Ako sa najrýchlejšie zbavím depresie?

Ahoj Andy...
ty ako lekárka si čo myslíš...mávam stále z niečoho obavy a neustály strach, nemôžem sa toho zbaviť, lebo, keď jedno vyriešim, tak ďalšie hneď nastupuje, mám akoby už aj strach zo strachu, je to možno aj niekomu divné,
ale nechápem to. 😒 Som potom akoby stále napätá, neviem sa uvolniť a som podráždená sama zo seba, no
a neviem sa ani z ničoho tešiť. Myslíš si, že to môže byť len tá uzkostná porucha?
Bojím sa, že to môže prerásť do nejakej vážnejšej choroby, alebo depresie. napíš mi, čo si o tom myslíš.
díky pa ☹

zuzka ahoj. aj u nas je to vcelku v pohode. akurat ma dokazu vynervovat vsetky poznamky mojho manzela, pritom mi nic zle nevravi, chuda 😒 neviem ako to so mnou vydrzi.... ale necudujem sa, som hrozne unavena, este aj toto teplo vonku. Ale inak v poho, nestiham sem chodit tak casto ako kedysi.....

Ahoj Zuzka, ja sa mam teraz celkom dobre. Minuly tyzden ma chcela gynekol.poslat do nemocnice, lebo som sa zase zacala otvarat a maly mal hlavicku v panve. Tak som sa dost vyplasila a slubila som jej ze budem len lezat, ale zatial doma. V pondelok som sa vyplasila, lebo mi tvrdlo brucho v 5 min.intervaloch, tak som utekala k lekarke ale vsetko bolo O.K. Koli tomu tvrdnutiu som si davala ten guajacuran tak mozno aj preto sa citim lepsie. Som sice podrazdena a nervozna ale v sobotu mame ist na svadbu a je taky nejaky chaos okolo toho ale mozno si to len velmi pripustam.
Tak sa vsetky drzte.

Ahojte, Zuzka mam sa celkom fajn, ďakujem.
Baby bola som na vyšetrení štítnej žľazy a zistili mi zníženú funkciu štítnej žľazy! Tak možno práve toto je môj problém a nie depresia! Andy čo myslíš môže to byť tak? Vďaka za odpoveď

Slávka,môže byť,neiktoré príznaky hypothyreózy/zníženej funkcie ŠŽ/ sa dosť podobajú depresii/apatia,skľúčenosť,únavnosť,celková vyčerpanosť,nadmerná spavosť,priberanie na váhe,zvýšený apetít atď../

ahojte babky...
Práve som prišla teraz z poradne a od psychiatričky, tiež tam teraz chodím len tak sa ukázať, aby vedela ako sa máme a tak. No dnes som nemala z tej návštevy dobrý pociť, i keď ma len pripravila na to, čo môžem čakať. Nevyzerá to, že by sa mi to niekedy vôbec zlepšilo, samozrejme len po liekoch áno, ale i tak budem asi do konca
života taká úzkostlivá a budem sa s tým musiem ževraj popasovať. Išla som odtiaľ dosť sklamaná, aj keď neviem, čo som čakala, veď toto som vedela, ale vždy tak dúfam, že mi povie niečo iné. Najviac ma štve, že som ževraj moc citlivá povaha a o to horšie sa takéto problémy riešia a to ma hnevá, keby som vedela, že lieky mi zaberú a budem ich po nejakom čase môcť vysadiť, tak to by bolo v pohode, no nechcem ostať do konca života závislá len na liekoch. ☹
Chcela by som tak veľmi vedieť niektoré starosti hodiť za hlavu a zbytočne sa nadtým netrápiť, ale neviem, či sa to niekedy naučím, že to musím len trénovať. Asi to bude dosť ťažké, fakt je asi najťažšie, keď človek bojuje sám so sebou.
Takže nakoniec mi lieky ešte teraz nedali, počkáme ako sa to bude vyvíjať počas kojenia a potom sa uvidí, ale
hneď ako prestanem kojiť, musím sa vrátiť k liečbe 😢
Inak na poradni v celku dobre, náš chrobáčik by mal vážiť ževraj asi 1890g, sme v 34 týždni, tak asi to je v poriadku.
Slávka to by bolo super, keby si našla takúto príčinu, štítnu žľazu si dáš do poriadku a problémy sa ti vyriešia.držím ti palce.
tak ahojte

Ahojte, Zuzi keď som čítala tento Tvoj posledný príspevok, ako by som to ja písala. Toto sú presne moje pocity!
Aj včera sme sa bavili s kamarátkou dosť dlho a trocha mi porozprávala o svojom detstve a začiatku jej manželstva, mala to ťažké, veľmi ťažké a v pohode predýchala prekonala to. Ja by som už asi bola na dne s mojou citlivou povahou. Povedala mi že sa treba nad to všetko povzniesť a na zlé veci zabudnúť. Znie to tak jednoducho ale AKO? Ako sa to dá? Ja som prežila smrť brata (dnes práve sú 4 roky čo umrel) bolo, a je to čosi hrozné! ☹
Som zvedavá ako mi bude keď zaberú lieky na štítnu. Ale dúfam že dobre, spolieham sa na to.
Tak sa majte, musím pracovať.S.

ahojte...
to mi je naozaj ľuto Slávka s tým bratom, je to veľmi smutné, ja sa zasa takto cítim, keď si spomeniem na moju mamu, je síce tu,ale akoby tu ani nebola. Alkohol je otrasná vec, urobil z nej úplne iného človeka a tiež prežívam muky, čo bude s ňou ďalej, keď viem, že ona s tým nechce nič robiť. Niekedy, keď vidím na telefóne meno mojej rodiny, vždy ma chytí úzkosť, lebo mám strach, že sa niečo stalo.
Včera, keď som bola na kontrole u tej psychiatričky(a možno aj preto som bola z tej návštevy dosť vyčerpaná),
sedela som vo vnútri u sestričky, keď jej tam prišla nejaká známa. Bola to dosť nepríjmná skúsenosť, lebo tá pani mi pripadala, že si asi neuvedomovala, že je na psychiatrií, ale niekde na pikniku. Rozprávala tam predomnou o svojom mužovi ako o úplnej troske, aké to má s ním ťažké, lebo sa lieči tiež na psychiatrii. úplne ho odpísala, že on aj tak už nemá šancu, že z neho hľadí len strach,že sa všetkého bojí(čo mi pripomenulo samozrejme hneď mňa), a že na nič nemá, ani na novú robotu, pretože to určite nevydrži(našiel si totiž niekde prácu). Že mal by radšej ostať na invalidnom dôchodku. No ja, keď som to počúvala, myslela som, že po nej asi niečo hodím.
Po prvé, nechápem, že sestrička bola len ticho a nič jej na to nepovedala, pretože mne z toho čo hovorila prišlo až zle, začala som sa hrozne báť, a prišla som k lekárke až spotená a taká nervózna, že som ani nevedela, čo jej chcem povedať. No ani sa to tu nedá všetko napísať čo všetko na jeho osobu povedala....
A po druhé, nerozumiem ako niekto môže takto odsúdiť človeka a povedať mu, že aj tak už nemá šancu, že to už nebude nikdy dobré a podobné kecy. No keby mi toto robil môj muž, asi by som tu už nebola alebo by zo mňa bola nejaká troska. No jednoducho žiadna podpora, len samé výčitky. Z celej duše som toho človeka ľutovala. A pritom spomenula, že ho prepustili z práce a asi dostal z toho depresie, čo sa môže stať každému aj jej. No to som chcela len tak napísať pre zaujímavosť, pretože som sa asi 1 krát stretla s takýmto bezohľadným človekom a dúfam, že aj posledný.
Stačilo 20min v jej spoločnosti a akoby ma tam niekto úplne vysal z energie. Otras!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! 😠
keď som to hovorila doma manželovi, tiež ho to rozčúlilo, a povedal, že to skôr ona by potrebovala asi niečo predpísať 😨

Zuzka,no naozaj nepríjemný zážitok si mala u tej psychiatričky,teda vlastne u sestričky 😖 tá ženská bola bezohľadná,bezočivá a na teba mali rozhodne brať ohľad-sestrička tiež urobila chybu 😖

a úskostlivú povahu ťažko veru zmeniť,úzkosť sa dá zmierniť liekmi,ale povaha ťažko,vždy tam čosi zostane,nejaký strach,obavy a pod. 😒
samozrejme trénovať sa to dá,sú všelijaké kurzy na podporu sebavedomia a pod ,môže to dosť pomôcť 😉

Andy a môžeš mi poradiť, kde by som mala hľadať takéto kurzy? skúšala som sa spýtať tu u nás jednej psychiatričky, no zdalo sa mi to vyšetrenie dosť drahé. na začiatok chcela 700 sk + každé ďalšie terapie okolo 300 sk, no ja si to s mojou materskou nemôžem dovoliť. Chcela by som sa to nejako naučiť, niektoré dni som zo seba naozaj zúfalá a bojím sa toho, nechcem tomu nejako prepadnúť. Už som skúšala všeličo, aj liečiteľov(čo bola totálna blbosť), tiež inštitút reg.človeka, kde pracujú s energiou človeka, čo mi prišlo tiež skôr o peniazoch ako o nejakej pomoci. Za 5 min.čistenia aury som tam nechala 500sk, no po čase ma to prestalo baviť. Počula som o autogénnom tréningu, že je dobrý, no ja sama sa to asi ťažko naučím, keď sa nedokážem k tomu prinútiť sama a sústrediť sa na to. Ak by si o niečom vedela, čo by som mala skúsiť, alebo aspoň čo hľadať akú pomoc, napíš mi. Ďakujem 😉

Ahoj Zuzi ja som chodila na biofeedback, skús si to pozrieť na nete tam sa dočítaš o čom to je. Zdalo sa mi to celkom fajn a aj autogénny tréning je dobrý. Ja som toto všetko absolvovala u psychologičky. Ty chodíš k psychologičke? Slávka

Minule som bola, ale neviem prečo si so mnou nedala ďalšie stretnutie. Asi im to tam pripadá zbytočné, ja už fakt neviem. Tiež som sa jej na to pýtala už dávno, no proste hneď mi povedala, že musím užívať lieky, a tieto alternatívy akoby ani neriešili. som z toho fakt zúfalá, až mi je z toho do plaču. Nič sa mi neche, vôbec na nič nemám náladu a keď chcem niečo takéto riešiť, tak mi ani nikto riadne neporadí. Na poslednej návšteve psychiatričky som tiež skoro nič neporiešila. Ja viem, že ma chcú držať čo najdlhšie bez liekov, ale aspoň nejako by to mohli riešiť. Zdá sa mi, že čím sa mi termín blíži, tým sa cítim horšie. minule som čakala len mesiac na psychologičku a teraz keby ma mala objednať, tak to dovtedy aj porodím. Určite by som čakala ďalší mesiac, to ma aj prejde chuť vôbec niekam ísť. ☹
No skúsim teda pozrieť na nete ten biofeedback, už som myslím o tom počula. To ma bude musieť odporučiť moja psychiatrička, alebo nie? 😕

asi nie, ja som chodila k psychologičke na terapie a ona sama mi to navrhla. Čosi som priplácala ale nie veľa. A nemáte v meste viac psychológov?

Máme, myslela som však, že keď vie o mne všetko, nechcelo sa mi ju meniť. Možno pouvažujem a skúsim niečo pohľadať. Tebe pomohol aspoň trocha ten autegénny tréning? Ja mám doma knižku, podľa ktorej som skúšala aj relaxovať a pod., ale ešte viac som bola z toho nervózna, lebo som sa na to nemohla sústrediť.
Mne poradili akurát, že by mi pomohlo, aby som si začala plánovať deň, napísať si to na papier a vždy vykonávať aspoň jednu činnosť do ktorej sa mi moc nechce, napr. povysávať, alebo upratať a hodnotiť sa potom za to v %. Niekedy sa mi to ale ani nedalo, ledva ma manžel vytiahol na chvíľu von. bola som zo seba taká unavená, že by som len ležala, na nič som nemala silu. Potom sa to zlepšilo, no teraz sa veľmi bojím, lebo sa mi zdá, že akoby som sa niekedy cítila ako kedysi a to neviem, či by som prežila. bolo to vtedy hrozné.
zasa sa mi stáva, že sa vôbec neviem upokojiť, prinútiť sa myslieť na niečo pekné.
No uvidím, musím niečo vymyslieť. 😒

zuzka akoby som citala o sebe... tiez som prezila obdobie ked som chcela len lezat a skoro som az nenavidela manzela ked ma tahal von, teraz som mu za to vdacna 🙂 neviem, teraz mam niekedy taky pocit stastia a niektore dni mi nesvieti az take slniecko. Zatial to je v norme, keby som nezazila to obdobie predtym, ani neviem ze sa cosi deje. Ale citim ze sa nieco zacina diat. Ak to ostane v takomto stadiu, da sa..... dufam len ze to nebude pokracovat k horsiemu. To by som uz nerada 😒

No toho istého sa obávam, pretože, kým sme s lekárkou našli vhodnú liečbu a potom to čakanie kým to zaberie, to bol nekonečný čas. No potom sa to začalo zlepšovať a okolie sa nestačilo diviť ako sa začínam meniť k lepšiemu. Tiež som mala ale aj vtedy dni, kedy bolo horšie, no tých dní, kedy som hovorievala ako mi je zle, bolo stále menej a menej. Pomaličky som začínala cítiť aj také pocity šťastia, pretože to jedno obdobie , som necítila akoby nič(keď mi bolo len zle), len strach , obavy, potom prišiel plač, nervozita...a stále dokola.
Vieš, preto by som chcela teraz niečo riešiť, nechcem už do toho spadnúť a tiež cítim, presne ako ty, že sa asi niečo deje, no a bojím sa. I keď viem, že vtedy mi lieky ako tak zabrali, možno by sme sa až tak nemusel báť, keď vieme, že existuje niečo, čo nám môže pomôcť. No ale i tak to už nikdy nebolo také ako kedysi. Ja keď myslím aká som bývala kedysi šťastná, že som až nevedela, čo s toľkým šťastím robiť a teraz som vďačná, za malú chvíľku, keď niečo podobné cítim, ale nie je to také ako bývalo. 😒

zuzka, neboj sa, dôveruj svojej psychiatričke, depresia nie je neliečiteľné ochorenie, aj ja poznám viacero ľudí vo svojom okolí, ktorí ju mali a liečbou sa to podstatne zlepšilo, určite lepšie priznať si, že mi niečo je a vyhľadať odbornú pomoc ako sa sama trápiť, dusiť to v sebe a potom nedajbože vyviesť nejakú hlúposť, psychické ochorenia sú také isté, ako každé iné, nikto za ne nemôže a nikto nevie, kedy sa to môže prihodiť aj jemu, takže držím palčeky, nech sa rýchlo uzdravíš

zuzi, nieco podobne sa deje aj vo mne, no ja stale dufam ze to nezajde daleko. ked to porovnam s obdobim tych 2 rokov od konca liecby a terajsim, je to uz take...ani neviem ake. Mozno uz knecne realne. Lebo po vylieceni som bola taka stastna, ako pises, ze som nevedela co s tolkym stastim robit. Asi sa uz zacina realny zivot. Zatial este vydrzim, ak by sa to zhorsilo, mam kontakt na lekarku 😒 verim vsak ze nebude potrebny.
prajem ti aby si sa z toho dostala. raz a navzdy a bola velmi stastna.... 😉

Podobne Moni, tiež prajem tebe aj všetkým, ktorý trpia takýmito stavmi, aby sa z toho dostali čo najskôr.
Nepriala by som to ani tomu najhoršiemu človeku, aby prežíval niečo podobné.
tak veľa šťastia...

a viete čo sa mne ráta? Keď mi niekto povie že začni sa niečomu venovať, a nebudeš myslieť na to že Ti je zle!
Tak z tohto ma ide uchytiť, ale už nič navysvetľujem iba kývnem hlavou akože v pohode, 😒

No to je fakt, najlepšie na tom je, že toto mi väčšinou radí psychologička. viem, že mi chce len dobre, ale tiež si to už niekedy len vypočujem, keď jej poviem, že to nie je len tak, tak odpovie, že sa proste musím snažiť, že musím chcieť. Inak naučila som sa, že niektorým ľuďom sa ani nevyplatí hovoriť ako sa cítim. Stáva sa mi, že za to, že som citlivejšia a viem človeka pochopiť, niektorí z môjho okolia to začali využívať len vo svoj prospech. Proste začali mi roprávať len o svojich problémoch, zavalili ma kopou svojich starostí a mňa už ani nechcel riadne ani nikto počúvať(pretože to bolo stále dokola, ten istý problém), no oni mali vždy niečo nové, išlo a aj ide ma z toho poraziť. teraz sa snažím to brať len jedných uchom dnu a druhým von, no niekedy sa to nedá.
som hlúpa, že som si ich nakto naučila, snažím sa v poslednej dobe niekedy vôbec nebrať ani telefóny, alebo hovoriť, nech ma takými vecami ani nezaťažujú. Strašne ma to vyčerpáva, keď je niekto taký, že myslí iba na seba, vyrozpráva sa-z úplných hovadín a potom mu je Ok a ja mám hlavu ako sud, dosť zo seba a ešte z druhých. A najlepšie na tom je, že keď poviem ja, že mi je zle alebo sa necítim práve veĺmi dobre,tak mi na to akurát tak povedia: ale veď čo, veď tebe nemá byť z čoho zle...to si iba namýšľaš...zober si knižku a čítaj a pod....a najviac ma dorazí moja mama, keď mi povie, že ma vyrúbe za to po zadku-ako malé sopľavé decko. Už teraz mám tlak 200/100, keď si na len pomyslím.
takže slávka, to je asi normálne,taký človek,ktorý nevie aký to je pocit , ten to asi nikdy nepochopí!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

joj, baby, to naozaj nemoze povedat clovek ktory si tym presiel. Ked vam je zle, urcite nemate chut venovat sa niecomu a este k tomu novemu 😒

to si presne vystihla Zuzka, ako by som to ja písala 🙂
Ale to je fakt že človek ktorý to nezažil netuší čo to je, pretože aj mne ked je istú dobu dobre, potom ani sama neviem ako mi je vlastne keď mi je zle 😕

presne ako ja slávka. mne keď je fajn, tak potom ako blbá rozmýšľam prečo mi je vlastne zle a prečo sa tak zle cítim. a rozmýšľam dovtedy, kým sa mi zasa nepriťaží.
Pripadá mi to niekedy ako taký bludný kruh, stále sa motám okolo toho istého a nikam to nevedie.
Keď mi je už dobre, často myslím na ľudí s depresiami ako sa asi cítia a vtedy mi príde aj zle, lebo sa toho zľaknem.mojím problémom jej aj to, že si vždy pripisujem niekoho problém na seba a myslím si, že to mám aj ja a vtedy sa to začne. keby som nemyslela na takéto množstvo prípadov a chorôb, možno by to bolo už dávno dobre. 😖

hej Zuzi Ty nie si ja??? 🙂 🙂 🙂
presne a ešte neustale sa pozorujem ako mi je, a premyšľam prečo mi tak je atď...
Ako blbá, nie aby som sa sústredila na iné veci okolo seba, ale na takéto capiny. Potom mi unikajú iné, určite príjrmnejšie veci. Hocikedy si nepamätám čo bolo pred týždňom alebo keď na čosi spomíname tak si sotva pamätám. Ale ako mi bolo zle, na to si viem spomenúť okamžite 😠

dievcata, my budeme asi jednovajecne trojicky (su take vobec ? 😅 ) ked citam vase prispevky, je to akoby som to pisala ja. ale rozumiete tomu len vy, na tejto stranke. Som rada ze vas mam 😉

Tiez som rada, že konečne som niekoho našla s podobnými stavmi. Niekedy mi aj dosť pomáha, keď mi je zle, tak si spomeniem, že nie som jediná na svete komu je takto, že tu proste nie som sama.
Ina, som sa musela smiať-slávka, srandovné, že to cítime rovnako.
mávaš tiež niekedy ten pocit, keď príliš nad sebou rozmýšľaš a preberáš si zasa ako ti je, že nemáš ani náladu sa s nikým zhovárať? Ja niekedy nemám ani chuť zodvihnúť mobil, alebo sa mi to stáva aj keď sme niekde na návšteve, všetci sú tam veselí a ja nemám ani chuť komunikovať. Dosť ma to niekedy trápi. No je to všetko len preto, že sa sústredím na to ako mi je a presne ako si písala, potom mi unikajú veci naokolo.Ostanem nervózna, som zo seba potom taká podráždená, že by som sa najradšej prefackala. tiež sa mi to stáva pri manželovi, chce srandovať a tak a ja si spomeniem, že mi proste býva zle a už som tam, kde som nechcela byť. 😒

baby škoda že nie sme s bližšia, stretli by sme sa a pokecali o tom, navzájom sa podržali. 🙂

slavka veru skoda. je fajn stretnut sa s niekym kto ti rozumie uplne vo vsetkom 🙂 ty si z kadial vlastne?