Máte skúsenosti s neustálou úzkosťou a strachom o život?

@andrea2603 je to tvoja voľba len neviem čo je viac normálne či si pomôcť ukludnovakom, ak sa chces vyhnúť AD, alebo mať strach vyjsť z domu
Keďže sa Ti to opakuje si viac úzkostliva a dráždivejsi typ...a tí ľudia, ktorí ich brali a musia brať znovu asi musia nie?či aj cukrovkarovi povieš, že nemôže inzulín?
Dlhodobim stresom, fyzickým, psychickým, uzkostlivostou či prílišným zameraním na seba sa znižuje serotonín a prídu tieto prejavy fyzické a aj psychicke
Si pozri strach zo strachu.ale každý má svoju cestu

@eliska13 našťastie tie moje stavy boli za posledné 3roky 4x a vždy tak 1-2 týždne a bolo dobre. Teraz po vyše roku som do toho zase vhupla a odrazu som si uvedomila, že už takto obmedzene žijem štvrtý týždeň a sama z toho neviem výjsť. Tak zase skúsim homeopatiu. Mne stačí prečítať príbalové letáky klasických liekov :( a mám v tom jasno.

@andrea2603 áno je to nepríjemné len stačí, keď si prečítaš prívalový leták Paralenu či Ibalginu píšu tam všetko musia, aby ich ľudia nezazalovali.
A sme zase pri citlivosti uzkostlivosti😂

Musíš začať niečo robiť aby si na to prestala myslieť.Musíš sa tešiť zo života.Je to ťažké ale pri správnych ľuďoch to prejde.Viem ako ti je.Prežila som to 3krát a nie je to nič príjemné.Je to psychikou ale tabletky ti nepomôžu.Všetko je len v hlave.Treba sa zmieriť s tým, že niektoré veci zmeniť ani ovplyvniť nevieme.Zhodou okolností som mala presne strach z toho istého ako ty ale vedela som, že žiť v strachu nemôžem.

@eliska13 preto nepapáme doma ani paralen ani nič iné :D , proste len verím, že tie iné medicíny sú šetrnejšie k nášmu organizmu. Možno som fakt úzkostná :D, ale potom vďaka za takú úzkosť.

@eliska13
Ano akceptujem aj Tvoj nazor, cukrovka je vec jedna, tam ked si chory odmietne dat liecbu, moze zomriet, tam to hlavou ani silou vole neprekona, no inzulin taktiez len potlaca priznaky, cukrovku ako taku nelieci. V tom ma spolocny inzulin z AD. Ja sama o sebe viem, ze mam pevnu volu, uplne som sa neopustila, lebo mam pre koho zit a uz len toto si poviem ze je dovod, pre ktory sa z toho chcem dostat a zit plnohodnotne. Dokazala som to aj predtym po vysadeni AD a zila som super az pokial mi neprislo x stresujucich situacii ktore som nevedela len tak lahko rozdychat a prekonat... vtedy som si akosi pozabudla vsimat vlastne telo a jeho priznaky ktore mi davalo ( spomalit, uvolnit sa, mat cas aj sama na seba, menej robit z komara somara )...a potom prisli aj fyzicke prejavy... skratka sama som to nestihla podchytit vcas. Preto sa snazim s tym popasovat ako viem svojou volou. Urcite ludia ktorym vyhovuje liecit sa AD, maju moj obdiv, ze vobec chcu porazit tieto stavy... a je len na kazdom ktoru cestu si vyberie. Preto ked citam tieto clanky, pre mna osobne je to svojim sposob tiez nakopavka, ze niesom sama a aha existuju aj ludia ktori to dali, ci uz s AD, alebo bez.

akurat vcera som si citala tento clanok: https://www.google.com/amp/s/primar.sme.sk/c/am...

@zuzika123 ahoj mam to veľmi podobne ako ty, manžel pracuje v zahraničí a ja som so 4rocnou dcérkou sama,, vždy sa bojím ze sa mi niečo stane,,, bolieva ma tiež medzi lopatkami, tlačí to do ľavého ramena niekedy a ten pocit sa potom zhoršuje, myslím si vždy že ide o srdce aj keď som mala všetky vyšetrenia, ekg, holter, záťažové, cholesterol, echo všetko ok.. Jednoducho neznesiem zataz na psychiku a stres, kt.mi to všetko vyvolávajú... Chodievam po doktoroch aby ma utvrdili že som v poriadku inak mam hlave stále že ide o infarkt, mrtvicu atď.. Sama si to nahováram.. Neberiem žiadne lieky, chcem sa s tým pasovať sama aj keď neviem ci je to správne..

@sisa257 ja viem že je to rok starý príspevok až teraz som sa k nemu dostala ale hovoríte mi z duše ... toto iste prežívam aj ja .. keď som doma s priateľom keďže spolu bývame tak je všetko super ale keď som v noci sama občas alebo keď mám ísť niekde sama či autobusom alebo hoc len do obchodu a keď v obchode stojím pri pokladni tak chytám presne takéto stavy ... v noci je to asi najhoršie hlavne keď som sama ( čo chvalabohu je málokedy ) ale aj tak tak si domyslam že a keď by mi teraz prišlo zle kto mi pomôže .. kebyže odpadnem kto mi pomôže .. proste je to strašný pocit ... ako ste to nakoniec vyriešili ? Ja si stále hovorím že všetko je len v hlave a niekedy mi to zaberie a citim sa lepšie .. alebo keď sa zamyslim niekedy nad tým že nejaký iný človek by sa odsťahoval tisíce km od domova kde by nepoznal nikoho tak ma pri tejto predstave až strasie že ja by som to nedokázala a hneď ma chytí panika a radšej začnem myslieť na niečo iné...ale som veľmi rada že v tom nie som sama lebo už som si myslela že len ja som divná ...