• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame:  Mojasvadba.sk Modrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO

Potrat v II. trimestri. Ako ďalej?

7. septembra 2017 
...veru tiež sa snažím nemyslieť ako to bude pri ďalšom tehotenstve, ale niekedy sa to nedá...hovorím si aká je pravdepodobnosť že sa to stane zase, keď som túto otázku položila lekárovi len sa na mňa pozrel ale odpoveď na to nemal, bolo vidieť že ani on si nie je istý, veď aj ho chápem aj on je len človek, viem že sa to proste stáva ale aj tak tá možnosť tu je...ale zase skúsiť to určite skúsim a uvidíme, musíme veriť že sa to podarí...
8. okt 2011 o 08:25  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
@dvojbottka 1:10 000 tak ako aj u nas :frowning2: . Nevzdavaj to. Dieta je to jedine co po sebe zanechas.
Pribehy kociek z MK. Jeden, druhy, treti potrat a kocka ma teraz trojcata. Dalsia - detto -3x, a nevzdala to. Ma krasneho chlapceka.
8. okt 2011 o 09:12  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (3)
Jasne, tiez si myslim ze to nemozme vzdavat...to proste neexistuje ze sa to stane opat....to uz by musela byt aka nahoda....vsak to co sa nam stalo nie je ziadna porucha v nas, ide cisto len o nestastnu nahodu, ktora sa uz nesmie zopakovat za ziadnu cenu, ja sa budem strasne bat aby to dobre dopadlo, ale verim ze do tretice to uz vyjst musi :unamused:
8. okt 2011 o 13:20  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
baby ... len som sem nakukla a sklanam sa pred vami vsetkymi ake ste silne... a kolko mate v sebe sily veci prekonavat a nevzdavat... fakt klobuk dole... kazdy mame svoje trapenia... ale zdrave dietatko si zasluzime vsetky.. to vam zo srdca prajem
8. okt 2011 o 13:32  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (3)
...no do tretice všetko dobré, toto mi povedala aj primárka na hematológii...veľmi dúfam bodaj by všetci mali pravdu... silné sme...ja som si nikdy nemyslela že také niečo som schopná zvládnuť, veru mala som všeliaké myšlienky, v jednej chvíli som chcela zomrieť spolu so Sofinkou, lenže potom som si spomenula na môjho 5 ročného Sebastiána a manžela a vtedy som si povedala, že to musím zvládnuť kvôli nim...na túto myšlienku som sa upla a možno aj preto som silnejšia....
9. okt 2011 o 15:00  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (2)
@gabinap12 Vidis, mas dobry pohlad, dobry smer. Mas v nebicku anjela, ktory na vas vsetky dohlada. Ja verim, ze sa mi Kika do roka vrati. Drzim palce, aj tebe.
Clovek dokaze aj nemozne a my zeny sme silne bytosti.
10. okt 2011 o 11:13  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
@abriela ...ďakujem Ti, vlastne všetkým vám tu ďakujem. Snažím sa i keď niekedy je to horšie inokedy lepšie. Ja tiež verím že nám Sofi pošle súrodenčeka, ten môj synátor to veľmi potrebuje aby sa trochu uzemnil a tak pre to urobím aj nemožné. Aj ja držím palce a posielam silu aj vám ostatným zvládnuť toto ťažké obdobie.
10. okt 2011 o 11:26  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
@jani2
@jani2 Ahoj,musim niekomu napisat kto prezil take strasne nieco ako ja.Pred tyzdnom som mala predcasny porod v 25 tyzdni,dvojicky,chlapcek a dievcatko.Chlapcek sa nam vzdal boja po 5 dnoch,stratili sme ho.Strasne sa bojim,ze prideme aj o malu,ten pocit bezmocnosti a stachu ma ubija,neviem ako nabrat silu do dalsich dni,ako si to ty vsetko prekonala?To cakanie je hrozne,ked vobec nevieme co sa stane.Chcela by som vediet ako sa ma tvoja malicka,bola by som velmi rada keby si mi odpisala.Dakujem Katka
28. okt 2011 o 11:42  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
@kati777 Ahoj, mne sa stalo to isté čo tebe, nám sa chalani narodili v 26 tt, Adriánko svoj boj po 7mich dňoch prehral, Dávidko si svoj život vybojoval, síce po mnohých komplikáciach ale vybojoval. 2 mesiace skoro 2 mesiace sme nevedeli či svoj boj vyhrá alebo prehrá bolo to najhoršie obdobie v mojom živote. Ale musíš len veriť že všetko dopadne dobre. Ak chceš kľudne mi napíš, ja som tiež v najhorších chvílach chodila sem a písala si s babami ktoré to prežili mne osobne to veľmi pomohlo.
28. okt 2011 o 11:50  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
@adra22 Ahoj,dakujem velmi pekne,ze si mi napisala,bojim sa,ze to nezvladnem,velmi dlha cesta je pred nami,ty si to ako zvladala psychicky?Je to vsetko take ako keby to bol zly sen.Ved este pred tyzdnom som ich mala v brusku a veselo si kopkali.Je mi stale do placu a bojim sa aj zavolat,ze co mi zas povedia o malej,viem,ze musime verit,ale verili sme aj to,ze maly tiez bude v poriadku.Neviem na nic ine mysliet a nic ma nezaujima,neviem ako dalej.Davidko sa ma teraz ako???
28. okt 2011 o 12:23  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
@kati777 - máš bohužiaľ pravdu, takýto skorý pôrod je veľký šok. Tie prvé dni a týždne sú skutočne najhoršie....nerada na to spomínam. Mne sa dievčatká narodili na rozhraní 25 a 26tt, mali aj ťažkú infekciu klebsioleou a to im tiež zhoršovalo celkové výhliadky. Malá Julinka zomrela po 3 týždňoch :pensive: , mala ťažké krvácanie do hlavičky a celkové zlyhanie orgánov. Janička teraz sedí vedľa mňa a hlavné je, že je zdravá po fyzickej aj psychickej stránky. Chodí do škôlky, je síce živšia ako jej rovesníci ale učiteľky ju chvália, že je rozumovo veľmi šikovná - čo ma veľmi teší, pretože u Janky nastalo v prvých dňoch tiež krvácanie do mozg. komôr. Našťastie sa to krásne vstrebalo a neurologička nás už pred rokom vyradila z evidencie. :wink:
Teraz musí toho tvoja maličká veľa vybojovať. Janka mala skutočne všetky komplikácie,ktoré môže nedonoseniatko mať (krvácianie do mozg. komôr, do pľúc, kvôli nezrelému tráv. systému došlo k perforáciu črievka - mala stómiu - teraz jej ostala iba jazvička na brušku, operácia očičiek, operácia ductusu pri srdiečku, niekoľko krát celková sepsa organizmu, zlomeniu rúčky, nôžky,...) Takže skutočne bolo toho veľa. Ja ťa chcem len ubezpečiť, že i napriek zlým správam (pretože tieto prvé týždňe ešte určite prídu :cry: ) tieto detičky dokážu neskutočne bojovať. Janka bola v nemocnici 5 mesiacov (vraj trhla rekord :unamused: ), prvý rok sme chodili len po kontrolách (očné, kardiologia, chirugia, pneumologia, imunologia, neurologia, hematologia,...)ale teraz postupne jednotlivé obory odpadajú :wink:. Janka bude mať v decembri 4 roky, už druhý rok chodí do škôlky a ani raz nepotrebovala antibiotika, čo je tiež super. Od jari však nosí okuliariky, je ľahko ďalekozraká, ale očná vravela, že by sa jej to mohlo upraviť (ale to by mi už nevadilo, ja aj manžel máme tiež okuliare :wink: ).
Ja veľmi dobre viem ako sa cítiš, mne sa vtedy chcelo len plakať a plakať. Nebola som ešte pripravená porodiť a mať detičky vedľa seba, mali byť ešte u mňa a naberať silu. Doteraz sa cítim, že som malej niečo dlžná....že som ju mala priviezť na svet pripravenú a silnú. :pensive: Toto však už nezmením. A u mňa deň pôrodu nikdy nebude tým najkrajším dňom ale tým najhorším a najsmutnejším.... :pensive:
Držím tvojej maličkej veľmi palce, ver jej, choď ku nej tak často ako sa len dá, doktori ti budú vravieť vždy tú horšiu verziu, tak sa nenechaj zlomiť....dievčatá sú silné, ona to zvládne! :wink:
...a ešte sa ťa chcem opýtať, dostala si pred pôrodom kortikoidy na dozretie orgánov?...lebo ja nie, nestihli... :cry:
28. okt 2011 o 20:09  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (2)
@jani2 Ahoj,bože vy ste si toho vytrpeli tiež poriadne,ale mas velmi silnu bojovnicku a hlavne,ze je zdrava.Ja som tiez nedostala pred porodom nic,tiez nstihli nic a este k tomu ani neverili,ze sa uz porod rozbieha.Moji mali sa tiez narodili s infekciou a mala je na antibiotikach od zaciatku,ale este stale neprekonala tu infekciu a stale ma zvysene leukocity.Ten den porodu tak isto ako tebe ostane aj pre mna tym najhorsim a najsmutnejsim,bolo to strasne a este aj je,pripada mi vsetko ako zly sen,my mame za sebou este len prvy tyzden a este nevieme ako sa to vsetko bude vyvijat a strasne sa bojim,neviem to ani opisat,niekedy sa bojim,ze sa z toho zrutim,ty si to ako prekonala?Mne sa podarilo otehotniet po 13 tich rokoch,aj to umelo,boli sme na IVF a tak sme sa na nich tesili,toto by ma nikdy nenapadlo,ze sa mi taketo nieco stane.Ta stomia je co,nevedela prijimat mliecko?Mam kopu otazok,lebo aj nas upozornili,ze co mozme cakat a toto cakanie je hrozne.Kde bola tvoja mala v nemocnici a ako casto si za nou chodila?Nas malicky dostal tiez krvacanie do hlavicky a potom mu zastalo srdiecko,strasne sa bojim,ze aj malej sa stane nieco.Aj ja stale rozmyslam,ze co som pokazila ja,ze preco sa to takto stalo,ale nenarobime s tym uz nic.Velmi ma tesi,ze je Vasa mala taka sikovna a ze je v poriadku.Kolko gramove sa narodili,moje 700 a 740.Velmi malicke.
28. okt 2011 o 20:54  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
@kati777 - mali 830 a 860g, ale tu nerozhoduje váha ale hlavne zrelosť, či nezrelosť orgánov......a ak maličká doteraz nemala krvácanie do hlavičky, tak už nezvykne byť, toto býva hlavne na 2-3 deň po pôrode.
Ja som dostala infekciu pri zašití, dovtedy tehu bolo úplne ok. Dr. ma poslal v 21 tt na zašitie krčka maternice, pre istotu - keďže išlo o dvojičky...no a od operácie to išlo dolu vodou, svrbenie, tvrdnutie brucha - no proste infekcia, ležala som v nemocnici a vraj všetko ok, vraj tvrdnutie býva....tak to bolo pár týždňov a potom odtiekla plodová voda a do 5 hodín som mala už cisárak, čo sa pôrod tak rozbehol a nedal sa už zastaviť. záchrankou ma previezli na pôrod do Martina.
Infekciu mali teda aj obe maličké, hneď dostali trojkombináciu antibiotík :cry:. Ostať som pri nich nemohla, musela som domov, ale chodili sme za nimi každý druhý deň...keĎ sme nešli tak sme volali. Raz bolo dobre, raz zle...fakt to bolo ťažké obdobie, ale tak nejak sme to museli zvládnuť...už len kvôli dcérke, keď už ona bojovala, tak aj my sme museli. No a stómia je vývod črievka cez bruško, malá prestala kakať, črievko bolo zapálené a aby sa zahojilo, museli urobiť na 3 mesiace vývod. Po 3 mesiacoch zašili naspäť a dnes nemá s kakaním, či trávením najmenšie problémy :wink:
Ja som otehotnela po 6 rokoch, tiež cez IVF, všetko bolo v pohode a tiež ma ani len vo sne nenapadlo, že to takto môže skončiť. :cry:
...a ty si kde rodila?...prečo nechceli uveriť že už sa pôrod rozbieha?....zrejme si mala tiež infekciu, však?...práve tieto infekcie bývajú najčastejší dôvod predčasných pôrodov...a odsávaš jej mliečko? ...ak chceš môžeš mi napísať aj do IP.
Ja ti do IP. pošlem aj fotky malej..aká bola chudučká keĎ prišla z pôrodnice a aká je z nej slečna teraz :wink:.....uvidíš, maličkú si ešte užiješ. Ja som si neskôr materskú už užívala, samozrejme veľmi bedlivo a so strachom som sledovala každý dcérkin pokrok....nemohla som sa dočkať, kedy sa pretočí, kedy začne loziť, štvornožkovať, rozprávať....ale teraz už je normálne dieťa, na ktorom nie je vidno ten ťažký začiatok.
moc a moc budem na tvoju maličkú myslieť a držať jej palce a ver, že na ňu dáva pozor už aj braček...ja tomu proste verím!
28. okt 2011 o 22:07  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (3)
Ahojte dievcata.Pisala som tu asi pred 2 mesiacmi... 3.8 sme prisli o nasho chlapceka v 24.týždni :frowning2:((. Vcera som si na teste nasla 2 ciarky a už dufame,že to dopadne dobre :slight_smile:))
31. okt 2011 o 12:16  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (8)
@roberta31 Ahoj Roberta.. Drzim Ti palceky... velmi.. nech sa ti to podari... ja tiez cakam na 2. mrchu po potrate (potratila som v 17.tyzdni) a nejak neprichadza viem ze ma este truchu cas... ale som netrpezliva.. lebo 1.mrcha mi prisla az po 9 tyzdnoch po kyretazi aj to len s podporou injekcie... tak sa tesim spolu s tebou.. My samozeme snazit az po Silvestri...hm..keby to uz bolo... Tak ti drzim palceky... :slight_smile:
31. okt 2011 o 13:06  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
@veeron Dakujem velmi pekne ... Aj tebe prajem,nech savam co najskor zadari a hlavne nech nam to už dobre dopadne!!!!! :slight_smile:
31. okt 2011 o 15:59  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahojte,bola tu taky pripad,ze nedonoseniatku prasklo crievko a museli ho operovat???
31. okt 2011 o 18:30  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
@kati777 ahoj,choĎ do témy extremni nedonosenci-deti pod 1kg.Tam ti snáď poradia.Držím palce,aby všetko dobre dopadlo... :slight_smile:
31. okt 2011 o 20:42  •  snaží sa  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahojte baby. Mam zdravu 20mesacnu dcerku. Aj tehotenstvo a porod prebehli fajn. Pred pol rokom sme zatuzili po druhom dietatku a rychlo sa nam podarilo otehotniet. Tehotenstvo prebiehalo fajn, az na nejake tie prvotrimestrove nevolnosti. Kedze s manzelom zijeme striedavo v zahranici, prve krvne testy mi robili na slovensku a dalsie sa uz nestihli, kedze mi na utrazvuku doktorka v 18tt zistila, ze nasmu dietatku nebije srdiecko:(((( Podla merani nas syncek umrel tyzden dozadu, v 17tt... presne pred dvoma tyzdnami som bola hospitalizovana na vyvolanie porodu... stale sa z toho spamatavame, velmi to boli. Este nemame vysledky pitvy, ale podla doterajsich vysetreni bolo nase babo zdrave... aj vyzeral byt zdravy, ked sme sa s nim v nemocnici lucili. Mojmu doktorovi na sk sa nepacili hodnoty ddymerov, ale doktorka tu vravela, ze celkovo je zrazanlivost krvi v tehotenstve vyssia. Zial, nemam pri sebe tie vysledky, ale viem, ze hodnota bola dost vysoko nad hornou hranicou. Viem, ze z mojej informacie asi nebudete velmi mudre... len hladam niekoho, kto uz zazil nieco podobne a dokaze mi poradit ako dalej. Chceme mat v buducnosti deticky, ale uz by som asi nezvladla prejst si dalsou statou. Dakujem za kazdu radu a skusenost...
12. nov 2011 o 15:24  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
@abriela Je to zvláštne, aké sme my ženy silné a čo všetko urobíme preto, aby sme mohli držať v náručí naše vysnívané dieťatko, koľko bolesti a utrpenia prežívame a stále a stále sa snažíme o malý zázrak....Dúfam, že po mojich dvoch dospelých dievčatách sa mi podarí donosiť a porodiť môjmu milovanému mužíčkovi a hlavne sebe krásne dieťatko, veľmi po tom túžim, hoci momentálne s ním o tom nieje reč...potrebujeme čas, hoci nikdy na našu maličkú nezabudneme :frowning2:
19. nov 2011 o 11:31  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (2)
pisem do tejto temy 1x, mam za sebou podobny osud v septembri som prisla o dievcatko v 24tt, tie neskutocne pocity, co prezivame siten, kto to neprezil nedokaze ani len predstavit..............vzdy ked si tu ale precitam tie prispevky, nakopne ma to, ze to nesmieme vzdat a musime byt silne, vsetkym nam drzim silno paste!!!
19. nov 2011 o 12:14  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (2)
Dobrý den, už týden se snažím na těchto stránkách najít sílu a návod jak žít dál. Tak jsem se rozhodla, že i já napíšu svůj příběh. Potratila jsem před týdnem 22+3 t. a mám pocit, že tu bolest nezvládnu. Otěhotnět se mi nedařilo 3 roky, tedy jednou ano mimoděložně :( Nakonec jsem otěhotněla na 1.pokus IVF a strašně dlouho jsem si bála připustit, že i my se dočkáme. Až po 21. týdnu jsem začala plánovat,kupovat a těšit se. Chyba. Přišlo to jako rána z čistého nebe, těhotenství probíhalo bez komplikací, vše bylo vzorové, nic nenasvědčovalo této tragerii. V ten osudný den dopoledne jsem byla fit, nic mě nebolelo. Až odpoledne sem tam bolest v podbříšku, žádné krvácení, tvrdnutí břicha. Večer to začalo být intenzivnější a tak jsem jela. Prý potracím a nedá se s tím už nic dělat. Seděla jsem tam jak otupěná a věděla, že příjde nejhorší noc mého života. Nevěděla jsem ,jak si sednout, abych necítila pohyby malého.Manžel byl zrovna na jednu noc na Moravě, takže sama na vše, vlastně ani bych nechtěla, aby byl u toho. Nebudu dál popisovat co se dělo. Když to bylo za mnou, nechtěla jsem malého vidět, neměla jsem sílu, to bych fakt nedala. Zatím myslím, že jsem udělala dobře, celej život bych to měla před sebou. Myslela jsem, že po tomto zážitku se už nikdy nechci o nic pokoušet, bohužel cítím silnou potřebu být znovu těhotná za každou cenu. Jak jednou okusíš ten slastný pocit, neodoláš. Říkám si, raději jsem neměla nikdy v životě otěhonět, bolelo by to , ale s tímto se to nedá srovnat. Nevím, jak se ze ztrátou vyrovnat, týden už jsem pomalu nic nepozřela, koukám otupěle do zdi, bojím se kontaktu s lidmi a nebýt manžela a rodiny, nejraději bych tu už nebyla. Příjde mi, že budu žít jenom za trest. Ale můj andílek je pořád se mnou, máme spolu dohodu. Když budu silná a ať už zkusíme adopci, nebo vlastní dítě, jeho dušička se k nám vrátí. Já ho nikdy nemohu ztratit, je pořád s námi a sice nám to bude trvat déle než se setkáme, ale setkáme se to vím jistě. Závěrem chci říct, jak musí být naši muži silní. Vždyť pro ně je to stejná ráda jako pro nás, ale každý konejší jen nás. Mužům se vštěpuje jak silní musí být, že nám musí být teď oporou, ale kdo je oporou pro ně? Manžel tvrdí, že jemu je lépe, když vidí, že mě je lépe. Ja spíš myslím, že to funguje jak misky vah, když bych se trochu ode dna odrážela, on klesá. Omlouvám se za tak rozsáhlý příspěvek, ale vy mě pochopíte.
1. dec 2011 o 08:46  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
@janes14 och moja, ako to čítam, tak mi oči zalievajú slzy, popisuješ presne tie isté pocity, ktorými som prechádzala aj ja, presne viem, ako sa cítiš...a je mi to tak strašne ľúto :frowning2: je mi ľúto, že sa takéto veci stávajú a že si to musia niektoré ženy prežiť a odtrpieť, skutočne je ťažko popísať tú bolesť, skutočne sa to máločomu vyrovná...tiež som ako aj ty nebola schopná sa na dieťatko pozrieť, asi by som to nezvládla, to by ma asi zabilo načisto...aj tak som to ledva ledva prekonala...ale prekonala, aj keď to bolo ťažké. Pravdu ti poviem, trvalo to pár dlhých týždňov ak nie mesiacov, kým som v sebe našla znovu aké také potešenie žiť, kým som znovuobjavila nejaký ten zmysle bytia. No neskôr som pochopila, že to je normálne, je to proste taký proces hojenia duševnej bolesti, človek sa musí vyplakať, vyzúriť a zostať aj v akomsi útlme načas. Tiež som sa chytila ako kliešť myšlienky ihneď znovu otehotnieť, ale ono to hne´d nešlo, akoby musel prejsť ten čas na vyliečenie duše a potom zrazu hop, aj keď som už v podstate až tak s tým nerátala, ani moc neverila, že sa mi znovu podarí otehotnieť, podarilo sa. A teraz mám zdravú krásnu dcérku. Píšem ti to preto, aby si vedela, že nádej je vždy a že sa to aj u teba určite dobre skončí. CHápem presne aký máš teraz aj strach, aj túžbú znovu otehotnieť ale aj strach, človek je z tých všetkých pocitov tak zmätený...Nechaj si čas, nijako to nesiľ, poplač sai a vysťažuj sa blízkej osobe, veľmi to pomáha...A časom už ti bude lepšie a lepšie a dúšička dieťatka si znovu nájde cestu k tebe :dizzy_face: Držím ti strašne moc palčeky :dizzy_face: a s tými mužmi máš pravdu, ja si neviem predstaviť, čo by som bez opory môjho muža vtedy robila, len on ma držal nad vodou...doteraz ho za to obdivujem, bo ja som sa snažila tlmiť svoje prejavy bolesti a žiaľu, no on akoby veľmi dobre vedel, že ich musí zo mňa vydolovať a veľmi opatrne sa vždy snažil so mnou "hodiť trošku reč" aby som zo seba tie hrozné myšlienky vypovedala...ja som to totiž nikomu nedokázala povedať, tiež som sa vyhýbala ľuďom s nikým som o tom nechcela hovoriť, mala som pocit, že to nedokážem ani nahlas vysloviť, to hrozné: prišla som o dieťa :frowning2:
1. dec 2011 o 09:57  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
@halienka děkuji za podporu, moc mi to pomahá. Je od tebe hezké, že i nyní, kdy už to vše máš za sebou a raduješ se s dcerky, pomáháš dál těm, kteří jsou na začátku té těžké cesty a jitříš si tím staré rány. Nevím proč toto postihuje podle mě ty nejhodnější ženy. Já se chodila modlit od začátku těhotenství a každý večer děkovala bohu za další den v požehnaném stavu. Aniž bych musela, zůstala jsem doma od začátku těhotenství a vůbec jsem s manželem nespala, manžel vytíral, myl okna atd. Dnes jiš na boha nevěřím, kdyby existoval, nikdy by to nedovolil. Také kdybych měla více síly, rozešla bych se s manželem, aby měl možnost mít děti a být šťastněn. On mě ale neskutečně miluje a to mě drží nad vodou. Každý den si říkám, že už začnu fungovat a každý den se jen ubíjím myšlenkami co kdyby, proč zrovna já atd. Vím teoreticky jak se mám chovat, co si mám myslet, ale prakticky mi to nejde. Přeji všem i sobě mnoho síly.
1. dec 2011 o 15:53  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (2)
@janes14 ani ja neviem prečo sa to stáva, hladala som odpoveď a nenašla som, tiež sa vo mne veľmi zlomila viera v boha, pretože nie som si vedomá, že by som niekedy niekomu tak ublížila alebo urobila niečo tak zlé aby som takto musela pykať...paradoxne mi práve pomohlo vysvetlenie môjho muža - ateistu, on to proste bral z toho pohľadu, že to je príroda, v prírode sa dejú rôzne náhodné mutácie, aj medzi zvieratami aj rastlinstvom, robí sa selekcia, slabé a choré proste "nevydrží"...ja viem, je to možno hrozný tvrdý pohľad a je to kruté, ale v konečnom dôsledku má pravdu, aj my patríme do prírody, to že sme ľudia neznamená, že nás sa tieto prírodné zákony netýkajú, len my za nimi hľadáme akýsi hlbší zmysel :pensive: ...jednoducho mali sme smolu, že sa to stalo zrovna nám, ale inak to nemá žiadny iný zmysel...viem, že to môže znieť tvrdo, veď išlo o vyvýjajúce sa dieťatko, ale v prírode sa toto stáva...neviem, možno som blbá, ale mne tento jeho pohľad trochu pomohol, zmiernil mi ten hrozný pocit, ktorý som mala, keď som to brala z pohľadu viery, z pohľadu hľadania hlbšieho významu takejto udalosti...ja som bola dosť z toho v šoku, dovtedy som sa totiž s takýmto niečim u nikoho v okolí nestretla a ani ma taká možnosť nenapadla, hlúpa myslela som si, že som nejaký ojedinelý prípad, až potom sa mi tu podarilo objaviť ženy, ktoré si týmto tiež prešli a som za to strašne vďačná, lebo to že niekto presne chápe ako sa cítim, mi veľmi pomohlo, mala som pocit, že len ten kto zažil, chápe tú bolesť. Čudovala som sa a čudujem sa doteraz, ako je táto téma doteraz tabu, nikde sa o tom nehovorí, nikde nepíše, existujú rôzne linky pomoci kadekomu, ale konkrétne takýmto ženám nikto nepovie, neporadí, ako toto zvládnuť, ako si pomôcť...áno, všetky vieme ako by sme sa mali chovať, a presne problém je ale , že srdce to cíti inak a je veľmi ťažké chovať sa normálne keď v srdci cítiš úplne niečo iné. Ja neviem či máš možnosť, ale daj si ešte čas byť chvíľu doma, aby si sa trošku z toho najhoršieho otriasla, tiež je veľmi dobre ak tvoj muž oznámi túto hroznú novinu okoliu, aby si to nemusela oznamovať ty, mne to teda aspoň pomohlo...a potom už znovu nastúpiť do práce a to tiež istým spôsobom pomôže, keď človek musí sústrediť už myšlienky na iné problémy...Aspoň mne takýto postup pomohol, neviem si predstaviť, že by som už trebars po týždni musela späť do práce a všetkým naokolo by som musela vysvetľovať, čo sa stalo, to by som určite nezvládla...Je ale super, že máš takého manžela, že pri tebe stojí, neboj, určite sa dožijete spoločne dieťatka a také myšlienky, že by si ho opustila pekne krásne zahoď, to by určite neurobilo ani jeho šťastným ani teba :wink: :slight_smile:
1. dec 2011 o 20:43  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
@veruska007 Ahoj Veruska. Pred asi pol rokom sme si pisali. Stala sa mi rovnaka vec ako tebe - potrat v 19.tyzdni. Teraz som uz aj ja tehotna v 13 tt. Chcem sa ta opytat ako ti prisli na to, ze si mas od 16tyzdna pichat fragmin. ? Kedy ti prisli na to ze mas zlu zrazanlivost krvi ? ja mam na to vraj predpoklady tiez. Robili mi na to testy, ale na hematologii sa to nepotvrdilo. O 2 tyzdne mam ist zas, ze mozno sa to este preukaze. Takze zatial neberiem nic a zacinam mat strach. Radsej by som si to pichala aj ja.
28. mar 2012 o 17:21  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
@dorotka228 Ahoj, me gynekolozka ani nechtela poslat do rizikove poradny, nakonec jsem si to vyhadala. Odtud me poslali na hematologii. Prvni testy nic nenasly, ale dr. mi doporucila presto si zacit pichat injekce. A po nejakych testech, na ktere se cekalo 3 mesice, mi nasli genetickou poruchu, ktera vyvolava potraty a prave fragmin proti tomu pomaha. Nejdulezitejsi ale pry je pichat prvni trimestr, coz jsem teda nedala, zacinala jsem az kolem 16.tt. Pichala jsem teda cele tehotenstvi, miminko se narodilo v poradku, kdyz pominu, ze jsem mela nekdy od toho 16.tt poradne tvrdnuti bricha, od 32.tt takove poslicky, ze to vypadalo kazdou chvili na porod... a nakonec mi praskla voda o dva tydny driv, ale rodila jsem 30h a brutalne :stuck_out_tongue_closed_eyes:
30. mar 2012 o 12:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj, je tu niekto komu sa to stalo teraz? U mňa je tej smutnej udalosti presne dnes týždeň :cry:
30. mar 2012 o 17:03  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
@veruska007 Ahoj Veruska, dakujem ti velmi pekne, mam taky pocit, ze so mnou sa dejej to iste co u teba. Tiez sa mi na tych prvych testoch nic nenaslo. Tak si asi budem dozadovat ten fragmin preventivne. Kde ti to prosim predpisali ? U gynkologa alebo na hematologii ?
30. mar 2012 o 19:21  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
No vidím, že nikto tu asi nieje čo prekonáva teraz to isté čo ja, ale tomu by som mala byť len a len rada. Ale tak aspoň sa popýtam vás, čo ste napriek takej hroznej strate už opäť tehulky alebo dokonca mamičky, kedy ste sa začali znova snažiť o dieťatko? Pýtala som sa už i v iných témach, no tam žienky potratili prevažne v prvom trimestri, tak by ma zaujímalo, či ste vy čakali na nové snažilkovanie dlhšie.
30. mar 2012 o 20:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Choď na stranu:   Zruš
Tvoj príspevok