Riešenie agresie dvojročného dieťaťa

@lucia13022023 ja to nerobím aj mu hovorím aby mu to nevracia
Čiže iba chytiť ruku..aj niečo povedať,?

@anonym_autor ak mu to opatujete, tak mu príde ta reakcia bežná. Moja dcéra ma zas štípe, chytím ruku vysvetľujem. Ak ma hnev, objimem

@anonym_autor ja chytim ruky, hovorim nie, kludne vysvetlujem, ale este mentalne nie je schopny pochopit (ma menej nez 2 roky), pohrozim time-outom, a ked aj napriek tomu ma bije alebo extremne krici, tak ide do time-outu do postielky pokial sa neukludni

@reela môj ma o mes 2 roky

@anonym_5ee610 ja nie..len otec ho capne naspäť..ze sa to tak ma riesit

@anonym_autor a ako potom reaguje maly na otca??

Dieta ma emociu, ktoru sa touto reakciou (buchnut) snazi ventilovat. Este je prilis male na to, aby sa vedelo ovladat. Ja som s nasou malou robila tak, ze som jej povedala, ze my sa doma nebijeme, ale ked si potrebuje buchnut, tak moze do vankusa, postele, gauca…co bolo po ruke. Ale nas, alebo ine zive tvory bit nesmie. Pomohlo to.

@anonym_autor ale robí to druhý rodič.
2r dieťa už chápe, skúša hranice, nevie spracovať emóciu tak capne.
Treba vysvetliť, spytat sa prečo to urobil, prosto pomôcť mu spracovať emóciu.
Niekto dieťa obijme, u nás by objatie neprešlo, na môjho plati rozprávať sa co sa stalo, prečo sa ti stalo, nech povie svoje emócie, nech povie co sa stalo, preco to urobil. A on sam pochopí, že aha, dá sa to aj inak. Napríklad rozhovorom.

@lucia13022023 však aj ja to radšej chcem tal riešiť.. ale on ma tu klas.vychovu s bitkou tak inú nepozná..

@anonym_autor stopni neziaduce konanie - chyt ruku, odnes ho preč a pod. Stačí povedať "toto nie". V tej chvíli nemá zmysel vysvetľovať, môžeš akurát stručne potvrdiť pocity "vidím, že sa hneváš " Až keď sa ukľudní, môžeš pomenovať situáciu, potvrdiť pocity, vysvetliť. Niektorým deťom pomáha nájsť náhradný spôsob, ako fyzicky vypustiť ten hnev, čiže môžeš skúsiť ponúknuť, že miesto mamy, otca, psa, si udrie do vankúša, plyšovej hračky a pod. A hlavne, buď s dieťaťom. Nenechaj ho v tom samé. Žiadne odloženie do inej miestnosti, kým sa neukludni. Takto malé dieťa si s tymi pocitmi ešte nevie poradiť. Potrebuje teba.

Nám pomohlo čupnuť si k dieťaťu na úroveň jeho očí, chytiť ruku, ktorou buchnátuje a priamo do očí prísnejším nekompromisným tónom napr. Janko, Marienka tak toto nie je pekné, toto sa nerobí a nesmie robiť, tatinka, maminku, psíka, brata, sestru … to teraz veľmi bolí a nebudú sa chcieť s tebou hrať lebo sa ťa budú báť a pod. Možno sa aj spýtať, pre čo si udrel/a. A pod.
Je jasné, že to treba dookola a dookola a dookola
Nám ešte pomohlo naznačiť prstom písmeno X a dôrazne povedať Veľký zákaz ! Veľký!
A keď bolo štádium, že už naozaj nič, tak máme doma miesto na hanbu. Paradoxne pri bytových dverách, tak je to počuť na celý panelák, keď sa protestuje proti státiu na hanbe.
Tam stoja chvíľu a potom ideme za nimi a ideme si to vydiskutovať, že pre čo to bolo a tak. Ak sa dá, v čo najváčšom kľude.
Státie na hanbe je u nás pre deti horšie ako by jednu dostali. Naozaj to berú vážne.

A hlavne treba naozaj byť jednotní.
My máme mladšiu dosť temperamentnú, emočnú, panovačnú. Aj kúsala. Ak v škôlke. No hrôza pre nás, naozaj. Ale sme jednotní, aj s pani učiteľkami v škôlke. Rovnaké postupy my od nich a niekedy opačne. Hlavne to čo zaberá, ale naozaj byť jednotní.

Synček sa hnevá a to je prirodzená reakcia na to, že sa mu niečo nepáči a nemôže. Vy ste tam, aby ste mu tu emóciu pomohli naučiť sa regulovať. Takze nežiadúce správanie stopnúť, ruku chytiť, zvieratá poslat mimo jeho blízkosti; nie to vracať alebo trestať.
Ako pomôcť so sebaregulaciou? Je dobre postupne ho naučiť vyznať sa v tom, čo sa s ním deje, ako sa cíti, preco sa tak stalo, prip. čo by mu pomohlo. Tieto tri veci. Napr. Vidím, že sa hneváš, lebo ten chlapček ti nechcel požičať svoju hračku. Chceš nejakú inú alebo sa ísť radšej hojdať? (Niekedy staci ozaj len rýchle pochopenie s vyjadrenie: Chcel si tu hračku! (Áno, vidím ta, chápem ta).
Pokial zachováš pokoj, v ideálnom prípade sa budeš tak sama vyrovnávať so svojimi emóciami, bude lepšie hovoriť, postupne sa to naučí.

@anonym_autor tak si treba sadnúť a v kľude sa o tom porozprávať. Ste rodičia musíte byť jednotní v tom co áno a v tom co nie. Ja by som netolerovala keby môj muž bije naše dieťa.

@anonym_autor inak otázky prečo sú úplne zbytocne. To malé dieťa ti neodpovie, pretože to samé nevie. Koľkokrát mi dospely na prečo? nemáme celkom jasno.
Taktiež mu nemusíš ani nič vysvetľovať. Dieta do 3-4 rokov to nedokáže pochopiť, pretože ešte nemá tak rozvinuté myslenie, ale veľmi dobre vníma emócie ostatných, ci si pokojna, rozrušená, nahnevaná.
Ak môžeš sa skôr vrátiť a opísať situáciu ako sa stala. Boli sme spolu na ihrisku, bol tam taký maličký chlapček a hral sa s modrým autíčkom, atd…. Napokon si bol nahnevaný a udrel si ho. Ja som ti chytila ruku. aby si mu už nemohol ublížiť a išli sme sa spolu hojdať.

@dudos posielať "na hanbu" naozaj nie je riešenie. Dieťa bude ešte viac frustrované, pretože ho odmietneš v ťažkej chvíli. Ja si veľmi dobre pamätám, čo mi šlo hlavou, keď ma naši poslali "za dvere". Vôbec som nepremýšľala nad tým, čo som urobila zle. Jediné, na čo som myslela bolo , že nikto ma nemá rád. A to fakt veľmi bolelo. Ako to prispelo k náprave nežiaduceho správania? Nijako. Zato pocit, že keď prežívam ťažké chvíle, tak som na to sama, lebo ma nik nemá rád, ten sa veru ukotvoval. A dlho som bola "poslušné dievčatko". Navonok. Ale vnútri obrovský stres, napätie a úzkosť. A z toho neskôr kopa problémov, ktoré riešim doteraz.

@tiika ďakujem za rady

@lucia13022023 máš pravdu