Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

Skúsenosti s prežívaním panickej úzkosti

pipiska3
3. nov 2014

ahojte, som mamina 3-rocnej nadhernej dcerky. posledny mesiac prezivam zrejme najtazsie obdobie mojho zivota a diagnoza po vsetkych moznych vysetreniach znie - panicka porucha. citala som rozne prispevky na mk ohladne tejto hnusnej choroby aj pod panikou, aj pod diskusiou o depresii, ale nenasla som nic take, cim si momentalne prechadzam. prosim, poradte, ak s tym mate skusenosti a dostali ste sa z toho.. napisem par riadkov k sebe, ako som zila kym to zacalo a ako sa to stalo, aby ste boli v obraze..
od malicka sa potykam so strachom. otec bol alkoholik, ale nepil kazdy den, raz za cas, ale poriadne a potom tahal snuru troch dni. doma sme sa ho bali, ze bude po nas kricat, bude robit bordel. nikdy nas nebil, ale maminy sa neraz dotkol, nadaval jej a podobne. bol vysoko postaveny a kedze tie je pitky neboli na dennom poriadku, nejako sme prezivali. kym nepil, bol super otec. mamina bola a je skvela zena, uz su rozvedeni, ale ostali jej nasledky, ma tremor hlavy (tras hlavy z psychickeho tlaku). ked som skoncila strednu skolu, odisla som z domu do hlavneho mesta na vysku, ale na prvy krat ma neprijali, tak som v ba ostala pracovat a neskor som si skolu urobila. v ba som sa citila konecne uvolnene a slobodne, mala som priatela, vsetko fungovalo. medzicasom sme sa rozisli, nasla si dalsieho priatela, spravila vysoku skoku popri praci, opat rozisla a asi pol roka som bola sama, aby som sa dostala z posledneho vztahu. po pol roku, kedy som uz mala vs titul, skvelu pracu som si nasla priatela. vsetko vyzeralo uplne super, vela sme cestovali, smiali sa, zabavali. po pol roku som sa k nemu nastahovala. vsetko bolo ok. kazdy sme pracovali, vcer sme bud niekam vybahli alebo len lenosili doma, casto sme chodievali do spolocnosti, aaaale len s jeho kamaratmi a partnerkami. moji kamarati sa dostavali do uzadia. v tom case sa mi rozvadzali rodicia a ja som cely ich rozvod rieisla z ba, kde mi jeden aj druhy vyvolavali, obhajovali sa predo mnou, kto je ten dobry a kto je ten zly. cely rozvod som prezivala ako na vlastnej kozi, otec velmi ublizoval mame psycicky, obral ju o peniaze a odstahoval sa prec s novou frajerkou. toto som intenzivne prezivala, plakavala, a vtedy som necitila podporu mojho partnera, ktory povedal, ze si vsetky veci musia vyriesit oni dvaja a nemam sa do toho kiesat a on uz vobec do toho nevidi, preto sa o tom rozpravat nebude a nebude to so mnou ani riesit. fajn, povedala som si. svet sa nezruti. rozvod je davno za nami, chvalabohu. hned na to mi najlepsia kamoska povedala, ze uz nema nervy na to, ze na nu nemam cas, ked ma potrebuje (bola slobodna a mala kopec casu a stretavat sa chcela aj kazdy dn na kave), takze si dava odo mna pauzu a prestala mi dvihat telefony, nevideli sme sa dlho. fajn, povedala som si druhy krat, ved mam aspon mojho partnera, ktory mi bude oporou. po 5-tich rokoch som zatuzila po babatku, partner nechcel (ma dieta z prveho manzelstva). ked som ho po istej dobe postavila k tomu, ze ja dieta chcem a ked on dieta uz nikdy nechce, tak ideme od seba. to razne odmietol, ze ved dieta nie je problem, ze sa mozeme o to pokusit. radovala som sa ako male decko. hned na prvy krat som otehotnela. od tej doby sa mi moj partner bruska ani nedotkol, po porode mi pomahal intenzivnejsie prve dva mesiace, potom uz len minimalne. nase dieta bolo sice dobre, ale malo zdravotne problemy s travenim, pred jednym rokom skoncilo v nemocke s dusenim, mala este ine rozne zdravotne problemy, nastastie nic vazne. do toho mala predcasne obdobie vzdoru, ktore trva dodnes. je velmi narocna na vychovu, ale tak citliva a vnimava. Partner prestal zvladat situaciu doma. cim viac casu travil v praci, od otehotnenia mojho sa mi uplne odcudzil, intimnosti neexistovali, max 2x do roka. k dietau nevstaval v pripade choroby, nevenoval jej viac ako hodinu svojho volneho casu, bal sa jej. bal sa toho, ze mu bude vzdorovat, kricat niekde na prechadzke, hodi sa mu ozem a on nebude vediet ako sa zachovat. cize na vsetky jej choroby, afekty a celkovo na domacnost, som bola sama a to bez akejkolvek podpory. ziadne pohladeni, ziadna pusa, ziadny sex, ziadna podpora, cele dni je ticho, lezi na gauci s padom v ruke alebo pozera sport, cita noviny, knihy a venuje sa svojim zalubam. ked som chcela niekam ist, bol to problem, najprv uspat malu a obriadit ju a potom mozem ist. nech nemusi nic robit. tesila som sa spat do prace. v septembri tohto roka sa mi naskytla pracovna prilezitost, mlu som mala adaptovani v skolke a nastupila som napriek tomu, ze partnerovi sa to nepacilo. on je na vysokej pozicii, zaraba velmi slusne, peniaze u nas nikdy neboli problem. hned ako som nastupila, mala mi ochorela aaaa nemala s kym ostat doma. partenr rodicov nema, ja mam teda oboch, ale v kontakte som len s mamou a tu ma velmi daleko a k tomu zivnostnici, takze je to tazke. partner nechcel ostat s malou doma, odmietal to ( nevie sa o nu postarat), tak som ostala ja a prisla mi mama vlakom. ked sa mala vyzdravela, mam odisla, dcerak isla do skolky a pod 1,5 dni opat ochorela na 2 tyzdne. opat problem, kto s nou ostane, hadky.. nepokoj.. opat prisla mama. dva tyzdne bola dcerka chora a znova nastupila do skolky. trvalo 2 dni a mala som ju opat doma s kiahnami na 2 tyzdne. opat som riesila koho k nej dam. pracovala som 4 tyzdne a z toho som bola 1,5 tyzdna doma so sebou chora a s dcerkou doma ky mi mohla prist mama alebo jedna baba, ktora obcas moju dcerku postrazi. a vtedy to prislo.
partenr si stale hladel svojho, chodieval do prace, chodil domov neskoro, vo volnom case chodieval na hokej a prave v case, ked bol na hokeji a ja s malo doma s kiahnami, kedy mi chytila vysoku horucku, prislo mi zle. zacalo sa mi zle dychat, zrychloval sa tep, zvysoval tlak, tlak v hlave bol hrozny, mala som knedlik v ustach, nevedela som sa nadychnut, mala som pocit, ze umieram, odpadnem. dcerka na mna zdesene pozerala co sa deje, volala som partenra nech rychlo pride domov, volala som si zachranku. prisli naraz a rzp mi povedala, ze je to hyperventilacia, ze ci som prezila nejaky silny stresovy zazitok (nie, neprezila, prezivala som permanentny stres od otehotnenia a stacila jedna myslienka a bolo to). vzali ma do nemocky, urobili potrebne vysetrenia. krv ok, tlak uz bol ok, tep relativne ok, dali infuzku a poslali na neurologiu. hned druhy den som isla lebo hned rano mi bolo takto isto zle, tam mi predpisali infuzie na ukludnenie, rehabilitacie a neriesili dalej. po troch dnoch, kedy som mala tieto ataky stale som isla k inej neurologicke a ta mi povedala, ze to su uzkostne stavy, strachy a podobne, ze mam panicku poruchu. predpisala xanax a poslala ma za psychologom. ja som vsak zasla k psychiatricke a ta mi potvrdila panicku uzkost a dlhodoby stres, revala som u nej ako male decko a predpisala mi ad citalec. hned na to mi odporucila psychologov a uz som mala aj jedno posedenie, ale mam pocit, ze nic nepomaha.
moj problem: od tej doby (4 tyzdne) sa neviem dostat do kludu. mam vnutorny tras v tele, mam paniku soferovat, mam strasne pocity v obchode, utekam prec, vadia mi preplnene nakupne centra, vadi mi cakanie v rade, hned chytam po dychu a mam pocit, ze sa neviem nadychnut, pomaly sa bojim ist na prechadzku, bojim sa ostat sama doma, bojim sa ostat sama s dcerkou. rozbusi sa mi srdce, citim sa ako v cudzej kozi, ako keby sa mi to snivalo, som velmi unavena, nezvladam vela domacixh prac ako predtym.. som uplne na dne. partner nie je oporou, neviem ci sa boji alebo nechce a nevie pomoct, nekomunikuje, nechape tomu.. vozi malu do skolky, ale vyzaduje cely servis okolo toho. zobudit ju, obliect, umyt, dat najest a pripravit ju na odchod. ja sa rano zobudim a som ok, ale akonahle zacnem robit ranajky a vsetky tie stereotypne veci, zacina mi byt zle. ked sa mi zobudi mala a ja sa na nu tesim, rozbusi sa mi stdce. milujem ju najviac na svete a neviem sa tesit z toho, ze je hore, ze sme spolu, sposobuje mi to stav ako keby mi bola na pritaz.. stale placem (mimo toho, aby to videl partner, nechce to vidiet, uteka) a ja neviem ako dalej. odist od neho je riesenie, ake v tomto obdobi strachu mojho je to nerealne. bojim sa ist na nakup, vyniest smeti a podobne. v praci som uz mesiac pn a ro som v skusobnej dobe.. baby, ak ste prezivali nieco podobne a podatilo sa vam z toho dostat, prosim, poradte. budem vdacna za kazdu radu..

bonaqa2013
3. nov 2014

Maminka, to čo opisuješ je čisto psychická záležitosť. viem o čom hovoríš, prešla som si s tým aj ja. Takéto stavy u mňa súviseli s permanentným stresom. U mňa samé od seba ani neprestali. Musela som vyhľadať lekársku pomoc. Všetky príznaky panickej poruchy poznám, skús si kúpiť niečo na ukľudnenie. Skús Persen. Možno ťa troška ukľudní. Lieky ktoré Ti predpísali užívaj aj naďalej, stav sa po 3-4 týždňoch zlepší. budeš prekvapená ako super Ti bude. Každé ráno si povedz, že zajtrá, možno už o týždeň mi bude lepšie. Lieky užívaj stále aj keď už Ti bude lepšie. Ak Ti robí problémy chodiť s malou von, skús aspoň pred panelák a akonáhle Ti bude zle, rýchlo domov. ak potrebuješ súrne do obchodu, tak len do najbližšieho, aby keď budeš mať nepríjemné pocity - tak rýchlo domov. Ak sa budeš doma báť, tak sa skús niečim rozpíliť. mne veľmi pomáhala práca - vysavať , utierať prach, dobré sú ručné práce... tieto stavy bývajú dedičná záležitosť. Takže niekto v rodine veľmi podobne reagoval ako ty. A čo povedať k Tvojmu partnerovi? asi by som si rozmyslela či by som s takým tupcom chcela ešte ďalšie dieťa.

honey1151
Odpoveď bola odstránená
Zobraz
honey1151
Odpoveď bola odstránená
Zobraz
pipiska3
autor
13. nov 2014

@bonaqa2013 ahoj, pises v minulom case, uz to mas za sebou? ak ako, ako dlho sibrala lieky, pls? brala si aj ad? ja som medzicasom vysadila ad, kedze mi z nich neboľo vobec dobre ani po troch tyzdnoch, odisla som relaxovat bez dcerky, ktoru som nechala na chvilu u mojej maminy. ostala som len pri liekoch, ktore si mam dat v pripade nejakeho silneho pocitu uzkosti - rivotril. davam si preventivne kazdy den 1/4. stale rozmyslam, ze to prislo tak nahle a to som prezila uz vselico mozne v zivote co sa tyka stresu.. a teraz, kedy som konecne zacala pracovat, mam skvelu pracu, super nadriadeneho, malinka je spokojna v skolke, da sa s nou uz diskutovat o vsetkom a toto? ja dalsie dieta mat nechcem, takze ci sucasny alebo buduci partner, o dietati rec nebude. staci mi jedno. momentalne sa snazim dostat do co najvacsej pohody, aby som si mohla uzivat moje uzasne nadherne dieta, nastupit znova do prace a podobne. uz som rozmyslala aj nd nejakou hypnozou, ci by mi nepomohla odstranit strachy a podobne. alebo nad nejakou babou jagou, ktora mi povie v com je problem, aby som ho raz anavzdy odstranila, ale neviem o nikom spolahlivom, kedze som nikdy nic take nevyhladavala.

pipiska3
autor
13. nov 2014

@honey1151 ahoj, precitala som si to cele. pojdem buduci tyzden na neuro vysetrenie, ak dostanem termin a skusim sa na to opytat. mas s tym nejake osobne skusenosti? dakujem

bonaqa2013
13. nov 2014

@honey1151 prečítala som si to celé, zaujímavé. Ešte som nepočula o tomto syndróme.

bonaqa2013
13. nov 2014

@pipiska3 Ja som si pretrpela s touto pliagou už dosť. Dalo by sa povedať, že som sa ešte úplne z toho nedostala. Určite je za tým stres. Potrebovala by som pokoj, oddychovať, úplne vypnúť. Ale pri 4 deťoch asi ťažko.... Ak niekde idem, tak na aute. To je také moje útočisko. S tými liekmi pomaly, pretože tento druh liekov je návykový. Lekár vie, že si prestala užívať antidepr? Ešte skús navštíviť psychológa. Ten by Ti mohol poradiť, ako reagovať pri náhlom ataku.

pipiska3
autor
13. nov 2014

no ja soferovanie milujem. tiez isty relax.. ale od doby, kedy som hyperventilovala a brala ma zachranka, bojim sa sofetovat, nedokazem ist do obchodov akychkolvek bez oho, aby mi tam nebolo zle. ja tomu netozumiem, skutocne.. beriem rivotril, predpisala mi ho psychiatricka.. o tom vysadeni citalecu vie, ale momentalne som uz druhy tyzden v tatrach, tak to neriesila, mam za nou prist po dovolenke a chcemi dat ine ad. ale chodim aj na terapie k psychologicke, ktora je opacneho nauoru. hovori, ze nie som na tom tak zle, aby som tie ad a ine lieky brala.. teraz v tatrach som bola 5 dni bez dcerky. prvy den a noc boli hrozne, pocit uzkosti, ze som bez nej, nikdy nebola bezo mna. potom sa to lepsilo. po piatich dnoch prisla dcerka za mnou a znovu sa dostavila taka vnutorna nervozita, stres a vobec neviem z coho. milujem ju, je zlatunka, obcas zavzdoruje, ale inac dobre dieta. bola pri mbe 4 dni a raz to boľo lepsie a raz horsie. dnes odisla a mne sa vratila ta hnusna uzkost, je mi smutno, plakala som, ked som videla deti s rodicmi v hoteli, tak mi zvieralo hrudnik, ze moje dieta si nemoze uzivat so mnou a urcite teraz niekde truchli za mnou a tak.. pritom je ok u maminy mojej, neplace.. to len ja si predstavujem katastroficke scenare, bojim sa vsetkeho, ze jej bude smutno, ze bude za mnou celu noc pkakat a podobne..
a ako to ue s rivotrilom? keby som ho chcela teraz vysadit, betiem asi 2 tyzdne 1/4 tabletky, mozem mat nejake abstinencne priznaky? ako sa to prejavuje?

silvia1578
1. mar 2015

no toto absolutne nieje tetanicky syndrom u pipisky3 ona ma uzkostnu poruchu presne to iste som prezila tak viem o com pisem.

ruzicka32
20. máj 2015

pipiska3 ako sa mas? uz ti je lepsie? ja mam presne to iste ☹

Tu začni písať odpoveď...

Odošli