radi. Teraz, ale zvykli sa ma deti pýtať, prečo ho nezbijem, keď je taký strašný, či neľutujem, že ho mám, či sa za neho nehanbím. Moja odpoveď bola stále: Nie, neľutujem, nehanbím sa, milujem ho a netrestám. Začali mu závidieť, že má mňa a chceli mať aj ony takých rodičov, ktorí sa ich zastanú.

Viem, že Vás v škole nechápu a tvária sa všelijak. Keď sa vyhovárali, odfotila som im knihy, urobila som im prednášku pred nástupom na 5-9 ročníky a povedala som im, že ke´d ja som 11 rokov vydržala byť denne so svojím synom tak nech ma neštvú a nech vydržia niektorí z nich len 1 až 5x 45 minút týždenne. Vysvetlila som im, že ja nemám prázdniny ako oni a stále to isté dokola. Na najproblematickejšie hodiny (vinou pedagoga) som chodila a sedela v triede a nezaujímalo ma, či sa im to páči alebo nie. Stále som im hovorila a zdôrazňovala, že môj syn síce má problém, ale riešime ho. Ale čo robia niektorí pedagogovia so svojimi problémami? Odbavujú sa doslova na deťoch. Zápisy typu zlepši si správanie mi malý zvykol prelepiť ešte v škole nejakým iným papierom alebo začmáral. Baby, to inak nejde, len chodiť a vysvetľovať. Zažila som aj to, že mu nakričal v škole učiteľ, že keď máš na to papier, že si nenormálny, tak si myslíš, že môžeš robiť čo chceš? Zadusím ťa ako žabu. S úsmevom na tvári som sa na druhý deň opýtala učiteľa, či je podľa neho normálne, že žiada od žiaka, ktorý má poruchu správania, aby sa správal normálne. A opýtala som sa ho, či on rieši svoje problémy, keďže sa tiež nevie správať.
Skontaktovala som sa s pani PhDr. Zorklerovou Renatou, ktorá vedie občianske združenie PreDys (www.predys.szm.sk) a s jej manželom, ktorý má predajňu Čierny Peter (literatúra a pomôcky pre deti trpiace špecifickými poruchami učenia a správania) a zorganizovala som pre učiteľov, vychovávateľov prednášku o ADHD - ĽMD. Zorganizoval sme to cez rodičovské združenie a tak sme to uhradili.

Veľmi nám pomohlo, keď sme vylúčili biely cukor (aj malinovky do školy a nosil si len vodu, teraz sme to obmedzili na každý druhý deň), pečiem z celozrnnej múky (alebo aspoň tretinu pridám).
Robila som mu masáže, to ho veľmi vedelo ukľudniť.Boli sme na biorezonancii a bral bylinkové extrakty, pijeme chlorellu. Boli sme u kineziologa (to mi kupodivu poradila neurologička). Psychologička ma naviedla na liečenie energiou rukami a musím povedať, že vtedy sa veľmi výrazne zlepšila situácia. Je toho veľa, čo najviac pomohlo, neviem, asi všetko dokopy. Ozaj, kúpili sme zlatého retrievera, v Amerike majú kluby pre deti s adhd, kde chovajú tieto psy a tak liečia deti (canisterapia). Máme malinký dvor a manžel bol proti, ale vybojoval som si to, lebo ráno mu bolo na zvracanie a bál sa ísť do školy. Baby, ten pes mu tak pomohol! Ráno sa s ním pomazná, dá mu rohlík a spokojný chodil do školy a hlavne zo školy!
Môj syn sa niekedy teší do školy!
Bol nadmieru pohyblivý a pred 3 mesiacmi mi skákal po strechách (parkour-najnovšia moda u chalanov), ale šťastie v nešťastí, zdiagnostikovali mu M.Osgood Schlatter pred 3 týždňami. Vyskytuje sa u chlapcov vo veku 12-14 rokov, keď rastú a koleno nie je dostatočne vyvinuté. Má úplný zákaz cvičenia, ale aspoň sa nemusím báť, že sa mi niekde zabije. Potrvá to 2-3 roky.

Keď som chorá, on je najochotnejší mi pomôcť, uvarí mi čaj, donesie tabletky, položí vedľa mňa mobil alebo vysielačku a môžem mu kedykoľvek zavolať (do jeho izby, aby som sa nenamáhala) čo potrebujem.

Aj ja som sa bála ako vy, že bude nepochopený a začne to riešiť fetovaním, fajčením, alkoholom. Ale tieto deti si tak vedia vážiť skutočnú lásku, ktorú dostanú.

Kvôli nemu som sa začala venovať aj astrológii, je to úžasné ako vystihuje celú našu rodinu. Pochopili sme jeden druhého aj vďaka tomuto. (môj je syn je blíženec, takže už samotné znamenie je také rozporuplné).

A najdôležitejšie: určite si pravidlo č. 1. To je, že nikomu nikdy nesmiem ubližovať. Toto sa musia naučiť ako prvé, keďže majú problém s koncentráciou a impulzivitou, nemôžete im dávať naraz veľa vecí. Dávajte im odmeny, keď spolužiaka síce udrie, ale už si rozmyslí, že nie do brucha alebo hlavy, kde je to nebezpečné, ale v poslednej chvíli si rozmyslí, že stačí len do ruky. Neskôr prejdite na pochvaly za diery v zošite namiesto buchnutia spolužiaka do ruky. A takto Vám tie roky prejdú a budete vnímať nápravu.

Mráčik, máš to možno ťažšie ako ja, neviem to posúdiť. Známky a celý školský systém ja považujem za nutné zlo, absolútne nevhodné pre naše deti a neučia deti životu, ale utlmovaniu vlastnej tvorivosti a zotročovaniu sa. Rozprávala som sa so synom ako s dospelým už od 6 rokov a vysvetlila som mu, že čo viem zmeniť, zmením v škole, ale určite nie všetko a na oplátku sa on začal snažiť viac ovládať. Typy učiteľov (zadusím ťa ako žabu) som mu vysvetlila, že sú to obyčajní niktoši, s ktorými neviem pohnúť a nech sa na nich vykašle a nech mu nezáleží na ich názore. Hej, ale už veľa píšem, prepáčte. Viera, láska a dôvera nech Vás sprevádzajú.

adhd: prosím Ťa, píš čo najčastejšie, lebo Tvoje slová na mňa pôsobia ako balzám na dušu. Vďaka. 🙂

bubca: pozri si stránku predys (v predchádzajúcom príspevku)- tam sú materiály na stiahnutie vydané Ministerstvom školstva - Metodický pokyn Žiak s poruchami správania... Keď budeš žiadať dodržiavanie týchto predpisov, bude Ti ľahšie omnoho. Tieto predpisy neboli pred 7 rokmi, keď my sme nastúpili do školy. ALe musíš ich ty poznať, lebo v mnohých školách ležia na polici u riaditeľa a učiteľ na nič nemá čas... Máš diagnózu, my sme ani tú nemali, až v 3. triede. Dovtedy bol to ten šibnutý nervák a teraz patrí medzi najlepších žiakov v triede!!! A nemusí krásne písať, dokonca píše tlačeným písmom a aj opačné písmená. Píšem aj do iných tém, tak kukni aj tam, napr. Terapia pevným objatím, Ako na neho. Máš prečítanú nejakú odbornú literatúru o adhd? Z týchto detí vyrastajú oveľa šikovnejší jedinci ako z ostatných.

Budem písať, ak Vám to pomáha, určite. Tak zase niekedy, kľudne mi daj aj otázky, buď Ti napíšem, kde nájdeš odpoveď alebo Ti ju dám sama. Maj sa krásne a každý deň povedz svojmu synovi, že ho miluješ.

adhd: tú stránku poznám, ťahám odtiaľ múdrosti, aby mi nikto nemohol tvrdiť, že niečo nejde...Diagnózu máme, to je fakt, k tomu vývinovú dysfáziu a problém s jemnou motorikou, takže si tiež "užívame", pretože na tieto deti sa stále pozerá ako na deti s mentálnym postihom, resp. ako na "debilkov" a nikto nemá záujem na tom niečo zmeniť. Takže bojujem ja. 😉 🙂 Davidkovi hovoríme denne, že je naše zlato a že ho milujeme a napriek všetkému je to najkrajší dar, aký sme kedy dostali, samozrejme aj s dcérou. A on mi na oplátku hneď ráno povenuje pár uslintaných pusiniek, povie mi, že som najkrajšia na svete a že som jeho láááááááááááááska...Za tieto slová mi to trápenie a starosti stoja. My sme dlho hľadali školu, kde by ho prijali a kde by sa bral zreteľ na jeho inakosť a myslím, že sme našli, definitívne to budem vedieť v januári. Je mi jasné, že aj napriek tomu asi problémy budú, podstatné je ale to, že dostane šancu a že prístup pani učiteliek bude iný ako na klasických základných školách, lebo sú na tieto problémy pripravené...
Literatúru naštudovanú mám, asi ako každá mamina, ktorá má takéto dieťatko. Je to, myslím, prirodzené hľadať odpovede.
Každopádne ešte raz vďaka za povzbudivé slová a veľa veľa trpezlivosti a síl prajem aj ja vám.

Ahojte zienky, som tu davno nenahliadla, trochu som sa zamestnala, ale tiez mam nieco do diskusie.
I ked nam dalsia v poradi z psychologiciek urobila vysetrenia, testy zrelosti, a pozorovania, tak zo vsetkeho toho vytahu nam zostava jedno, ze i ked mame problem, s chovanim, co bolo obdobne od prvych nastupov do kolektivneho zariadenia, a nadalej trvaju aj v skole, ale zalezi od okolia a jeho pristupu ku nasmu Filipkovi, nemame diagnozu.
adhd: vskutku invencný nick, od narodiek nasho synceka, v znameni jeho nasilia ku okoliu,agresivity v rodine(starsiny), vyhrazok(v skolke, ze skoci pod auto a rozbije si hlavu).,toho casu si rozbil hlavu v skole prirode(dobre pocujete, bol tyzden na vylete, bez dosahu rodicov a vodilo sa mu lepsie, nez ked musel absolvovat rutinny proces skolky: vytvarnych a inych prac, obaval sa spolocenskych akcii a niektori kamarati na neho posobili rusivo, najlepsie vychadzal s babami.,takisto sme mali horsie a lepsie dni a je toho urcite viac, len uz to vsetko nedokazem vtesnat.
Po mesiaci pobytu v starej skolke, sme ju zmenili za mensi kolektiv, pociatocne problemy s jeho udajnym odvravanim ale standartne male problemy, a fakt, ze ucitelky mali cas venovat sa mu a vypocut jeho lilcitacie, lebo tie mal vecne sa dojem zlepsil...
bubca: zdravim, nevytiahla som si cely tvoj prispevok, ale myslim na vas, takze bude nas podstatne, v podpore viac a tesim sa , ze sa to tu rozprudilo,...taktiez sme boli s Pepinom doma chori, a co sme nacvicili za ten cas, vratane poctov, diktatov,pisania, sa neda porovnat s jeho prvou pracou v skole.
Zacal krajsie pisat, spravne pisat, rad cita, a kym si neopravi chyby tak nechce skoncit, ale nato sa aj patricne jeduje, asi sam na svoju neschopnost.
, aj teraz visi na notebooku, a ma rad hry, i ked to ma len za odmenu v skole.,lebo je z toho po chvili mimo reality a rozhorceny,
ale emocialne viem, ze je nezrely, a odbornik to vzdy obrati na fakt, ze ma inde nadpriemer a blabla, tak sa to prekryva, stale nemam kompletnu spravu.
Ale neskor dam viac o jeho inych akoze schopnostiach a neuspechoch.
Zatial sa drzte, drzim palceky.
Ozvi sa bubca, ako sa mate.

precsi: ahoj, som rada, že si sa ozvala, veľa na vás myslím, ako sa vám darí...Ako je možné, že stále nemáte komplexnú správu a diagnózu? K tým problémom so správaním, to isté má Davidko, len s tým rozdielom, že on v škôlke konflikty nevyvoláva, práve naopak, on je často terčom násilia a posmechu zo strany spolužiakov. Skoro denne počúvam, ako ho ten a ten udrel, posmieval sa mu a tak musím stále dookola vysvetľovať, že násilie je zlé a že ak sa mu niekto posmieva preto, lebo sa mu v niečom práve nedarí, je to prejav jeho hlúposti...veľa sa maznáme, to má Davidko skutočne rád, je to taký maznací trenažér... 🙂
Inak žiadne zmeny u nás nie sú, teraz sa tešíme na Ježiška, chodíme ďalej do sanatoria a pomalu pripravujeme Davidka na to, že od septembra bude školáčik. Môže sa to zdať predčasné, ale David potrebuje všetko vedieť dostatočne dopredu, lebo novinky nemá rád a potrebuje veľa veľa času na to, aby sa s niečím zžil...takže si rozprávame o budúcich spolužiakoch, pani učiteľke, o tom, ako to v škole chodí, o školskej taške a tak podobne. Je to vyčerpávajúce, lebo mu treba venovať vlastne každú voľnú minútu a okrem toho, momentálne má svoje "zlé" obdobie, takže je teraz všetko podstatne náročnejšie. Ale to chce čas, zase sa ukľudní. Vy sa držte, majte sa krásne a zase sa ozvi, aby som vedela, ako sa máte.

precsi: my sme tiež 11mesiacov čakali na diagnozu, bolo to až v 3. triede. Už sme mali plne zuby testov a bali sme sa každého nového múdreho človeka.

bubca: tvoj syn je typicky indigový chlapec s adhd. Moj tiež neznášal zmeny, všetko muselo byť vopred oznámené, najhoršie bolo, keď sme išli niekam, kde som ani ja sama nevedela, čo nás čaká. Na hodinu keď prišla iná učiteľka, zablokoval sa, vydával nepríjemné zvuky atď. S posmechom to bolo tiež ťažké, ale to je úlohou učiteľov zvládnuť a spracovať deti, nám triedny veľmi pomohol, ten spracuje ešte aj kolegyne, nielen deti.

starostka: hrôza, tie centrá, hlavne pre rodičov, ktorým záleží na deťoch. Nikdy som nikde nedala syna bezo mňa. Ani do nemocnice na 3 dni. Aj ja som zaľahla. Nám na prvej návšteve u špec-ped. urobila také niečo, že v mojej neprítomnosti mu povedala, že je zlý, mučí ma a musí brať tabletky a mne, že vychovávam vraha. Plakali sme celý deň spolu, bol to hrozný deň. Pýtal sa ma donekonečna, či ho ľúbim a či ho chcem. Vtedy som mu sľúbila, že ho ochránim od takýchto ľudí, dohodli sme sa na spolupráci a na bezvýhradnej láske a sľúbila som mu, že UROBIM PRE NEHO STALE VSETKO.

Vlastne tí najobmedzenejší ľudia nás vedú k ešte väčšej láske k našim deťom, vytiahnu z nás všetky city a schopnosť prejaviť ich.

bubca, mazname sa,aj teraz mi sedi na kolenach, co pisem(7 rocny truhlik 😅 ), a myslim, ze jeho agresivita je prave podmienena posmechmi druhych spoluziakov.,bolo rodicko to vies, triedna, ze ci mame pripravene pre rodicov, ze ako riesime chovanie a tak, nakoniec som to vzdala, a tatko sa ponukol, ze pojde veci napravovat,
a cuduj sa, nebolo to horuce, technicke veci, zadne staznosti, mozno to velki odvazlivci vzdali 😀 ,
ucast bola slaba, ale prirodopisarka uz pisala, ze nerobi co preberaju(ludske telo kreslili,uz zo skolky to pozna, tak ho to nebavi, asi nuda, ale ze vstal z lavice, autority?tazka praca. A pusinkovanie od rana do vecera, a vitacky s velkou narucou a lubikovanie 🙂
budeme na vas nadalej mysliet, tesim sa na dalsie radosti. Cakam na spravu mailom od psychologicky, tiez ma klientov v poradi, ze az buduci tyzden.
Tak zas tu. 😉

precsi: to sedenie na kolenách ja dôverne poznám, celý tento týždeň som mala Davidka v práci a urobila som prd, lebo sme sa stále objímali, sedel mi celý deň na kolenách a hrali sme sa na počítači, hry, ktoré mu neuškodia a cvičia aj motoriku, napr. zdobenie torty a tak podobne...posmech vždy zabolí, je mi jasné, že to tiež nemáte ľahké, viem, ako ťažko to nesie Davidko a ja ešte tažšie, vtedy, aj keď násilie nemám rada, by som tie deti išla normálne zbiť 😀 😀 😀 Dúfam, že správa od psychologičky skoro dorazí a že sa konečne niečoho dopátrate. Majte sa krásne. 🙂

adhd.ja mam chvala bohu zdrave deticki uz myslim na taku diagnozu aku ma tvoj syn mne sa stala taka vec ze mam syna nar 94 on bol take dieta ze sa strasne bal kazdeho alen doma bo macher prisla ta chvila ked mal ist do skolki aj som ho tam dala ale on strasne plakal hadzal sa ozem avystrajal nechodil iba mesiac lebo mi uciteki povedali ze bude lepsie ked bude doma a potom bolo dobre ale ked bol nervozni hadzal sa o zem a zacala mu krv tiect z nosa upokojil sa aprestao prisiel cas do skoli pravda tam uz musel no vtedy to bolo strasne on tam nechcel byt bezomna tak som snim jeden meiac zostavala aspon hodinu ale to nepomohlo tak uciteka si zobrala starsiu dceru aby snim tam bola kim sa neukludi on sa nenaucil poriadne pisat citat uzje osmak ale snim chodim psichologicke kazdich pol roka je mi ho luto lebo je dobri chlapec aje fesak ja este to ras sa st stalo ze riaditelku kopol do nohi lebo ze mu dala facku a ja som isla za nou nechmi to vysvetli a ana povedala ze vychovavam zviera
on nepatri do skoli a ja nato ved vysi neviete vychovat detsko ved vam droguje pije a ma len 14rokov ad vtedy sa mi mylo pozdravy ale clovek nazabudne on je integrovani vtedimal iba 7 rokov PS:atie vase prispevki mi normalne srdce rozbuchalo je to mile piste viac .s pozdravom

Ahojte, chcem sa zapojit do debaty, aj ked nie moje dieta (alebo aspon zatial sa nejavi), ale moj manzel ma lahsiu formu ADHD a ku tomu je dyslexik.
Mozno to aspon trochu niekomu pomoze - ludia s ADHD su vacsinou vynikajuci v umeleckych oblasitiach ako tanecnici, baletaci, ale aj sportovci - nevhodne pre nich su kancelarske a sedave zamestnania.Je dobre ked sa uplatnuju fyzicky a tak isto ked su sami sebe sefom.
Od manzela mozem posudit, ze chce to trpezlivost, ale da sa to zvladnut, ked ma clovek system.
Musi mat zorganizovany den, vsade so sebou nosi velky blok (organizer) kde si vsetko rucne zapisuje, aby nic nezabudol a nepomiesal.
Dolezite je denne sportovat, aby sa fyzicky vydal energiu a vyvazena stravu (ked je vela sladkeho je viditelne nervoznejsi)
Knihy a informacie mame vsetko co potrebuje na CD a DVD. (dyslexia)
Som zvyknuta, ze ked mu nieco dolezite hovorim, nesmie mat nic rusive okolo seba, vacsinou sa ho aj nejakou formou dotykam, napr mu chytim ruku, alebo moju ruku na jeho plece, lebo sa stava, ze mysli rychlejsie ako v nima a uz v polovici mojej vety je myslienkami uplne inde.
Mame urcene ciele n a kazdy mesiac, to mu pomaha sustredit sa na to co chceme dosiahnut.
Vsetky ciselne zalezitosti mu vzdy pisem aj na papier. Mame doma asi tri nastenky, vyzera to smiesne, ale pomaha to ;)
Je zapotreby vyzbrojit sa trpezlivostou, zvyknem mu nieco hovorit, musim ho patkrat zvucne oslovit aby ma konecne vnimal a o pat minut sa ma opyta to iste.
Inak manzel je skvely v tom co robi, ma vynikajuce podnikajuce myslenie, akurat sa da lahko ovplyvnit a rozrusit, ale od toho som zase ja, pokojny a trpezlivy pristav v rodine ;)
Ci mi to nelezie na nervy, no obcas ano, ale ja som zase silny individualista, na nikoho sa silne neviazem, som skor flegmatik a mam velmi vela trpezlivosti. Ono sa to cele vyvazi.
Kym on ma niekoho kto ho drzi v opratke na na ceste a ja zase kym mam dost sloody a moznosti sebarealizacie, funguje to dobre.
Nase dieta sa zatial jednoznacne povahovo javi po mne. Nad surodencom sa aj uvazovalo, manzel by chcel velmi , ale ja som spokojna s jednym dietatom.

Jaja, ta tvoje druhá věta mě dost překvapuje, děti s ADHD - dříve nazýváno LMD bývají buď hyperaktivní nebo hypoaktivní....ale mají i problémy s koordinací pohybu...u mě ve třídě se tyto děti učily špatně plavat a tancovat, skákat přes švihadlo...to byly prakticky nejhorší činnosti v tělocviku...zkoordinovat pohyby...to právě tance vyžadují 😕

Hmm mirjanka, teraz som zase prekvapena ja z toho co ty pises. mame zopar priatelov s hyperaktivitou, vsetko uz zenati, dospeli muzi (moj manzel ma 41 rokov) jeden je baletak, jeden maliar, jeden kadernik. Manzel robi popri praci aj instruktora windsurfingu.
Nechcem sa hadat, ale tak mi bolo povedane. Ja som sa snazila nastudovat co najviac okolo problemu, aby som manzelovi co najlepsie rozumela.
Zrejme urcite zalezi aj na stupni ADHD, no neviem. Tiez si ma prekvapila.
Viem ze manzel ako dieta strasne nenavidel skolu a moja svokra, s tou istou diagnozou, ho vobec nenutila, ale ani sa mu nijako nesnazila pomoct. 😖

Jaia - něco ti zkopíruji k LMD - nově nazývaná ADHD

Popis
Souhrnné označení pro celou řadu projevů dítěte na bázi strukturálních změn CNS, jež se odchylují od běžné normy, a jeví se jako nezvyklé a zvláštní (nápadně nerovnoměrný vývoj intelektových schopností, nápadnosti a poruchy v dynamice psychických procesů, hyperaktivita až hypoaktivita, nesoustředěnost, malá vytrvalost, impulsivita, překotnost, výkyvy nálad a duševní výkonnosti, tělesná neobratnost, poruchy vnímání aj.), synonymem je též výraz "lehká dětská encefalopatie - LDE" či specifické poruchy učení a chování (SPUCH).
Současný moderní název je ADHD - Attention Deficit Hyperactivity Disorder - hyperaktivita spojená s poruchou pozornost, též je možno se setkat s názvem ADD - (Attention Deficit Disorders) - poruchy pozornosti.
Příčiny
# genetické vlivy
# obtíže matky v těhotenství
# těžké porody
# bezvědomí dítěte v raném dětství
# traumata
# vliv stravy - potraviny, které mohou přispívat k hyperaktivitě, únavě a poruchám chování a reaktivity dětí: potraviny s obsahem barviv a umělých ochucovadel ( používají se jich tisíce a většina z nich je vyráběno z uhelného dehtu), běžné potravinové přísady (v chemicky upravených ovocných šťávách, čokoládě, upravených vločkách a podobně), pamlsky (zákusky, zmrzlina, oříšky, mléko), těžko stravitelná jídla, jako jsou vajíčka či mléko, nadmíra jednoduchých cukrů (dorty, bonbóny, čokoláda, zmrzlina, sušenky)
Příznaky a diagnostika
# poruchy pozornosti
# hyperaktivita - (ne vždy však hyperaktivita dětí znamená diagnózu ranné mozkové dysfunkce, hyperaktivita dětí může být podmíněna sociálním prostředím, touhou po pozornosti, může se jednat pouze o poruchu chování či o temperamentový rys…)
# poruchy motoriky
# drobné neurologické nálezy
# emoční labilita
# poškození vnímání a tvoření pojmů
# zvýšená impulzivita
# zvýšená únavnost duševní i tělesnou a to i při současné hyperaktivitě
# infantilní chování
# problémy s usínáním
# noční pomočování
# noční děsy
# poruchy ve vývoji řeči
# poruchy učení (dyslexie - porucha učení čtení, dysgrafie - porucha učení psaní, dysortografie - porucha pravopisu, dyskalkulie - porucha počtářských schopností)

A ještě dodám, tělesná neobratnost - motorika i jemná je příznak, který u těchto mozkových dysfunckcí bije přímo do očí.
Ono neznamená, že když má dítě diagnostikovanou hyperaktivitu, tak musí mít ADHD - v dospělosti se taky třetina dysfunkcí upraví - člověk vyzraje a projevy se prostě ztratí.
Druhá třetina si problémy vykompenzuje, jen složitější úkoly je "vykolejí"
Třetí třetina zůstane v problémech...hlavně v sociální sféře....tyto lidi bývají terčem posměchu (ač neprávem, potom jsou nešťastní)

ahoj jaia si ozaj statocna zena avytrvala co sa tyka toho ze tvoj manzel je taky aky je vtom mas pravdu ze takyto ludia potrebuju vela potpory viem aj ja mam doma syna a vskole ho tiez za jeho aktyvitu chvalia aj v tanci vynika ale unho je zle ze sa velmi malo naucil pisa citat ale chodim snim kazdy pol rok pred psichologicku a ona ho velmi chvali aje strasne nervozni aon sa zato strasne hanby ze je ako tak negramotni inak je krasny chalaniskko som na neho pysna nechje aki je 😉

Napíšu svou vlastní zkušenost...můj první syn je odmalička hyperaktivní...jako malé dítě nevydržel sedět v kočárku, několikrát mi z něho vypadl (netušila jsem, jak ho připoutat ve fusaku). Neustále někam lezl a padal dolů po hlavě...bez pudu sebezáchovy. V batolecím věku jsem byla dost vyčerpaná...když jsem něco připravovala v kuchyni, on mi vzlezl do záchodu a pak brečel, abych ho vyndala, že ho nožička studí, když jsem byla já na záchodě, on krájel v kuchyni jablíčko a pak mi přišel ukázat prstí "mami kev" (tekla mu krev a v jablíčku jsem objevila snad tisíc řezanců), když jsem zavírala dveře u bytu a zjistila jsem, že musím od syna udělat tři kroky zpět do bytu pro klíče, on se mi mezitím skutálel po schodech...často jsem měla výčitky, že ho neuhlídám...jízda autosedačkou na větší vzdálenost ( 2 hodiny, byla pro něho nesnesitelná...vztekal se, bulel, že nechce být připoutaný), v porovnání s ostatními dětmi prostě živel...ve třech letech skákal z kuchyně do dálky
Protože mám tak trochu vystudovanou psychologii (na ped. fakultě)...měla jsem obavy, zda nebude ADHD - dodnes si myslím, že malé příznaky má (i když na kole se naučil velmi brzy a sám, kolečkové brusle zvládá, ale technika je taková vachrlatá)...od 6 ti let chodí do oddílu a byla jsem ráda, když vyhrával běžecké závody (vytrvalostní)...na lyžích zkoordinovat pohyby umí, ale není to ono, musí pohybu a koordinaci dát více úsilí...u plavání měl celkem problémy
Nakonec jsme zjistili, že má překříženou lateralitu...ta může souviset s ADHD (ale nemusí), problémy nastaly při čtení a psaní - vybavování si písmen...vědomosti má dobré, jestliže má na vše dost času, zvládne to, jen je ze školy hodně unavený...dost zápisků nedopíše
V sociální sféře... je normální i když více dětský ( zamilovala si ho nejšikovnější holčička ve třídě o kterou stálo hodně spolužák

Ještě přidám ze zkušenosti svých žáčků....dost důležité je, jaké mu vybuduje místo ve třídním kolektivu právě p. učitelka, protože na 1. stupni děti prostě hltají a ztotožňují se s postojem p. učitelky...děti s ADHD trošku zaostávají v kolektivu - soc. sféře a je jim potřeba pomoci - rozhodně tyto děti nikdy nebudou patřit mezi frajery a machry třídy (hyperaktivní děti občas ano)
Učitelé dokáží často takové křehké dušičce ublížit(vzláště na druhém stupni) zesměšňováním...měla jsem žáka hypoaktivního...na prvním stupni bezproblémový, na druhém stupni se z něho stal doslova rozzuřený býk, který házel židlema po dětech, nadával sprostě učitelům...vše vzniklo jeho zesměšňováním ze stran učitelů a žáků ☹