Mám chorobný strach o deti - mám vyhľadať pomoc?
Zdravim maminy chcem sa opyta ci ste tu take ktore mate tiez tak prehnany az chorobny strach o deti ako mam ja..uz ma rodina a znami posielaju na psychiatriu..vkuse deti sledujem staci ze sa im urobi maly fliacik a uz som na plafone..pritom mam dve sikovne slecny ktore nemaju zdravotne problemy ak neratam sopliky a zapalene hrdielko nikdy nic vaznejsie neboloa to uz budu mat onedlho dva roky..zacalo to ked susedkinmu malemu zistili pred pol rokom leukemiu..ja som odvetdy ako prepnuta..vsetko riesim..nas pediater uz ma zo mna vrasky na cele..vkuse googlim kazdu chvilu im chytam hlavicky ci nemaju teplotu ..uz mi kazdy nadava ze co ich furt pozorujem ved im nic nieje. bojim sa kazdej navstevy lekara kazdej poradne ze ci im nahodou nieco nezistia...neviem ako sa toho zbavit..je mi jasne ze bude potrebna odborna pomoc ale chcem prave vediet ci ma niektora podobnu skusenost a ci to nejak pomohlo ..
Tento príspevok bude dlhý, ale je to dôležité, aby si pochopila, kam až to môže zájsť, ak sa to nerieši....
Radšej to čo najskôr rieš s psychológom, príp. s psychiatrom, aby si kvôli tomu nespala a to stále sledovanie, aby si nedopadla ako mama môjho partnera, keď tá ešte v 30 od neho vyžadovala ak sa niekam šlo aby sa pravidelne ohlasoval- na moje naliehanie to stopol - ale aj on už mal toho za tie roky plné zuby...keď sme spolu začali chodiť museli sme na tajnáša ísť sa najesť do reštaurácie a pod riešiť, pretože všetko jedlo okrem toho čo ONA navarila, nie je zdravé, aby dačo nechytil...ten môj chudák ako decko v živote nezažil ani zmrzlinu zo stánku, ani tresku, ani cukráreň nič proste, len čo maminka navarila napiekla - pretože mohol niečo chytiť. Ak sa šlo na výlet alebo väčšieho obchoďáku mimo mesta hneď prorokovala, že načo sa tam trepeme aby neochorel a iné úžasnosti, doslova mi môj povedal, že často týmto chorobu aj privolala, takýmto jej "prorokovaním".
Len čo zakašľal alebo smrkol už mu lietala za riťou a kecela katastrofické scenáre, že je chorý, lebo ju neposlúchol a pod.
...ako decko nemal kamarátov, nikam ho nechcela púšťať (ešte aj von musel na prechádzky len s ňou), pre deti bol za divného, takže si užil aj šikany v škole. Ona normálne ostala doma z práce, aby mu varila doma obedy, pretože z tých školských by asi dostal otravu jedlom, alebo čo...Na prázdniny len k babke a aj to len s ňou, na kúpalisko tiež len párkrat a len s rodičmi, nič mu nedovolila robiť, by sa nezranil - on chudák ani nevie bicyklovať a o dákom športovaní radšej pomlčím, ona ho radšej celé roky nechala doma kvasiť pri pc, hlavne aby bol doma pod jej dohľadom, a nejak si nevšimla, že ich vzťah je totálne na bode mrazu....on sa chudák začal vymaňovať z jej vplyvu až počas VŠ a potom, keď sme spolu začali chodiť - vieš si predstaviť ako ma mala za to "rada" 😂,
Teraz sa divý prečo sa k nej správa chladne, keď už bývame pár rokov vo vlastnom. On nechce, aby k nám chodila, a ani k nim veľmi nechodí, mňa to mrzí, máme dve detičky a chcem, aby mali starkých aj z jeho strany, ale chápem ho, veď len nedávno som sa prekecla, že malá mala 1x zmrzlinu (nevedela som, že aj toto bolo u nich tabu) a že jej chutila a už bol oheň na streche, keď po niečo k nim išiel, tak mu za to vypucovala žalúdok...ja sa jej bojím dačo povedať presne kvôli tomuto 😨
Ahoj,
viem ako sa citis a co prezivas, nebudem to tu rozpisovat ze preco, ale mne pomohla Kineziologicka a akupunktura+cinska medicina. Je mi jedno ci v kineziologiu veris alebo nie, ale urcite to stoji zato a vyhladaj kineziologa. Precitaj si o tom na nete.... a este ti poradim pozri cca hodinovy film na youtube THE SECRETS v cestine-toto ti zmeni pohlad. ALE v prvom rade ty musis chciet zmenu...drzim palce, pevne verim ze sa z toho dostanes.
Ahoj, chapem ta, prezivam nieco podobne, aj ked este asi nie tak vazne ako ty. Tiez to spustila choroba, moja dobra kamaratka, mamicka 3 rocneho dievcatka nahle ochorela na rakovinu. Odvtedy som paranoidna, v hlave mam milion scenarov, zaludok stiahnuty, vsetko riesim. A tiez pocuvam, ze to nemam robit, lebo to len privolam a to je este horsie, lebo potom mam stres aj z toho, ze to naozaj privolam a este to bude moja vina. Tiez uz som rozmyslala nad psychologom, neviem ako inak sa toho zbavit.