Druhé dieťa - za a proti

Ahojte, rada by som si precitala vase skusenosti. Zatial napisem svoj...

O babatko sme sa snazili 3 roky, kym sa nam podarilo s IVF. Podla mna ma tato neplodnost dost poznamenala... 😔 Akonahle som ostala tehotna, zacali sa mi uzkosti, mala som preplakane noci od strachu. Bala som sa, aby som nepotratila. Na kazdej poradni ma Doktorka stale niecim vystrasila. Ale fakt! Na kazdej jednej poradni. Nevedela som sa dockat, kedy uz porodim, aby tato nocna mora sa skoncila. Pripravovala som sa na prirodzeny porod. Bum. Cisarsky rez. Bola som sklamana zo seba a tak celkovo zo vsetkeho. V nemocnici som mala doslova zive nocne mory. Moj psychicky stav sa zhorsil. Prisla mi na 2 tyzdne (byvaju od nas 500km) pomahat mama s otcom. Vdaka nim som sa dostala komplet do poporodnej depresie. Potom prisla svokra na tyzden. A moja hlava vybuchla. Zacala som byt neznesitelna. Kricala som na svoje babatko. Kricala som na muza. Na seba. Buchala som do steny. Proste... Nieco strasne, zacala som sa bat o seba. Potom sa stala taka vec, ze u syna, ked mal 5 tyzdnov nasla som slabinovu herniu a zistili sme, ze ho caka operacia. Take male babatko. Nemyslela som si, ze vo mne sa este vie nieco zlomit, no stalo sa to. Neskor, som si vsimla unho, ze je svalovo slabsi, tak som ho zobrala k fyzioterapeutke, vypytala si listok na neuro. A hor sa cvicit. Najprv chceli Vojtovku, tak som to odmietla, kedze musela som davat pozor, aby pri cviceni neplakal, aby mu hernia nevysla a nezasekla, kedze by to bolo uz zivot ohrozujuci stav a ja som sama skoro na vsetko, kedze nemam tu rodinu a menzel furt v praci. Neustale sledovanie synceka, ci dviha nohy, ruky, ktoru stranu uprednostnuje, ma zobralo k psychiatricke a ku psychologicke. Nedala som to zeny..... Zblaznila som sa doslova. Tak som davala pozor na syna, a ako ho dviham, ako s nim manipulujem, ze som sa pohadala aj s rodinou, lebo som im nechcela dat maleho na ruky. Samozrejme doma sa mi vysmievali, ze som nenormalna a aka fyzio sa zo mna stala. Proste. Brutal. Syna som nemala rada. 😪 Ako som ho cakala, tak som ho znenavidela, ze ziadne radosti, iba utrpenie mi doniesol... 😪
Tak som sa zacala liecit a vsetko sa nejak vyrovnalo. Trvalo to rok. Syncek ma 17 mesiacov. Milujem ho. Uprimne. Zmenila som sa aj ja. Teda, vratila som sa do starych kolaji, ked sme sa este nesnazili a bola som energeticka, vtipna, baba, ktora milovala zit. A milujem svoj zivot aj teraz a som nesmierne vdacna, zato, aky zivot zijem.
V tomto stave ale prisla otazka na dalsie dietatko. Velakrat myslim nato, ako rada by som presla tym este raz, ale uz bez stresu. Bez negativnych emocii. Bez strachu. A konecne chcem byt tehotna, ako ostatne baby.
Ale... Tu je to ale.... Co ak ma opat chyti depka pocas tehu? NECHCEM uzivat antidepressiva pocas tehotenstva. Viem, ze vela zien uziva, ale ja nechcem, proste bola by som kvoli tomi v este vacsom strese...... Co ak nedam 2 deti? Co ak nebude zdrave? Proste niekedy mi koluju tieto otazky dookola. 😔 Pritom tak rada by som prezila opat odznova, ale uz vedome.

Vy ako zvladate 2 deticky? Je to ovela tazsie?

Dakujem pekne!