Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

Som sklamaná z prístupu lekárky po operácii

amstelko
23. dec 2012

V nemenovanej nemocnici som podstúpila laparoskopický zákrok.Lekárka mi laparoskopiu dovrzala(od smrti ma delilo pár minút),a za celú dobu sa na mňa neprišla ani pozrieť.Poraďte ako sa vyrovnať s nepríjemným zážitkom.

zuzi0911
23. dec 2012

@amstelko ahoj no je to tazko povedat.ja som takuto skusenost nemala.asi len zabudnut a nemysliet na to .mysliet na nieco pekne a ktomu sa uz nevracat aj ked je to tazke

lubina
23. dec 2012

stazovat sa na lekarku a jej postup na Urad pre dohlad na zdravotnou starostlivostou a zajst za psychologom, len tak vyrozpravat sa.......

amstelko
autor
23. dec 2012

ahoj zuzi0911,Viem,že čas už nevrátim,ani tú operáciu.Viem,že život ide ďalej,ale bolí nezáujem lekárky.Nikto si nevie predstaviť ten strach,keď prišiel lekár ku mne a povedal:máte krvácanie do dutiny brušnej,okamžite Vás musíme operovať,lebo zomriete.Na toto nezabudnem do konca života.Vtedy som zistila na vlastnej koži,čo je najdôležitejšie v živote.Sebavedomie človeka klesne na nulu.

hradnapani
23. dec 2012

@amstelko zavisi od tvojej povahy. Niekomu pomaha konfrontacia s danou osobou (rozhovor alebo podanie staznosti na nu), na to vsak treba pevne nervy a nie je to prijemne. Dalsia moznost je ta, ze ak sa naozaj chces zbavit neprijemneho zazitku, tak sa dotycnej osobe mozes pokusit odpustit (aj ked ti to v tejto chvili pride ako nemozne) a az potom to hodit za hlavu. Nepises, ci ta operacia znemoznila trebars moznost otehotnenia a podobne, zavisi teda aj od dosledkov, ktore zanechala... Ak by si si s tym nevedela poradit sama, kludne navstiv nejakeho psychologa, nemyslim, ze by bolo treba nejaku dlhu terapiu, mozno aj len jednorazova navsteva ti pomoze na zmenu uhla pohladu a potom si s tym poradis aj sama.
a pridam aj jeden tip, ktory praktizujem ja... ked mam na niekoho velmi tazke srdce a ublizil mi, tak si zoberiem papier a pero, napisem vsetko co voci danej osobe citim, vobec si neberiem servitku pred usta, vypisem tam skutocne vsetko... a postupne ako pisem a pisem, tak ta zlost a hnev vo mne slabne, az napokon som schopna odpustit. A potom ten papier roztrham na marne kusky a vyhodim, mozes aj spalit a vyhodit a podobne. Pomaha to v mnohych situaciach.
Rady typu "zabudni" su sice logicke, ale neucinne, lebo iba potlacia problem do podvedomia a robia sarapatu tam.

amstelko
autor
23. dec 2012

Keď sa na seba pozerám s odstupom času, v tej nemocnici som nebola vôbec ja.Kde sa stratilo moje sebavedomie,moja drzosť,priebojnosť,moja sila pri riešení problémov a ich zdolávaní.Podala som na lekárku sťažnosť,radila som sa so psychologičkou.Odpoveď úradu znela,podpísala ste všetky riziká aj možné komplikácie,aj toto sa stáva.A moja reakcia na psychologičku:teória je veľmi pekná,aj psychológ musí mať niečo prežité aby vedel pomáhať.Po 3-4 návštevách som usúdila,že jej rozprávanie nezanecháva vo mne nič,mám pocit,že bola príliš slabá aby mi pomohla,v druhej miestnosti sedával môj priateľ a povedal mi to aj on.Viem,že iba ten ma dokáže pochopiť,kto takéto niečo prežije.Ďakujem za reakcie,hradnejpani za pomoc ako sa pokúsiť odpustiť.Človek dokáže odpustiť,nedokáže však zabudnúť.Je to príliš negatívna skúsenosť aby sa to dalo vymazať z rozumu a aj zo srdca.

hradnapani
23. dec 2012

@amstelko drzim ti palce. Skus tu techniku, mala by ta zbavit aspon nejakych neprijemnych pocitov, kludne ju opakuj dovtedy, kym budes mat potrebu. Ano, odpustit sa da,ale zabudnut nie. No da sa spominat po case aj bez hnevu a neprijemna v dusi, pretoze kazda skusenost nas dokaze posilnit. Nic sa nedeje len tak... ale az z odstupom casu uvidis, ze tato skusenost ti urcite dala aj nieco pozitivne - hlavne taketo situacie na hranici zivota nam v konecnom dosledku davaju velmi vela. Drz sa!

hradnapani
23. dec 2012

@amstelko a este ma napadla jedna vec,ani neviem, preco som si hned nespomenula. Na taketo stavy je vyborna Bachova kvetova terapia - skvela terapia, velmi dokaze pomoct prekonat strach, hnev, sokove stavy, citove zranenia atd... Skus vyhladat odbornika na nu,velmi to pomaha, mam to overene.

amstelko
autor
23. dec 2012

Ďakujem ešte raz,pozerala som si to na internete čo to je,ešte som o tom nepočula.Skúšam sa toho zbaviť,hlavne pozitívnym myslením.Mrzí ma,keď sa ľudia vôkol mňa sťažujú na bolesť fyzickú,ja mlčím lebo viem,že najhoršia bolesť je psychická.Človek,keď vyhrá nad svojou psychikou a zistí,že v živote vie byť aj slnečno,vtedy sa zbaví strachu z každého prebudenia.Nikdy nezabudnem na to prebudenie po 4 hod.po tej operácii,keď som sa pozrela na hodiny v operačke a prvá myšlienka patrila pocitu,že žijem.Bojím sa len myšlienkou myslieť na smrť.Lebo viem čo som zažila a vystríham pred tým aj druhých.Musím nájsť zmysel života,vtedy sa môj pohľad na tú lekárku zmení a celkovo aj na život a začnem mať pocit,že život sa konečne začal usmievať aj na mňa.Ďakujem vážim si Tvoje reakcie,myslím že si vzdelaná a rozhľadená žena.

halienka
23. dec 2012

@amstelko myslím, že chápem, čo ťa trápi, stačilo keby oná doktorka po všetkom prišla na izbu a povedala aspoň jednoduché "prepáčte, je mi to ľúto" a tie pocity, ktoré ťa teraz trápia nemuseli vôbec existovať. A to, že ti chýba jej obyčajné ospravedlnenie a úprimný záujem o to ako vlastne tvoja liečba dopadla už nenapraví ani Úrad pre dohľad nad zdrav. starostlivosťou a ani psychologička. Chýba jednoduché ospravedlnenie a potom by prišlo tvoje odpustenie po ktorom vlastne túžiš aby sa tvojej duši uľavilo. A to je asi to čo ťa ťaží. @hradnapani ti veľmi dobre poradila, aj ja to s tým papierikom niekedy robím, vždy ho potom spálim. No ak ti nepomôže takéto neosobné vyrovnanie, neviem či by nebolo možné ak by si to dokázala sa s onou doktorkou spojiť. Chce to obrovskú odvahu, sama neviem, či by som to dokázala, ale ak by ťa to moc trápilo a potrebovala by si to vyriešiť, možno by to stálo za pokus. Neísť za ňou s hnevom a kričať na ňu, skôr by som išla s tým, že chápeš, že ľudia robia chyby a že ju urobila aj ona, určite nie zámerne, ale pre teba je dôležité aby si videla a cítila, že to ľutuje, aby si jej mohla dopustiť, čo určite pomôže tak jej ako tebe. To odpustenie je určite dôležitejšie pre teba ako pre ňu, ale bez jej ľútosti to jednoducho asi nejde. To že si v tej nemocnici nebola schopná reagovať ako by si chcela, si nevyčítaj. Všetci sme vo chvíľach choroby a bolesti najzraniteľnejší (preto sa mi bridí niekedy ten povýšenecký postoj lekárov a aj niektorých sestier, že ešte aj my pacienti máme chápať aké to majú ťažké - nech to porovnávam ako chcem, vždy to má ťažšie pacient v bolestiach, lebo vtedy hrozne klesá aj odolnosť psychiky) je to normálna reakcia. Ak sa ťa môžem spýtať koľko času ubehlo od toho hrozného zážitku?

janinah
23. dec 2012

@amstelko ako sa s tým máš vyrovnať? máš poďakovať Bohu,že si tu a ísť ďalej, "čo ťa nezabije,to ťa posilní"...teraz choď chystať stromček,koláče atď a neseď na koníkovi a nerozpitvávaj ,aspoň sa snaž fungovať normálne...aj keď to vyznie možno nevhodne,ale skús odpustiť lekárke,buď ty tá silnejšia a lepšia...ver mi,nikto na operačnej sále neurobí chybu naschvál,aj pri najlepšej snahe sa stane komplikácia,niekedy je to niečia vina a niekedy aj nie...želám ti krásne Vianoce 😉

amstelko
autor
23. dec 2012

23.apríla to budú 3 roky.Rozmýšľala som aj na možnosťou,že ju vyhľadám.Skúšala som si hľadať jej adresu,ale nikde takáto lekárka nie je evidovaná.V tej nemocnici asi bola len externou lekárkou.A keď mám pravdu povedať,bojím sa toho stretnutia.Rozum mi radí reagovať rozumne,ale pri toľkej bolesti by bola na mieste aj iná reakcia.Len potom sa pýtam,prečo mám byť práve ja tá,ktorá má túto vec riešiť rozumom.Veď tak strašne to ovplyvnilo môj život a celkovo mňa.Čo by som jej vlastne povedala?Má význam takejto žene niečo hovoriť?Je to chudera,ktorá si nevie priznať chybu a nestojí mi za to aby som ju stretla.Bojím sa jej reakcie,ak by som z nej nemala pocit,že si to vyčíta,že ju to mrzí.Tak ako som pochopila,že mi nepomôže psychologička,tak verím,že som natoľko silná a rozumná,že vyhrám nad touto bolesťou.Aj toto je dobrá cesta,keď verím sama sebe.

amstelko
autor
23. dec 2012

Ja fungujem normálne,ale myšlienky a rozum neoklameš.Len sú chvíle,keď si oveľa viac uvedomujem,že som tu už nemusela byť.A ďakujem Bohu za každé ráno,keď sa zobudím a keď si večer kladiem na vankúš hlavu.Kiežby sme všetci takto rozmýšľali a ďakovali za každé prebudenie.

hradnapani
23. dec 2012

@amstelko to je dobre, ze veris sama sebe, to je zaklad. Kedze to trva uz tak dlho, to znamena, ze to mas uz velmi hlboko v sebe ulozene a naozaj s tym treba nieco robit. Ta Bachova terapia pracuje prave so strachmi vsetkeho druhu a spravne vybrana kombinacia kvapiek (uzivaju sa aj par mesiacov, ale uz po prvych uzivaniach clovek casto pociti vyraznu ulavu) dokaze naozaj divy, moze prist k odblokovaniu a tomu, ze sa uz s danym problemom budes vediet vyrovnat sama.
V tejto situacii co popisujes, by som danu lekarku nevyhladavala, lebo je viac ako pravdepodobne, ze svoju vinu neprizna a bude ti este horsie...
A k tomu pozitivnemu mysleniu dodam asi len tolko, ze sice je to fajn vec, ale niekedy trochu nasilu chce prebit pocity strachu, ktore su ovela silnejsie, nez cokolvek ine. Prave preto tieto pristupy zalozene na pozit,mysleni mozu zlyhavat a clovek sa problemu nevie zbavit...
A k tym psychologom - nie je psycholog ako psycholog. niektori naozaj maju len nastudovane, ale nezazite, pripadne im chyba dostatocna empatia a ine zrucnosti a schopnosti. A potom su aj taki, od ktorych sa cloveku ani nechce odist 🙂
Prajem Ti pekne Vianoce! A hlavu hore! Dobre to dopadne! Zivot nas niekedy zrazi na kolena, ale je vzdy nasim rozhodnutim, ako budeme kracat dalej...

anieli_1
23. dec 2012

@amstelko ahoj mne sa sice nestalo nieco ako tebe ale tiez som raz zazila velke sklamanie od strany lekarky...ja som uz skoro od narodenia astmaticka a ked som mala 18 dosiel straaaaaaasny kasel proste kazde druhe slovo v autobuse si odomna odsadali ludia nic nepomahalo a moja plucna dr mi len zvysovala spreje adavala vselijake hluposti toto zacalo v novembri a vo februari sa rozhodla ze tak ma konecne posle lezat do nemocnice tam robili testy niektore trvaju dlhsie niektore hned davali mi inhalacie asi o 10 % sa to zlepsilo a po troch tyzdnoch museli uvolnit stav takze najmladsia domov ale este som mala ist na druhy den na jedno vysetrenie cely den mi bolo velmi zle na vysetreni sestricka ma poslala ze nech am okamzite zoberu naspak ze jak ma mohli pustit v takomto stave domov tak naspak tam ma poslali ze musim ist za mojou plucnou bo oni ma nemozu len tak prijat tak pre papier nastatsie to je len cez chodbu tam na mna kukla prevratila oci strcila mi teplomer ze 40,5 (nikdy nemavam teplotu max 37,5 a to uz umieram na posteli) a ze vitamny obklady domov ...nastatsie prezila som a po asi 2-3 tyzdnoch dosiel za mnou otec do skoly ze dosli vysledky z nemocnice okamzite naspak ze mam TBC nastupila som vkonecne na liecenie v APRILY odlezala som si 2 mesiace a 11 dni priebeh cele zle dr uz zufala bola matka ma uz chcela brat do zahranicia a ked som konecne vybojovala tak lieky dostanes len na 3 dni a potom ti predpisuje tvoj odborny alebo resp ak sa da obvodny ale bol vikend takze domov a na posledny den co som mala lieky som sla plucnej tam na mna sestricka len kukla a zacala po mne vrieskat co ja tam robim ze ja tam uz nepatrim tak ja na oddelenie ze ako to je mozne ta volala hentej ze dobre da mi lieky takto soms a otocila asi 3 krat uz s placom a zufalstvom kde mam hladat noveho plucneho kedze mi pluciarka povedala ze ja mam iny okres trvale tak musim tam lebo s ato pise do statistiky a chodia kontroly a tak blbosti jak hrom len aby sa ma zbavila bo neviem ci sa citila vinna a chcela to rychlo odpratat ze ma nechala tak dlho s tymto chodit nastastie sa nikto nenakazil a ja som prezila ale dala mi aspon na tyzden lieky nech si najdem noveho dr.............a vies co som jej veeeelmi vdacna bo moj novy dr je uzasny uplne inak ma lieci uplne iny pristup aj vsetko.............viem ze som sa teraz rozpisala ale som chcela ti tym ze nezamyslam sa ze co by bolo keby bolo ale co sa zmenilo k lepsiemu ze sa nieco stalo vies treba mysliet dopredu ja viem ze je to tazke ale ta dr ti za to nestoji skus si zobrat to ze sa pozeras na zivot trosku inak a ak nevies najst ten nejaky aspon malinky bod od ktoreho sa budes vediet odrazit dalej tak ozaj zajdi k psychologovi ten ti ho urcite pomoze najst..............drzim ti palce hlavu hore a nezapodievaj sa nou taky ludia nestoja ani len za myslienku bo zrejme to svedomie nema

amstelko
autor
24. dec 2012

Tak strašne rada by som sa chcela zbaviť toho strachu,ale nejde to.Bolo to aj horšie so mnou a viem,že sú aj horšie situácie v živote,ale pocit,že niekto sa má aj horšie ma nemôže upokojovať.Zostala som strašne citlivá,do očí mi hocikedy vyhŕknu slzy. Musím si od začiatku budovať sebavedomie a pracovať na sebe.Nič nie je dôležitejšie ako ZDRAVIE a ŽIVOT.Mala si to ťažké aj ty, a to ako si aj mňa pohadzovali ambulancie a doktori ani nehovorím.

Tu začni písať odpoveď...

Odošli