Ako vychovať dieťa, aby nebolo rozmaznané?

Z kazdeho rožku trošku 😉
Aj sranda musí byť, aj milá aj veselá musíš byť, ale dieta musí vedieť kde je hranica za ktorú nepôjdeš. Iba krikom však človek nedosiahne veľa, práveže slová ako prosím ďakujem rešpektujem, a moja najobľúbenejšia veta : ty rozhodneš svojim správaním ako to bude, či po zlom či po dobrom atd.
Jasne ze záleží od veku dieťaťa a zázemia aké má, povahy, a mnoho iných, ale najviac od prístupu.

V prvom rade je dôležité ujasniť si vlastné priority ktoré chces aby deti dodržiavali.. porozmýšľať nad tým ako to dosiahnuť tak, aby vedenie k tomu nebolo ani príliš tvrdé ale na druhej strane ani benevolentne.. veľa deťom vysvetľovať, ale zároveň trvať na hraniciach..
vekom hranice upravovať a nastavovať.. je to celé proces.. sú veci ktoré sa dajú vydiskutovať, sú veci ktoré sa jednoducho vydiskutovať nedajú a nemenia sa..

Striktne zákazy si treba vedieť obhájiť a vysvetliť tak aby dieťa pochopilo čo ťa k tomu vedie.. a potom treba vedieť použiť autoritatívny hlas v situáciách v ktorých je potrebný.. myslím, že tón hlasu je jeden z najdôležitejších veci ktoré majú rodičia k dispozícii..

Lebo ako dieťa zareaguje na jemné, tiché a mile "nechod na cestu Zlatko moje jediné milovane" v ohrozujúcej situácii ktorú si dieťa neuvedomuje a ako zareaguje na "nesmieš ísť na cestu!" ? Vedieť využiť tóny hlasu aby dieťa vedelo kedy prekračuje hranice..

Respektom

Pevne hranice, ale rozmaznanost je druhoradá, skôr by som sa zamerala na vlastnosti, s ktorymi môže byt v buducnosti problem a nezbaví sa ich ani v dospelosti, aby dieťa nemalo syndróm dobrého dievcata, prvorodeného dietata (ty si starší/a musis mat rozum, musis dohliadnuť, dat pozor), nebudovala prílišnú bojazlivost - nechod tam, lebo spadnes, neriešila za dieťa všetky problemy (keď sa s ním niekto nechce hrat) a neznižovala mu sebadôveru, učila ho samostatnosti, nebyť helikopterovy rodic, neporovnávala dieťa - pozri ako Jozko poslucha a ty si taký a taký, vyhýbala sa celkovo negatívam - si zlý, neposlušný a nehovorila dietatu, že mamicka tá nebude lubit, keď sa budeš takto spravat…
A z minulého týždňa mi utkvelo v pamati, keď mamicka vyžadovala od dietata, že jej ma poďakovať, Dakujem mamicka zlata, ty si najlepšia mama na svete a veľmi tá lubim. To dieťa malo tak dva roky - laska sa nedá vynucovať. Ja každý deň, keď deti uspavam, poviem im, že ich lubim a hovoria mi to sami niekoľkokrát denne, nemusela som im hovorit, že má majú lubit a že som najlepšia mama, na to prišli aj same🤣

Najjednoduchšie je ísť mu príkladom - vo vzťahoch medziľudských aj k veciam. Ukázať dieťaťu, že si vážim druhých, ale aj seba, aby si z neho tí druhí nerobili handru.

Čo je podľa teba rozmaznané dieťa?
To, čo si predstavujem ja, je take, ktoré dookola skúša či náhodou nezmeníš svoj názor a potom už v neúnosnej miere využíva všetky možné spôsoby, ako niečo dosiahnuť. A očakáva, že to nejako zaberie.
Preto je pre mna dôležité cítiť, kde máš hranice, stať si za svojim rozhodnutím a nepoľavil len preto, že je to tak jednoduchšie, že nechceš, aby plakalo, chceš mat kľud, pohodu. Neznamena to však ani, že nikdy nezmeníš svoj názor, neprehodnotis postoj, len by to nemalo byt z vyššie spomenutých dôvodov.
Plus, keď k tomu bude mat pravidla, nejaký režim, niečo sa po ňom vyzaduje, niečo očakáva, ma nejakú zodpovednost za svoje vlastne veci, telo, zdravie, snáď rozmaznané nebude 🙏