• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame: Mojasvadba.skModrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO

Potrat v II. trimestri. Ako ďalej?

7. septembra 2016 
Ahoj Sarah,
tak to presne znam. Ja takto prisla o miminko v 16tt.Mela taktez vyvojovou vadu srdce neslucitelnou se zivotem...Je to hodne tezke,ale musis si rici,ze jsi spadla do 3-5 % vyvojovych vad a tudiz se to uz nebude opakovat.Drzim pesti,at se z toho co nejdriv dostanes.Mne taky rekli,ze se o mimi muzem pokouset jakmile se mi zpravídelni MS,ale my cekali 8 mesicu...bohuzel pak uz se do ted nezadarilo...Ale stale verim,ze jednou to prijde...
2. jún 2007 o 07:17  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
děkuju za podporu, myslím že to zvládám docela dobře. No snad se to nebude už opakovat a to nejhorší mám za sebou.
mandragora: moc ti blahopřeju že jsi to zvládla a jseš znovu těhotná a přeju ti aby si to prožila bez problémů. snad mě to brzy taky čeká
divabara: ty jsi toho špatnýho zažila koukám mnohem víc, ale jseš silná a bojuješ, věřím že nebudeš muset už dlouho a budeš mít to vytoužený miminko.
Je smutný že zrovna ty co po miminku touží musí prožívat tolik špatného, musíme být ale silné a nevzdávat se
2. jún 2007 o 11:55  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj Sarah,
jo jo,mam toho za sebou vic,ale na nc prapodivneho se neprislo.Je tam neco skryteho co jednou musi proste priroda odvolat...Snad se to jednou prolomi.My ted mame trosku delsi pauzu,protoze potrebuju trosku klidu,takze zas beru HA...Je to i cesta,ktera me snad muze privest k mimiskovi...
2. jún 2007 o 20:09  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
¨Báro,tak ti na nic nepřišly proč se to děje?já jedu na genetiku,ale nevím proč,když už zase čekám jak to dopadne.Ale věřím,že to už dopadne.ono to asi chce počkat delší obu,mít jiné zájmy a prostě přijít na uplně jiné myšlenky.držím pěstičky. :slight_smile:
2. jún 2007 o 20:36  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
divabara, nevyslo ani toto tehu?? :frowning2: :frowning2:
6. jún 2007 o 00:14  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahojte dievčatá, ja som sa pred dvoma týždňami vrátila z nemocnice po vyvolávanom potrate v 24tt. Bábatko malo vrodené vývojové vady nezlučiteľné so životom. Som z toho úplne hotová, po toľkých rokoch snaženia, už som si myslela že sa nám zázrak stal, taká som bola šťastná, všetko prebiehalo v pohode a zrazu mi oznámia že je tam taká ťažká porucha! Bolo to celé tak hrozné aspoň pre mňa, stále to akosi neviem stráviť, som z toho psychicky na dne. Vôbec neviem ako si to mám vysvetliť, neviem to akosi pochopiť...Tak som si na všetko dávala pozor, ani vlasy som si nedala zafarbiť, aby som náhodou niečo negatívne neovplyvnila. Obdivujem vás že máte ešte optimizmus a odvahu znovu to skúšať. Dúfam, že aj ja tú silu neskôr naberiem, no teraz sa mi zdá, že by som to už druhýkrát s nervami nevydržala. Prepáčte, že sa vám tu tak vylievam zo žiaľu, ale zdá sa mi že to ťažko pochopí ten kto to neprežil, a vy ma isto chápete.
2. okt 2007 o 15:21  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj halienka,
je mi moc líto, že musíš zavítat na tyhle stránky. Vím přesně, co od toho čekáš, už méně přesně, jak se cítíš..snažím se najít ta správná slova, ale asi se mi to nepodaří..čekala jsem, že se ti ozve někdo s podobným osudem, aby ti s tebou spolucítil..zkus se podívat na Začínáme po potratě, tam mají debatu holky s různými osudy..
myslím, že zpočátku vůbec nemusíš být silná, že máš právo plakat, kdy chceš a jak dlouho chceš..jen tomu dej nějaký časový horizont.
a chápat se to nesnaž, to nemá vysvětlení, prostě se to stalo.
přeju ti do budoucna hodně síly a více štěstí
3. okt 2007 o 12:37  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahoj halienka, vôbec sa to nesnaž pochopiť to sa ti nepodarí akurát sa budeš viac stresovať a stále na to myslieť, ja viem co ti píšem prešla som tým v 16tt samovolný potrat bolo to hrozné ale to chce všetko čas, čas to prelieči nehovorím že vylieči,aj ja som si myslela to isté že by som sa veľmi bála mať druhé bábo ale dnes viem že by som ho veľmi chcela aj hneď i keď viem že v našom prípade je to tiež ťažké to dosiahnuť, veľmi ti držím palce aby si to zvládla a čím skôr sa z toho dostala
3. okt 2007 o 16:45  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Dievčence, ďakujem Vám za podporu, asi to ozaj chce čas a snáď ma to srdiečko prestane bolieť. A potom hádam naberiem aj odvahu znovu to skúsiť. Skutočne niekedy žasnem, čo ženy dokážu vydržať. Snáď nám všetkým táto sila pomôže ku krásnym zdravým detičkám. Máš pravdu Ufo, nie je to asi dobrý nápad hľadať vysvetlenie, lebo asi sa ozaj v takýchto prípadoch vysvetlenie nedá nájsť. Človek je taký blbec, že si chce všatko nejak vysvetliť, asi aby to menej bolelo. No skutočne toto vysvetlenie nemá. Držím ti palce, ufo, aby tvoje snaženie bolo čím skôr odmenené krásnym zdravým miminkom v tvojom náručí a samozrejme to prajem všetkým snažilkám!
4. okt 2007 o 09:29  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahoj holky, ja jsem o to sve miminko přišla ve 21tt, je to hruza, ani nevím, jaky byli příčiny, začala jsem krvacet a tyden na to jsem to potratila, bohužel vam nikdo nic neřekne..žadnou pauzu od potratu si nedavam, nechavam to přírodě a myslím, že čím dřív, tim lip, stava se, že když dlouho čekame, taky to pak nemusí už příjt a když tak za dlouho..všem držím palečky..Daniela
27. nov 2007 o 19:18  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahojte holky, jenom sem tak zaskocila na skok. Mela jsem zamlkly tehotensti v 10tt, takze muj problem je trosku jiny. Jenom chci vam poprat pevny nervy.

DRZTE SE :unamused:
27. nov 2007 o 20:01  •  2 deti  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahojte baby
kamaratka prednedavnom potratila - bola v 5 mesiaci :pensive:

drzim Vam vsetkym prsteky
27. nov 2007 o 23:47  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
danuška...Tak to na to byla stejně jako ja? :pensive: nevíš proč potratila? Je to hruza..!!
28. nov 2007 o 15:03  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
halienka,bohuzial,nie si sama,tieto veci sa stavaju dost casto. ja som potratila v 17 tyzdni v marci a stale som sa s tym nezmierila a casto si aj poplacem. mala som uplne bezproblemove tehotenstvo a zrazu som zacala v jedno rano krvacat,aj to len mierne,tak som si myslela,ze to bude dobre. ale ultrazvuk ukazal,ze babenko je uz tri tyzdne mrtve... nikdy nezabudnem na tu chvilu,ked mi to povedali. a ani na tu hruzu potom :frowning2:
radi by sme sa zacali snazit,ale zistili mi cystu a 2 myomy,ktore pravdepodobne vznikli z tych mojich depresii... bojim sa,ze ked otehotniem,pridem znovu o babo. mam uz skoro 35 rokov,cas bezi...
prajem ti vela sil ,aby si co najskor vsetko prekonala. nebran sa zialu,ale urcite sa zacnite coskoro zas snazit. len dalsie babo ta dostane z mizerie...
30. nov 2007 o 00:27  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj dievčatá, ja sa tiež k Vám pridávam. Ja som potratila tiež v 2 trimestri v 19 t, 22.júla boli to jednovaječné dvojčatá-dvievčatká. 13. decembra by som mala termín pôrodu, takže je mi veľmi smutno. Tiež moje tehotenstvo prebiehalo bez komplikácií a v jedno ráno som začala špiniť, bolo to v sobotu a v nedeľu boli bábätká preč. Bolo to moje prvé tehotenstvo. Príčina je nejasná ale mala som nejaký zápal, dosť vysokú som mala sedimentáciu.Som zdravotne v poriadku tak sme sa začali opäť snažiť.Beriem aj kyselinu listovú a hlavne myslím pozitívne, že sa mi podarí otehotnieť a že sa budem tešiť s krásneho zdravého bábätka.Prajem nám všetkým skoré // čiaročky a zdravé bábätka
30. nov 2007 o 13:31  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj Sonička, ja som na tom podobne, tiež som prednedávnom mala 34 rokov. Tak dlho už túžime po bábätku, po všetkých tých peripetiách sme si vraveli, že konečne nám to vyšlo, a vidíš...Ja som fakt o takýchto prípadoch hádam predtým ani nepočula. O potratoch do 3.mesiaca som počula veľa, ale o potratoch v II. trimestri snáď vôbec, možno preto, že o tom sa už ozaj ťažko rozpráva :pensive: . Nezostáva nám nič iné, len sa pozbierať a ísť ďalej. Musíme veriť, že druhýkrát to už vynde a aj my sa dočkáme toho veľkého šťastia stískať zdravé miminko v náručí. :wink:
3. dec 2007 o 10:12  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
halienka - neviem, ci si ma pamatas zo snaziliek, velmi velmi je mi luto, ze si o miminko prisla, je to strasne smutne, prajem ti, aby ta srdiecko cim skor prestalo boliet a nabrala si znova energiu a silu do boja, raz bude z teba stastna maminka, viem to.
3. dec 2007 o 10:41  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj Lenka20, spomínam si trošku, aká som bola vtady šťastná a snažila som sa aj ostatným snažilkám vliať nádej a vieru, že keď to vyšlo mne tak to musí aj vám všetkým. A vidíš, teraz si tu ja srdce vylievam. Niekedy je ten život fakt krutý, že si musíme prejsť tak ťažkými skúsenosťami, kým sa na nás šťastie usmeje. Teraz čakám na výsledky z genetiky, či vôbec skúšať znovu, aj keď ja by som veľmi rada, ale bojím sa riskovať. A tebe sa darí ako? Ako pokračuje snažilkovanie? Dúfam, že všetko ide pomaličky dobrým smerom :wink: Držím ti tiež palečky, snáď budeme zachvíľu všetky spolu v téme tehuľkovanie :dizzy_face:
3. dec 2007 o 13:11  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
babenky,dufam,ze skoro otvorime temu Sektembrove alebo Oktobrove babetka.verim tomu. my sa urcite zaciname snazit od noveho roku. drzim vsetkym palceky,nech to vsetko rychlo preboli.
3. dec 2007 o 16:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Náhodou jsem onjevila tuto tému a zkusím přidat pár poznámek. Je to už hrozně dávno, 12 let, když mi v 18 týdnu T řekli že mé dítě má Downův syndrom. Bylo 21.12. Mezi svátky jsme byli na genetice a 3.1. na odběru plodové vody. Tam mi řekli že mé děťátko je mrtvé už asi 4 týdny. Chtěli abych plod porodila, ale nešlo to takže mi provedli interupci. Dalších sedm let jsem čekala na dítě. Mazitím jsem měla mimoděložné těhotenství, při kterém mi odebrali jeden vejcovod, dva neúspěšné pokusy o umělé oplodnění. Teď mám 5letého syna, kterého jsme počali přirozenou cestou. Věřte holky, že každá se jednou dočká, některá dřív, některá později, jen to nesmíte vzdát. Já jsem zářný příklad toho že všechni jde, i doktoři se divili, že jsem otěhotněla. Ale jedno vím taky, že i když je to tak dávno, ten prožitek nejde zapomenout, a vždy když si na to vzpomenu, jako třeba zrovna teď, tak mi je hrozně smutno a mám slzy v očích. Držím všem kdo to zažili, hodně štěstí a všem držím pěsti, aby se svého miminka dočkali.
4. dec 2007 o 11:00  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj m311293, ďakujeme ti za podporu, hneď je človeku lepšie, keď počuje o prípadoch, kedy to aj po toľkých ťažkostiach vyšlo :dizzy_face: Uf, veru prežila si si toho statočne. V tom máš pravdu, že isto sa to nedá zabudnúť, tiež mi príde také čudné, keď mi niekto povie, šak budeš mať druhé, neboj sa, akoby sa tým zmazalo to, čo som prežila, už teraz mi je jasné, že určite nezmaže. :confounded: No samozrejme, dúfať musíme, lebo len tak máme šancu ozaj sa dopracovať k tomu malému/veľkému šťastíčku. :slight_smile:
4. dec 2007 o 12:07  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Halienka,
ja som sa vratila 19.11.07 z nemocnice, prisla som o babatko v 24.tt. Prisla som o neho vsak dobrovolne, lebo sme mali velmi tazku diagnozu so zlou, ak nie nulovou prognozou. Velmi dobre teda chapem, co prezivas, tiez mam vsetko cerstvo v pamati. A pocit, ked mi pichali do brucha injekciu na vyvolanie porodu? Najodpornejsi na svete ... aj ked som vedela, ze sme s manzelom pevne rozhodnuti, lebo pri takej diagnoze nebolo vlastne o com ... napriek tomu to bolo moje najtazsie rozhodnutie v zivote ... m311293 podobne sme lietali po lekaroch vratane geneticky a psychologicky ... za kazdym plac ... boli sme zufali ... ani nebudem opisovat chvile, ked ma nas Samko kopal a ja uz som vtedy vedela, ako to dopadne :cry: :cry: :cry:
5. dec 2007 o 08:50  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
To maso: taky mi na genetice doporučovali potrat s takovou diagnozou. Ale nejdesnějši byla představa že bych se měla rozhodovat o tom zda si dítě nechám nebo ne. Nakonec příroda rozhodla za mne. Musela si si projit strašným obdobím, jsi statečná. Já se pohybů ani nedočkala, tušila jsem že něco není v pořádku. nakonec se ale Downův syndrom neprokázal. Já ani nevím co to bylo. A je to tak lepší.
5. dec 2007 o 09:55  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj maso, to ma strašne mrzí, že si si to musela prežiť. :frowning2: Je hrozné, že sa na tie vady prichádza až tak neskoro, keď už to dieťatko tak intenzívne cítime. No píšeš presne moje pocity, veď aj ja som súhlasila s potratom dobrovolne, presne pre tie isté príčiny ako ty, tiež sme mali diagnózu nezlučiteľnú zo životom. Je to ťažké, lebo rozum síce hovorí, že je to to najsprávnejšie riešenie, ale srdiečko to asi nikdy nepochopí. Skutočne najťažšie rozhodnutie v živote. Dúfam, že aspoň ten pôrod ti prebehol čo najľahšie a najrýchlejšie, mne ho tiež vyvolávali tou injekciou do brucha. Ako tu aj mne dievčatá radili, kľudne sa treba vyplakať koľko potrebuješ, netreba to dusiť, človeku sa aspoň trošku potom uľaví. Prajem ti aby si sa čím skôr zotavila, pomaličky nabrala síl a spolu snáď začneme časom pokúšať šťastie druhý krát.:wink: Väčšinou vraj tieto poruchy nie sú genetické tak, že by sa opakovali u každého ďalšieho bábätka, väčšinou sú to len "hlúpe náhody". Tak snáď pomaličky začneme veriť, že druhýkrát nám to vyjde. :slight_smile:
5. dec 2007 o 10:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
halienka a maso: Je pravda, že takové postižení je opravdu náhoda a není žádný a je málo pravděpodobné že by se to opakovalo znova. Holky určitě se to povede, ale nespěchejte na to. Nechte v sobě tu bolest odejít a nesnažte se to "zaplácnout" radostí z dašího těhotenství. Trošku si zase užijte svobody, odpočiňte si. Až se zabvíte strachu, že by to mohlo špatně skončit, tak to zkuste znova. Ale je možné že se to hned nepovede, hraje tam velkou roli psychika. Já to znám, čím víc jsme se snažili tím víc to nešlo. Proto doporučuji pauzu. Držím vám pěsti
5. dec 2007 o 10:50  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ja uz pomaly zacinam zase pracovat, snazim sa tesit na Vianoce a na zimnu dovolenku ... nadalej sa pekne stravujem, chcem schudnut, lebo som dost nabrala (teraz mam nejakych 75 kg!) a potom pomalicky skusime, ci sa podari dalsie otehotnenie. Snazim sa pozerat do buducnosti, aj ked stale na mna prichadzaju chvilky, ked premyslam, co by bolo, keby bol este v mojom brusku ...
Mne dnes volali z genetiky, ze sa im podarilo uzavriet kultivacie a naozaj sa potvrdili prve testy, ze to nebolo geneticke ...
Blbe je, ze ja som sa tak nenormalne tesila (aj manzel) na Samka, nevedela som sa dockat marca, hrdo som sa obliekala do tehotenskych veci a bola som nadsena, ze mi rastie brucho. Este aj ta diagnoza bola nahoda - boli sme na 3D a odchadzali sme sokovani ...
Halienka ... neviem, ako ty, ale ja by som chcela co najskor to babatko, nie vsak na zahojenie ran, ale jednoducho preto, ze babatko chceme ...
Zostal mi vsak jeden problem: odmlcala som sa od ludi, ktorych poznam. Velmi tazko sa ozyvam kamaratkam, dokonca aj svokrovcov som ignorovala. A ani nehovorim o tehotnych zenach a babatkach, ktore stretavam na ulici ...
Baby, ani si neviete predstavit, ako som rada, ze si s niekym mozem o tom vsetkom pisat a vsetko to chapete (nikto to nemoze pochopit tak, ako ten, co to prezil). Dakujem Vam. :slight_smile:
5. dec 2007 o 12:37  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Halienka ja som sa vratila 18 z nemocnice a poviem ti viem si predstavit ake strasne to je prist o ten maly zazrak ktory som nosila.Vsetko prebiehalo skvele a mna ani vo sne nenapadlo ze sa nieco moze diat.Koncila som 20tt.Aj ked mi bolo zvlastne ze babenko ma zrazu kope menej ako na zaciatku nejak zvlast som sa tomu nevenovala ale urcite to poznate ten hnusny pocit ze sa asi nieco deje.Tak som sla lekarke a ta mi povedala ze srdiecko mu nebije a hned som musela ist do nemocnice tam mi spravili dalsi ultrazvuk a vsetko mi iba potvrdili.
Bol to stvrtok a ja som vtedy nechcela zostat tam chcela som ist domov a pockat na manzela a vsetko mu povedat.Hned v piatok rano sme sli do nemocnice cely cas bol pri mne a poviem vam noc zo stvrtka na piatok bola strasna celu noc som plakala a nielen ja.Som rada ze som to mohla niekomu povedat aspon tu na nete pretoze doma sa o tom vsetkom z nikym nebavim viem ze vsetci by mi aj chceli povedat ako im to je luto a podobne ale ja proste nechcem aby niekto vedel ake to bolo tazke.Stale mame teraz nad postelou fotku z ultrazvuku je jedina ktoru sme mali a som vdacna aspon za tu pretoze aspon takto mame nasho anjelika pri sebe.Je to naozaj velmi tazke a casto aj teraz placem ale snazim sa aby to nikto nevidel a dufam v to ze ak znovu budeme cakat babenko tak bude celych 9 mesiacov v poriadku
5. dec 2007 o 13:40  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Dievčatá, myslela som si, že to len ja som taká, že odvtedy bočím od ľudí (manžel mi to vyčíta a snaží sa ma ťahať medzi ľudí), ale vidím, že reagujete rovnako ako ja. Prvé dva týždne po potrate som nebola schopná s nikým prehovoriť, nebola som schopná zájsť ani do obchodu. Tiež sa vyhýbam ľudom, aj keď teraz už som s niektorými v kontakte, aj tak sa mi moc s nikým stretávať nechce, lebo je pre mňa tak veľmi ťažké stretnúť sa s niekym známym a odpovedať mu na otázky čo sa stalo, ba dokonca aj keď sa ma na nič nepýta, no ja to vidím v ich očiach, že ma ľutujú. Manžel ma pred mesiacom vytiahol do kina a just sme tam stretli jedných známych, ktorí vedeli, že sme v očakávaní, no a videla som ako prekvapene hľadia na moje spľasnuté brucho, no báli sa spýtať. :pensive: Bolo to veľmi nepríjemné. Môj muž to celé pochopil a potom neskôr im to vysvetlil, pochopil, že to nedokážem ľuďom povedať. Musím povedať, že veľmi mi pomohlo, že môj muž sa rozhodol, že on to ľuďom oznámi, postupne ako ich stretal alebo s nimi telefonoval, všetkým to on povedal a odbremenil ma od toho, aby som to musela vravieť ja. Myslím, že to bola pre mňa totižto tá najväčšia prekážka, prečo som sa nechcela s nikým stretnúť ani len náhodou. Teraz keď už niekoho stretnem, vidím že to vie a väčšinou len povedia, že nemusím nič vravieť a je im to ľúto. Pomaličky prekonávam tú bariéru, asi to chce proste len čas. Tiež mám pocit, že aj tak nikto nechápe, aké to bolo skutočne ťažké a bolestivé, nech ma chlácholia akokoľvek. Jedine vy to chápete, lebo ste to bohužiaľ tiež prežili. Asi naša psychika potrebuje čas na to, aby sme sa stým sami vyrovnali a potom už budeme viac v pohode aj medzi ľuďmi. Ja mám pocit, že to už pomaličky lepšie zvládam, tak verím, že aj vy časom dospejete do toho stavu čo ja. Niekde som čítala, že keď žena túžiaca po bábatku príde oň počas tehotenstva, prežíva to psychicky rovnako ťažko ako úmrtie v rodine. A asi to ozaj bude tak, lebo rovnako nanič som sa cítila, keď mi umrel otec.
Maso, ja tiež nemôžem moc dlho čakať, veď mám už 34 rokov, môj manžel má 41, biologické hodiny mi už riadne tikajú :confounded: Takže ja sa držím rád lekára, tri mesiace počkať a skúšam znova, lebo do jedného roka po potrate je vysoká šanca znovu otehotnieť, a ja som mala s tým otehotnením veľké problémy predtým, tak by som to chcela využiť, ak budem mať teraz tú zvýšenú šancu. Tiež to neberiem tak, že to chcem "prelepiť" rýchlo ďalším tehotenstvom, to sa asi aj tak nedá, aj keby som mala ďalších 5 detí, na toto prvé nikdy nezabudnem. No proste akonáhle prídu výsledky z genetiky, radšej hneď skúšam. :slight_smile: Mery.maja, kľudne sa tu vyrozprávaj, vykrič, vyplač, my to zvládneme spolu s tebou, ja som sa tu teda tiež riadne vystonala. Držím palečky aby si sa rýchlo zotavila. :dizzy_face: Juj ale som sa rozpísala :grinning: :grinning: :grinning:
5. dec 2007 o 14:59  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Taky jsem nechtěla nikoho vidět, ale zrovna probíhali Vánoce a dcera slavila 3. narozeniny, tak jsem to musela doslova přetrpět. To už jsme věděla, že to bude špatné, ale netušila jak moc. Jen jsem měla přemýšlet o tom jestli si nechám postižené dítě. otoho byli všichni zvědaví, jak mi je jestli už máme jméno.. atak. Docela děs. Po potratu jsem byla doma 6 týdnů a za tu dobu jsem nechodila ano do obchodu, jen jsem tupě zírala do zdi. Ale musela jsem to překonat, měla jsem malé dítě, které potřebovalo péči. Neumím si představit, jaké to je u prvního miminka, já zažila druhé a když je to tak dlouho, tak mi je to líto pořád. Na to se zapomenout nedá. tose musí prostě přežít.
5. dec 2007 o 15:14  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj m311293, ja si myslím že je to rovnako bolestivé u prvého ako aj u druhého či tretieho miminka, keď je chcené a očakávané. Mala si to veru teda isto poriadne ťažké, usmievať sa a tváriť sa že nič, keď sa človeku chce len plakať...A zrovna na vianoce :pensive: No a my sa aspoň vystoneme tu, ale ty pred tými rokmi si asi ani takúto možnosť nemala, to muselo byť o moc ťažšie. Ja mám skvelého manžela, ktorý mi bol skutočne nesmiernou oporou celý čas, no aj tak viem, že ani on - pre mňa ozaj ten najbližší človek - do bodky nechápe čo sa mi teraz honí hlavou a ako ma to na duši stále bolí, aj keď sa veľmi snaží. Nechcem ho tým ani až tak veľmi zaťažovať, no a nikomu inému o týchto pocitoch rozprávať nedokážem. Preto som vďačná za internet, že sa tu môžem stretnúť a vyrozprávať s vami. Asi by som tak isto "zírala do zdi" ako ty, m311293. Chvalabožku, že aj keď po dlhšej dobe, ale predsa sa to šťastíčko usmialo potom na teba. To nám všetkým vlieva nádej, že aj my sa dočkáme :wink:
5. dec 2007 o 16:47  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Choď na stranu:   Zruš
Tvoj príspevok