Čo pre vás znamená rešpektujúca výchovu v praxi?
Co pre vas znamena? Praktikujete ju? Ako to u vas priblizne vyzera v praxi?
@anonym_autor mne sa osvedčila, keď sa deti blížili do puberty a odvtedy tak fungujem. Nikdy sme nemali nejaké extra konflikty s mojimi puberťákmi, lebo som sa nestavala do pozície: len môj názor sa počíta. Dokonca sa minule dcéra čudovala, že jej kamosi majú doma kopec pravidiel a zákazov a ona nič. Tak sme to preberali a zistili sme, že nemá, lebo ich nepotrebuje. Ona nemá príkaz upratať si izbu, lebo si ju takú udržiava sama, nemá večierku, lebo vstáva sama a keď je unavená, automaticky si na druhý deň ľahne skôr. Aj keď toto možno funguje práve preto, lebo ako menší mali vela, vela pravidiel, od ktorých sme upustili, lebo ich už nebolo potrebné mať.
Ja som veľmi zvedavá aké budú takéto deti keď budú staršie. Tiež som za rešpektujúcu výchovu, ale s hranicami. Tiež som proti zákazom, príkazom, bola aj som mama kamoška. Ale vidím že ako mi prišlo dieťa do puberty tak je to ťažké..
Prisahám že niekedy mám milión chutí dať jej facky a zatvoriť ju do izby aspoň na dva dni. Samozrejme nie naozaj, to len v nervoch.
V škole je obľúbená medzi učiteľmi, spolužiakmi...a doma som ja ten hromozvod. A niekedy je to sakra ťažké, že len príde domov a je na mňa odporná. Potom sa ospravedlní, pritúli ku mne a bac, ešte v ten deň je taká istá 😔 Niekde som spravila chybu, alebo proste len musím prežiť pubertu.
Ja by som si toto k svojej mame nedovolila ani teraz. Ale tiež nechcem aby sme s dcérou mali také vzťahy ako mám s mojou mamou, že keď sa nevidíme, nepočujeme mesiac, dva, tak je nám to obidvom jedno.
Ja som veľmi zvedavá aké budú takéto deti keď budú staršie. Tiež som za rešpektujúcu výchovu, ale s hranicami. Tiež som proti zákazom, príkazom, bola aj som mama kamoška. Ale vidím že ako mi prišlo dieťa do puberty tak je to ťažké..
Prisahám že niekedy mám milión chutí dať jej facky a zatvoriť ju do izby aspoň na dva dni. Samozrejme nie naozaj, to len v nervoch.
V škole je obľúbená medzi učiteľmi, spolužiakmi...a doma som ja ten hromozvod. A niekedy je to sakra ťažké, že len príde domov a je na mňa odporná. Potom sa ospravedlní, pritúli ku mne a bac, ešte v ten deň je taká istá 😔 Niekde som spravila chybu, alebo proste len musím prežiť pubertu.
Ja by som si toto k svojej mame nedovolila ani teraz. Ale tiež nechcem aby sme s dcérou mali také vzťahy ako mám s mojou mamou, že keď sa nevidíme, nepočujeme mesiac, dva, tak je nám to obidvom jedno.
@anonym_045e12 aké rešpektujúco výchova musí mať hranice. Ak nemá, nie je to rešpektujúca VYCHOVA.🙂
Puberta je ťažká pre všetkých zúčastnených - dieťa a rodičov. To, že je niekedy protivná, nie je tvoje zlyhanie, ani chyba.
@akvi ja inak s tvojimi prospevkami uplne suhlasim. Aj s tymi, co neboli smerovane mne. Ja sa nechcem hadat ale diskutovat. A paci sa mi tvoj nazor.
Na com sa nezhodneme je, ze pokial sa situacia zmeni a nieco, co robi dieta, zacne prekracovat moju hranicu tak si to mam riesit v sebe a nie s dietatom. Ja som dudel nedavala, toto neviem posudit. (Teba sa naopak tema cumla dotyka - chapem) Ale kojila som a v momente kedy mi kojenie zacalo vadit tak som dietatu vysvetlila, ze uz sa kojit nebudeme. Samozrejme si aj poplakalo, aj sa dozadovalo prsa. Osetrila som to tulkanim, mojou plnou pozornostou a pritomnostou. Myslim, ze ten respekt ma byt vzajomny.
@anonym_5da4e8 mozno som sa nevyjadrila uplne jasne. To, ze nemam riesit situaciu s dietatom, to nie je uplne o tom, ze sa to toho dietata nedotkne. Skor v zmysle toho - ze vela rodicov by napriklad pri tom dudli spravila to, ze ho vezme, dieta bude revat a rodic mu bude vraviet, nerev, uz si velky na dudel.. /velmi zovseobecnene, ale snad sa chapeme /. A ja hovorim, ze sa mas najprv zamysliet sama so sebou, o com cela situacia je. Zanalyzovat - ja som dala dudel, lebo bolo pre mna jednoduche, ak sa dieta dokazalao aspon niekedy ukludnit bezo mna. Je to cele O MNE. Takze ak mu ten dudel chcem vziat, toto mam na pamati. A nebudem mu ho brat, ale naopak, ponuknem nejaku alternativu. Napriklad to objatie, pomojkanie. Nebudem dietatu vraviet, ze je uz velke na dudel a ze nema revat. Mozno to na prvy pohlad vyzera ako to iste - nedam dudel.. ale nie je to to iste..
@anonym_5da4e8 no tak to urcite nie je. Kto dal dietatu dudel? Kvoli comu mu ho dal? Naucime deti najprv ukludnovat sa na "nahrade" a potom, ked nas tlaci okolie kecami "uz je velky na dudel", "to je hanba mat dudel", tak zrazu mu chceme vziat tu barlicku, ktoru sme mu dali? Nie je to od nas pokrytecke?
@akvi pokrytecké to je, určite. Ale nejde o to, čo hovorí okolie. Skôr zdravotná stranka - zuby, poruchy reči,… to je myslím si, že dobrý dôvod na to, aby sa rodičia snažili dieťa odcumľovať čo najskôr a netváriť sa, že benevolentnosť je rešpekt 🙂
Ja som veľmi zvedavá aké budú takéto deti keď budú staršie. Tiež som za rešpektujúcu výchovu, ale s hranicami. Tiež som proti zákazom, príkazom, bola aj som mama kamoška. Ale vidím že ako mi prišlo dieťa do puberty tak je to ťažké..
Prisahám že niekedy mám milión chutí dať jej facky a zatvoriť ju do izby aspoň na dva dni. Samozrejme nie naozaj, to len v nervoch.
V škole je obľúbená medzi učiteľmi, spolužiakmi...a doma som ja ten hromozvod. A niekedy je to sakra ťažké, že len príde domov a je na mňa odporná. Potom sa ospravedlní, pritúli ku mne a bac, ešte v ten deň je taká istá 😔 Niekde som spravila chybu, alebo proste len musím prežiť pubertu.
Ja by som si toto k svojej mame nedovolila ani teraz. Ale tiež nechcem aby sme s dcérou mali také vzťahy ako mám s mojou mamou, že keď sa nevidíme, nepočujeme mesiac, dva, tak je nám to obidvom jedno.
@anonym_045e12 suhlasim s @beronsche. To, ze tvoje dieta si dovoli pri tebe vybuchnut, to znamena, ze si pre neho ten bezpecny pristav, kde moze prejavit emociu naplno. Aj ked ti to nie je prijemne, ber to ako prejav dovery, nie nejakeho tvojho zlyhania. A presne, ako vravis, Ty si si to pri mame nedovolila. Ja tiez nie. Preco? Lebo som sa bala. Necitila som tam doveru, necitila som, ze mozem, citila som strach, ze budem hodnotena za to, ako sa spravam. Pritom ja mam fajn mamu, len proste ma vychovavala "po starom". Revat sa revalo len vtedy, ked si si rozbila koleno, nejake "city" sa neriesili. Frustracie, strachy, zlyhania, maximalne mi povedali, to nevadi, nabuduce to zvladnes.. ale chybalo take to utvrdenie, ze je ok citit sa aj blbo, je ok sa hnevat, bat, je ok zlyhat, sme tu pre teba, tu mozes, v bezpeci.. Citila som sa v negativnych emociach uplne sama..
@akvi pokrytecké to je, určite. Ale nejde o to, čo hovorí okolie. Skôr zdravotná stranka - zuby, poruchy reči,… to je myslím si, že dobrý dôvod na to, aby sa rodičia snažili dieťa odcumľovať čo najskôr a netváriť sa, že benevolentnosť je rešpekt 🙂
@a0 ak by rodicov tak hrozne trapila zdravotna stranka, tak ten cumel by nedali nikdy. Lenze vacsinu netrapi. Zacne ich to trapit na zaklade toho, ze im to povie zubarka. Alebo na zaklad kecov okolia. Ja nevravim, ze ak ma to fakt trapi a prekracuje to moju hranicu, ze to nemam riesit. Ale myslim si, ze vela ludi to riesi len a len na zaklade strachu, ktory prisiel "z vonka" a v podstate nema nic spolocne s mojou realnou hranicou..
@anonym_926113 nemusis povedat, ze obrazok je krasny, ani nemusis zakazdym rozoberat proces tvorby, jasne, ze je to unavne a niekedy mas naladu, niekedy nie. Opat - treba v prvom rade "byt pritomna" a "vnimat" - co dieta realne chce? Pretoze male dieta ti nenosi obrazok pre pochvalu. Ono ho nosi preto, lebo chce pozornost. A deje sa to vacsinou vtedy, ked sa ty stavas nepritomna, dieta ta pride "vyrusit". Pokial si doteraz neodbila prineseny obrazok slovami, "jej, krasne".. tak ti bude fungovat obycajne - "ano, vidim".. To uplne staci. "Jej, krasne" ma to uskalie do buducna, ktore popisujes.. "Ano, vidim" to uskalie nenesie, iba dava dietatu najavo, ze "som pritomna a vnimam".. aj ked zrovna mu nemozem venovat plnu pozornost. Mne toto robili aj deti v skole, ked som ucila. Druhaci za mnou chodili s obrazkami a ja som vobec nevedela, co s tym. Ich predosla ucitelka ich pravdepodobne vzdy chvalila a cast deti si pravdepodobne chodilo po tu pochvalu a cast deti si pytalo pozornost. Takze som vzdy vzala to dieta, venovala mu plnu pozornost a opytala sa ho, co potrebuje. A deti najprv ostali zarazene, ale neskor uz vedeli pomenovat, preco vlastne prisli a postupne prestali nosti obrazky v situaciach, ked to nebolo "o obrazku", ale o inej potrebe, naucili sa vnimat a pomenovat, co potrebuju..Velka zmena to bola..
@akvi áno, ja to presne takto riešim. Len poukazujem na to, čo hovoria takéto videá rodičom a aký nátlak na nás dávajú. Niektorí si to zoberú od slova do slova a zabúdajú na vlastnú hlavu a na to, že každé dieťa je iné. Preto si z tohto typu výchovy beriem to dobré- pre mňa individuálny prístup ku dieťaťu a snahu čo najviac ho pochopiť. A nie čo nesmiem hovoriť a čo musím. Ako pani o ktorej som na začiatku hovorila o ničení hračiek a hádzaní do koša, prišlo mi od nej, že každý kto nesúhlasí je hneď zlý autoritatívny rodič. Ja sa tiež pri rodičoch čo moc hrotia rešpektujúcu výchovu cítim ako nanič mama čo si musí dávať pozor na každé slovo ktoré myslím ale v dobrom.
@a0 ak by rodicov tak hrozne trapila zdravotna stranka, tak ten cumel by nedali nikdy. Lenze vacsinu netrapi. Zacne ich to trapit na zaklade toho, ze im to povie zubarka. Alebo na zaklad kecov okolia. Ja nevravim, ze ak ma to fakt trapi a prekracuje to moju hranicu, ze to nemam riesit. Ale myslim si, ze vela ludi to riesi len a len na zaklade strachu, ktory prisiel "z vonka" a v podstate nema nic spolocne s mojou realnou hranicou..
@akvi neviem, ja som sa akosi nikdy neriadila okolím, ani ich “tlakom” a to som bola matka, čo kojila každé dieťa 2.5r 😂, takže som počúvala z každej strany nejakú pripečenú poznámku v štýle “do kedy chceš kojiť? To ešte kojíš? A neni na to veľký?”. Ale ak by som kojiť nechcela, tak prestanem, druhého syna som musela odstaviť, kvôli mojej novej liečbe a dieťaťu som to vysvetlila. Takže ak by som chcela, aby dieťa nemalo cumel, rovnako mu to vysvetlím, poviem dôvody primerane k veku, ak sú však s tým rodičia v pohode, tak nech ho cmúľa aj do puberty. Tu však mama spomína, že tým nie je nadšená ale nechávajú a na to reagujem... 🙂
Ja som veľmi zvedavá aké budú takéto deti keď budú staršie. Tiež som za rešpektujúcu výchovu, ale s hranicami. Tiež som proti zákazom, príkazom, bola aj som mama kamoška. Ale vidím že ako mi prišlo dieťa do puberty tak je to ťažké..
Prisahám že niekedy mám milión chutí dať jej facky a zatvoriť ju do izby aspoň na dva dni. Samozrejme nie naozaj, to len v nervoch.
V škole je obľúbená medzi učiteľmi, spolužiakmi...a doma som ja ten hromozvod. A niekedy je to sakra ťažké, že len príde domov a je na mňa odporná. Potom sa ospravedlní, pritúli ku mne a bac, ešte v ten deň je taká istá 😔 Niekde som spravila chybu, alebo proste len musím prežiť pubertu.
Ja by som si toto k svojej mame nedovolila ani teraz. Ale tiež nechcem aby sme s dcérou mali také vzťahy ako mám s mojou mamou, že keď sa nevidíme, nepočujeme mesiac, dva, tak je nám to obidvom jedno.
@anonym_045e12 vieš čo, ja by som pubertiakov prirovnala častokrát k tehotným ženám, keď s nimi zametajú hormóny. To, že je k tebe dcéra občas odporná je na facku, to verim ale zas vie, že si jej bezpečné miesto a môže vypustiť paru 🙂🙏. Uvidíš o 1-2 roky to bude iné, lepšie.
@akvi áno, ja to presne takto riešim. Len poukazujem na to, čo hovoria takéto videá rodičom a aký nátlak na nás dávajú. Niektorí si to zoberú od slova do slova a zabúdajú na vlastnú hlavu a na to, že každé dieťa je iné. Preto si z tohto typu výchovy beriem to dobré- pre mňa individuálny prístup ku dieťaťu a snahu čo najviac ho pochopiť. A nie čo nesmiem hovoriť a čo musím. Ako pani o ktorej som na začiatku hovorila o ničení hračiek a hádzaní do koša, prišlo mi od nej, že každý kto nesúhlasí je hneď zlý autoritatívny rodič. Ja sa tiež pri rodičoch čo moc hrotia rešpektujúcu výchovu cítim ako nanič mama čo si musí dávať pozor na každé slovo ktoré myslím ale v dobrom.
@anonym_926113 ono tie videa maju pravdu, ale je zle, ak niekto citi ten natlak z toho a premysla nad kazdym slovom a vlastne sa boji sameho seba v tom.. Dolezite je premyslat v tych situaciach, ze preco dieta robi to, co robi a co chcem dosiahnut..az potom, ze ako.. Na sebe som vnimala to, ze mam tendenciu reagovat. Cisto "pudovo", stereotypne a vacsinou tym padom aj blbo. Toto ked sa mi podarilo stopnut, tak tie spravne slova zacali prichadzat same a vsetko zacalo davat zmysel.. Videa a knihy a aj taketo diskusie su super v tom, ze sa clovek zacne zamyslat. A nie reagovat. Mne pomohli konkretne priklady, ktore som citala/videla a preklopila som si to vzdy na svoj problem a pouzila svoje slova. A urcite nie vzdy spravne a idealne. Ale nemam z toho pocit zlyhania. Skor naopak, som hrda, ze sa mi podarilo aspon nieco zmenit..
Ja som veľmi zvedavá aké budú takéto deti keď budú staršie. Tiež som za rešpektujúcu výchovu, ale s hranicami. Tiež som proti zákazom, príkazom, bola aj som mama kamoška. Ale vidím že ako mi prišlo dieťa do puberty tak je to ťažké..
Prisahám že niekedy mám milión chutí dať jej facky a zatvoriť ju do izby aspoň na dva dni. Samozrejme nie naozaj, to len v nervoch.
V škole je obľúbená medzi učiteľmi, spolužiakmi...a doma som ja ten hromozvod. A niekedy je to sakra ťažké, že len príde domov a je na mňa odporná. Potom sa ospravedlní, pritúli ku mne a bac, ešte v ten deň je taká istá 😔 Niekde som spravila chybu, alebo proste len musím prežiť pubertu.
Ja by som si toto k svojej mame nedovolila ani teraz. Ale tiež nechcem aby sme s dcérou mali také vzťahy ako mám s mojou mamou, že keď sa nevidíme, nepočujeme mesiac, dva, tak je nám to obidvom jedno.
@anonym_045e12 to prejde.Puberta je veľmi ťažká bojuje sama so sebou aj chce mať svoj názor aj ta má rada, aj chce žiť po svojom, názory kamarátov hormóny oni su zmätení zo všetkého a potom to má takéto prejavy
Pre mňa to znamená , že neočakávam len ja rešpekt od dieťata ale rešpektujem aj ja názor a potreby dieťaťa. Ale neznamená to že dieťa nemá hranice a môže si robiť čo chce.
Takisto som uvítal dcéru že mi môže povedať čokoľvek, a dôverovať mi, že budem stáť pri nej aj keď niekedy to môže mať následky ,ktoré pre ňu nebudú zrovna najpríjemnejšie.
Takisto že sľuby sa plnia, neslubila som niečo čo som nemohla splniť a ak som to nemohla splniť tak som vysvetlila prečo nie. Takisto keď niečo nemohla, tak som trvala na Tom.
Áno viem, hovorí sa mi to ľahko, lebo moje dieťa napriek tomu že je tvrdohlavý baran, bola v utlom veku "ľahko ohybne" a zatiaľ to funguje aj v počiatkoch začínajúcej sa puberty. uvidime ako to pôjde ďalej.
@anonym_926113 ono tie videa maju pravdu, ale je zle, ak niekto citi ten natlak z toho a premysla nad kazdym slovom a vlastne sa boji sameho seba v tom.. Dolezite je premyslat v tych situaciach, ze preco dieta robi to, co robi a co chcem dosiahnut..az potom, ze ako.. Na sebe som vnimala to, ze mam tendenciu reagovat. Cisto "pudovo", stereotypne a vacsinou tym padom aj blbo. Toto ked sa mi podarilo stopnut, tak tie spravne slova zacali prichadzat same a vsetko zacalo davat zmysel.. Videa a knihy a aj taketo diskusie su super v tom, ze sa clovek zacne zamyslat. A nie reagovat. Mne pomohli konkretne priklady, ktore som citala/videla a preklopila som si to vzdy na svoj problem a pouzila svoje slova. A urcite nie vzdy spravne a idealne. Ale nemam z toho pocit zlyhania. Skor naopak, som hrda, ze sa mi podarilo aspon nieco zmenit..
@akvi podla mna nemajú tie videá hneď pravdu. Chápem kam s tým pani mierila ale za mňa nemá pravdu že deti učíme rešpektu tak, že mu dovolíme zničiť hračku alebo ju zahodiť do koša, lebo je to jeho majetok a len ono má právo s tým nakladať. Ja rozumiem čo myslíš ty, ja si proste zoberiem z toho to, čo mám pocit že u nás funguje. Len ma mrzí, že aj takéto extrémy su súčasťou rešpektujúcej výchovy. Nátlak cítim od premotivovaných rodičov.
@akvi podla mna nemajú tie videá hneď pravdu. Chápem kam s tým pani mierila ale za mňa nemá pravdu že deti učíme rešpektu tak, že mu dovolíme zničiť hračku alebo ju zahodiť do koša, lebo je to jeho majetok a len ono má právo s tým nakladať. Ja rozumiem čo myslíš ty, ja si proste zoberiem z toho to, čo mám pocit že u nás funguje. Len ma mrzí, že aj takéto extrémy su súčasťou rešpektujúcej výchovy. Nátlak cítim od premotivovaných rodičov.
@anonym_926113 neviem kontext s tou hračkou, tak ťažko sa vyjadriť. Pre mňa napríklad by bolo úplne ok, ak dieťa zničí hračku a ja som pri tom a nezasiahnem, že pocíti prirodzený dôsledok, samozrejme, náhradnú nedostane, ak zničí úmyselne.
@anonym_autor ze ma budu deti pri ich výchove respektovat. Vypočujem si nazor ale výsledné rozhodnutie je na mne. Primerane veku sa budu moct rozhodovat za seba. Ja vidim u znamych, co nechali deti rozhodovat sa do 10 rokov, Ved ty povedz, ty sa rozhodni, mozes sa rozhodnut, ze to neurobili dobre pre to dieta. Teraz predpubertálnom veku uz problemy. Moj nazor je, ze dieta prave v tych rozhodnutiach ma u rodica istotu.
@anonym_autor Rešpektujúci prístup pre mna znamená najmä vzajomne sa počúvať a snahu si porozumieť. Potom prijat naše pocity a potreby, ich existenciu a opodstatnenosť, hľadať spôsoby ako sa s nimi vyrovnať a naplnit ich tak, aby nám bolo spolu dobre. Neodvážim sa ani po značnej snahe, energii a čase napísať, že respektujucu výchovu aplikujem, skôr sa o ňu snažím a približujem sa k nej.
Neznamena to pre mna súhlasiť so spravanim dieťaťa, dovolit mu robiť všetko, co chce. To je mylná predstava ľudí, ktorí o rešpektujúcej výchove iba počuli, ale v skutočnosti sa o ňu nezaujímajú. Rovnako ako je mylná predstava o empatii, že je to ľútosť, suhlas, pritom sa skôr jedna o akési porozumenie/napojenie na druhého človeka. Nie každý vnima ten rozdiel.
@anonym_autor Ešte k vysvetlovaniu. To je častý bod kritiky. Pre mna to tiež neznamena automaticky rešpektujúci prístup. Pokial je hlavným cieľom presvedcit dieťa, “ospravedlniť” svoje správanie, snaha, aby pochopilo a zmenilo svoje správanie (bez ohľadu na jeho potreby), tak je to jednostranný akt.
Ja pouzivam vysvetľovanie na predanie istých informácii dietatu, ktoré vzhľadom na svoj vek, skúsenosti, okolnosti nemá. Či ich pochopi, akceptuje, bude s nimi súhlasiť nechávam na ňom. Netrapim sa tým. Sústreďujem sa len na jeho správanie, tomu prisposobim svoje reakcie a rozhodnutia.
Respektujuca výchova mi dava vo vela veciach akoby ľahkosť, voľnosť, slobodu. Praveze citim omnoho mensi tlak, nestresujem sa okolím, tým, čo by podľa niekoho malo byt. Veľmi si uvedomujem svoje pocity, to či sa mi niečo páči, čo potrebujem a teda nedávam to ani náhodou kdesi do úzadia. Akceptujem to u seba a pracujem s tým ďalej.
Pre mňa to znemená že chápem emócie dieťaťa. Chápem, že takmer 2 ročné dieťa ich nevie spracovať, keď vidí v obchode hračku, ja mu ju nekúpim a ono dostane záchvat. Chápem, že nie je hneď rozmaznané a nenahúkam na neho. To neznamená, že povolím a hračku kúpim. Snažím sa byť v kľude, vysvetlovat a upriamiť pozornosť inde. Keď bude väčšie tak plánujem výchovu typu: pravidlá sú, rešepktujú sa, ak chceš veci inak, vždy prídi a v kľude sa porozprávajme a vyjadri svoj názor, obháj si ho, vždy ťa vypočujeme, dohodneme sa čo nam všetkym bude vyhovovať.
Výchovu mám ale podla seba, čo mne príde fajn. Nie presne každý aspekt rešpektujúcej, to mi nesedí. Napríklad situácia, ked som sedela na wc (čiže som nemohla ísť za dieťaťom) a ono trieskalo do zrkadla. Vysvetlovanie nezaberalo a tak som skríkla. Zabralo. Neskôr som prišla za dieťaťom a v klude vysvetlila situáciu. Takže áno, aj zvyšujem hlas keď je treba a nemyslím si, že som nutne zlá mama. Niekedy na mňa na instagrame vyskočia tieto rešpektujúce mamy a s mnohými rodičovskými postupmi ohľadom tejto výchovy sa absolutne nestotožňujem. Napríklad, že dieťa má právo znižiť svoju hračku alebo ju zahodiť do koša lebo je to jeho hračka. Pardon, toto u nas doma teda aplikovať nebudeme.
@anonym_926113 Hodenie hračky do kosa. Ak by som niečo take videla, určite ma to zamrzí, bude trápiť a preto to riešim (respekt k sebe). Ti rodičia nemajú potlačiť svoje prezivanie, zmieriť sa so situáciou, nič nerobiť a zostat ticho. V tom vidím hlavny problém a nesprávne pochopenie tejto či podobnych situáciácií.
Skôr ako hracka v koši ma trapi, čo je za tým. Dalo sa to riešiť inak? Dietatu sa hracka nepáčila? - môže ju predat, darovať. Ma ich vela? - nejaké odložíme do krabice. Je pokazena? - môžeme ju opraviť. Chce moju pozornosť? - poďme si spolu niečo zahrať.
Ak by bolo zahodenie hračky pre dieťa naozaj stále jediným najlepším riešením, áno, dokazala by som to sice ťažko no akceptovať, následne sa s tým sama vnútorne vyrovnať. Je to jeho vec, ak ju zahodi, zničí, mne tým vlastne neublíži. Ale financie na ďalšiu mu nedam (respekt k sebe).
@anonym_926113 Hodenie hračky do kosa. Ak by som niečo take videla, určite ma to zamrzí, bude trápiť a preto to riešim (respekt k sebe). Ti rodičia nemajú potlačiť svoje prezivanie, zmieriť sa so situáciou, nič nerobiť a zostat ticho. V tom vidím hlavny problém a nesprávne pochopenie tejto či podobnych situáciácií.
Skôr ako hracka v koši ma trapi, čo je za tým. Dalo sa to riešiť inak? Dietatu sa hracka nepáčila? - môže ju predat, darovať. Ma ich vela? - nejaké odložíme do krabice. Je pokazena? - môžeme ju opraviť. Chce moju pozornosť? - poďme si spolu niečo zahrať.
Ak by bolo zahodenie hračky pre dieťa naozaj stále jediným najlepším riešením, áno, dokazala by som to sice ťažko no akceptovať, následne sa s tým sama vnútorne vyrovnať. Je to jeho vec, ak ju zahodi, zničí, mne tým vlastne neublíži. Ale financie na ďalšiu mu nedam (respekt k sebe).
@anonym_926113 tým chcem povedať, že je úplne v poriadku, ak ty ničenie hračiek nedovolis, lebo máš iný názor a tolerovať to nebudes. Rovnako je ok, ak je to pre niekoho akceptovateľné. Oba prístupy maju svoje dôvody.
Divne mi však pride iba radiť sa nejakymi internetovými radami a ignorovať vlastne pocity, rozum a nič s tym nespraviť, lebo niekto iný povedal/mysli si, že takto je to správne.
@anonym_926113 tým chcem povedať, že je úplne v poriadku, ak ty ničenie hračiek nedovolis, lebo máš iný názor a tolerovať to nebudes. Rovnako je ok, ak je to pre niekoho akceptovateľné. Oba prístupy maju svoje dôvody.
Divne mi však pride iba radiť sa nejakymi internetovými radami a ignorovať vlastne pocity, rozum a nič s tym nespraviť, lebo niekto iný povedal/mysli si, že takto je to správne.
@tiika chápem ťa, pre mňa nech sa zamýšlam ako zamýšlam tak okrem toho, ak je hračka úplne zničená nevidím dôvod na zahodenie do koša. Na zničenie hračky nevidím dôvod žiaden. Ak má hračku nechce, predá/daruje sa. Každá vec stála peniaze, či 2€ alebo 50€ ale čo je najpodstatnejšie, niekto tou hračkou chcel dieťa potešiť a neničíme/ nezahadzujeme niekoho snahu. Nerobíme to ako dospelí, nevidím dôvod ak to robí dieťa. Ale rešpektujem plne tvoj pohľad a prístup. Len nechápem tú pani, ktorá hovorila že jedine takto naučíme deti si vážiť veci. S týmto nech sa na to akokoľvek pozerám neviem súhlasiť. Ona vravela ešte o pomalovaní hračky a tak, s tým ešte súhlasiť viem.
@tiika chápem ťa, pre mňa nech sa zamýšlam ako zamýšlam tak okrem toho, ak je hračka úplne zničená nevidím dôvod na zahodenie do koša. Na zničenie hračky nevidím dôvod žiaden. Ak má hračku nechce, predá/daruje sa. Každá vec stála peniaze, či 2€ alebo 50€ ale čo je najpodstatnejšie, niekto tou hračkou chcel dieťa potešiť a neničíme/ nezahadzujeme niekoho snahu. Nerobíme to ako dospelí, nevidím dôvod ak to robí dieťa. Ale rešpektujem plne tvoj pohľad a prístup. Len nechápem tú pani, ktorá hovorila že jedine takto naučíme deti si vážiť veci. S týmto nech sa na to akokoľvek pozerám neviem súhlasiť. Ona vravela ešte o pomalovaní hračky a tak, s tým ešte súhlasiť viem.
@anonym_926113 ani ja nevidim dôvod, to však neznamena, že všetci ostatní (vrátane dieťaťa) to musia mať rovnako. Koľko funkčných veci konci na smetiskách? Preto hladam a ponúkam iné spôsoby, ako vyriešiť rovnaký problém (naplnit potrebu) len inou metódou.
Ničenie veci rovnako ako ublizovanie je pre mna hranica, ktorú prirodzene branim dietatu robiť.
S osobnými vecami je to však take osobité. Chcem, aby si na ne dával pozor a zodpovedal za ne sam. Nechcem tuto zodpovednost preberať na seba, podobne ako si každý ma dávať pozor sam na seba. Preto je i opodstatnený pocit smútku, žiaľu nad stratou, potrebuje ho zrejme zažiť, rovnako ako keď sa dieťa buchne, spadne, pichne…
To by chcelo opýtať sa priamo tej pani, ako to myslela. Nič o tom neviem. Jedna vec môže znieť bizarne, no v súvislosti s kontextom môže dávať zmysel.
@anonym_5da4e8 este raz, dudel dali rodicia. Ako nahradu. Na ukludnenie. Vacsina rodicov vie, ze dudel ma uskalia. Aj zdravotne. Takze nie, ponechat dudel nie je z mojho pohladu ziadna anarchia. To, ze v istom bode mi zacne nieco vadit a prekracuje to moju hranicu - s tym potrebujem pracovat. Dieta je v tomto celom procese uplne mimo. Takze je na mne, ze bud sa zmierim so situaciou, spracujem si ju - napriklad aj tym, ze popremyslam nad tym, ze ak by na mna netlacila zubarka, ide to fakt cez moju hranicu?, alebo som podlahla tlaku. Pritom nech mi nik nevravi, ze ked daval dudel dietatu, tak nevedel, ze to moze mat zly vplyv na zuby.. Takze ak som podlahla tlaku zubarky, citim strach a nepohodu, tak ok, zacnem to riesit. Ale ja by som urcite nezacala odoberanim dudla dietatu. Ale riesenim situacii, kedy sa k nemu uchyluje. A neda sa to prilis porovnavat s tymi inymi vecami, ako su sladkosti a hracky, pretoze dudel vyplna primarnu potrebu, ktoru malo vyplnat kojnie a naruc mamy..
@akvi ja inak s tvojimi prospevkami uplne suhlasim. Aj s tymi, co neboli smerovane mne. Ja sa nechcem hadat ale diskutovat. A paci sa mi tvoj nazor.
Na com sa nezhodneme je, ze pokial sa situacia zmeni a nieco, co robi dieta, zacne prekracovat moju hranicu tak si to mam riesit v sebe a nie s dietatom. Ja som dudel nedavala, toto neviem posudit. (Teba sa naopak tema cumla dotyka - chapem) Ale kojila som a v momente kedy mi kojenie zacalo vadit tak som dietatu vysvetlila, ze uz sa kojit nebudeme. Samozrejme si aj poplakalo, aj sa dozadovalo prsa. Osetrila som to tulkanim, mojou plnou pozornostou a pritomnostou. Myslim, ze ten respekt ma byt vzajomny.