2 ročná dcéra ma neposlúcha

Ani neviem, ako začať. Mám dvojročnú dcérku, resp. 2 roky a 4 mesiace. Je krásna, zdravá, skvelá... ale to nie je ten problém. Spáva sama v detskej izbe, na veľkej posteli, všetko doteraz prebiehalo ideálne. Na to, že občas vyliezla, keď som ju uložila spať, sa nedialo nič zvláštne. Asi tak pred Vianocami začala chodiť viac do našej spálne, vždy som ju odniesla naspäť do izby, aby si nezvykla spať s nami. Možno ma niektorá z Vás odsúdi, že čo je na tom, keď by s nami spala. Ani by som to nebrala tragicky, keby to bolo raz za čas, no obávam sa, že ak by sme to raz dovolili, malú z postele už nedostaneme. Postupne sa to vyliezanie stupňovalo, až sme prechodili aj celú noc. Na obedný spánok, ledva videla (čo sa ani nečudujem po takej noci), opäť vyliezla z postele a nie a nie spať. Až dokým som tam s ňou neostala. To doteraz vôbec nebolo. Potom konečne zaspala. Trvalo to zaspávanie asi minutu, len sa možno potrebovala ukľudniť, že som tam a aj tak bola hrozne unavená. Neviem, či toto nie je spôsobené tým, že muž, keď malá neposlúcha, na ňu kričí. Ja mu vždy poviem, aby nehučal, my dvaja sa pohádame a výsledok žiadny. Malá neposlúcha, za všetko piští, a my dvaja ... ani nehovorím. Neviem, či tá malá cíti, že my dvaja neťaháme za jeden povraz a ona to využije, fakt neviem. Ako z toho von? Napríklad dnes dostala taký záchvať plaču, keď som ju šla kúpať, som nevedela, čo s ňou robiť. Kúpanie má rada, ale dnes to bol des. Neviem, či som urobila chybu, že som ju vzala od rozpozeranej rozprávky a ona to takto zobrala. Ale predsa nemôže dostať záchvat, keď ju nenechám dopozerať rozprávku. Hádam si nemôže robiť čo chce. Pripadám si ako najhoršia mama na svete. Snažím sa, ľúbim ju, dala by som jej prvé a posledné, ale už neviem, čo robím dobre a čo zle. Nesúďte ma, nie som dokonalá, ale ak viete, tak mi poraďte.