Denník bulimičky

Veľmi ťažko sa mi o PPP píše.Dokonca som počula vyjadrenie jednej ženy,ktora je aj drogovo závislá,že o chlaste a drogách pre ňu nebola taká hanba hovoriť,ako o prežieraní a vracaní.

Hanbím sa za túto diagnózu.

A predsa s ňou už 20 rokov žijem.

Zo začiatku som o nej hovorila.

Keďže si ľudia radi do niekoho kopú,bola som vysmiata."To je tá,čo žere a ide sa na hajzel vygrcať"

Dlhé roky som o tom nehovorila a mám s tým stále problémy,hovoriť o tom.

Predsa mám túžbu s tým niečo robiť a podeliť sa s niekym.

Nie som zúfalá.Po toľkých rokoch už nechytám depky s nadváhy.Od kedy som si povedala,že už nikdy žiadne diety....prestalo aj prejedanie.

Neviem..ako žijú bulimičky na Slovensku?

Ja si idem po svojej ceste.Objavujem samu seba,odkrývam každé jedno moje zranenie s minulosti...a tam vidím východisko s tejto choroby.

Už asi mesiac sa učím jesť všetko.Čo bolo pre mňa pred pol rokom absolutne neprijateľné.

Nechcem už počítať kalórie,mať všetko pod kontrolou.Lebo práve to ma vždy doviedlo k prejedaniu a vracaniu.Asi 3 roky pozorujem,ako sa veci vyvíjajú.Že sa vyvíjajú trochu inak..ako voľakedy.

Od kedy som zrušila diety,to nutkanie je naozaj menšie.Ale nie je len to samotné.

Velmi mi pomohlo,si povedať,že môžeš všetko,ale nie okamžite.Zo začiaku som si dávala intervaly.Mala som chuť na keksík.Polku som zjedla hneď,a ďalšiu polku napr. o 10 minút.

Kto bulímiu má,pozná tie stavy,keď zmizne všetko jedlo okamžite v žalúdku.Čo najviac.
A keďže si to zakazujeme,tak čo najrychlejšie.
Akože to nevdíme.

Zistila som,že je jedno,či zjem 1 keksík,alebo ich zjem za minutu 10.Túžba po jedle ostáva rovnaká.

Tak som si povedala..ok...dovolím si to všetko zjesť.Ale nie hneď!

Dávala som si stále dlhšie intervaly a pozorovala,čo sa deje.

Zistila som,že toho zjem zrazu menej.

Mám ešte veľa iných zlepšovákov na našu chorobu.

Budem písať o dnešku.

8.8.2015

Poprosila som kamarátku,nech mi 21 dní píše každy deň jednu sms,prečo ma má rada,a prečo som pre nu výnimočná.

Nebolo to jednoduché ju osloviť.rozum mi hovoril " Bože,komu by sa chcelo denne napísať,prečo ťa má rád"

"Blbosť"

Nechala som to asi 3 týždne ležať.Ale potom to prišlo.Skúsim to....

Bola s toho paf,že čo čo čo...to od nej chcem.

Denne si do dennika zapisujem,čo mi píše.

Ráno som vstala.Konečne si dovolím jesť moje obľúbené raňajky

Dva krajce celozrnného chleba,maslo,marmeládu a kávu s mliekom.

Srdce mi bije,lebo mám v hlave všetky knihy sveta o diétach,sacharidoch,bielkovinách,tukoch.Ako sacharidy škodia.A ešte s maslom....

Božeeee

"Micka,ak si nedáš takéto raňajky,zožereš toho neskôr 3x viac." hovorí ku mne to láskavé ja
Zisťujem,že ak začínam žiť život podľa seba,objavovať moje danosti,ktoré som roky v sebe nevidela,aj prejedanie je menšie.
Akoby nám táto choroba ukazovala,že náš život nie je v poriadku.Že máme na sebe pracovať.Vôbec to nie je o chudnutí a priberaní.

Nepriamo je....ale u mňa je jedlo akoby liek na bolesť,ktorú v duši cítim.Dlhé roky som ju potláčala.
Od kedy smútky,bolesť,strach v sebe nepotláčam....začali sa diať dosť veľké veci v mojom živote.

Tak si aj dnes porobím to potrebné a už začínam pociťovať v sebe tlak.
Dnes je teplo na zdochnutie.Upratať musíš.Navariť musíš....A deti ťa potrebujú.
Sadnem si a nadýchnem sa..."Čo naozaj dnes chcem?"
"Čo najradšej robím?"

A píšem si zoznam mojich obľúbených činností.Je tu zaradené aj písanie.
O čom už len môže človek písať,ak nie o tom,čím si sám prešiel?
A tak píšem.

Naťukala do Googlu tému Mentálna Anorexia,Mentálna Bulímia.
Som prekvapená,ako málo pomoci na Slovensku je.Je psychiatrická pomoc.To ano.
Mne osobne psychiater nikdy nepomohol.Ani psychológ.
Viac opatery sa dostáva anorektičkám,je mi jasné..môžu zomrieť skorej.

Ale čo bulimičky?
Ako zvládať nutkavé prejedanie?
Ako náhle som začala o tejto téme písať,pocítila som sýtosť.Ďakujem Vesmíru za každú jednu hodinu,keď ju nestrávim jedlom.

Dávam si studený melón a zase si poďakujem,že sa nepchám bielkovinami.Neodsudzujem žiadnu formu stravovania...každému vyhovuje niečo iné.
Ja mám dojem,že teraz nie je čas na vyraďovanie potravín.
Až dakedy neskoro popoludní si dávam normálny obed!!!
Pre mňa dakedy nepredstaviteľné.Dlho som držala dietu,a potom,keď som predsa nevydržala...povedala som si,no..keď som už "zhrešila",rýchlo si dám všetko možné,čo som si odopierala.

Háčik je v tom,že keď jedlo vyzvracáte,ste stále hladné.A takto sa točí okolo jedla celý ďeň.
Mne už pár týždňov vďaka predlžovaniu "slasti" s jedenia....nie.
Veľa čítam.Veľa premýšlam.A veľa vecí mi dochádza.
Chytajú ma rôzne emócie...behám ako lev v klietke.Pýtam sa,čo preboha robím s mojim životom?
Čítam príbehy žien,ktorým sa podarilo mať prácu, v ktorej sú šťastné.

Čo ja teda vôbec nie som.Do dnes som bola..ale keď som začala nad tým rozmýšľať,čo naozaj od života chcem....rástol vo mne tlak.
Uľudňujem sa,a hovorím si...že pomaličky pomaličky dievčatko.Najprv zisti,čo rada robíš.
"Píšem" hovorím si.
"Tak začni" hovorí moje láskavé ja
Tak som začala.
Som tu.

Budem sa tešiť každej jednej reakcii.Pomôže to mne,pomôže to tebe.Viem,že je nás veľa.
A že tie klasické spôsoby liečby zaberajú len veľmi málo.Prešla som si psychiatrickou liečbou,psychologickou a aj farmakologickou.Mne nepomohla ani jedna z nich.Som vďačná aj za tieto skúsenosti.
No od kedy si dovoľujem byť sama sebou,mám dojem...že sa to zlepšuje.Som na začiatku a povzbudzujem každú jednu,že môžeme ísť spolu.