Kamarátka porodila a ja som potratila

@bublinka1s ahoj, je mi to moc luto...musi ti byt velmi tazko... 17.tyzden je naozaj vela a kazdym dnom co nosime nase milovane dietatko pod srdieckom ho viac lubime a o to viac sa na neho tesime...podla mn a je to uplne prirodzene ze si to babo svagrinej este nevidela...a ani sa ti necudujem...prechadyam podobnymi pocitmi..a ci clovek chce alebo nie neda sa tesit z ineho babatka ked to nase nemame..mas uplnu pravdu, kto to neprezil nepochopi...ludia si myslia ze sa to da za "par dni" zahodit za hlavu a ide sa dalej no pravda je ze to je rana na cely zivot...neznasam tie reci: Podari sa zas. alebo Budete mat dalsie...radsej keby boli ti ludia ticho 😠 ...alebo ked mi zahlasi niekto ja viem ako ti je tazko a ma "dva dni pred porodom" alebo uz ma narodene male babo...tie maminy by som tiez nechtiac........ ☹

Mne sa to tiez stalo kamaratka porodila dva dni pred tym ako mne robili potrat tiez to nebolo lahke ked som videla toho maleho a ked som bola u nej som si ho chcela vziat na ruky ale snutok ma prdmohol a zial ze ked mi ho podavala som sa rozplakala ako male decko tak som ho ani nepopestovala ale po case to preslo a po 3-4 mes som znovu otehotnela no tiez to nedopadlo dobre to som potratila v 5mes ked som sa vratila domov z nemocky priatel mi hovoril ze som sa uplne zmenila ze som odmeranejsia a vobec nie taka ako pred prvym tehu po druhom tehu som brala skoro rok antiku a hned pk vysadeni som otehotnela a mame rocnu dcerku skoro ktoru lubime ale aj pre mna to bolo tazke videt tehulku alebo mamicku s babom no uz je dobre pretoze ma ma kto rozptylit sustred sa na malu ktoru mate a bud s ludmi ktori ta vypocuju a pomozu ti mne to pomohlo drzim palce

@mimik0

stalo sa mi nieco podobne. prisli sme za dost smutnych okolnosti o babo, ked som isla po navrate z nemocnice na kontrolu na gyndu, stretla som tam kamosku, ktora bola prave na zaciatku tehotenstva. nemala som inu moznost, ako to prijat, zmierit sa s tym a ist dalej. aj ked strata nenarodeneho dietatka boli, musis ist dalej. zvlast ked uz jedno dieta ma. to potrebuje svoju veselu mamu, nie lutujuca sa trosku. nevykladaj si moje slova zle, ale moja rada je jednoducha: nelutovt sa a ist dalej. v zivote sa stavaju zle veci a - musis uznat - aj omnoho horsie, ako sa stala tebe. nema zmysel sa otacat k minulosti, treba kracat dopredu, planovat a tesit sa na to, co bude.

@mimik0 ahoj, necitala som prispevky predo mnou, ale chcela by som ti povedat, ze ti uplne rozumiem, chapem ta a presne sa viem vcitit do toho, co prezivas.. Tiez som si tym presla, o babatko sme prisli na konci prveho trimestra + ako keby nestacilo, problemy po cisteni, skoncili sme na pohotovosti, lebo mi kyretaz poriadne nespravili... Spamatavala som sa po fyzickej stranke asi styri mesiace, ale nie o tom chcem... Musis prejst teraz obdobim, kedy sa s tym bude tvoja psychika vyrovnavat a chvilu to potrva. Tiez ma pohlad na bud mamicky a babatka velmi bolel, prerusila som kontakty s mojimi dvoma tehotnymi kamoskami, nechcela som ich ani vidiet. Netyraj sa tym, ze sa musis premahat a byt s nimi v kontakte, pretoze to samo preboli, nesil to. Vezmi si tolko casu, kolko potrebujes iba pre seba. A ak su to ozajstne kamaratky, pochopia to. Povedz im, ze potrebujes byt chvilu sama... Mne velmi pomohlo, ze som travila cas iba s rodinou a manzelom. Vela som rozmyslala, odpustala som sama sebe, lebo kdesi v hlbke duse som sa na seba hnevala, ze som nieco nezvladla, i ked potrat nebola nikoho vina. Asi o pol roka som bola schopna ist navstivit babo mojej kamosky a citila som, ze sa s nimi dokazem tesit a bola som stastna, ze som sa s tym vyrovnala. A o mesiac nato som otehotnela a o dva tyzdne mam termin.. Ale chcem ti tym povedat, nic nesil, venuj sa svojej dcerke, ona ta velmi potrebuje a tehotne kamosky daj bokom, povedz tej kamoske, ze za tychto okolnosti sa na to byt krstnou necitis. Je to uplne prirodzene. Vies, ja verim tomu ze kazda takato udalost v zivote nas ma nieco naucit.. Mozno chce babatko prist az vtedy, ked bude citit, ze sa na jeho prichod tak velmi neupinas. Drzim ti palceky a pamataj,ze cas zahoji vsetky rany.

A este som zabudla dodat, ze ked sa dokazes tesit s inymi mamickami, tak vtedy budes 'zahojena' a myslim, ze vtedy je najvacsia sanca, ze babatko pride...tes sa z toho co uz mas, chod s rodinkou niemam na vylet, ono to bude kazdym dnom lepsie, uvidis

@mimik0 ja ťa tak chápem.... v 20tt som bola prijatá na gynekológiu s masívnym krvácaním - odlúčila sa mi časť placenty. V tom čase som už cítila pohyby a už sme vedeli, že to bude náš druhý chlapček, tri dni predtým som bola na 3D a mala v rukách foto jeho krásnej tváričky.... Dali ma na izbu k tehotnej - pár dní pred pôrodom. Každú hodinu za mnou chodil primár s tým, že ak krvácanie nezastavia, budú musieť tehotenstvo ukončiť, lebo vykrvácam.... bolo to pre mňa strašné, slzy sa mi liali po tvári ako potoky.... ležala som tam 3 týždne s otáznikom nad hlavou, že či sa placenta udrží alebo nie, krvácala som za tie tri týždne masívne ešte raz.... a za ten čas som "vyprevadila" na pôrodnú sálu tri tehuľky..... takže napriek tomu, že som si neprešla potratom, viem ako sa cítiš a čo prežívaš ☹ Mrzí ma to a držím palce, aby sa rany zahojili....

Bola som približne rovnako tehotná s kamoškou.ja som potratila,ona tehulkovala dalej.celé jej tehotenstvo som sa jej vyhýbala.proste som sa nemohla naňu dívať,na jej bruško...nikdy by som nepovedala že takto dokáže žena reagovať.sestra moja mala v tom čase dvojičky malinké,tiež mi nebolo všetko jedno.švagrinká porodila dva týždne nato..takže zaberák na psychiku riadny.tak nie si jediná ktorá takto reaguje na dieťatko druhých ludi,ked o to svoje si po takom dlhom snažení prišla ☹

@mimik0 nemám skúsenosť s potratom ale máme úplne rovnako staré dcérky ešte aj s rovnakým menom akurát ja som na ňu čakala 10 rokou čo bolo strašne presne ako píšeš každý mesiac sklamanie každý mesiac kopa testov a modlenie aby to konečne vyšlo a nevyšlo nejdem to celé rozpisovať ale záver môjho príbehu bol rozvod medzi tým sa v rodine narodilo kopu detičiek bolo to strašné ale čas všetko dal dokopy ako tak asi po dvoch rokoch trápenia som sa spoznala otca svojej dcérky a snažíme sa o druhé tak sa nám to snáď podarí spoločne budem držať palčeky 🙂 🙂

@margaretka84 dakujem za pekne a povzbudive slova a za to ze si sa so mnou podelila o tvoj pribeh...zaujimavy postreh ze "zahojena" budem vtedy ked sa dokazem tesit s inymi mamickami...asi mas pravdu a verim,ze to pride...
Gratulujem k babatku, super ze dalsie tehu vyslo..vsetko dobre a vela radosti z babatka prajem

@piacere ahoj...to naozaj muselo byt strasne tolko dni strachu co bude s tvojim malinkym ale tesim sa ze to dobre dopadlo...dakujem za podporu..verim ze cas bolest zmierni

mnohé s tým bojujeme, tiež mám jednu dcéru a dlhé roky čakám na ďalšiu a nič, keby som si mala zrátať, koľkokrát ma pichlo pri srdci, keď iné otehotneli a koľko sĺz som vyronila, nedalo by sa...poradím ti jedno, musíš byť silná, nevešaj svoje pocity iným na nos, lebo ťa budú alebo ľutovať alebo sa tešiť z tvojej bolesti, plus tebe to aj tak nepomôže, pozbieraj všetky zvyšky svojich síl a mysli na niečo iné ako nato, že by si chcela mať ďalšie dieťa, teš sa z toho jedného, čo máš, zamestnávaj svoju myseľ činnosťami, zaplň svoj deň aktivitami a v prípade, ak ti to nevyjde (čo si nemyslím, pretože je vždy šanca, väčšia či menšia), si povedz, že všetko je tak ako má byť...okoliu, keď sa budú pýtať na druhé dieťa, povedz univerzálnu formulku: keď bude tak bude, život ukáže....každá bolesť prebolí...tak držím palce, aby si čo najskôr otehotnela a úspešne dotiahla do konca

a ešte chcem dodať, mňa nebolelo najviac to, že nemám dve deti a ostatní áno, ale to, že moje dieťa bude celý život samé, nebude mať po boku blízku osobu, darmo má bratrancov, sesternice, kamarátov, nikdy to nebude také pravé orechové...ale ako mi jedna osoba povedala, nemôžeme mať všetko čo chceme, aj keď si myslíme, že je to tá najväčšia nespravodlivosť na svete, niekto nemá rodičov, niekto súrodencov, niekto zdravie, niekto prácu a niekto viac detí...

Ahoj! Ja mam za sebou 4 spontanne potraty plus 2 zive deticky. Kratko pred porodom mojho najmladsieho svagrina, ktora mu mala ist za krstnu, 2.krat potratila. Rozpravali sme sa o tom a hoci niekedy ma nevladala vidiet, co som plne respektovala, nakoniec za krstnu sla. Mali sme dohodu, ze ak sa vden krstin nebude na to citit, povieme, ze ma silnu migrenu a hotovo. Z dlhosobeho pohladu chcela byt krstnou mojmu synovi, akurat nie vzdy vladze. Niekedy sa s nim hra a nosi ho na rukach a niekedy mi povie, ze nezvlada prist na navstevu. Vsetko je o empatii. Mozno, ked si spolu sadnete a Ty jej povies pravdu, ako sa citis a ona Ti prejavi trosku sucitu, budes schopna ist za krstnu. Ale popieranie pocitov a nutenie sa do niecoho, co nevladzes, nikam nevedie. Posielam objatie!