Denník bulimičky
Veľmi ťažko sa mi o PPP píše.Dokonca som počula vyjadrenie jednej ženy,ktora je aj drogovo závislá,že o chlaste a drogách pre ňu nebola taká hanba hovoriť,ako o prežieraní a vracaní.
Hanbím sa za túto diagnózu.
A predsa s ňou už 20 rokov žijem.
Zo začiatku som o nej hovorila.
Keďže si ľudia radi do niekoho kopú,bola som vysmiata."To je tá,čo žere a ide sa na hajzel vygrcať"
Dlhé roky som o tom nehovorila a mám s tým stále problémy,hovoriť o tom.
Predsa mám túžbu s tým niečo robiť a podeliť sa s niekym.
Nie som zúfalá.Po toľkých rokoch už nechytám depky s nadváhy.Od kedy som si povedala,že už nikdy žiadne diety....prestalo aj prejedanie.
Neviem..ako žijú bulimičky na Slovensku?
Ja si idem po svojej ceste.Objavujem samu seba,odkrývam každé jedno moje zranenie s minulosti...a tam vidím východisko s tejto choroby.
Už asi mesiac sa učím jesť všetko.Čo bolo pre mňa pred pol rokom absolutne neprijateľné.
Nechcem už počítať kalórie,mať všetko pod kontrolou.Lebo práve to ma vždy doviedlo k prejedaniu a vracaniu.Asi 3 roky pozorujem,ako sa veci vyvíjajú.Že sa vyvíjajú trochu inak..ako voľakedy.
Od kedy som zrušila diety,to nutkanie je naozaj menšie.Ale nie je len to samotné.
Velmi mi pomohlo,si povedať,že môžeš všetko,ale nie okamžite.Zo začiaku som si dávala intervaly.Mala som chuť na keksík.Polku som zjedla hneď,a ďalšiu polku napr. o 10 minút.
Kto bulímiu má,pozná tie stavy,keď zmizne všetko jedlo okamžite v žalúdku.Čo najviac.
A keďže si to zakazujeme,tak čo najrychlejšie.
Akože to nevdíme.
Zistila som,že je jedno,či zjem 1 keksík,alebo ich zjem za minutu 10.Túžba po jedle ostáva rovnaká.
Tak som si povedala..ok...dovolím si to všetko zjesť.Ale nie hneď!
Dávala som si stále dlhšie intervaly a pozorovala,čo sa deje.
Zistila som,že toho zjem zrazu menej.
Mám ešte veľa iných zlepšovákov na našu chorobu.
Budem písať o dnešku.
8.8.2015
Poprosila som kamarátku,nech mi 21 dní píše každy deň jednu sms,prečo ma má rada,a prečo som pre nu výnimočná.
Nebolo to jednoduché ju osloviť.rozum mi hovoril " Bože,komu by sa chcelo denne napísať,prečo ťa má rád"
"Blbosť"
Nechala som to asi 3 týždne ležať.Ale potom to prišlo.Skúsim to....
Bola s toho paf,že čo čo čo...to od nej chcem.
Denne si do dennika zapisujem,čo mi píše.
Ráno som vstala.Konečne si dovolím jesť moje obľúbené raňajky
Dva krajce celozrnného chleba,maslo,marmeládu a kávu s mliekom.
Srdce mi bije,lebo mám v hlave všetky knihy sveta o diétach,sacharidoch,bielkovinách,tukoch.Ako sacharidy škodia.A ešte s maslom....
Božeeee
"Micka,ak si nedáš takéto raňajky,zožereš toho neskôr 3x viac." hovorí ku mne to láskavé ja
Zisťujem,že ak začínam žiť život podľa seba,objavovať moje danosti,ktoré som roky v sebe nevidela,aj prejedanie je menšie.
Akoby nám táto choroba ukazovala,že náš život nie je v poriadku.Že máme na sebe pracovať.Vôbec to nie je o chudnutí a priberaní.
Nepriamo je....ale u mňa je jedlo akoby liek na bolesť,ktorú v duši cítim.Dlhé roky som ju potláčala.
Od kedy smútky,bolesť,strach v sebe nepotláčam....začali sa diať dosť veľké veci v mojom živote.
Tak si aj dnes porobím to potrebné a už začínam pociťovať v sebe tlak.
Dnes je teplo na zdochnutie.Upratať musíš.Navariť musíš....A deti ťa potrebujú.
Sadnem si a nadýchnem sa..."Čo naozaj dnes chcem?"
"Čo najradšej robím?"
A píšem si zoznam mojich obľúbených činností.Je tu zaradené aj písanie.
O čom už len môže človek písať,ak nie o tom,čím si sám prešiel?
A tak píšem.
Naťukala do Googlu tému Mentálna Anorexia,Mentálna Bulímia.
Som prekvapená,ako málo pomoci na Slovensku je.Je psychiatrická pomoc.To ano.
Mne osobne psychiater nikdy nepomohol.Ani psychológ.
Viac opatery sa dostáva anorektičkám,je mi jasné..môžu zomrieť skorej.
Ale čo bulimičky?
Ako zvládať nutkavé prejedanie?
Ako náhle som začala o tejto téme písať,pocítila som sýtosť.Ďakujem Vesmíru za každú jednu hodinu,keď ju nestrávim jedlom.
Dávam si studený melón a zase si poďakujem,že sa nepchám bielkovinami.Neodsudzujem žiadnu formu stravovania...každému vyhovuje niečo iné.
Ja mám dojem,že teraz nie je čas na vyraďovanie potravín.
Až dakedy neskoro popoludní si dávam normálny obed!!!
Pre mňa dakedy nepredstaviteľné.Dlho som držala dietu,a potom,keď som predsa nevydržala...povedala som si,no..keď som už "zhrešila",rýchlo si dám všetko možné,čo som si odopierala.
Háčik je v tom,že keď jedlo vyzvracáte,ste stále hladné.A takto sa točí okolo jedla celý ďeň.
Mne už pár týždňov vďaka predlžovaniu "slasti" s jedenia....nie.
Veľa čítam.Veľa premýšlam.A veľa vecí mi dochádza.
Chytajú ma rôzne emócie...behám ako lev v klietke.Pýtam sa,čo preboha robím s mojim životom?
Čítam príbehy žien,ktorým sa podarilo mať prácu, v ktorej sú šťastné.
Čo ja teda vôbec nie som.Do dnes som bola..ale keď som začala nad tým rozmýšľať,čo naozaj od života chcem....rástol vo mne tlak.
Uľudňujem sa,a hovorím si...že pomaličky pomaličky dievčatko.Najprv zisti,čo rada robíš.
"Píšem" hovorím si.
"Tak začni" hovorí moje láskavé ja
Tak som začala.
Som tu.
Budem sa tešiť každej jednej reakcii.Pomôže to mne,pomôže to tebe.Viem,že je nás veľa.
A že tie klasické spôsoby liečby zaberajú len veľmi málo.Prešla som si psychiatrickou liečbou,psychologickou a aj farmakologickou.Mne nepomohla ani jedna z nich.Som vďačná aj za tieto skúsenosti.
No od kedy si dovoľujem byť sama sebou,mám dojem...že sa to zlepšuje.Som na začiatku a povzbudzujem každú jednu,že môžeme ísť spolu.
@elenakrasna vsak nech si vravia ja vzdy jednim uchom dnu druhim von nemozes si to pripustat co trepu!!!Ty si pomysli svoje a hotovo.Deti ked aj priberu tak ked zacnu chodit vybehaju to.Pokial im nevariz vyprazabe rezne a podobne 🙂)) Moc mi pride ze si vsetko beres k telu a pripustas a potom mas depku.Neries nevsinaj si.Kolko mas kg ak smiem vediet a vek.Mas manzela?
@elenakrasna celkom ako ja...
@badimeria
Ano,precitlivelosť je tiež moja silná stránka.Dobré je na tom to,že veľa vecí vycítim skorej...ako normálny človek.
Ale naučila som sa,že ak sa ma niektoré veci dotknú,zrejme sú ukryté vo mne a je na čase ich spracovať.
Druhý sú len zrkadlom mňa samej.
Takže ak sa ma dotýka,že mi niekto hovorí,aby moje deti neboli tučné..je to moja obava.Ano,bojím sa toho..lebo som seba neprijala.
@yvoneta
Vitaj v tejto skupine.Napíš niečo o sebe.Pomáhaš mne,aj sebe...
@elenakrasna no ale bez sladkosti bôžeš fungovať rovnako ako bez alkoholu. JA zas rozlišujem pochutiny a normálne jedlo, bez ktorého sa nedá žiť.
@vejula
To je veľmi múdra veta.Keby to fungovalo u každého,už si tu nepíšeme.Píšem o téme,ktorú veľa ľudí odsudzuje.
A predsa to tu je....jedno ako to nazveme..či je to nedisciplinovanosť,neinformovanosť....zlyhanie....
Je to tu.Faktom je,že múdre vety o strave proste nezaberajú.
Píšem o svojich skúsenostiach..čo pomáha mne.
Akonáhle som si niečo zakázala...o to viac to rástlo.
Myslím,že píšem hlavne za tých,ktorým to dlhé roky nejde...takže už o tom nechcú hovoriť,či písať.
A ano,bez sladkostí môžeš fungovať..dokonca môžeš fungovať len na bielkovinách..dokonca aj na práne....
@elenakrasna co by si robila v pripade, ze Tvoje dieta je obezne, nemyslim zivotospravu, ale spracovanie to v sebe a pristup k dietatu. Uz by to bola realita, nie len obava, lebo si seba samu neprijala.
@elenakrasna ja chapem, pre mna je to tiež ťažké, miluje sladku chuť na jazyku 🙂 ja som len reagovala na to, ked si písala, že zavislosť na alkohole je o niečom inom ako na cukre... podla mna ani nie. JE to podla mna dosť podobne, ale môžeme to fakt vidieť z iných uhlov. Ono tak ako normálny človek nemá problem naliať si rum do čaju a isť v pohode dalej, tak alkoholika by to zrejme naštartovalo, preto sa radšej aj bežným neškodným dávkam alkoholu vyhýba. Rovnako to vidím aj u zavislakov na sladkom. Zatial čo normálny človek si môže dať paasik čokolady a v pohode fungovať dalej, zavislaka tan pasik môže tak naštartova, že potom vyje celu špajzu. A podla mna je lahšie byť abstinentom, akoo dokazať to, že sa zo zavisleho stane normálny konzument ako na alkohole tak na cukre.
môže byť.Aj toto som skúšala.Závislosť je rovnaká..jedno na čom.Iba abstinencia je iná u alkoholika a iná u prejedača.
Ja si jedlo 3x do dňa dať musím.Aká by bola úspešnosť abstinencie od alkoholu,keby si alkoholik musel dať 3x do dňa chlast??
Ja s tým jedlom do kontaktu prísť musím
Ono prejedač síce hovorí,že má problémy len zo sladkým.
U mňa pravda bola taká..
dala som si sladkosť....no dobre,keď už som zhrešila,tak som toho zjedla veľa.A to už nebolo len sladké...bolo to všetko,čo mi prišlo pod ruku.Čo som si zakazovala.
Keď som držala bielkovinnú dietu,a náhodou som si dala chlieb...alebo jablko..tak isto ma to zviedlo k prejedaniu.
Stále apelujem,že bulímia,alebo len prejedanie nie je o jedle!!!
Nie je to o kontrole jedla...
Tú má každý zdravý jedinec.
Zdravý človek vie,kedy je sýty a má presať.
Bulimik,PREJEDAč to necíti.Jedno čím sa napchá....
Ak to u niekoho funguje tak,že vyradí na celé roky sladkosti,a nespúšťa sa mu prejedanie...klobúk dole.
No u mňa prejedanie je náplasť na bolesť duše.
Ak neriešim bolesť v duši....len zoberiem náplasť....kto vydrží takú bolesť?
Čo tak sa pozrieť na tú bolesť,aby som sladkosti nepotrebovala?
Aby som to tak naozaj cítila,že som sýta a nemusím ďalej jesť,lebo náplasť nepotrebujem?
Do tejto roviny sa chcem dostať.
@elenakrasna bolest v dusi...naplast...nasleduje x nasobna bolest v dusi.
Ja osobne si myslim, ze do takej roviny, ze naplast nepotrebujes, to je ako vylieceny alkoholik / bulimik a taky neexistuje, iba abstinujuci alkoholik, cize stale je to o nekonecnom sebaovladani. Prepac, ak Ta zatazuje moj pesimizmus, ale myslim, ze to tak je.
A co tak kombinovane ppp ? Anorexia a bulimia v jednom ? Chces sa obmedzit, hrozi Ti peklo anorexie, chces sa rozjest, prehupnes sa do bulimie. Horor.
@yvoneta
Nieee,super že píšeš.Je to tvoj pohľad na túto problematiku.
Veď presne..nechcem náplasť na duši.Len by bolo veľmi ťažké otrhnúť len túto náplasť,a neurobiť s bolesťou nič.
A to si veľmi dobre napísala...neexistuje vyliečený závislák.
Ale naučila som sa,že moja závislosť je môj kompas.Akonáhle skĺzam do prejedania,viem...že som prepočula dáky signál v mojom tele.
Už mám nástroje,ako sa stíšiť a vedieť na svoje telo počúvať.
Môj život pretváram denno denne...aby som bola šťastná.
Nie len spokojná.
Denno denne sa učím žiť život podľa seba.Vtedy je tej bolesti najmenej.
Nie je to horor.Každý máme svoje závislosti.Sú ľudia,čo pijú,fajčia,prejedajú sa,nakupujú....každý máme tú vlastnú stratégiu,ako ujsť pred bolesťou.
To len ja si myslím často,že ten druhý je bezchybný...ale život ma učí,že každý jeden človek s niečim bojuje.Len niekto je k sebe úprimný,a niekto hrá celý život formu.
Učím sa pred bolesťou neutekať.Ale pozrieť sa jej do očí a pochopiť,zmeniť....čo v mojom živote zmeniť chcem.
A takto by som mohla pokračovať
KOčky,mám husiu kožu s tejto diskusie.ĎAKUJEM VÁM!!!!!
@elenakrasna ja len, ze spokojnost je trvaly pocit, stastie docasny..na margo "Môj život pretváram denno denne...aby som bola šťastná. Nie len spokojná.".. inak prva diskusia po dllllllhej dobe, co ma na mk zaujala, dakujem ti za nu..
Ja som tym tiez trpela, ale dostala som sa z toho uplne. Mala som vţedy 17-19 rokov. Cize dva roky. Bol to des. Rozhodla som sa zabojovat kvoli svojmu frajerovi. Vydrzala som par dni a znovu spadla do toho. Zaklad je nevzdavat sa.
@1martincanka1
Aj ja som si to dlho myslela,že spokojnosť je dôležitejšia.Ani jedno,ani druhé nie je trvalý stav.
Spokojná som bola,keď som splnila všetky očakávania ktoré mali na mňa druhí a aj ja sama na seba.
Ale poviemt ti,je to nenormálna fuška,stále spľňať niekoho očakávania....
A tie moje na seba boli ešte vyššie.
Ak sa mi podarilo všetky moje predstavy,očakávania splniť...bola som síce spokojná..ale uštvaná.
A zistila som,že aj tak nikdy nebudem spokojná...lebo racio ti vypracuje každú minútu iný plán.
Poznáte ten pocit,keď sa snažíte..a aj tak nikdy nie je nič dobre????
Sťastie vidím u seba v počúvaní mojej duši.Ísť si za tým,čo naozaj rada robíš.
Svoj život prežiť v tom čím naozaj si......
To je trvalé šťastie..keď som sama sebou.Nie akú ma chcú mať rodičia,spoločnosť...muž.
Trvalo mi to tri roky,kým som sa akoby vrátili sama k sebe.Zistila,čo vlastne od života chcem....čo chcem robiť,a hlavne...čo robiť už nechcem a nebudem.
Naši si klopkajú na čelo zo spôsobu môjho života...ale ja viem,že nemôžem ísť podľa nich.Lebo práve toto mi spôsobuje nutkavé prejedanie....keď žijem podľa niekoho..niečoho.
@salmonela
Tak to je dobrá správa.Darí sa ti jesť normálne?Lebo u mňa je to taký barometer môjho stavu.Ak prestávam samu seba cítiť,a nedovolím si zastaviť sa...predýchať,oddýchať....nutkavosť prichádza..ako dobrý priateľ,ktorý mi s láskou ukazuje..že je čas niečo zmeniť.
Ahoj, ja taketo problemy nemam, hoci riešim svoju vahu ,ale skor sa snažim obmedziť sladke a zdravšie jesť. Držim palce aby si to zvladla., Myslim, že je to všetko v hlave človeka z toho to prameni. LEbo poznam kopu žien s nadvahou a vobec to neriešia su šťasne, tak ako tie štihle.
@elenakrasna no určite je to ako hovoríš, že závislosť človeku plní funkciu nejakej tej barličky o ktoru sa oprie v ťažkých chvílach. Mnohokrát, ked sa človek zbaviť jednej barličky vezme si inú. Napríklad takmer pravidelne fajčiari, ktorí prestavaju fajčiť velmi pripriberu, lebo vymenia zavislosť na cigaretách za zavislosť na sladkom... Ulavuju svojej duši inak.
JA velmi rozmýšlam čo robiť aby som bola absolutne slobodná osoba nezavislá na ninčom, dokonca ani na požiadavkách druhých na to aká mám byť, aby som bola v ich očiach super 🙂 Vnímať hodnotu seba samej nezávisle na tom čo o mne povedia druhí. JE to ťažké, určite k tomu prispieva výchova od malička, ktoru praktizujeme, bohužial často aj u našich detí, bez toho aby sme si to uvedomili... "KEd budeš takýto a takýto, dostaneš toto." Ked si upraceš izbičku, budem šťastná aký si šikovnýchlapček." KEd budeš mať dobré vysvedčko pôjdeme tam a tam..." Podla mna všetky tieto podmienky, ktoré kladu rodičia deťom v dobrej viere, že ich motivuju, spôsobuju to, že deti začnu vnímať seba a svoje kvality, prostredníctvom toho či splnaju požiadavky druhuých na seba a to je fakt zlé. Ale je to tak zakorenené v nás, tento spôsob výchovy, kedže samotní sme ho zažívali, že sa ťažko rucaju vzorce, ktoré máme z detstva v sebe... 😒
@vejula
Aj s tohoto je cesta von.Neviem,či je ťažká,či ľahká.
Ale je.
Ako som napísala..pomohla mi terapia cesta.Kde som uvidela sama tie obrovské,neskutočne nereálne nároky na seba.
A tam to začína.Máme nároky na seba.
Potom na druhých.
Nároky nie sú zlé,ale musia zodpovedať našej duši.Nemožem byť lev,keď som blcha.Obaja sú plnohodnotní.
A každý jeden iný.
Ja ich rúcam.Tie nezmyselné vzorce s minulosti.Jeden po druhom...je to maličký krôčik,ktorý spôsobuje v mojom živote obrovské zmeny.
@elenakrasna a čo to je ta terapia cesta?
@elenakrasna Ano, jem normalne uz 16 rokov. Da sa z toho naozaj dostat. Netreba to vzdavat. Uz ani neviem, ze som take nieco zazila. Hlavne je, neprepadat depresii, ked sa to nepodari na prvykrat, ale zacat odznova. Drzim silno palce lebo sa pamatam, ake strasne to bolo. Treba si hlavne najst dobru motivaciu, kvoli comu prestat, lebo clovek to len tak sam kvoli sebe asi nedokaze. Motivaciou mozu byt napriklad deti, partner.
Este aby som ro rozvinula: jedneho dna som si povedala, ze uz to nespravim, lebo som sa hanbila pred frajerom. Povazovala som za usi povinnost s tym skoncovat, ked som mu to uz povedala. Samozrejme som to porusila velakrat, Bolo to uplne hrozne a stiahlo ma to vzdy na dno, ked som po par dnoch zlyhala. Navyse sledovat svoje telo, ako pribera. Vtedy sa mi vytvorili aj nejake strie na zadku. Bolo to hrozne sklucujuce. Ani neviem na ktory pokus sa mi podarilo prestat. Zaklad podla mna je, aby sa zaludok dostal do normalneho stavu, pretoze ked je roztiahnuty, clovek sam nevie, ake mnozstvo jedla je postacujuce. Ale casom sa stiahol a zacala som jest normalne. Uz sa nepamatam na detaily, lebo je to uz velmi davno. Pisem to sem preto, aby ste nestracali nadej, lebo ja som fakt zivy dokaz toho, ze sa z toho clovek dokaze vyhrabat aj sam. Volala som vtedy psychologicke, ale ta ma objednala az o par mesiacov, tak to nemalo pre mna vyznam. Nemyslite si, ze moj stav nebol vazny a ze tie zachvaty prejedania neboli caste. Bolo to velakrat za den, stale dookola. Moj stav bol dost vazny, Schudla som na 45 kg z 56. Maval som hypoglykemiu a asi na rok mi vypadla menstruacia. Vidim, ze mozno niektore takto zijete aj cele roky, mozno stastie, ze ja som po cca dvoch rokoch prestala. Drzim palce a fakt zaklad je nevzdavat to a oslavovat kazdy jeden den, ked sa vam podari zit bez toho. Lebo mozno raz pride takto suvisly tyzden bez toho. A potomn cely mesiac. A ani sa nenazdate a zistite, ze uz je to aj rok, co sa to nedeje a potom uz na to budete iba spominat ako na hnusne obdobie zavislosti a budete na seba pysne, ze ste to zvladli.
Veľmi ďakujem za tvoje zdielanie.A tvoju skúsenosť.
Keď som bola mladšia,tiež som to tak silno prýívala.Hanbila..ako posledný lúzer na svete.
Je to smutné,že sa hanbíme za niečo,čo nevieme vedome ovplivniť.Čo sme si nespôsobili priamo samé.
Samozrejme že sme zodpovedné za naše správanie.
Ale niekedy človek nemá informácie.Hlavne keď je mladý a žije v prostredí,ktoré je pre neho veľmi ťažké,no nemá úniku.
Na jednej strane žije v tlakoch..ktoré si telo odventiluje jedlom...a nevie to zmeniť.
Na druhej strane je veľmi dôležité tento tlak rozpoznať..teda príčinu nutkavého jedenia.
No my miesto toho,aby sme to riešili,skôr to zakrývame,hanbíme sa za to...
Prečo pociťujeme zlyhanie?
Zlyhanie pred kým?Čím?
Toto zlyhanie ma sprevádzalo celé roky.
Ešte dnes mám problém otvorene povedať o svojej diagnóze.Óda na internet.
Až keď som pochopila,že bulímia je môj dobrý priateľ,ktorý mi dáva na javo,že musím seba samu najsť....prestala som bojovať!!!!
Už žiadny boj....žiadna výhra,žiadna rezignácia.
Iba normálny,jednoduchý život.
Žiadna sebakontrola.
Nie je to treba,lebo som aká som.Už nič nemením....
Tam je sloboda.
Niečo s mojej súkromnej debaty s milou osobou....
V knihe Ženy,které jedí ve svitu luny,je to tam vysvetlené.Príliš skoro sme boli vystavené tlaku,samote,bolesti.Museli sme sa naučiť žit,vytvárali stratégie.Kôli zlu sme sa museli naučiť vetriť zlo ešte pred tým,ako nás zasiahne.Museli sme vynaložiť veľkú snahu,aby sme dokázali hrať v spoločnosti "normálnych ľudí"
Samota bol náš najlepši vychovávateľ.Toto dám ak dovolíš aj na sklo...
@elenakrasna a to ty vedieš tie terapie?
@elenakrasna neprecitala som celu diskusiu...ale napisem...napisem, lebo vela ludi stale nechape o com PPP je. O jedle naozaj nie...a samozrejme kazda z nas sa k tomu moze stavat inak. Je to o bolesti z davnej minuosti, z nasho detsva, o ranach a krivdách, co nam nechtiac ustedrili nasi rodicia, lebo verili ze robia pre nas to najlepsie. Je to o krehkej detskej dusi, ktora to nedokazala spracovat, preto potlacila, vytesnila, negovala, zabudla. Ale ono nezmizlo...je to o tuzbe po objati, uznani, prijati, ktore neprichadza, ale jedlo tu bolest na chvilu utlmi...a potom pridu vycitky. Staci ze otec z nas chcel mat klavirstku a my sme nemali chudobny sluch. Staci ze utrusil par poznmok o tom, aka je to skoda a ako susedovia martinka krasne hra na klaviri. Pre dieta je ten odkaz jasny: nie som dost dobra. Pre dieta neexistuje nic take ako "nie som dost dbra pre otca" u neho je to univerzalne, ak ma otec neprijima, tak nie som dobra vôbec. Dieta vyrasta, podvedomi veri tomu, ze nie je hodne lasky..ved ako aj ked ho ani vlastny otec nedokazal prijat? Siahne po jedle ako po droge po ktorej pride chvilkova ulava...a potom sa zas vsetko vrati...PPP sa neda vyliecit tabletkami, nie je to o chemii tela. Moze pomoct dlhodoba psychoterapia, ale iba vtedy ak je clovek schopny ist do hlbky, naspat k miestu, kde to zacalo...casto je to tak davno, ze si to vedome vôbec nepamata. Mohlo ma ale roka a pol ked zaznela ta osudova veta, co to spustila...kto si z nas pamata, co sa dialo ked sme mali rok a pol? Asi nikto... a málokto je schopny vratit sa tam do podvedomia sam, bez pomoci terapeuta...mozno Brandon Baysa par vzácnych ludi to vie, ja som to nedokazala nikdy. Cim hlbsie su rany, tym tazsie sa k nim clovek dostava. Pytas sa aku pomoc na Slovensku maju bulimicky...existuje podporna skupina overeaters anonymous ( anonymni prejedaci) kde sa stretavaju ludia s problemom prejedania. Nejde o terapeticku skupinu, ale o podpornu, to znamena, ze ju nevedie psycholog, ale vzdy jeden z tych ludi, ktori tam chodia. Postupuju podla 12 bodového programu, vraj je to velmi uspesny sposob a ludom, co tam chodia to velmi pomaha. Funguju v BA a existuje aj skypova verzia, kam sa moze pridat ktokolvek z celej krajiny...
Pisat o tom takto verejne moze pomoct tiez, ale v skupine su ludia, ktori naozaj chapu a vedia o com hovoris, najdolezitejsia je tam ta spolupatricnost a to ze sa medzi nimi necits ako mimozemstan...
netusim ako sa do tej skupin da dostat, iba som o nej pocula, citala som ich 12 krokov a verim, ze t moze pomoct tomu, kto to naozaj potrebuje...
@marionmarion
ďakujem za tvoj popis.
Ono ani veľmi nechcem vysvetľovať ľudom,o čom to je.Ten kto chce,pochopí..alebo sa o to pokúsi.
Ten kto nechce...môžeš vysvetľovať.
Som presvedčená,že sa dajú aj najhlbšie zranenia spracovať a vyliečiť.
Tú anonymnú skupinu som pár krát navštívila.Nechcem ju tu rozoberať ani súdiť.
Len sa bránim tomu,že som bezmocná chorobe..či bezmocná voči jedlu.
Nesúhlasím,že sme obeťou choroby.
Choroba je náš dobrý priateľ,ktorý nám ukazuje,že máme v živote niečo zmeniť.
Verím tomu,že nám Boh dal všetko,čo na uzdravenie potrebujeme.
Že Boh nie je niekde,kde ho musíme prosiť.Že sme jeho súčasťou.A je na nás,či dovolíme vlastným uzdravovacím procesom aby pôsobili,alebo ich vlastnými presvedčeniami zavrhneme.
12 krokov mi vyvracia to,že sme súčasťou Boha.Akoby bol niekde mimo nás a my sa musíme dobre modliť,aby sa k nám sklonil.
Skôr verím verzii,že som jedinečná a geniálna.
Keďže som nemohla byť sama sebou a uverila okoliu,nie som si vedomá svojich darov.
O to sa snžím celý čas...byť si SEBA.....VEDOMÁ
Cítiť sa....
Túto debatu som rozprúdila preto,aby som dala zrnko nádeje iným ale hlavne sebe.
Stále odmietam byť obeťou.A len odo mňa záleží,či strávim deň medzi chladničkou a hajzlom....alebo budem hľadať cestu k sebe späť
@emocka
Som presvedčená,že šancu máme.Ale aj to je individuálne.
v tom máš jednu veľkú pravdu,že nám uniká život .Ale nemyslím,že nám ten život uniká viac..ako iným,zamestnaným ľudom.
Učím sa život si užívať ....vedome ...
Ale v tom niet rozdielu od mnoho nezávislých ľudí.