• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame: Mojasvadba.skModrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO

Ako sa zmieriť s bezdetnosťou?

5. septembra 2016 
autor
Mimusiacik, mas pravdu. Moja mama hovorieva, ze mame dve ruky, dve nohy, malil by sme byt vdacni... :sweat_smile:
A obavam sa, ze neexistuje na svete clovek, ktory by mal uplne bezproblemovy zivot. Niekto sa bori s takymito problemami, niekto s inymi, ale nikto si myslim nezije bez akychkolvek problemov, bez akejkolvek nutnosti tazkych rozhodnuti...Co nas nezabije, to nas posilni. A mozno my si prezijeme zivot o to vedomejsie, o to plnsie, ze vieme, ze sme museli prejst tazku cestu, ktora nas posilnila a mozno aj obohatila.
22. júl 2008 o 12:32  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
:slight_smile: vo chvilach beznadeje a zufalstva,by velmi bodol mozny reset materskeho centra v mozgu...kt.tuzi po pohlade na spiace babo,na slova "maminka moja zlata ,lubim Ta"...
niekomu pomahaju endorfiny zo sportu,inemu z kreativnej tvorby bytu ci ineho,iny sa ponori do prace,len ,aby nemusel mysliet na to jedineeee...nieco cenne a hodnotne po sebe zanechat...
do dreveneho spacaku nevezmeme ani bmw,ani brilianty...
co po nas zostane,je to ,
co sme odovzdali ludom v nasom okoli,ako sa s nami citili,akymi sme boli pre nich spolocnikmi...maju nas v mysli zafixovanych ako utrapenych rojkov?...
22. júl 2008 o 13:01  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahojte babule,
tak aj ja prispejem, aj keď som si prečítala veľmi málo... ja som sa s tým, že možno deti mať nikdy nebudeme viac-menej zmierila, aj keď skúšame ivf, nemusí sa to podariť. chceme si postaviť domček, a kúpime si nejaké domáce zvieratko - psíka, a urobíme si nádhernú záhradu a budeme si užívať bezstarostný život, aj keď bez detí je prázdny, ale aj tak sa dá žiť. ja som rada, že mám ruky nohy a netrápi ma žiadna choroba, keď človek stratí zdravie, je to asi to najhoršie...
22. júl 2008 o 13:15  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
baby osobne si myslim ze pokial mame to zdravie a ako vy hovorite , ruky, nohy a hlavu , dokazeme nieco na tomto svete aj zmenit.... aj mozno co sa tyka tych deti... ak by sme neboli zdrave , tak je to omnoho horsie...teda nehovorim ze ani vtedy sa to neda ale ked mas zdravie mas viac moznosti zmenit cokolvek na tomto svete chces... a toho sa drzim ...
22. júl 2008 o 13:44  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
:slight_smile:...prilepene z poucneho mailu:

Prečo sa trápiš?
V živote sa môžeš trápiť len kvôli dvom veciam:
Si zdravá? Si chorá?
Ak si zdravá,
nemáš sa prečo trápiť.
Ak si chorá,
tak sa tráp len kvôli dvom veciam:
Uzdravíš sa?
Alebo zomrieš?
Ak sa uzdravíš,
nemáš sa prečo trápiť.
Ale ak zomrieš,
tak sa tráp len kvôli dvom veciam:
či sa dostaneš do neba alebo do pekla.
Ak sa dostaneš do neba,
nemáš sa prečo trápiť.
Ale keď sa dostaneš do pekla,
tak budeš tak zaneprázdnená pozdravovaním svojich priateľov,
že nebudeš mať čas na trápenie.
Tak prečo sa trápiť?

Buď šťastná!

S pokorou a uctou obdivujem ludi,kt.dokazu zrealizovat svoju tuzbu po dietatku i napriek cukrovke,skleroze multiplex,ci onkolog.och. ci inym zavaznym ochoreniam ohrozujucim zdravie a zivot maminy...
22. júl 2008 o 15:58  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Tak ja sa uz netrapim :slight_smile:
22. júl 2008 o 16:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
:slight_smile: ako i inak znevyhodnenich rodicov...quadruplegikov,nevidomich,nepocujucich... :cry:
22. júl 2008 o 16:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahojte baby, ja sem sice nepatrim ale paci sa mi tato tema a aj to ze o tom chcete hovorit - vyjadruje to vasu silu osobnosti podla mna a drzim vam vsetkym palce v zivote
napriek tomu ze my babo mame aj tak som rozmyslala ze co ak by sme nemohli mat - nie nemali sme ziaden problem ale nejak som aj tak nad tym uz davno predtym premyslala
podla mna sa da prezit plnohodnotny zivot aj bez babatka - preco nie? budete mat viac casu s vasimi partermi len a len pre seba, mozete cestovat, mozete sa venovat spolocnym zaujmom - ja viem ze si poviete ze sak jasne ale babo by bolo lepsie, a ja by som to svoje za nic na svete nevymenila a viem ze si mozno hovorite ze co sem pisem ze sak ja babo mam, ale naozaj som presvedcena ze aj zivot bez babatka je zivot
ved si mozete najst nejake babatko vasich kamaratov a poziadat ich aby ste boli krsni rodicia a mozete sa mu raz za cas venovat alebo aj ked si neadoptujete mozete raz za cas zajst do detskych domovov a pohrat sa s detmi tam, alebo si kupit zvieratko alebo cokolvek co vas urobi stastnymi
verim ze to musi byt tazke, ale ani nam co mame deti nik nezaruci ze sa im nieco nestane za rok..dva..tri a ze aj my nebudeme bez deticiek...treba asi naozaj hladat pozitiva na tom
tak vam vsetkym este raz chcem popriat vela sil - najma pri boji s ludskou hlupostou lebo ta je zial vsade okolo nas a ludia vedia byt velmi kruti ale len aby ste vedeli ze su aj ludia ktori to chapu :slight_smile:
a sorry ze som vam sem takto vbehla do temy :wink: aj ked sem nepatrim
22. júl 2008 o 16:53  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Minitrouble, neospravedlňuj sa, prosím. Zjavne si veľmi empatická mamina. :slight_smile:

Inak dnes som si spomenula ešte na jednu vetu, ktorá ma dokázala zaručene vytočiť. Keď mi jedna známa, ktorá roky vedela o našom probléme s počatím, povedala takúto vetu: "Aj my sme mali problém s počatím. Podarilo sa nám to až na druhý mesiac," som si myslela, že to neprežijem. Takže takáto veta ma dokáže vytočiť. Len kukám, či to tí ľudia myslia fakt vážne alebo si robia srandu...
22. júl 2008 o 17:44  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
hmmm...berme to,ze si fakt robia srandu...lebo keby sme brali vazne niektore hlasky...tak sme davno... :pensive:

to je fakt...sme s detmi cca 20rokov...v najtazsich chvilach je aj tak kazdy sam na seba odkazany (vid operacny stol)...deti sa nemusia vydarit,ani pri najlepsej snahe...ale

humor si je fajn uchovat!

pocit zufalej nedobrovolnej bezdetnosti sa moze objavit i po snahe pocat surodenca,napr.po rokoch v inom vztahu...a su to rovnake pocity...

pismenka citaju i bytosti,kt.aktualne sanca nevysla v 5tt,11tt,v 20tt,pocas porodu...co je horsie?
Vsetko je stratou a bolestnou...lebo stracame iluzie predstavy o moznom stasti,perspektivu buducnosti...

humor je nam vtedy na mile vzdialeny...ale nic netrva vecne...

na stretkach s podobne zdielajucimi osud sme si i poplakali ,
ale domov sme odchadzali i so svalovkou od smiechu...nad hlodmi Dr.,sestriciek,pacientiek...

vid.tema v Snazilkach : Zazraky se deji
22. júl 2008 o 18:30  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
22. júl 2008 o 18:32  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Babule, je to tak, zdravie, zdravie, zdravie. Viem o čom hovorím. Mimušiačik, tie slová z poučného mailu si pekne vytlačím a nalepím na stenu. Aby mi to pripomínalo o čom to celé je.

Minitrouble, ďakujeme, že si sem napísala, je to tak, si zlatá, kiež by bolo takýchto chápavých maminiek viacej :wink:
Kvetka, uf, také vety poznám. Už som počula o tom, že baba bola nešťastná, že sa podarilo až na druhý raz. Uf. No, sú dve možnosti. Buď nekomentuješ a necháš človeka v sladkej nevedomosti, alebo, hlavne pokiaľ to je blízky človek, s ktorým si v kontakte, spýtaš sa, či má čas a začneš lekciu o tom, že je vlastne zázrak, keď žena otehotnie, nie keď neotehotnie, čo všetko musí "sedieť", od vaječníkov po hormóny a chromozómy, prejdeš cez možné prekážky a ochorenia až po IVF a potraty. A potom sa ten dotyčný/dotyčná bude ešte len kukať a v živote už takú vetu nevysloví. :confused:
22. júl 2008 o 18:34  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
A ešte som chcela napísať...manželova sestra mala jedno dieťa. V 22 rokoch umrelo. A oni sa takisto museli začať zmierovať s tým, že dožijú život ako bezdetní...A teraz čo je horšie? :pensive:
22. júl 2008 o 18:36  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Mimušiačik, ako vidím, písali sme naraz o tom istom :wink:
22. júl 2008 o 18:43  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
jasneee...mirush...jedna vlna...krvna skupina...speci tutifrutiaolafleee doplnas a upresnujes moje kruhy :grinning:
22. júl 2008 o 18:46  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
:slight_smile: nikto z nas nema predplatene stastie navzdy :cry:
22. júl 2008 o 18:50  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
:dizzy_face:

Veď toto, ale zistila som, že aby sme mohli naplno vychutnať chvíle šťastia, musíme byť aj na dne. Na takom riadne hlbokom, pekne si to tam "užiť" a potom ten výstup chutí sladko a človek si to šťastie potom naozaj váži a vychutnáva...
22. júl 2008 o 19:06  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
:slight_smile: uz iba na rozveselenie:
Pre ZENY
Keď si tučná - máš schudnúť
Keď si chudá - nie je ťa "za čo chytiť"
Keď si škaredá - zhadzujú ťa
Keď si pekná - majú na teba dvojzmyselné poznámky
Keď si mladá - máš mať prax
Keď máš prax - máš byť mladá **
**Keď sa oblečieš seriózne - si karieristka
Keď sa oblečieš pohodlne - neberú ťa vážne
Keď sa oblečieš vyzývavo - si štetka
Keď si škaredá - máš smolu, nie si reprezentatívna
Keď si pekná - musíš byť hlúpa
Keď si pekná a máš postavenie - musela si si ho "odležať"
Keď robíš nadčasy - si zlá matka a neberieš rodinu vážne
Keď nerobíš nadčasy - si neperspektívna pracovná sila** *

* **a neberieš prácu vážne
Keď si mala v posteli veľa mužov - si štetka
Keď si v posteli veľa mužov nemala - si chorá, frigidna, alebo
lesba. *

* *

*Tak sa teda zmätene pýtam: Ktorá je to tá normálna žena, *

* ktorá nemá problém s touto spoločnosťou.....? *

*Všetkým pekným a úspešným ženám.** *
22. júl 2008 o 20:07  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahojte dievcata,
myslim ze toho je tema, ktora sa postupne tyka kazdej neuspesnej snazilky... a myslim si, ze je dolezite uvedomovat si, ze nic nie je 100 %... aj my uz pomalicky rozmyslame, co bude ak....
(laicka verejnost si naozaj mysli, ze ked par ide na IVF, tak sa do 9 mesiacov narodi mimco, ze je uspech "zaruceny" :confused: )

velmi sa mi paci, ako o tom pisete... :slight_smile: mna sa toto sice (zatial) netyka, ale drzim nam a vam palce, aby sme sa dokazali vyrovnat s kazdym problemom ktory nam osud postavi do cesty :dizzy_face: alebo ked aj nie vyrovnat, ale naucit sa s tym existovat a nestracat chut do zivota :dizzy_face:
22. júl 2008 o 20:14  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
...ked nemame deti - sme divni...
ked ich mame viac,sme tiaz divni...
..ked drieme v 3 zamestnaniach,aby sme mali na ivf ako samoplatcovia,lebo uz tych pokusov bolo viac a uvery treba platit...tak sme karieristi... :confounded:
22. júl 2008 o 21:24  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
-keď som sa po laparke zobudila a zostila diagnózu N97 myslela som že sa mi zrútil svet, to bola streda, vo štvrtok som mala vybavený CAR, odbery a manželove SPG.
-keď sme to povedali rodine, ľutovali nás, niektorí odhovárali ale každý povedal že ak sa do toho pustíme budú stáť za nami.
-ja možno nie som silná, možno som rozmaznaná, možno som nerealistická , ale ja nebudem meniť moje sny, doteraz za všetko som si musela oddrieť - škola, práca, dom ... a bez toho by som sa zaobišla, tak to o čom sníva po svadobných šatoch skoro každá z nás by som nebojovala??? ja budem a kým lekár nepovie že už niet šance - budem brať lieky, chodiť na vyšetrenia, ponocovať v práci kvôli peniazom na ivf ...
- áno, po diagnóze som začala na to myslieť že možno nikdy ... ale teraz si to nepripustím ... kým môžem budem ... keď nebudem môcť, nebudem to ani riešiť, proste to bude fakt ...

ja viem je veľsa nechcených detí, veľa zlých rodičov, veľa plaču a trápenia, ale jediné čo tu svetu po nás zostane sú deti ... nič iné, len naše a ich deti ... a ja tu niečo chcem zanechať ...
23. júl 2008 o 07:39  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
:wink: link,pre tie ,kt.radi citaju a mozno sa ich chcu rozveselit niecim inym ako diagnozami
http://www.modrykonik.sk/forum/show.php?vThreadID=24032&vGroupOffset=0
23. júl 2008 o 07:53  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Takitak, chcem Ti povedať svoje pocity z čias, keď som ešte nevedela, že dieťa nebudeme mať definitívne. Keď som zistila, že bez IVF a ICSI sa u nás dvoch nedá počať dieťa, rozhodla som sa, že ho podstúpim a že urobím všetko pre to, aby to vyšlo. Podnikanie šlo stranou, zrušila som ho. Dokončovala som si vysokú, ale aj tak som sa rozhodla, že ak náhodou IVF vyjde a budem na rizikovom, kašlem na dokončenie vysokej /mala som mesiac pred záverečnými štátnicami/. Aj ja som zvyknutá na to, že si musím všetko v živote vybojovať, žiadna protekcia, žiadne známosti, ale tvrdá práca na sebe. Musela som v živote tvrdo bojovať za veci, ktoré iní dostávajú automaticky. Takže keď som sa ocitla pred realitou IVF a ICSI, tak som si povedala, že budem veľmi bojovať. Že najbližších desať rokov mám na to, aby som urobila všetko preto, aby som si splnila sen o dieťati. Naučila som sa pichať si injekcie. Sama som si dokonca pichala aj tie 4-centimetrové ihly injekcií do svalu. Jednoducho som bojovala doslova ako levica. Objavili sa dve čiarky na teste, ale to už som vedela, že je zle. Krvácala som a bábo to nevydržalo. Až po mesiaci som sa v CARe dozvedela, že nevydržalo, lebo to geneticky nemohlo vydržať.

A prišla som na toto: môžem byť obrovský bojovník. Ale niektoré veci v živote nedokážem zmeniť.

Tento môj boj mal ešte jednu tienistú stránku. Svojim najbližším kamarátkam som povedala, že idem na IVF. Potom sa moje IVF skomplikovalo /ležala som v Brne s OHSS/ a dve z mojich kamarátok si to, že sa im neozývam vysvetlili tak, že na ne kašlem a dávam prednosť bohatším spolužiakom pred nimi. Boli to kamarátky, ktorým som v minulosti veľmi pomáhala, boli sme si veľmi blízke a dodnes nechápem, ako na také niečo nízke a úbohé mohli prísť. Mohla som si povedať: nedorozumenie, však sme si to vysvetlili a budeme sa kamarátiť ďalej. Ale ony ma za ten čas ohovorili tak strašne pred ostatnými spolužiakmi a jedným profesorom, že mi nikto z nich neodpovedal ani na maily. Hovorí sa, že človeka najlepšie spoznáš, keď je Tvojím nepriateľom. Keď som im vysvetlila, že som sa im neozývala, lebo som bola v izolácii kvôli prudko zhoršenej imunite a OHSS, tak sa veľmi ospravedlňovali a hovorili, že sa môžeme kamarátiť naďalej. Ale ani slovom nenavrhli, že povedia ostatným spolužiakom, že to bol omyl a že nie som taká zlá, ako ma im vylíčili v posledných týždňoch. A tak som pochopila, že kamarátky, ktoré som považovala za svojich najbližších priateľov, nie sú kamarátky do nepohody. Takže k smúteniu nad stratou šancí na bábo sa pridalo aj prekvapenie a smútok nad stratou "najlepších" kamarátok.
23. júl 2008 o 09:41  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
kveta - ďakujem, myslím že si to urobila tak ako si cítila, kým bola nádej si robila všetko pre to ... iba si ma ďalej podporila v mojich pocitoch ... je mi ľúto že sa to takto celé zhoršilo ... žiaľ priateľov spoznáš až keď ide do tuhého ... ale ono sa hovorí že to potom nie sú priatelia ... ja som zatiaľ zvládla so našom stave hovoriť len s rodinou... bojím sa to priznať si že tie deti raz mať nebudeme, ale ešte stále máme nádej, takže si to nesmiem pripúšťať ... drž sa
23. júl 2008 o 11:21  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Myslíte, že sa s tým dá zmieriť? Podľa mňa sa na to "dá zvyknúť", ale zmieriť asi ťažko... :pensive:
23. júl 2008 o 11:23  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Takitak, ty ešte bojuješ a ja ti držím palce. Ale sú ľudia, ako Kvetka a napr. aj my, kde vlastné deti (nie z darovaných spermií či vajíčok) nie sú proste možné. Vtedy jednoducho už dúfať nemôžeš.

Orinka, tiež som sa nad tým zamýšľala, či sa vôbec dá zmieriť. Isto sa dá, ale neviem, či to bude môj prípad. Môj prípad asi bude ten, ktorý spomínala Ivana - naučiť sa s tým existovať, žiť, venovať sa tomu, čo chcem, lebo človek zrazu môže byť aj sebecký, robiť naozaj to, čo chce a nie to, čo by mu "dovolili" deti... :sweat_smile:

Inak, je veľká pravda, že treba nájsť odvahu, aby človek zmenil to, čo sa zmeniť dá...silu, aby sa zmieril s tým, čo sa zmeniť nedá...a múdrosť, aby tieto dve skutočnosti rozlíšil.
23. júl 2008 o 11:47  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Orinka, tiež si myslím, že sa na to dá zvyknúť a už neplakať. Ale nájsť v tom radosť zo situácie, to asi nejde.

Ale myslím, že bezdetnosť je skvelé žriedlo pre čierny humor - pokiaľ však žartujú tí bezdetní. :wink: My sa napríklad zabávame s manželom na tom, čo by mal môj zamestnávateľ napísať o mne do papierov o adopcii. Že odkedy šušlem na klientov /manažérov/ a kŕmim ich plastovými lyžičkami, tak si je istý, že by zo mňa bola dobrá matka? :grinning:

Alebo : "Odkedy vie, že manžel nemôže mať deti, spala so všetkými vo firme, takže jej zjavne na materstve záleží." :grinning: Je to drsný čierny humor, ale my sa na tom dobre bavíme. :wink:
23. júl 2008 o 12:43  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Kvetka :grinning: :grinning: fakt dobré...
23. júl 2008 o 13:26  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahojte kocky, tiez sa k vam pridavam...
Kveta> si dobra! :slight_smile: tvoj posledny prispevok, ze ako si z toho robite srandu. :wink: ale ved co ine nam zostava,ze?
Som podobny pripad ako ty, bojujem ako lev s kazdym problemom co sa kedy v zivote naskytnul, do maxima. Je to v mojej prirodzenosti. Ja mam za sebou 3 neuspesne IVF-ISCI, u nas ma manzel problem. Doktori uz v zaciatkoch navrhovali darcovske spermie, ale nie, isli sme do umeleho s manzelovymi. No, nepodarilo sa. To je po 1x pocit/prebudenie ako pise Katy vyssie ze: "môžem byť obrovský bojovník. Ale niektoré veci v živote nedokážem zmeniť". Proste nedokazem. Tak sa to teraz snazim vydychavat, pochopit, vsugerovavam si, ze asi to tak ma byt, asi nas caka nieco ine v zivote. Svojho manzela by som nikdy nevymenila, aby som bola mamou za kazdu cenu. Tak sme radi ze sme sa spolu nasli. Proste radsej s nim a bez deti ako mat nejakeho hajzla co by si napr. mna a deti nevazil. Iste, vzdy to zaboli a bude boliet, ked vidim ako druhi maju bez problemov deti. A ludia z okolia ake maju tupe poznamky, resp. "chytre" rady. Ignorovat ich, ja im ani nic nevysvetlujem, kto nezazil - nepochopi.
Zelam vsetkym vela, vela vnutornej sily !!!
23. júl 2008 o 13:35  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Prom, tak, tak,máš pravdu. Veľa vnútornej sily, vážiť si zdravie a manžela a ísť ďalej. :dizzy_face:
23. júl 2008 o 13:40  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Choď na stranu:   Zruš
Tvoj príspevok