• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame:  Mojasvadba.sk Modrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO

Ako sa zmieriť s bezdetnosťou?

5. septembra 2016 
autor
Ahojte babenky, nič nové? :confused: :confused:
25. aug 2008 o 12:49  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoooj miruschka,tak ako bolo?
Telo i dusa pookriata? :wink:
25. aug 2008 o 21:01  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
25. aug 2008 o 21:08  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Ahoj Mimušiačik :wink: Nuž, behala som hore dolu po Slovensku, takže som unavená ako kôň :grinning: Ale duša pookriala. Dokonca som vôbec nesmutnila a rovno som sa opýtala tehotnej sesternice, či môžeme byť krstní rodičia :dizzy_face: Celá bola rada a hneď súhlasila. Tak sa neviem dočkať čo sa jej vlastne narodí v októbri, ešte nevie.

Ale dnes som bola na ročnej kontrole u gynekologičky, nejaká nová to prebrala po mojom lekárovi, tak som jej nanovo vysvetľovala situáciu a takmer som sa rozplakala. Pochopila som, že ešte to mám v sebe a rovno som sa opýtala, kam môžem ísť k psychológovi, nech sa vykeciam a uzavriem to s ním. Bola milá, venovala sa mi pol hodinu, fakt.

Kukla som ten link, zaujímavé. Sa mi páčilo: "Emocionálna kvalita vzťahu párového i rodinného sa nedá merať vonkajšími kritériami, dôležité je hodnotenie jej priamymi účastníkmi". A tiež ako píšu, že bezdetní sa stávajú krstnými rodičmi :grinning: a trávia prázdniny s deťmi z rodiny...budúci rok idem na dovolenku s malou sesternicou :grinning: ....čiže zapadám do priemeru.
A ešte toto je dobré:"Aj manželia s deťmi, aj manželia bez detí dávajú sebe a svojmu okoliu to, čo je v ich silách a možnostiach. V tom spočíva hodnota človeka a nie v tom, čí má alebo nemá deti."
26. aug 2008 o 12:18  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahoj mirus, citam ze si si slovensko opat uzila :slight_smile:
26. aug 2008 o 12:36  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Ahoj Scarlette, užila, užila, ale ja by som tak potrebovala aspoň mesiac, aby som obehla všetkých :grinning: Uf.
26. aug 2008 o 13:00  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
no viem o com hovoris, my za tyzden dovci na vychodnom slovensku absolvujeme kratucku navstevu u kazdeho aby sme si aj oddychnut stihli :wink:
26. aug 2008 o 13:12  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahojte babenky!

Mozem sa k vam pripojit? Akurat som po stvrtom aborte a tiez mam caste depresie,
sice to este nevzdavam, a vysetrenia nas este len cakaju. V nemocnici mi jedna babka
povedala, ze aj bez deti sa da normalne zit a vraj nemam na to zabudnut. Tak som jej
za to povdacna, ze ma vlastne vobec nejak nelutovala a snazila sa ma povzbudit.
Ved ak sa to nebude dat, je este velmi vela veci, ktore nas urobia stastnymi a nie
vsetci, ktori maju deti, su stastni.
30. aug 2008 o 19:22  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Ahoj Jamily. Este dobre, ze som kukla, uz som myslela, ze tema konci :pensive:
Tak to je mi luto, ze si mala uz stvrty abort, ale zaroven sa mi paci, ze to beries tak, ako to beries. Ta babka mala pravdu. Aj ja si to hovorim, ze je este vela veci, ktore nas mozu urobit stastnymi. Preto ani ja nasu situaciu neberiem tragicky, aj ked su chvile, ked mi to pride luto a musim sa vyplakat. Ale verim, ze tych chvil bude stale menej a menej.
Nepises v ktorom tyzdni si potratila... Zistili alebo chcu zistovat pricinu? Po tolkych razoch mas uz pravo aj na imunologicke vysetrenie, ci nevytvaras protilatky proti embryu, ale to sa zistuje len do niekolkych tyzdnoch po potrate...Navstevujes CAR? Vela otazok... Lebo treba vediet pricinu, ak sa da zistit a ak uz niet pomoci, treba to prijat ako fakt, vysporiadat sa s tym a ist dalej...
31. aug 2008 o 19:22  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahojte ak aj my vycerpame vsetke moznosti co nam doktory ponukaju :frowning2: tak pristanem pre adopciu ale na vela na vela .predca svoje je svoje
31. aug 2008 o 19:25  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Ahoj Mimo. Nuz, je to tak, svoje je svoje. Ja som velmi chcela vidiet pobehovat okolo nas nasu mini verziu. Bola som zvedava, ako by nase dieta vyzeralo...Nuz, nie je nam to dopriate a aj ked sa cloveku v prvom momente a niekedy aj druhom zda, ze sa ruca cely svet...Na treti pohlad zisti, ze svet sa kruti dalej a su tu ine moznosti. Adopcia je jedna z nich a isto celkom dobra. V nasej rodine-vzialenejsej- su 2 adoptovane deti, ale vobec by na to nikto neprisiel...
31. aug 2008 o 20:07  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
jasne aj ja mi mame znamu a vobec by som nepovedala ze niesu jej :slight_smile:
31. aug 2008 o 20:11  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj Mirus,

tu pricinu este len zistuju, mam ist na genetiku a do poradne a este neviem, kde ma vsade poslu.
Len nato potrebujem furu casu, a kedze som bola pred abortom skoro 4 tyzdne vypisana, teraz si to
nemozem dovolit. Chcela by som to absolvovat v oktobri, po prvom cykle, nech sa trosku zregenerujem.
Chlamydie, toxoplaz. su negat. Mala som len trosku zvyseny prolaktin. No uvidime, co bude na gentike.
Ma ist aj priatel na vysetrenia, tak dufam sa cim skor dozvieme pricinu, ktora sa bude dat dufam riesit.
U vas je to uz definitivne?
2. sep 2008 o 22:36  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Jamily, tak to je fajn, že riešite. Nám genetika neukázala nič. Opýtaj sa aj na imunológiu - či si netvoríš protilátky.
Držím ti palčeky, nech ti to vyjde. V IVF témičke, kam som chodila, sa babám častokrát na druhý,tretíkrát podarilo.

U nás je to definitívne bohužiaľ. Vcelku to dobre znášam, aj keď stále prichádzajú smutné chvíle a musím sa s nimi popasovať. Nuž, čo sa dá robiť.
3. sep 2008 o 14:18  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahojte. Hlásim sa po dlhšom čase. Po dlhom uvažovaní som prišla k záveru, že si neviem predstaviť, že by som bola tehotná s mužom, ktorého by som ani nepoznala /myslím darcu spermií/. Neviem si predstaviť, že by som sa pozrela dole na moje gulaté bruško s dieťaťom a nevedela by som kto je otec. Takže otázka darcovstva je takmer zamietnutá.

Ale teraz k tomu ako sa cítim. Nikdy v živote som nezažila tak hlboký smútok aký ma občas prepadne. Úplne úplne najhlbší smútok cítim, keď spomínam na to, ako nám nevyšlo umelé oplodnenie. Sedela som na zemi v chodbe nášho bytu, beznádejne zrútená v slzách a plačúc tak zúfalo ako nikdy v živote. Bolo to hrozné. Ten zúfalý pocit závisti voči babám, ktoré otehotnejú ani nevedia ako a idú na potrat. Ten zúfalý pocit závisti, že mojej kamarátke UO vyšlo a mne nie /rozdiel medzi nami je v tom , že ona sa pokúsila dieťa "zohnať" pri mimomanželskej nevere a ja som bola vždy verná/. Ten zúfalý smútok a žiaľ nad tým, že nedokážem zažiť tak obyčajnú vec ako je otehotnenie a privedenia dieťatka na svet. Prečo práve ja? Prečo práve môj život? Čo som urobila také, že nemôžem mať to najdôležitejšie v mojom živote? Prečo vrahovia a násilníci majú deti a ja nie? Prečo ja???

Keď som zvažovala UO s darcovskými spermiami, tiež som si veľmi poplakala. Prečo je to také zložité a prečo spôsob oplodnenia aký si vyberieme, pôjde s nami po celý život? Prečo musím riešiť otázky typu - čo ak dieťa vyhľadá svojho biologického otca? čo ak nebude akceptovať môjho manžela ako otca? Kedy informovať dieťa, že nie je biologicky úplne naše? A prečo, do pekla, musím riešiť takéto vážne otázky, keď iné ženy sa pomilujú so svojimi manželmi a tým je celé plodenie vyriešené? ŽIadne problémy, žiadne ťažké úvahy, žiadne ihly, anestézie, žiadni masturbujúci darcovia.

Prišla som na to, že tá bolesť nad nemožnosťou mať dieťatko bude trvalá. Nedá sa to vyriešiť tým, že sa budem venovať intenzívne pár mesiacov vyrovnávaniu sa s tou smutnou správou. Nedá sa to vyriešiť tým, že zaplním svoju hlavu inými problémami, činnosťami, cestovaním, koníčkami. Lebo vždy sa mi môže stať, že natrafím na internete na článok o výnimočnosti /rozumej netradičnosti problémov neplodných párov/ a skončí to ako vždy - krokodílimi slzami a zúfalým plačom pod sprchou.

Nechápem môj osud. Nechápem prečo sa to stalo práve mne. Nechápem tú iróniu od života. Nechápem. Jediné, čo chápem, je, že to neuveriteľne bolí. :cry: Väčšinu času sa cítim dobre. Ale občas sa cítim ako najsmutnejšia bytosť na Zemi a neviem si ani predstaviť hlbší smútok. Zrejme sa s tým smútkom budem musieť naučiť žiť a akceptovať ho.

Ďakujem, že ste si to prečítali.
21. sep 2008 o 02:31  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj Kvetka,
prečítala som si Tvoj príspevok a chvíľu som si nad ním poplakala. Konečne sa našiel niekto, kto za mňa vyjadril všetku moju bolesť,ktorú pociťujem už 5 mesiacov. Presne toľko prešlo od nášho tretieho,posledného a znovu neúspešného IVF. Poznám tú maximálnu beznádej, množstvo otázok, na ktoré mi nikto nevie dať odpoved, poznám tie dlhé preplakané dni a noci. A poznám aj ten bezhraničný smútok, ktorý sa ma zmocní, ked si v jednej sekunde uvedomím, že z nás dvoch už nikdy život nevznikne :frowning2: . Veľmi to bolí a nemám sa komu s týmto smútkom vyžalovať,lebo to nikto nevie pochopiť. Preto to v sebe dusím a nahováram si, že azda to čas zahojí.

Kvetka, prajem ti veľa šťastia a sily a ak budeš mať potrebu sa porozprávať alebo Ti bude ťažko, som tu....IP

Dakujem, že som to mohla napísať a že ste si to prečítali, pomohlo mi to a snád som Vám neubrala energiu...
21. sep 2008 o 10:58  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Ahoj Kvetka, vitaj naspäť.
Savia, ahoj moja, pamätáš si ma? Aj vy ste skončili so snažením?

Babenky moje. Ďakujem, že ste napísali, čo ste napísali. Do bodky cítim to isté, sama by som to lepšie nenapísala. Za posledných pár týždňov som relatívne ok. Aj keď viem, že pred pocitmi iba utekám. Som nekonečne vďačná, že nemám problém s kamarátkami, čo sú tehotné a majú malé deti, to by som nezniesla sama seba, keby som im začala závidieť alebo mať voči nim negatívne pocity.
Ale priznám sa, že ma zvykne prepadnúť hlboký smútok, ako keby sa smútok celého vesmíru vtesnal do mojej duše, keď si predstavím, že my dvaja nebudeme mať pokračovanie, že nami to skončí, že nebudú deti, vnúčatá, že ktovie čo bude, že nebudem vidieť pobehovať tu naše mini verzie, že ich nebudem môcť učiť chodiť, rozprávať, rozmýšľať, odovzdávať im to, čo viem a dúfať, že sa z nich stanú úžasní ľudia. To tak veľmi bolí, že neviem čo so sebou a môžem si vtĺkať do hlavy čo chcem, všetky tie úžasné teórie, ako sú na tom ľudia oveľa horšie, že je super, že sme zdraví a čo všetko môžeme, v tej chvíli by mi pomohli len dve čiarky na teste. A nepridáva k tomu ani skutočnosť, že môj cyklus sa zbláznil a prvýkrát v živote mi MS neprišla, samozrejme človek v kútiku duše dúfa, verí na zázrak a ono nič.
Myslím si, že mojou osobnou výhrou bude, keď sa tieto okamihy obmedzia na minimum, keď môj mozog prijme realitu ako len najlepšie bude vedieť. Keď tieto chvíle nebudú prichádzať často. A prajem si, aby som nestretala ľudí, ktorí ich budú vyvolávať. Ľudí, ktorí svojou nevedomosťou vrážajú človeku nôž do srdca.

Práve preto sa snažím teraz vymyslieť, čo so životom, ale zatiaľ žiaden úspech. Verím že príde. Inak by som už dávno zblbla. Ani ja nechápem. A nemyslím si, že na tie otázky, čo si si Kvetka položila, sú odpovede. Nie sú. A ani nebudú. Proste je to tak.

Človek môže utekať na koniec sveta, ale pred sebou a svojimi pocitmi a myšlienkami neujde. Treba sa im postaviť a vybojovať si ten boj. A zvíťaziť.
Kvetka vedz, že nie si sama. Je nás veľa. Ale každá si musíme vybojovať ten svoj boj sama. Nebude ani ľahký, ani krátky.

Prajem vám, aby ste mali vo svojich manželoch oporu. Aby ste našli pokoj duše, aj keď hneď to nebude.
21. sep 2008 o 11:29  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Tak som nad tym vsetkym rozmyslala a dosla som k zaveru, ze je zvlastne, ze sa v tejto teme /pokial viem/ neobjavila ziadna zena, ktora by nemohla mat dieta. Vsetky sme tu, lebo nasi partneri nemozu mat deti alebo dovod neplodnosti je neznamy. \

A dosla som k zaveru, ze keby som bola neplodna ja, cely problem a vyrovnavanie sa so situaciou by boli omnoho jednoduchsie. Ze velka cast problemu je /bola/ v tom, ze ta dilema je tak strasne bolestiva, lebo v osobe mojho manzela sa pre mna spaja to, co lubim, s tym, co mi sposobuje najvacsie trapenie v zivote. A uvedomila som si, ze by som sa naozaj trapila ovela menej, keby som bola "na vine" ja. A viete co sa stalo? Citim ovela vacsi pokoj na dusi, ked som si to takto zanalyzovala. Divne, ale u mna to takto funguje /zatial/.

Ak sa tu objavi zena, ktora nemoze mat deti kvoli jej diagnoze, rada by som pocula jej nazor...
23. sep 2008 o 16:01  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
kvetka tu som... u nas je problem vo mne, ked som uz konecne vyriesila problem s mojou maternicou a podstupili sme ivf dosli sme az k punkcii vajicok, v mrazaku cakaju 2 embrijka avsak vyskytol sa u mna dalsi problem pre ktory ma caka dalsi operacny zakrok... ak ratam punkciu tak toto uz bude treti zakrok a miestami si hovorim ze ak toto vsetko taraz nevyjde tak neviem co dalej

moj manzel je super a podporuje ma a vsetko so mnou pretrpi... tiez to nema jednoduche ked sa vsetci vypytuju a vy kedy??? ja im na rovinu odpovedam ze mam zdravotny problem a ked sa to vyriesi tak potom... s muzikom sme sa bavili aj o adopcii ale to je hadam este daleko...
23. sep 2008 o 16:07  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Kvetka, vidis, to ma nenapadlo, ale je to aj u mna tak, ked sa nad tym zamyslim, ze keby bol problem u mna, tak by to bolo jednoduchsie, pretoze by to bolo konecne...a aj ked mi to moj manzel nepovedal, viem, ze sa trapi, ze problem je u neho, lebo ked sme sa rozhodli, ze teda koncime, tak sa mi asi stokrat ospravedlnil. Aj ked pre mna neprichadza do uvahy rozmyslat nad hladanim ineho chlapa, pretoze mam, co som chcela, co potrebujem, chcem jeho.

Scarlette, ahoj. To som nevedela, ze mas take problemy. Chodis este do IVF temy? Pripada u teba pripadne dalsie IVF do uvahy?
Nuz, ja som absolvovala 2 operacie minuly rok a vlastne aj zbytocne. Jedna z toho bola laparoskopia, ktora aspon odstranila 5 cm cystu...ale zase tu by som nemala, keby som nebrala hormony...

Ja tiez uz odpovedam ludom na otazky rovno. Moj manzel by isto o tom nadalej mlcal, ale ak sa niekto opyta, tak poviem pravdu a viem, ze to je o dalsieho cloveka menej, co sa ma bude tuto neprijemnu otazku pytat. Dovody nehovorim. Naco. Ani nasim som nepovedala, co je presne vo veci. Nemozme a hotovo.
23. sep 2008 o 17:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahoj Mirusch, ako sa máš?
23. sep 2008 o 17:17  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
mirus pisem s kockami z toho isteho centra a este do jednej temy ale moc tu uz nie som... trochu ma to depta miestami :sweat_smile: co bude dalej neviem podstupim hysteroskopiu a uvidi sa, dufam ze zvladneme neskor vlozit aspon tych dvoch snehuliacikov...
presne takyto pristup na otazky ohladom dietata mame aj my... ked to tomu cloveku poviem zbavim sa dalsich blbych otazok... ach jo to mame teda udel
23. sep 2008 o 17:18  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Ahoj Anna, ty si tehu, vsak? Som niekde citala...Tak blahozelam :dizzy_face: Nuz, ako sa mam, si precitas :unamused: Raz tak, raz tak, ale vseobecne celkom v pohode.

Scarlette, pozitivne myslenie to isti. Mne sice nepomohlo, ale ak mam byt uprimna, ja som to v hlbke duse od zaciatku tusila, co sa stane... Ale este jedno ti poviem. Nezlomia nas situacie, ale to, co si o nich myslime. Takze do boja. S cimkolvek. Hlavne sama so sebou, lebo musis najst pokoj duse, pretoze pred sebou clovek neutecie. A musi so sebou zit do konca zivota :wink:
23. sep 2008 o 17:35  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ako ja som zmierena so stavom takym akym je..obcas mi robi problem stretavat sa s tehulkami ale nie vtedy ak su mi tie osobky blizke...
neboj bez boja sa nevzdam ale uz myslim aj na ine veci ako len na dieta...
23. sep 2008 o 17:38  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Scarlette, dobre vravis. Ja si zacinam hladat pracu, ale taku, aby ma fakt naplnala. A planujeme dovolenku za velkou mlakou, ktora doteraz nebola mozna :wink:
Tiez mi tehulky kamosky nevadia. Trosku mi vadilo, ked bolo este teplo a vsade pobehovali po meste tehulky a mamy s kocikami, to mi bolo luto. Ale kamosky maminy rada kukam, zhrabnem dieta a potesim sa :grinning: Ked uz nevladzem, vratim mame :sweat_smile:
Vela stasticka.
23. sep 2008 o 18:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
mirus dakujem drzkaj sa a kedykolvek mozeme popiiiisat :wink:
23. sep 2008 o 18:12  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahoj mirusch a vsetky kocky, pozorne som si precitala celu temu - a rada by som sa pridala. Myslienky, ktore tu zaznievaju, su velmi hlboke a uprimne. Ja som to tiez vzdala - kvoli problemom svojim a vacsim u manzela, IVF ktory skoncil potratom a hlavne veku. S druhym manzelom pred rokom sme sa pokusali o spolocne babo - a teraz sa prave musime najst cestu a spolocne ciele bez neho. Mozem ale uprimne povedat, ze vsetko je o psychike a tak, ako v tejto teme uz velakrat zaznelo, je potrebne najst motivaciu inde - konicky, aktivity, atd. Mam styri kamaratky, ktore asi pred 10 rokmi odplakali svoje nad kocikmi cudzich deti, a teraz si nevedia vynachvalit zivot a absolutne nezaoberaju myslienkami o dietati - uzivaju si , cestuju, venuju sa praci . Niekomu to vyhovuje a da sa najst v zivote pozitivum - len sa tak treba naladit.
Mirusch, este som sa chcela opytat - tebe to pomaha robit evidencu tehuliek, stimulujucich a mamiciek? myslim si, ze pokial sa clovek chce vyrovnat s urcitymi faktami v zivote, asi mne by nerobilo dobre sa tak hlboko venovat veciam, s ktorymi zrejme nebudem mat nic spolocne... nechcela som ta urazit, to v ziadnom pripade, len hovorim o sebe, mne by to isto nepomahalo...
24. sep 2008 o 11:57  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Ahoj Lenka. Najprv k tabulke. Robim ju od minuleho oktobra, pre baby, co sme si presli svoje, chystali sme sa na IVF...ved vies. Teraz uz do ich tem nechodim, obcas kuknem na tehulky, kedze mam medzi nimi kamaratky, ktore poznam aj osobne a su to skvele baby. Ak si si vsimla, uz som tabulku zredukovala len na dve a uz ju neobnovujem, vsak ani nemam prehlad a planujem ju buduci mesiac celkom vyhodit z albumu. Este som to tam nechala pre babenky, co su tehotne. Cize nejako ma to netrapi, lebo sa tomu uz nevenujem. :wink:

Mrzi ma, ze ti IVF nevyslo. Mozem sa opytat na tvoj vek? Musim sa priznat, ze aj ked som dieta naozaj chcela a s detmi to viem, vsak som ucitelka, tak som si to vyskusala, od zaciatku som mala pocit, ze ho mat nebudem. Neviem to vysvetlit...predtucha? Co ja viem. Mozno to mi tiez pomaha sa s tym zmierovat. Aj ked tie chvile, ked to na cloveka zrazu pride, ten pocit bezmocnosti a nespravedlnosti, tie si stale "vychutnam" az na dno :frowning2: . Zacinam to teraz ale citit o nieco viac - ten rozdiel mat a nemat dieta, kedze mnoho mojich kamaratok dieta prave porodilo alebo ide a ten cas uz proste nemaju alebo sa im neda tak jednoducho "utrhnut" ako predtym. Mam vsak jednu kamaratku, ktora sa sama rozhodla, ze dieta mat nechce. A v tej mam dost velku oporu.
24. sep 2008 o 15:39  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
mirusch, ja mam 40 ku velmi blizko, az moc :slight_smile: a tvoje pocity uplne chapem, pretoze o moj zazrak, ktory ma 12 rokov, som sa pokusala 8 rokov, a tiez som mavala vselijake pocity, slzy, podpichovacne poznamky okolia, ze vraj deti nechcem, lebo si chceme uzivat atd. Ved vies. Ja som sa samozrejme ich v tom utvrdzovala ... :slight_smile: nech mi radsej zavidia ako keby mali lutovat. A tusim ani muz nevedel cim vsetkym prechadzam - boli sme mladi, zaujimava praca, zivot vonku. A potom, hovorim, sa stal proste zazrak... No a teraz uz som viac zmierena s tym, ako to je, v ziadnom pripade sa na fakt, ze nebudeme mat spolu dieta, neupinam. Mozem si dovolit malu radu? urcite by ti prospela praca. Viem, ze si pisala, ze uvazujes, tak urob tak co najskor, pretoze ked je zena doma, tak sa zaobera vselijakymi myslienkami a aj mensie problemy ako je ten nas nam prerastaju cez hlavu a dohanaju k depke. Poznam to na sebe :slight_smile:
24. sep 2008 o 15:53  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Lenka, dakujem. Takze ty mas jedno dieta, vsak? :dizzy_face: Nuz, moja mama si myslim myslela, ze my dieta nechceme. Obcas mi tak nenapadne povedala, ze nech uz tie tabletky - antikoncepciu - neberiem (neviem odkial to mala, ze ju beriem) a mne to bolo dost luto, pretoze to uz sme boli davno v CAR na vysetreniach. Ale nechcela som jej nic este hovorit, stale som dufala, ze pridem jedneho dna s prijemnou novinou. Az potom, ked sme sa rozhodli sa uz netrapit, som jej to povedala. Na to, ako si strasne priala vnuca, bola jej reakcia uzasna ... "netrapte sa, uzivajte si zivot". A najdolezitejsie bolo pre nu to, ze sme dieta chceli. Zaujimave.

Ja som sa rozhodla to ludom, co sa opytaju, uz netajit. Niektori lutuju, niektori absolutne nechapu proces, kedze im sa predsa podarilo na prvykrat, niektori okamzite pochopia. Pravda ale oslobodzuje. Teda mna isto.

Ja chcem pracovat. Len vies, prestahovala som sa do DE za manzelom a najprv som sa musela naucit jazyk, kedze bez toho by som nemohla ani ist upratovat. Teraz uz jazyk viem, teda natolko, ze si trufam na pracu. Uz som hladala, rada by som bola ucitelka, ale na statnej ucit nemozem a sukromne skoly maju ludi dost...teda taka bola odpoved. Ucim zatial sukromne, to mi fakt pomahalo, teraz mam len jednu ziacku a nechcem nabrat novych, kedze idem vazne hladat pracu. Ale taku, co by ma fakt naplnala, nech aspon nieco naplna moj zivot. Nechcem sa zavriet v hocijakej kancelarii s otrasnym sefom. Cize je to v procese a ostava mi len sa spoliehat, ze toto je ta moja cesta. Verim, ze dostanem to, co potrebujem :wink:
24. sep 2008 o 16:16  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Choď na stranu:   Zruš
Tvoj príspevok