Nebojíte sa smrti, choroby, nehody?
Asi trochu negatívna téma, ale, bohužiaľ, aj to patrí k životu. Nemáte niekedy také stavy, že sa bojíte smrti, chorôb, nehôd? Lebo v poslednom čase je to samá tragická nehoda, v jednom kuse niekto zomiera na hrozné choroby ( naposledy ten hudobník z Hexu na rakovinu pankreasu) a mňa vždy chytá taká depka v tom zmysle, že si vždy predstavím, že sa to týka aj mňa a mojej rodiny, že neuvidíme vyrastať deti, že manžel ostane sám, deti bez mamy... Niekedy ma ten strach vie až paralyzovať.☹️
Strach a peniaze som v zivote nikdy nemala😂😂😂 ale vážne, nebojim sa, čo sa má stať, sa stane. Neovplyvníme to.. muž je fantasticky otec, vedel by sa na 200% postarat o dceru.. je atraktívny, s hodnotami, takze ešte by sa určite minul, čiže by dcéra mala časom aj mamu, aj keď jasne, že by mi bolo luto, čo by musela prežívať, keby o mna prišla(nie, preto, že by som bola dokonala matka, ale preto, že pre každé dieťa je jeho vlastná mamina nenahraditeľná).. čo sa týka životných skutkov, myslim, že som sa druhym napomáhala dost(roky zachranujeme psov a pod), čiže teraz už v 31 rokoch môžem povedat, že som svoje životne poslanie na tomto svete naplnila, aby nebol môj zivot premarneny, takze už je len “v rukach Božích” aku dlhu sviečku mi nadelil
@extempore dakujem moc 😊 no snazim sa nim byt ale tiez mam dni kedy potrebujem byt v svojej skrupine .. strach zo smrti je prirodzeny mame strach z nepoznaneho a hlavne co bude s nasimi blizkimi a detmi atd atd.. treba ale mysliet nato aby si si ale ten drahoceny cas nevyplnala so strachom z niecoho co skor ci neskor pride ale ozaj uzila si ten zivot bez strachu.. je hrozne ked mladi ludia odidu ked odidu zdravi alebo deticky.. ale pre nieco sa to v nasich zivotoch deje aj to zle k nemu patri.. treba dakovat za zdravie a uzivat si ho kazdy den
@extempore odkedy mám deti tak sa bojím že má klepne pepka no dúfam že tu pre ne budem či najdlhšie a snažím sa nemyslieť na takéto veci .hlavu Hore treba žiť a hlavne si užívať
@terezka1947 extempore pise predpokladam vseobecne. Ake ma obdobie...
Ja sa nebojim mojej smrti. Skor mam strach o moju rodinu, stat sa moze cokolvek kedykolvek. Ale okrem strachu o rodinu je moj najvacsi strach ten, ze by som umierala a nebol by pri mne moj muz (napr pri nejakej nehode), alebo by som mala pred smrtou z niecoho hrozny strach a tiez by pri mne nebol... Ale mojej vlastnej smrti ako takej sa vobec nebojim. Len by som si priala, ze ked uz, tak nech je pri mne manzel alebo nech sa to stane rychlo, ze "ani o tom neviem".
@mrkvicka060 a prečo by mal byt pri tebe muž? Mne to príde take sebecké, keby tá videl umierať, to by ho strašne poznačilo..
ludia sa boja smrti a najma,nechcu vidiet trpiet nikoho,ani umierat...jasne,ved kto by chcel?
ale zase....treba si uvedomit,ze nasi blizky nas potrebuju aj v takych chvilach....
@lula313 mna by skor strasne poznacilo keby moj manzel umieral sam. Viac ako keby som tam a vidim to. Proste to, ze by bol sam by ma znicilo. Ono je to uhol pohladu. A keby ja umieram, tiez by som chcela byt s nim. Len snazim sa nad tym nemysliet, zajtra mame 1. Vyrocie a verim, ze toto je este daleko daleko, ked budeme uz veeeeelmi stari.
@lula313 to nemyslis vazne. Ja nahodou viem, ze moj muz by urcite chcel byt v poslednych chvilach pri mne. Akoze umieram a som sebecka... Ty by si mozno niekomu pri umierani nechcela byt oporou, lebo by ta to nesmierne "poznacilo", ale nie su vsetci taki SEBECKI ako ty. Uvedom si to.
@mrkvicka060 samozrejme, že pri mužovi by som byt chcela, byt mu oporou, ale určite by som nechcela, aby má videl umierať, trapit sa a nebodaj ešte za tragických okolnosti, ako je nehoda. Nechcela by som, aby prežíval taku bolest, niesol si do života taku traumu a to sme pomaly spolu 16 rokov.. ja neviem, či si niekoho videla v zivote umierať, oživovať ho(ja tu skúsenosť žiaľ mám bez návratu životných funkcii a to tá tak poznačí, že si to nevieš predstavit a práve, že nie som sebecka, nechcem, aby toto zažil niekto z mojich blízkych).
@lula313 mne zomrel v rukach otec-nahle na infarkt,mamka na rakovinu-tiez sme boli posl.chvile pri nej-vies.....jasne,ze to boli....
ale hovori sa,ze najkrajsia smrt rodica,je v rukach dietata-milujuceho,aspon u nas sa tak vravi.
a ten okamih je silny....ale neda sa opisat...no nikdy som neolutovala,ze som bola pri nich.
placem za nimi stale,uz su to roky,mala som super rodicov.
no som stastna,ze som bola v tie chvile pri nich....poznaci ta to-jasne,zacnes vela veci brat inak,clovek dospeje,dozreje,vazi si v zivote ine veci a preferuje ine hodnoty.
ja by som nechcela nikoho blizkeho nechat v tazke chvile sameho.....a ani ja by som sama byt nechcela.
smrt je bolestna,ale je sucast zivota...
Aspon raz tyzdenne mavam podobne vylevy rano v sprche. Naposledy to bola uvaha o tom, ci je tento svet naozaj pocitacova simulacia ako to tvrdia niektori vedci a ak je to tak, co je potom zmyslom zivota? A potom baaam depka cely den 😂
@lula313 ok to si ty. Tak ako ja by som chcela byt pri muzovi, tak viem, ze on by chcel byt pri mne.. Ty by si pri muzovi chcela byt, a tak isto by asi on chcel byt pri tebe. Toho mojho by urcite viac poznacilo, keby tam nebol a vycital by si to do konca zivota, keby si predstavil, ako tam umieram sama. Tak isto to vnimam ja. A nepripadam si kvoli tomu ani trochu sebecka. Hovorim tu o dospelom vyrovnanom chlapovi. Nehovorim, ze sa maju deti na mna kukat pri umierani. A zas niekoho poznaci aj holy chlap na ulici, kopa ludi su padavky. Smrt patri k zivotu, kazdy umrie, skor ci neskor. Co sa tyka mna, ak by som aj niekomu cudziemu mala byt jedinou oporou pri umierani, tak "rada" budem, pretoze viem, ze to je jedina pomoc, ktoru mu viem naposledy poskytnut. A o to viac by som tam chcela byt a drzat za ruku cloveka mne blizkeho. Jasne nikto sa v tom nevyziva, ale pre cloveka, ktory vie ze umiera, znamena vela to, ze je niekto pri nom a nie je sam, navyse ak je mu to niekto velmi blizky...
@terezka1947 mrzi má, že si prišla o rodicov, samozrejme, že si to napisala krasne, ale ja by som fakt nechcela, aby moji najbližší videli moju smrt. Moja skúsenosť bola pre mna traumatizujuca, keď som sa pokúsila oživovať rodinného príslušníka. Od 6 rokov som bola členom Červeného kriza ako figurant, neskôr ako sutaziaca sme chodili na súťaže v poskytovaní prvej pomoci hliadok mladých zdravotníkov, neskôr som aj chodila ako zdravotak za CK na akcie, čiže dá sa povedat, že som bola kvalifikovaná poskytnúť prvú pomoc, možno viac ako 99% bežného obyvateľstva.. oživiť rodinného príslušníka sa mi nepodarilo, ešte som sa pri resuscitácii aj povracala, keď sa dych vrátil dýchacou trubicou spat(samozrejme, mala som za sebou resustitáciu na digitálnej Anci snáď 1000x, ale nazivo je to iné). Proste to nie je len tak, že pri niekom som, držím ho za ruku, ale buď je to snaha tu smrt zvrátiť, alebo totálna bezmocnosť, preto nechcem, aby sa niekto z mojich blízkych ocitol v takejto situacii, že by má videl umierať..
@lula313 tak....mojmu otcovi som pomoct nevedela...darmo som sa snazila,robila,co vedela....niekedy ma taka vycitka napadne,ze som este mohla toto a tamto....ale...ale.
ja som veriaca,cize ja verim,ze sa raz stretneme....ze zivot nekonci.
cize mne to pomaha zvladat stratu ako tak.
@lula313 ale suhlasim....len tak teoretizovat,rozpravat je ine ako ked nastane vazna situacia...vtedy clovek reaguje casto inak
a ty si nic nevycitaj....snazila si sa....urobila si,co si mohla,vedela,maximum.
niektore veci skratka maju tak byt.....nezmenime ich.
aj za tu snahu si zasluzis obdiv.
@extempore každý sa boji a ti citlivejší ešte o niečo viac.Ano bojím sa čoraz viac o rodičov vidím ako starnú veľa mojich kamarátov už rodičov nemá...tiež mi časti zablúdi zrak na vyvesnu tabuľu u nás v dedine.Minuly rok mi zomrel kamarát 37 r na rakovinu mozgu a čoraz viac ľudí okolo 40 dostanú infarkt či iné nepríjemnosti
Snažím sa to hneď odohnať, lebo by som sa zbláznila.
Nebojím, človek dokáže zvládnuť všetko, všetko je výzva, na to sme tu, aby sme sa vďaka výzvam posúvali vnútorne na vyššiu úroveň.
🙏🙏🙏🙏🙏prosím pomôžte nám v zdieľani dakuejem za pomoc
@extempore nebojím sa svojej vlastnej smrti. Bojím sa, že mi odídu blízky, toho sa desim a neviem, ako to zvládnem. Ale keďže robím občianske pohreby som takmer neustále konfrontovana so smútkom, rôznymi chorobami a smrťou. To ma naučilo vážiť si každý deň, užívať si ho naplno a byť vďačný, že som tu s mojou rodinou.
Aj ja nad tým občas rozmýšľam, avšak hlavne sa bojím, že zomrie niekto z mojich blízkych. Avšak potom si uvedomim, že ja to nijako nezmenim a všetko je len v Božích rukách a že je to Boží plán. Práve preto nikdy nechcem žiť v ťažkom hriechu a snažím sa aj mojim blízkym v tom pomôcť, lebo ak to raz príde a ja zomriem, chcem byť nato pripravená. P.S. Chápem, že môj komentár asi neveriacim dámam asi nič nepovedal.